Za socializmu sme mali 30-tisíc hektárov viníc a boli sme významnými exportérmi vína: Dnes máme len okolo 9-tisíc hektárov rodiacich viníc a 50% vína dovážame…

Za socializmu Slovensko zažilo aj nevídaný rozvoj vinohradníctva. V 70-tych a 80-tych rokoch sa vo veľkom zakladali nové vinohrady na tisíckach hektárov a do roku 1989, činila výmera viníc na Slovensku nádherných 30 000 hektárov ! Patrili sme k exportérom vína, dnes však 50% vín, ktoré sa u nás spotrebujú pochádzajú z dovozu. Takže ako vidíme, aj vo vinárstve sme boli sebestační a dokázali sme veľkú časť našej produkcie vyvážať.
S pádom socializmu u nás upadali aj vinohrady. Je 30 rokov od pádu socializmu a na Slovensku máme len okolo 8 872 hektárov s rodiacimi vinicami… Z tejto rozlohy je prakticky 30% dožívajúcich viníc, ktoré bude treba obnoviť…

Veľkou vízvou teda ostáva obnova slovenských viníc, vysporiadanie pozemkov a je otázka, či sa vôbec niekedy kapitalistické Slovensko aspoň trocha priblíži výmere viníc zo socializmu, nakoľko dnešný stav je niekde na 33% z bývalej rozlohy viníc, čo je žalostne málo.
Tiež je však smutným faktom, že nakoľko bolo vinohradníctvo za socializmu naozaj ľudové a z našich vinohradov sme mali prospech všetci, dnes sa to stala veľakrát doména snobov- vinárov, ktorí sa veľakrát cítia ako novodobí grófi, kde na svojich súkromných akciách, kde hostia smotánku, znevažujú všetko, čo tu fungovalo za socializmu a šíria svoje zvrátené neoliberálne politické názory, kedy tvrdia, že všetko vyrieši neviditeľná ruka trhu, ľudia by mali platiť za všetko a štát by mal byť iba akýmsi nočným strážnikom…

Vzdor-strana práce

Jack Johnson bol prvým afroamerickým boxerom, ktorý získal titul majstra sveta v ťažkej váhe: Lámal rasové bariéry a postavil sa nadradenosti bielej rasy v USA

Jack Johnson, bol prvým afroamerickým boxerom, ktorý získal titul majstra sveta v ťažkej váhe v roku 1908, keď knokautoval úradujúceho šampióna Tommyho Burnsa a tento titul si udržal až do roku 1915. Biela Amerika ťažko niesla, že majstrom sveta v ťažkej váhe je Afroameričan a čelil slnej vlne rasizmu. Bol vyvíjaný veľký tlak, aby titul získal biely Američan a tak do ringu proti nemu postavili „veľkú bielu nádej“, predchádzajúceho majstra Jima F. Jeffriesa. Jeffries prehral s Johnsonom po 15 kolách . Jeffries po zápase povedl:“Nie, nemohol som sa ho dostať za 1000 rokov.“
Za svoj život zažil množstvo rasistických útokov a tŕňom v oku bielych Američanov bol aj preto, že mal romániky s bielymi Američankami a bol trikrát ženatý, tiež s bielymi ženami.

Za to bol aj dvakrát zatknutý, podľa Mannovho zákona. Bol obvinený, že ilegálne prepravoval belošku cez štátne hranice na tzv. „nemorálne účely“. Bol to vykonšturovaný prípad, ktorého účelom bolo pomstiť sa mu za to, že má vzťahy s bielymi Američankami. Viacerí politici na neho útočili argumentami, že nie je prípustné, aby Afroameričan mal vzťah s bielymi ženami a volali po jeho zlynčovaní. Bol odsúdený a poslaný na rok do väzenia.

Johnson sa zabil pri autonehode v roku 1946. Bol nádejov pre utláčaných Afroameričanov v USA, lámal rasové bariéry, a postavil sa nadradenosti bielej rasy v USA.

Dňa 26. januára sme si pripomenuli 10. výročie úmrtia palestínskeho revolucionára a jedného z otcov palestínskeho odboja, George Habasha

Bol zakladateľom a neskôr generálnym tajomníkom revolučnej marxistickej strany Ľudová fronta za oslobodenie Palestíny- PFLP, jednej z najaktívnejších a najvýznamnejších ľavicových strán Palestíny, ktorá dlho vyzývala k vytvoreniu jedného, ​​demokratického a sekulárneho štátu bez „imperialistického neokoloniálneho pravidla „, kde všetci obyvatelia (arabskí, moslimovia, židia a kresťania) môžu žiť spolu.

Narodil sa v Lydde v pravoslávno-kresťanskej palestínskej rodine v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Jeho sestra bola zabitá a jeho rodina bola vyhnaná zo svojich domovov, keď izraelské vojská napadli mesto v roku 1948, čo sa stalo súčasťou širšej etnickej čistiacej kampane 750 000 Palestínčanov.

Rodina utiekla do Libanonu, kde sa zapísal na americkú univerzitu v Bejrúte. Po absolvovaní štúdia medicíny na univerzite v Bejrúte pracoval ako lekár v utečeneckých táboroch v Jordánsku a viedol kliniku v Ammáne.

V roku 1952 pomohol založiť Arabské nacionalistické hnutie, ktoré bolo zamerané na zjednotenie arabského sveta s konfrontáciou s Izraelom a zosúladenie s arabskou nacionalistickou ideológiou Gamala Abdela Nassera, ktorého bol Habash nadšeným podporovateľom. Úprimne veril v to, že je potrebné mať arabskú jednotu, ktorá by sa postavila k sionistickému dobývaniu „a oslobodiť všetky okupované palestínske a arabské krajiny.“

V dôsledku kolapsu Arabského nacionalistického hnutia, keď Nasserova a ďalšie arabské armády porazili Izrael v šesťdňovej vojne v roku 1967, Habash založil PFLP. Vo svojom úvodnom vyhlásení z roku 1967 PFLP vyhlásil, že „jediným jazykom, ktorý nepriateľ rozumie, je revolučné násilie“ a že „historickou úlohou“ bolo otvoriť divoký boj proti nepriateľovi. So svojou nenásilnou a násilnou taktikou PFLP v určitom čase bolo po najväčšom palestínskom hnutí Fatah druhým najvýznamnejším hnutím v Palestíne.

Habashova analýza a politická stratégia pochádzali z kombinácie pan-arabizmu a marxizmu-leninizmu. Zdôvodnil, že palestínska revolúcia bola predovšetkým arabskou otázkou. Reakčné monarchie a diktatúry podporované USA, ktoré vládli arabským krajinám, boli všetkými prekážkami v boji za oslobodenie Palestíny. Veril, že oslobodenie Palestíny by sa malo uskutočňovať vo všetkých arabských metropolách. Okrem toho bol Habash zásadným internacionalistom, ktorý veril v globálnu revolúciu proti imperializmu. PFLP udržiavala vzťahy s ľavicovými skupinami, ako boli Japonské červené brigády, írska IRA a revolučná Kuba.

George Habash zomrel bez splnenia dvoch snov, za ktoré žil a bojoval: ukončenie okupácie Palestíny a realizácia arabskej jednoty, ale nezomrel bez toho, aby zanechal dedičstvo pre nové generácie Palestínčanov a Arabov, ktorí stále veria jeho sny o oslobodení.