Členka predsedníctva KDH Miroslava Szitová reagovala na svojom FB profile na tragickú nehodu našich opatrovateliek, ktoré pri návrate domov tragicky zahynuli pri autonehode a vyhaslo až 8 životov naozaj svojsky. Ako môžete dobre vidieť, tak Szitová túto tragédiu zneužíva na politický boj, keď na konci spomína premiéra a ministra soc. vecí. Je zaujímavé, čo by napísala, keby sa stala táto tragédia počas vládnutia KDH…

Szitová je známa antikomunistka, a spomíname to preto, že zrazu sa pohoršuje nad tým, ako obyčajné ženy musia robiť opatrovateľky v zahraničí, aby prežili, no už nespomenie to, že práve vďaka kapitalizmu, nemôžu tisíce žien nájsť doma dôstojnú prácu, že to bolo KDH, ktoré po roku 1989 sedelo vo viacerých vládach a zdvíhalo ruku za privatizáciu štátnych podnikov, za prenikanie súkromného sektortu do všetkých sfér, utužovania neoliberalizmu a neviditeľnej ruky trhu, prehlbovaniu kapitalizmu, ktorý spravil to, že dnes musia státisíce Slovákov pracovať v zahraniči, lebo doma by sa neuživili.

Po roku 89 predstavitelia nastupujúceho režimu okrem planých sľubov a otvorených klamstiev, do spoločnosti púšťali aj plné priehrštia vtipov, ale nie vtipov hociakých, boli to najmä vtipy o socializme. Ich cieľom však ani tak nebolo pobaviť ľudí, či prostredníctvom humoru poukázať na chyby socializmu, ktoré tu nesporne boli. Cieľom týchto vtipov a žartíkov bolo vykresliť socializmus v čo najčiernejších farbách a aj na tomto fronte presviedčať ľudí, aký bol ten socializmus vlastne hrozný, ako bol socializmus akousi čiernou dierou a ako po socializme nastúpi lepšia spoločnosť. Títo ľudia vtedy možno ani netušili, že ich vtipy mierené na socializmus, budú na súčasný kapitalizmus pasovať oveľa viac a trefnejšie.

Spomínam si na jeden z takýchto vtiptov z tej doby. Vtip na príklade vlaku opisuje cestu ku komunizmu:

V lokomotíve vedľa seba spokojne sedia starší skúsený rušňovodič a jeho mladý kolega. Vlak uháňa krajinou veselo smerom ku komunizmu. Zrazu vlak začne spomaľovať, až úplne zastaví. Mladý rušňovodič sa pýta staršieho kolegu, čo sa stalo a prečo vlak nečakane zastavil. Starší kolega sa rozhliadol a po krátkom pátraní skonštatoval, že došlo palivo a nemáme peniaze na ďalšie, aby vlak mohol pokračovať. No veľmi rýchlo prišiel aj na riešenie celej situácie. Bude potrebné, aby sa ľudia z posledného vagóna posunuli dopredu a vyprázdnili ho. Vagón potom rozoberieme, rozpredáme a za utržené peniaze kúpime palivo a budeme môcť smelo pokračovať ďalej. Tak sa aj stalo a vlak sa dal znovu do pohybu smerom ku komunizmu. No situácia sa časom znova zopakovala. Vlak znovu zastal a rušňovodiči použili už vyskúšané riešenie. Ľudia sa znovu viac a viac potlačili, posledný vagon sa rozpredal, kúpilo sa palivo a cesta znova veselo ubiehala. No po čase vlak znovu zastal. Posunúť ľudí už nebolo kam, posledný vagon sa už nedal rozpredať a tak „skúsený“ rušňovodič povedal, že je potrebné aby sa všetci zapojili, vytrhali koľaje za vlakom a potom ich rozpredali aj s podvalmi. Za uržene peniaze sa síce kúpilo palivo, ale vyšlo ho už veľmi málo a tak sa vlak posunul iba o niekoľko desiatok metrov. A tak sa znova trhali a predávali koľajnice, aby sa vlak o kúsok pohol. Mladý rušňovodič vidiac, že už nie je čo vytrhať a predávať, sa obrátil na staršieho kolegu a spýtal sa. No ako sa mi teraz teda dostaneme do toho komunizmu a starší mu s kľudom odpovedá, už sa netreba nikam dostávať, my už sme v komunizme…

Každý kto si pozorne tento vtip prečítal, prípadne si ho pamätá z obdobia tesne po prevrate, určite chápe, na čo vtip útočil a čo bolo jeho pointou. Vtip mal ukázať, že spoločnosť sa môže dostať ku komunizmu iba spôsobom, že sa ľudia budú musieť výrazne uskromniť a že na to, aby sme sa niekam pohli musíme všetko rozpredať a predať aj mosty za sebou. Teraz prejdime do reality. Keď končil socializmus, tak nastupujúcemu režimu zanechal toľko štátneho majetku, že ho nový režim rozpredával viac ako 20 rokov a z utržených peňazí udržiaval chod spoločnosti. Samozrejme okrem tej časti ktorú dokázali politici a ich kamaráti rozkrádnúť, ale to teraz nie je pointou tohto článku. Teda socializmus nezanechal ani prázdnu „špajzu“ a ani natlačených ľudí v nedôstojných podmienkach. Práve naopak. Socializmus v našej krajine dokázal vyprodukovať toľko, že ešte dokázal požičať iným krajinám. Napríklad niekoľko rokov po prevrate sa niektorí naši ministri fotili pri kope uhlia, ktoré sme v rámci deblokácii ruského dlhu doviezli z Ruska na Slovensko. V súčasnosti Kuba svoj dlh spláca jedinečným liekom, na liečbu cukrovky (diabetická noha).

A teraz sa vráťme k spomenutému vtipu. Nezdá sa vám skôr, že je to práve tento režim, ktorý po tom ako spotreboval hodnoty, ktoré mu zanechal ten predchádzajuci, natláča ľudí do menších priestorov a rozpredáva posledné vagóny? Nezdá sa vám, že tento proces tu beží už skoro 3 desaťročia, keď sa predáva, všetko čo sa ešte predať dá, že sa ľudia musia uskromnovať, aby sa kapitalistický štát ešte mohol kúsok posunuť. Posunúť aj za cenu zhoršenia životných podmienok, za cenu, že vám režim aj stoličku spod zadku predá a ešte od vás čaká podporu a pochopenie.

A keď už sme pri tých vlakoch a pri tých podobenstvách, nedávno ma prekvapila správa, že Slovenské železnice si prenajmú vysokorýchlostné lokomotívy, aby po zrekonštruovanej železnici mohli vlaky uháňať rýchlejšie. Ak opomeniem fakt, že ani tie železnic sme si nedokázali zrekonštruovať za vlastné peniaze a museli sme byť odkázaní na eurofondy a požičané peniaze, podstatné je na tomto niečo iné. Skutočnosť, že náša „úžasne prosperujúca ekonomika“, ktorou sa strojvodca Robert rád chváli, nie je schopná vytvoriť toľko prostriedkov, aby sme si lokomotívy kúpili. Keď už nie sme schopní si ich vyrobiť, my sme schopní si ich jedine požičať. Po tom ako sa súčasnému režimu podarilo rozvrátiť poľnohospodárstvo a potravinovú sebestačnosť a urobiť z nás krajinu závislú na dovoze potravín, postupujeme na ďalší level.

Po koľajach, ktoré boli zrekonštruované za požičané peniaze, sa po týchto koľajach budú preháňať požičané lokomotívy… a po 10tich rokoch, keď prenájom lokomotív skončí, už nebudeme mať nič. Naše lokomotívy už budú v kovošrote, v lepšom prípade v múzeu a na požičanie ďalších lokomotív už nebudeme mať peniaze. No ako sa mi takto dostaneme ku tej… Už netreba nikam, my už sme tam a o 10 rokov úplne..

Ján Zmeko- Vzdor- strana práce

Foto: Róbert Prekop

Slovensko musí zastaviť odliv Slovákov v produktívnom veku do zahraničia. Od roku 2009 nám odchádza každý rok približne 30-tisíc mladých ľudí do 30 rokov pracovať do zahraničia. V zahraničí pracuje vyše 300-tisíc Slovákov. Slovensko musí zastaviť odchod mladých ľudí do zahraničia a prilákať Slovákov pracujúcich v zahraničí späť na Slovensko. Toto docielime len rapídnym navýšením platov a tým budú pracujúci motivovaní mať aj viacej deti, nakoľko budú mať omnoho viacej financií tak potrebných pri ich výchove. Výkonnosť Slovenskej ekonomiky dosahuje už približne 80% európskeho priemeru, no v platoch našich pracujúcich sa to nijako neodzrkadľuje, čo dokazuje aj fakt, že naše platy sú zhruba tretinové oproti najvyspelejším európskym štátom. Problém je ten, že na Slovensku ide z celkovej vyprodukovanej hrubej pridanej hodnoty na platy pracujúcim len približne 40% a ostatok ide do kapitálu, pričom vo vyspelých európskych štátoch je to približne 60% hrubej pridanej hodnoty, ktorá ide na platy.

Musí sa začať masová výstavba verejných bytov v réžii štátu, kde bude stabilné regulované nájomné po celom území Slovenska. Štát musí spustiť program dotácií na bývanie. Dnešná mladá generácia býva u rodičov aj do 30tky, lebo samostatné bývanie je pre nich nedostupné a aj to znemožňuje vytvárať podmienky na plodenie detí so svojim partnerom. Obrovským problémom je zadlžovanie mladých ľudí a rodín, ktorí musia splácať drahé hypotéky skoro celý svoj život, aby mali vlastné bývanie. Sťahujú sa do drahých podnájmov. Štát a samosprávy v tomto totálne zlyhávajú. Bytová politika pre mladých ľudí a rodiny je veľká katastrofa.

Vláda zvýšila príspevok na presťahovanie a vyzýva pracujúcich, aby sa z východu sťahovali za prácou na západ. Toto je podľa nich správny krok? Keď vyzývajú ľudí aby začali vyľudňovať oblasti na východe a začali sa sťahovať na západ Slovenska, prakticky do neznáma, aby začali nový život, miesto toho, aby vláda podporovala najchudobnejšie regióny a vytvárali tam pracovné miesta, máme ich vyľudňovať? Po ďalšie, keď sa aj celá rodina presťahuje z východu na západ, tak tu narazí na veľké prekážky a to práve drahé byty a nájomné. Takže keď už vláda láka pracujúcich, aby sa presťahovali, tak musí zabezpečiť, aby pri priemyselných zónach vyrástli nové bytové komplexy, ktoré bude stavať štát a zabezpečí tam stabilné regulované nájomné.

Pôvodca rozpadu spoločnosti a rodiny je jasný, mnohí ho však nechcú pomenovať…

Každý jedinec by mal vyrastať v harmonickej rodine, ktorá mu dá lásku, teplo domova a pripraví ho na reálny život. Rodičia by mali byť prirodzenými autoritami pre svoje deti, ktoré si ich naozaj vážia. Veľakrát je to však len idylická predstava. Rodinu decimuje kapitalizmus, ktorý sa v dnešnej dobre pretavil do svojej globalizovanej neoliberálnej formy.

Konzervatívni politici, ktorí sa všade po svete pasujú do role ochrancu tradičných hodnôt a rodiny, popri svojich siláckych rečiach, ako spravia všetko na udržanie týchto hodnôt, prijímali jeden liberalizačno-ekonomický zákon za druhým. Mali plné ústa a stále ich majú o hodnotách a zodpovednosti, no ochraňovali kapitalizmus a nerovnosť medzi ľuďmi, ktorá spôsobuje, že úzka skupina vlastníkov výrobných prostriedkov nám diktuje celý nás život. S kapitalizmom sa šíri nové „náboženstvo“, náboženstvo peňazí. Ľudí učia v silu biznisu, flexibility, v silu nekontrolovateľného trhu. To všetko malo za následok to, že ľudia musia svojej práci obetovať všetko a to najdôležitejšie, čo išlo na tento novodobý oltár ako prvé, bola rodina.

Väčšina ľudí je obyčajným nástrojom na peniaze a blahobyt pre tých hore. Prispôsobili sme sa a tak pracujeme od rána do večera, nemáme čas na svoje deti, na rodinu, lásku nahrádzajú peniaze a chladné hmotné dary, ktoré dávame vždy, keď sa cítime bezradní, že nemôžeme byť pri tom, ako nám naše ratolesti pomaly rastú. V najvyspelejších kapitalistických štátoch je rodina dávno hlboko rozvrátená a deti začínajú hovoriť prvé slovíčka ako mama svojim opatrovateľkám, miesto ozajstným mamám, lebo svojich rodičov reálne vidia veľmi málo. Flexibilita nás učí byť lojálnymi a oddanými svojmu zamestnávateľovi a podradiť im všetko. Za prácou musíme dochádzať do zahraničia, do vzdialených častí našej krajiny a tak deti vidia svojich rodičov len raz za čas a prakticky ich vychováva ulica. Flexibilita rodine nepraje.

„Treba to spraviť, náhli to“, taký je častý argument, prečo pracovať aj tri týždne v kuse

Trh teda nepočíta s človekom ako bytosťou, ale len ako strojom a pre jeho záujmy predsa nemože stáť kšeft, lebo potom už ďalší kšeft nebude. Častokrát má takýto zamestnanec na výber 2 možnosti – buď nepracovať vôbec, alebo pracovať takto. Tento systém platí napríklad pre firmy, ktoré pôsobia ako subdodávateľ prác, napríklad pre rôzne konštrukcie, ale aj pre iné firmy v priemysle a stavebníctve. Tento systém najviac platí pre ľudí, ktorých kapitalizmus vyhnal za prácou z domovov, ale i pre tých, ktorých práca si vyžaduje cestovanie po stavbách. V dnešnom systéme sa deje to, že pracovník z východného Poľska cestuje do Mladej Boleslavi, aby tam robil za pásom. Nemal by náhodou on pracovať niekde vo svojom okolí a nemal by byť na jeho mieste niekto z okolia Mladej Boleslavi? Žiaľ, nedá sa, lebo prácu nájde doma len ťažko. Na druhej strane pre domácich kapitalistov predstavuje táto migrujúca pracovná sila menšie náklady a teda vačšie zisky.

Státisíce či milióny pracovníkov chodia po celom svete ako lacná pracovná sila, aby robili prácu, ktorú mohol kľudne spraviť niekto z okolia – pokiaľ samozrejme nejde o nejakú vysokokvalifikovanú prácu. A aj pokiaľ ide o prácu, ktorá si cestovanie vyžaduje, stáva sa, že zamestnanci behajú zo stavby na stavbu a nemajú adekvátny odpočinok. Firmy častokrát zoberú zakázky, na ktoré nemajú dostatok ľudí a práve preto to doháňajú vyčerpávaním už zamestnaných pracovných síl. Som presvedčený o tom, že človek by sa mal z práce vrátiť domov k rodine, nemal by vandrovať po celej Európe s kelňou či brúskou v taške. Mal by mať prácu, plácu i odpočinok. Situácia sa začína čoraz viac podobať na stav z predvojnového kapitalizmu, ktorý vyháňal státisíce ľudí za prácou, vyľudňoval regióny, krajiny.

Títo ľudia si takýmto sposôbom zarobia na to, čo je v socializme samozrejmosťou – zaplatia si hypotéky na bývanie, deťom zaplatia školu a pod. Preto vycestovať za prácou dnes nie je žiadna „nová možnosť“, ale nové otroctvo, nové násilné vyháňanie ľudí z domovov, pripravovanie detí o rodičov, ľudí o voľný čas a záľuby. Zarobené peniaze príde raz za čas priniesť domov žene, inak sa s ňou ani poriadne nevidí, celý život trávi prakticky v práci. Zarobí – a neraz i slušne, ale peniaze sú mu na nič, ak nepočítame, že si tým zabezpečí aspoň rodinu a strechu nad hlavou, pod ktorou takmer vobec nespí. Zarobené peniaze ani nemá kde minúť. Aj tak si dá každý deň len rezeň zo závodnej jedálne a po práci ide na pivo.

Miroslav Pomajdík a Ondrej Liptovský- Vzdor-strana práce