Archív kategorií: Historie

V poľských táboroch zahynulo 50 000 Červenoarmejcov, Ukrajincov, Bielorusov, Rusov a Rusínov: Ako to bolo naozaj so sovietskym obsadzovaním Poľska v roku 1939

Napísané , autor:

Poliaci radi hovoria o zločinoch Sovietov na ich národe, no čo sa týka poľských zločinov za vlády Piłsudského v rokoch 1918-1939 , o tom zdarne mlčia a svet o nich prakticky nič nevie. Tak isto panuje obecný názor, že Sovieti si rozdelili spoločne s nacistami Poľsko. Narozdiel od Nemecka, ktoré obsadilo poľské územia, na ktoré nemali žiaden nárok, Sovieti si zobrali späť iba tie územia, ktoré Poliaci okupovali a násilne si ich po 1.svetovej vojne privlastnili. Išlo o etnické územia Bieloruska, Ukrajiny a Litvy, ktorých príslušnosť k ZSSR potvrdili aj Dohodové mocnosti na mierových konferenciách tzv. Curzonovou línou v roku 1920, ktorú však Poliaci nerešpektovali a násilne ich vojensky obsadili a okupovali až do roku 1939, kedy ich pričlenil ZSSR opäť k svojmu územiu.

Nehovorí sa tiež o obetiach z radov zajatých príslušníkov Červenej armády, ktorí boli v rokoch 1919 až 1921 počas vojny medzi Poľskom a ZSSR internovaní v desiatkach poľských zajateckých táboroch. Poliaci zajali približne 150-tisíc červenoarmejcov a ďalších približne 50-tisíc civilistov, ruských bielogvardejcov a členov nacionalistických ukrajinských a bieloruských hnutí. Najznámejšími tábormi, kde zomrelo až 30 000 zajatcov boli  Strzalkowo a Tuchola. Vďaka otrasným podmienkam, ktoré panovali v týchto táboroch, zomrelo na hlad, zimu, choroby a pri popravách za 3 roky existencie táborov, približne 50 000 tisíc Rusov, Ukrajincov, Bielorusov a Rusínov. ( z toho bolo 40 000 príslušníkov Červenej armády a 10 000 civilistov, bielogvardejcov a členov nacionalistických hnutí). Takže prakticky môžeme hovoriť, že to boli tiež koncentračné tábory, kde dochádzalo k masovým úmrtiam väzňov.

Poľsko a jeho agresívna politika  

Po 1. svetovej vojne získalo Poľsko nezávislosť a na jeho čelo sa postavil diktátor Piłsudski. Piłsudského politika bola silne imperialistická a nacionalistická. Vyznačovala sa netolerantným postupom, kedy Piłsudski nechcel ani len počuť o právach Rusínov, Bielorusov, Ukrajincov… Piłsudski sa nechal počuť, že: „Poľsko je vlastne bez hraníc, a všetko, čo môže získať na západe, bude darom koalície, lebo tam vlastným silám nevďačíme za nič. Naproti tomu za zisky na východe budeme vďačiť výlučne sebe, našim vlastným vojenským silám.“

Tak postupovala aj poľská reprezentácia, ktorá sa pri určovaní západnej hranice Poľska plne spoľahla na Dohodu, no pri konštituovaní východných hraníc, ktoré Poliaci vytvárali vojnou, boli na odporúčania Dohody hluchí. Poliaci začali od konca roku 1918 postupne obsadzovať západnú Ukrajinu, západné Bielorusko a veľkú časť Litvy. Poliaci dokonca obsadili aj dnešné hlavné mestá týchto republík- Kyjev, Vilnius a Minsk. Poľsko neakceptovalo Dohodu vytýčenú hranicu a 25. apríla začali Poliaci novú ofenzívu a 7. mája dobyli Kyjev. Červená armáda podnikla protiútok a postupne vytlačila poľské jednotky z Bieloruska a západnej Ukrajiny a osloboďila mestá Vilnius, Minsk, Kyjev. Červená armáda vytvorila na odrazenie Poliakov dve armádne zbory- Juhozápadný, ktorý viedol Jegorov so Stalinom a Západný, ktorý viedol Tuchačevský. Juhozápadný armádny zbor mal za úlohu vytlačiť Petruľové jednotky z Ukrajiny a Západný armádny zbor udrel priamo na Poliakov. Červená armáda sa zastavila asi 40 km pred Varšavou.

Poľsko podpísalo s boľševickou mocou zmluvu o prímerí na základe hraničnej čiary, ktorú navrhla Najvyššia rada Dohodových mocností dňa 8.decembra 1919. Lordom Curzonom, ministrom zahraničných vecí Veľkej Británie bola podľa etnického kľúča vymedzená hranica medzi Poľskom a ZSSR, ktorá vošla do dejín pod názvom Curzonová línia. Po vytlačení Červenej armády z Poľska, Poliaci nerešpektovali Curzonovú líniu a znova obsadili oblasti, na ktoré nemali podľa zmluvy nárok a držali ich až do roku 1939.

mapa

Poliaci na dobytých územiach praktizovali asimilačnú politiku, ktorej padli za obeť tisíce ľudí. Popravy, perzekúcia, lynčovanie a vypaľovanie nepoľských dedín, tým všetkým prešlo rusínske, ukrajinské, bieloruské obyvateľstvo, čo sa potom stretlo s krvavou odvetou zo strany ukrajinských banderovcov. Curzonová línia je často zamlčovaný fakt, ktorý hrá podstatnú rolu aj v ďalších sovietsko-poľských vzťahoch a ešte sa k nej vrátime. Je dôležité povedať, že v Poľsku od roku 1918 do jeho okupácie nacistami v roku 1939 vládol diktátorský režim, ktorého víziou bolo aj zničenie Československa a jeho rozdelenie medzi Poľskom a Maďarskom. Poľské a maďarské vzťahy s diktátorským Hortyho režimom boli vrúcne a Poľsko plne vždy podporovalo maďarské snahy začleniť Slovensko pod Maďarov a snívalo o spoločných poľsko-maďarských hraniciach, čo sa im aj neskôr splnilo, keď sa rozdeľovalo Československo.

V roku 1934 podpísalo Poľsko, ako prvá európska krajina s nacistickým režimom Pakt o neútočení. Nacisti neskôr svojho spojenca Poľsko obdarili počas Mníchovskej zmluvy časťami územia Československa. Dostali celé Tešínsko a ďalšie územia na Slovensku v oblasti Spiša a Oravy. Nacistickí pohlavári boli pozývaní do Poľska pri rôznych podujatiach. Poľsko a Nemecko bolo až do roku 1939 veľkými spojencami.

ZSSR deklaroval snahu brániť Poľsko proti nemeckému útoku, kedy Sovieti navrhli vyslať Červenú armádu na východ Poľska, kde by sa postavila Nemecku. Poliaci odmietli s tým, že oni nikdy nedovolia, aby Sovieti prenikli na ich územie a keď to ZSSR spraví, tak budú proti ich armáde bojovať.

ZSSR a jeho postup do Poľska

Pri rozdeľovaní Poľska, ktoré sa uskutočnilo medzi Nemeckom a ZSSR v roku 1939, podľa tzv. paktu Ribentrop- Molotov, si ZSSR nárokoval len na tú oblasť, ktorú mu garantovali ešte dohodové mocnosti, tzv. Curzonová línia, ktorej sme sa venovali vyššie v texte. Tiež si musíme uvedomiť fakt, že ZSSR vstúpilo do vtedajšieho Poľska až 17. septembra, kedy už prakticky poľský odpor voči Nemecku skončil, čo vyhlásila poľská vláda a ZSSR tak nijak vojensky nedopomohol k porážke Poľska a bola tu tiež hrozba, že nacisti sa nezastavia pri dohodnutej hranici a obsadia celé územia vtedajšieho Poľska. ZSSR však zabral len tie územia, ktoré im ešte prisľúbili Dohodové mocnosti po 1.sv. vojne a boli vyčlenené na základe etnického kľúča tzv. Curzonovou línou, ktorú Poliaci neakceptovali a prakticky tieto územia okupovali 20 rokov. ZSSR si nezobrali nič naviac a rešpektovali Curzonovu líniu a obsadili len toto územie, ktoré im priklepla Dohoda pred 20timi rokmi.

Prečo Spojenci po obsadení časti Poľska v roku 1939 Červenou armádou nevyhlásili vojnu aj ZSSR, tak ako to spravili voči Nemecku? Lebo Spojenci vedeli, že toto “spojenectvo“ ZSSR a Nemecka je len dočasné a že ZSSR robí všetko preto, aby oddialil vojnu s Nemeckom a získal tak čas na prípravu. Hovorí sa o Katyni, no nič sa už nehovorí o osudoch tisícov poľských vojakov, ktorí sa vzdali, alebo boli zajatí Červenou armádou v roku 1939. Z týchto poľských zajatcov bolo v roku 1941 sformované poľské vojsko o sile 96 000 mužov, z ktorých bolo 74 000 presunutých na Blízky východ k britskej armáde, kde po jej boku neskôr oslobodzovali južnú a západnú Európu. Z ostatných Poliakov, ktorí ostali v ZSSR sa sformovala 1. poľská poľná armáda s 5 divíziami o sile asi 107 000 mužov. Pri oslobodzovaní Poľska, poľské vojsko sformované Sovietmi malo až 400 000 mužov v 14 divíziách. Pripomeňme, že pri oslobodzovaní Poľska padlo asi 600 000 sovietskych vojakov.

Po 2.svetovej vojne tieto nároky potvrdili všetky spojenecké krajiny a definitívne hranice ZSSR boli totožné s Curzonovou líniou. Poľsko dostalo ako kompenzáciu územia na západe.

Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce

Zdroje- Andráš, Matej, Severné hranice Slovenska, Kubko Goral, Bratislava 2007

Jelínek, Petr, Zahranično- politické vzťahy Československa a Poľska 1918- 1924, vydala Matica Slezská, Opava 2009

Lapitka, Marián, Tuchačevskij- Červený Napoleon, Historická Revue, 7/2001, ročník XII

Ukrajina stratila od pádu socializmu vyše 10 miliónov obyvateľov: Prognózy pre rok 2050 odhadujú, že obyvateľstvo Ukrajiny klesne o ďalších 6 miliónov

Napísané , autor:

Je zaujímavé pozorovať, akými premenami prechádza Ukrajina. Nová majdanská chunta, alias ukrajinská vláda sa začala vysporiadávať so svojou socialistickou minulosťou. Z nacistických ukrajinských SSákov, banderovcov sa robia hrdinovia a hrdinská antifašistická minulosť Ukrajiny je pošliapávaná. Ukrajinská chunta znevažuje všetko z éry Sovietskeho zväzu, ževraj to bola temná etapa ich histórie…Keď sa však pozrieme na dejiny Ukrajiny v ZSSR bližšie, tak zistíme, že po 1. sv. vojne západnú Ukrajinu okupovali Poliaci a až vďaka ZSSR sa Ukrajina rozrástla na tak obrovský štátny útvar…

Západná Ukrajina bola opäť pričlenená k územiu Ukrajiny v roku 1939 a neskôr po vyhnaní nacistov, východné a južné územia, prevažne obývané Rusmi, boli pripojené k Ukrajine v roku 1922 vďaka Leninovi ( hlavne že jeho sochy teraz sfanatizovaní novodobí banderovski Ukrajinci ničia kde sa dá ) a Krym ( ktorý je už dnes súčasťou Ruska ), bol pripojený k Ukrajine za Chruščova.

Populačný boom na Ukrajine

Keď Ukrajina vstupovala do ZSSR mala okolo 26 miliónov obyvateľov a do roku 1941, kedy bol napadnutý ZSSR, sa počet obyvateľov Ukrajiny rozrástol až na 41 miliónov. Nacistickú okupáciu neprežilo na 8 miliónov obyvateľov Ukrajiny, no po vojne a opätovnom začlenení do ZSSR obyvateľstvo prosperovalo a do pádu socializmu a ZSSR sa rozrástol počet obyvateľov Ukrajiny až na 52 miliónov.

S pádom socializmu prichádza na Ukrajinu rozvrat

Po páde socializmu to však ide s Ukrajinou dole vodou, krajina je ekonomicky rozvrátená, vytunelovaná a od pádu socializmu do dnešných dní stratila Ukrajina, podržte sa, až 10 miliónov obyvateľov a dnes ich má niečo okolo 42 miliónov. ( presne toľko, ako pred 2. sv. vojnou, až tam sa populačne prepadla Ukrajina).

Marazmus Ukrajiny teda pokračuje a prognózy analytikov sú desivé, lebo Ukrajina sa bude naďalej vyľudňovať a prepadať do eše väčšieho chaosu. Prakticky Ukrajina je už dnes rozkúskovaná na oblasti, kde vládne ten, či onen oligarcha a Ukrajine tak hrozí ďalšie štiepenie, nestabilita, nepokoje a totálna destabilizácia štátu. Do roku 2050 sa odhaduje, že počet obyvateľov Ukrajiny klesne  na 36 miliónov. V dnešnej dobe pripadá na Ukrajine na 100 úmrtí iba 54 novorodencov. Toto všetko priniesol Ukrajine kapitalizmus a rozpad ZSSR…

Vzdor-strana práce

Kam to dotiahol kapitalizmus, alebo úvaha o stave spoločnosti. 1/2

Napísané , autor:

Udalosti posledných týždňov na slovenskej politickej scéne ma donútili položiť si otázku, kam sme sa to vlastne po 28 rokoch kapitalizmu dostali. Pri nástupe tohto režimu sa veľa rokov uplatňovala taktika, že za všetko zlé môžu komunisti a socializmus. Dnes sa už blížime k 30tim rokom existencie kapitalizmu na našom území a už sa dá porovnávať. Pre informáciu tým, ktorých história moc nezaujíma a preto si niektoré fakty v hlave nedržia pripomeniem, že socialistické zriadenie na Slovensku existovalo od roku 1948 do roku 1989, teda 41 rokov. Preto si skúsme porovnať 28 rokov socializmu a 28 rokov súčasného režimu. Keď komunisti v roku 1948 preberali túto krajinu, tak Slovenská republika mala 3 446 000 obyvateľov. Pôrodnosť v roku 1948 dosahovala úroveň 91 000 detí ročne a prirodzený prírastok obyvateľstva dosahoval v roku 48 úroveň 50 000 obyvateľov.

Nebudem čitateľov zaťažoval ďalšími presnými číslami a údajmi, ktoré sa pochopiteľne dajú vždy dohľadať, ale aj bez presných čísiel musí byť každému jasné, ako vyzeralo Slovensko 3 roky od skončenia 2. svetovej vojny. Slovensko bolo zaostalou agrárnou krajinou, elektrifikácia bola v podstate iba v začiatkoch. Mnohé územia na Slovensku sužovali každoročne povodne, nakoľko neboli vybudované takmer žiadne vodné nádrže ktoré by boli schopné zadržiavať prívalovú vodu. Na dedinách boli väčšinou hlinené domy so slamennými strechami.

V roku 48 sa systém zásadne zmenil aj po ekonomickej stránke. Kým do roku 48 tu bol kapitalizmus so súkromnými podnikmi, po roku 48 a teda po znárodnení začala v tejto krajine fungovať štátom riadená ekonomika. Nastal stav, keď podniky patrili nám všetkým a to čo sme v nich svojou prácou vytvorili, slúžilo nám všetkým. Samozrejme treba zdôrazniť aj to, že celé obdobie výstavby socializmu bolo spojené aj s chybami a omylmi. Ani pred nimi si nemôžeme zatvárať oči, no jednoznačne musíme skonštatovať, že napriek chybám, omylom a zlyhaniam, režim po roku 1948 postupoval smerom hore a rast bolo vidieť v každej oblasti. Nebudem teraz rozpisovať 28 rokov socializmu rok po roku, to možno niekedy v budúcnosti. Posuniem sa až k roku 1976, teda 28 rokov od nástupu socializmu, aby ho bolo možné porovnať s 28 rokmi ponovembrového kapitalizmu.

Skôr ako sa v krátkosti zastavím pri roku 1976 nedá mi, aby som predsa len v stručnosti nespomenul niektoré momenty vývoja zo spomenutého obdobia. Odporcovia socializmu radi a často pri hodnotení obdobia socializmu používajú argument, že ľahko sa komunistom „bačovalo“, keď v roku 1948 všetko znárodnili. Povedzme si teda pár slov aj k tomu znárodneniu. Ak niekto žije v predstave, že znárodnené podniky mali plné sklady peňazí, alebo zlata, tak je na veľkom omyle. Celá podstata znárodnenia bola a vždy bude v tom, že zisk firmy nekončí vo vrecku majiteľa firmy a neslúži na jeho okázalý a luxusný život, ale prechádza do štátneho rozpočtu a slúži potrebám celej spoločnosti. To, že socializmus mohol po roku 1948 výraznejšie investovať peniaze v prospech celej spoločnosti nebolo preto, že by komunisti našli neskutočné a nakonečné zásoby bankoviek a zlata, ale preto, že to čo spoločnosť svojou prácou vytvorila slúžilo jej a nie hŕstke súkromných vlastníkov fabrík.

Okrem toho, skutočnosť, že už robíme konečne pre seba a pre napĺňanie svojich potrieb vzbudilo u ľudí budovateľské nadšenie. Trať mládeže bola jedna  z takýchto prípadov, kde sa budovateľské nadšenie ľudí pretavilo do praxe, ale aj v ďalších rokoch socializmu akcie „Zet“ boli prirodzenou súčasťou života, najmä na dedine, kde často chýbali základné veci, ktoré dnes vnímame ako samozrejmosť. Dediny nemali domy smútku, nemali kultúrne domy, nemali dedinské zdravotné strediská, škôlky a podobne a preto takýmto spôsobom sa podarilo veľa vecí vybudovať, pretože ľudia mali istotu, že to budujú pre seba a že im to nik nemôže zobrať.

Veľkým problémom s ktorým zápasil socializmus bolo poľnohospodárstvo, to bolo do roku 48 vo forme malých gazdov, ktorí nemali šancu zasýtiť potravinami celú spoločnosť a často o to nemali ani záujem. Neefektívnosť poľnohospodárstva na malých políčkach obrábaných väčšinou na kravách a koňoch bola nepopierateľný faktom. Preto nastupovala družstevná výroba a družstevné poľnohospodárstvo. Často bol problém presvedčiť ľudí, že na väčších zjednotených plochách sa dá efektívnejšie hospodáriť a že zabezpečenie potravín pre spoločnosť bude jednoduchšie. Prax to aj potvrdila a Slovensko sa v poslednom desaťročí dostalo na úroveň 100%nej potravinovej sebestačnosti v potravinách dorábaných na našom území. Počas obdobia 48 – 76 narastal aj počet obyvateľov. Preto okrem dostatočného množstva potravín bolo potrebné zvyšovať aj výstavbu bytov. Počas tohto obdobia Slovensko zaznamenalo historicky najvyšší prírastok obyvateľstva v roku 1956 ktorý dosiahol úroveň 66 652 a dodnes sa ho nepodarilo prekonať, ale vráťme sa k spomenutému roku 1976, teda do roku, ktorý bol po 28 rokoch socializmu.

Slovensko bolo v tomto roku na začiatku druhej socialistickej vlny populačnej explozie. Pôrodnosť v tomto roku dosiahla úroveň 99 814 a v nasledujúcich rokoch pôrodnosť ešte súpala a prekročila hranicu 100 000. Prirodzený prirastok obyvateľstva v danom roku dosiahol 54 394. Bola dobudovaná veľká časť Vážskej kaskady a v roku 1976 už bola dokončená aj jedna z najväčších vodných nádrží na Slovensku a to Liptovská Mara. Napriek tomu, že tato najväčšia vodná nádrž zaplavila až 13 obcí, ani jediný človek nezostal bezdomovcom. Každému štát zabezpečil nové bývanie, či už v nových rodinných domoch, aleb v bytoch v neďalekých mestách. Rástol počet postavených bytov, rástla poľnohospodárska produkcia, budovali sa nové cesty, mosty, proste všetko čo spoločnosť potrebovala a čo je najdôležitejšie dodať, budovalo sa to z peňazí ktoré sme si vyprodukovali sami. Nejednalo sa o žiadne eurofondy, o žiadne pôžičky, ktoré raz bude potrebné splácať a na čo netreba zabudnúť, ani v roku 1976 a ani do roku 1989 nikoho ani len vo sne nenapadlo, že by zvýšil vek odchodu do dôchodku čo i len o jediný deň.

Koniec 1. časti

Ján Zmeko

 

Za socializmu sme mali 30-tisíc hektárov viníc a boli sme významnými exportérmi vína: Dnes máme len okolo 9-tisíc hektárov rodiacich viníc a 50% vína dovážame…

Napísané , autor:

Za socializmu Slovensko zažilo aj nevídaný rozvoj vinohradníctva. V 70-tych a 80-tych rokoch sa vo veľkom zakladali nové vinohrady na tisíckach hektárov a do roku 1989, činila výmera viníc na Slovensku nádherných 30 000 hektárov ! Patrili sme k exportérom vína, dnes však 50% vín, ktoré sa u nás spotrebujú pochádzajú z dovozu. Takže ako vidíme, aj vo vinárstve sme boli sebestační a dokázali sme veľkú časť našej produkcie vyvážať.
S pádom socializmu u nás upadali aj vinohrady. Je 30 rokov od pádu socializmu a na Slovensku máme len okolo 8 872 hektárov s rodiacimi vinicami… Z tejto rozlohy je prakticky 30% dožívajúcich viníc, ktoré bude treba obnoviť…

Veľkou vízvou teda ostáva obnova slovenských viníc, vysporiadanie pozemkov a je otázka, či sa vôbec niekedy kapitalistické Slovensko aspoň trocha priblíži výmere viníc zo socializmu, nakoľko dnešný stav je niekde na 33% z bývalej rozlohy viníc, čo je žalostne málo.
Tiež je však smutným faktom, že nakoľko bolo vinohradníctvo za socializmu naozaj ľudové a z našich vinohradov sme mali prospech všetci, dnes sa to stala veľakrát doména snobov- vinárov, ktorí sa veľakrát cítia ako novodobí grófi, kde na svojich súkromných akciách, kde hostia smotánku, znevažujú všetko, čo tu fungovalo za socializmu a šíria svoje zvrátené neoliberálne politické názory, kedy tvrdia, že všetko vyrieši neviditeľná ruka trhu, ľudia by mali platiť za všetko a štát by mal byť iba akýmsi nočným strážnikom…

Vzdor-strana práce

Jack Johnson bol prvým afroamerickým boxerom, ktorý získal titul majstra sveta v ťažkej váhe: Lámal rasové bariéry a postavil sa nadradenosti bielej rasy v USA

Napísané , autor:

Jack Johnson, bol prvým afroamerickým boxerom, ktorý získal titul majstra sveta v ťažkej váhe v roku 1908, keď knokautoval úradujúceho šampióna Tommyho Burnsa a tento titul si udržal až do roku 1915. Biela Amerika ťažko niesla, že majstrom sveta v ťažkej váhe je Afroameričan a čelil slnej vlne rasizmu. Bol vyvíjaný veľký tlak, aby titul získal biely Američan a tak do ringu proti nemu postavili „veľkú bielu nádej“, predchádzajúceho majstra Jima F. Jeffriesa. Jeffries prehral s Johnsonom po 15 kolách . Jeffries po zápase povedl:“Nie, nemohol som sa ho dostať za 1000 rokov.“
Za svoj život zažil množstvo rasistických útokov a tŕňom v oku bielych Američanov bol aj preto, že mal romániky s bielymi Američankami a bol trikrát ženatý, tiež s bielymi ženami.

Za to bol aj dvakrát zatknutý, podľa Mannovho zákona. Bol obvinený, že ilegálne prepravoval belošku cez štátne hranice na tzv. „nemorálne účely“. Bol to vykonšturovaný prípad, ktorého účelom bolo pomstiť sa mu za to, že má vzťahy s bielymi Američankami. Viacerí politici na neho útočili argumentami, že nie je prípustné, aby Afroameričan mal vzťah s bielymi ženami a volali po jeho zlynčovaní. Bol odsúdený a poslaný na rok do väzenia.

Johnson sa zabil pri autonehode v roku 1946. Bol nádejov pre utláčaných Afroameričanov v USA, lámal rasové bariéry, a postavil sa nadradenosti bielej rasy v USA.

Dňa 26. januára sme si pripomenuli 10. výročie úmrtia palestínskeho revolucionára a jedného z otcov palestínskeho odboja, George Habasha

Napísané , autor:

Bol zakladateľom a neskôr generálnym tajomníkom revolučnej marxistickej strany Ľudová fronta za oslobodenie Palestíny- PFLP, jednej z najaktívnejších a najvýznamnejších ľavicových strán Palestíny, ktorá dlho vyzývala k vytvoreniu jedného, ​​demokratického a sekulárneho štátu bez „imperialistického neokoloniálneho pravidla „, kde všetci obyvatelia (arabskí, moslimovia, židia a kresťania) môžu žiť spolu.

Narodil sa v Lydde v pravoslávno-kresťanskej palestínskej rodine v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Jeho sestra bola zabitá a jeho rodina bola vyhnaná zo svojich domovov, keď izraelské vojská napadli mesto v roku 1948, čo sa stalo súčasťou širšej etnickej čistiacej kampane 750 000 Palestínčanov.

Rodina utiekla do Libanonu, kde sa zapísal na americkú univerzitu v Bejrúte. Po absolvovaní štúdia medicíny na univerzite v Bejrúte pracoval ako lekár v utečeneckých táboroch v Jordánsku a viedol kliniku v Ammáne.

V roku 1952 pomohol založiť Arabské nacionalistické hnutie, ktoré bolo zamerané na zjednotenie arabského sveta s konfrontáciou s Izraelom a zosúladenie s arabskou nacionalistickou ideológiou Gamala Abdela Nassera, ktorého bol Habash nadšeným podporovateľom. Úprimne veril v to, že je potrebné mať arabskú jednotu, ktorá by sa postavila k sionistickému dobývaniu „a oslobodiť všetky okupované palestínske a arabské krajiny.“

V dôsledku kolapsu Arabského nacionalistického hnutia, keď Nasserova a ďalšie arabské armády porazili Izrael v šesťdňovej vojne v roku 1967, Habash založil PFLP. Vo svojom úvodnom vyhlásení z roku 1967 PFLP vyhlásil, že „jediným jazykom, ktorý nepriateľ rozumie, je revolučné násilie“ a že „historickou úlohou“ bolo otvoriť divoký boj proti nepriateľovi. So svojou nenásilnou a násilnou taktikou PFLP v určitom čase bolo po najväčšom palestínskom hnutí Fatah druhým najvýznamnejším hnutím v Palestíne.

Habashova analýza a politická stratégia pochádzali z kombinácie pan-arabizmu a marxizmu-leninizmu. Zdôvodnil, že palestínska revolúcia bola predovšetkým arabskou otázkou. Reakčné monarchie a diktatúry podporované USA, ktoré vládli arabským krajinám, boli všetkými prekážkami v boji za oslobodenie Palestíny. Veril, že oslobodenie Palestíny by sa malo uskutočňovať vo všetkých arabských metropolách. Okrem toho bol Habash zásadným internacionalistom, ktorý veril v globálnu revolúciu proti imperializmu. PFLP udržiavala vzťahy s ľavicovými skupinami, ako boli Japonské červené brigády, írska IRA a revolučná Kuba.

George Habash zomrel bez splnenia dvoch snov, za ktoré žil a bojoval: ukončenie okupácie Palestíny a realizácia arabskej jednoty, ale nezomrel bez toho, aby zanechal dedičstvo pre nové generácie Palestínčanov a Arabov, ktorí stále veria jeho sny o oslobodení.

Masaker od Wounded Knee z 29. 12. 1890: Americká kavaléria povraždila okolo 300 Indiánov z kmeňa Lakotov, väčšinou ženy, deti a starých ľudí

Napísané , autor:

Dňa 29. decembra 1890 usmrtili vojaci USA okolo 300 Indiánov z kmeňa Lakotov, pričom väčšina mŕtvych boli ženy, starí ľudia a deti. Táto udalosť je známa ako masaker pri Zranenenom kolene- Wounded Knee Massacre. V rokoch, ktoré viedli až k masakru, bieli osadníci zaberali Indiánom ich krajinu a vybíjali stáda bizónov, ktorých sa preháňalo po USA pred príchodom bielych kolonizátorov vyše 60 miliónov.

Obavy z rastúcej nespokojnosti medzi Indiánmi v rezerváciách viedlo vládu USA k rozhodnutiu zadržať starších Indiánov a ich náčleníkov, o ktorých si mysleli, že by mohli predstavovať pre bielych kolonizátorov hrozbu. Zadržania a zabitie Sediaceho býka vyvolalo boje medzi Indiánmi a americkou armádou.

Po zadržaní skupiny stoviek Indiánov pod vedením náčleníka Spotted Elka, im americká vojenská kavaléria nariadila presunúť sa do internačného tábora a pokúsili sa ich odzbrojiť. Vojenská jednotka Spojených štátov, ktorá ich zastavila, použila neskôr rôzne argumenty na to, aby ospravedlnila otvorenú streľbu a masaker v indiánskom tábore, ktorému padli za obeť väčšinou ženy, deti a starci…

Odkaz revolucionára a marxistu Thomasa Sankaru je v Afrike stále aktuálny: Toto su úspechy jeho krátkeho obdobia v prezidentskom kresle Burkine Faso

Napísané , autor:

Thomas Sankara bol prezývaný aj ako africký Che Guevara. Bol to marxistický revolucionár a vyznávač pan-afrikanizmu a antiimperializmu. Prezidentom štátu Burkina Faso sa stal v roku 1983. Sankara zvrhol konzervatívnu vojenskú juntu. Inšpiráciou mu bola kubánska revolúcia a Fidel Castro. V krajine zahájil ambiciózny ekonomický a sociálny program. Vytvoril policajné jednotky bojujúce s korupciou, spustil pozemkovú reformu. Sankara takisto znárodnil veľké nerastné bohatstvo africkej krajiny a realizoval kampane masovej gramotnosti.

Zlepšil zdravotnú starostlivosť, vzdelanosť a práva žien. Nechal zaočkovať niekoľko miliónov detí proti meningitíde, žltej horúčke a osýpkam a nechal zasadiť 10 miliónov stromov, aby zamedzil rozširovaniu púšte v krajine. Burkinu Faso odviedol od predátorských neokoloniálnych finančných systémov Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Krajina tiež profitovala z 350 škôl vybudovaných v rámci komunitných programov.

Jeho politika však bola tŕňom v oku viacerých mocných skupín a v roku 1987 bol Sankara zavraždený pri prevrate, len štyri roky po nástupe k moci. Prevrat viedol jeden z jeho najbližších priateľov, Blaise Compaoré, 15. októbra 1987 a bol podporený Francúzskom. Sankara tyždeň pred svojim zavraždením povedal, teraz už preslávený výrok „Zatiaľ čo revolucionári, ako jednotlivci môžu byť zabití, ty nemôžeš zabiť myšlienky.“ Sankara je dodnes osobnosťou, ktorá je vo veľkej úcte a inšpiruje mnoho obyvateľov Afriky.

V 4. sérii seriálu Peaky Blinders je jednou z hlavných postáv aj anglická odborárka a členka Komunistickej strany Veľkej Británie Jessie Eden: Pozrite si tento unikátny seriál

Napísané , autor:

Všetkým, ktorí nepoznajú seriál Peaky Blinders, dávame do pozornosti tento unikátny seriál, ktorý sa oplatí pozrieť. Práve beží už 4.séria, v ktorom je jednou z hlavných postáv aj anglická odborárka a členka Komunistickej strany Veľkej Británie Jessie Eden, ktorá sa preslávila svojim bojom za práva robotníkov a žien, kedy napr. v roku 1931 viedla slávny štrajk v Birminghame, ktorého sa zúčastnilo 10 000 žien. Tento seriál tak oživuje aj príbeh jednej z najvýznamnejších predstaviteliek komunistického hnutia v Anglicku.

Kto o tomto seriáli ešte nepočul, tak dej sa odohráva v 20-tych rokoch 20.storočia v Anglicku v meste Birmingham a hlavnými hrdinami sú príslušníci anglického rodinného cigánskeho gangu Shelbyovcov. S týmto seriálom sa vrátite o 100 rokov dozadu, do priemyselného, špinavého a vždy zadymeného Birminghamu, kde sa zoznámite so životom utláčanej robotníckej triedy, preniknete do sveta anglických komunistov, írskych robotníkov, ktorí organizovali svoj boj pomocou Írskej republikánskej armády ( IRA ), ruských šľachticov a bielogvardejcov v emigrácii, tajných agentov, do sveta cigánskych, talianskych, či židovských gangov v Anglicku…

USA podnikli od roku 1889 až 17 priamych a 24 nepriamych vojenských intervencií a prevratov v 14tich krajinách Latinskej Ameriky

Napísané , autor:

USA majú za sebou dlhú a krvavú históriu zasahovania a vojenských intervencií v Latinskej Amerike. USA majú za sebou od roku 1889- 17 priamych intervencií v 8 krajinách a to niekoľkokrát na Kube, v Mexiku, v Guatemale, niekoľkokrát v Dominikánskej republike, v Grenade, dvakrát na Haiti, niekoľko krát v Nikarague a dvakrát v Paname, a 24 nepriamych zásahov, kde podporovali a prichystali prevraty v 12 krajinách Latinskej Ameriky a to na Kube, Brazílii, Hondurase, Salvadore, Mexiku, Dominikánskej republike, Nikaragui, Paname, Bolívii, Chile, Guayane a Guatemale. Zanechali za sebou smrť, ničenie a pravicové krvavé diktatúry.

USA okupovali Nikaraguu medzi rokmi 1912 až 1933 a neskôr stáli za vytvorením obávaných krajne pravicových jednotiek kontras, ktoré počas občianskej vojny v roku 1980 povraždili tisíce podporovateľov ľavicových sandinovských partizánov. Prevrat v Guatemale z roku 1954 bol pripravený USA, kde bol zosadený demokraticky zvolený ľavicový prezident Jacob Arbenz a vlády v krajine sa ujala vojenská pravicová junta, ktorá podporovala záujmy USA. Zátoka svíň na Kube v roku 1961,kde CIA vyzbrojila a vyškolila antikomunistických Kubáncov, ktorí žili v USA a ktorí sa vylodili v tejto zátoke a ich úlohou bolo uskutočniť prevrat na Kube a odstrániť socialistický režim.

V roku 1973 USA pripravila prevrat v Chile, kedy vojenská junta zvrhla demokraticky zvoleného prezidenta Allendeho a moci sa ujal na 17 rokov Pinochet, ktorý v krajine zriadil diktátorský režim, ktorému padlo za obeť podľa niektorých historikov až 30-tisíc ľudí. USA iniciovali a podporili aj prevrat v Salvádore v roku 1979, kedy sa moci ujala pravicová vojenská junta, ktorá bojovala proti marxistickým partizánom a ktorá sa dopúšťala prostredníctvom svojich vojenských jednotiek tzv.eskadrón smrti ohavných činov a mimosúdne popravovali sympatizantov partizánov. V občianskej vojen zahynulo až 80 000 ľudí.

Na Slovensku len málo ľudí vie o masovom vraždení v Latinskej Amerike, ktoré zasiahlo množstvo štátov tohto regiónu, ktoré začalo ako operácia s krycím názvom Kondor. V pozadí operácie Kondor boli USA, ktoré podporovali diktátorské pravicové chunty a diktátorov po celej Latinskej Amerike. USA týmto chceli potlačiť všetky hnutia a jednotlivcov, ktorí sa stavali proti ich záujmom, čiže hlavne ľavicovú opozíciu, čim chceli zabrániť vzniku socialistických režimov v Latinskej Amerike. USA financovali tento brutálny teror, školili agentov a bezpečnostné služby latinsko-amerických pravicových diktatúr. Táto epizóda je ďalším dôkazom zločinov kapitalizmu a USA. Operácia Kondor bola oficiálne spustená v roku 1968 a trvala až do roku 1989.

Za pomoci USA boli uskutočnené prevraty postupne v Paraguaji, Brazílii, Bolívii, Uruguaji, Chile, či Argentíne. CIA sa podieľala na vzniku tzv. eskadrón smrti, ktoré vraždili oponentov týchto režimov. Vlna represie a zabíjania udrela v Brazílii, Argentíne, Čile, Paraguaji, Uruguaji, Peru, Bolívii, Ekvádore, a neskôr sa rozšírili aj do Salvádoru, Guatemaly, Nikaraguy, či Salvádoru. Podľa odhadov, bolo počas operácie Kondor v týchto krajinách zavraždených vyše 50- tisíc ľudí. Medzi obete patrili najviac komunisti, socialisti, ľavičiari všetkých odtieňov, sedliacki a odboroví predáci a aktivisti, študenti, intelektuáli, učitelia, ľavicoví partizáni, ale aj mníšky, duchovní a kňazi.

Vzdor-strana práce

20369791_1925510630821056_3466671281940396066_o