O našej volebnej spolupráci s Eduardom Chmelárom, ale i o ťažkej práci s ľuďmi

Nedávno som si na YouTube pozrel diskusiu troch predstaviteľov, nazvime to „radikálnej ľavice“. Sedeli vedľa seba Eduard Chmelár, Ľuboš Blaha a Jozef Hrdlička. Najväčšiu názorovu zhodu som mal s Jožom Hrdličkom a to platí i dnes, názorovo najďalej som bol asi od Eduarda Chmelára, i keď v niektorých názoroch som mu dával 100% za pravdu.

A to najmä v tých pripomienkach, že treba riešiť súčasnosť a zaoberať sa súčasnými podmienkami pracujúcich a podobne. Sympatické mi je aj jasné dištancovanie sa od ĽSNS a celého toho balastu, ktorý sa dnes vydáva za „tradičný“ či „konzervatívny“. Sympatické mi je aj to, že odmieta, rovnako ako VZDOR-strana práce, falošnú hru na konzervatívcov a liberálov. Že nebráni ani jeden z týchto dnes „antagonistických“ politických smerov. Tie sú tu akurát preto, aby sme sa mali o čom hádať (homosexuáli, potraty, židovskí spiklenci, černoch v letáku na LIDL) a neriešili podstatu problému – teda kapitalistický systém.

Mnohé problémy, ktoré treba akútne riešiť totižto pramenia z existencie kapitalizmu. Napríklad dôchodky až po smrti, nedostupné bývanie, pravidelné krízy, doplatky za lieky, migračná kríza ale čiastočne aj také záležitosti ako rozvody, nezaloženie si rodiny, drogy, násilie, skomercionalizovaní mladí ľudia čumiaci do mobilov, primitivizmus v „kultúre“ atď.

Práve tento názor treba v dnešnej ťažkej dobe rozdúchavať. Preto som bol pozitívne prekvapený keď som sa dozvedel, že Socialisti.sk oslovili KSS a aj VZDOR-stranu práce s volebnou spoluprácou. A ešte radšej by som bol, keby na tejto kandidátke sme šli spoločne aj s KSS. Áno, socialisti.sk sú podľa mňa reformistickou stranou, ktorá ani poriadne nechce definovať čím chce kapitalizmus nahradiť. To mi však nebráni zúčastniť sa na volebnej ale i aktívnej spolupráci s tými, ktorí majú záujem a s ktorými je veľký názorový prienik. To neznamená, že vstupujeme do ich strany a prijímame ich ideológiu. Spolupráca je aj o tom, že spolupracujeme na spoločných cieľoch a pritom rešpektujeme, že sú medzi nami názorové rozdiely a tie si vieme aj slušne vydiskutovať či polemizovať. Určite však k ním máme bližšie ako k takzvaným „vlastencom“ či k iným „HZDS revival“ projektom.

Veď aj v našej strane sme mali ľudí, ktorí sa nehlásili k marxizmu-leninizmu, ale k inej ľavicovej ideológii. A rozišli sme sa sa s nimi slušnejšie ako s takými, ktorí sa hlásili k marxizmu-leninizmu, a pritom zo dňa na deň sú schopní bývalých priateľov označovať za „platených zradcov“, len preto, že sa nezhodneme v jednej veci z desiatich. Častokrát je mentálna úroveň, schopnosť nie len rozprávať, ale aj počúvať, oveľa viac, ako formálne hlásenie sa k nejakej ideológii. Niektorým totižto marxizmus nesvieti na cestu, ale do očí. Som rád že aj v súčasnosti vo VZDORe sme kolektív, ktorí dokáže viesť konštruktívnu kritiku a dokáže aj nesúhlasiť, vypočuť si názor ostatných, kolektívne sa rozhodnúť a toto rozhodnutie rešpektovať. Nelámeme palicu nad svojimi priateľmi len preto, že v niektorej veci majú iný názor ako my.

A myslím si, že dáko takto by to malo fungovať aj medzi radikálnou ľavicou, lebo momentálne stojíme na vedľajšej koľaji i keď podľa krčmových rečí máme tak minimálne 20% podporu. Celkovo by sa mohlo upustiť od hrania sa na hrdinov a zradcov z románu „Drevená dedina“. Ľudia totiž nie sú čiernobiely. Skúsme byť trochu vecní a pozerať sa okolo seba. Dnes sa nerozhoduje o tom či bude zajtra revolúcia alebo reforma. Naše východiskové pozície nie sú ani jedno percento. Dnes zápasíme o existenciu radikálnej ľavice, zápasíme o existenciu komunistického hnutia, zápasíme o to, aby ľudia prestali naháňať židovských spiklencov, černochov z letáku z Lidlu a „buzerantov“ ale začali rúcať kapitalistický systém. Inými slovami, aby začali riešiť skutočné problémy a príčinu súčasného stavu.

„Chmelár vás oklame! “ – vypočul som si. No nestalo sa. Dohodli sme sa, že nás vezmú na kandidátku a tak sa aj stalo. Na ničom inom sme sa totiž nedohodli a teda nás strana socialisti.sk nemá v čom oklamať. Je naopak pozitívne, že zatiaľ čo pre mňa za nezrozumiteľných okolností KSS len pár dní pred podávaním kandidátky oznámila, že nemá na kauciu a teda sa volieb nezúčastní, tak niekoľko komunistov predsa len kandiduje. Uvidíme tiež čo sa so stranou socialisti.sk udeje po voľbách a som ochotný spolupracovať s každým kto to bude myslieť úprimne.Nech to dopadne akokoľvek, plakať na pleci nikomu nebudem. To je politika. A po rokoch v hnutí ma len tak niečo neprekvapí.

Dovolím si nesúhlasiť s vyhlásením KSS, že nehlasovaním, resp. hodením neplatného lístka spochybňujeme legitimitu systému. Ale je to bežný ťah strán, ktoré (momentálne) nekandidujú. Týmto len legitimizujú svoju neúčasť vo voľbách. Nesúhlasím po prvé preto, lebo neúčasť nikoho nezaujíma, nikto nebude plakať, že volilo málo ľudí. Ak vhodia lístok s nápisom „volím socializmus“ tak účasť vlastne zdvihnú a ten lístok uvidí len pár členov komisie, ktorí po zhliadnutí letáku z Aurory strieľať nebudú.

Ďalej – znamená to teda že vo všetkých minulých voľbách, kde sa KSS a VZDOR zúčastnili, vlastne legitimizovali kapitalistický systém? Určite nie. Ono systém nelegitimizujeme tým, či sa zúčastníme volieb, ale tým či ho považujeme za normálny alebo nie. Odmietame ho tým, že sa ho snažíme zvrhnúť a že sa snažíme ľuďom vysvetliť prečo nie je normálny, čím ho chceme nahradiť a zorganizovať ich za túto novú alternatívu. A keď k tomu využijeme rôzne prostriedky vrátane parlamentnej tribúny, nie je to na škodu. Práve naopak – nevyužitím parlamentnej tribúny nás poľahky predbehnú iní – napríklad fašisti a to aj s inými riešeniami.

Stanovisko KSS však rešpektujem. Je to ich právo. Pokiaľ E. Chmelár je pre nich neprijateľný, a vyzývajú nevoliť jeho stranu i keď sme na kandidátke my, je to v poriadku. Vo vyhlásení to však prestrelili formulkou „Niektoré mená, vraj ľavicových politikov a aktivistov, sa nachádzajú na kandidátkach rôznych kandidujúcich politických strán…“

Slovo vraj sa síce skladá zo štyroch písmenok, ale má svoj obsah a dopad.

Uvedomujem si tiež ťažkú situáciu v komunistickom hnutí. Dnes nie sme v 20. a ani 30 rokoch. Nemáme komunistické odbory vo fabrikách, nespravíme prvomájový protest o 200 ľuďoch v kdejakej dedine. Situácia a aj akcieschopnosť na neustále znižuje. KSS je prestarnutá a my už nie sme študenti bez problémov s množstvom času, ktorí prídu kedykoľvek a kamkoľvek na zapískanie. Áno, keď som bol študent, bol som na každom komunistickom zhromaždení. Dnes na každom nie som, aj ich menej organizujeme, no nevzdávame to, pracujeme vrámci možností a nevolíme možnosť obviňovať ostatných a zamknúť sa pri počítači.  Som preto aj rád, keď sa spoločne aj s KSS či inými stretneme na nejakom zhromaždení, napríklad naposledy 17. novembra v Banskej Bystrici. Dnes ide primárne len o to, či sa dokážeme udržať, či dokážeme prežiť a hlavne aj o to vymaniť a získať na svoju stranu čo najviac ľudí. Vážim si každého kto len nekecá, ale aj niečo robí.

Ja nie som ako iní, ktorí okamžite nálepkujú, odsudzujú a majú čiernobiele videnie. Išli ste s Chmelárom? Tu máte nálepku „zradca“. Odhalili ste sa, ukázali ste sa, karieristi, korytári atď atď.

Práve ťažká práca s ľuďmi je jedným z faktorov, ktoré ma na politike odrádzajú. Ale žiaľ to k politike nerozlučne patrí, či máte 0,12% alebo ste vládnucou stranou. Ak mám niekde svoje „koryto“, tak je určite mimo politiky. Keď doma opravujem stodolu, chystám chov kôz, starám sa o hydinu či si s priateľmi zahráme na heligónke, zaspievame a napijeme sa vína či navštívim nejaký folklórny festival, vezmeme deti na výlet, tak cítim pozitívnu energiu zo života. Tu je moje „koryto“, z ktorého mám radosť.

Tí ktorí ma poznajú by mohli vedieť, že nejaký okázalý luxus (ktorý nikoho z Chmelárovej strany po voľbách aj tak nečaká) ma nepriťahuje a nevidím v ňom naplnenie života. Rodinnú dovolenku radšej strávim v Zaježovej bez elektriky ako na nejakej jachte. Aspoň tí čo ma poznajú by to mohli vedieť. Nebaví ma predstavovať sa im znova a znova… alebo podľa seba súdim teba? Neviem… Som taký karierista, že spoločnú kandidátku podporujem i napriek tomu, že mňa ako jediného zo VZDORu strana socialisti.sk neschválila. Nehnevám sa na nich. Pri politike naopak pociťujem také nervózne zvieranie žalúdka… tam moje koryto určite nie je.

No robím ju z povinnosti, lebo ak to ľuďom nevysvetlíme my, tak nikto. Ak my sme ticho, tak oni majú pravdu. No potom si zapnite Facebook a vidíte tam kilá žlče kydaného na všetky strany a to ľuďmi, ktorí riešia rovnice o troch neznámych, ale všetko aj tak vedia, ďalej ľuďmi, ktorí sami nič nerobia (alebo robia úplné hlúposti) a ich jedinou „povinnosťou“ je kritizovať nás, že robíme málo, tak z toho je človeku hneď zle. Títo ľudia okrem kritiky a „odhaľovania“ nás pritom nedokážu zorganizovať ani jedno spoločné stretnutie „tých jediných pravoverných“ lebo sa ešte dva dni pred týmto stretnutím pohádajú. Ja som to, že sa pohádajú a že k stretnutiu nedôjde, vedel už mesiac dopredu. A pritom nikto z nich nebol platený pravicou a ani SIS a ani Sorošom aby tento prevratný míting prekazil. Oni sú skrátka len – poriadne obmedzení.

Ešte jedna ilustrácia:

KSS a VZDOR organizujú 17. november 2016 v Bratislave. Kritici od PC píšu: „Načo sa trepete do Bratislavy, treba ísť medzi ľudí napr. do Prievidze“. Kritici však neprídu ani do Bratislavy a ani do Prievidze.

KSS organizuje 17. november 2019 v Banskej Bystrici. Zúčastní sa ho aj delegácia VZDOR-u Kritici od PC píšu: „Načo idete do Bystrice, treba ísť medzi mladých na ten protest do Bratislavy a hovoriť im o socializme“. Kritici však neprídu ani do Bratislavy a ani do Bystice.

Aj pre toto Facebook veľmi často nezapínam a k spolupráci a útokom na nás sa vyjadrujem až teraz. Radšej dám ráno králikom a sliepkam.

Stanislav Pirošík – VZDOR-strana práce

List komunistom : Prečo je najvyšší čas na spájanie síl?

Ak je možné čo najstručnejšie pomenovať politickú situáciu na Slovensku, hovorili by sme o preskupovaní síl. Udalosti posledných mesiacov a rokov doviedli spoločensko-politické procesy do momentu, kedy už prestávajú platiť „pravidlá hry“ a zabehnuté formy. Vo vzduchu cítiť spoločenské napätie, rysuje sa priestor na väčšie spoločenské pohyby.

Musíme si ako komunisti hneď na začiatku vyjasniť, že nasledovné pohyby nebudú sociálneho charakteru. Nasledovné desaťročie nebude patriť socialistickej revolúcii, nech si to želáme akokoľvek. Nie sú na to jednoducho splnené základné podmienky. Samotná existencia kapitalizmu nestačí, ako už Marx a Engels vysvetľovali. Chýba uvedomelá a k činu pripravená organizovaná sila, ktorá by dokázala v existujúcom systéme klásť svoje podmienky a presadzovať ich.

Ponovembrové roky pre nás komunistov znamenajú hlavne 30 rokov existencie triednych protikladov a teda z nich plynúceho triedneho boja. Toto obdobie zrodilo jednu celú novú generáciu, ktorá nijako nie je spojená s obdobím spred novembra 1989. Treba aj dodať, že ich táto minulosť ani moc nezaujíma. Zaujíma ich aktuálna sociálna situácia, realita každodenného prežívania – ich budúcnosť.

Čaká nás desaťročie boja konzervativizmu a liberalizmu?

Je dôležité, aby sme my komunisti správne chápali politickú situáciu. Musíme si ujasniť čo sa deje a kam to smeruje. Iba tak môžeme stáť vo vznikajúcej a formujúcej sa ľavicovej sile a ovplyvňovať jej smerovanie. Politické pohyby na Slovensku naberajú na sile, akoby sa politické udalosti a činy nie len koncentrujú v kratších časových úsekoch, ale naberajú na intenzite. O politiku začína javiť záujem viac ľudí a spoločnosť je akoby pripravujúca sa na istý druh konfliktu.

Nasledovné desaťročie bude obdobím boja národnej buržoázie proti tej nadnárodnej. V spoločnosti sa zahájila mobilizácia, pred konfliktom medzi „konzervativizmom“ a „liberalizmom“. Dejú sa nevídané politické kotrmelce, preskupujú sa rady jednotlivých strán a vznikajú početné koalície. Jedna kresťanská strana obviňuje druhú z „judášstva“.

Akoby sa schyľovalo k zásadnému stretu dvoch proti sebe bojujúcich síl. Jedna strana obviňuje tú druhú z číreho „zla“. Musíme si ich ale demaskovať, aby sme neupadali na jednu či druhú stranu bez poznania podstaty ich politického konania. To najhoršie, čo by sme ako komunisti mohli urobiť by bolo, ak by sme stránili jednej či druhej strane ako tej „lepšej“. Nie! Žiaden sudcovský mesiáš. Žiaden lepší východ či západ.

Spájanie síl a práca v podhubí budúceho hnutia

Naše hnutie je v troskách a dlhé roky snahy o získanie silnejšej spoločenskej podpory vyšli navnivoč. Nebudeme tu rozoberať dôvody. Našou úlohou je teraz stáť v tomto súboji na strane vykorisťovaných a využívať situáciu, ktorá bude priam predurčovať k vytváraniu budúceho silného ľavicového hnutia. Nevieme dnes presne určiť, ktorý zárodok je ten, ktorý pritiahne masy. Cítime podmienky na takýto príliv. Preto nemôžeme ďalej stáť a v podstate cúvať. Musíme urobiť krok vpred.

Práve v dnešných časoch, kedy sme svedkami vyostrujúcich sa rozporov kapitalizmu, rozporov medzi spoločenským charakterom výroby a súkromným, individuálnym privlastňovaním, alebo ak chcete individuálnym rozdeľovaním toho, čo spoločne a kolektívne ako spoločnosť vyrábame a vytvárame. Na povrchu tohto základného kapitalistického rozporu sa nám dnes rozhára (opäť, zas a znova) aj boj nadnárodného kapitálu proti tomu domácemu, národnému. Preto dnes získavajú na sile a sú na vzostupe po celej Európe národné, nacionalistické a konzervatívne strany vyzývajúce na boj proti tzv. globalizácii. Treba ale povedať, že globalizácia v takej podobe, ako ju dnes zažívame, je úplne prirodzeným a zákonitým javom kapitalizmu v jeho najvyššom vývojovom štádiu, v imperializme.

Nadnárodný kapitál je a vždy bude silnejší ako ten národný. Je nútený hľadať nové a nové trhy, nové odbytištia, aby prežil, aby odvracal svoju vlastnú krízu a pohlcuje menších a slabších. Tento proces je nezvratný. Ako obal tohto spoločenského procesu, ktorý má svoju podstatu v hospodárskej, materiálnej základni spoločnosti nám tu vystupujú rôzne ideológie a názory, ktoré pôsobia ako pláštik skrývajúci tú skutočnú podstatu týchto triednych bojov. Sme dnes svedkami ideového a politického boja konzervativizmu, opierajúceho sa o nacionalizmus, tzv. tradičné hodnoty atď. S tým ide však ruku v ruke aj xenofóbia a nakoniec fašizmus.

Za týmito všetkými vznešenými frázami o „ochrane života (Kotleba)“, „tradičných hodnotách (Danko)“, „zdravom rozume (Sulík)“, „normálnom Slovensku“ (Harabin) a podobné rétorické exkrementy,  je však nutné vidieť skutočný záujem maloburžoázie a jej konzervatívnej ideológie, ktorá má za ciel v prvom rade chrániť jej hospodárske a vlastne aj priamo existenčné záujmy. Vlastne záujem zachovania svetového poriadku tak ako bol a brániť to, na čom bol založený, tzv. národné tradície a popri tom môcť hlavne naďalej vykorisťovať svoje milované domáce, národné masy námezdných novodobých otrokov. A tých ešte vyzýva a burcuje na obranu svojich národných a tradičných hodnôt, s ktorých však profituje iba ona sama. Vyzýva v prvom rade na ochranu tradícií vykorisťovania, na ktorom je naša tradičná civilizácia vybudovaná a postavená!

Zo všetkých tradícií, ktoré konzervativizmus a nacionalistické sily tak vehementne obraňujú, je najdôležitejšie právo na súkromné vlastníctvo, tzv. národná zvrchovanosť a kresťanské princípy spôsobu života, kde budú mať rozhodujúci vplyv najmajetnejšie národné sily, cirkev nevynímajúc. Naproti tomu veľkokapitál, zakrývajúci sa plášťom liberalizmu zo všetkými svojimi vzletnými ideálmi o slobode jedinca a jeho ľudských právach, sleduje jeden jediný skutočný cieľ. Búrať a odstraňovať bariéry a hranice a umožňovať nadnárodnému kapitálu globalizovať a znásobovať svoje zisky, vstupovať na stále nové a nové trhy a požierať stále viac a viac národného kapitálu a tým v konečnom dôsledku likvidovať stále viac a viac národnej maloburžoázie. Preto musí búrať staré tradičné spôsoby, musí vytvárať nadnárodné organizácie nadradené národným štátom, upravovať a prispôsobovať legislatívu v jednotlivých krajinách, skrátka kapitál naozaj nepozná hranice. Aj pre liberalizmus je zo všetkých hodnôt a práv, ktoré presadzuje, najdôležitejšie právo na súkromné vlastníctvo, právo na súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. A teda právo vykorisťovať človeka človekom, dnes aj celé národy a hlavne námezdne pracujúce masy celého sveta.

Skutočným cieľom liberalizmu a nadnárodného kapitálu, v tomto štádiu kapitalizmu, v imperializme ani nemôže byť nič iné ako vytvorenie jednotného, unifikovaného celosvetového poriadku v ktorom je zabezpečená bezvýhradná vláda finančného, bankového kapitálu a všetko je nastavené len pre efektívnejšie zhŕňanie a násobenie ziskov nadnárodných spoločností a zúfalé snaženie sa o odďaľovanie  blížiacej sa, ale tiež zákonitej a neodvratnej, ďalšej hospodárskej krízy z nadvýroby. Tá už prepuká po celom svete a roztáča ekonomické vojny v globálnom merítku. Vznikajú nové spojenectvá a vyhlasujú sa vojny – zatiaľ ekonomické v podobe ciel a embárg.

Kým národné a konzervatívne sily stavajú do popredia tzv. národné, kresťanské, tradičné hodnoty, aby odolávali tlaku nadnárodného kapitálu, aby mohli podľa dobrých a priam svätých tradícií vykorisťovať pracujúce masy vo svojich krajinách, liberáli a globalisti presadzujú menej regulácií, viac tzv. slobody pre jedinca, ale hlavne viac slobody pre kapitál. Toto všetko v záujme ešte väčšieho a efektívnejšieho násobenia ziskov, v záujme ešte väčšieho a efektívnejšieho vykorisťovania.

Teda frázy a gestá, ktoré používajú tieto dve strany v súčasnom vývoji kapitalizmu, sú iba zásterkou ich skutočných dôvodov. Samozrejme, logicky ich nemôžu verejne prezentovať neuvedomelým masám, lebo by ich pracujúci nemali záujem podporovať. A o podporu čo najväčšej skupiny obyvateľstva v prichádzajúcom strete predsa ide obom stranám.

O čo je konzervativizmus vo svojej podstate hrubší a surovejší, o to je liberalizmus cynickejší a bezcitnejší.  Oba majú spoločného viac ako sú si ich predstavitelia a podporovatelia ochotní pripustiť, či si už ich materiálnu základňu z ktorej vychádzajú uvedomujú, alebo nie.

Na začiatku sme hovorili o vyostrujúcich sa triednych rozporoch súčasného kapitalizmu a o konzervativizme a liberalizme, ako o dvoch ideológiách vyvíjajúceho sa a meniaceho kapitalizmu a zároveň predstavujúce konflikt medzi nadnárodným a domácim kapitálom, medzi veľkoburžoáziou, nadnárodnou finančnou oligarchiou a národnou buržoáziou, hovoril som o tomto konflikte, ktorý vyrastá iba na povrchu hlavného kapitalistického rozporu, rozporu medzi spoločenskou prácou a súkromným privlastňovaním .

Dialektika nás učí, že vývoj smeruje od nižšieho k vyššiemu a tento vývoj nemožno nijako zvrátiť. To sa týka aj vývoju spoločnosti. Boj liberálov s konzervatívcami je iba predvojom boja tohto základného kapitalistického antagonizmu, boja vlastníkov výrobných prostriedkov, kapitalistov s námezdnými pracovníkmi, proletármi. V tomto sa nič nemení. Iba formy sú úplne iné, než tomu bolo pred 150 rokmi, keď tieto procesy popisovali Marx s Engelsom.

Obe spomínané ideológie sú ideológiami vládnucej triedy v dnešnej spoločnosti, ideológiami kapitalistov a vyjadrujúcimi ich hospodárske a politické záujmy. Je práve úlohou komunistov, poukazovať na tieto skutočnosti, vysvetľovať spoločenské pohyby, spoločenský a politický vývoj, ako aj a hlavne materiálnu základňu, z ktorej sa tieto pohyby odvíjajú. Poukazovať na to, prečo v spoločnosti vznikajú také, či onaké javy a ako ich správne chápať. Vysvetľovať materiálnu podstatu triednych rozporov a odhaľovať ich. Našou úlohou je opäť oprášiť a pozdvihnúť proti konzervativizmu a liberalizmu, ako spiatočníckej resp. úpadkovej ideológii novú, skutočne progresívnu alternatívu. Alternatívu socializmu.

Kým konzervativizmus sa snaží o nemožný návrat do minulosti a liberalizmus s jeho jedinou hodnotou, hodnotou zisku predstavuje súčasnosť, socializmus predstavuje budúcnosť. Namiesto konzervatívneho spiatočníctva a stagnácie, namiesto liberálneho bezcitného individualizmu socialistický kolektivizmus, namiesto náboženskej podriadenosti, či nacionalizmu, namiesto bezprízorného svetoobčianstva proletársky internacionalizmus. Namiesto vojny mier. Namiesto nekonečného súperenia spolupráca vykorisťovaných pracujúcich na celom svete. Tak ako kapitál nepozná hranice, tak je pravda že ani mi nemáme vlasť. Máme však spoločný triedny záujem. Na rozdiel od konzervatívcov či liberálov, pre pracujúcich nie je tou najväčšou hodnotou zisk. Ale práca, práca pre potreby celej spoločnosti kde sa to čo spoločne vyprodukujeme bude prerozdeľovať podľa potrieb celej spoločnosti.

Tento svet má alternatívu. Tou alternatívou je socializmus!

Martin Jágrik- VZDOR-strana práce

V Británii stále žije niekoľko ukrajinských SSákov: Po vojne sa ich tu presťahovalo vyše 8 tisíc!

Píše sa rok 2019 a vo Veľkej Británii stále žije niekoľko bývalých ukrajinských SSákov, z neslávne známej jednotky SS Galizien, ktorú tvorili kolaborujúci Ukrajinci ( v roku 2016 ich žilo ešte 25 ). Toto číslo ešte stále žijúcich ukrajinských SSákov vo Veľkej Británii bude ešte vyššie, nakoľko v dnešnej dobe sa nedá vypátrať každý jeden ukrajinský SSdôchodca v pokročilom veku, ktorý sa usadil po vojne vo Veľkej Británii.

Ako je však možné, že vo Veľkej Británii dnes stále žije ešte toľko bývalých príslušníkov SS Galizien? Jednoducho. Po vojne úrady Veľkej Británii vystavili povolenie o pobyte pre viac ako 8 000 Ukrajincov, slúžiacich v tejto brutálnej jednotke.

Sovietsky zväz po vojne zhromaždil množstvo dôkazov o tom, že veľa z týchto ukrajinských SSákov, ktorí sa usadili vo Veľkej Británii, spáchali vojnové zločiny. Títo ukrajinskí vojnoví zločinci si tak v kľude prežili pokojný život a za svoje zločiny sa nemuseli nikdy zodpovedať, lebo boli pod ochranou anglickej vlády, ktorá s nimi počítala ako s ostrieľanými fanatickými antikomunistickými bojovníkmi, ktorých môžu využiť v možnom konflikte so socialistickými krajinami.

einsatzgruppe_shootingJednotka SS Galizien bola veľmi účinná protipartizánska jednotka, ktorá bola napr. nasadená na potlačenie nášho SNP, či proti komunistickým partizánom v Juhoslávii, vedených Titom. SS Galizien sa na týchto územiach dopúšťala aj masakrovania civilistov a pred tým sa zapájali aj do etnického vyvražďovania Poliakov.

screenhunter_2252-jun-01-17-14V roku 2016 poskytli dvaja bývalí ukrajinskí SSáci, žijúci vo Veľkej Británii – Myron Tabora ( ktorý mal vtedy 90 rokov ) a Ostap Kykawec ( mal vtedy 92 rokov ) rozhovor pre jedno britské médium. Obidvaja sa pritom nachádzajú v spisoch bývalého ZSSR, v ktorých figurujú ako podozriví z vojnových zločinov. Obaja boli poručíci v SS Galizien a dokonca boli hľadaní aj lovcom nacistických zločincov Simonom Wiesenthalom. Tabora tvrdil, že bol dva roky v dôstojníckej škole a že na fronte nevidel žiadne páchanie trestnej činnosti. Obaja, Tabora a Kykawec, vstúpili do SS Galizien v roku 1943, kedy im bolo 18 a 19 rokov.

Kykawec tvrdil, že tiež dva roky absolvoval dôstojnícku školu SS a žewaffen-ss-galizien vstúpil do SS kvôli tomu, že chcel bojovať za ukrajinskú samostatnosť. Jeden z bývalých členov SS Galizien- Michail Fostun, ktorý zomrel v roku 2004 v Londýne, pomáhal potláčať židovské povstanie vo Varšave v roku 1943 a zúčastnil sa aj likvidácie židovského geta v Bialystoku, počas ktorej bolo povraždených tisíce Židov.

Najzábavnejšie je to, že bývalým ukrajinským SSákom stačilo na pobyt v Británii len vyhlásenie, kde prehlásili, že sa počas vojny nedopustili zverstiev a vojnových zločinov.

Je tiež známe, že veľa dozorcov v koncentračných táboroch, ktorí sa zvlášť vyznačovali krutosťou a sadizmom, boli Ukrajinci. Vďaka Veľkej Británii sa tak množstvo ukrajinských vojnových zločincov nikdy za svoje zločiny nezodpovedali pred súdmi a ich ohavné činy neboli nikdy potrestané. Je známym faktom, že západné tajné služby a vlády, po vojne využívali služby nacistických zločincov v boji proti komunizmu.

screenhunter_2295-jun-02-11-06

Je tiež smutným faktom, že po vojne z 3 000 členov Einsatzgruppen ( boli to špeciálne nacistické jednotky, ktorých úlohou bolo vyvražďovať nepriateľov ríše na okupovaných územiach ), ktorí stáli za vyvraždením okolo dvoch miliónov ľudí ( z toho povraždili vyše 5 tisíc Slovákov a deportovali 9 tisíc slovenských Židov z územia Slovenska počas SNP. Stáli tiež za masakrami v Nemeckej, Ostrom Grúni, Kľaku a Kremničke. Na Slovensku vypálili 90 obcí a zanechali 211 masových hrobov. Treba tiež spomenúť, že pri masakrách asistovalo aj 130 Slovákov v službách SS v slovenskom oddiele Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“, ktorých viedol Nižňanský, ktorý si pokojne dožil v Mníchove ), bolo súdených len 200 z nich, z ktorých časť odišla iba s niekoľkoročnými trestami.

Časť veliteľov jednotiek Einsatzgruppen bolo súdených tribunálom s vojnovými zločincami v Norimbergu. Z celkového počtu 24 obvinených ich bolo 14 odsúdených na trest smrti, rozsudok však bol nakoniec vykonaný len na 4 z nich.

maxresdefaulteinsatzgruppen

Spracoval Miroslav Pomajdík- VZDOR-strana práce

Tajné vojny Veľkej Británie: Keď Briti zabíjali v mene sultána v Ománe

Jedna strategicky nezbytná válka, již Británie vedla přes deset let, byla po většinu času vedena v naprostém utajení. V lednu 1972 otevřeli čtenáři Observeru svůj deník a uviděli zprávu pod titulkem: „UK (Spojené království) bojuje v tajné válce v Zálivu?“ téhož dne přinesl Sunday Times podobný článek s otázkou: „Je Dhofar britskou přísně tajnou válkou?“ Britské jednotky, prozradily deníky, jsou zapojeny ve válce, v níž ománský sultán bojuje proti partyzánům v horách Dhofaru na jihu země.

Čtyři roky předtím donutila devalvační krize vládu Harolda Wilsona ke slibu, že britské síly budou staženy ze všech míst východně od Suezu do prosince 1971 – s jedinou výjimkou malé jednotky, jež měla zůstat v Hong Kongu. Teď chtěl článek Observeru vědět: „Stáhla Británie skutečně všechny své síly z Perského zálivu a Arabského poloostrova? Nebo britská vláda vede, tak jako Američané v Laosu, tajnou válku bez vědomí parlamentu a veřejnosti?“ Observer našel jednoho z předáků vzpoury, který řekl jeho reportérovi, že válka začala „výbuchem“ v zemi 9. června 1965, spuštěným tím, co popsal jako bídnou místní správu a „útlak ze strany Britů“. V době, kdy Observer a Sunday Times uveřejnily své první váhavé zprávy, Británie už byla ve válce v Ománu šest a půl roku.

Sultanát Omán, ležící na jihozápadním cípu Arabského poloostrova, hraničí na severu se Sjednocenými arabskými emiráty a na na západě a jihozápadě se Saúdskou Arábií a Jemenem. Země se také táhne podél Hormuzského průlivu, 33 mil široké vodní cesty, po níž se dostává na trh ropa z Perského zálivu. V 60. létech (20. stol.) přicházelo přes 60 % surové ropy západního světa ze Zálivu, s giantickými tankery, proplouvajícími Hormuzskou šíjí každých 10 minut. S plynoucí ropou místní ekonomiky vzkvétaly a stávaly se z nich významné trhy pro vyvážené britské zboží: Londýn se začal ještě více obávat o ochranu svých zájmů v oblasti i místních vládců, kteří je podporovali.

Po 19. a 20. století si Británie zachovávala kontrolu po sobě následujících ománských sultánů, aby zabránila jakékoli jiné koloniální mocnosti získat oporu v oblasti. Dosáhla toho jednoduchým prostředkem: penězi. Uprostřed 60. let dostával tyranský vládce země, sultán Said bin Taimur, přes polovinu svého příjmu přímo z Londýna. Teprve v roce 1967, kdy začala být poprvé čerpána ze země ománská ropa, začala země vytvářet většinu svého vlastního příjmu.

Británie dokonce i tehdy vykonávala nesmírnou kontrolu nad sultánem. Jeho ministr obrany a šéf zpravodajské služby byli důstojníci britské armády, jeho vrchní poradce byl bývalý britský diplomat a všichni vládní ministři byli až na jednoho Britové. Britský velitel ozbrojených sil ománského sultána se denně setkával s britským atašé pro obranu a jednou týdně s britským velvyslancem. Sultán neměl žádný oficiální vztah s jinou vládou než s britskou.

Oficiální britský postoj byl, že Sultanát Maskat a Omán je plně svrchovaný a nezávislý stát. pravda je, že to byla de facto britská kolonie. Jako takové byly po sobě jdoucí britské vlády zodpovědné za otřesné politické, společenské a ekonomické podmínky, jež sultánovi poddaní snášeli a jež tvořily a živily lidovou revoltu.

V polovině 60. let (20. století!) měl Omán jednu nemocnici. Míra kojenecké úmrtnosti tu byla 75 % a průměrná délka života kolem 55 let. Byly tu pouhé tři základní školy – jimž sultán často hrozil, že je zavře – a nebyly tu žádné střední školy. Výsledkem toho bylo, že pouhých 5 % populace umělo číst a psát. Neexistovaly tu telefony ani žádná jiná infrastruktura kromě řady starověkých vodních kanálů. Sultán zakázal všechno, co považoval za úpadkové, což znamenalo, že Ománci nemohli vlastnit rádia, jezdit na kole, hrát fotbal, nosit sluneční brýle, boty nebo kalhoty a ve studních nesměli používat elektrické pumpy.

Ti, kteří se provinili proti sultánovým zákonům, mohli čekat krutý trest. Docházelo k veřejným popravám. Podmínky v jeho věznicích – kde pákistánské stráže dostávaly rozkazy od britských dozorců – byly popisovány jako strašně, s velkým počtem vězňů spoutaných k sobě navzájem v temných kobkách, bez náležitého jídla a lékařské péče.

Ománci pohrdali – a zároveň se jich báli – sultánem i Brity, kteří jej drželi v postavení a tajně podorovali jeho politiku nerozvíjení. Nepřekvapuje, že sultán musel často apelovat na Brity, aby mu poskytli vojenské síly k ochraně před vlastním lidem.

V 50. létech (20. stol.) došlo k četným povstáním na severu země, jež byla potlačena britskými silami. SAS a RAF byly kritické k úspěšnosti těchto operací proti vzpourám. Například od července do prosince 1958 RAF podnikla proti povstalcům 1 635 bojových letů a shodila 1 094 tun of bomb a vystřelila 900 raket na ně, na jejich horské vesnice a na zavlažovací zařízení. Byl to více než svojnásobek váhy bomb, jež shodila Luftwaffe na Coventry v listopadu 1940.

Povstanie v provincii Dhofar

V roce 1966 vypuklo nové povstání na jihu země, mezi lidem v provincii Dhofar. V příštím roce, poté, co přežil pokus o atentát, odešel sultán se svou dhofariskou manželkou do paláce na pobřeží v Salalahu. Byl tak málo vidět, že mnozí z jeho poddaných nabyli přesvědčení, že je mrtvý a že jim to Britové tají.

Pro novou labouristickou vládu znamenal těsný vztah s klientským sultanátem ideologický problém. Labour party byla zvolena v roce 1964 s manifestem, jenž obsahoval závazek, že povede v rozvojovém světě novou „válku s nedostatkem“ a bude bojovat za „svobodu a rasovou rovnost“ ve valném shromáždění OSN. Vyvolalo by nesnesitelné ponížení, kdyby bylo vešlo obecněji ve známost, doma i v zahraničí, že Omán je poslední zemí, kde otroctví zůstávalo legální. Sultán vlastnil kolem 500 otroků. Odhadem 150 z nich byly ženy, jež držel ve svém paláci v Salalahu; o počtu jeho mužských otroků se říkalo, že jsou yzicky deformovaní krutostmi, jimiž trpěli.

Po povstáních v 50. létech byly ozbrojené síly ománského sultána reorganizované, s britskými poradci, výcvikem, vybavením a penězi. Do jejich řad vylo naverbováno více Ománců, ale všicni důstojníci byli Britové. Někteří byli „podporovaní důstojníci“, další byli takzvaní smluvní sůstojníci nebo žoldáci, kteří předtím sloužili v Ománu s britskou armádou nebo se rozhodli vrátit, aby dostali nějakou slušnou odměnu.

Zpočátku povstalci, jimž čelili v Dhofaru, byli arabští nacionalisté. Ale západně od Dhofaru leží Aden, z něhož byli Britové nucení se stáhnout na konci roku 1967, tváří v tvář stále násilnějším povstáním. Britská vláda byla nahrazena marxistickým státem, Jemenskou lidově demokratickou republikou, jež dostávala pomoc z Číny a Ruska. Od počátku roku 1968 se dhofarské národní povstání rozvíjelo do Čínou podporovaného revolučního hnutí s panarabskými ambicemi. Pro britské důstojníky ale byl nepřítele vždycky prostě adoo – arabští nepřátelé. Do konce roku 1969 se adoo zmocnili přístavního města Raysut, a počátkem následujícího roku kontrolovali většinu náhorních plošin a byli na dostřel základny RAF v Salalahu.

Nová ropná pole v poušti mezi Dhofarem a hlavním městem Muscatem začala vypadat zranitelně. Někteří v Londýně rozvíjeli ustrašenou středovýchodní dominovou teorii, v níž předpokládali, že Hormuzský průliv spadne pod komunistickou kontrolu.

stefano-mazzariol-oman-1665-article-10

Britská reakce byla nelítostná. „Vypálili jsme vzbouřené vesnice a postříleli jejich kozy a krávy,“ napsal jeden důstojník. „Jakékoli nepřátelské sbory, jež jsme dobyli, byly použity v Salalah souk coby užitečné poučení pro možné budoucí bojovníky za svobodu.“ Jiný důstojník vysvětloval, že na rozdíl od Severního Irska, kde se vojáci starali, aby se vyhýbali zabití nebo zranění těch, kteří nebojovali, je přesvědčený, že v Dhofaru nejsou žádní nevinní, ale jen adoo: „Jediní lidé v této oblasti – civilisté tu nejsou – jsou všichni nepřátelé. Proto můžete začít svou práci, ostřelování oblasti a opětování palby ručních zbraní, bez obav, že byste záhli nevinné.“

V odhodlání potlačit lidové povstání proti krutosti a bezohlednosti despoty, podporovaného a financovaného Británií, Brity vedené síly otrávily studně, vypalovaly vesnice, ničily úrodu a střílely dobytek. Během vyslýchání vzbouřenců rozvíjely mučící techniku, experimentovali s hlukem. Oblasti hustě osídlené civilisty byly měněny na zóny s nekontrolovanou palbou. Nelze se divit, že Británie chtěla vybojovat tuto válku v naprostém utajení.

Nebylo třeba se uchylovat k Zákonům o oficiálních tajemstvích (Official Secrets Acts) nebo k tzv. „D-notice systému“ (v Británii oficiální pokyn médiím zveřejňovat určité tajné informace; pozn. překl.) k utajení dhofarské války a nelístostného způsobu, jakým byla vybojována, před vnějším světem. Byly zapojeny dva jednoduché prostředky: žádní novináři nedostali povolení vstoupit do země, a nikdo ve vládě se o válce nezmiňoval. Například když Wilson zveřejnil zprávu o labouristické vládě v létech 1964-70, zmínil válku, již USA vedly ve Vietnamu, téměř dvěstěpadesátkrát. Válka již vedla jeho vlastní vláda v Ománu, nebyla zmíněna ani jednou.

Ačkoli Wilsonova vláda měla všechny důvody být citlivá k vojenské podpoře, poskytovala ji otroky vlastnícímu despotovi, jehož vláda se dala milosrdně popsat jako středověká, a byly tu i další důvody ji plně zahalit tajemstvím. Byla to éra, v níž rozvojový svět a OSN odmítaly kolonialismus, a arabský nacionalismus po celá desetiletí nabýval na síle. Bylo proto životně důležité pro důvěryhodnost UK na Středním východě, že jeho ruka měla v Ománu zůstat co nejvíce skrytá.

John Akehurst, velitel sultánových ozbrojených sil od roku 1972, naznačuje další důvod k tomu, proč si britská vláda nepřála přilákat pozornost ke své válce v Dhofaru: „Byli asi nervózní, že to začalo vypadat, že ji ztratíme.“ S jistotou od léta 1970 probíhala britská tajná válka tak špatně, že bylo voláno po zoufalých opatřeních.

Ománska ropa v rukách Britov

26. července ministerstvo zahraničí v Londýně oznámilo, že sultána Saida bin Taimura sesadil v palácovém převratu jeho devětadvacetiletý syn Qaboos bin Said. (https://www.theguardian.com/commentisfree/2011/mar/04/oman-sultan-qaboos-despot) ve skutečnosti byl převrat čistě britskou záležitostí. V Londýně jej naplánovala MI6 a státní zaměstnanci Ministerstva obrany a Ministerstva zahraničí, a uvedli jej do pohybu po volbách, jež vnesly Edwarda Heathe do Downing Street.

Nový sultán okamžitě zrušil otroctví, zlepšil zavlažovací infrastrukturu země a začal vydávat své ropné příjmy na své ozbrojené síly. Dorazily jednotky SAS, nejprve jako sultánova tělesná stráž, poté v síle dvou divizí, aby bojovaly s adoo. Nakonec se příliv otočil, novinářům byl dovolen vstup do země a v létě 1976 byla válka vyhraná.

Strategicky byla dhofarská válka jedním z nejdůležitějších konfliktů 20. století, protože vítězové mohli očekávat, že budou kontrolovat Hormuzský průliv a tok ropy. Tisíce lidí zemřely, Britové zvítězili a světla na západě zůstala rozsvícená. Dnes je válka stále předmětem studia na Fakultě společného velitelství ozbrojených složek a personálu (Joint Services Command and Staff College) v Británii. Ale díky způsobu, jakým byly informace o dlouhé kampani tak úspěšně potlačovány v době, kdy byla vedená, je všechno jen ne vytržená z paměti národa. Stejně jako britské války v Eritrei, Indočíně, Holandské Východní Indii a Borneu si ji v Británii pamatují jen ti, kteří ji vybojovali, a jejich rodiny.

Některé aspekty úlohy Británie v převratu a válce zůstávají hlubokým tajemstvím Britského státu. Wilsonova korespondence o Ománu, například, i korespondence jeho nástupce Heathe, má zůstat nepřístupná historikům i veřejnosti do roku 2021. V roce 2005 vydalo Ministerstvo zahraničí stručné memorandum, jež popisuje způsob, jímž se ministr obrany starého sultána, plukovník Hugh Oldman, chopil vedoucí úlohy v plánování převratu, jímž byl sesazen vládce Ománu, aby byl zabezpečen britský přístup k ropě a vojenským základnám v zemi. Dokument byl kvapně stažen – jeho vydání bylo podle Ministerstva zahraničí nešťastnou chybou.

Prevzaté z webu Komunistického svazu mládeže – KSM http://www.ksm.cz/ze-zahranici/tajne-valky-britanie.html

Ian Cobain

Tento článek je upravený výtah ze studie Iana Cobaina o státním tajemství v UK, The History Thieves

Antifašistické ľudové milície v Taliansku- Arditi del Popolo (1918 – 1922) v boji proti talianskym fašistom

História ľudových milícií, ktoré bojovali s talianskymi fašistami, obsahujúca zrod, rozvoj a koniec prvého protifašistického zoskupenia na svete – Arditi del Popolo (Oddiely ľudu). Koncom prvej svetovej vojny bola robotnícka trieda v Taliansku v období revolučného kvasu. Hoci robotníci a roľníci ešte neboli schopní vybojovať moc, v roku 1918 dosiahli od štátu rôzne ústupky: zvýšenie platov, osemhodinový pracovný čas a uznanie práva združovať sa. V roku 1919 sa na poloostrove odohralo 1 663 štrajkov, zatiaľ čo v auguste novo sformované hnutie zástupcov odborov v Turíne (predvoj robotníckych rád) podčiarklo nárast novej, pulzujúcej bojovnosti, ktorá čerpala svoju silu zo samostatnej schopnosti robotníkov organizovať sa okolo osloboditeľských hesiel a ktorá mala „veľký cieľ pripravovať ľudí, organizácie a idey v súvislej predrevolučnej kontrolnej operácii nato, aby boli schopní nehradiť zamestnávateľovu autoritu vo výrobe a nastoliť novú disciplínu v spoločenskom živote“.*

Pokračovať v čítaní

Nie je múr, ako múr… Alebo ako kapitalistické múry a ploty sú predsa „demokratickejšie“ a „slobodnejšie“, ako tie komunistické…

Dnešná kapitalistická politická reprezentácia posledné dni vo veľkom oslavuje pád berlínskeho múra. Hovoria o tom, že komunisti stavali múry, ploty, ktoré rozdeľovali ľudí. Pri výročí pádu berlínskeho múru hovoria o tom, ako už nikdy nemôžu ploty a múry vznikať na hraniciach štátov, že múry a ploty sú symbolom komunistov, neslobody a podobne…

Na začiatok si povedzme, že berlínsky múr určite nebol pozitívnou stavbou a je dobré, že je minulosťou, tak isto, ako by mali byť minulosťou všetky ploty a múry, medzi krajinami a žiadne nové by nemali vznikať …

Žiaľ, realita je táka, že dnešní kapitalistickí politici vám budú srdcervúco hovoriť o tom, akým víťazstvom slobody a demokracie bol pád berlínskeho múru a ďalších plotov…no práve títo istí politici vám už nebudú hovoriť o množstve múrov a plotov, ktoré pribudlo po celom svete za posledných 30 rokov, ako huby po daždi a ďalšie sú vo výstavbe, alebo sa s ich výstavbou začne v blízkej dobe… Stačí sa pozrieť aj na to, koľko plotov preťalo hranice európskych štátov za posledné roky… 😛

Tam už títo politici nepovedia, že tieto múry a ploty musia zmiznúť… tam vás už presviedčajú, že veď tieto múry a ploty ochraňujú demokraciu, slobodu a bezpečnost ľudí, že nás chránia pred „votrlecami“… 😛 Podľa ich logiky sú predsa kapitalistické múry a ploty „demokratickejšie“ a „slobodnejšie“, ako tie komunistické… a presne o to ide… keď sa hovorí o krivdách socializmu, vtedy budú hrať pretvárku, ako sa ich to dotýka, aké to bolo zlé…no keď je reč o ich obetiach, o obetiach kapitalizmu a vojen, ktoré vyprovokovali…vtedy sa na vás usmejú a povedia…ale veď kapitalizmus žiadne obete a krivdy nemá … vcelku pokrivená to morálka…

Zrazu si nikto nedovolí z týchto politikov kritizovať ploty a múry napr. tie, ktoré postavili USA na hranici s Mexikom, ktoré postavil Izrael na hraniciach s Palestínou a mnohé mnohé ďalšie, ktoré vyrástli po celom svete…veď to sú predsa naše..kapitalistické múry a ploty a tie sa nekritizujú… čo tam po tom, že popri takom múre v Izraeli by sa červenal aj ten berlínsky múr… čo tam potom, že pri plotoch a múroch v USA, Izraeli a po celom svete … zomreli tisíce ľudí… a stále zomierajú…

tak o čom sa tu bavíme… cynizmus, ktorý nemá obdobu…ploty a múry, ktoré nás rozdeľujú, budú vždy len múrmi a plotmi, či sú „socialistické“ , alebo kapitalistické“ … žiaľ, pre mnohých s čiernobielym videním sveta nebude nikdy múr, ako múr a plot, ako plot…

Miroslav Pomajdík – VZDOR-strana práce

Zmeňme názvy námestí a ulíc v kapitalistickom duchu: Alebo, čo tak miesto vznikajúceho Námestia nežnej revolúcie, pomenovať ho ako Gorilie námestie?

Určite každý z vás zaznamenal iniciatívu zmeniť názov časti námestia SNP na námestie nežnej revolúcie. Tento nápad je jasná hlúposť, rozdeľovať námestie SNP na dve iba kvôli tomu, aby sme tu mali námestie, ktoré pripomína opätovné nastolenie kapitalizmu. Keď sa však nad tým zamyslíme hlbšie, určité racio sa v tom nájsť dá.

Každé obdobie nieslo so sebou aj prezentáciu určitých mien a udalostí v názvoch slovenských ulíc a námestí. V časoch monarchie to boli mená panovníkov a významných ľudí pre monarchiu. Toto sa prenieslo čiastočne aj do 1. ČSR (medzivojnovej) a pribudli názvy, ktoré boli spojené s obdobím tejto republiky. Obdobie kléro-fašistického Slov. štátu som z tohto pohľadu nejak nemapoval.

Po roku 48 sa do názvov ulíc a miest dostávali väčšinou mená našich osloboditeľov, názvy ako námestie SNP, Námestie víťazného februára, rôzne budovateľské názvy, nazvy v ktorých boli mená predstaviteľov komunistického a robotníckeho hnutia, mená kozmonautov, či mená významných osobností.

Akurát od roku 89 sa vývoj uberal iným smerom. Samozrejme, rýchlo sa odstraňovali sochy, pamätné tabule, menili sa názvy, ktoré akýmkoľvek spôsobom pripomínali socializmus.

Do nových názvov sa nijako nedostával duch novej doby, teda znovuzrodeného kapitalizmu, ktorý tu už „budujeme“ takmer 30 rokov a bolo by na čase tento historický deficit odstrániť a aby sa kompetentní nemuseli veľmi trápiť aké nové názvy použiť, rozhodol som sa pomôcť a ponúknuť názvy, ktoré dostatočne vystihujú dnešnú dobu. Je totiž naozaj na čase, aby sme po 30tich rokoch kapitalizmu mali v mestách a mestečkách na našom Slovensku názvy, ktoré definujú súčasný režim.

Tu ponúkam niekoľko vhodných originálnych názvov a som taký skromný, že nepožadujem za to ani žiadne finančné ohodnotenie a každé mesto môže pokojne použiť názov ulice, či námestia, ktoré odznejú v tomto článku.

Tu sú návrhy:

Gorilie námestie

Námestie nezamestnanosti

Námestie finančných skupín.

Ulica nízkych platov,

Ulica otrockých pracovných podmienok

Námestie zbohatlíkov

Námestie oligarchov

Ulica mafiánov

Nábrežie žobrajúcich

Ulica chudobných

Námestie biednych dôchodkov

Námestie skorumpovaných politikov

Ulica privatizérov

Námestie poplatkov v zdravotníctve

Ulica hospodárskej krízy

Ulica chamtivých a bezcitných

Námestie krachujucich firiem

Ulica drahých potravín

Ulica nedostupného bývania.

Námestie zadĺženosti

Ulica exekúcií

Námestie bezdomovcov

Drogová alej

Ulica feťákov

Ulica prostitúcie

Námestie miliardárov

Námestie úžerníkov

Zatiaľ ma napadlo týchto pár názvov, ktoré by mohli zdobiť ulice a námestia našich miest. Ak vás napadnú ďalšie, pokojne v diskusii napíšte a doplníme ich. Bol by v tom čert, aby sa kapitalizmus nemohol konečne začať pýšiť svojimi „úspechmi“

Ján Zmeko- VZDOR -strana práce

Vo voľbách vo Švajčiarsku získali komunisti a antikapitalistická ľavica dvoch poslancov

Vo Švajčiarsku prebehli parlamentné voľby, v ktorých uspela aj komunistická Strana práce Švajčiarska a taktiež si svojho zástupcu vybojovala antikapitalistická Spojená ľavica, ktorá utvorila v obvode Ženeva koalíciu so Stranou práce Švajčiarska, čo sa vyplatilo spomínaným ziskom ďalšieho mandátu pre antikapitalistickú ľavicu vo Švajčiarsku.

Vzdor-strana práce gratuluje svojim kolegom zo Švajčiarska k zisku dvoch mandátov.

Ľahostajnosť k utrpeniu nemôže mať hlavné slovo v spoločnosti: Nenáhovárajme si, že veď niekto iný pomôže, ale pomôžme my !

Pred pár dňami som sa vrátil z dovolenky z Chorvátska, kde som zažil jednu smutnú, ale zároveň aj pozitívnu skúsenosť. Počas prechádzky na pláži som so snúbenicou zbadal na jednom múre mačiatko. Keď sme k nemu prišli bližšie, zistili sme, že mačiatko má vytečené očko, rozsiahlu infekciu druhého oka a prakticky už ani na neho nevidelo. Odovzdane tam vyčerpane ležalo a čakalo na istú smrť.

Najhoršie bolo to, že okolo toho mačiatka sa beztarostne opaľovali, oddychovali a oddávali plážovým radovánkam desiatky ľudí, ktorí celú dobu to mačiatko museli vidieť v tom jeho otrasnom stave a trápení. Len pár metrov od neho ležali beztasrostní ľudia, ktorí sa vypekali na slnku…

Okolo toho mačiatka museli prejsť stovky ľudí, nakoľko ležalo pri frekventovanom chodníku k miestnemu plážovému baru. Nikto však nič nespravil, nijak mu nepomohol a radšej si ďalej užívali zábavu, miesto toho, aby mu nejak pomohli. Keď sme to mačiatko zobrali do krabice, aby sme ho odniesli k veterinárovi, tak nás tieto desiatky ľudí pozorovali… Je smutné, koľká ľahostajnosť vládla v týchto ľuďoch, veď tá obľúbená výhovorka, akou si to ospravedlňujeme, že veď sa už niekto iný nájde, kto pomôže… Nie, veľakrát sa nikto nenájde a práve vy ste mohli byť tými, čo vedia pomôcť, keď ešte nie je neskoro.

Nakoľko bol víkend, bolo veľmi ťažké nájsť veterinára, nakoniec sa to vďaka obetavosti mojej sesternice Jarky podarilo a po množstve telefonátoch sme našli v meste Split ochotnú veterinárku, ktorá napriek víkendu a pokročilej hodine prišla do svojej kliniky a prijala toto zúbožené mačiatko. Podľa jej slov, už by netrvalo dlho a mačiatko by uhynulo, že sme ho doniesli v hodine dvanástej. Mačiatku sme zaplatili nevyhnutnú operáciu oka, antibiotiká, infúzie a ďalšie lieky a liečbu. Mačiatko bolo riadne začipované a dostalo aj svoj cestovný pas. Celkovo náklady na jej záchranu boli niečo nad 200 eur.

Mačiatko sa po operácii rýchlo zotavovalo a už po dvoch dňoch bolo schopné prevozu na Slovensko, nakoľko na ulici by už neprežilo a tak sa rozhodlo, zobrať na Slovensko do domácej starostlivosti. Mačiatko by ste dnes nespoznali, je plné života, rozdáva lásku na vôkol a raduje sa z každého nového dňa. Veľká vďaka patrí sesternici Jarke, mojim krstným rodičom a ďalším mojim rodinným príslušníkom, ktorí v obrovskej miere pomohli k záchrane tohto zúboženého mačiatka.

Prosím, nebuďme ľahostajní k utrpeniu !

Miroslav Pomajdík- Vzdor-strana práce

Prečo platíme za lieky, ktoré sme v živote zaplatili už 1000-krát?

Pacienti si za viaceré lieky priplatia stovky eur. Zmeny pripravuje ministerstvo zdravotníctva. Najviac by zaťažili peňaženky ľuďom s onkologickými ochoreniami, epilepsiou, cukrovkou či psychickými poruchami. Za jedno balenie konkrétneho medikamentu na leukémiu by mal pacient doplatiť 2 166 eur, na psoriázu 1 227 eur.“ Hovorí sa v správach RTVS. Tá istá televízia dnes odvysielala príspevok od onkologickej pacientky Kataríny, ktorej poisťovňa odmietla preplatiť za liečbu 4000 €.

Takmer každý z nás platí povinné odvody do zdravotných poisťovní. Jedná sa o nemalé čiastky, nejeden by z toho zaplatil aj hypotéku. Sám som reumatický pacient, no lieky a úkony spojené s mojou liečbou, resp. s udržiavaním zápalu vo svojich medziach ani zďaleka neprekročia odvody, ktoré každý mesiac zaplatím. Ale veď v poriadku, nech moje odvody pomožu niekomu, kto to potrebuje. Choroby si častokrát nevyberáme.

Prečo však napriek tomu postávajú pred nemocnicami, či hypermarketmi ľudia s kasičkou „prispejete na detskú onkológiu?“ Prečo sa pacientke Kataríne musia skladať súkromné osoby ešte raz na to, aby si zaplatila liečbu? Načo platíme odvody, keď potom ešte máme prispievať do kasičiek a na trasparentné účty?? Prečo keď sme ako strana pracujúcich nazbierali pár eur, ktoré sme si odtrhli od výplat a pomohli niekomu s úrazom či postihnutím, hneď nás zaplativili desiatky ďalších žiadostí v domnení že sme strana plná Borisov Kollárov? Prečo keď vám nezaklope na dvere Vilo Rozboril s nejakým hokejistom z NHL, ktorý Vás nevezme na liečbu do USA, ktorú Vám aj zaplatí, tak jednoducho umriete?

Je „zlá“ len poisťovňa, ktorá nechce zaplatiť 4000 €? „Áno aj…“ ale tam to ani zďaleka nekončí. Tie nehorázne peniaze za liečbu totižto niekto pýta…. Niekto vám ten liek nevydá, nezachráni Váš život dokial neprinesiete hotovosť. Koreň problému treba hľadať už tu. Zdravotníctvo v kapitalistickom ponímaní totiž nie je služba, na ktorú sa pracujúci formou platenia odvodov a daní skladajú, ale je to odvetvie trhu ako každé iné. A to od penicilínu až po CTčko a liečbu či neliečbu rakoviny. Aj z našich odvodov sa pánom z Penty stavajú honosné vily s podzemnými strelnicami, zatiaľ čo my, ktorí chodíme do práce sa máme hanbiť, keď na ulici neprispejeme na detskú onkológiu. Aj z našich odvodov sa vyplácajú nehorázne peniaze kadejakým masérom s dobrými konexiami. Nech sa oni postavia s kasičkou pred nemocnicu či Tesco.

Už v minulosti a aj naživo v televízii som kritizoval napríklad pôsobenie súkromných záchraniek, pretože podľa môjho sedliackeho rozumu sa neskladáme na ich zisk, od jednej som dostal aj súkromný list. Rovnako to platí pre každého, kto podniká v zdravotníctve, či už sa jedná o poisťovňu, farmaceutickú firmu, alebo poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Tieto subjekty totiž za svoje „služby“ požadujú trhové ceny. To znamená nie len náklady spojené s riadnou prevádzkou a inováciami, ale aj s poriadnym ziskom. Človeku sa až zastavuje rozum, keď sa dozvedá, koľko stojí ktorý úkon v zdravotníctve…

Malý príklad. Mám nejaké mesto a mám vlastné technické služby. Chlapi – pracovníci majú napr. 5-10 eur na hodinu. Spravia čo je potrebné, materiál si nakupujeme sami, vo vačšom množstve si dojednám zľavu atď. Druhá možnosť je najať si nejakú súkromnú firmu, tí chlapi tiež majú 5-10 eur na hodinu, ale účtujú mi 20 € / hod. Za materiál si prihadzujú tak 10-20% a takto mi ho predávajú.

Tá druhá vatianta je to, jako funguje kapitalistické zdravotníctvo. Kapitalistické zdravotníctvo je jedno z najlepších – pokiaľ naň máte peniaze. Inak Vás pokojne nechá umrieť. Kapitalistický systém má / vlastní prostriedky k liečeniu alebo spomaleniu smrtelných chorob, ale pokiaľ nevydáte doplatok 2166 eur tak Vám tieto prostriedky nevydá. Mám inú predstavu o fungovaní spoločenského zriadenia.

Podľa mojho názoru všetky výdobytky a objavy, ktoré dokážu zachrániť ľudský život majú byť verejne dostupné. Keď viem podať prvú pomoc, tak je mojou povinnosťou ju podať. Systém, ktorý má prostriedky na záchranu ľudských životov, no umelo ich zadržiava, dopúšťa sa zločinu proti ľudskosti. Všetky peniaze, ktoré sú formou odvodov odovzdané poisťovniam, majú byť do posledného centa využité pre potreby pacientov. Nie na vytĺkanie zisku. Na to odvody neplatíme. V spore Slovensko vs. Union (Achmea) sme však videli sme, že európske súdy majú iný názor. Im je prednejší zisk hŕstky kapitalistov ako zdravie obyvateľov krajiny.

Na záver želám všetkým veľa šťastia a zdravia….

Stanislav Pirošík- VZDOR- strana práce