Historické víťazstvo Komunistickej strany Chile v hlavnom meste Santiagu de Chile: Mesto po novom povedie komunistka a feministka Irací Hassler

Veľké prekvapenie sa zrodilo v komunálnych voľbách v Chile, kde kandidátka za Komunistickú stranu Chile Irací Hassler porazila doterajšieho pravicového primátora hlavného mesta. Je to obrovský impulz pre ľavicu v Chile, ktorá začala veľké ťaženie proti chilskej neoliberálnej vláde.

Úspech komunistov, ľavice a domorodých kandidátov vo voľbách do Ústavného konventu

Prekvapivé sú zatiaľ aj výsledky do Ústavného konventu, kde pravica utrpela veľkú porážku a zatiaľ získala iba 37 miest, oproti 72, ktoré mala doteraz. Vyzerá, že ľavica spolu s nezávislými kandidátmi budú mať v konvente väčšinu. Na druhé miesto s 28 mandátmi sa prebojovala koalícia Komunistickej strany Chile s rôznymi socialistickými, ľavicovými a ekologickými stranami.

Na treťom mieste je koalícia sociálno-demokratických, progresívnych a stredových strán s 25 miestami, ktorá zaznamenala tiež výrazný pokles, na 4. mieste je volebná koalícia ľavicových a radikálne ľavicových kandidátov a 17 kresiel je vyhradených pre kandidátov z domorodých kmeňov… Ostatné kreslá obsadia kandidáti z menších nezávislých zoskupení.

Pripomeňme, že minulý rok sa v referende ľudia v Chile vyslovili za odmietnutie ústavy, ktorá bola vypracovaná ešte ža fašistického diktátora Pinocheta. Práve v Chile sa poslednú dobu odohrávajú obrovské demonštrácie, proti neoliberálno-kapitalistickému režimu prezidenta Piñeru. Neoliberalizmus sa v Chile začal otriasať v základoch.

Ľudia jasne žiadajú odstránenie kapitalizmu a ideovo nadviazali na socialistickú zmenu, ktorú stelesňoval zavraždený legendárny prezident Salvador Allende, ktorého zvrhol za podpory USA fašistický diktátor Pinochet.

V roku 1973 USA pripravili prevrat v Chile, kedy vojenská junta zvrhla demokraticky zvoleného prezidenta Allendeho a moci sa ujal na 17 rokov Pinochet, ktorý v krajine zriadil diktátorský režim, ktorému padlo za obeť podľa niektorých historikov až 30-tisíc ľudí.

VZDOR-strana práce

Medzinárodný deň boja proti homofóbii a transfóbii na Kube

17. máj je Medzinárodným dňom boja proti homofóbii a transfóbii Na Kube sa koná mesačný program aktivít pri príležitosti tohto dňa pod hlavičkou All the Rights for All the People, ktorý sa začal minulý týždeň na televíznej tlačovej konferencii.Kvôli COVID-19, v tomto roku online a televízne podujatia nahradzujú zvyčajné dva týždne spoločenských a kultúrnych aktivít.

16. mája odvysielala kubánska televízia umelecký gala večer pri príležitosti 14. výročia tohto dňa.17. mája uviedlo ministerstvo zdravotníctva prvýkrát vlajku hrdosti LGBT + a taktiež sa koná národný deň tweetov pod hashtagmi #FamiliasDiversas, #FamiliasCubanas, #Cenesex a #UnCodeInclusivo, ktoré odkazujú na aktualizáciu rodiny.

Zákonník, ktorý bude predmetom verejnej diskusie a hlasovania neskôr v tomto roku, obsahuje do novej legislatívy ustanovenia, umožňujúce manželstvá osôb rovnakého pohlavia.

Miguel Díaz-Canel Bermúdez prezident Kuby dnes napísal: #Cuba sa zaviazala k záruke #AllRightsForAllPeople. Pozdravujeme Medzinárodný deň boja proti homofóbii a transfóbii.

“Veselá situácia” v prvej Československej republike (1918—1938)

Vytrvalo nás presviedčajú, že prvá Československá republika bola úplným rajom pre pracujúcich, len lenivá lúza, čo nechcela robiť, sa mala zle…. Svoje tvrdenie zdôvodňujú tým, že ČSR bola v prvej desiatke najrozvinutejších krajín sveta. Úplné ignorujú skutočnosť, že ČSR, hoci trvala len 20 rokov, bola za ten čas postihnutá troma hospodárskymi krízami, pričom posledná kríza nebola ani ukončená, ale len prerušená 2. svetovou vojnou. Už len táto skutočnosť, by mala vyvolať aspoň maličké pochybnosti o údajnom blahobyte.

„Kapitalistickú ekonomiku ČSR zasiahli tri hospodárske krízy. Prvá bola už krátko po prvej svetovej vojne a to v rokoch 1922—1923, druhá, mimoriadne ťažká kríza bola v období 1929—1933, tretia sa začala roku 1937 a bola prerušená druhou svetovou vojnou.

Osobitne ťažký priebeh mala kríza v rokoch 1929—1933. Pokles objemu výroby dosiahol najnižší bod v marci 1932, keď mesačný objem výroby klesol na 56,1 % úrovne roku 1929. Najväčší ročný pokles nastal roku 1933, v ktorom ročný objem výroby dosiahol iba 60,2 % úrovne predkrízového roku 1929 — výroba teda poklesla prakticky o 40%. Niektoré odvetvia priemyslu však boli postihnuté ešte katastrofálnejšie. Napríklad výroba ťažkého priemyslu poklesla o vyše 70 %, výroba sklárskeho priemyslu o 45 % a pod. Mimoriadne ťažko bolo postihnuté Slovensko a slovenský priemysel. Roku 1934 nepracovala na Slovensku ani jedna huta, ani jedna vysoká pec.

V celom Československu bolo počas krízy zatvorených 1800 tovární, 50 000 obuvníckych živností, 20 000 krajčírskych dielní atď. Zo 160 cukrovarov bolo zlikvidovaných 40, z 21 vysokých pecí bolo zastavených štrnásť. Ceny poľnohospodárskych výrobkov poklesli o 40 % až 60 %, takže čistý peňažný výnos z jedného hektára poľnohospodárskej pôdy sa prudko znížil. Iba v rokoch 1932—1933 exekučne zabavili 1 750 000 majetkov pre nezaplatené dlhy.

V rokoch krízy sa kapitalistickej československej ekonomike osobitne ťažko vypomstila jej veľmi silná závislosť od zahraničných trhov. Celý československý export sa prakticky zrútil. Ak úroveň československého vývozu roku 1929 pokladáme za 100, roku 1933 poklesla na 29. Likvidácia značnej časti výrobných zariadení, rozpad zahraničného obchodu a ďalšie dôsledky krízy sa odzrkadlili v prudkom raste nezamestnanosti, roku 1929 bolo nezamestnaných 41 000 osôb a vo februári 1933 bolo už 920 000 úradne registrovaných nezamestnaných. Značná časť nezamestnaných však nebola úradne registrovaná, takže sa odhaduje, že celková nezamestnanosť dosiahla vyše 1 200 000 osôb, z toho bolo zhruba 50 000 príslušníkov inteligencie.

Pochopiteľne, poklesli aj mzdy a platy tých pracujúcich, ktorí sa v zamestnaní udržali. Odhaduje sa, že tento pokles spolu so stratami drobných živnostníkov tvoril od roku 1929 do roku 1934 stratu okolo 50 mld. korún. Roku 1934 poklesli priemerné mzdy oproti roku 1929 o 18,5 %.
Súčasne sa však zvýšilo úsilie kapitalistov o kapitalistickú racionalizáciu a intenzifikáciu práce. Vynucovali si zrýchlenie pracovného tempa a prácu nad čas. Objem investícií do výrobných zariadení pritom prudko poklesol, zatiaľ čo objem výroby na jedného robotníka sa zvyšoval.

Kríza sa vyznačovala vleklosťou, kapitalistická ekonomika dlho nebola schopná prekonať krízu. Po roku 1934 nastalo síce určité mierne oživenie, ale ešte roku 1938 dosiahol objem výroby len 95 % úrovne z roku 1929. Takisto len pomaly sa prekonávali ťažké sociálne dôsledky krízy. Ešte roku 1935 mali dve tretiny poistených robotníkov denné mzdy menšie než 18 korún a denná mzda polovice zamestnaných žien nepresahovala 10 korún. Pri poklese miezd sa ceny niektorých potravín vôbec neznížili. V uvedených krízových rokoch klesla spotreba tuku o 24 %, mäsa o 13 %, cukru o 11 % atď.

Tieto a mnohé ďalšie sociálne dôsledky kríz sú v podmienkach kapitalizmu cenou, ktorú treba platiť za čiastkové a dočasné riešenie protirečení reprodukcie spoločenského kapitálu, ustavične vznikajúcich v dôsledku pôsobenia kapitalistických výrobných vzťahov a nimi vyvolávaného základného protirečenia kapitalizmu. Túto cenu však musí platiť predovšetkým robotnícka trieda a ostatné pracujúce vrstvy kapitalistickej spoločnosti, na ktoré kapitalisti presúvajú ťažké následky kríz.

Tu uvádzam zopár „zábavných momentov“ z kapitalistickej demokracie ČSR:
1. Platil zákon o ochrane republiky, na základe ktorého boli politicky odporcovia kapitalizmu perzekuovaní.
2. Bola cenzúra tlače a kníh. Noviny vychádzali s bielym miestom, kde sa mal nachádzať zakázaný text, samozrejme týkalo sa to hlavne ľavicovej tlače.
3. Boli demonštrácie, masové štrajky, hladové pochody. Kapitalisti ich rozháňali streľbou, polícia koňmi dupala po ľuďoch.
4. Pri ceste do zahraničia sa muselo žiadať o vydanie pasu. Nie každý ho dostal.
5. Masová emigrácia do cudziny. Z republiky niekde utiekli celé dediny.
6. V prvej ČSR chodili po dielňach dozorcovia alebo majstri, ktorí poháňali palicou zamestnanca čo robil pomaly. Keď sa zamestnanci sťažovali na polícii, že ich bijú, tak sa to neriešilo, ale keď rozzúrení robotníci dobili majstra, tak ich polícia hľadala po celej republike.
7. So stopkami sa meral čas pracovného úkonu, aby sa mohli vyhodiť pracujúci, ktorí nestíhali, prevažne to boli starší pracujuci. To spôsobilo úplné narušenie vzťahu medzi staršou a mladšou generáciou.
8. Pracovná doba bola aj 12 hodín a viac, robilo sa aj v nedeľu, pracovali aj deti, samozrejme za zlomok mzdy dospelého.
9. Učni napr. v baťovej „škole práce“ cez deň robili. Večer a cez víkendy chodili do školy. U súkromníka učeň bol v postavení domáceho sluhu.
10. Skúšobná doba bola bez výplaty. Zamestnanec robil celé mesiace zadarmo. Nemyslite si, že sa to týkalo len robotníkov. Napr. praktikanti na súdoch po skončení školy mali bezplatnú skúšobnú dobu v trvaní 24 až 30 mesiacov.
11. Na pobyt vo väčšom meste ste museli mať potvrdenie, že máte zamestnanie. V opačnom prípade ste boli obvinení z tuláctva a v sprievode žandárov vrátený do svojho rodiska. Dúfam, že si uvedomujete ako to zneužívali zamestnávatelia.

Aký bol ekonomický a sociálny stav prvej ČSR pred 2. svetovou vojnou je uvedené vyššie. K tomu treba ešte prirátať zničenie ČSR v dôsledku bojov počas vojny, zničenie hospodárskych objektov utekajúcou nemeckou armádou a rozbombardovanie veľkých továrni spojencami v závere vojny. Ďalej si treba uvedomiť, že tí čo prešli bojmi a útrapami vojny, nemali po víťazstve chuť stať sa znovu paholkami a slúžkami u bohatého gazdu alebo robiť otroka vo fabrike, ktorú po vojne sami znova obnovili z trosiek, na kapitalistu, ktorý prikvitol zo zahraničnej emigrácii a hlásil sa k „svojmu majetku“. Alebo byť sluhami u podnikateľa, ktorý nazhŕňal svoj majetok spoluprácou s fašistami, arizáciou, predajom potravín hladujúcim a podobnou „podnikateľskou“ činnosťou a preto ľudia žiadali antikapitalistickú budúcnosť…

Kloss- VZDOR-strana práce

Čím začať v aktívnych snahách o prekonanie kapitalizmu

Začiatky sú samozrejme ťažké a vyžadujú si tých najodvážnejších ľudí. K zástupom sa pridáva naozaj ľahko. Ale k neveľkej a pomerne neznámej skupine nie. Zápasiť a získavať vplyv musíme po všetkých stránkach: ekonomickej, politickej i ideologickej, pričom všetky oblasti sa do značnej miery prekrývajú. Bojovať však musíme aj v čase, keď nás nie je mnoho, pretože ľudí si môžeme získať len osobným príkladom, vlastnou prezentáciou a vyvracaním kapitalistických klamstiev, ktorých cieľom je udržať pracujúcich v defenzíve, dokonca ich rozoštvať proti sebe. Veľmi dôležité je ešte raz poznamenať, že MY NECHCEME POMÁHAŤ PRACUJÚCEJ TRIEDE. MY SME PRACUJÚCA TRIEDA, CHCEME SA ZORGANIZOVAŤ A PRINIESŤ NOVÚ VÍZIU BEZ KAPITALIZMU.

Ekonomická oblasť

V boji za lepšie pracovné podmienky či už ide o plat, alebo zachádzanie so zamestnancami musíme ísť sami osobným príkladom a je jedno či ide o kolegov, alebo zamestnancov inej firmy. Vnášajme solidaritu medzi strach a neraz i nejednotnosť medzi nami. Snažme sa spoločne postaviť za naše požiadavky voči zachádzaniu zamestnávateľa, aj keď je to dnes veľmi ťažké a vyžaduje si to množstvo odvahy. Jeden zamestnanec môže byť ľahko vyhodený, no celý kolektív už má podstatne väčšiu silu a vyhrážky zamestnávateľa nemajú žiadnu silu.

Informujme o zachádzaní na pracovisku v našich médiách, snažme sa pomôcť aj zamestnancom iných firiem či už právne, zhromaždením, blokádou alebo medializáciou problému. Teší nás, že na našu organizáciu sa začínajú ľudia obracať so žiadosťami o pomoc.

Podporme štrajky a protesty zamestnancov, vyjadrime im aktívnu podporu, ponúknime pomoc. Ukážme, že nás nezaujíma len naša profesia, že odmietame nevraživosť napr. medzi lekármi a učiteľmi, lebo tým pridali a tým nie, pretože problém je úplne inde. Chceme, aby sa mal dobre každý, kto tvorí hodnoty. Štrajky sú u nás vzácne, aj keď dôvody pre ne sú tu neustále a aj preto si každý taký štrajk zaslúži čo najväčšiu podporu.
Nenechajme v tom štrajkujúcich samých. Budujme vzťahy medzi pracujúcou triedou ako takou a podporujme sa.

Ukážme, že nie sme ako režimu a šéfom poplatné odbory, že táto prehnitá ekonomika nie je pre nás bariérou. S našimi požiadavkami sme neraz označení za „populistov“, pretože sú vraj nesplniteľné. Naši oponenti teda sami priznávajú, že v ich vlastnom režime sa dobre mať nebudeme, lebo je to v ňom „nesplniteľné“. Prečo sú však naše požiadavky splniteľné? Po prvé preto, lebo história to už raz dokázala a po druhé preto, lebo my hovoríme za akých podmienok je to dosiahnuteľné. Za podmienok zorganizovania značnej časti spoločnosti! Za podmienok vzájomnej solidarity nás všetkých. My tieto podmienky nepresadzujeme štýlom klasických strán „zvoľte nás a my to vybavíme“.

Politická oblasť

Len samotný boj za lepšie podmienky v práci nestačí a napokon tento systém, založený na lupe a vykorisťovaní ich ani nemôže zabezpečiť. Ani dosiahnutím čiastočných ústupkov by sme nezmenili vykorisťovanie, absolútny úpadok spoločnosti a smerovanie do čoraz väčšej chudoby a obrovských dlhov. Navyše ekonomické požiadavky sú v kapitalizme neustálym bojom – dnes niečo vybojujeme, zajtra to môžeme stratiť. Dnes vybojujeme vyššie platy, zajtra stúpnu ceny. V prípade vyšších platov štátnych zamestnancov stúpne dlh štátu, pretože kapitalistický štát nemá v rukách absolútne nič.

Množstvo firiem sa bude snažiť opustiť takú krajinu, kde by sa malo prihliadať aj na človeka ako ľudskú bytosť a nie len ako na nástroj znásobenia ziskov. Dobré zabezpečenie je pre režim a jeho trh prekážkou, otravou, ktorá mu bráni v akumulácii ziskov. Tu prichádza oblasť politická – boj za nové spoločenské zriadenie.

Boj proti vykorisťovateľským poriadkom, boj proti tomu, aby ľudia po celom svete otročili pre niekoľkých magnátov. Boj za demokratický socializmus – boj za hospodárstvo budované v prospech spoločnosti. Nie boj o väčší kúsok omrviniek, ale boj proti tomu aby niekto obracal peniaze z našej práce.

Toto je hlavný cieľ, ktorý treba mať stále na pamäti, aj popri drobnejších, čiastkových požiadavkách. Má to byť vlastne programom a cieľom našej organizácie, ktorý musí byť neustále propagovaný a vysvetľovaný. Práve na politický program je možné získať množstvo podporovateľov, s ktorými by sme sa v nejakom ekonomickom boji možno nikdy nestretli. Aj pri čiastkových požiadavkách treba neustále pripomínať nespravodlivý vykorisťovateľský poriadok ako taký. Treba pripomínať, že my nie len že požadujeme viac za svoju prácu, ale že absolútne nerešpektujeme fakt, že pracujeme pre kapitalistu – do cudzích rúk.

Dôležité je tiež vystúpiť z anonymity a svoje myšlienky presadzovať otvorene, nie len anonymne kdesi na internete. Dnes vzniká množstvo „iniciatív“ a „hnutí“, ktoré sú výhradne internetovou záležitosťou bez tvárí, vznikajú protesty, ktoré však nemajú konkrétne myšlienky, ale sú len prejavom nespokojnosti. Aj keby boli ich myšlienky pravdivé, zmenu v spoločnosti dosiahnuť nemôžu, lebo v rozhodujúcich chvíľach musí prísť organizátor, musí tu byť niekto, kto otvorene pred nepriateľom tieto požiadavky presadzuje. Myšlienky samé od seba neprejdú v činy.

Preto, ak to čo hovoríme, myslíme vážne, musíme mať niekoľkých ľudí, ktorí idú von so svojimi tvárami a presadzujú myšlienky našej organizácie. Na druhú stranu nie je správne ukázať hneď všetkých členov, ktorí by mohli pre svoje členstvo alebo politickú činnosť napríklad prísť o zamestnanie. Aj títo členovia však musia robiť maximum, čo je v ich silách pre dosiahnutie cieľov organizácie. Snahy za každú cenu sa maskovať a skrývať identitu nepovažujem za akt „anti-autoritárstva“ a „vieru v kolektív“, ale za prejav strachu a pohodlnosti.

Vykorisťovanej spoločnosti treba jasne preukázať, že sme skutočnou organizáciou so skutočnými ľuďmi, že nie sme ďalšími podvodníkmi z nekonečnej rady „skutočne naozaj spravodlivých občianskych strán, ktoré spravia poriadok“.

Ideologická oblasť

Ideologická oblasť v podstate zdôvodňuje politické požiadavky. Súčasná kapitalistická propaganda robí všetko preto, aby zdôvodnila oprávnenosť súčasných poriadkov, vydáva ich za spravodlivé, najlepšie možné a nemenné. Má celú mašinériu študovaných „odborníkov“ a „inteligenciu“, ktorá napriek tomu, že na zemi s ich režimom čoraz väčšia časť obyvateľstva hladuje a upadá pod hranicu chudoby, tento systém obhajujú.

V súčasnom hodnotení systémov predovšetkým kapitalizmu a socializmu nemôžeme hľadať žiadnu nestrannosť či vedeckosť, ale otvorený triedny boj, otvorené hájenie záujmov tej triedy, ktorej daný režim vyhovuje. Panujúca trieda (na rozdiel od značnej časti triedy podrobenej) si veľmi dobre uvedomuje, že boj neskončil. Uvedomuje si, že nás čakajú sociálne otrasy a tvrdý útok na životnú úroveň obyvateľstva. Uvedomuje si aj to, že pokračovanie kapitalizmu je možné len vďaka vojne, len vďaka likvidácii a ničeniu krajín aby samotná vojna a neskôr výstavba „naštartovala ekonomiku“.

Dnešná propaganda je podstatne nebezpečnejšia ako propaganda v 20. storočí. Tá bola jasne čitateľná ako propaganda, na rozdiel od dnešnej, ktorá sa schováva za „vedeckosť“, „politológiu“, „ekonómiu“ atď. Neraz je i veľmi účinná.

Na túto propagandu musíme neustále útočiť, dôrazne ju musíme vyvracať, reagovať aj na tuctové tisíckrát opakované názory proti nám – stačí raz a dôsledne. Poukazovať na triedny boj v náhľade na veci, poukazovať, že žiadna dogma nie je dogmou. Vysvetľovať musíme jazykom zrozumiteľným pre každého, na konkrétnych príkladoch, na jednoduchých konštrukciách, nie záplavou ekonomických a filozofických výrazov. Opäť na to musíme využívať všetky dostupné prostriedky – od návštevy antikomunistickej prednášky v škole, cez zhromaždenia, nahrávanie videosúborov, sociálne siete, médiá, rozhovor s kolegami,..

Tento režim potrebuje hlupákov denne baviacich sa na facebooku, pozerajúcich do smartfónov, ktorí nemajú základné znalosti politiky. Potrebuje ľudí, ktorí si po náročnom pracovnom dni posedia pri pive a pozrú niektorý z nechutných programov dnešnej TV ponuky. Potrebujú „vzdelaných“ ľudí, ktorí len dookola opakujú to, čo počuli v TV, v škole, alebo čítali v nejakom časopise.

Stanislav PIROŠÍK- VZDOR-strana práce