Che Guevara: Symbol, ktorý bude vždy inšpirovať množstvo ľudí v boji za lepší svet

Che Guevara sa výraznou mierou spolupodieľal na úspechu Kubánskej revolúcie po boku Fidela Castra, keďže sa však neuspokojil s „teplým miestečkom“ vo vláde, ktoré mu garantovala porevolučná Kuba, jeho ďalšie kroky viedli do zahraničia (najskôr do Afriky a neskôr do osudnej Bolívie), s jediným cieľom – pomôcť vykorisťovaným masám, zvrhnúť neľudský kapitalistický režim a pomocou revolúcie nastoliť spravodlivé zriadenie.

DETSTVO A MLADOSŤ

Ernesto Guevara sa narodil v argentínskom Rosariu 14. júna 1928 ako najstarší z piatich súrodencov. V žilách mu vrela nepokojná baskická a írska krv. Odmalička rád čítal, preto často siahal do rozsiahlej rodinnej knižnice, kde sa skveli Sartre, Faulkner, Verne, Kafka, Marx, Camus, Nietzsche, Freud a mnohí iní. Napriek ťažkej astme bol aj skvelým športovcom, aktívne sa venoval rugby. Vo veku 20 rokov začína študovať medicínu v Buenos Aires. Ako študent podniká niekoľko motocyklových „tripov“ po celej Latinskej Amerike, vďaka ktorým spoznáva reálne životné podmienky hispánskej chudoby. Po skončení štúdií trávi istý čas v Guatemale, kde sa angažuje v prospech legitímne zvolenej socialistickej vlády Jacoba Árbenza.

Po štátnom prevrate, zinscenovanom americkou CIA, po ktorom sa k moci dostáva diktátor Castillo Armas, sa mladý Guevara stáva personou non grata a za dobrodružných podmienok, aj vďaka intervencii argentínskeho veľvyslanectva, odlieta do Mexika. Práve guatemalské skúsenosti ho utvrdzujú v jeho názorovej línii, podľa ktorej americká vláda koná v prospech obludnej korporátno-zbrojárskej mašinérie a v mene udržiavania a rozširovania svojej hegemónie neváha dosadzovať diktátorov do čela záujmových krajín. Niekedy v tomto období sa rodí aj Guevarova slávna prezývka Che, pre časté používanie nárečového slovíčka „che“, typického pre Argentínčanov (vo voľnom preklade niečo ako „priateľu“ či „brácho“).

OSUDOVÉ STRETNUTIE

V Mexico City sa Che zamestnáva na alergickom oddelení nemocnice, popri tom stíha prednášať medicínu na miestnej univerzite a pracovať ako fotograf pre spravodajskú agentúru. Práve v Mexiku dochádza k osudnému stretnutiu s Fidelom Castrom, ktorý už v tom čase v exile snuje plány na zvrhnutie kubánskeho pravicového diktátora Batistu. Ten vládne tvrdou rukou, korupcia a biznis s narkotikami prekvitajú, popritom americké korporácie nerušene skupujú ekonomické bohatstvo krajiny.

Plodná debata trvajúca až do svitania napokon rezultuje v Guevarov vstup do Castrovho Hnutia 26. júla. Che Guevara sa má vzhľadom na svoje vzdelanie zapojiť vo funkcii medika, bez akýchkoľvek výnimiek však absolvuje celý vojenský výcvik pod vedením veterána Španielskej občianskej vojny, generála Baya. Mladý intelektuál všetkých šokuje svojou nadpriemernou fyzickou pripravenosťou, zúčastňuje sa 15-hodinových pochodov husto zalesnenou krajinou a napokon získava generálov čestný titul „najlepší gerila“.

VÍŤAZNÁ REVOLÚCIA

Druhý decembrový deň roku 1956 sa cieľavedomá, na všetko odhodlaná jednotka, zložená z 82 disciplinovaných revolucionárov, vyloďuje na Kube. Plán na prekvapujúci úder pod rúškom noci zlyháva, preťažená loď je príliš pomalá a kvôli meškaniu dosahuje kubánskych brehov až cez deň. Dochádza ku konfrontácii s Batistovou armádou, príslušníci Hnutia zaznamenávajú značné straty. Zbytky preživších sa delia na niekoľko skupín a najbližšie dva dni sa túlajú krajinou. Po opätovnom sformovaní je skupina značne okresaná: prežíva asi 12 šťastlivcov, vrátane bratov Castrovcov a Che Guevaru.

K Hnutiu sa po konsolidácii hromadne pridávajú disidenti z radov roľníckej chudoby, až sa napokon počet bojovníkov rozrastá na niekoľko stoviek. Dvojročná vojna, ktorá mala vojsť do histórie ako Kubánska revolúcia, sa začína. Predstavitelia odboja vďaka premyslenej a takticky bravúrne zvládnutej kombinácii gerilového boja, spolupráce s lokálnym obyvateľstvom, agitátorskej činnosti a propagandy pomaly nakláňajú misky váh v boji proti tridsaťtisícovej presile na svoju stranu. V januári 1959 porazený Batista definitívne opúšťa Kubu, azyl napokon nachádza až v Portugalsku, kde v tej dobe vládne iný pravicový diktátor, Salazar. Bojovníci Hnutia následne dobývajú Havanu a spolu s ostatnými disidentskými organizáciami formujú Jednotnú stranu socialistickej revolúcie. Tá sa neskôr premenováva na Komunistickú stranu Kuby, ktorá v krajine vládne dodnes.

PO REVOLÚCII

V tej dobe už novopečený hrdina kubánskeho ľudu Che výrazne zamestnáva aj americké tajné zložky: CIA ho vo svojej správe označuje za „pomerne sčítaného“ a „na Hispánca značne inteligentného“, zdôrazňujúc širokú škálu jeho intelektuálnych záujmov. Revolucionár púta pozornosť i v mediálnych kruhoch, časopis Time ho označuje za „Castrov mozog“. Po úspešnom zavŕšení revolúcie sa hyperaktívny Che venuje hneď niekoľkým funkciám – z titulu ministra priemyslu sa spolupodieľa na hospodárskych reformách, angažuje sa v šírení gramotnosti, pracuje ako vrchný inštruktor armádneho výcviku či dokonca prezident národnej banky. V neposlednom rade šéfuje zložke, zodpovednej za riešenie problematiky vojnových zločincov, pričom v tejto úlohe je obzvlášť nekompromisný. Zároveň stíha cestovať po svete ako advokát kubánskej cesty, stretáva sa pritom s mnohými štátnikmi najmä tretieho sveta.

Akčného Guevaru život politika a diplomata akosi neuspokojuje, ďalšie kroky ho preto vedú do Konga s cieľom „exportovať“ revolúciu. Po nevydarenom pokuse sa s podobným zámerom presúva do Bolívie, ktorá sa mu stáva osudnou – 8. októbra 1967 ho za výraznej asistencie americkej CIA zajímajú bolívijské ozbrojené zložky a hneď na druhý deň ho neľútostne popravujú. Jeho posledné slová, adresované radovému bolívijskému vojačikovi, poverenému vykonať popravu, vraj boli: „Veď strieľaj, ideš iba zabiť človeka…“

Tomáš Bóka- Socialisti.sk

Spoločnosť Apple platí v Európe smiešne dane: 4/5 daňového zaťaženia je na pleciach pracujúcich

Nadnárodné korporácie si robia s nami čo chcú.  V prípade Apple to platí naozaj do písmena, no smutným faktom tiež ostáva, že veľakrát im tieto machinácie umožnia skorumpované kapitalistické vlády, kedy aj samotné Írsko určilo Applu také smiešne dane, že v roku 2014 – z 1 milióna eur zisku zaplatil Apple iba 50 eur…, čiže Apple mal v Írsku v roku 2014 daňové zaťaženie vo výške- 0,005 percenta.. počujete dobre… a držte si klobúky, Apple malo za rok 2015 tržbu 234 miliárd dolárov, z toho 50 miliárd z Európy.

O daňových špekuláciách

K tomu si musíme pripočítať aj to, že Slovensko prichádza vďaka daňovej „optimalizácii“ cez daňové raje nadnárodných gigantov pôsobiacich u nás o riadne tučné príjmy do štátnej kasy. Najväčšie nadnárodné giganty ako Google, Apple, Amazon ( a to je len fliačik z celkového množstva takýchto spoločností ) platia prakticky mizivé dane len z malej časti svojho zisku a ako si vedia popresúvať svoje miliardové zisky cez rôzne daňové raje a vyhnúť sa tak zdaneniu.

Tu krásne môžete vidieť, že tie najbohatšie spoločnosti na svete sa vďaka takýmto “daňovým optimalizáciám” a daňovým rajom vyhýbajú zdaňovaniu a keď nejaké dane aj platia, tak sú to len totálne smiešne sumy. Veď napr. spoločnosť Apple mala zisk na úrovni 34 miliárd USD a vďaka fiškálnym operáciám medzi daňovými rajmi to spravila tak, že platila dane len zo sumy 2,5 miliardy USD, čo je totálny výsmech… Práve proti daňovým únikom musia štáty EÚ zatlačiť spoločne.

Takže o čom je táto nenažranosť týchto gigantov, pri tak obrovských ziskoch Apple má nastavené také smiešne dane v Európe, že sa až zastavuje rozum… a nás budú presviedčať, že tento systém je spravodlivý… áno je, ale iba pre hŕstku najbohatších, ktorí budú zarábať ešte viacej a my sa budeme prepadávať do ešte väčšej mizérii… dokedy…?

To, že štátne rozpočty európskych krajín napĺňajú zo 4/5 obyčajní pracujúci je smutným faktom toho, že na koho hlavu nakladá kapitalistický neoliberálny systém najväčšiu záťaž. Ešte v 50-tych a 60-tych rokoch 4/5 všetkých daní pre západné kapitalistické štáty platili najbohatší ľudia a korporácie. Ako vidíte, za pár desiatok rokov sa vďaka neoliberalizmu všetko zmenilo. Oligarchia si to skvele naplánovala a dnes platia najbohatšie korporácie a spoločnosti do rozpočtov štátov mizivé almužné, napriek tomu, žeby mali platiť väčšinu daní a aspoň čiastočne tak vracať niečo obyvateľom krajín, kde robia biznis.

Najbohatšie korporácie dostávajú dlhé roky daňové prázdniny, dostávajú rôzne stimuly, výhody, platia smiešne dane, alebo presúvajú sa do daňových rajov, alebo využívajú rôzne daňové machinácie v rozvojových krajinách, aby tak platili iba zlomok toho, čo reálne majú platiť. Takýchto prípadov sú po celom svete státisíce. Boháči proste vedia zarobiť a s prepáčením vydrbať v kapitalizme so všetkým.

Sami dobre viete, keď my obyčajní pracujúci nezaplatíme čo i len malú splátku, čo máme hneď na krku, ako si nás vedie vymačkať… Tak ešte nám niekto bude tvrdiť, že veľké korporácie sú tu pre blaho obyvateľov krajín kde pôsobia…nebuďte smiešni… my sme tu len na to, aby sme plnili ich vrecká a ešte sa im klaňali, že nám dali smiešne zúfalo malé almužne vo forme výplaty, pričom úzka hŕstka vlastníkov, manažérikov, akcionárov si z potu našej práce pakuje kontá a nevie, kde také kvantá peňazí investujú….

O tom ako Apple platí smiešne dane v Európe sa dočítate TU:

Miroslav Pomajdík- podpredseda hnutia Socialisti.sk

Pochopiť podstatu kapitalizmu, ako funguje, kto v ňom vládne a podľa toho nastaviť boj pracujúcich: Štrajky, protesty, solidarita, organizovanosť a jednota sú našimi zbraňami!

Už od malička nám vštepujú, že kapitalizmus je zatiaľ to najlepšie zradenie, aké sme si mohli želať. Kapitalizmus prešiel od svojho vzniku množstvom etáp. Začínal ako progresívna alternatíva voči feudalizmu.

Čo sa však jeho príchodom zmenilo ?

Neobmedzená moc aristokracie prešla v mnohých prípadoch do rúk novovznikajúcej buržoázie. Feudalizmus padol, no otroctvo nie. Dostalo len novú podobu, čiže novú legitimitu. Kapitalizmus sa vo svojom začiatku  najviac podobal poučkám z Hayekových kníh. Štáty negarantovali svojim pracujúcim žiadne sociálne výhody. Neexistovala ani minimálna sociálna sieť. V baniach pracovali v katastrofálnych podmienkach aj 8 ročné deti. Pracujúci žili iba z toho, čo dostali od zamestnávateľa a to bolo mizerne málo aj na prežitie pre jedného človeka, nieto pre celú rodinu.

Musíme si uvedomiť, že väčšina žien bola v domácnosti, čiže bez akéhokoľvek stáleho príjmu. Štát plnil funkciu nočného strážnika, presne ako si to predstavujú neoliberálni fanatici. Zdravotné poistenie, dôchodok, vtedy nepoznané slasti. Nastúpiť na cestu neoliberálneho kapitalizmu znamená vrátiť sa do nedávnej odstrašujúcej minulosti. Až zjednotené robotnícke hnutie zreformovalo kapitalizmus do dnešnej podoby. Stálo to však priveľa krvi. Demonštrácie, štrajky, revolúcie a kolektívne vyjednávanie boli jedinou zbraňou pracujúcich. Žiadne liberálne voľby im nepriniesli požadovanú zmenu. Jediná cesta bola triedna konfrontácia, iba tohto sa báli buržoázne elity a jedine toto na nich platí aj dnes.

Raz za štyri roky prichádzame k urnám a tešíme sa na zmenu…

Tento systém je taký dokonalý, že vo vyspelom svete k voľbám nechodí zhruba polovica národa. Rezignovali a to práve mocní tohto sveta chcú, demoralizovaných pracujúcich, čo rezignovali na boj za svoje práva. Strany a politici sa stále menia, no podstata zostáva- vláda buržoázie, čiže bohatých vlastníkov kapitálu. Tu sa všetko začína a končí. Volič si môže vybrať medzi množstvom strán, ktoré však majú jedno spoločné. Deklarovali, že neohrozia panujúci systém.

Čiže v liberálno-demokratických voľbách si vyberáme rovnaký produkt, zabalený v inom obale. Je to isté, ako keď si v obchode chceme kúpiť horalku. Vyberáme si z množstva horaliek, ktoré však vyrábajú rôzne spoločnosti, sú zabalené v rôznych obaloch, majú v sebe rozličný podiel čokolády a mliečnej náplne, ale stále sa jedná o horalku. Sloboda končí vtedy, keď zaútočíte na panujúci systém. Systém kapitálu a kapitál takúto slobodu netoleruje. Prichystajte sa na to najhoršie, nie však od nadnárodnej buržoázie, ale od vlastného štátu, ktorý použijú na vaše umlčanie. Štát a jeho represívne zložky sa stávajú miestnou súkromnou strážnou službou korporácií.

Množstvo analytikov sa celé roky vysmieva Marxovi, že jeho teória zlyhala. Marx tvrdil, že kapitalizmus sa začne rútiť, keď sa dostane do svojej monopolnej globalizovanej podoby. Marx sa mýlil v tom, že sa nazdával, že táto forma kapitalizmu prichádza už za jeho života. To ešte netušil, že to, čo kapitalizmus práve prežíval, bola transformácia na národný, štátny kapitalizmus s minimálnym množstvom globalizovaného kapitálu. Krízy v dnešnej dobe, ktoré sa periodicky opakujú stále v kratších intervaloch, sú prvou lastovičkou Marxovej teórie zlyhávania globalizovaného monopolného kapitalizmu.

Musíme si objasniť, čo znamená formovanie národného, či štátneho kapitalizmu

Bolo to obdobie, kedy sa v štátoch upevňoval národný kapitál a národná buržoázia. Po upevnení národnej buržoázie začala fáza globalizácie kapitalizmu. Globálny monopolizovaný kapitalizmus. V tejto etape práve žijeme. Kapitál, čiže aktíva, cenné papiere, peniaze, akcie….obletia celý svet behom pár sekúnd. Peniaze robia peniaze. Špekuláciami na burzách vzniká fiktívny kapitál. Laicky by sme mohli povedať, stačí vám, aby ste mali určité aktíva, informácie a dokážete behom sekundy zarobiť miliardy. Nikdy ste nič nevyrobili, nič nepredali, no zarábate a v astronomických sumách! Nikto vás nikdy nezdaní a pred dodatočným zdanením sa môžete chrániť ukladaním peňazí do daňových rajov. Tam sa nikto na nič nepýta.

Padajú aj posledné prekážky na jeho šírenie. Nadnárodné korporácie diktujú podmienky. Národné štáty sa stávajú  vazalmi a vlády fungujú len ako predĺžená ruka nadnárodných korporácií. Všetkých účinných nástrojov regulácie kapitálu sa už dávno vzdali a vlády, či organizácie snažiace sa o zmenu tohto stavu sú terčom prevratov, či zákulisných ťahov, ktoré ekonomickými, či militaristickými pákami zlomia odpor. V dobe národného kapitalizmu mohli zlomiť odpor domácej buržoázie vlastniacej všetok kapitál domáce národné vlády.

Globalizácia však priniesla do štátov nadnárodný kapitál, ktorý sa dá zlomiť jedine nadnárodne

Nadnárodný kapitál nedokáže poraziť jediný socialistický štát. Je to ako v tej rozprávke o zlom drakovi, dokým neodseknete všetky hlavy, drak vás stále môže zožrať. Domáca buržoázia si bola toho veľmi dobre vedomá a tak začala vytvárať po celom svete množstvo svojich odbočiek, či pobočiek, tak sa drak z jednej hlavy rozšíril o mnohé ďalšie.

Internacionalizmus je nástrojom pracujúcich, iba táto cesta dokáže poraziť monopolný globalizovaný kapitalizmus. Bez koordinácie triednych bojov v každom štáte nedokážeme nič. Vybojujeme len jednu víťaznú bitku v jednom štáte, tá však pod ťarchou globalizovaného útoku nadnárodného kapitálu nezmôže nič. Dokážeme vybojovať bitky, no nie vojnu. Nadnárodná buržoázia to pochopila, kedy to pochopíme aj my?

Musíme začať rozmýšľať globalizovane, musíme sa vžiť do ich role, ako rozmýšľajú, čo robia , ako kooperujú svoj boj a všade tam musíme udrieť aj my. Demokracia sa pre nich končí pred bránou fabriky. Volia snáď zamestnanci  nadnárodných korporácií svojich šéfov, svoje predstavenstvo? NIE ! Tam demokracia neplatí, ako potom môžeme hovoriť o demokratickom režime v našej spoločnosti, keď väčšinu života prežívame v diktatúre oligarchie ?

Zamyslite sa, čo všetko ovplyvňujete svojim demokratickým právom a porovnajte to stým, čo ovplyvňuje váš každodenný život? Zistíte, že vaša demokracia je len nádhernou fraškou, pochopíte, že žijete v spoločnosti, v ktorej nerozhodujete skoro o ničom.

Miroslav Pomajdík- podpredseda Socialisti.sk 

Ako vznikla v USA najbohatšia kapitalistická elita: História jednej veľkej rabovačky

Množstvo Američanov sa domnieva, že veľké majetky boli v Amerike nahromadené ešte pred 1.sv. vojnou. Panuje názor, že okrem Texasu, dnes už boháči s obrovskými majetkami neexistujú, a ak aj sú, sú to len starnúci dediči, ktorí o chvíľu zomrú a svoje milióny zanechajú daňovým vyberačom, alebo dobročinným inštitúciám. Tieto názory však nie sú presné. Pokračovať v čítaní

Je dnes triedny boj pracujúcich minulosťou? Boháči, buržoázia, oligarchia si presadzujú svoje ciele, no nám to upierajú…

Kedysi jasné pomenovanie triedne zápasy, nahradila formulka- sociálne konflikty, sociálne nepokoje. Znie to lepšie a nieje to také do očí bijúce, ako keby sa veci pomenovali jasným menom a to triedny boj, či triedny zápas. Toto slovo sa dnes už nenosí a je prejavom akéhosi archaizmu. Kto nebodaj hovorí o triednom boji, je hneď branný na zodpovednosť, v tom lepšom prípade Vás obvinia z toho, že ste akýsi pobláznený marxista, či boľševik a však formulku triedny boj začína používať rada ľudí, ktorých by sme len ťažko mohli považovať za ľavičiarov a to tobôž nie za komunistov.

Neoliberálna schéma zažíva obrovský pád, jej dogmy sa rúcajú a tým sa na svetlo sveta dostáva všetko svinstvo, ktoré držalo po kope tento dravý nesociálny egoistický systém. Triedny boj tu bol vždy a vždy aj bude, len forma boja a nástroje sa menia, podstata zostáva.

Pokračovať v čítaní

Magda Vášáryová, preslávená kinematografiou za socializmu tvrdí, že po roku 89 boli naplnené sny všetkých predchádzajúcich generácií…

Pripomeňme si niekoľko viet Magdy Vášáryovej, niekdajšej členky SDKÚ a neúspešnej kandidátky na prezidenta, ktoré predniesla v jednom rozhovore. Tu sú jej skvostné výroky, nad ktorými bežný človek nevie, či sa ma smiať, alebo plakať: „Ještě je třeba, abychom začali být pyšní na to, čeho jsme dosáhli. Protože my jsme toho po roce 1989 dosáhli moc. Splnili jsme sny všech předešlých generací. A nejen nějaká naše elita – týká se to každého z nás, od lidí, kteří se starají o čistotu ulic, až po vzdělance…,“ povedala pre lidovky.cz. Celý rozhovor si môžete prečítať TU: http://www.lidovky.cz/magda-vasaryova-bojim-se-slabochu-dl0-/lide.aspx?c=A151015_194957_lide_ELE . Samozrejme, v tomto rozhovore tých perličiek nájdete omnoho viac.
 
Sami posúďte, ako boli naplnené sny všetkých predchádzajúcich generácií a ako sa z kapitalistického „úspechu“ a „blahobytu“ tešia všetci z nás… Je to až neuveriteľné, čítať toľko demagógie v tých niekoľkých vetách, ktoré vyslovila Vášáryová. Neviem, či táto pani bola niekdy medzi obyčajnými pracujúcimi na Slovensku, ktorí sa každý mesiac strachujú, či z tých mizerných výplat budú mať na uživenie svojich rodín.
Je zjavné, že keď sa niekto celý život pohybuje iba medzi smotánkou a oligarchiou, tak má o živote nás bežných pracujúcich v kapitalizme zidealizovanú predstavu, veď keď sa tak úžasne má slovenská smotánka a boháči, tak určite sa majú asi aj tí pracujúci podobne. Nemyslím si však, že to je jej nevedomosť, je to jej zbožné želanie, ako si ona predstavuje, ako by to malo v tom kapitalizme akože vyzerať, no my vieme, že to takto v kapitalizme vyzerať nikdy nebude. Ona však nemôže predsa priznať, aká je bezútešná realita bežných ľudí v kapitalizme, lebo tým by poprela celý ten podvod o blahobyte všetkých z nás v dnešnej dobe, ktorú tak od 89 všade ona a jej podobní nekriticky šíria.
 
Čo dodať na záver. Magda Vášáryová sa za socializmu objavovala v množstve natočených filmov, bez kvalitnej socialistickej kinematografie, by dnes nikto nevedel, kto je táto pani. Za socializmu si pekne hrala, žila si dobrý život, preslávila sa a stala sa slávnou a teda po 89 roku mohla z tejto popularity ťažiť, čo jasne využila, no zrazu sa z nej stala zúrivá antikomunistka, ktorá nenávidí všetko socialistické…
Nie je sa čomu čudovať, veď takých príkladov, lojálnych ľudí na teplých miestečkách a po prevrate horlivých antikomunistov, tu máme desaťtisíce. Pokrytectvo, ako sa len tak nevidí. Ako však máte veriť antikomunistickým a protisocialistickým slovám z úst ľudí, ktorí za socializmu toho pre seba vyťažili čo sa dalo… takým asi len poťukať na čelo, keď vám ovšem skôr nepríde nevoľno z toľkého ľudského pokrytectva a pre pokoj žalúdku, ich z ďaleka obídete. Nezaslúžia si nič iné, ako našu ignoráciu…

Občianska vojna v Španielsku a jej odkaz pre dnešok: Fašizmus, ako záchranné koleso kapitalizmu

Španielska občianska vojna ako prvá ukázala, aký je vzťah medzi fašizmom, kapitalizmom a socializmom. Pred 80-timi rokmi sa po vzbure v armáde začala občianska vojna v Španielsku. Bolo to ešte v predvečer druhej svetovej vojny. Táto vojna ukázala celému svetu, že fašizmus je otvoreným kapitalistickým násilím a že slúži na krvavé potlačenie socialistickej revolúcie a postupný návrat do starých kapitalistických koľají. Podobný scenár, vo forme občianskej vojny, vojenských pučov, či organizovaním kománd smrti, zažíval svet na ochranu kapitalistických režimov dlhé desiatky rokov po celom svete. Poďme si teda zhrnúť čo sa v podstate stalo.

V Španielsku bola v roku 1931 vyhlásená republika, zvíťazila pokroková koalícia, ktorá začala zavádzať znárodňovanie a kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov – inými slovami – aby národ pracoval pre seba. Odpoveďou na tieto kroky bola fašistická vzbura v armáde, samozrejme za pomoci najreakčnejších majetných kruhov, ako aj značnej časti katolíckej cirkvi.

Šlo o zachovanie „poriadku“ a „tradičných hodnôt“ – teda našimi slovami o zachovanie starého otrokárskeho poriadku, kde jedni žijú v prepychu z útrap druhých a tvária sa pritom ako „gentlemani“. Šlo o zachovanie tradičných hodnôt neľudského kapitalizmu aj pod zámienkou „Krista a kríža“. Dopomohla tomu aj klasická nacionalistická nenávisť ku komunistom a ľavičiarom, „Viva Espaňa“, kričia nacionalisti a fašisti zo zákopov, ale mysleli tým nie ľudové Španielsko, ale Španielsko prehnité, kapitalistické. Španielsko zámožných otrokárov a podrobených otrokov.

Fašistické vojsko bolo podporované Talianskom a Nemeckom. Republike pomohol Sovietsky zväz a Mexiko. Pracujúci z celého sveta zorganizovali Interbrigády na pomoc republike. Na pomoc demokratickému Španielsku odišlo aj okolo 2-tisíc Čechov a Slovákov. Revolúcia napokon boj prehrala a zvíťazila fašistická reakcia, tá úplne otvorene potláčala všetko socialistické, ale aj všetko liberálne. Tento režim sa udržal v Európe až do 70. rokov a nikomu z kapitalistických vládcov neprekážal tak, ako im prekážal socialistický tábor.

Takto to fungovalo v 20. storočí, kedy Západ organizoval a vyzbrojoval fašistické komandá a hoci sa od týchto vlád formálne dištancoval a „nič s ňou nemal“ – jedno bolo isté: Fašisti vždy zachránili kapitalistické právo vlastniť hospodárstvo a nerastné suroviny celých štátov len pre seba, na úkor obyvateľstva žijúceho na území. A keď už bolo všetko zabezpečené a v suchu, tak fašistický režim jednoducho odišiel.

Stanislav Pirošík- člen vedenia Socialistov.sk

Zabudlo už Slovensko na to, ako sa SaSkárom málili poslanecké platy: Kedy si aj pracujúci vo fabrike odhlasujú vyšší plat?

Naozaj sme už na Slovensku zabudli, ako poslanci za SaS vyplakávali, že za svoju údajnú prácu málo zarábajú. Plakali, že topmanažéri v podnikoch zarábajú aj 10 000 € a plat poslanca je pre nich absolútne smiešny… Vraj tu chcú dotiahnuť šikovných ľudí, ktorí niečo vybudovali. Pracujúci, ktorí nezarábajú 10 tisíc EUR, ale len úbohý zlomok z tejto sumy – boli pre pani poslankyňu Cigánikovú ťuťmáci, ktorí asi nemajú čo v NR SR hľadať…

Takéto správanie bolo a je pre nás otvorenou drzosťou a výsmechom do tváre. Neviem aká bola a je vaša motivácia sedieť v NR SR, ak sa vám máli, tak sa vráťte do svojich firiem a poberajte svojich 10 000 € mesačne pre vaše špeciálne žalúdky a nadľudské potreby. Verte, že keď odídete, my to ani nepocítime. Naša motivácia je úplne iná než tá vaša. Naši predchodcovia sa nepýtali, koľko budú zarábať, naši predchodcovia položili za obyvateľov našej krajiny i život, organizovali povstanie, boli väznení v kapitalistických a fašistických žalároch a to všetko BEZPLATNE – pretože pre nich “sloboda” a ani “solidarita” neboli len prázdne slová.

A keďže naše hnutie má úplne inú motiváciu, prečo chce vstúpiť do NR SR, vždy sme jasne hovorili, že zastupiteľ od nás by si nechal iba takú výšku z platu, ktorá sa rovná priemernej mzde bežného pracujúceho človeka a ostatok by sme vkladali do špeciálneho sociálneho fondu, z ktorého by sme podporovali pracujúcich. Lebo my robíme politiku pre ľudí a nie pre peniaze. Veľmi dobre si pamätám, ako predseda SaS Sulík počas vašej krátkej vlády navrhol udeliť poslancom odmeny za “ušetrenie peňazí” – a ako ste ich ušetrili? Sociálnymi škrtmi !!! Ľudí ste okradli a okradnuté peniaze ste si chceli rozdeliť na odmenách. Odmeňovali ste sa za zbedačovanie.

Mám vážny problém so SaSkárskymi tvrdeniami o topmanažéroch, ktorých treba dotiahnuť do parlamentu. Mám aj vážne pochybnosti o charakteroch takýchto “topmanažérov”. Topmanažér robí všetko pre prachy, nie preto, že chce niekomu dobre. Kam tí vaši „topmanažéri“ dotiahli za vášho bačovania štátne podniky, o tom ani netreba diskutovať. Už nehovoriac o prípadoch, kedy bola účelovo vydokladovaná strata, aby sa taký podnik predal za pár šupov.

“Topmanažér” – to je taká karikatúra malomeštiaka, často krát arogantný človek bez charakteru, požierajúci všetky výhody svojho postavenia. Nezaujímajú ho ani pracujúci a ani podnik, pokiaľ z toho nič nemá. A teraz si predstavte, že ho posadíte do NR SR – komu sa bude zodpovedať? Bude niesť nejakú zodpovednosť za svoje činy? Rozhodne nie, bude na nás kašlať a poberať za to veľké peniaze. Buďte radi, že máte vôbec to čo máte. Pri troške humoru nám môžete poslať anonym do redakcie časopisu, napíšeme váš príbeh vykorisťovaného zbedačeného poslanca – možno sa vám vyzbierame v rámci fondu solidarity, alebo pošleme nejaký balíček ?

Až keď si pracujúci na dielni budú môcť odhlasovať výšku platu, až potom sa bavme o vašom navyšovaní. Som presvedčený, že ten kto chce dobre svojim obyvateľomu nefňuká, že sa mu mália tie tisíce a chce aspoň 5 ciferné číslo na výplate. Ten, kto chce dobre obyvateľom krajiny, ten bojuje za jeho práva celý svoj život, bez ohľadu na to, či sedí v parlamente, alebo v práci.

Stanislav Pirošík- Člen vedenia Socialisti.sk 

Spomienka na Parížsku komúnu z roku 1871: Vojaci ju utopili v krvi, keď popravili vyše 30 000 Parížanov

Komúna je meno, ktoré si dal parížsky magistrát v marci 1871, kedy sa ustanovila po povstaní parížskeho ľudu autonómna vláda, proti dočasnej vláde Adolpha Thierseho. Porážku francúzskej armády Prusmi a kapituláciu prežívalo obyvateľstvo ako poníženie, vojna zvýšila nezamestnanosť a biedu, životné podmienky robotníkov sa stali čím viacej obtiažnejšie. V roku 1870 je vyhlásená 3. republika a v roku 1871 je vymenovaný Adolphe Thiers „hlavou výkonnej vlády „ Národným zhromaždením sídliacim v meste Versailles. V napätom ovzduší prijíma vláda množstvo neobratných opatrení, ktoré rozvášnia parížsky ľud. Medzi Parížom a Versailles dôjde k roztržke. Dňa 18.marca sa k parížskemu ľudu  pridajú národné gardy, povstanie sa šíri po všetkých parížských predmestiach. Ústredný výbor obsadí parížsku radnicu a žiada pre proletariát absolútne právo vziať si svoj osud do vlastných rúk a organizuje voľby pre menovanie Komúny zvolenej ľudmi. Medzi zvolenými je aj Proudhon a členovia 1.Internacionály.

Parížska Komúna potom vyhlásila svoju nezávislosť a vyzve ostatné komúny vo Francúzsku, aby toto učinili tiež, v snahe pretvoriť republiku na akési združenie slobodných a sebe rovných komún. Mimo sociálne opatrenia snažiace sa liečiť prekérnu situáciu chudobných, poverí napríklad Komúna samotných robotníkov správou svojich dielní a zverí vedenie podnikov robotníckym družstvám. Historik Henri Arvon vidí v Komúne prvý konkrétny prejav federalizmu. Ďalšie plány Komúny boli napríklad- stála armáda mala byť nahradená „povolaním ozbrojeného ľudu“ , vyhlásila sa odluka cirkvi od štátu, vypracoval sa plán laického, povinného a bezplatného školstva…..No toľko slobody a demokracie už nezvládala “demokratická vláda“ a Komúnu čoskoro vláda rozmetá.

Dňa 21. mája vstúpia vládne vojská do Paríža. To je začiatok „krvavého týždňa“. Parížsky ľud sa pokúsi vzdorovať stavbou barikád. Vojaci sa dopustia skutočného masakru, popravovali mužov, ženy aj deti. K posledným bojom došlo 27. a 28. mája okolo cintorína Pére-Lachaise. Poslední obhajcovia Komúny boli popravení pri múre cintorínu. V máji 1871 tak zahynulo 30 000 Parížanov, často popravených bez súdu. K tomu je potreba pridať asi 40 000 zatknutých. Tisíce osôb boli odsúdené k deportáciám do Novej Kaledónie, ako napríklad známa anarchistka Louise Michelová.

Parížska komúna je svojho druhu jediný pokus o vybudovanie spravodlivejšieho zriadenia, na ktorom sa  podieľala celá antikapitalistická ľavica.

Miroslav Pomajdík- podpredseda Socialistov.sk

Čím začať v aktívnych snahách o prekonanie kapitalizmu

Začiatky sú samozrejme ťažké a vyžadujú si tých najodvážnejších ľudí. K zástupom sa pridáva naozaj ľahko. Ale k neveľkej a pomerne neznámej skupine nie. Zápasiť a získavať vplyv musíme po všetkých stránkach: ekonomickej, politickej i ideologickej, pričom všetky oblasti sa do značnej miery prekrývajú. Bojovať však musíme aj v čase, keď nás nie je mnoho, pretože ľudí si môžeme získať len osobným príkladom, vlastnou prezentáciou a vyvracaním kapitalistických klamstiev, ktorých cieľom je udržať pracujúcich v defenzíve, dokonca ich rozoštvať proti sebe. Veľmi dôležité je ešte raz poznamenať, že MY NECHCEME POMÁHAŤ PRACUJÚCEJ TRIEDE. MY SME PRACUJÚCA TRIEDA, CHCEME SA ZORGANIZOVAŤ A PRINIESŤ NOVÚ VÍZIU BEZ KAPITALIZMU.

Ekonomická oblasť

V boji za lepšie pracovné podmienky či už ide o plat, alebo zachádzanie so zamestnancami musíme ísť sami osobným príkladom a je jedno či ide o kolegov, alebo zamestnancov inej firmy. Vnášajme solidaritu medzi strach a neraz i nejednotnosť medzi nami. Snažme sa spoločne postaviť za naše požiadavky voči zachádzaniu zamestnávateľa, aj keď je to dnes veľmi ťažké a vyžaduje si to množstvo odvahy. Jeden zamestnanec môže byť ľahko vyhodený, no celý kolektív už má podstatne väčšiu silu a vyhrážky zamestnávateľa nemajú žiadnu silu.

Informujme o zachádzaní na pracovisku v našich médiách, snažme sa pomôcť aj zamestnancom iných firiem či už právne, zhromaždením, blokádou alebo medializáciou problému. Teší nás, že na našu organizáciu sa začínajú ľudia obracať so žiadosťami o pomoc.

Podporme štrajky a protesty zamestnancov, vyjadrime im aktívnu podporu, ponúknime pomoc. Ukážme, že nás nezaujíma len naša profesia, že odmietame nevraživosť napr. medzi lekármi a učiteľmi, lebo tým pridali a tým nie, pretože problém je úplne inde. Chceme, aby sa mal dobre každý, kto tvorí hodnoty. Štrajky sú u nás vzácne, aj keď dôvody pre ne sú tu neustále a aj preto si každý taký štrajk zaslúži čo najväčšiu podporu.
Nenechajme v tom štrajkujúcich samých. Budujme vzťahy medzi pracujúcou triedou ako takou a podporujme sa.

Ukážme, že nie sme ako režimu a šéfom poplatné odbory, že táto prehnitá ekonomika nie je pre nás bariérou. S našimi požiadavkami sme neraz označení za „populistov“, pretože sú vraj nesplniteľné. Naši oponenti teda sami priznávajú, že v ich vlastnom režime sa dobre mať nebudeme, lebo je to v ňom „nesplniteľné“. Prečo sú však naše požiadavky splniteľné? Po prvé preto, lebo história to už raz dokázala a po druhé preto, lebo my hovoríme za akých podmienok je to dosiahnuteľné. Za podmienok zorganizovania značnej časti spoločnosti! Za podmienok vzájomnej solidarity nás všetkých. My tieto podmienky nepresadzujeme štýlom klasických strán „zvoľte nás a my to vybavíme“.

Politická oblasť

Len samotný boj za lepšie podmienky v práci nestačí a napokon tento systém, založený na lupe a vykorisťovaní ich ani nemôže zabezpečiť. Ani dosiahnutím čiastočných ústupkov by sme nezmenili vykorisťovanie, absolútny úpadok spoločnosti a smerovanie do čoraz väčšej chudoby a obrovských dlhov. Navyše ekonomické požiadavky sú v kapitalizme neustálym bojom – dnes niečo vybojujeme, zajtra to môžeme stratiť. Dnes vybojujeme vyššie platy, zajtra stúpnu ceny. V prípade vyšších platov štátnych zamestnancov stúpne dlh štátu, pretože kapitalistický štát nemá v rukách absolútne nič.

Množstvo firiem sa bude snažiť opustiť takú krajinu, kde by sa malo prihliadať aj na človeka ako ľudskú bytosť a nie len ako na nástroj znásobenia ziskov. Dobré zabezpečenie je pre režim a jeho trh prekážkou, otravou, ktorá mu bráni v akumulácii ziskov. Tu prichádza oblasť politická – boj za nové spoločenské zriadenie.

Boj proti vykorisťovateľským poriadkom, boj proti tomu, aby ľudia po celom svete otročili pre niekoľkých magnátov. Boj za demokratický socializmus – boj za hospodárstvo budované v prospech spoločnosti. Nie boj o väčší kúsok omrviniek, ale boj proti tomu aby niekto obracal peniaze z našej práce.

Toto je hlavný cieľ, ktorý treba mať stále na pamäti, aj popri drobnejších, čiastkových požiadavkách. Má to byť vlastne programom a cieľom našej organizácie, ktorý musí byť neustále propagovaný a vysvetľovaný. Práve na politický program je možné získať množstvo podporovateľov, s ktorými by sme sa v nejakom ekonomickom boji možno nikdy nestretli. Aj pri čiastkových požiadavkách treba neustále pripomínať nespravodlivý vykorisťovateľský poriadok ako taký. Treba pripomínať, že my nie len že požadujeme viac za svoju prácu, ale že absolútne nerešpektujeme fakt, že pracujeme pre kapitalistu – do cudzích rúk.

Dôležité je tiež vystúpiť z anonymity a svoje myšlienky presadzovať otvorene, nie len anonymne kdesi na internete. Dnes vzniká množstvo „iniciatív“ a „hnutí“, ktoré sú výhradne internetovou záležitosťou bez tvárí, vznikajú protesty, ktoré však nemajú konkrétne myšlienky, ale sú len prejavom nespokojnosti. Aj keby boli ich myšlienky pravdivé, zmenu v spoločnosti dosiahnuť nemôžu, lebo v rozhodujúcich chvíľach musí prísť organizátor, musí tu byť niekto, kto otvorene pred nepriateľom tieto požiadavky presadzuje. Myšlienky samé od seba neprejdú v činy.

Preto, ak to čo hovoríme, myslíme vážne, musíme mať niekoľkých ľudí, ktorí idú von so svojimi tvárami a presadzujú myšlienky našej organizácie. Na druhú stranu nie je správne ukázať hneď všetkých členov, ktorí by mohli pre svoje členstvo alebo politickú činnosť napríklad prísť o zamestnanie. Aj títo členovia však musia robiť maximum, čo je v ich silách pre dosiahnutie cieľov organizácie. Snahy za každú cenu sa maskovať a skrývať identitu nepovažujem za akt „anti-autoritárstva“ a „vieru v kolektív“, ale za prejav strachu a pohodlnosti.

Vykorisťovanej spoločnosti treba jasne preukázať, že sme skutočnou organizáciou so skutočnými ľuďmi, že nie sme ďalšími podvodníkmi z nekonečnej rady „skutočne naozaj spravodlivých občianskych strán, ktoré spravia poriadok“.

Ideologická oblasť

Ideologická oblasť v podstate zdôvodňuje politické požiadavky. Súčasná kapitalistická propaganda robí všetko preto, aby zdôvodnila oprávnenosť súčasných poriadkov, vydáva ich za spravodlivé, najlepšie možné a nemenné. Má celú mašinériu študovaných „odborníkov“ a „inteligenciu“, ktorá napriek tomu, že na zemi s ich režimom čoraz väčšia časť obyvateľstva hladuje a upadá pod hranicu chudoby, tento systém obhajujú.

V súčasnom hodnotení systémov predovšetkým kapitalizmu a socializmu nemôžeme hľadať žiadnu nestrannosť či vedeckosť, ale otvorený triedny boj, otvorené hájenie záujmov tej triedy, ktorej daný režim vyhovuje. Panujúca trieda (na rozdiel od značnej časti triedy podrobenej) si veľmi dobre uvedomuje, že boj neskončil. Uvedomuje si, že nás čakajú sociálne otrasy a tvrdý útok na životnú úroveň obyvateľstva. Uvedomuje si aj to, že pokračovanie kapitalizmu je možné len vďaka vojne, len vďaka likvidácii a ničeniu krajín aby samotná vojna a neskôr výstavba „naštartovala ekonomiku“.

Dnešná propaganda je podstatne nebezpečnejšia ako propaganda v 20. storočí. Tá bola jasne čitateľná ako propaganda, na rozdiel od dnešnej, ktorá sa schováva za „vedeckosť“, „politológiu“, „ekonómiu“ atď. Neraz je i veľmi účinná.

Na túto propagandu musíme neustále útočiť, dôrazne ju musíme vyvracať, reagovať aj na tuctové tisíckrát opakované názory proti nám – stačí raz a dôsledne. Poukazovať na triedny boj v náhľade na veci, poukazovať, že žiadna dogma nie je dogmou. Vysvetľovať musíme jazykom zrozumiteľným pre každého, na konkrétnych príkladoch, na jednoduchých konštrukciách, nie záplavou ekonomických a filozofických výrazov. Opäť na to musíme využívať všetky dostupné prostriedky – od návštevy antikomunistickej prednášky v škole, cez zhromaždenia, nahrávanie videosúborov, sociálne siete, médiá, rozhovor s kolegami,..

Tento režim potrebuje hlupákov denne baviacich sa na facebooku, pozerajúcich do smartfónov, ktorí nemajú základné znalosti politiky. Potrebuje ľudí, ktorí si po náročnom pracovnom dni posedia pri pive a pozrú niektorý z nechutných programov dnešnej TV ponuky. Potrebujú „vzdelaných“ ľudí, ktorí len dookola opakujú to, čo počuli v TV, v škole, alebo čítali v nejakom časopise.

Stanislav PIROŠÍK- VZDOR-strana práce