Kapitalizmus a jeho zločiny vo svete: Zoznámte sa s konkrétnymi príkladmi a krajinami, kde kapitalizmus zmasakroval milióny ľudí

Napísané , autor:

Československo za Masaryka

Na začiatok odcitujem výrok pána poslanca Osuského, ktorý keď predkladal zákon o zločinoch komunizmu povedal aj tieto slová:  „Je pravda, že žijeme v dobe, keď sa pravda relativizuje, keď sa s pravdou niekedy nakladá ako s onucou a keď sa lož pokladá za gavaliersky delikt. Lož ale nemôže byť gavalierskym deliktom, ak sa jedná o nespochybniteľné a verifikované pravdy,“ Aké vznešené slová by to boli, keby nevyšli z úst človeka, ktorý sám popiera zločiny kapitalizmu.

O prvej Československej republike sa učí ako o vzore demokracie, neučí sa o biede pracujúcich o veľkej vlne vysťahovalectva, hladových dolinách, neučí sa o streľbe do štrajkujúcich a protestujúcich, ktoré si len v Československu vyžiadali vyše 200 obetí, neučí sa o perzekúcii politicky aktívnych robotníkov.

122992-pochod-kosice-nestandard2

Robotnícky hnev vykúpali v krvi

Strieľanie do protestujúcich robotníkov bolo po celej Európe v 20tých či 30 tých rokoch úplné bežné. Zmasakrovaných boli takto desiatky tisíc robotníkov po celej Európe. Kto vám hovorí o írskom hladomore, na ktorého potlačenie Angličania nevyvinuli žiadne úsilie a tak od hladu zomrelo vyše 1 a pól milióna Írov a ďalších 2,5 milióna sa ich muselo vysťahovať, lebo ináč by zahynuli tiež.

Rok 1968 a revolta v Západnej Európe

Revolučný rok 1968 zasiahol aj Západnú Európu, kde jednotky NATO potláčali jedno ohnisko revolty za druhým. Pracujúci začali preberať fabriky pod vlastnú kontrolu. Miestne vlády používali na dobytie fabrík poriadkové sily štátu, ktoré sa tak prakticky stali súkromnou armádou v rukách najbohatšej oligarchie a ktorá skákala tak ako oni pískali.

Len v Taliansku následná represia, väznenie postihlo vyše 100 000 ľudí! V tých rokoch po každej demonštrácii v Taliansku zostávalo vždy niekoľko mŕtvych demonštrantov. Stalo sa presne to, na čo celé tie roky poukazujeme. Sloboda sa v kapitalizme končí vtedy, keď siahnete vládnucej oligarchii na súkromné výrobné prostriedky. Vtedy systém demaskuje svoju pravú tvár a vy zrazu čelíte od fyzického násilia až po likvidáciu.

Kedy odhalia svojich agentov CIA, FBI, Mosad, SIS, MI6…

Obete kapitalizmu mali, tak isto svoje mená, svoje trpké osudy, no ich smrť väčšine akosi uniká. Zverejňujeme členov ŠTB, no kedy zverejnia západné štáty, či USA svojich agentov a svojich členov kománd smrti? Izraelská, či americká tajná služba likviduje veselo ľudí aj v Európe, na územiach cudzích štátov. Toto sú obete koho? Tie milióny ľudí boli zabíjaní, mučení a prenasledovaní kapitalistickými režimami.

Žiadna Operácia Splitner Factor, ktorá bola riadená CIA, žiadne procesy so západnými a americkými komunistami, vylúčenie komunistov z vlády vo Francúzsku, Taliansku, podpora monarchistov v Gréckej občianskej vojne, kde britské jednotky zabíjali partizánske skupiny odporu. Hanebné bombardovanie Juhoslávie neprežilo viac ako 3 tisíc ľudí.

Koloniálna éra európskych mocností a USA

USA, Španieli, Portugalci, Briti, Francúzi stoja za vyvraždením 100 miliónov domorodých Indiánov v Severnej, Strednej a Južnej Amerike. Američania vyvraždili 60 miliónov bizónov, aby vyhladovali indiánske odbojné kmene.

Obchod s otrokmi neprežilo 15 miliónov ľudí. Briti používali proti odbojným národom genocídne praktiky. Umelo vyvolávali hladomory, ktorým napr. len v Indii podľahlo počas koloniálnej éry vyše 30 miliónov Indov.

Pri potláčaní búrskeho odporu v Afrike vymysleli Briti koncentračné tábory v ktorých zahynulo 30 000 Búrov. Belgičania nijak nezaostávali za inými mocnosťami a ich krvavú vládu v Belgickom Kongu neprežilo 10 miliónov miestnych obyvateľov.

Francúzi pri dobíjaní Alžírska zmasakrovali 300 000 Alžírčanov a v alžírskej vojne za nezávislosť, ktorá sa rozpútala po 2. sv. vojne zabili vyše 1 milión obyvateľov tejto krajiny. V Afrike brutalita a potláčanie národnooslobodzovacích hnutí zo strany Francúzska stála vyše milióna Afričanov životy.

Latinská Amerika, pokusný králik Američanov

V Latinskej Amerike Spojené štáty americké a západné veľmoci vyzbrojovali, pomáhali a finančne zásobovali eskadróny smrti, ktoré po celej Latinskej Amerike rozsievali smrť. Vyprovokovali množstvo prevratov a občianskych vojen v tých krajinách Latinskej Ameriky, kde sa k moci demokratickou cestou dostali pokrokové, socialistické, či ľudové hnutia, strany, či prezidenti.

Argentína- 30 tisíc mŕtvych, Brazília, Salvador – 80 tisíc mŕtvych, Nikaragua – 80 tisíc mŕtvych, Peru, Bolívia, Venezuela, Chile, Portoriko, Panama či Guatemala -200 tisíc mŕtvych. Tieto krajiny zažili na vlastnej koži, ako vyzerá demokracia „made in USA“. Všetko sa to robilo s cieľom udržať kapitalizmus v týchto krajinách. Za éry Reagana sa prevalila na verejnosť aféra Írán-Contras, kde sa okrem iného zistilo aj to, že CIA aktívne napomáhala pašovaniu niekoľkých ton kokaínu z Nikaraguy do USA.

Kolumbia

Vláda v Kolumbii dostáva viac než štedré finančné prostriedky z USA a v tejto krajine zmizne bez stopy ročne niekoľko tisíc študentských, odborárskych, občianskych  a politických oponentov súčasnej vlády.

Mexiko

Drogová vojna si za roky 2006- 2016 vyžiadala už vyše 60 000 mŕtvych Mexičanov. Dovolím si povedať, že títo ľudia sú obeťami kapitalizmu, lebo práve tento systém drží Mexiko v obrovskej chudobe a z toho pramení moc drogového priemyslu.

Chudobní Mexičania potrebujú uživiť svoje rodiny a veľakrát jedinou možnosťou je pracovať pre drogové kartely. Jedine takto môžu zabezpečiť ako taký život pre seba a svoje deti. Títo ľudia sú k tomuto dohnaní systémom, ktorý im nedokáže zabezpečiť dôstojné živobytie, prácu,  dôstojné sociálne podmienky a stabilitu.

Afrika

Afrika, ďalší kontinent, ktorý zažil západnú a americkú koloniálnu a neokoloniálnu politiku v praxi. Juhoafrická republika a jej vládny apartheid bielej menšiny udržiavali tak dlho pri živote práve západné veľmoci. Nelson Mandela by nám k tomu istotne  niečo vedel povedať. Juhoafrická vláda mala prsty aj v občianskej vojne v Angole, ktorá si vyžiadala pol milióna mŕtvych. Vojna v Mozambiku 1 milión obetí, Rwanda 1 milión obetí.  Najbrutálnejší africkí diktátori, ktorých sadizmus a genocídne praktiky obleteli svet sa držali pri moci vďaka svojmu spojenectvu so Západom.

Občianska vojna v Kongu, ktorá si vyžiadala už viac ako 6 miliónov obetí, je vojnou vládnych síl  a západných korporácií, s tichým súhlasom západných mocností proti kmeňovým hnutiam, ktoré si chránia svoje domovy nemilosrdne ničené pre bohaté nerastné náleziská. Vo vojne v delte Nigeru, kde sú bohaté náleziská ropy sa zúčastňuje aj taká známa spoločnosť, akou je Shell. Shellka si najíma žoldnierov, ktorí systematicky vraždia a vyháňajú miestnych obyvateľov. Nie nadarmo sa hovorí africkým diamantom krvavé, lebo práve z ich predaja africkí diktátori financujú svoje armády a nakupujú zbrane.

Ázia

Málokto vie, že tak nenávidených Červených Khmérov v Kambodži financovali a vyzbrojovali tajne USA, ktoré ich využívali v boji proti tak z ich strany nenávidenému Vietnamu, ktorý uštedril USA veľkú vojenskú blamáž. Málo zdôrazňovaným faktom tiež zostáva, že bombardovanie Kórey, Vietnamu a Kambodže zo strany USA, stála tieto krajiny vyše 5 miliónov civilných obetí.

Indonézia – V decembri roku 1975 dal diktátor Suharto príkaz na obsadenie Východného Timoru a 12. novembra 1976 vyhlásil jeho  pripojenie k Indonézii.. Jeho armáda vo vojenských operáciách v Papue, Acehu a vo Východnom Timore zabila okolo 300 000 ľudí. Suhartov režim má na svedomí vyvraždenie okolo 1 000 000 stúpencov komunizmu a oponentov režimu, plus 300 000 mŕtvych Východotimorčanov a ďalších ostrovanov.

Arabský svet

Arabské diktátorské režimy v Egypte, Tunisku, Jemene…sa držali pri moci vďaka veľkej podpore zo Západu a USA.  Egypt, Tunisko, Jemen, Alžírsko…dostávali obrovské finančné a vojenské dotácie z USA a Západu. Západ sa mlčky celé roky prizeral, ako je krvavo potláčaná jedna arabská revolúcia za druhou. Alžírsky režim za posledné roky zmasakroval cez 200 000 svojich obyvateľov. Západ mlčal. Palestína a Libanon len pred nedávnom zažili besnenie izraelských vojsk. Od roku 1947 Izrael zabil viac ako 30 tisíc Palestínčanov a 4 milióny ich z krajiny vyhnal. Blokáda Gazy, či nerešpektovanie bezpečnostných rezolúcií OSN zo strany Izraela, je ďalším smutným faktom.

Iracká a afgánska realita

Počas embarga, ktoré nariadilo OSN zahynulo kvôli hladu 1 milión Iračanov z toho bolo pol milióna detí. Od invázie USA do tejto krajiny až pod dnešný deň zahynulo viac ako milión 200 000 tisíc Iračanov. Americké dobrodružstvo v Afganistane neprežilo 30 tisíc Afgáncov.

Aj vďaka kapitalistickému systému, ktorý až priepastne otvára sociálne nožnice, rozdiel medzi bohatými a zbytkom ľudstva rastie do enormných rozmerov, tak ako aj rozdiel medzi vyspelými štátmi a krajinami tretieho sveta, devastácia životného prostredia  ktorú poháňa modla konzumu (dieťa kapitalizmu), tak všetky tieto príčiny stoja státisíce ľudí po celom svete ročne životy.

O tom aký je dnešný kapitalizmus úžasný hovoria aj tieto čísla:

Každú minútu zomrie na svete 17 detí kvôli podvýžive a chorobám. 1,2 miliardy ľudí žije v extrémnej chudobe, teda zo sumy menej ako jeden dolár na deň,

  • viac ako miliarda ľudí pije znečistenú vodu,
  • viac ako 100 miliónov detí nemá šancu chodiť do školy,
  • počas tehotenstva alebo pri pôrode zomiera ročne 500 000 žien, väčšina z nich v rozvojových krajinách,
  • 860 miliónov dospelých nevie písať a čítať,
  • 3 miliardy ľudí, žije za menej ako 2 doláre denne,
  • 54 krajín je dnes chudobnejších ako v roku 1990,
  • najbohatšie 1% ľudí má väčší príjem ako najchudobnejších 57%,
  • 1,3 miliardy ľudí nemá prístup k nezávadnej vode,
  • 800 miliónov ľudí je podvyživených,
  • každoročne zomrie 8 miliónov ľudí iba preto, že sú príliš chudobní, aby prežili,
  • 1600 matiek denne zomiera v dôsledku pôrodných komplikácii,
  • 6 500 Afričanov každodenne zomiera na predchádzateľné a liečiteľné choroby a kvôli nedostatku liekov (ktoré si my môžeme kúpiť v hociktorej lekárni),

Je naozaj schyzofrenické, keď niekto bez mihnutia oka dokáže vyrátať obete “komunizmu“ a na druhej strane odmietne uznať obete kapitalizmu. Keď sa riadi formulkou, čo socialistický režim, to pripočítanie ku súhrnnému počtu obetí “komunizmu“, tak to isté musí aplikovať aj na druhej strane, čo kapitalistický režim, to počet obetí kapitalizmu, ale ako vidíme táto formulka u nich neplatí.

Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce

00-01-rightwing-criticism-of-socialism

Keď sa novinárčina mení na nechutnú ideologickú agitku v mene cudzej veľmoci a vojenského štvania: Alebo ako nám novinár Zolo Mikeš naordinoval vojenskú základňu USA…

Napísané , autor:

Je zaujímavé, ako väčšina novinárov, ktorých články sú jasne politicky tendenčné, prikláňajúce sa k pravicovej neoliberálnej ideológii a geopoliticky sa riadia heslom: “ S USA a NATO na večné časy“, tak práve títo novinári vám budú najviac vykrikovať, ako sú politicky a ideologicky nezávislí, ako vytvárajú ten najlepší slobodný, nezávislý a kritický obsah…

Keď im poviete, že ich texty majú jasnú politickú pečať, tak vás vysmejú, že veď oni sú nezávislí novinári, nie sú členmi žiadnej politickej strany, tak ako môžu byť tendenční… Je síce pekné, že nie sú členmi žiadnej politickej strany, no svojimi politickými textami nahrávajú samozrejme určitej politickej ideológii, ktorú prezentujú určité politické strany na Slovensku. Po ďalšie, títo novinári sú tak isto voličmi a dobre vedia, aké politické strany volia vo voľbách, čiže väčsina z nich má jasné politické preferencie, ktoré veľakrát presadzujú v samotných ich textoch.

Výrazným faktom je aj to, kto daných novinárov zamestnáva, aké politické preferencie majú vlastníci týchto novín a dobre vieme z praxe, že ktorý novinár by dlhodobo písal v ich periodikách, či portáloch proti politickej línii samotných majiteľov, alebo väčšiny svojich kolegov, tak by sa veľmi rýchlo musel dekovať…

Keď novinár šíri strach a nahráva vojnovému šialenstvu

Jedným z takýchto „nezávislých“ novinárov je aj Zolo Mikeš, ktorý píše svoje komentáre pre protál aktuality.sk. Jeho komentáre sú už dlhú dobu jasne politicky vyhranené ( má tam jasne určených svojich „hrdinov“ a „zloduchov“ ), no tento pán sa vo svojom písaní stále slušne posúva a jeho komentáre už nadobudli kvalitu nádherného propagandistického dielka, ktoré sa už ani nepokúša skrývať svoje politické ciele.

Tento text, ktorý dnes zverejnil pod názvom: „Vzťah Poľska k USA by malo nasledovať i Slovensko,“ ( ktorý nájdete TU ) tak to je už najvyšší možný level politickej agitky… Zolo Mikeš vo svojom článku s neskrývaným vzrušením ocenil poľského prezidenta Dudu, že ten narozdiel od nášho premiéra predsa neriešil nejaké ekonomické vzťahy, ale zameral sa na niečo oveľa závažnejšie a to na vojenskú spoluprácu. Mikeš vo svojom článku operuje so strachom čitateľov ( veď vystrašený človek je náchylný na schválenie rôznych iracionalít, ktoré obmedzujú jeho slobodu a ľahšie sa teda ovláda ), keď hovorí, že práve prítomnosť vojenskej základne USA a niekoľko tisíc vojakov USA v Poľsku ochráni Poľsko pred prípadným vojenským napadnutím zo strany Ruska.

Vidíte tu absurditu, keď novinár jasne vyvoláva strach a operuje s tým, že Rusko má plány na napadnutie Poľska, lebo šak história atď… Toto sa už nemôže považovať za zdravo kritickú žurnalistiku, ale propagandistický pamflet. Je to naozaj rusofóbia najhrubšieho zrna, keď si tu novinár vycuciava z prsta vojenské hrozby voči konkrétnej krajine, vyvoláva sa tu hystéria, z nejakých imaginárnych teritoriálnych chúťok Ruska smerom k Poľsku, ktoré existujú akurát tak v pomätených rusofóbnych hlavách…

Mikeš je nadšený z požiadavky Dudu, aby sa v Poľsku zriadila stála vojenská základňa USA, ktorú chce pomenovať Fort Trump a ešte s plnou vážnosťou dodáva, že určite nejde o vlezlosť Poliakov, veď aj Masaryk kedysi adoroval u amerického prezidenta Roosevelta americké hodnoty… No, neviem, neviem, kedy Masaryk žiadal o stálu vojenskú základňu USA a rozmiestnenie tisícov amerických vojakov v bývalom Československu…

Pred ruskými čižmami varujú, no americké čižmy pozývajú s „rozkročenou“ náručou

Mikeš na konci článku otvorene vyzýva, aby Slovensko nasledovalo Poľsko a zriadilo na našom území vojenskú základňu USA. Svoj argument podporuje tvrdením, že ináč sa môžeme dostať opäť pod vplyv Moskvy… Je zaujímavé sledovať mozgové pochody ľudí ako Zolo Mikeš, ktorý straší pred mocenským vplyvom Ruska u nás, ale ako riešenie navrhuje, aby sme sa dostali pod mocenský vplyv USA, prakticky pod ktorým sme už skoro 30 rokov a zriadenie trvalej vojenskej základne a rozmiestnenie amerických vojakov by bolo len zavŕšením vazalského stavu Slovenska k USA. Na jednej strane varuje, že Rusi nás tu už raz okupovali, že Rusi tu popravovali našich ľudí a presadili normalizáciu, a že USA nás nikdy nenapadli a nikdy nezabíjali našich ľudí, tak poďme rýchlo pod ich mocenské „krídla“.

To nevymyslíš, že pred ruskými čižmami varujú, no americké čižmy pozývajú s „rozkročenou“ náručou. Ľudia ako Mikeš vás budú presviedčať, že sloboda a demokracia nášho štátu môže byť deklarovaná len tým, že jednen mocenský diktát z Moskvy, nahradíme mocenským diktátom z Washingtonu. Opovrhujú ľuďmi ako Biľak, ktorých volaju vlastizradcami, no oni pokračujú v tom istom, len z opačného garde, Moskvu si zamieňajú za Washington. Títo ľudia mentálne zostali zakotvení hlboko v Studenej vojne, a nútia vás vybrať si veľmoc, ktorej budeme s prepáčením „lízať zadok“ a tento kádrovácky tip ľudí sa vôbec nemení a sú prítomní v každej spoločnosti a za každého režimu. Len nedávno sme sa zbavili ruskej vojenskej prítomnosti a už k nám ťahajú americkú vojenskú prítomnosť.

V ich mentálnych pochodoch je niečo také, ako nezávislá, svojprávna a samostatne tvoriaca zahraničná politika bez vazlastva k tej, či onej veľmoci nepredstaviteľný stav. Každá veľmoc v prvom rade sleduje svoje mocenské záujmy ( či už to je USA, alebo Rusko ) a svojou vojenskou prítomnosťou a základňami si prakticky značkuje svoje vazalské územie. Tak ako Rusko, tak ani USA to nerobia pre lásku iným štátom a ich obyvateľom, ale len pre deklarovanie svojej sily a presadenia záujmu svojho štátu a jeho mocenských elít. Oni nesledujú naše záujmy, len nás presviedčajú o tom, že predsa ich záujmy sú rovnaké ako tie naše… no nie sú… lebo každý má svoje špecifiká a ide len o lacnú propagandu a zavádzanie…

Prečo nám Zolo Mikeš nepovie aj o tých krajinách, ktoré USA okupovali, vojensky napadli, destabilizovali a spôsobili smrť mnohým miliónom ľudí?

Keď Mikeš hovorí o tom, že USA nás neokupovali, nezabíjali a nemenili u nás režim ( preto sa máme hodiť do ich ochrannej náruče a rozmiesniť si tu ich vojačikov ) , tak nech povie aj to B a to ako USA vojensky napadlo desiatky štátov po svete, ako mnohé z nich okupovalo, ako dokonca anektovalo územia, ako boli zapojené do rôznych prevratov a zmeny režimov krajín a ako tiež popravovali a zanechali za sebou milióny mŕtvych, chemicky zamorených oblastí, kedy sa neštítili používať aj chemické zbrane a takí Vietnamci by vedeli rozprávať, kde sa dodnes rodí množstvo zdegenerovaných detí a ľudi vo veľkom umierajú predčasne na rakoviny, kvôli americkému zamoreniu Agentom Orange. Takže USA vo svojej mocenskej sfére robila vždy poriadky so štátmi, ktoré netancovali ako oni pískajú a „normalizovali“ pomery silou tankov… Myslíte, že u nás by to bolo iné, keby sme sa postavili ich mocenským záujmom ? 😛 DNA veľmocí sa nemení, menia sa veľakrát len prostriedky…

Mikeš tiež dodáva, že kým EÚ nemá svoju armádu, tak orientácia na USA je nutná. Je veľmi úsmevné, počuť takúto vetu, ktorá sa prakticky neguje, nakoľko USA nechcú silnú Európu, to je proti ich záujmom, USA potrebujú rozdrobenú Európu, kde si budú môcť robiť svoju vlastnú mocenskú politiku a zdarne zabránia nejakej spoločnej obrannej, či zahraničnej nezávislej európskej politike.

USA majú iné hospodárske ciele ako EÚ a oproti sebe nepotrebujú silného partnera, ktorý sa im postaví ako rovný s rovným, preto používa Poľsko a ďalsie menšie štáty v Európe, ako svoje trojské kone v Európe, ktoré budú vždy využívať na to, aby nevznikla nezávislá a silná Európa. USA potrebujú Európu ovládať mocensky a vydierať a zabrzdiť celý proces vtedy, keď Európa by začala robiť svoju nezávislú a samostatnú politiku, ktorá by už nebola pod diktátom USA.

Mohli sme to vidieť aj v politike Trumpa voči EÚ, kedy jasne povedal, že USA berie EÚ ako konkurenta, vyhrážal sa nám ekonomickými sankciami, nerešpektoval veľvyslanectvo EÚ v USA a jasne EÚ vydieral. EÚ mu ustúpila a vďaka tomu sa nám tu valí GMO sója, či hovädzie mäso, plné rôznej chémie… Trump dal EÚ jasne na javo, že ju neberie ako rovnocenného partnera, ale že sa musí EÚ podriadiť všetkému čo navrhne, ináč spustí proti EÚ hospodársku vojnu…

Preto vybudovaním stálej vojenskej základne USA na Slovensku, nestratíme len zvrchovanosť nad časťou svojho územia, stratíme oveľa viac, USA si touto základňou označkujú Slovensko presne tak, ako to robia kovboji so svojim dobytkom a staneme sa ďalšou piatou kolónou, ktorá zamedzí vytvoreniu naozaj nezávislej Európy a budeme ďalej nesvojprávnou hračkou v rukách USA, ktorá si vždy bude presadzovať len to, čo je dobré pre elitu USA a nie obyčajných ľudí Európy… Keď raz na Slovensku zriadia USA svoju vojenskú základňu, tak skoro z nej neodídu, ani keby o tom rozhodla väčšina obyvateľov SR a svoju vojenskú prítomnosť by využili aj na celkové poistenie si toho, že naše vlády budú tancovať tak, ako oni pískajú…

Ukrajina, ach tá Ukrajina, v ktorej pri prvých výstreloch umrela aj pravda…

Mikeš svoj článok uzavrie vcelku grandiózne a za ten záver by si zaslúžil cenu propagandistu roka. Píše ako si musíme zobrať príklad z Poľska, prečo oni tú základňu chcú, lebo po vedľajšej Ukrajine už pochodujú čižmy ruských vojakov a musíme zabrániť, aby došli až k nám.

No Slováci, rýchlo ruky hore za vojenskú základňu Američanov, lebo ináč už možno zajtra nás obsadia Rusi… Tí určite kujú tajné plány, ako obsadia Ukrajinu, Poľsko a zvrtnú sa cez Dukliansky priesmyk na Slovensko… Počkať, počkať, doteraz operovali s tým, že veď Slovensko chráni oceľovou rukou členstvo v NATO a keby nás niekto napadol, tak sa všetci za nás postavia, tak prečo potom potrebujeme na našom území trvalú základňu cudzej mocnosti ??? Už nestačí len členstvo v NATO, už musíme zriaďovať vojenské základne cudzích štátov u nás a na oplátku si budeme môcť, však vrámci spolupráce, zriadiť slovenskú vojenskú základňu v USA, aby sme aj my prispeli k ochrane USA ? Tóóó, mi nevychádza … 😛

Samozrejme, Ukrajina je esom v rukáve pre tento typ propagandistov, kde vám taktiež povedia len to A, ale to B už nie… Zase raz im nejde o objektivitu, nakoľko anexiu Krymu Ruskom nazývajú zločinom proti medzinárodnému právu, no odtrhnutiu Kosova od Srbska tlieskajú, nelegálne napadnutie Iraku a iných krajín nazývajú šírením demokracie a slobody a státisíce ich obetí za nutnú obeť, no vojnu na východe Ukrajiny za akt agresie a mŕtvych za obete tyranského Ruska…

Nepovedia vám tiež, že po nelegálnom zvrhnutí vlády na Ukrajine počas Majdanu ( niečo podobné keby sa uskutočnilo v USA, tak by tam nabehla národná garda a vystrieľala čo by sa dalo, aby ubránila zvolenú vládu ), nová pučistická vláda ihneď zaútočila na práva ruskej menšiny na východe, začala rušiť ruštinu ako oficálny jazyk v týchto oblastiach, spustili hystériu voči všetkému ruskému a oklieštila ďalšie práva Rusov na Ukrajine, že neonacistické ukrajinské bandy vytvorili ozbrojené jednotky a začali vo východných oblastiach Ukrajiny šíriť teror, strach a zabíjať svojich odporcov a že to vyvolalo jasnú obrannú protireakciu zo strany ruského obyvateľstva na východe Ukrajiny, čo vyústilo až do vojnového stavu, kde Porošenko nechal barbarsky bombardovať celé dediny a mestá a zabil tisíce civilistov…

To, že sa do toho mocensky zapojilo Rusko je fakt, no zrekapitulujme si, kto prvý začal toto besnenie na Ukrajine, čo všetko tomu predchádzalo a či by napr. niečo podobné tolerovali USA na svojich hraniciach a keby k tomu niekto útočil na práva Američanov a dokonca ich zabíjal. Asi vieme odpoveď, keď si uvedomíme, že USA vojensky intervenovali v okolitých štátoch vždy, keď sa im niečo znepáčilo a veď aj tu nelegálnu intervenciu do Iraku zdôvodnili ochranou amerických obyvateľov, záujmov a samotnej Ameriky… Myslím, že výstižné slová na záver sú tie, že na začiatku každého konfliktu, ako prvá umiera pravda.

Nedeľme štáty na my a oni…

Jednoznačne sa raz a navždy musíme zbaviť toho komplexu kolenačkovej politiky a že si musíme vyberať, v akom „zadku“ veľmoci sa ocitneme. Musíme odmietnuť vazalstvo tak ako USA, tak aj Ruska, Nemecka, či ďalších krajín ( presnejšie povedané, vazalstvo od amerických, ruských, nemeckých a ďalších svetových oligarchov ) . Našou zbraňou musí byť diplomacia, spolupráca, hľadanie riešení a zmierňovanie napätia. Nesmieme sa nechať stiahnuť do nebezpečných veľmocenských hier a jedných nazývať osou zla a druhých verne a slepo nasledovať v každom šialenom vojenskom dobrodružstve.

Vždy stojme na jasných postojoch dodrživania medzinárodného práva a suverenity a veďme diaológ s každou jednou krajinou sveta. Spálme raz v sebe to čiernobiele myslenie rozdeleného sveta a rozvíjajme priateľské vzťahy s každou jednou krajinou sveta a nepodľahnime falošnému volaniu novodobých propagandistov, ktorých obmedzené myslenie a stavanie ďalsích múrov vo svojej vlastnej hlave nás zase raz vháňa bližsie do náručia vojnového šialenstva, ktoré bude pre celé ľudstvo osudové.

Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce

Zločiny kapitalizmu v Latinskej Amerike : Operácia Kondor si za pomoci USA vyžiadala vyše 50-tisíc životov

Napísané , autor:

Na Slovensku len málo ľudí vie o masovom vraždení v Latinskej Amerike, ktoré zasiahlo množstvo štátov tohto regiónu, ktoré začalo ako operácia s krycím názvom Kondor. V pozadí operácie Kondor boli USA, ktoré podporovali diktátorské pravicové chunty a diktátorov po celej Latinskej Amerike. USA týmto chceli potlačiť všetky hnutia a jednotlivcov, ktorí sa stavali proti ich záujmom, čiže hlavne ľavicovú opozíciu, čim chceli zabrániť vzniku socialistických režimov v Latinskej Amerike. USA financovali tento brutálny teror, školili agentov a bezpečnostné služby latinsko-amerických pravicových diktatúr. Táto epizóda je ďalším dôkazom zločinov kapitalizmu a USA. Operácia Kondor bola oficiálne spustená v roku 1968 a trvala až do roku 1989.

Za pomoci USA boli uskutočnené prevraty postupne v Paraguaji, Brazílii, Bolívii, Uruguaji, Chile, či Argentíne. CIA sa podieľala na vzniku tzv. eskadrón smrti, ktoré vraždili oponentov týchto režimov. Vlna represie a zabíjania udrela v Brazílii, Argentíne, Čile, Paraguaji, Uruguaji, Peru, Bolívii, Ekvádore, a neskôr sa rozšírili aj do Salvádoru, Guatemaly, Nikaraguy, či Salvádoru. Podľa odhadov, bolo počas operácie Kondor v týchto krajinách zavraždených vyše 50- tisíc ľudí. Medzi obete patrili najviac komunisti, socialisti, ľavičiari všetkých odtieňov, sedliacki a odboroví predáci a aktivisti, študenti, intelektuáli, učitelia, ľavicoví partizáni, ale aj mníšky, duchovní a kňazi.

Argentínsky režim sa zbavoval svojich oponentov aj tak, že ich omámil, naložil do helikoptéry, alebo lietadla a spiacich ich hodil do mora, kde sa utopili. Takto bolo zabitých až okolo 6-tisíc ľudí. Odtajnené dokumenty hovoria o tom, že všetko sa to dialo za vedomia a pomoci USA. V Argentíne prišlo počas tohto teroru o život približne až 30-tisíc ľudí.

V Čile pomáhali diktátorovi Pinochetovi s represiou aj bývalí nacisti, ktorí školili pracovníkov tajnej služby DINA v rôznych mučiacich technikách pri výsluchoch a postupe pri odhaľovaní a eliminácii odporcov režimu. V krajine vznikla nacistická kolónia Dignidad, s ktorou režim úzko spolupracoval a kde DINA priamo mučila väzňov. Odhaduje sa, že v Čile bolo zavraždených od 3 až 10- tisíc a niektorí autori tvrdia, že až do 30-tisíc ľudí a ďalších skoro 30-tisíc ich bolo mučených. Pinochet nechal za niekoľko mesiacov po prevrate zatknúť až 80-tisíc ľudí. Príbeh o slávnom ľavicovom spevákovi Victorovi Jarovi, ktorého brutálne zavraždili počas Pinochetovho prevratu si prečítate TU.

Zavraždení počas operácie Kondor v ďalších krajinách: Brazília okolo tisíc, Bolívia do 546, Paraguaj do 400, Uruguaj do 200 obetí. Na záver tiež nemôžeme zabudnúť na diktatúru Anastasia Somozu v Nikaraguy, ktorú podporovali USA a ktorá si vyžiadala približne 40-tisíc obetí, režim diktátora Rafaela Trujilla v Dominikánskej republike, ktorý taktiež podporovali USA a ktorý si vyžiadal vyše 50-tisíc obetí. Najhorší masaker, ktorý nariadil vošiel do dejín pod názvom Petržlenový masaker, kedy v roku 1937 dal za jediný týždeň vyvraždiť približne 20-tisíc Haiťanov, ktorí sa do Dominikánskej republiky prisťahovali. Ďalšie tisíce ľudí bolo povraždených v Kolumbii, Guatemale a Salvadore.

Z nových dokumentov vypláva, že do represie proti vlastným zamestnancom sa zapojili aj svetoznáme automobilky pôsobiace v Brazílii, ktoré mali posúvať chúlostivé informácie represívnym orgánom brazílskej diktatúry. Viac sa o týchto nových faktoch dočítate TU.

Třicet let po pádu diktatury vyplývá najevo, že se do represí zapojily i automobilky. Podezření padá na Mercedes-Benz, Ford, Fiat, Toyotu a hlavně na Volkswagen.

Spracoval Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce

CIA za posledních padesát let ovlivňovala minimálně 81 voleb v cizích zemích

Napísané , autor:

CIA bez jakýchkoliv jasných důkazů obvinila Rusko, že narušilo americké prezidentské volby v roce 2016 tím, že nabouralo počítačové sítě Demokratické a Republikánské strany a selektivně z nich zveřejňovalo korespondenci. Kritici ale mohou poukázat na to, že Spojené státy dělají podobné věci.

Spojené státy mají za sebou dlouhou historii pokusů o ovlivňování prezidentských či parlamentních voleb v jiných zemích. Podle databáze shromážděné politologem Dovem Levinem z univerzity Carnegie Mellona se ví minimálně o 81 takových případech pouze za období mezi lety 1946 a 2000. V tomto počtu přitom nejsou zahrnuty vojenské převraty a snahy o změnu režimu, které následovaly po zvolení kandidátů, kteří se Spojeným státům nelíbili, například těch v Guatemale (1950), v Íránu (1951) a v Chile (1970). Tento počet také nezahrnuje obecné asistence při organizování voleb, například monitorování jejich průběhu.

Levin definuje intervenci jako „nákladný čin, který je připraven s cílem rozhodnout výsledek voleb ve prospěch jedné ze stran.“ Takové činy, připravované většinu času v tajnosti, zahrnují financování volebních kampaní konkrétních stran, rozšiřování falešných zpráv nebo propagandy, výcvik a školení místních aktivistů jedné strany v řadě technik organizování kampaní nebo získávání voličů, pomoc s tvorbou volebních materiálů, vydávání veřejných prohlášení nebo hrozeb ve prospěch nějakého kandidáta nebo proti určitému kandidátovi a také poskytnutí nebo naopak odepření zahraniční pomoci.

V 59 % těchto případů se strana, které se dostalo takové pomoci, dostala k moci, ačkoliv sám Levin odhaduje průměrný dopad „podjaté intervence do cizích voleb“ pouze asi kolem 3% nárůstu voličského podílu.

Spojené státy nejsou podle Levinovy databáze jediné, kdo se o intervence ve volbách konaných v jiných zemích snaží. SSSR/Rusko se od konce 2. světové války do přelomu tisíciletí pokusilo o totéž v 36 zahraničních volbách. To celkově znamená, že aspoň jedna ze dvou supervelmocí 20. století intervenovala průměrně v jedněch z každých devíti voleb, které se na národní úrovni v té době konaly.

Všeobecné volby v Itálii v roce 1948 představovaly jeden z raných příkladů, kdy aktivity Spojených států pravděpodobně ovlivnily výsledek. „Udělali jsme všechno, abychom pomohli křesťanským demokratům porazit italské komunisty,“ říká Levin a zahrnuje do toho tajné převody velkých finančních prostředků na pokrytí nákladů volební kampaně, vyslání expertů pomáhajících s vedením kampaně, subvence na projekty typu „porcování medvěda“ s rekultivací půdy, stejně jako veřejné vyhrožování, že po vítězství komunistů by Spojené státy ukončily svoji pomoc Itálii. Podle Levina ale americké intervence nehrály důležitou roli v odvrácení vítězství Komunistické strany pouze v roce 1948, ale i v sedmi dalších italských volbách, které následovaly.

V průběhu studené války byly intervence Spojených států motivovány zejména cílem obklíčit komunismus, říká Thomas Carothers, zahraničněpolitický expert v Carnegie Endowment for International Peace. „Spojené státy si nepřály vítězství levicových vlád, a tak se dost často pokoušely volby v jiných státech ovlivňovat,“ říká Carothers. Tento přístup přetrval i bezprostředně v postsovětské epoše.

V roce 1990 podle Levina vypustila CIA v nikaragujských volbách poškozující informace o údajné korupci marxistických sandinistů do jedněch německých novin. Opozice těchto zpráv využila proti sandinistickému kandidátovi Danielovi Ortegovi a ten prohrál s kandidátkou opozice Violetou Chamorro.

Ten samý rok při „prvních demokratických volbách“ v Československu poskytly Spojené státy školení a také peníze na kampaň strany Václava Havla a jejího slovenského spojence. „Uvažovali jsme tak, že chceme mít jistotu, že komunismus je mrtvý a pohřbený,“ říká Levin. A snahy Spojených států ovlivňovat volby pokračovaly i poté.

Po svržení diktátora a amerického spojence Jeana-Claude „Baby Doc“ Duvaliera v roce 1986 se CIA snažila podpořit určité kandidáty a oslabit tak pozici Jeana-Bertranda Aristida, římskokatolického kněze a stoupence teologie osvobození. The New York Times v 90. letech informoval, že CIA platila členy vojenské junty, která nakonec Aristida svrhla, když v demokratických volbách drtivě porazil Marca Bazina, bývalého úředníka Světové banky a ministra financí favorizovaného Spojenými státy.

Spojené státy se pokusily i o ovlivnění ruských voleb. V roce 1996 za prezidentství Borise Jelcina a upadající ruské ekonomiky posvětil prezident Clinton půjčku 10,2 miliardy dolarů z peněz Mezinárodního měnového fondu podmíněnou privatizací, cenovou liberalizací a dalšími opatřeními, která posunula Rusko směrem ke kapitalistické ekonomice. Jelcin půjčku využil k zlepšení své podpory u veřejnosti, když voličům sdělil, že pouze on má pověření reformátorů, aby mohl zajistit poskytnutí takových půjček. Půjčené peníze částečně využil k financování sociálních výdajů v době bezprostředně před volbami včetně doplácení dlužných mezd a důchodů.

Na Blízkém východě se Spojené státy snažily podpořit kandidáty, kteří by pokročili v izraelsko-palestinském mírovém procesu. V roce 1996 ve snaze naplnit odkaz zavražděného izraelského premiéra Jichaka Rabina a Amerikou zprostředkovaných mírových dohod podpořil Clinton zcela otevřeně Šimona Perese, kdy svolal mírová jednání do egyptského letoviska Šarm al Šajchu, aby tak zvýšil Peresovu popularitu, a také ho měsíc před volbami pozval na jednání v Bílém domě. „Byli jsme přesvědčeni, že pokud by byl zvolen [kandidát Likudu] Benjamin Netanjahu, mírový proces by pro celé jeho volební období skončil,“ říká Aaron David Miller, který v té době pracoval na americkém ministerstvu zahraničí.

V roce 1999 se vrchní Clintonovi stratégové včetně Jamese Carvilleho pokusili jemnějším způsobem zákulisně radit kandidátovi Strany práce Ehudu Barakovi, aby ve volbách Netanjahua porazil.

V Jugoslávii se Spojené státy a NATO dlouhodobě snažily pomocí hospodářských sankcí a následně i vojenských akcí izolovat srbského nacionalistického a jugoslávského vůdce Slobodana Miloševiče od mezinárodního systému. V roce 2000 vyplatily Spojené státy miliony dolarů na pomoc politickým stranám, na úhradu kampaní a na obsah „nezávislých“ médií. Financování a vysílací technika poskytnutá opozičním médiím představovaly podle Levina rozhodující faktor vedoucí k zvolení opozičního kandidáta Vojislava Koštunici prezidentem Jugoslávie. „Pokud bychom otevřeně nezasáhli…, pak by byl Miloševič s vysokou pravděpodobností zvolen na další volební období,“ uzavírá Levin.

Převzato z: http://www.hangthebankers.com/cia-interfered-foreign-elections-past-century/

Preklad:

Je boj za socializmus závisťou?

Napísané , autor:

Nezáviď a makaj! Taký býva častý argument antikomunistov, ako keby povinnosťou človeka hneď po narodení bolo získať čím skôr svoj prvý milión. O nič iné zrejme pre nich v živote nejde, zrejme nepoznajú iné životné hodnoty, ako je výška majetku a stav účtu.

Pokúšam sa nad týmto argumentom zamyslieť. Ak by som im závidel, to by znamenalo, že ich chcem nahradiť že ja chcem vlastniť niekoľko firiem a disponovať miliónmi na účte. Áno, mnohí ľudia si skutočne závidia aj kôl v plote, mnohí si kúpia niečo nové len preto, aby druhého rozdrapilo, susedia sa pretekajú v tom, kto má lepšiu trampolínu na dvore. Potom sú aj takí, ktorí do svojho majetku vrazia mnoho peňazí a keď im nikto nezávidí, tak sami ostatných obvinia, že im závidia, lebo presne kvôli tomu si to celé kupovali. Takto ich peniaze vyšli na zmar.

Kto ma trošku pozná, tak vie, že takéto hodnoty sú mi cudzie. Život si zariadim podľa vlastných predstáv, nie podľa toho, aby niekto pukol závisťou. Rovnako tak, keď si niekto kúpi niečo drahé, tak si nebežím vziať hypotéku do banky, aby som to mal aj ja, prípadne si nezačnem na to sporiť z vlastných rezerv. Kto má trošku pozná, tiež vie, že na svoj osobný život sa nesťažujem, že si idem za svojim v rámci svojich možností. Okázalý luxus ma nikdy nepriťahoval. Raz išlo pred nami v Prahe akési drahé auto a kolega mi hovorí „Stano chcel by si také, čo?“ a ja som si to auto pritom ani nevšimol. „Čo ja viem, mňa takéto veci nejako neberú. Odvezie ma z miesta A do miesta B rovnako ako moje auto, ktoré som kúpil po 1 € za kilo“.

Ono zasa na druhú stranu, takému antikomunistovi nikdy nevyhoviem. Ak by som sa totiž stal „úspešným milionárom“, tak by ma možno prestal obviňovať zo závisti a neschopnosti, no začal by ma obviňovať z pokrytectva. „Hehehe komunista a milionár!“.

Podľa mojho názoru to nie sú peniaze a majetky, čo robia človeka šťastným a dajú mu zmysel života. Áno, človek potrebuje isté množstvo peňazí a majetku ako základ, aby sa mohol rozvíjať ďalej, aby sa mohol venovať veciam, ktoré už majetok a peniaze presahujú. Človek, ktorý nemá strechu nad hlavou, ktorý nemá čo jesť, nemôže zobrať deti na výlet, ten len ťažko bude šťastný. Rovnako to platí aj pre človeka, ktorý sice má strechu nad hlavou a má aj čo jesť, ale musí tomu obetovať celý svoj život aby tieto základné veci pre seba a svoju rodinu zabezpečil. Taký sa tiež stáva otrokom, lebo nepracuje preto aby žil, ale žije preto, aby pracoval.

Ten základ, ktorý človek potrebuje je niekoľkotisícnásobne menší, ako sú zisky kapitalistov, z ktorých jedno percento vlastní toľko isto ako polovica planéty. Ukľudnite sa, nepíšem to zo závisti, čítajte ďalej. Čo by som robil s miliónmi na konte? Mám si kúpiť jachtu, súkromné lietadlo a voziť sa dookola Zeme až do smrti ako Geissenovci? To by každého čoskoro omrzelo.

Ja mám radosť napríklad z toho, keď sa učím hrať na heligónke, keď k nám prídu kamaráti na opekačku, keď si dáme so susedmi na ulici poldeci, keď niekam zoberieme deti a páči sa im tam. Za svoje životné šťastie považujem aj to, že mám úžasnú manželku, s ktorou sa povahovo dopĺňame, zdieľame podobné životné hodnoty a sme aj kamaráti, vieme sa spolu zabaviť a zasmiať. Nepotrebujeme tretie osoby ku nám, aby sme sa spolu nenudili. Radosť mám aj z toho, keď na Vianoce či Veľkú noc obeháme celú našu rodinu, radosť mám aj z podareného obecného podujatia. Teší ma, že keď potrebujem s niečim pomôcť, mám sa na koho obrátiť, rovnako tak ja rád pomôžem iným.

Nie som teda komunistom preto, lebo závidím vlastníkom výrobných prostriedkov. Skor si myslím, že čo sa týka osobného života, mnohí z nich by mohli závidieť mne. Ten dôvod prečo som komunistom spočíva v tom, že kapitalistické vlastníctvo výrobných prostriedkov neumožňuje obrovskému počtu ľudí žiť ani ten spomínaný štandard.

Napríklad momentálne rezonuje téma zvyšovania veku odchodu do dôchodku, ktorého sa moja generácia, ak tu stále bude toto zriadenie – už nedožije. Štatistiky sú jasné – už vykukol spoza rohu Richard Sulík – áno, štatistiky hovoria jasne, ale čo tieto štatistiky produkuje? Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Fakt, že spravujeme cudzí majetok a toto treba zmeniť, teda pokiaľ sa dôchodku chceme dožiť.

Múdry buržoázny ekonóm by mi tiež mohol vytknúť – ten Pirošík je ale sprostý, on nevie, že kapitalista svoje zisky neprežerie a neprevozí na jachte, ale ich preinvestuje? Typický postoj ťuťmáka, čo nikdy nepričuchol k podnikaniu a peniazom že?

Nuž čo to ale mení na tom, že vráža do svojho vlastného majetku, ktorý mu spravujú celé národy neraz za almužnu? Áno, my sme ešte na Slovensku, z hľadiska existencie sa ešte nemusíme až tak sťažovať, ale v dôsledku kapitalizmu žijú po celom svete ľudia, ktorí nemajú skutočne nič. Aj to je jeden z dôvodov prečo som komunistom. Kapitalisti nám dodali vysnívané banány – vieme aké podmienky panujú na plantážach v Latinskej Amerike? Tiež nám dodali tony lacného textilu všetkých farieb a nápisov. Vieme, ako funguje taká manufaktúra niekde v Bangladéši alebo Číne? Určite nie tak, ako v závodoch Slovena, Makyta v ČSSR. Pozrite si dokument „cena riflí“. Žiaľ, svoje by vedeli rozprávať aj šičky v závode SLO.VI v Hencovciach, ktoré za almužnu pracovali pre zahraničných vlastníkov a ktorých štrajk som bol osobne podporiť.

Systém je skutočným kasínom, závisí len od toho, čo kto predá a kúpi. To či nejaká fabrika niekde bude stáť, nebude stáť, alebo sa presťahuje, závisí od rozhodnutia súkromnej osoby. To by mi až tak neprekážalo, keby na toto hospodárstvo neboli priamo naviazané životy tisícok ľudí. Súkromné osoby určujú ráz a zameranie celých krajín a regiónov. Oni majú v rukách skutočnú hospodársku moc, lebo niečo vlastnia a teda majú teda aj o čom rozhodovať. Na rozdiel od parlamentu a vlády. My už nerozhodujeme, čo kde postavíme, my len „lákame investorov“ a to neraz daňovými prázdninami a lacnou pracovnou silou. To je ďalší dovod prečo som komunistom.

Posledný argument kapitalistov je – musíme sťahovať výrobu, lebo s týmito nákladmi už nič nezarábame a krachneme. Takto napríklad argumentovala odevná firma, ktorá sťahuje výrobu zo Slovenska do Srbska, kde je priemerný plat vo výrobe niečo cez 200 €.   Dajme tomu, že neklamú a naozaj sú nútení to urobiť. Kto ich k tomu ale núti – sám kapitalistický trh, kapitalistický systém, ktorý oni sami podporujú a sami si ho želajú. Dnes si tento systém žiada sťahovanie výroby, zajtra vyvolá ďalší „krach na burze“, bude vyžadovať masové prepúšťanie a pozajtra svetovú vojnu, zničenie už vyprodukovaného, prerozdelenie trhov a podobné „naštartovanie ekonomiky“. A to je ďalší dôvod prečo som komunistom.

Stanislav Pirošík – podpredseda Vzdoru-strany práce

Zamestnanec upozornil na otrasné hygienické podmienky v sociálnych zariadeniach a šatniach na pracovisku: Poukázal aj na celkové pomery v jednom podniku v Brezne…

Napísané , autor:

Takto to vyzerá v jednej spoločnosti v Brezne v bývalej Mostárni. Ako môžete vidieť, v miestnostiach, kde sú sprchy, umývadla, záchody, šatne to vyzerá ako z nejakého hororu. Určite by tieto priestori rada využila nejaká filmová spoločnosť na nahrávanie riadne hororových scén. Žiaľ, nejedná sa o kulisy pre natáčanie filmu, ale o reálne miestnosti, ktoré zamestnávateľ poskytuje svojim zamestnancom… Je to naozaj niečo neskutočné, že takýto stav mu vôbec nevadí a nič s tým nerobí a pritom sa v týchto priestoroch prezliekajú zamestnanci. V takomto stave je to podľa tvrdenia jedného zamestnanca, ktorý prirodzene chce ostať v anonymite, už pol roka. Povedal nám tiež, že sám majteľ sa považuje za jedného z najväčších zamestnávateľov v Brezne.

„Ako vidíte, aj v 21 storočí sa môže niekto takto správať ku svojím zamestnancom, ktorí sú v podstate srdcom firmy, ako ku dobytku. Ono je to vlastne tá istá firma, kde minulý rok zahynuli dvaja živnostníci, ktorych privalil vyrobok. Samozrejme, že sa tu stále nedodržiava BOZP, chlapi robia po samom atď.. V zime máme na pracovisku aj -16 stupňov, podľa toho, koľko je stupňov von, kúrenie púšťa len na cca pol hodku, aby sa nepovedalo a keď sme minulý rok chceli ísť do štrajku, tak sa riaditeľ tváril, že on o tom nevie…,“ doplnil nám jeden zo zamestnancov.

Vzdor-strana práce

Ako neznámej straničke Doprava namerala agentúra Phoenix Research on line cez 5 %: Nie, nie, kdeže… prieskumy vôbec nie sú manipulatívne… :P

Napísané , autor:

Človek sa len pousmeje, keď uvidí prieskum zatiaľ málo známej agentúry Phoenix Research on line, ktorej prieskum zverejnila aj Pravda a kde nájdeme s výsledkom 5,2% totálne neznámu stranu Doprava, ktorá má vo vedení aj bývalých ľudí z okolia SDKÚ, ktorá má na FB iba smiešnych 919 fanúšikov, nikto o nej pomaly nepočul, nikde sa ani len neobjavila v prieskumoch známych agentúr, kde by im namerali aspoň 0,01%… ale zrazu z jasného neba im agentúra Phoenix Research on line nameria cez 5% a razom majú výbornú reklamu a píše sa o nich v médiách, ako by získali mandát v eurovoľbách…to je naozaj manipulácia ako vyšitá… to si myslia, že sme až tak blbí, že neznáma stranička ( ktorá zhodou náhod kandiduje v eurovoľbách ) zrazu vyskočila 2 týždne pred voľbami v prieskume zameranom na eurovoľby nad hranicu zvolitelnosti 5 % 😛 asi si môžeme veľmi dobre predstaviť, kto bol objednávateľom tohto prieskumu 😛 Prieskum nájdete TU.

Jedno z opatrení, ktoré môže posilniť určitú objektívnosť, či už pri prezidentských, parlamentných, eurovoľbách… je to, aby sa od dátumu, kedy je oficiálne spustená kampaň, až po samotné hlasovanie, zakázali všetky prieskumy preferencií strán, či kandidátov, nakoľko prieskumy veľakrát totálne neférovo ovplyvňujú akékoľvek voľby…

Nech sa každý človek slobodne sám rozhodne, ktorá strana, či kandidát je mu blízky a nech podľa toho ide voliť, nie podľa toho, že vidí veľakrát zmanipulované, ovplyvňované, kúpené a nereprezentatívne prieskumy a podľa toho už začína podvedome kalkulovať, tak idem radšej dať tomu a tomu hlas, alebo tej, či tej strane, aj keď by som rád dal svoj hlas inej strane, či kandidátovi, ale ten podľa prieskumov, ktorými nás počas kampane bombardujú všetky médiá, nemá šancu a podobne…už začíname v hlavách podľa prieskumov kalkulovať, aby náš hlas neprepadol a tak uprednostníme veľakrát aspoň to legendárne „menšie zlo“, lebo môj favorit, či strana má v prieskumoch nízke preferencie atď… Ani si to neuvedomujeme, že pod tlakom týchto prieskumov začíname takto rozmýšľať, miesto toho, aby sme išli dať tomu, či tej strane, ku ktorej máme ideovo najbližšie…

To poškodzuje veľa menších strán, či kandidátov , ktorí kandidujú a reálne by mali vo voľbách omnoho viac hlasov, ale ľudia vidia prieskumy, podľa ktorých majú určitý slabý výsledok a tak radšej začínajú pokukovať po silnejšej alternatíve…

Počas oficiálnej kampane by som jednoznačne zákonom zakázal akékoľvek prieskumy preferencii, ktoré sa týkajú daných volieb ( tie nech vychádzajú mimo času oficiálnej kampane ) a nech idú ľudia voliť tak, ako to cítia a ku komu majú najbližšie, nie podľa toho, čo vidia v prieskumoch.

Či chceme, či nie, tie prieskumy hrajú v našom podvedomí obrovskú rolu a sme nimi ovplyvňovaní… Nech sa hlavný politický boj odohráva v diskusiách ( aj keď aj tam existujú ďalšie machinácie, keď sa niekomu dáva množstvo priestoru a niekomu minimum, alebo žiaden a veľa ďalších praktík ovplyvňovania,… ) a nie formou prieskumov….

Na záver mi však nedá nespomenúť, že aj tak najväčším „ovplyvňovačom“ volieb je výška vášho bankového konta…

Presne tu vidno tú rovnosť šancí v kapitalizme. Keď kandiduje človek s obrovským majetkom ako Kiska, alebo kandidát, ktorý má za sebou štedré zámožné kruhy, ktoré na jeho propagáciu nalejú státisíce Eur a vy ako obyčajní pracujúci ledva naškrabete na zopár plagátov, no taký Kiska na vás vyskočil pred začatím oficiálnej kampane a počas nej asi aj zo záchodu, keď ste ho otvorili… ?

Demokracia a rovnosť šancí je už dávno rozprávkou. Tak to vždy bude v kapitalizme, lebo tam bude vždy hlavná moc peňazí, ktoré sú vždy kumulované v úzkej skupine najbohatších jedincov a klanov, ktorí ich použijú na svoju popularizáciu a presvedčia Vás, že to práve oni sú tie vaše „hviezdy“, ktoré musíte milovať…

Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce www.vzdor.org

Rozmohol sa nám tu taký nešvar, podľa ktorého aj ZSSR rozpútal 2. sv. vojnu: Poďme si predstaviť fakty, ktoré naši falzifikátori neuvidia radi…

Napísané , autor:

Poďme si povedať o historických faktoch, ktoré hovoria jednoznačne, kto stojí za rozpútaním 2. svetovej vojny a čo všetko tomu predchádzalo.

Poľsko a jeho agresívna politika  

Po 1. svetovej vojne získalo Poľsko nezávislosť a na jeho čelo sa postavil diktátor Piłsudski. Piłsudského politika bola silne imperialistická a nacionalistická. Vyznačovala sa netolerantným postupom, kedy Piłsudski nechcel ani len počuť o právach Rusínov, Bielorusov, Ukrajincov… Piłsudski sa nechal počuť, že: „Poľsko je vlastne bez hraníc, a všetko, čo môže získať na západe, bude darom koalície, lebo tam vlastným silám nevďačíme za nič. Naproti tomu za zisky na východe budeme vďačiť výlučne sebe, našim vlastným vojenským silám.“

Tak postupovala aj poľská reprezentácia, ktorá sa pri určovaní západnej hranice Poľska plne spoľahla na Dohodu, no pri konštituovaní východných hraníc, ktoré Poliaci vytvárali vojnou, boli na odporúčania Dohody hluchí. Poliaci začali od konca roku 1918 postupne obsadzovať západnú Ukrajinu, západné Bielorusko a veľkú časť Litvy. Poliaci dokonca obsadili aj dnešné hlavné mestá týchto republík- Kyjev, Vilnius a Minsk. Červená armáda podnikla na oslobodenie územia veľkú ofenzívu, ktorá však bola Poliakmi odrazená pred Varšavou.

Poľsko podpísalo s boľševickou mocou zmluvu o prímerí na základe hraničnej čiary, ktorú navrhla Najvyššia rada Dohodových mocností dňa 8.decembra 1919. Lordom Curzonom, ministrom zahraničných vecí Veľkej Británie bola podľa etnického kľúča vymedzená hranica medzi Poľskom a ZSSR, ktorá vošla do dejín pod názvom Curzonová línia. Poliaci však nerešpektovali Curzonovú líniu a znova obsadili oblasti, na ktoré nemali podľa zmluvy nárok a tie držali až do roku 1939.

Poliaci na dobytých územiach praktizovali asimilačnú politiku, ktorej padlo za obeť tisíce ľudí. Popravy, perzekúcia, lynčovanie a vypaľovanie nepoľských dedín, tým všetkým prešlo rusínske, ukrajinské, bieloruské obyvateľstvo, čo sa potom stretlo s krvavou odvetou zo strany ukrajinských banderovcov. Curzonová línia je často zamlčovaný fakt, ktorý hrá podstatnú rolu aj v ďalších sovietsko-poľských vzťahoch a ešte sa k nej vrátime. Viac sa dočítate aj TU: Curzonová línia- zamlčovaný fakt, alebo ako sa falšuje história poľsko- sovietskych vzťahov

Je dôležité povedať, že v Poľsku od roku 1918 do jeho okupácie nacistami v roku 1939 vládol diktátorský režim, ktorého víziou bolo aj zničenie Československa a jeho rozdelenie medzi Poľskom a Maďarskom. Poľské a maďarské vzťahy s diktátorským Hortyho režimom boli vrúcne a Poľsko plne vždy podporovalo maďarské snahy začleniť Slovensko pod Maďarov a snívalo o spoločných poľsko-maďarských hraniciach, čo sa im aj neskôr splnilo, keď sa rozdeľovalo Československo.

V roku 1934 podpísalo Poľsko, ako prvá európska krajina s nacistickým režimom Pakt o neútočení. Nacisti neskôr svojho spojenca Poľsko obdarili počas Mníchovskej zmluvy časťami územia Československa. Dostali celé Tešínsko a ďalšie územia na Slovensku v oblasti Spiša a Oravy. Nacistickí pohlavári boli pozývaní do Poľska pri rôznych podujatiach. Poľsko a Nemecko bolo až do roku 1939 veľkými spojencami.

ZSSR deklaroval snahu brániť Poľsko proti nemeckému útoku, kedy Sovieti navrhli vyslať Červenú armádu na východ Poľska, kde by sa postavila Nemecku. Poliaci odmietli s tým, že oni nikdy nedovolia, aby Sovieti prenikli na ich územie a keď to ZSSR spraví, tak budú proti ich armáde bojovať.

Podiel Francúzska a Veľkej Británii na rozpútaní 2. svetovej vojny

Západné mocnosti nijak nezasiahli, keď Hitler pripojil k Ríši Porýnie, v ktorom nemohli mať Nemci žiadne vojenské jednotky. ZSSR apeloval na západné mocnosti, aby vznikol vojenský pakt proti Hitlerovi, no tie to odmietli. Rozpútala sa občianska vojna v Španielsku, kde nacisti a talianski fašisti pomáhali Frankovi a jeho fašistickým jednotkám. Západné mocnosti nijak nepomohli republikánom v Španielsku. Jedinou mocnosťou, ktorá pomohla antifašistom v Španielsku bol ZSSR, ktorý im pomáhal vojensky a materiálne. Západné mocnosti dokonca spolupracovali s Francovým  režimom a neskôr ho aj oficiálne uznali.

Západné mocnosti nijak nezasiahli, keď sa začal Hitler vyzbrojovať, keď obsadil Rakúsko, ustúpili nacistom pri Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži, kde dovolili rozkúskovať Československo a o rok na to dovolili rozbitie celého Československa. Francúzi a Veľká Británia oznámili
Československu, že mu nijak nepomôžu, keď na neho zaútočí Nemecko. Jediný, kto bol ochotný prísť Československu na pomoc, bol Sovietsky Zväz, viazaný zmluvou o vzájomnej pomoci z roku 1935.

Na dôkaz svojej ochoty pomôcť sovietska vláda nariadila čiastočnú mobilizáciu –možná pomoc Sovietov sa však stala bezpredmetnou pre nezáujem západných mocností o osud Československa, ako aj pre antikomunistický postoj prezidenta Beneša. Za všetko hovoria  niektoré z Benešových výrokov z oných pohnutých dní:

 „V případě, že by nám přišlo na pomoc jediné Rusko, nastala by válka všech proti Rusku a Anglie by šla proti nám.. Bylo by ode mne lehkomyslné, kdybych chtěl vésti národ na jatka v této chvíli v izolované válce… Nemohu si vzít na odpovědnost pustit bolševiky do Evropy…“

Západné mocnosti touto taktikou sledovali to, aby sa Hitler vydal východným smerom a nakoniec zaútočil na ZSSR. Prakticky celá Európa, vrátane západných mocností už mala s nacistami podpísané pred napadnutím Poľska nejaké spojenecké zmluvy.

ZSSR nemienil upustiť od koncepcie politiky „kolektívnej bezpečnosti“ pri obrane pred agresiou zo strany Hitlerovho Nemecka. V apríli 1939 opätovne ponúkol svoje spojenectvo Západu. 12. augusta sa na Stalinové pozvanie do Moskvy dostavili predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska, aby prerokovali možnosti vzniku protihitlerovskej aliancie. Avšak Stalin ostal nemilo prekvapený, keď sa oboznámil s personálnym zložením delegácií, ktoré do Moskvy vyslali britská a francúzska vláda – jednalo sa napospol o nižších dôstojníkov, navyše bez potrebných kompetencií a mandátu čokoľvek záväzné dojednať. ZSSR z tejto situácie, pochopiteľne,  vyvodil, že Západ nemá skutočný záujem o vytvorenie spojenectva. Dospel k presvedčeniu, že Západ vyčkáva a kalkuluje s tým, že sa agresia Nemecka otočí výlučne proti Sovietskemu Zväzu a ich krajiny ostanú vojnového požiaru ušetrené. Jeho podozrenia nadobudli reálne kontúry po tom, čo mu rozviedka hlásila, že v Londýne prebiehajú tajné rokovania o dohode s nacistickým Nemeckom – v rámci ktorých Británia deklarovala svoju ochotu prerušiť akékoľvek rokovania o spojenectve so Sovietskym Zväzom a v plnej miere rešpektovať „sféry vplyvu“ Nemecka vo východnej Európe a na Balkáne.

Nemožno sa čudovať, že sovietske vedenie stratilo akúkoľvek dôveru v Západ a v možnosť korektnej dohody s ním. Chápalo, že ich krajina sa v európskom priestore ocitla fakticky v osamotení. Vo chvíli, keď reálne vyvstávala hrozba aliancie Západu a Nemecka, namierená proti Sovietskemu Zväzu, ten učinil – pravdepodobne jediné možné – rozhodnutie: Rozhodnutie uzavrieť Pakt o neútočení s Nemeckom. Dúfal, že sa mu podarí odvrátiť hrozbu vojnu, alebo aspoň získa čas potrebný pre vybudovanie obrany vo vojne, na ktorú neboli pripravení. Zároveň sa ponúkala reálna možnosť, že cestou ujednania s Nemeckom, Sovieti opätovne získajú územia, o ktoré ich po boľševickej revolúcii pripravili.

Iste, z morálneho hľadiska by bolo nepochybne atraktívnejšie spojenectvo ZSSR so západnými mocnosťami – avšak boli to ony, kto o takéto spojenectvo neprejavil najmenší záujem. Naopak, za chrbtom Sovietov viedli tajné dojednania s Nemeckom, s cieľom nasmerovať jeho útok proti Sovietskemu Zväzu a ešte sa na tom priživiť.

Tiež si musíme uvedomiť, že ZSSR vydal inštrukcie komunistickým stranám po celej Európe, aby vytvárala antifašistické spojenectvá aj s kapitalistickými stranami, aby sa tak vytvoril spoločný antifašistický front v každej krajine, ktorý mal čeliť fašizmu a nacizmu. Čo jasne svedčí o veľkej snahe ZSSR, zastaviť nemecký nacizmus.

ZSSR a jeho postup do Poľska a Pobaltia

Pri rozdeľovaní Poľska, ktoré sa uskutočnilo medzi Nemeckom a ZSSR v roku 1939, podľa tzv. paktu Ribentrop- Molotov, si ZSSR nárokoval len na tú oblasť, ktorú mu garantovali ešte dohodové mocnosti, tzv. Curzonová línia, ktorej sme sa venovali vyššie v texte. Tiež si musíme uvedomiť fakt, že ZSSR vstúpilo do vtedajšieho Poľska až 17. septembra, kedy už prakticky poľský odpor voči Nemecku skončil, čo vyhlásila poľská vláda a ZSSR tak nijak vojensky nedopomohol k porážke Poľska a bola tu tiež hrozba, že nacisti sa nezastavia pri dohodnutej hranici a obsadia celé územia vtedajšieho Poľska. ZSSR však zabral len tie územia, ktoré im ešte prisľúbili Dohodové mocnosti po 1.sv. vojne a boli vyčlenené na základe etnického kľúča tzv. Curzonovou línou, ktorú Poliaci neakceptovali a prakticky tieto územia okupovali 20 rokov. ZSSR si nezobrali nič naviac a rešpektovali Curzonovu líniu a obsadili len toto územie, ktoré im priklepla Dohoda pred 20timi rokmi.

Nič sa už dnes nehovorí o tvrdej represii, násilnom popolštovaní tohto územia, etnických čistkách zo strany Poliakov, voči Bielorusom, Rusínom, Lemkom a Ukrajincom. Samozrejme, medzi Poliakmi a Rusmi panovali vždy napäté vzťahy, čo veľakrát vyústilo do krviprelievania a excesom na obidvoch stranách. Sovietom sa pripisuje Katyň, no o vraždení zajatých vojakov Červenej armády Poliakmi po poľsko- boľševickej vojne, ktorá sa rozpútala tesne po 1.sv. vojne sa nehovorí. Poliaci zajali počas týchto bojov 130 000 vojakov Červenej armády, z nich sa asi 86 000 domov nikdy nevrátilo, zahynuli v Poľsku následkom mučenia, hladu a popráv. Poliaci dodnes nevysvetlili, čo sa s danými vojakmi stalo.

Prečo Spojenci po obsadení časti Poľska v roku 1939 Červenou armádou nevyhlásili vojnu aj ZSSR, tak ako to spravili voči Nemecku? Lebo Spojenci vedeli, že toto “spojenectvo“ ZSSR a Nemecka je len dočasné a že ZSSR robí všetko preto, aby oddialil vojnu s Nemeckom a získal tak čas na prípravu.

Po nacistickom vpáde do Poľska Veľká Británia a Francúzsko síce vyhlásili Nemecku vojnu….avšak  vojnu, pre ktorú sa neskôr ujal názov „Čudná“ – kedže Spojenci v tzv. Sárskej ofenzíve, keď postúpili na nemecké územie len do hĺbky pár kilometrov a aj keď im Nemci prakticky nekládli odpor a zastavili sa a nechali v tom Poliakov samých ! Západ  v podstate „hodil Poľsko cez palubu“ –  rovnako, ako pred tým Československo.

ZSSR sa tiež vyčíta, že obsadilo aj časť Fínska tzv. Karéliu, Lotyšsko, Litvu a Estónsko. Z dnešného pohľadu sa to môže zdať ako zločin, no nie v roku 1940, kedy ZSSR potrebovalo získať nárazníkovú zónu, posunúť hranice viacej na západ, aby tak mohlo účinne čeliť útoku Nemecka.

Prakticky celá Európa s výnimkou Veľkej Británie bola už okupovaná Nemeckom, alebo v nej vládli fašistické režimy a tak na kontinente bolo ZSSR osamotené voči Nemecku a jeho spojencov. ZSSR si tak potrebovalo vytvoriť čo najlepšie podmienky v nasledujúcom konflikte. Tiež ostáva zamlčovaným faktom, že cez územie, ktoré obsadilo v Poľsku ZSSR, utekali za asistencie sovietskych úradov desaťtisíce bojovníkov rôznych národností proti nacizmu do Veľkej Británie. Sovietske úrady kooperovali s Veľkou Britániou a umožňovali tak prepravu týchto bojovníkov do Veľkej Británie. Prečo by to ZSSR robil, kebyže je tak oddaným spojencom Nemecka? Samozrejme aj to je dôkaz, že sa ZSSR chystal na vojnu s Nemeckom. Dokonca existujú dokumenty, ktoré jasne hovoria, že Veľká Británia a USA schvaľovali rozširovanie územia ZSSR pred rokom 1941 a anexie spomínaných republík, lebo chápali, že tak budú mať Sovieti lepšie podmienky čeliť Nemecku napr. aj v oblasti Baltského mora.

Toto strategické rozhodnutie ZSSR sa ukázalo ako rozhodujúce po napadnutí ZSSR zo strany Nemecka, kedy Nemci museli prekonávať o mnoho väčšie územie, čo ich do značnej mieri vyčerpalo a tak mal ZSSR čas demontovať svoje hospodárstvo za Ural a čas zorganizovať efektívnu obranu. Tiež si musíme uvedomiť fakt, že ZSSR prijal tieto opatrenia pod tlakom vojny a nadchádzajúcej invázii Nemecka, preto sa rozhodlo anektovať tieto štáty.

Čo sa týka tzv. Zimnej vojny proti Fínsku, ZSSR zaútočil kvôli tomu, že potreboval posunúť zo strategického hľadiska hranice ZSSR s Fínskom viacej na západ kvôli tomu, že jedno z najstrategickejších miest ZSSR bolo nebezpečne blízko fínskych hraníc, iba 20 kilometrov a životne dôležitý prístav Murmansk bol tak isto v tesnej blízkosti hraníc a Sovieti si nemohli dovoliť o tieto strategické miesta prísť. Práve cez prístav Murmansk putovali zásoby od Spojencov, po napadnutí ZSSR Nemeckom. ZSSR vedelo o spolupráci Fínska s nacistami a obávali sa, že nacistické Nemecko využije fínske územie a Karelskú šiju ako strategický nástup na útok na Leningrad. Sovieti preto žiadali Fínsko o prenájom polostrova Hanko pri ústí Fínskeho zálivu a posunutie celej hranice zhruba o 10 kilometrov na západ. Fíni to odmietli.

Sovieti síce dosiahli v Zimnej vojne posun hraníc, no po prekvapivom útoku Fínska v roku 1941, kedy ZSSR tiež čelil nemeckej invázii, o tieto územia prišli. Po zdĺhavej sovietsko-fínskej vojne, kde Fínsko podporovalo na jeho území aj nemecké vojsko, uzavreli Fíni v roku 1944 separátny mier so ZSSR a odstúpili ZSSR územie, ktoré Sovieti získali v orku 1939 počas Zimnej vojny.

Pozrime sa však na západné mocnosti Francúzsko a Veľkú Britániu, ktoré okupovali veľkú časť sveta, kde nerešpektovali národy a vytvárali si svoje kolónie, ktoré vykorisťovali a drancovali. Veľká Británia a Francúzsko tvrdo bojovali o svoje kolónie aj po 2. svetovej vojne, čo stálo milióny ľudí životy. O tom sa akosi nehovorí. Hovorí sa ako o zločine ZSSR pri anexii Litvy, Estónska, Lotyšska a zabratie časti Poľska ( na ktoré Poliaci ani nemali podľa medzinárodných zmlúv nárok a na ktorých väčšinu obyvateľstva netvorili Poliaci ), ale že Veľká Británia a Francúzsko okupovali väčšinu sveta, to sa akosi nevyťahuje…

Nespochybniteľná zásluha ZSSR pri porážke nacizmu a fašizmu

Za vypuknutie 2. svetovej vojny môže bezvýhradne nacistické Nemecko a jeho fašistickí spojenci. Je tiež na mieste povedať, že politika západných mocností, hlavne Francúzska a Veľkej Británii umožnila nacistickému Nemecku sa účinne pripraviť na svetovú vojnu, ich politika ústupkov pomohla nacistickému režimu zosilnieť ( odovzdaním priemyslu Rakúska a Československa do nacistických rúk, Nemci tak získali veľký vojenský arzenál Československa, ktorý im pomohol dovyzbrojiť svoju armádu a napr. stovky niekdajšich našich tankov použili Nemci pri útoku na Poľsko, Benelux, Francúzsko a aj ZSSR ) a ich neochota uzavrieť veľkú antifašistickú spojeneckú zmluvu so ZSSR, ktorá by dokázala účinne eliminovať nacistické Nemecko v čase, kedy by nacisti nemali šancu vzdorovať a nacizmus by tak padol za omnoho menšieho ľudského utrpenia, nás núti konštatovať, že západné mocnosti trestuhodne zlyhali a vydláždili tak cestu Hitlerovi, k rozpútaniu najničivejšieho svetového konfliktu.

ZSSR zohral rozhodujúcu úlohu pri porážke nacistického Nemecka, za ktorú zaplatil krutú daň, kedy zahynulo až 27 miliónov jeho obyvateľov. Slovanské národy ZSSR zachránil pred totálnou likvidáciou, nakoľko po víťazstve Nemecka, by nasledovala fyzická likvidácia všetkých Slovanov.

Odporúčame tiež, pozrieť si tento dokument, ktorý odhaľuje množstvo dôkazov, ktoré ukazujú špinavú hru západných mocností.

Vypracovali Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru strany práce a Pavol Novotný- člen Vzdoru-strany práce

Ako USA stvorili Saddáma Husajna: CIA a jej podiel na masakre tisícov irackých komunistov

Napísané , autor:

V minulosti americké výzvedné služby Saddáma Husajna považovali za páku antikomunizmu a podľa bývalých diplomatov a výkonných pracovníkov týchto služieb ho využívali 40 rokov. Hoci mnohí sú presvedčení, že Saddám sa prvýkrát dostal do spojenia s americkými tajnými službami na začiatku iracko-iránskej vojny v septembri 1980, jeho prvé kontakty s činiteľmi Spojených štátov siahajú až do roku 1959, keď bol členom šesťčlennej skupiny poverenej CIA zavraždením vtedajšieho irackého premiéra generála Abda al-Karima Kasima.

V júli 1958 Kasim zvrhol irackú monarchiu, čo jeden z bývalých diplomatov USA, ktorý si neželá byť menovaný, označil ako „hrozivé orgie krviprelievania“. Podľa súčasných i bývalých činiteľov USA, ktorí prehovorili pod podmienkou anonymity, bol vtedy Irak považovaný za nárazové pásmo a strategickú pozíciu v Studenej vojne so Sovietskym zväzom. Vnútorná nestabilita krajiny viedla vtedajšieho riaditeľa CIA Allana Dullesa k tomu, aby označil Irak za „najnebezpečnejší fliačik na svete“.

Na prelome osemdesiatych rokov veterán CIA Miles Copeland, že CIA oceňovala „dôverné vzťahy“ s Kasimovou vládnucou stranou Baas, keďže mala silné styky s informačnou službou egyptského vodcu Gamala Abd Nassara. V nedávnom verejnom vyhlásení Roger Morris, ktorý bol v sedemdesiatych rokoch členom Národnej bezpečnostnej rady, toto tvrdenie potvrdil a doplnil, že CIA si zvolila autoritársku a antikomunistickú stranu Baas „ako svoj nástroj“. Podľa iného bývalého vysokého funkcionára ministerstva zahraničných vecí USA sa Saddám už krátko po svojich dvadsiatich rokoch stal súčasťou plánu USA na odstránenie Kasima. Podľa tohto zdroja bol Saddám umiestnený do bytu v Bagdade, na al-Rashidovej ulici, priamo oproti Kasimovej pracovni na irackom ministerstveobrany, aby sledoval jeho kroky.

Saddám Husajn v službách CIA

Adel Darwish, expert na Stredný Východ a autor knihy „Bezbožný Babylon“, sa vyjadril, že sa tak udialo „s plným vedomím CIA“ a že Saddámovou spojkou so CIA bol iracký zubný lekár pracujúci pre CIA a egyptskú informačnú službu. Činitelia USA nezávisle na sebe potvrdili Darwishovo tvrdenie. Darwish povedal, že na Saddáma dozeral kapitán Abdel Maquid Farid zástupca vojenského atašé na egyptskej ambasáde, ktorý Saddámovo ubytovanie platil z vlastných zdrojov. Traja bývalí vysokí úradníci USA toto tvrdenie označili za presné.

Kasimovo zavraždenie bolo naplánované na 7. 10. 1959, ale skončilo sa totálnym neúspechom. Názory sa rôznia. Jeden bývalý pracovník CIA povedal, že 22-ročný Saddám nezvládol napätie a začal strieľať príliš skoro, takže zabil Kasimovho šoféra a samotného Kasima iba zranil na ruke a ramene. Darwish povedal UPI, že jeden zo zabijakov mal náboje, ktoré neboli vhodné pre Saddámovu zbraň a druhý mal ručný granát, ktorý sa mu zasekol v podšívke kabátu. „Hraničilo to s fraškou,“ vyjadril sa istý pracovník informačnej služby USA. Ale Kasim, ako potvrdilo niekoľko vládnych úradníkov USA, ukrytý na podlahe auta, unikol smrti a Saddám utiekol do Tikritu vďaka CIA a egyptskej informačnej službe.

Podľa Darwisha a niekoľkých bývalých vysokých pracovníkov CIA sa vtedy Saddám dostal do Sýrie a potom bol egyptskou informačnou službou presunutý do Bejrútu. Kým bol v Bejrúte, platila CIA jeho ubytovanie a podrobila ho krátkej drezúre. Potvrdili to bývalí pracovníci CIA a doplnili, že služba mu potom pomohla dostať sa do Káhiry. Jeden bývalý vládny pracovník, ktorý Saddáma poznal, povedal, že Saddám ani vtedy „nemal spôsoby“. Bol to bandita – „hrdlorez“.

V Káhire Saddáma umiestnili do apartmánu v susedstve Dukki, kde žili ľudia vyššej triedy a kde trávil čas hraním domina v kaviarni Indiana za dozoru CIA a egyptskej služby. Istý bývalý vládny úradník sa vyjadril: „V Káhire som často navštevoval podnik Groppie Café na ulici Emad Eldine Pasha, ktorý bol veľmi nóbl a veľmi snobský. Saddám by tam vzbudzoval pozornosť. Indiana bola klasická krčma.“

V tomto období Saddám často navštevoval americkú ambasádu, kde sídlili špecialisti CIA ako Miles Copeland a vedúci tamojšieho pracoviska CIA John Eichelberger, ktorí Saddáma poznali. Saddámovi americkí nadriadení ho dokonca nabádali, aby žiadal zvýšenie mesačných prídelov od svojich egyptských nadriadených, čo bolo niečo, čo ako povedal Darwish, egyptských pracovníkov netešilo, nakoľko vedeli o Saddámovych amerických kontaktoch. Toto tvrdenie potvrdil i vtedajší americký diplomat v Egypte.

CIA a jej podiel na masakre tisícov irackých komunistov

Vo februári 1963 bol Kasim zavraždený počas prevratu iniciovaného samotnou stranou Baas. Morris nedávno vyhlásil, že za týmto prevratom bola CIA, a odsúhlasil ho samotný prezident John F. Kennedy, ale istý bývalý, veľmi vysoko postavený pracovník CIA toto tvrdenia poprel. „Boli sme úplne ochromení,“ tvrdil. „Každý tu dookola pobehoval a pýtal sa: ‚Čo sa to, dopekla, stalo?’“ No všetci sa dali ihneď do práce.

Nič to, že Baas už prenasledovala komunistov, CIA poskytla ozbrojeným irackým národným gardistom zoznam potencionálnych komunistov, ktorí boli potom väznení, vypočúvaní a hromadne popravovaní. Darwish potvrdil, že masové vyvražďovanie vedené samotný m Saddámom sa odohralo v Qasr al-Nehayat, čo znamená doslova „Palác konca“. Niekdajší pracovník ministerstva zahraničných vecí USA povedal: „Boli sme úprimne radi, že sme sa ich zbavili. Pýtate sa či mali spravodlivý proces? To si snáď uťahujete. Toto bola vážna vec.“ Bývalý pracovník CIA povedal: „Trochu to pripomínalo záhadné vraždenie iránskych komunistov potom, čo sa dostal v roku 1979 k moci ajatolláh Chomejní. Všetkých jeho 4 000 komunistov bolo zrazu povraždených.

Britský výskumník Con Coughlin, autor knihy „Saddám: Kráľ Terroru“, cituje Jima Critchfielda, vtedy vysokého pracovníka služby na Strednom Východe, že zničenie Kasima a komunistov bolo „veľkým víťazstvom“. Dlhoročný tajný pracovník CIA a Critchfieldov priateľ povedal: „Jim bol na Strednom Východe skúsený. Neľutoval, že komunisti zmizli. Hralo sa na istotu.“

Saddám sa medzitým stal hlavou al-Jihaz a-Khas, tajného výzvedného aparátu strany Baas. Vzťah CIA a Obrannej informačnej služby (Defence Intelligence Agency – DIA) so Saddámom sa zosilnil začiatkom iránsko-irackej vojny v septembri 1980. Počas vojny CIA pravidelne posielala Saddámovi skupinu s informáciami o stave boja získanými zo systému vzdušnej kontroly a včasného varovania leteckého dozoru Saudskej Arábie, aby tak pomohli irackým ozbrojeným jednotkám. To potvrdil bývalý pracovník DIA. Tento človek tvrdil, že on osobne podpísal zmluvu medzi vetvou informačnej služby USA a Irakom a Iránom, ktorá zaručovala vytvorenie patovej situácie v bojovej situácii. „Keď som to podpísal, napadlo ma, že som sa asi zbláznil,“ povedal UPI.

Podľa Darwisha CIA a DIA poskytli vojenskú podporu Saddámovmu hrozivému útoku na iránske pozície na poloostrove al-Fao vo februári 1988 tým, že na tri dni ochromili iránske radary. Výhodné spojenectvo Saddáma s informačnou službou USA sa skončilo o druhej hodine rannej, 2. 8. 1990, keď 100 000 jednotiek, nasledovaných 300 tankami prepadli svojho suseda, Kuvajt. Niekdajší spojenec USA sa tak stal jeho najjedovatejším nepriateľom.

Zdroj: UPI (United Press International): Richard Sale

Roľnícky revolucionár z Mexika – Emiliano Zapata: Jeho odkaz aj dnes inšpiruje celú Latinskú Ameriku

Napísané , autor:

Zapata sa narodil 8.augusta 1879 v Anenecuilcu, v mexickom štáte Morelos. Svoj život zasvätil boju za práva mexických roľníkov. Jeho rodina živorila na malom kúsku zeme. Mladosť prežil vo svojej rodnej dedine, kde sa stal už ako tridsaťročný uznávaným vodcom. Už pred vypuknutím revolúcie v roku 1910 sa stal osobnosťou celonárodného významu. Za svojho národného hrdinu ho považovali hlavne roľníci, pre ktorých zaberal pôdu od veľkostatkárov, ktorí stáli za zbedačovaním mexického ľudu. V roku 1911 sa vzbúril proti krutej diktatúre Porfiria Diaza a vytvoril partizánsku povstaleckú armádu, ktorá pozostávala hlavne z chudobných roľníkov. Zapata a jeho spolupracovníci zostavili svoj politický program, ktorý vošiel do dejín ako plán z Ayaly. Žiadal v ňom, aby pôdu odobrali majiteľom haciend a veľkostatkárom a rozdali ju roľníkom. Veľkostatkári, ktorí by spolupracovali, mali dostať náhradu, tým, ktorí by nespolupracovali, mali pôdu zhabať bez náhrady.

Po zvrhnutí Diazovej diktatúry sa na čelo krajiny dostáva reformista Madera. Madera za svoje víťazstvo vo veľkej miere vďačí Zapatovým partizánom, ale aj partizánom na severe, ktorých viedol ďalší veľký mexický revolucionár a ľudový vodca Pancho Villa. Nová vláda na čele s Maderom nevydržala ani dva roky. V roku 1913 prebehol v krajine prevrat, ktorý zvrhol prezidenta Maderu. Pučisti hlavu štátu zavraždili. Prevrat bol v réžii generála Huertu a jeho amerických spojencov, ktorí do Mexika vyslali svoje ozbrojené oddiely. Zapata a ani Pancho Villa sa nevzdali a spoločne bojovali proti intervencii Američanov a vojskám generála Huertu.

zapata2

ZAPATA HLAVOU POVSTANIA

V roku 1914 Zapatoví partizáni dobyli a obsadili hlavné mesto Mexika, Mexiko City. U obyvateľov hlavného mesta si vyslúžili značný rešpekt, aj zato, že zapatisti nezačali rabovať, ale slušne od nich žiadali peniaze a jedlo. Zapata a jeho oddiely sa neskôr z hlavného mesta stiahli a presunuli sa do svojho rodného štátu Morelos, ktorý začali spravovať. Zapata kontroloval prideľovanie pôdy a preberanie haciend do rúk chudobných roľníkov, ktorí tvorili v tomto štáte drvivú väčšinu tamojšej populácie. Zapata sa preslávil aj svojou charakternosťou a nepodplatiteľnosťou.

Po roku 1915 začína moc v Mexiku preberať konzervatívec Venustiano Carranza, ktorý vyhlásil nekompromisnú vojnu Zapatovi aj Pancho Villovi. Carranzové vojská, na ktorých čele stál generál Pablo Gonzalez, vtrhli do štátu Morelos, kde šírili teror. Zabíjali a mučili roľníkov a ničili ich dediny. Teror mal pokoriť vládu roľníkov a zničiť tak hlavnú Zapatovu odbojovú základňu. Gonzálezové vojská roľníkom prízvukovali, že trpia zato, že podporujú nepriateľa celého Mexika, Zapatu.

Zapatisti sa stiahli do hôr, z kade podnikali útoky na haciendy a vládou ovládané mestá. Partizánov bolo prakticky nemožné poraziť v ich prirodzenom teritóriu, preto González zosnoval plán, ktorý mal skoncovať so Zapatom, čím by hnutie prišlo o svojho vodcu, načo by sa následne rozpadlo.

zapata3

ZRADA A JEJ DÔSLEDKY

Na jar 1919 sa González pohádal so svojím plukovníkom Jesusom Guajardom a obvinil ho, že sympatizuje s partizánmi. Guajard sa nato odčlenil a s časťou armády od gonzálezových vojsk. O tejto roztržke sa dozvedel Zapata, ktorý zaslal dopis Guajardovi, v ktorom ho žiada, aby sa pridal k jeho partizánom. Tento dopis však zachytili gonzálezoví informátori, ktorí dopis doručili svojmu chlebodárcovi. González ponúkol Guajardovi dve možnosti: buď zahrá divadlo, aby mohli Zapatu zavraždiť, alebo ho zastrelia ako zradcu. Guajardo Zapatovi odpovedal, že sa k nemu pripojí aj so svojimi vernými vojakmi. Zapata a Guajardo sa prvýkrát stretli 9. apríla. Plukovník daroval na znak priateľstva Zapatovi pekného koňa a dohodli sa, že v rozhovore budú pokračovať ďalší deň na haciende Chinamecu. Zapata dorazil na haciendu 10.apríla 1919 o štrnástej hodine. Sprevádzalo ho 150 ozbrojených mužov, no do haciendy ho sním vošlo len pár.

Guajarda rozostavil svojich vojakov okolo haciendy, ako čestnú stráž na privítanie. Keď trubač spustil prvé tóny na uvítanie Zapatu, čo bol tajný signál pre “čestnú stráž“, vojaci spustili paľbu. Zapatu a jeho spoločníkov prevŕtali guľky. Jeho mŕtve telo previezli do mesta Cuautla, kde ho pochovali. Mŕtveho Zapatu dva dni pred pohrebom verejne vystavili, aby vláda odstrašila budúcich prípadných vzbúrencov. Prezidenta Carranzu, ktorý vraždu Zapatu nariadil, stihol rovnaký osud. Povstalci ho zastrelili v roku 1920.

Druhý ľudový povstalecký vodca Pancho Villa s veľkou trpkosťou prijal smrť svojho priateľa Zapatu. Villa so svojimi partizánmi naďalej bojoval za práva obyčajných Mexičanov, no aj jeho životná púť skončila rukou vraha. Podobne ako Zapatu, aj Pancha Villu dostali zradou. Zavraždili ho v roku 1923. Smrťou Zapatu a Pancha Villu sa skončila aj jedna etapa ľudového boja. Vrahovia zabili ich telá, no ich myšlienky a odkaz umlčať nedokázali.

Niekto by si myslel, že dnes sa Zapata môže spomínať už len v knihách dejepisu, no strašne by sa mýlil. Píše sa rok 2019 a v štáte Chiapas prebieha ten istý boj, ktorý začal už takmer pred 100 rokmi Zapata. Roľníci opäť bojujú za svoje práva a pre ich inšpiráciu slúžil práve príklad Zapatu. Svoje hnutie pomenovali výstižne zapatisti a ich hnutie stvorilo nového ľudového lídra- subcomandanteho Marcosa.

Myšlienky sociálneho boja nikto neumlčí! Preto veľa zdaru zapatisti, váš boj je inšpiráciou pre nás všetkých!

Zdroj: R.G. Grant: Atentáty

Spracoval: George – Vzdor-strana práce