Začiatky sú samozrejme ťažké a vyžadujú si tých najodvážnejších ľudí. K zástupom sa pridáva naozaj ľahko. Ale k neveľkej a pomerne neznámej skupine nie. Zápasiť a získavať vplyv musíme po všetkých stránkach: ekonomickej, politickej i ideologickej, pričom všetky oblasti sa do značnej miery prekrývajú. Bojovať však musíme aj v čase, keď nás nie je mnoho, pretože ľudí si môžeme získať len osobným príkladom, vlastnou prezentáciou a vyvracaním kapitalistických klamstiev, ktorých cieľom je udržať pracujúcich v defenzíve, dokonca ich rozoštvať proti sebe. Veľmi dôležité je ešte raz poznamenať, že MY NECHCEME POMÁHAŤ PRACUJÚCEJ TRIEDE. MY SME PRACUJÚCA TRIEDA, CHCEME SA ZORGANIZOVAŤ A PRINIESŤ NOVÚ VÍZIU BEZ KAPITALIZMU.

Ekonomická oblasť

V boji za lepšie pracovné podmienky či už ide o plat, alebo zachádzanie so zamestnancami musíme ísť sami osobným príkladom a je jedno či ide o kolegov, alebo zamestnancov inej firmy. Vnášajme solidaritu medzi strach a neraz i nejednotnosť medzi nami. Snažme sa spoločne postaviť za naše požiadavky voči zachádzaniu zamestnávateľa, aj keď je to dnes veľmi ťažké a vyžaduje si to množstvo odvahy. Jeden zamestnanec môže byť ľahko vyhodený, no celý kolektív už má podstatne väčšiu silu a vyhrážky zamestnávateľa nemajú žiadnu silu.

Informujme o zachádzaní na pracovisku v našich médiách, snažme sa pomôcť aj zamestnancom iných firiem či už právne, zhromaždením, blokádou alebo medializáciou problému. Teší nás, že na našu organizáciu sa začínajú ľudia obracať so žiadosťami o pomoc.

Podporme štrajky a protesty zamestnancov, vyjadrime im aktívnu podporu, ponúknime pomoc. Ukážme, že nás nezaujíma len naša profesia, že odmietame nevraživosť napr. medzi lekármi a učiteľmi, lebo tým pridali a tým nie, pretože problém je úplne inde. Chceme, aby sa mal dobre každý, kto tvorí hodnoty. Štrajky sú u nás vzácne, aj keď dôvody pre ne sú tu neustále a aj preto si každý taký štrajk zaslúži čo najväčšiu podporu.
Nenechajme v tom štrajkujúcich samých. Budujme vzťahy medzi pracujúcou triedou ako takou a podporujme sa.

Ukážme, že nie sme ako režimu a šéfom poplatné odbory, že táto prehnitá ekonomika nie je pre nás bariérou. S našimi požiadavkami sme neraz označení za „populistov“, pretože sú vraj nesplniteľné. Naši oponenti teda sami priznávajú, že v ich vlastnom režime sa dobre mať nebudeme, lebo je to v ňom „nesplniteľné“. Prečo sú však naše požiadavky splniteľné? Po prvé preto, lebo história to už raz dokázala a po druhé preto, lebo my hovoríme za akých podmienok je to dosiahnuteľné. Za podmienok zorganizovania značnej časti spoločnosti! Za podmienok vzájomnej solidarity nás všetkých. My tieto podmienky nepresadzujeme štýlom klasických strán „zvoľte nás a my to vybavíme“.

Politická oblasť

Len samotný boj za lepšie podmienky v práci nestačí a napokon tento systém, založený na lupe a vykorisťovaní ich ani nemôže zabezpečiť. Ani dosiahnutím čiastočných ústupkov by sme nezmenili vykorisťovanie, absolútny úpadok spoločnosti a smerovanie do čoraz väčšej chudoby a obrovských dlhov. Navyše ekonomické požiadavky sú v kapitalizme neustálym bojom – dnes niečo vybojujeme, zajtra to môžeme stratiť. Dnes vybojujeme vyššie platy, zajtra stúpnu ceny. V prípade vyšších platov štátnych zamestnancov stúpne dlh štátu, pretože kapitalistický štát nemá v rukách absolútne nič.

Množstvo firiem sa bude snažiť opustiť takú krajinu, kde by sa malo prihliadať aj na človeka ako ľudskú bytosť a nie len ako na nástroj znásobenia ziskov. Dobré zabezpečenie je pre režim a jeho trh prekážkou, otravou, ktorá mu bráni v akumulácii ziskov. Tu prichádza oblasť politická – boj za nové spoločenské zriadenie.

Boj proti vykorisťovateľským poriadkom, boj proti tomu, aby ľudia po celom svete otročili pre niekoľkých magnátov. Boj za demokratický socializmus – boj za hospodárstvo budované v prospech spoločnosti. Nie boj o väčší kúsok omrviniek, ale boj proti tomu aby niekto obracal peniaze z našej práce.

Toto je hlavný cieľ, ktorý treba mať stále na pamäti, aj popri drobnejších, čiastkových požiadavkách. Má to byť vlastne programom a cieľom našej organizácie, ktorý musí byť neustále propagovaný a vysvetľovaný. Práve na politický program je možné získať množstvo podporovateľov, s ktorými by sme sa v nejakom ekonomickom boji možno nikdy nestretli. Aj pri čiastkových požiadavkách treba neustále pripomínať nespravodlivý vykorisťovateľský poriadok ako taký. Treba pripomínať, že my nie len že požadujeme viac za svoju prácu, ale že absolútne nerešpektujeme fakt, že pracujeme pre kapitalistu – do cudzích rúk.

Dôležité je tiež vystúpiť z anonymity a svoje myšlienky presadzovať otvorene, nie len anonymne kdesi na internete. Dnes vzniká množstvo „iniciatív“ a „hnutí“, ktoré sú výhradne internetovou záležitosťou bez tvárí, vznikajú protesty, ktoré však nemajú konkrétne myšlienky, ale sú len prejavom nespokojnosti. Aj keby boli ich myšlienky pravdivé, zmenu v spoločnosti dosiahnuť nemôžu, lebo v rozhodujúcich chvíľach musí prísť organizátor, musí tu byť niekto, kto otvorene pred nepriateľom tieto požiadavky presadzuje. Myšlienky samé od seba neprejdú v činy.

Preto, ak to čo hovoríme, myslíme vážne, musíme mať niekoľkých ľudí, ktorí idú von so svojimi tvárami a presadzujú myšlienky našej organizácie. Na druhú stranu nie je správne ukázať hneď všetkých členov, ktorí by mohli pre svoje členstvo alebo politickú činnosť napríklad prísť o zamestnanie. Aj títo členovia však musia robiť maximum, čo je v ich silách pre dosiahnutie cieľov organizácie. Snahy za každú cenu sa maskovať a skrývať identitu nepovažujem za akt „anti-autoritárstva“ a „vieru v kolektív“, ale za prejav strachu a pohodlnosti.

Vykorisťovanej spoločnosti treba jasne preukázať, že sme skutočnou organizáciou so skutočnými ľuďmi, že nie sme ďalšími podvodníkmi z nekonečnej rady „skutočne naozaj spravodlivých občianskych strán, ktoré spravia poriadok“.

Ideologická oblasť

Ideologická oblasť v podstate zdôvodňuje politické požiadavky. Súčasná kapitalistická propaganda robí všetko preto, aby zdôvodnila oprávnenosť súčasných poriadkov, vydáva ich za spravodlivé, najlepšie možné a nemenné. Má celú mašinériu študovaných „odborníkov“ a „inteligenciu“, ktorá napriek tomu, že na zemi s ich režimom čoraz väčšia časť obyvateľstva hladuje a upadá pod hranicu chudoby, tento systém obhajujú.

V súčasnom hodnotení systémov predovšetkým kapitalizmu a socializmu nemôžeme hľadať žiadnu nestrannosť či vedeckosť, ale otvorený triedny boj, otvorené hájenie záujmov tej triedy, ktorej daný režim vyhovuje. Panujúca trieda (na rozdiel od značnej časti triedy podrobenej) si veľmi dobre uvedomuje, že boj neskončil. Uvedomuje si, že nás čakajú sociálne otrasy a tvrdý útok na životnú úroveň obyvateľstva. Uvedomuje si aj to, že pokračovanie kapitalizmu je možné len vďaka vojne, len vďaka likvidácii a ničeniu krajín aby samotná vojna a neskôr výstavba „naštartovala ekonomiku“.

Dnešná propaganda je podstatne nebezpečnejšia ako propaganda v 20. storočí. Tá bola jasne čitateľná ako propaganda, na rozdiel od dnešnej, ktorá sa schováva za „vedeckosť“, „politológiu“, „ekonómiu“ atď. Neraz je i veľmi účinná.

Na túto propagandu musíme neustále útočiť, dôrazne ju musíme vyvracať, reagovať aj na tuctové tisíckrát opakované názory proti nám – stačí raz a dôsledne. Poukazovať na triedny boj v náhľade na veci, poukazovať, že žiadna dogma nie je dogmou. Vysvetľovať musíme jazykom zrozumiteľným pre každého, na konkrétnych príkladoch, na jednoduchých konštrukciách, nie záplavou ekonomických a filozofických výrazov. Opäť na to musíme využívať všetky dostupné prostriedky – od návštevy antikomunistickej prednášky v škole, cez zhromaždenia, nahrávanie videosúborov, sociálne siete, médiá, rozhovor s kolegami,..

Tento režim potrebuje hlupákov denne baviacich sa na facebooku, pozerajúcich do smartfónov, ktorí nemajú základné znalosti politiky. Potrebuje ľudí, ktorí si po náročnom pracovnom dni posedia pri pive a pozrú niektorý z nechutných programov dnešnej TV ponuky. Potrebujú „vzdelaných“ ľudí, ktorí len dookola opakujú to, čo počuli v TV, v škole, alebo čítali v nejakom časopise.

Stanislav PIROŠÍK- VZDOR-strana práce

Nedávno som si na YouTube pozrel diskusiu troch predstaviteľov, nazvime to „radikálnej ľavice“. Sedeli vedľa seba Eduard Chmelár, Ľuboš Blaha a Jozef Hrdlička. Najväčšiu názorovu zhodu som mal s Jožom Hrdličkom a to platí i dnes, názorovo najďalej som bol asi od Eduarda Chmelára, i keď v niektorých názoroch som mu dával 100% za pravdu.

A to najmä v tých pripomienkach, že treba riešiť súčasnosť a zaoberať sa súčasnými podmienkami pracujúcich a podobne. Sympatické mi je aj jasné dištancovanie sa od ĽSNS a celého toho balastu, ktorý sa dnes vydáva za „tradičný“ či „konzervatívny“. Sympatické mi je aj to, že odmieta, rovnako ako VZDOR-strana práce, falošnú hru na konzervatívcov a liberálov. Že nebráni ani jeden z týchto dnes „antagonistických“ politických smerov. Tie sú tu akurát preto, aby sme sa mali o čom hádať (homosexuáli, potraty, židovskí spiklenci, černoch v letáku na LIDL) a neriešili podstatu problému – teda kapitalistický systém.

Mnohé problémy, ktoré treba akútne riešiť totižto pramenia z existencie kapitalizmu. Napríklad dôchodky až po smrti, nedostupné bývanie, pravidelné krízy, doplatky za lieky, migračná kríza ale čiastočne aj také záležitosti ako rozvody, nezaloženie si rodiny, drogy, násilie, skomercionalizovaní mladí ľudia čumiaci do mobilov, primitivizmus v „kultúre“ atď.

Práve tento názor treba v dnešnej ťažkej dobe rozdúchavať. Preto som bol pozitívne prekvapený keď som sa dozvedel, že Socialisti.sk oslovili KSS a aj VZDOR-stranu práce s volebnou spoluprácou. A ešte radšej by som bol, keby na tejto kandidátke sme šli spoločne aj s KSS. Áno, socialisti.sk sú podľa mňa reformistickou stranou, ktorá ani poriadne nechce definovať čím chce kapitalizmus nahradiť. To mi však nebráni zúčastniť sa na volebnej ale i aktívnej spolupráci s tými, ktorí majú záujem a s ktorými je veľký názorový prienik. To neznamená, že vstupujeme do ich strany a prijímame ich ideológiu. Spolupráca je aj o tom, že spolupracujeme na spoločných cieľoch a pritom rešpektujeme, že sú medzi nami názorové rozdiely a tie si vieme aj slušne vydiskutovať či polemizovať. Určite však k ním máme bližšie ako k takzvaným „vlastencom“ či k iným „HZDS revival“ projektom.

Veď aj v našej strane sme mali ľudí, ktorí sa nehlásili k marxizmu-leninizmu, ale k inej ľavicovej ideológii. A rozišli sme sa sa s nimi slušnejšie ako s takými, ktorí sa hlásili k marxizmu-leninizmu, a pritom zo dňa na deň sú schopní bývalých priateľov označovať za „platených zradcov“, len preto, že sa nezhodneme v jednej veci z desiatich. Častokrát je mentálna úroveň, schopnosť nie len rozprávať, ale aj počúvať, oveľa viac, ako formálne hlásenie sa k nejakej ideológii. Niektorým totižto marxizmus nesvieti na cestu, ale do očí. Som rád že aj v súčasnosti vo VZDORe sme kolektív, ktorí dokáže viesť konštruktívnu kritiku a dokáže aj nesúhlasiť, vypočuť si názor ostatných, kolektívne sa rozhodnúť a toto rozhodnutie rešpektovať. Nelámeme palicu nad svojimi priateľmi len preto, že v niektorej veci majú iný názor ako my.

A myslím si, že dáko takto by to malo fungovať aj medzi radikálnou ľavicou, lebo momentálne stojíme na vedľajšej koľaji i keď podľa krčmových rečí máme tak minimálne 20% podporu. Celkovo by sa mohlo upustiť od hrania sa na hrdinov a zradcov z románu „Drevená dedina“. Ľudia totiž nie sú čiernobiely. Skúsme byť trochu vecní a pozerať sa okolo seba. Dnes sa nerozhoduje o tom či bude zajtra revolúcia alebo reforma. Naše východiskové pozície nie sú ani jedno percento. Dnes zápasíme o existenciu radikálnej ľavice, zápasíme o existenciu komunistického hnutia, zápasíme o to, aby ľudia prestali naháňať židovských spiklencov, černochov z letáku z Lidlu a „buzerantov“ ale začali rúcať kapitalistický systém. Inými slovami, aby začali riešiť skutočné problémy a príčinu súčasného stavu.

„Chmelár vás oklame! “ – vypočul som si. No nestalo sa. Dohodli sme sa, že nás vezmú na kandidátku a tak sa aj stalo. Na ničom inom sme sa totiž nedohodli a teda nás strana socialisti.sk nemá v čom oklamať. Je naopak pozitívne, že zatiaľ čo pre mňa za nezrozumiteľných okolností KSS len pár dní pred podávaním kandidátky oznámila, že nemá na kauciu a teda sa volieb nezúčastní, tak niekoľko komunistov predsa len kandiduje. Uvidíme tiež čo sa so stranou socialisti.sk udeje po voľbách a som ochotný spolupracovať s každým kto to bude myslieť úprimne.Nech to dopadne akokoľvek, plakať na pleci nikomu nebudem. To je politika. A po rokoch v hnutí ma len tak niečo neprekvapí.

Dovolím si nesúhlasiť s vyhlásením KSS, že nehlasovaním, resp. hodením neplatného lístka spochybňujeme legitimitu systému. Ale je to bežný ťah strán, ktoré (momentálne) nekandidujú. Týmto len legitimizujú svoju neúčasť vo voľbách. Nesúhlasím po prvé preto, lebo neúčasť nikoho nezaujíma, nikto nebude plakať, že volilo málo ľudí. Ak vhodia lístok s nápisom „volím socializmus“ tak účasť vlastne zdvihnú a ten lístok uvidí len pár členov komisie, ktorí po zhliadnutí letáku z Aurory strieľať nebudú.

Ďalej – znamená to teda že vo všetkých minulých voľbách, kde sa KSS a VZDOR zúčastnili, vlastne legitimizovali kapitalistický systém? Určite nie. Ono systém nelegitimizujeme tým, či sa zúčastníme volieb, ale tým či ho považujeme za normálny alebo nie. Odmietame ho tým, že sa ho snažíme zvrhnúť a že sa snažíme ľuďom vysvetliť prečo nie je normálny, čím ho chceme nahradiť a zorganizovať ich za túto novú alternatívu. A keď k tomu využijeme rôzne prostriedky vrátane parlamentnej tribúny, nie je to na škodu. Práve naopak – nevyužitím parlamentnej tribúny nás poľahky predbehnú iní – napríklad fašisti a to aj s inými riešeniami.

Stanovisko KSS však rešpektujem. Je to ich právo. Pokiaľ E. Chmelár je pre nich neprijateľný, a vyzývajú nevoliť jeho stranu i keď sme na kandidátke my, je to v poriadku. Vo vyhlásení to však prestrelili formulkou „Niektoré mená, vraj ľavicových politikov a aktivistov, sa nachádzajú na kandidátkach rôznych kandidujúcich politických strán…“

Slovo vraj sa síce skladá zo štyroch písmenok, ale má svoj obsah a dopad.

Uvedomujem si tiež ťažkú situáciu v komunistickom hnutí. Dnes nie sme v 20. a ani 30 rokoch. Nemáme komunistické odbory vo fabrikách, nespravíme prvomájový protest o 200 ľuďoch v kdejakej dedine. Situácia a aj akcieschopnosť na neustále znižuje. KSS je prestarnutá a my už nie sme študenti bez problémov s množstvom času, ktorí prídu kedykoľvek a kamkoľvek na zapískanie. Áno, keď som bol študent, bol som na každom komunistickom zhromaždení. Dnes na každom nie som, aj ich menej organizujeme, no nevzdávame to, pracujeme vrámci možností a nevolíme možnosť obviňovať ostatných a zamknúť sa pri počítači.  Som preto aj rád, keď sa spoločne aj s KSS či inými stretneme na nejakom zhromaždení, napríklad naposledy 17. novembra v Banskej Bystrici. Dnes ide primárne len o to, či sa dokážeme udržať, či dokážeme prežiť a hlavne aj o to vymaniť a získať na svoju stranu čo najviac ľudí. Vážim si každého kto len nekecá, ale aj niečo robí.

Ja nie som ako iní, ktorí okamžite nálepkujú, odsudzujú a majú čiernobiele videnie. Išli ste s Chmelárom? Tu máte nálepku „zradca“. Odhalili ste sa, ukázali ste sa, karieristi, korytári atď atď.

Práve ťažká práca s ľuďmi je jedným z faktorov, ktoré ma na politike odrádzajú. Ale žiaľ to k politike nerozlučne patrí, či máte 0,12% alebo ste vládnucou stranou. Ak mám niekde svoje „koryto“, tak je určite mimo politiky. Keď doma opravujem stodolu, chystám chov kôz, starám sa o hydinu či si s priateľmi zahráme na heligónke, zaspievame a napijeme sa vína či navštívim nejaký folklórny festival, vezmeme deti na výlet, tak cítim pozitívnu energiu zo života. Tu je moje „koryto“, z ktorého mám radosť.

Tí ktorí ma poznajú by mohli vedieť, že nejaký okázalý luxus (ktorý nikoho z Chmelárovej strany po voľbách aj tak nečaká) ma nepriťahuje a nevidím v ňom naplnenie života. Rodinnú dovolenku radšej strávim v Zaježovej bez elektriky ako na nejakej jachte. Aspoň tí čo ma poznajú by to mohli vedieť. Nebaví ma predstavovať sa im znova a znova… alebo podľa seba súdim teba? Neviem… Som taký karierista, že spoločnú kandidátku podporujem i napriek tomu, že mňa ako jediného zo VZDORu strana socialisti.sk neschválila. Nehnevám sa na nich. Pri politike naopak pociťujem také nervózne zvieranie žalúdka… tam moje koryto určite nie je.

No robím ju z povinnosti, lebo ak to ľuďom nevysvetlíme my, tak nikto. Ak my sme ticho, tak oni majú pravdu. No potom si zapnite Facebook a vidíte tam kilá žlče kydaného na všetky strany a to ľuďmi, ktorí riešia rovnice o troch neznámych, ale všetko aj tak vedia, ďalej ľuďmi, ktorí sami nič nerobia (alebo robia úplné hlúposti) a ich jedinou „povinnosťou“ je kritizovať nás, že robíme málo, tak z toho je človeku hneď zle. Títo ľudia okrem kritiky a „odhaľovania“ nás pritom nedokážu zorganizovať ani jedno spoločné stretnutie „tých jediných pravoverných“ lebo sa ešte dva dni pred týmto stretnutím pohádajú. Ja som to, že sa pohádajú a že k stretnutiu nedôjde, vedel už mesiac dopredu. A pritom nikto z nich nebol platený pravicou a ani SIS a ani Sorošom aby tento prevratný míting prekazil. Oni sú skrátka len – poriadne obmedzení.

Ešte jedna ilustrácia:

KSS a VZDOR organizujú 17. november 2016 v Bratislave. Kritici od PC píšu: „Načo sa trepete do Bratislavy, treba ísť medzi ľudí napr. do Prievidze“. Kritici však neprídu ani do Bratislavy a ani do Prievidze.

KSS organizuje 17. november 2019 v Banskej Bystrici. Zúčastní sa ho aj delegácia VZDOR-u Kritici od PC píšu: „Načo idete do Bystrice, treba ísť medzi mladých na ten protest do Bratislavy a hovoriť im o socializme“. Kritici však neprídu ani do Bratislavy a ani do Bystice.

Aj pre toto Facebook veľmi často nezapínam a k spolupráci a útokom na nás sa vyjadrujem až teraz. Radšej dám ráno králikom a sliepkam.

Stanislav Pirošík – VZDOR-strana práce