Ak je možné čo najstručnejšie pomenovať politickú situáciu na Slovensku, hovorili by sme o preskupovaní síl. Udalosti posledných mesiacov a rokov doviedli spoločensko-politické procesy do momentu, kedy už prestávajú platiť „pravidlá hry“ a zabehnuté formy. Vo vzduchu cítiť spoločenské napätie, rysuje sa priestor na väčšie spoločenské pohyby.
Musíme si ako komunisti hneď na začiatku vyjasniť, že nasledovné pohyby nebudú sociálneho charakteru. Nasledovné desaťročie nebude patriť socialistickej revolúcii, nech si to želáme akokoľvek. Nie sú na to jednoducho splnené základné podmienky. Samotná existencia kapitalizmu nestačí, ako už Marx a Engels vysvetľovali. Chýba uvedomelá a k činu pripravená organizovaná sila, ktorá by dokázala v existujúcom systéme klásť svoje podmienky a presadzovať ich.
Ponovembrové roky pre nás komunistov znamenajú hlavne 30 rokov existencie triednych protikladov a teda z nich plynúceho triedneho boja. Toto obdobie zrodilo jednu celú novú generáciu, ktorá nijako nie je spojená s obdobím spred novembra 1989. Treba aj dodať, že ich táto minulosť ani moc nezaujíma. Zaujíma ich aktuálna sociálna situácia, realita každodenného prežívania – ich budúcnosť.
Čaká nás desaťročie boja konzervativizmu a liberalizmu?
Je dôležité, aby sme my komunisti správne chápali politickú situáciu. Musíme si ujasniť čo sa deje a kam to smeruje. Iba tak môžeme stáť vo vznikajúcej a formujúcej sa ľavicovej sile a ovplyvňovať jej smerovanie. Politické pohyby na Slovensku naberajú na sile, akoby sa politické udalosti a činy nie len koncentrujú v kratších časových úsekoch, ale naberajú na intenzite. O politiku začína javiť záujem viac ľudí a spoločnosť je akoby pripravujúca sa na istý druh konfliktu.
Nasledovné desaťročie bude obdobím boja národnej buržoázie proti tej nadnárodnej. V spoločnosti sa zahájila mobilizácia, pred konfliktom medzi „konzervativizmom“ a „liberalizmom“. Dejú sa nevídané politické kotrmelce, preskupujú sa rady jednotlivých strán a vznikajú početné koalície. Jedna kresťanská strana obviňuje druhú z „judášstva“.
Akoby sa schyľovalo k zásadnému stretu dvoch proti sebe bojujúcich síl. Jedna strana obviňuje tú druhú z číreho „zla“. Musíme si ich ale demaskovať, aby sme neupadali na jednu či druhú stranu bez poznania podstaty ich politického konania. To najhoršie, čo by sme ako komunisti mohli urobiť by bolo, ak by sme stránili jednej či druhej strane ako tej „lepšej“. Nie! Žiaden sudcovský mesiáš. Žiaden lepší východ či západ.
Spájanie síl a práca v podhubí budúceho hnutia
Naše hnutie je v troskách a dlhé roky snahy o získanie silnejšej spoločenskej podpory vyšli navnivoč. Nebudeme tu rozoberať dôvody. Našou úlohou je teraz stáť v tomto súboji na strane vykorisťovaných a využívať situáciu, ktorá bude priam predurčovať k vytváraniu budúceho silného ľavicového hnutia. Nevieme dnes presne určiť, ktorý zárodok je ten, ktorý pritiahne masy. Cítime podmienky na takýto príliv. Preto nemôžeme ďalej stáť a v podstate cúvať. Musíme urobiť krok vpred.
Práve v dnešných časoch, kedy sme svedkami vyostrujúcich sa rozporov kapitalizmu, rozporov medzi spoločenským charakterom výroby a súkromným, individuálnym privlastňovaním, alebo ak chcete individuálnym rozdeľovaním toho, čo spoločne a kolektívne ako spoločnosť vyrábame a vytvárame. Na povrchu tohto základného kapitalistického rozporu sa nám dnes rozhára (opäť, zas a znova) aj boj nadnárodného kapitálu proti tomu domácemu, národnému. Preto dnes získavajú na sile a sú na vzostupe po celej Európe národné, nacionalistické a konzervatívne strany vyzývajúce na boj proti tzv. globalizácii. Treba ale povedať, že globalizácia v takej podobe, ako ju dnes zažívame, je úplne prirodzeným a zákonitým javom kapitalizmu v jeho najvyššom vývojovom štádiu, v imperializme.
Nadnárodný kapitál je a vždy bude silnejší ako ten národný. Je nútený hľadať nové a nové trhy, nové odbytištia, aby prežil, aby odvracal svoju vlastnú krízu a pohlcuje menších a slabších. Tento proces je nezvratný. Ako obal tohto spoločenského procesu, ktorý má svoju podstatu v hospodárskej, materiálnej základni spoločnosti nám tu vystupujú rôzne ideológie a názory, ktoré pôsobia ako pláštik skrývajúci tú skutočnú podstatu týchto triednych bojov. Sme dnes svedkami ideového a politického boja konzervativizmu, opierajúceho sa o nacionalizmus, tzv. tradičné hodnoty atď. S tým ide však ruku v ruke aj xenofóbia a nakoniec fašizmus.
Za týmito všetkými vznešenými frázami o „ochrane života (Kotleba)“, „tradičných hodnotách (Danko)“, „zdravom rozume (Sulík)“, „normálnom Slovensku“ (Harabin) a podobné rétorické exkrementy, je však nutné vidieť skutočný záujem maloburžoázie a jej konzervatívnej ideológie, ktorá má za ciel v prvom rade chrániť jej hospodárske a vlastne aj priamo existenčné záujmy. Vlastne záujem zachovania svetového poriadku tak ako bol a brániť to, na čom bol založený, tzv. národné tradície a popri tom môcť hlavne naďalej vykorisťovať svoje milované domáce, národné masy námezdných novodobých otrokov. A tých ešte vyzýva a burcuje na obranu svojich národných a tradičných hodnôt, s ktorých však profituje iba ona sama. Vyzýva v prvom rade na ochranu tradícií vykorisťovania, na ktorom je naša tradičná civilizácia vybudovaná a postavená!
Zo všetkých tradícií, ktoré konzervativizmus a nacionalistické sily tak vehementne obraňujú, je najdôležitejšie právo na súkromné vlastníctvo, tzv. národná zvrchovanosť a kresťanské princípy spôsobu života, kde budú mať rozhodujúci vplyv najmajetnejšie národné sily, cirkev nevynímajúc. Naproti tomu veľkokapitál, zakrývajúci sa plášťom liberalizmu zo všetkými svojimi vzletnými ideálmi o slobode jedinca a jeho ľudských právach, sleduje jeden jediný skutočný cieľ. Búrať a odstraňovať bariéry a hranice a umožňovať nadnárodnému kapitálu globalizovať a znásobovať svoje zisky, vstupovať na stále nové a nové trhy a požierať stále viac a viac národného kapitálu a tým v konečnom dôsledku likvidovať stále viac a viac národnej maloburžoázie. Preto musí búrať staré tradičné spôsoby, musí vytvárať nadnárodné organizácie nadradené národným štátom, upravovať a prispôsobovať legislatívu v jednotlivých krajinách, skrátka kapitál naozaj nepozná hranice. Aj pre liberalizmus je zo všetkých hodnôt a práv, ktoré presadzuje, najdôležitejšie právo na súkromné vlastníctvo, právo na súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. A teda právo vykorisťovať človeka človekom, dnes aj celé národy a hlavne námezdne pracujúce masy celého sveta.
Skutočným cieľom liberalizmu a nadnárodného kapitálu, v tomto štádiu kapitalizmu, v imperializme ani nemôže byť nič iné ako vytvorenie jednotného, unifikovaného celosvetového poriadku v ktorom je zabezpečená bezvýhradná vláda finančného, bankového kapitálu a všetko je nastavené len pre efektívnejšie zhŕňanie a násobenie ziskov nadnárodných spoločností a zúfalé snaženie sa o odďaľovanie blížiacej sa, ale tiež zákonitej a neodvratnej, ďalšej hospodárskej krízy z nadvýroby. Tá už prepuká po celom svete a roztáča ekonomické vojny v globálnom merítku. Vznikajú nové spojenectvá a vyhlasujú sa vojny – zatiaľ ekonomické v podobe ciel a embárg.
Kým národné a konzervatívne sily stavajú do popredia tzv. národné, kresťanské, tradičné hodnoty, aby odolávali tlaku nadnárodného kapitálu, aby mohli podľa dobrých a priam svätých tradícií vykorisťovať pracujúce masy vo svojich krajinách, liberáli a globalisti presadzujú menej regulácií, viac tzv. slobody pre jedinca, ale hlavne viac slobody pre kapitál. Toto všetko v záujme ešte väčšieho a efektívnejšieho násobenia ziskov, v záujme ešte väčšieho a efektívnejšieho vykorisťovania.
Teda frázy a gestá, ktoré používajú tieto dve strany v súčasnom vývoji kapitalizmu, sú iba zásterkou ich skutočných dôvodov. Samozrejme, logicky ich nemôžu verejne prezentovať neuvedomelým masám, lebo by ich pracujúci nemali záujem podporovať. A o podporu čo najväčšej skupiny obyvateľstva v prichádzajúcom strete predsa ide obom stranám.
O čo je konzervativizmus vo svojej podstate hrubší a surovejší, o to je liberalizmus cynickejší a bezcitnejší. Oba majú spoločného viac ako sú si ich predstavitelia a podporovatelia ochotní pripustiť, či si už ich materiálnu základňu z ktorej vychádzajú uvedomujú, alebo nie.
Na začiatku sme hovorili o vyostrujúcich sa triednych rozporoch súčasného kapitalizmu a o konzervativizme a liberalizme, ako o dvoch ideológiách vyvíjajúceho sa a meniaceho kapitalizmu a zároveň predstavujúce konflikt medzi nadnárodným a domácim kapitálom, medzi veľkoburžoáziou, nadnárodnou finančnou oligarchiou a národnou buržoáziou, hovoril som o tomto konflikte, ktorý vyrastá iba na povrchu hlavného kapitalistického rozporu, rozporu medzi spoločenskou prácou a súkromným privlastňovaním .
Dialektika nás učí, že vývoj smeruje od nižšieho k vyššiemu a tento vývoj nemožno nijako zvrátiť. To sa týka aj vývoju spoločnosti. Boj liberálov s konzervatívcami je iba predvojom boja tohto základného kapitalistického antagonizmu, boja vlastníkov výrobných prostriedkov, kapitalistov s námezdnými pracovníkmi, proletármi. V tomto sa nič nemení. Iba formy sú úplne iné, než tomu bolo pred 150 rokmi, keď tieto procesy popisovali Marx s Engelsom.
Obe spomínané ideológie sú ideológiami vládnucej triedy v dnešnej spoločnosti, ideológiami kapitalistov a vyjadrujúcimi ich hospodárske a politické záujmy. Je práve úlohou komunistov, poukazovať na tieto skutočnosti, vysvetľovať spoločenské pohyby, spoločenský a politický vývoj, ako aj a hlavne materiálnu základňu, z ktorej sa tieto pohyby odvíjajú. Poukazovať na to, prečo v spoločnosti vznikajú také, či onaké javy a ako ich správne chápať. Vysvetľovať materiálnu podstatu triednych rozporov a odhaľovať ich. Našou úlohou je opäť oprášiť a pozdvihnúť proti konzervativizmu a liberalizmu, ako spiatočníckej resp. úpadkovej ideológii novú, skutočne progresívnu alternatívu. Alternatívu socializmu.
Kým konzervativizmus sa snaží o nemožný návrat do minulosti a liberalizmus s jeho jedinou hodnotou, hodnotou zisku predstavuje súčasnosť, socializmus predstavuje budúcnosť. Namiesto konzervatívneho spiatočníctva a stagnácie, namiesto liberálneho bezcitného individualizmu socialistický kolektivizmus, namiesto náboženskej podriadenosti, či nacionalizmu, namiesto bezprízorného svetoobčianstva proletársky internacionalizmus. Namiesto vojny mier. Namiesto nekonečného súperenia spolupráca vykorisťovaných pracujúcich na celom svete. Tak ako kapitál nepozná hranice, tak je pravda že ani mi nemáme vlasť. Máme však spoločný triedny záujem. Na rozdiel od konzervatívcov či liberálov, pre pracujúcich nie je tou najväčšou hodnotou zisk. Ale práca, práca pre potreby celej spoločnosti kde sa to čo spoločne vyprodukujeme bude prerozdeľovať podľa potrieb celej spoločnosti.
Tento svet má alternatívu. Tou alternatívou je socializmus!
Martin Jágrik- VZDOR-strana práce
