Archív kategorií: Reflexe

Prečo vytápa práve vašu obec, či mesto? Vďaka tomuto sa mení potôčik v mojej dedinke Arnutovce na dravú riečku…

Napísané , autor:

Mnohí ľudia sa čudujú, ako je možné, že niekoľko hodín, alebo dní prší, aj keď nejde o intenzívny dážď a nasledujú povodne, ktoré zatopia vaše obce, mestá… Stačí si urobiť malý monitoring vášho okolia a rýchlo zistíte, prečo je vytopená napr. tá vaša obec, či mesto. Za povodne si v drvivej väčšine môžeme sami svojou činnosťou vo svojom okolí.

Už dlhé roky som upozorňoval aj v našej obci, že pôvodcom vytápania našej obce je okolitá poľnohospodárska činnosť a cestičky v okolí, ktoré privádzajú počas dažďa vodu do obce. Kedže druhý deň nám prší a náš potok opäť stúpa, prechodil som si okolie našej obce a pofotil som Vám, odkiaľ sa teda zrazu z maličkého potôčika v našej obci stane dravá riečka…

Hlavný problém v našom okolí je to, že obnažená poľnohospodárska pôda vďaka dlhoročnému zhutneniu a zlej starostlivosti nedokáže do seba absorbovať dažďovú vodu. Tá, ako môžete vidieť na fotkách z nej odteká a vytvára množstvo malých „poľných riečok“ cez ktoré odteká.

Spôsobené je to napr. aj zlou orbou, keď sa orie v kopci vertikálne a nie horizontálne a tým vytvárame zhora nadol pásy, po ktorých pri daždi stečie voda priamo dole na poľnú cestu a do dediny… V poľnohospodárskej pôde v našom okolí napr. chýbajú aj remízky, prirodzené pásy zelene, ktoré by túto vodu zachytávali, ako prirodzené hrádzky…

Vyčerpaná zhutnená pôda do seba prepúšťa minimum vody, ktorá prenikne do niekoľkých centimetrov, ale hlbšie neprenikne, lebo sa tám nachádza rokmi zhutnená tvrdá pôda, ktorá je doslova ako betón a voda sa takto nedostane do spodných vôd, ale keď sa premočí vrchná vrstva, ďalšia voda steká do dediny… Takto sa z polí stráca ornica, ktorú so sebou berie voda, ostáva málo úrodná kamenistá pôda.

Rôzne priame vertikálne cestičky do okolitých obnažených kopčekov, ktoré vedú ku poľnohospod. pôde sa stávajú doslova riekami, po ktorých sa valí voda priamo z polí do dediny, tak ako to je aj v prípade mojej dediny… Tam kde máme v okolí lesy, voda zase steká po zhutnených lesných cestách, ktoré odvodňujú les…to je už ale ďalšia kapitola…

Na týchto niekoľkých fotkách teda musí byť každému jasné, prečo potom potok v našej dedine tak rýchlo zmohutnie a je zle… to, že budeme stále viac a viac prehlbovať korytá riek a viazať ich do betónových koridorov, nezastavíme povodne…

ako ste videli aj na fotkách, stačí pochopiť, odkiaľ sa tá voda berie, že len vďaka našim zlým zásahom do okolitej prírody ju zbavujeme schopnosti udržiavať vodu a tá sa potom vylieva v našich obciach a mestách a pritom stačí len tak málo, vykonať jednoduché vodozádržné opatrenia v okolí svojej dediny a mesta ( v spolupráci s poľnohospodármi, či lesníkmi atď… ), veľakrát veľmi jednoduché, ale pritom mnohonásobne účinnejšie, ako projekty za milióny Eur, ktoré naše potoky a rieky zabíjajú betónom a defakto riešime dôsledky a nie príčiny…

Miroslav Pomajdík ( VZDOR-strana práce )

Pirošík (VZDOR-strana práce): Ak nie ste ovca, nehovorte „Béé“, len preto že niekto hovorí A

Napísané , autor:

„Henten k***t Matovič skurvený… Tí ľudia sedia ako prij***ný, je to tu ako vlak duchov, každý čumí len do toho telefónu ako je***tý.“…. v tom momente som sa už postavil. A nie preto, že som nečumel do telefónu. Ani nie preto, lebo dotyčný tieto slová hovoril práve do (toľko kritizovaného) telefónu počas cesty vlakom. Kašlem na to, že nesúhlasí s Matovičom, prekážalo mi to, že sa vo verejnom dopravnom prostriedku vyjadroval ako vo 4. cenovej skupine a ešte na plné pecky, akoby si myslel že niekoho tým osloví. Spýtal som sa ho, či sa mám rozprávať sám so sebou a čo si to dovoľuje označiť nás tu všetkých vo vozni za jebnutých. Dostal som hneď otázku, či som „slniečkár“. Neviem, na to mi testy ešte nerobili a ani neviem čo to je. „Asi hej keď si sa ozval“.

Tak ten, kto nemieni počúvať vulgarizmy vo vlaku je hneď „slniečkár“ – ešte nech mi aj povie koho som volil. Keby som povedal, že členov VZDORu-strany práce ako vždy ( v posledných voľbách kandidujúcich na kandidátke Socialistov.sk ), hádam by ani neveril. Ešte že som necestoval s mojimi deťmi a oni by to mali počúvať. Našťastie tento konflikt nastal jednu zastávku predtým, než sme obaja vystupovali. Ten človek podľa mňa ani nepochopil kvôli čomu som sa do neho pustil. Podľa mňa si myslel, že pre rúška a Matoviča, nie pre primitívny spôsob správania, ktorý vo vlaku nemá čo hľadať.

Táto situácia sa odohrala ešte v apríli, ale píšem to teraz najma pre to, lebo niečo podobné, s oveľa väčšou hanbou sa zopakovalo na „proteste“ proti vládnym opatreniam v Bratislave, dňa 17.10.2020. Zatiaľ čo ja by som nepripustil, aby moje deti takéto vulgarizmy počúvali od cudzej osoby vo vlaku, tak iní „rodičia“ priamo vyzývali a skandovali so svojimi malými deťmi do megafónov, že „Matovič je k***t skurvený“. Tento slogan bol jediným heslom pochodu od stanice pred úrad vlády. Ak takýmto štýlom a takýmito „kvalitami“ ideme nahrádzať vládu Igora Matoviča, tak sa posunieme akurát z kaluže do blata. Posunieme sa od Matoviča k Hitlerovi. Posunieme sa smerom k násiliu a bezbrehej zlosti, nenávisti. Bez rozmyslu, pochopenia a empatie k druhému. Preto nemám z tejto akcie dobrý pocit. Nechválim protest preto, lebo „už sa konečne niečo spravilo“. Lebo to, čo sa pre túto vec spravilo, je horšie ako keby sa nespravilo nič.

Áno boli tam aj „slušní ľudia“, ale tí nechali predviesť primitivizmus v plnej kráse a nijako proti nemu nezasiahli. Už len keď vidím, že na nejakú akciu pozýva Milan Mazurek – už to je ako nálepka „High Quality“ na čínskom walkmane. Neviem si predstaviť, že tam pri týchto chuligánoch – s ktorými nemám a nechcem mať nič spoločné, len tak postávam.

Aby to nebolo len o Matovičovi – iste viete, že som odmietal aj keď heslom mladých pseudorebelov v prezidentských voľbách bolo: „Fico je k***t“. Keď si pozriete dokument Cooltura, tak tam nejaký „spevák“ hovorí, že vždy na koncerte skanduje s davom, že „Fico je k***t“. Prečo? „Preto, aby to každý vedel a aby si to každý pamätal, aj keď bude niekde ležať nadrogovaný“. Ale vedia to, alebo to len stádovite preberajú? Vedia k tomu ponúknuť aj alternatívu? A vedia aj to, že keď vymenia Fica za iného, tak sa im v živote toľko toho nezmení?

Práve takáto stádovitosť a zloba je pre mňa rovnakým vírusom, ako už toľko omieľaná korona. Preto je tento článok najmä o metóde ako k veciam pristupovať. Nebudem sa tu teraz zaoberať návrhmi a komentármi ku konkrétnym opatreniam.Nesúhlasiť s opatreniami sa dá aj iným – normálnym a hlavne vecným spôsobom. Ja mám však podľa komentárov a vyjadrení pocit, že Igor Matovič ten koronavírus vymyslel, doviezol a teraz len tak bez opodstatnenia zavádza rôzne opatrenia, príkazy a zákazy. Ak niekto o sebe tvrdí, že nie je ovca, tak by sa podľa toho aj mal správať. Mnohým ľuďom chýba trocha empatie a vcítenia sa do situácie toho druhého, chýba snaha troška chápať oponenta. U nás žiaľ platí pravidlo: ak volil niekoho iného ako ja, tak ho treba utopiť v lyžičke vody. Mnohí vidia svet len skrz svoju vlastnú situáciu a záujem.

Uvediem jeden príklad: rodička sa teatrálne na kameru odmietla testovať v nemocnici na vírus. Právnička odkazuje personálu, že jej klientka sa testovať nebude. Nuž dobre, tak teda nebude…. poďme ďalej – nebude sa teda nik testovať, a z nemocnice, ktorá má ľudí chrániť, sa stane infekčné prostredie, kde sa bude vírus šíriť medzi cudzími ľuďmi. A potom môžu zasa telefonovať právnici že ten a ten doktor zanedbal svoje povinnosti, a je zodpovedný za šírenie nákazy a s tým spojené zdravotné problémy či nebodaj smrť. Takže výsledok je hulákanie právnikov – či spravíte jedno alebo druhé. Možno keby sa rodička vcítila do doktorov a nepovažovala ich hneď od počiatku za nepriateľov, nič také sa stať nemuselo.

Tvrdia o sebe, že nie sú ovce, ale mnohí sa tak správajú. Keď jedni povedia biela – oni povedia čierna – bez rozmyslu. Keď Čapútová povie že kyselina škodí, tak oni sa jej napijú plnými dúškami – však sa nedajú klamať. Je v poriadku nedôverovať mainstreamovým médiám … ale je v poriadku šíriť každú informáciu, ktorú vydá ktokoľvek iný? Prečo pri jedných sme kritický a pri druhých sa ani len nezamyslíme? Panika z nákazy sa vyvažuje nie rozumom, ale panikou z vlastných výmyslov, resp. z výmyslov iných ľudí.Nebyť ovcou – to znamená používať vlastný rozum. To neznamená tvrdiť vždy opak toho, čo môj oponent, len preto, aby som bol pre istotu „nad vecou“ a „nenaletel som“.

Vírus zasiahol celý svet a každá vláda sa musela k nemu nejako postaviť. Či je umelo vyrobený alebo nie, to zrejme nedokážeme. Aj keby sa niekto priznal, tak tiež za tým nájdeme len konšpirácie a nebudeme tomu veriť. Môžeme si to však napasovať na mnoho verzií a každá bude dávať zmysel:Od toho, že jedna veľmoc chce zničiť druhú, cez ekonómov, ktorí chcú pozabíjať dôchodcov, ktorí si dovolili pridlho žiť a sú príťažou štátnym kasám, až po ekológov, ktorí potrebovali znížiť emisie, konzum a tiež populáciu, lebo toto všetko je pre Zem záťažou. Dôvodom tiež môže byť snaha začipovať obyvateľstvo cez tyčky strkané do nosa. Ak sa Vám tieto verzie nepáčia, pokojne si vymyslite vlastnú a tvárte sa ako ten, čo na to všetko prišiel. Keď to napíšete do tých správnych skupín, možno budete mať aj veľa zdieľaní.

Škody budú – bez ohľadu na to, kto tu vládne. To musíme prijať. Buďto škody na ľudských životoch, alebo na ekonomike. Neexistujú také riešenia, aby sme žili ako v roku 2019. Žiaľ – neexistujú, a ten kto od politikov očakáva, že to zabezpečia, klame sám seba. V takom prípade, ktokoľvek vymení Matoviča, nebude o nič menším „k***tom“, a to zvlášť pre niekoho, komu prekáža už len nosenie rúšok.

Čo naozaj beriem je vecná kritika či diskusia s cieľom spraviť to lepšie a nie kopnúť si do oponenta. Vládu Igora Matoviča je možné vymeniť za niekoho, kto spraví opatrenia tak, aby boli škody na zdraví aj ekonomike čo najmenšie. Pretože platí, že keď sa začne dbať viac na jednu z týchto faktorov, hneď to uškodí tej druhej. Zameranie na zdravie škodí ekonomike – a predovšetkým možnosti pracovať, čo je zdrojom obživy rodín. Naopak – zameranie na ekonomiku a uvoľnenie opatrení znamená nárast počtu chorých, hospitalizovaných a žiaľ aj mŕtvych. Na druhej strane si však vyžaduje aj disciplínu od obyvateľstva. Nie len vláda je zodpovedná za súčasný stav.

Ja osobne som sa napríklad nepovažoval za „neslobodného“ keď som mal rúško. O tom, že som otrok či ovca, som sa „dozvedel“ až od ostatných. Dovtedy som to chápal a cítil, ako vzájomnú zodpovednosť – nechcem priniesť vírus medzi moju rodinu a známych a ani ho nechcem doniesť do rodín cudzích ľudí. Zvlášť keď sa jedná o krátkodobé nosenie v obchodoch, na úrade, v styku s cudzími osobami apod. Počas nástupu prvej a druhej vlny sme tiež obmedzili osobné kontakty. Tiež v rámci zodpovednosti, nie preto lebo mi v obývačke stál policajt.

Pozitívna správa je, že ten vírus nie je taký nebezpečný ako sa zdalo na počiatku, keď sa nachádzal len v Číne a nemali sme s ním skúsenosť. Podľa môjho názoru si ním každý z nás prejde a drvivá väčšina ho vyleží. Musíme ho však zvládnuť tak, aby sme nikoho nenechali umrieť preto, lebo nie je miesto v nemocnici. Ochorením si prešiel aj môj otec – vodič MHD, ktorý ho vyležal.

Želám všetkým čo najhladší priebeh. A hlavne naučme sa diskutovať a komunikovať. Nie len rozprávanie, ale aj počúvanie je komunikáciou. Uprednostnime rozum pred emóciami, neraz umelo živenými. Naučme sa hovoriť k veci a nie to, kto je aký „k***t“. Prinášať riešenia, návrhy a alternatívy – lebo zajtra týmito „k***tmi“ môžete byť aj vy.

Stanislav Pirošík (VZDOR-strana práce) www.vzdor.org

Ako to bolo s tým „blahobytom“ a ekonomickým zázrakom za prvej Československej republiky (1918—1938)?

Napísané , autor:

Dnes sa šíri názor, že prvá Československá republika (1918-1938) bola úplným rajom pre pracujúcich, len lenivá lúza, čo nechcela robiť sa mala zle. Svoje tvrdenie  zdôvodňujú tým, že ČSR bola v prvej desiatke najrozvinutejších krajín sveta. Úplné ignorujú skutočnosť, že 1. ČSR, hoci trvala len 20 rokov, bola za ten čas  postihnutá troma hospodárskymi krízami. Už len táto skutočnosť, by  mala vyvolať aspoň maličké pochybnosti o údajnom blahobyte. Kapitalistickú ekonomiku ČSR zasiahli tri hospodárske krízy. Prvá bola už krátko po prvej svetovej vojne a to v rokoch 1922—1923, druhá, mimoriadne ťažká kríza bola v období 1929—1933, tretia sa začala roku 1937 a bola prerušená druhou svetovou vojnou.

Kríza v rokoch 1929—1933

Pokles objemu výroby dosiahol najnižší bod v marci 1932, keď mesačný objem výroby klesol na 56,1 % úrovne roku 1929. Najväčší ročný pokles nastal roku 1933, v ktorom ročný objem výroby dosiahol iba 60,2 % úrovne predkrízového roku 1929 — výroba teda poklesla prakticky o 40%. Niektoré odvetvia priemyslu však boli postihnuté ešte katastrofálnejšie. Napríklad výroba ťažkého priemyslu poklesla o vyše 70 %, výroba sklárskeho priemyslu o 45 % a pod. Mimoriadne ťažko bolo postihnuté Slovensko a slovenský priemysel. Roku 1934 nepracovala na Slovensku ani jedna huta, ani jedna vysoká pec.

V celom Československu bolo počas krízy zatvorených 1800 tovární, 50 000 obuvníckych živností, 20 000 krajčírskych dielní atď. Zo 160 cukrovarov bolo zlikvidovaných 40, z 21 vysokých pecí bolo zastavených štrnásť. Ceny poľnohospodárskych výrobkov poklesli o 40 % až 60 %, takže čistý  peňažný výnos z jedného hektára poľnohospodárskej pôdy sa prudko znížil. Iba v rokoch 1932—1933 exekučne zabavili 1 750 000 majetkov pre nezaplatené dlhy. V rokoch krízy sa kapitalistickej československej ekonomike osobitne ťažko vypomstila jej veľmi silná závislosť od zahraničných trhov. Celý československý export sa prakticky zrútil. Ak úroveň československého vývozu roku 1929 pokladáme za 100, roku 1933 poklesla ma 29. Likvidácia značnej časti výrobných zariadení, rozpad zahraničného obchodu a ďalšie dôsledky krízy sa odzrkadlili v prudkom raste nezamestnanosti, roku 1929 bolo nezamestnaných  55 000 osôb a vo februári 1933 bolo už 920 000 úradne registrovaných nezamestnaných. Značná časť nezamestnaných však nebola úradne registrovaná, takže sa odhaduje, že celková nezamestnanosť dosiahla vyše 1 200 000 osôb, z toho bolo zhruba 50 000 príslušníkov inteligencie.

Pochopiteľne, poklesli aj mzdy a platy tých pracujúcich, ktorí sa v zamestnaní udržali. Odhaduje sa, že tento pokles spolu so stratami drobných živnostníkov tvoril od roku 1929 do roku 1934 stratu okolo 50 mld. korún. Roku 1934 poklesli priemerné mzdy oproti roku 1929 o 18,5 %. Súčasne sa však zvýšilo úsilie kapitalistov o kapitalistickú racionalizáciu a intenzifikáciu práce. Vynucovali si zrýchlenie pracovného tempa a prácu nad čas. Objem investícií do výrobných zariadení pritom prudko poklesol, zatiaľ čo objem výroby na jedného robotníka sa zvyšoval.

Kríza sa vyznačovala vleklosťou, kapitalistická ekonomika dlho nebola schopná prekonať krízu. Po roku 1934 nastalo síce určité mierne oživenie, ale ešte roku 1938 dosiahol objem výroby len 95 % úrovne z roku 1929. Takisto len pomaly sa prekonávali ťažké sociálne dôsledky krízy. Ešte roku 1935 mali dve tretiny poistených robotníkov denné mzdy menšie než 18 korún a denná mzda polovice zamestnaných žien nepresahovala 10 korún. Pri poklese miezd sa ceny niektorých potravín vôbec neznížili. V uvedených krízových rokoch klesla spotreba tuku o 24 %, mäsa o 13 %, cukru o 11 % atď.

Tieto a mnohé ďalšie sociálne dôsledky kríz sú v podmienkach kapitalizmu cenou, ktorú treba platiť za čiastkové a dočasné riešenie protirečení reprodukcie spoločenského kapitálu, ustavične vznikajúcich v dôsledku pôsobenia kapitalistických výrobných vzťahov a nimi vyvolávaného základného protirečenia kapitalizmu. Túto cenu však musí platiť predovšetkým pracujúca trieda a ostatné pracujúce vrstvy kapitalistickej spoločnosti, na ktoré kapitalisti presúvajú ťažké následky kríz.“ koniec citátu.

Zopár „zábavných“ momentov z 1.ČSR, na ktoré nás zabúdajú upozorňovať:

1. Platil zákon o ochrane republiky, na základe ktorého boli politicky odporcovia kapitalizmu  perzekuovaní.
2. Bola cenzúra tlače a kníh. Noviny výchádzali s bielim miestom, kde sa mal nachádzať zakázaný text, samozrejme týkalo sa to hlavne ľavicovej tlače.
3. Boli demonštrácie, masové štrajky, hladové pochody. Kapitalisti ich rozháňali streľbou, polícia koňmi dupala po ľuďoch.
4. Pri ceste do zahraničia sa muselo žiadať o vydanie pasu. Nie každý ho dostal.
5. Masová  emigrácia do cudziny. Z 1. ČSR niekde utiekli celé dediny.
6. V tomto období chodili po dielňach dozorcovia alebo majstri, ktorí poháňali palicou zamestnanca, čo robil pomaly. Keď sa zamestnanci sťažovali na polícii, že ich bijú tak sa to neriešilo, ale keď rozzúrení robotníci dobili majstra, tak ich polícia hľadala po celej republike.
7. So stopkami sa meral čas pracovného úkonu, aby sa mohli vyhodiť pracujúci, ktorí nestíhali, prevažne to boli starší pracujúci. To spôsobilo úplné narušenie vzťahu medzi staršou a mladšou generáciou.
8. Pracovná doba bola 12 hodín a viac, robilo sa aj v nedeľu, pracovali aj deti,  samozrejme za zlomok mzdy dospelého.
9. Učni napr. v baťovej „škole práce“ cez deň robili. Večer a cez víkendy  chodili do školy. U súkromníka učeň bol v postavení domáceho sluhu. Majster sa priam „triasol“, aby ho čo najlepšie vyučil a vytvoril si tak konkurenciu.
10. Skúšobná doba bola bez výplaty. Zamestnanec robil celé mesiace zadarmo.  Nemyslite si, že sa to týkalo len robotníkov. Napr. praktikanti na súdoch po skončení školy mali bezplatnú skúšobnú dobu v trvaní 24 až 30 mesiacov.
11. Na pobyt vo väčšom meste ste museli mať potvrdenie, že máte zamestnanie. V opačnom prípade ste boli obvinení z tuláctva a  v sprievode žandárov vrátený do svojho rodiska. Dúfam, že si uvedomujete ako to zneužívali zamestnávatelia.
12. Nezamestnaní boli organizovaní v Pracovných kolónach, kde za svoju celodennú prácu dostali poukážku na stravu. Nezamestnaní boli využívaní hlavne na práce v stavebníctve a poľnohospodárstve. Fungovalo to tak to: podnikateľ určil koľko pracovnej sily potrebuje a ľudia na neho robili za stravu.
13. Kapitalisti dokonca zaviedli trh s deťmi. Fungovalo to tak to: deti, ktoré rodičia nedokázali uživiť boli im odoberané  Úradom sociálnej starostlivosti o deti a mládež a následne ponúkané živnostníkom a podnikateľom za pravidelný finančný príspevok a tí ich potom používali ako pracovnú silu na svojom gazdovstve, živnosti  alebo v domácnosti.
14.Okolo miest boli kolónie, ktorých veľkosť závisela od veľkosti mestá a ľudia tam žili v dierach v zemi doštených búdach a podobne.

Obdivovatelia kapitalizmu radi opisujú situáciu na dedine za ČSR ako idylickú plnú spokojných gazdov. Nato aby si ľudia urobili obraz o situácii na dedine bude hádam stačiť táto ukážka:

Odpovede na otázky v jednom školskom dotazníku:

Počet detí v triede na začiatku školského roka  72. Počas školského roka 8 detí umrelo a ostalo 64 žiakov.

1. Zamestnanie rodičov?                           – 39 bez zamestnania, 20 čiastočne a 5 plne zamestnaných.
2. Aký veľký je váš byt?                              – 43 do 20 m2, ostatné nad.
3. Slúži kuchyňa za obytnú miestnosť?  – 52 má len jednu izbu, v ktorej sa v zime i varí.
4. Koľko vás býva všetkých v byte?         – 41 viac ako 5, 29 viac ako 7 a 18 viac ako 9.
5. Koľko máš súrodencov živých?            – 26 menej ako 4, 28 štyroch až šiestich, 10 viac ako 6.
6. Koľko súrodencov ti zomrelo?             – 36 aspoň jeden, 7 viac ako dvaja.
7. Koľko ráz jedávaš za deň?                    – 12 tri a viac ráz, 41 dva razy a  11 len raz denne.
8. Čo jedávaš na raňajky?                         – 42 rozličné polievky a odvary.
9. Čo jedávaš obyčajne na obed?            – 41 nič (jedia len ráno a večer), 16 zemiaky, 7 iné jedlá.
10. Koľko ráz do týždňa jedávaš mäso?  – 7 aspoň raz, ostatní vôbec nie alebo len náhodne.
11. Čo máš zvlášť rád?                                – 43 všetko.
12. Máš svoju posteľ?                                 – 5 áno, 30 spí po dvoch, 12 po troch a  17 na zemi.
13. Koľko párov obuvi máš?                      – 8 viac ako jeden , ostatní nič, alebo 1 pár
14. Máš vlastnú vreckovku?                       – 23 nevie, čo je to.

Aký bol ekonomický  a sociálny stav 1.ČSR pred 2. svetovou vojnou je uvedené vyššie. K tomu treba ešte prirátať zničenie ČSR v dôsledku bojov počas  vojny, zničenie hospodárskych a priemyselných objektov utekajúcou nemeckou armádou a nezmyselné rozbombardovanie veľkých továrni Spojencami v závere vojny. Znova sa môžeme zamyslieť, čo bolo „ukradnuté“ a čo bolo vybudované  a obnovené socializmom?

Ďalej si treba uvedomiť, že tí čo prešli bojmi a útrapami vojny, nemali po víťazstve chuť stať sa znovu paholkami a slúžkami a robiť otroka vo fabrike, ktorú po vojne sami znova obnovili z trosiek, na kapitalistu, ktorý prikvitol zo zahraničnej emigrácii a hlásil sa k „svojmu majetku“, ktorí nazhŕňali svoj majetok spoluprácou s fašistami, arizáciou, predajom potravín hladujúcim a podobnou „podnikateľskou“ činnosťou.

kpt. Kloss- sympatizant VZDORu-strany práce

Boj na viacerých frontoch naraz: Čo o nás prezrádza kríza spojená s koronavírusom ?

Napísané , autor:

Ak sa vám zdá, že boj proti nebezpečnému vírusu je jediným bojom, ktorý v našej krajine i vo svete prebieha, mýlite sa. Je to síce najväčší boj, ktorý prekrýva tie ostatné, no ani tie nie su zanebateľné a nepodstatné. Tieto boje vidíme všade vôkol seba. Vidí ich každý človek, ktorý pozorne vníma dianie okolo nás. Netvrdím, že pred súčasnou vírusovou pandémiou tu tieto boje neboli, no súčasný stav ich jasne zvýraznil.

Jasne vidieť boj dobra a zla, boj sebeckosti s ľudskosťou, boj chamtivosti so štedrosťou a mnohé iné. Vidíme ľudí, ktorí sebecky vykúpili obchody. Nakúpili múky, cestoviny, ale i voľne predajné lieky. V zmysle ja, ja ja a moja rodina, nezaujímajúc sa o to, či sa ujde aj iným. Nestarať sa o to, či iný človek si bude môcť kúpiť aspoň kvapky od nádchy, keď ju dostane, pretože táto časť ľudí myslela a vždy myslí iba sama na seba. Staré gruzínske príslovie hovorí: Ak máš viacej ako treba, urob stôl širším a nie plot vyšším. Tento typ ľudí radšej pôjde kúpiť pletivo, ak by náhodou na pár hodín otvorili stavebniny.

Na druhej strane máme ľudí, ktorí začali šiť rúška. Nie len pre seba a pre svojich blízkych. Začali ich šiť aj pre kamarátov, susedov, známych, kolegov atď. Začali ich šiť napriek tomu, že niekde museli zohnať látku z ktorej ich šiju. Jasné, nie všetci ich šijú úplne zadarmo, to ale ani od nikoho nečakám, pokiaľ to robia pre to, že chcú ľuďom pomáhať a nestanovujú si takú cenu, z ktorej by bolo hneď jasné, že iba využili situáciu na trhu a snažia sa na tom zarobiť. Tých čo šijú rúška zdarma, prípadne za symbolickú cenu je veľa a to je dobre.

Každým dňom sa nám zobrazujú a ukazujú charaktery ľudí. Každým dňom sa nám ukazuje, kto je kto. Doba nám prináša nové výzvy, ale aj tvrdé skúšky a tvrdá skúška je vždy aj tvrdým poznaním. Vidíme ľudí, ktorí bez ohľadu na to koho vo voľbách volili, sa tešia, sú radi každému opatreniu vlády, ktoré môže zachrániť zdravie im a ich blízkym. Politiku dávajú bokom a pozerajú sa na veci ľudsky. Na druhej strane je zasa skupina ľudí, ktorá aj v ťažkých časoch vytĺka politický kapitál a pľuje všade okolo seba, ako ožran vychádzajúci po záverečnej z krčmy.

Takíto ľudia vždy šíria nenávisť a zlobu. Ja netvrdím, že na tejto vláde, čo teraz končí nebolo a nie je čo kritizovať, určite je a ja sám som bol často kritický. Tu ale ide o zvládanie kritickej a krízovej situácie, o ktorej nikto nemohol popredu vedieť, v akej sile a na ako dlho zasiahne našu krajinu.

Internet je plný odborníkov, ktorí všade okolo seba rozdávajú rozumy o tom, ako mala byť letecká doprava zastavená už o 2 týždne skôr, ako školy mali byť zatvorené už o dva týždne skôr a ako vlastne všetko robíme neskoro. Nikto z týchto „odborníkov“ si nezodpovedal na jednu základnú otázku, či máme v krajine chorého na Covit 19, ktorý by sa do našej krajiny dostal letecky a či máme nejakých chorých medzi žiakmi a študentami.

Nejdem sa teraz prieť s týmito ľudmi a sám sa hrať na odborníka a posudzovať, čo bolo načas a čo neskoro, ale jednu vec logicky viem, ak príjmete opatrenia príliš skoro, tak ľudia ich časom prestanú dodržiavať, pretože majú pocit, že nič také hrozné nehrozí a príchodu vírusu sa na 100% nedá zabrániť ani tak. Ak sú opatrenia prijaté naopak neskoro, tak je to obraz Talianska, kde je to už horšie ako v Číne, kde epidémia vznikla.

Veľa ľudí sa bezhlavo rozčuľuje nad tým, že sme v januári pomohli s rúškami Číne a nenechali sme si ich pre svoju potrebu. Títo ľudia patria do tej kategórie, ja, ja, ja a ešte raz ja, o ktorých som písal na začiatku. Týmto ľudom je neznámy pojem solidarita a schopnosť pomôcť iným, keď to potrebujú. Najradšej by sa každému otočili chrbtom a tvárili sa, že nech sa stará každý sám o seba. To sa ale vždy môže vypomstiť.

Ak sa niekto chová ako sebec, nemôže sa čudovať, že aj jemu sa iní môžu otočiť chrbtom a potom je už neskoro fňukať a otáčať sa na všetky strany so svojim trápením.

Tieto boje, ktoré v spoločnosti prebiehajú, budú ešte na dlho, ale už súčasný stav ukázal, že je stále medzi nami dostatok pozitívneho myslenia, že je medzi nami dostatok empatie, pochopenia, spolupatričnosti, ochoty nezištne pomáhať. To je základom toho, aby raz dobro nad zlom nezvíťazilo iba v rozprávkach, ale aj v reálnom živote.

Máme čas a priestor a aj dostatok síl, držať pozície a dokonca aj postupovať vpred. Len sa nesmieme vzdať, nesmieme rezignovať, nesmieme poľaviť a spoločne sa nám raz podarí vytvoriť novú, lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť. Držme si v tom spoločne palce.

Ján Zmeko- VZDOR-strana práce

O našej volebnej spolupráci s Eduardom Chmelárom, ale i o ťažkej práci s ľuďmi

Napísané , autor:

Nedávno som si na YouTube pozrel diskusiu troch predstaviteľov, nazvime to „radikálnej ľavice“. Sedeli vedľa seba Eduard Chmelár, Ľuboš Blaha a Jozef Hrdlička. Najväčšiu názorovu zhodu som mal s Jožom Hrdličkom a to platí i dnes, názorovo najďalej som bol asi od Eduarda Chmelára, i keď v niektorých názoroch som mu dával 100% za pravdu.

A to najmä v tých pripomienkach, že treba riešiť súčasnosť a zaoberať sa súčasnými podmienkami pracujúcich a podobne. Sympatické mi je aj jasné dištancovanie sa od ĽSNS a celého toho balastu, ktorý sa dnes vydáva za „tradičný“ či „konzervatívny“. Sympatické mi je aj to, že odmieta, rovnako ako VZDOR-strana práce, falošnú hru na konzervatívcov a liberálov. Že nebráni ani jeden z týchto dnes „antagonistických“ politických smerov. Tie sú tu akurát preto, aby sme sa mali o čom hádať (homosexuáli, potraty, židovskí spiklenci, černoch v letáku na LIDL) a neriešili podstatu problému – teda kapitalistický systém.

Mnohé problémy, ktoré treba akútne riešiť totižto pramenia z existencie kapitalizmu. Napríklad dôchodky až po smrti, nedostupné bývanie, pravidelné krízy, doplatky za lieky, migračná kríza ale čiastočne aj také záležitosti ako rozvody, nezaloženie si rodiny, drogy, násilie, skomercionalizovaní mladí ľudia čumiaci do mobilov, primitivizmus v „kultúre“ atď.

Práve tento názor treba v dnešnej ťažkej dobe rozdúchavať. Preto som bol pozitívne prekvapený keď som sa dozvedel, že Socialisti.sk oslovili KSS a aj VZDOR-stranu práce s volebnou spoluprácou. A ešte radšej by som bol, keby na tejto kandidátke sme šli spoločne aj s KSS. Áno, socialisti.sk sú podľa mňa reformistickou stranou, ktorá ani poriadne nechce definovať čím chce kapitalizmus nahradiť. To mi však nebráni zúčastniť sa na volebnej ale i aktívnej spolupráci s tými, ktorí majú záujem a s ktorými je veľký názorový prienik. To neznamená, že vstupujeme do ich strany a prijímame ich ideológiu. Spolupráca je aj o tom, že spolupracujeme na spoločných cieľoch a pritom rešpektujeme, že sú medzi nami názorové rozdiely a tie si vieme aj slušne vydiskutovať či polemizovať. Určite však k ním máme bližšie ako k takzvaným „vlastencom“ či k iným „HZDS revival“ projektom.

Veď aj v našej strane sme mali ľudí, ktorí sa nehlásili k marxizmu-leninizmu, ale k inej ľavicovej ideológii. A rozišli sme sa sa s nimi slušnejšie ako s takými, ktorí sa hlásili k marxizmu-leninizmu, a pritom zo dňa na deň sú schopní bývalých priateľov označovať za „platených zradcov“, len preto, že sa nezhodneme v jednej veci z desiatich. Častokrát je mentálna úroveň, schopnosť nie len rozprávať, ale aj počúvať, oveľa viac, ako formálne hlásenie sa k nejakej ideológii. Niektorým totižto marxizmus nesvieti na cestu, ale do očí. Som rád že aj v súčasnosti vo VZDORe sme kolektív, ktorí dokáže viesť konštruktívnu kritiku a dokáže aj nesúhlasiť, vypočuť si názor ostatných, kolektívne sa rozhodnúť a toto rozhodnutie rešpektovať. Nelámeme palicu nad svojimi priateľmi len preto, že v niektorej veci majú iný názor ako my.

A myslím si, že dáko takto by to malo fungovať aj medzi radikálnou ľavicou, lebo momentálne stojíme na vedľajšej koľaji i keď podľa krčmových rečí máme tak minimálne 20% podporu. Celkovo by sa mohlo upustiť od hrania sa na hrdinov a zradcov z románu „Drevená dedina“. Ľudia totiž nie sú čiernobiely. Skúsme byť trochu vecní a pozerať sa okolo seba. Dnes sa nerozhoduje o tom či bude zajtra revolúcia alebo reforma. Naše východiskové pozície nie sú ani jedno percento. Dnes zápasíme o existenciu radikálnej ľavice, zápasíme o existenciu komunistického hnutia, zápasíme o to, aby ľudia prestali naháňať židovských spiklencov, černochov z letáku z Lidlu a „buzerantov“ ale začali rúcať kapitalistický systém. Inými slovami, aby začali riešiť skutočné problémy a príčinu súčasného stavu.

„Chmelár vás oklame! “ – vypočul som si. No nestalo sa. Dohodli sme sa, že nás vezmú na kandidátku a tak sa aj stalo. Na ničom inom sme sa totiž nedohodli a teda nás strana socialisti.sk nemá v čom oklamať. Je naopak pozitívne, že zatiaľ čo pre mňa za nezrozumiteľných okolností KSS len pár dní pred podávaním kandidátky oznámila, že nemá na kauciu a teda sa volieb nezúčastní, tak niekoľko komunistov predsa len kandiduje. Uvidíme tiež čo sa so stranou socialisti.sk udeje po voľbách a som ochotný spolupracovať s každým kto to bude myslieť úprimne.Nech to dopadne akokoľvek, plakať na pleci nikomu nebudem. To je politika. A po rokoch v hnutí ma len tak niečo neprekvapí.

Dovolím si nesúhlasiť s vyhlásením KSS, že nehlasovaním, resp. hodením neplatného lístka spochybňujeme legitimitu systému. Ale je to bežný ťah strán, ktoré (momentálne) nekandidujú. Týmto len legitimizujú svoju neúčasť vo voľbách. Nesúhlasím po prvé preto, lebo neúčasť nikoho nezaujíma, nikto nebude plakať, že volilo málo ľudí. Ak vhodia lístok s nápisom „volím socializmus“ tak účasť vlastne zdvihnú a ten lístok uvidí len pár členov komisie, ktorí po zhliadnutí letáku z Aurory strieľať nebudú.

Ďalej – znamená to teda že vo všetkých minulých voľbách, kde sa KSS a VZDOR zúčastnili, vlastne legitimizovali kapitalistický systém? Určite nie. Ono systém nelegitimizujeme tým, či sa zúčastníme volieb, ale tým či ho považujeme za normálny alebo nie. Odmietame ho tým, že sa ho snažíme zvrhnúť a že sa snažíme ľuďom vysvetliť prečo nie je normálny, čím ho chceme nahradiť a zorganizovať ich za túto novú alternatívu. A keď k tomu využijeme rôzne prostriedky vrátane parlamentnej tribúny, nie je to na škodu. Práve naopak – nevyužitím parlamentnej tribúny nás poľahky predbehnú iní – napríklad fašisti a to aj s inými riešeniami.

Stanovisko KSS však rešpektujem. Je to ich právo. Pokiaľ E. Chmelár je pre nich neprijateľný, a vyzývajú nevoliť jeho stranu i keď sme na kandidátke my, je to v poriadku. Vo vyhlásení to však prestrelili formulkou „Niektoré mená, vraj ľavicových politikov a aktivistov, sa nachádzajú na kandidátkach rôznych kandidujúcich politických strán…“

Slovo vraj sa síce skladá zo štyroch písmenok, ale má svoj obsah a dopad.

Uvedomujem si tiež ťažkú situáciu v komunistickom hnutí. Dnes nie sme v 20. a ani 30 rokoch. Nemáme komunistické odbory vo fabrikách, nespravíme prvomájový protest o 200 ľuďoch v kdejakej dedine. Situácia a aj akcieschopnosť na neustále znižuje. KSS je prestarnutá a my už nie sme študenti bez problémov s množstvom času, ktorí prídu kedykoľvek a kamkoľvek na zapískanie. Áno, keď som bol študent, bol som na každom komunistickom zhromaždení. Dnes na každom nie som, aj ich menej organizujeme, no nevzdávame to, pracujeme vrámci možností a nevolíme možnosť obviňovať ostatných a zamknúť sa pri počítači.  Som preto aj rád, keď sa spoločne aj s KSS či inými stretneme na nejakom zhromaždení, napríklad naposledy 17. novembra v Banskej Bystrici. Dnes ide primárne len o to, či sa dokážeme udržať, či dokážeme prežiť a hlavne aj o to vymaniť a získať na svoju stranu čo najviac ľudí. Vážim si každého kto len nekecá, ale aj niečo robí.

Ja nie som ako iní, ktorí okamžite nálepkujú, odsudzujú a majú čiernobiele videnie. Išli ste s Chmelárom? Tu máte nálepku „zradca“. Odhalili ste sa, ukázali ste sa, karieristi, korytári atď atď.

Práve ťažká práca s ľuďmi je jedným z faktorov, ktoré ma na politike odrádzajú. Ale žiaľ to k politike nerozlučne patrí, či máte 0,12% alebo ste vládnucou stranou. Ak mám niekde svoje „koryto“, tak je určite mimo politiky. Keď doma opravujem stodolu, chystám chov kôz, starám sa o hydinu či si s priateľmi zahráme na heligónke, zaspievame a napijeme sa vína či navštívim nejaký folklórny festival, vezmeme deti na výlet, tak cítim pozitívnu energiu zo života. Tu je moje „koryto“, z ktorého mám radosť.

Tí ktorí ma poznajú by mohli vedieť, že nejaký okázalý luxus (ktorý nikoho z Chmelárovej strany po voľbách aj tak nečaká) ma nepriťahuje a nevidím v ňom naplnenie života. Rodinnú dovolenku radšej strávim v Zaježovej bez elektriky ako na nejakej jachte. Aspoň tí čo ma poznajú by to mohli vedieť. Nebaví ma predstavovať sa im znova a znova… alebo podľa seba súdim teba? Neviem… Som taký karierista, že spoločnú kandidátku podporujem i napriek tomu, že mňa ako jediného zo VZDORu strana socialisti.sk neschválila. Nehnevám sa na nich. Pri politike naopak pociťujem také nervózne zvieranie žalúdka… tam moje koryto určite nie je.

No robím ju z povinnosti, lebo ak to ľuďom nevysvetlíme my, tak nikto. Ak my sme ticho, tak oni majú pravdu. No potom si zapnite Facebook a vidíte tam kilá žlče kydaného na všetky strany a to ľuďmi, ktorí riešia rovnice o troch neznámych, ale všetko aj tak vedia, ďalej ľuďmi, ktorí sami nič nerobia (alebo robia úplné hlúposti) a ich jedinou „povinnosťou“ je kritizovať nás, že robíme málo, tak z toho je človeku hneď zle. Títo ľudia okrem kritiky a „odhaľovania“ nás pritom nedokážu zorganizovať ani jedno spoločné stretnutie „tých jediných pravoverných“ lebo sa ešte dva dni pred týmto stretnutím pohádajú. Ja som to, že sa pohádajú a že k stretnutiu nedôjde, vedel už mesiac dopredu. A pritom nikto z nich nebol platený pravicou a ani SIS a ani Sorošom aby tento prevratný míting prekazil. Oni sú skrátka len – poriadne obmedzení.

Ešte jedna ilustrácia:

KSS a VZDOR organizujú 17. november 2016 v Bratislave. Kritici od PC píšu: „Načo sa trepete do Bratislavy, treba ísť medzi ľudí napr. do Prievidze“. Kritici však neprídu ani do Bratislavy a ani do Prievidze.

KSS organizuje 17. november 2019 v Banskej Bystrici. Zúčastní sa ho aj delegácia VZDOR-u Kritici od PC píšu: „Načo idete do Bystrice, treba ísť medzi mladých na ten protest do Bratislavy a hovoriť im o socializme“. Kritici však neprídu ani do Bratislavy a ani do Bystice.

Aj pre toto Facebook veľmi často nezapínam a k spolupráci a útokom na nás sa vyjadrujem až teraz. Radšej dám ráno králikom a sliepkam.

Stanislav Pirošík – VZDOR-strana práce

List komunistom : Prečo je najvyšší čas na spájanie síl?

Napísané , autor:

Ak je možné čo najstručnejšie pomenovať politickú situáciu na Slovensku, hovorili by sme o preskupovaní síl. Udalosti posledných mesiacov a rokov doviedli spoločensko-politické procesy do momentu, kedy už prestávajú platiť „pravidlá hry“ a zabehnuté formy. Vo vzduchu cítiť spoločenské napätie, rysuje sa priestor na väčšie spoločenské pohyby.

Musíme si ako komunisti hneď na začiatku vyjasniť, že nasledovné pohyby nebudú sociálneho charakteru. Nasledovné desaťročie nebude patriť socialistickej revolúcii, nech si to želáme akokoľvek. Nie sú na to jednoducho splnené základné podmienky. Samotná existencia kapitalizmu nestačí, ako už Marx a Engels vysvetľovali. Chýba uvedomelá a k činu pripravená organizovaná sila, ktorá by dokázala v existujúcom systéme klásť svoje podmienky a presadzovať ich.

Ponovembrové roky pre nás komunistov znamenajú hlavne 30 rokov existencie triednych protikladov a teda z nich plynúceho triedneho boja. Toto obdobie zrodilo jednu celú novú generáciu, ktorá nijako nie je spojená s obdobím spred novembra 1989. Treba aj dodať, že ich táto minulosť ani moc nezaujíma. Zaujíma ich aktuálna sociálna situácia, realita každodenného prežívania – ich budúcnosť.

Čaká nás desaťročie boja konzervativizmu a liberalizmu?

Je dôležité, aby sme my komunisti správne chápali politickú situáciu. Musíme si ujasniť čo sa deje a kam to smeruje. Iba tak môžeme stáť vo vznikajúcej a formujúcej sa ľavicovej sile a ovplyvňovať jej smerovanie. Politické pohyby na Slovensku naberajú na sile, akoby sa politické udalosti a činy nie len koncentrujú v kratších časových úsekoch, ale naberajú na intenzite. O politiku začína javiť záujem viac ľudí a spoločnosť je akoby pripravujúca sa na istý druh konfliktu.

Nasledovné desaťročie bude obdobím boja národnej buržoázie proti tej nadnárodnej. V spoločnosti sa zahájila mobilizácia, pred konfliktom medzi „konzervativizmom“ a „liberalizmom“. Dejú sa nevídané politické kotrmelce, preskupujú sa rady jednotlivých strán a vznikajú početné koalície. Jedna kresťanská strana obviňuje druhú z „judášstva“.

Akoby sa schyľovalo k zásadnému stretu dvoch proti sebe bojujúcich síl. Jedna strana obviňuje tú druhú z číreho „zla“. Musíme si ich ale demaskovať, aby sme neupadali na jednu či druhú stranu bez poznania podstaty ich politického konania. To najhoršie, čo by sme ako komunisti mohli urobiť by bolo, ak by sme stránili jednej či druhej strane ako tej „lepšej“. Nie! Žiaden sudcovský mesiáš. Žiaden lepší východ či západ.

Spájanie síl a práca v podhubí budúceho hnutia

Naše hnutie je v troskách a dlhé roky snahy o získanie silnejšej spoločenskej podpory vyšli navnivoč. Nebudeme tu rozoberať dôvody. Našou úlohou je teraz stáť v tomto súboji na strane vykorisťovaných a využívať situáciu, ktorá bude priam predurčovať k vytváraniu budúceho silného ľavicového hnutia. Nevieme dnes presne určiť, ktorý zárodok je ten, ktorý pritiahne masy. Cítime podmienky na takýto príliv. Preto nemôžeme ďalej stáť a v podstate cúvať. Musíme urobiť krok vpred.

Práve v dnešných časoch, kedy sme svedkami vyostrujúcich sa rozporov kapitalizmu, rozporov medzi spoločenským charakterom výroby a súkromným, individuálnym privlastňovaním, alebo ak chcete individuálnym rozdeľovaním toho, čo spoločne a kolektívne ako spoločnosť vyrábame a vytvárame. Na povrchu tohto základného kapitalistického rozporu sa nám dnes rozhára (opäť, zas a znova) aj boj nadnárodného kapitálu proti tomu domácemu, národnému. Preto dnes získavajú na sile a sú na vzostupe po celej Európe národné, nacionalistické a konzervatívne strany vyzývajúce na boj proti tzv. globalizácii. Treba ale povedať, že globalizácia v takej podobe, ako ju dnes zažívame, je úplne prirodzeným a zákonitým javom kapitalizmu v jeho najvyššom vývojovom štádiu, v imperializme.

Nadnárodný kapitál je a vždy bude silnejší ako ten národný. Je nútený hľadať nové a nové trhy, nové odbytištia, aby prežil, aby odvracal svoju vlastnú krízu a pohlcuje menších a slabších. Tento proces je nezvratný. Ako obal tohto spoločenského procesu, ktorý má svoju podstatu v hospodárskej, materiálnej základni spoločnosti nám tu vystupujú rôzne ideológie a názory, ktoré pôsobia ako pláštik skrývajúci tú skutočnú podstatu týchto triednych bojov. Sme dnes svedkami ideového a politického boja konzervativizmu, opierajúceho sa o nacionalizmus, tzv. tradičné hodnoty atď. S tým ide však ruku v ruke aj xenofóbia a nakoniec fašizmus.

Za týmito všetkými vznešenými frázami o „ochrane života (Kotleba)“, „tradičných hodnotách (Danko)“, „zdravom rozume (Sulík)“, „normálnom Slovensku“ (Harabin) a podobné rétorické exkrementy,  je však nutné vidieť skutočný záujem maloburžoázie a jej konzervatívnej ideológie, ktorá má za ciel v prvom rade chrániť jej hospodárske a vlastne aj priamo existenčné záujmy. Vlastne záujem zachovania svetového poriadku tak ako bol a brániť to, na čom bol založený, tzv. národné tradície a popri tom môcť hlavne naďalej vykorisťovať svoje milované domáce, národné masy námezdných novodobých otrokov. A tých ešte vyzýva a burcuje na obranu svojich národných a tradičných hodnôt, s ktorých však profituje iba ona sama. Vyzýva v prvom rade na ochranu tradícií vykorisťovania, na ktorom je naša tradičná civilizácia vybudovaná a postavená!

Zo všetkých tradícií, ktoré konzervativizmus a nacionalistické sily tak vehementne obraňujú, je najdôležitejšie právo na súkromné vlastníctvo, tzv. národná zvrchovanosť a kresťanské princípy spôsobu života, kde budú mať rozhodujúci vplyv najmajetnejšie národné sily, cirkev nevynímajúc. Naproti tomu veľkokapitál, zakrývajúci sa plášťom liberalizmu zo všetkými svojimi vzletnými ideálmi o slobode jedinca a jeho ľudských právach, sleduje jeden jediný skutočný cieľ. Búrať a odstraňovať bariéry a hranice a umožňovať nadnárodnému kapitálu globalizovať a znásobovať svoje zisky, vstupovať na stále nové a nové trhy a požierať stále viac a viac národného kapitálu a tým v konečnom dôsledku likvidovať stále viac a viac národnej maloburžoázie. Preto musí búrať staré tradičné spôsoby, musí vytvárať nadnárodné organizácie nadradené národným štátom, upravovať a prispôsobovať legislatívu v jednotlivých krajinách, skrátka kapitál naozaj nepozná hranice. Aj pre liberalizmus je zo všetkých hodnôt a práv, ktoré presadzuje, najdôležitejšie právo na súkromné vlastníctvo, právo na súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. A teda právo vykorisťovať človeka človekom, dnes aj celé národy a hlavne námezdne pracujúce masy celého sveta.

Skutočným cieľom liberalizmu a nadnárodného kapitálu, v tomto štádiu kapitalizmu, v imperializme ani nemôže byť nič iné ako vytvorenie jednotného, unifikovaného celosvetového poriadku v ktorom je zabezpečená bezvýhradná vláda finančného, bankového kapitálu a všetko je nastavené len pre efektívnejšie zhŕňanie a násobenie ziskov nadnárodných spoločností a zúfalé snaženie sa o odďaľovanie  blížiacej sa, ale tiež zákonitej a neodvratnej, ďalšej hospodárskej krízy z nadvýroby. Tá už prepuká po celom svete a roztáča ekonomické vojny v globálnom merítku. Vznikajú nové spojenectvá a vyhlasujú sa vojny – zatiaľ ekonomické v podobe ciel a embárg.

Kým národné a konzervatívne sily stavajú do popredia tzv. národné, kresťanské, tradičné hodnoty, aby odolávali tlaku nadnárodného kapitálu, aby mohli podľa dobrých a priam svätých tradícií vykorisťovať pracujúce masy vo svojich krajinách, liberáli a globalisti presadzujú menej regulácií, viac tzv. slobody pre jedinca, ale hlavne viac slobody pre kapitál. Toto všetko v záujme ešte väčšieho a efektívnejšieho násobenia ziskov, v záujme ešte väčšieho a efektívnejšieho vykorisťovania.

Teda frázy a gestá, ktoré používajú tieto dve strany v súčasnom vývoji kapitalizmu, sú iba zásterkou ich skutočných dôvodov. Samozrejme, logicky ich nemôžu verejne prezentovať neuvedomelým masám, lebo by ich pracujúci nemali záujem podporovať. A o podporu čo najväčšej skupiny obyvateľstva v prichádzajúcom strete predsa ide obom stranám.

O čo je konzervativizmus vo svojej podstate hrubší a surovejší, o to je liberalizmus cynickejší a bezcitnejší.  Oba majú spoločného viac ako sú si ich predstavitelia a podporovatelia ochotní pripustiť, či si už ich materiálnu základňu z ktorej vychádzajú uvedomujú, alebo nie.

Na začiatku sme hovorili o vyostrujúcich sa triednych rozporoch súčasného kapitalizmu a o konzervativizme a liberalizme, ako o dvoch ideológiách vyvíjajúceho sa a meniaceho kapitalizmu a zároveň predstavujúce konflikt medzi nadnárodným a domácim kapitálom, medzi veľkoburžoáziou, nadnárodnou finančnou oligarchiou a národnou buržoáziou, hovoril som o tomto konflikte, ktorý vyrastá iba na povrchu hlavného kapitalistického rozporu, rozporu medzi spoločenskou prácou a súkromným privlastňovaním .

Dialektika nás učí, že vývoj smeruje od nižšieho k vyššiemu a tento vývoj nemožno nijako zvrátiť. To sa týka aj vývoju spoločnosti. Boj liberálov s konzervatívcami je iba predvojom boja tohto základného kapitalistického antagonizmu, boja vlastníkov výrobných prostriedkov, kapitalistov s námezdnými pracovníkmi, proletármi. V tomto sa nič nemení. Iba formy sú úplne iné, než tomu bolo pred 150 rokmi, keď tieto procesy popisovali Marx s Engelsom.

Obe spomínané ideológie sú ideológiami vládnucej triedy v dnešnej spoločnosti, ideológiami kapitalistov a vyjadrujúcimi ich hospodárske a politické záujmy. Je práve úlohou komunistov, poukazovať na tieto skutočnosti, vysvetľovať spoločenské pohyby, spoločenský a politický vývoj, ako aj a hlavne materiálnu základňu, z ktorej sa tieto pohyby odvíjajú. Poukazovať na to, prečo v spoločnosti vznikajú také, či onaké javy a ako ich správne chápať. Vysvetľovať materiálnu podstatu triednych rozporov a odhaľovať ich. Našou úlohou je opäť oprášiť a pozdvihnúť proti konzervativizmu a liberalizmu, ako spiatočníckej resp. úpadkovej ideológii novú, skutočne progresívnu alternatívu. Alternatívu socializmu.

Kým konzervativizmus sa snaží o nemožný návrat do minulosti a liberalizmus s jeho jedinou hodnotou, hodnotou zisku predstavuje súčasnosť, socializmus predstavuje budúcnosť. Namiesto konzervatívneho spiatočníctva a stagnácie, namiesto liberálneho bezcitného individualizmu socialistický kolektivizmus, namiesto náboženskej podriadenosti, či nacionalizmu, namiesto bezprízorného svetoobčianstva proletársky internacionalizmus. Namiesto vojny mier. Namiesto nekonečného súperenia spolupráca vykorisťovaných pracujúcich na celom svete. Tak ako kapitál nepozná hranice, tak je pravda že ani mi nemáme vlasť. Máme však spoločný triedny záujem. Na rozdiel od konzervatívcov či liberálov, pre pracujúcich nie je tou najväčšou hodnotou zisk. Ale práca, práca pre potreby celej spoločnosti kde sa to čo spoločne vyprodukujeme bude prerozdeľovať podľa potrieb celej spoločnosti.

Tento svet má alternatívu. Tou alternatívou je socializmus!

Martin Jágrik- VZDOR-strana práce

Zmeňme názvy námestí a ulíc v kapitalistickom duchu: Alebo, čo tak miesto vznikajúceho Námestia nežnej revolúcie, pomenovať ho ako Gorilie námestie?

Napísané , autor:

Určite každý z vás zaznamenal iniciatívu zmeniť názov časti námestia SNP na námestie nežnej revolúcie. Tento nápad je jasná hlúposť, rozdeľovať námestie SNP na dve iba kvôli tomu, aby sme tu mali námestie, ktoré pripomína opätovné nastolenie kapitalizmu. Keď sa však nad tým zamyslíme hlbšie, určité racio sa v tom nájsť dá.

Každé obdobie nieslo so sebou aj prezentáciu určitých mien a udalostí v názvoch slovenských ulíc a námestí. V časoch monarchie to boli mená panovníkov a významných ľudí pre monarchiu. Toto sa prenieslo čiastočne aj do 1. ČSR (medzivojnovej) a pribudli názvy, ktoré boli spojené s obdobím tejto republiky. Obdobie kléro-fašistického Slov. štátu som z tohto pohľadu nejak nemapoval.

Po roku 48 sa do názvov ulíc a miest dostávali väčšinou mená našich osloboditeľov, názvy ako námestie SNP, Námestie víťazného februára, rôzne budovateľské názvy, nazvy v ktorých boli mená predstaviteľov komunistického a robotníckeho hnutia, mená kozmonautov, či mená významných osobností.

Akurát od roku 89 sa vývoj uberal iným smerom. Samozrejme, rýchlo sa odstraňovali sochy, pamätné tabule, menili sa názvy, ktoré akýmkoľvek spôsobom pripomínali socializmus.

Do nových názvov sa nijako nedostával duch novej doby, teda znovuzrodeného kapitalizmu, ktorý tu už „budujeme“ takmer 30 rokov a bolo by na čase tento historický deficit odstrániť a aby sa kompetentní nemuseli veľmi trápiť aké nové názvy použiť, rozhodol som sa pomôcť a ponúknuť názvy, ktoré dostatočne vystihujú dnešnú dobu. Je totiž naozaj na čase, aby sme po 30tich rokoch kapitalizmu mali v mestách a mestečkách na našom Slovensku názvy, ktoré definujú súčasný režim.

Tu ponúkam niekoľko vhodných originálnych názvov a som taký skromný, že nepožadujem za to ani žiadne finančné ohodnotenie a každé mesto môže pokojne použiť názov ulice, či námestia, ktoré odznejú v tomto článku.

Tu sú návrhy:

Gorilie námestie

Námestie nezamestnanosti

Námestie finančných skupín.

Ulica nízkych platov,

Ulica otrockých pracovných podmienok

Námestie zbohatlíkov

Námestie oligarchov

Ulica mafiánov

Nábrežie žobrajúcich

Ulica chudobných

Námestie biednych dôchodkov

Námestie skorumpovaných politikov

Ulica privatizérov

Námestie poplatkov v zdravotníctve

Ulica hospodárskej krízy

Ulica chamtivých a bezcitných

Námestie krachujucich firiem

Ulica drahých potravín

Ulica nedostupného bývania.

Námestie zadĺženosti

Ulica exekúcií

Námestie bezdomovcov

Drogová alej

Ulica feťákov

Ulica prostitúcie

Námestie miliardárov

Námestie úžerníkov

Zatiaľ ma napadlo týchto pár názvov, ktoré by mohli zdobiť ulice a námestia našich miest. Ak vás napadnú ďalšie, pokojne v diskusii napíšte a doplníme ich. Bol by v tom čert, aby sa kapitalizmus nemohol konečne začať pýšiť svojimi „úspechmi“

Ján Zmeko- VZDOR -strana práce

Ľahostajnosť k utrpeniu nemôže mať hlavné slovo v spoločnosti: Nenáhovárajme si, že veď niekto iný pomôže, ale pomôžme my !

Napísané , autor:

Pred pár dňami som sa vrátil z dovolenky z Chorvátska, kde som zažil jednu smutnú, ale zároveň aj pozitívnu skúsenosť. Počas prechádzky na pláži som so snúbenicou zbadal na jednom múre mačiatko. Keď sme k nemu prišli bližšie, zistili sme, že mačiatko má vytečené očko, rozsiahlu infekciu druhého oka a prakticky už ani na neho nevidelo. Odovzdane tam vyčerpane ležalo a čakalo na istú smrť.

Najhoršie bolo to, že okolo toho mačiatka sa beztarostne opaľovali, oddychovali a oddávali plážovým radovánkam desiatky ľudí, ktorí celú dobu to mačiatko museli vidieť v tom jeho otrasnom stave a trápení. Len pár metrov od neho ležali beztasrostní ľudia, ktorí sa vypekali na slnku…

Okolo toho mačiatka museli prejsť stovky ľudí, nakoľko ležalo pri frekventovanom chodníku k miestnemu plážovému baru. Nikto však nič nespravil, nijak mu nepomohol a radšej si ďalej užívali zábavu, miesto toho, aby mu nejak pomohli. Keď sme to mačiatko zobrali do krabice, aby sme ho odniesli k veterinárovi, tak nás tieto desiatky ľudí pozorovali… Je smutné, koľká ľahostajnosť vládla v týchto ľuďoch, veď tá obľúbená výhovorka, akou si to ospravedlňujeme, že veď sa už niekto iný nájde, kto pomôže… Nie, veľakrát sa nikto nenájde a práve vy ste mohli byť tými, čo vedia pomôcť, keď ešte nie je neskoro.

Nakoľko bol víkend, bolo veľmi ťažké nájsť veterinára, nakoniec sa to vďaka obetavosti mojej sesternice Jarky podarilo a po množstve telefonátoch sme našli v meste Split ochotnú veterinárku, ktorá napriek víkendu a pokročilej hodine prišla do svojej kliniky a prijala toto zúbožené mačiatko. Podľa jej slov, už by netrvalo dlho a mačiatko by uhynulo, že sme ho doniesli v hodine dvanástej. Mačiatku sme zaplatili nevyhnutnú operáciu oka, antibiotiká, infúzie a ďalšie lieky a liečbu. Mačiatko bolo riadne začipované a dostalo aj svoj cestovný pas. Celkovo náklady na jej záchranu boli niečo nad 200 eur.

Mačiatko sa po operácii rýchlo zotavovalo a už po dvoch dňoch bolo schopné prevozu na Slovensko, nakoľko na ulici by už neprežilo a tak sa rozhodlo, zobrať na Slovensko do domácej starostlivosti. Mačiatko by ste dnes nespoznali, je plné života, rozdáva lásku na vôkol a raduje sa z každého nového dňa. Veľká vďaka patrí sesternici Jarke, mojim krstným rodičom a ďalším mojim rodinným príslušníkom, ktorí v obrovskej miere pomohli k záchrane tohto zúboženého mačiatka.

Prosím, nebuďme ľahostajní k utrpeniu !

Miroslav Pomajdík- Vzdor-strana práce

Prečo platíme za lieky, ktoré sme v živote zaplatili už 1000-krát?

Napísané , autor:

„Pacienti si za viaceré lieky priplatia stovky eur. Zmeny pripravuje ministerstvo zdravotníctva. Najviac by zaťažili peňaženky ľuďom s onkologickými ochoreniami, epilepsiou, cukrovkou či psychickými poruchami. Za jedno balenie konkrétneho medikamentu na leukémiu by mal pacient doplatiť 2 166 eur, na psoriázu 1 227 eur.“ Hovorí sa v správach RTVS. Tá istá televízia dnes odvysielala príspevok od onkologickej pacientky Kataríny, ktorej poisťovňa odmietla preplatiť za liečbu 4000 €.

Takmer každý z nás platí povinné odvody do zdravotných poisťovní. Jedná sa o nemalé čiastky, nejeden by z toho zaplatil aj hypotéku. Sám som reumatický pacient, no lieky a úkony spojené s mojou liečbou, resp. s udržiavaním zápalu vo svojich medziach ani zďaleka neprekročia odvody, ktoré každý mesiac zaplatím. Ale veď v poriadku, nech moje odvody pomožu niekomu, kto to potrebuje. Choroby si častokrát nevyberáme.

Prečo však napriek tomu postávajú pred nemocnicami, či hypermarketmi ľudia s kasičkou „prispejete na detskú onkológiu?“ Prečo sa pacientke Kataríne musia skladať súkromné osoby ešte raz na to, aby si zaplatila liečbu? Načo platíme odvody, keď potom ešte máme prispievať do kasičiek a na trasparentné účty?? Prečo keď sme ako strana pracujúcich nazbierali pár eur, ktoré sme si odtrhli od výplat a pomohli niekomu s úrazom či postihnutím, hneď nás zaplativili desiatky ďalších žiadostí v domnení že sme strana plná Borisov Kollárov? Prečo keď vám nezaklope na dvere Vilo Rozboril s nejakým hokejistom z NHL, ktorý Vás nevezme na liečbu do USA, ktorú Vám aj zaplatí, tak jednoducho umriete?

Je „zlá“ len poisťovňa, ktorá nechce zaplatiť 4000 €? „Áno aj…“ ale tam to ani zďaleka nekončí. Tie nehorázne peniaze za liečbu totižto niekto pýta…. Niekto vám ten liek nevydá, nezachráni Váš život dokial neprinesiete hotovosť. Koreň problému treba hľadať už tu. Zdravotníctvo v kapitalistickom ponímaní totiž nie je služba, na ktorú sa pracujúci formou platenia odvodov a daní skladajú, ale je to odvetvie trhu ako každé iné. A to od penicilínu až po CTčko a liečbu či neliečbu rakoviny. Aj z našich odvodov sa pánom z Penty stavajú honosné vily s podzemnými strelnicami, zatiaľ čo my, ktorí chodíme do práce sa máme hanbiť, keď na ulici neprispejeme na detskú onkológiu. Aj z našich odvodov sa vyplácajú nehorázne peniaze kadejakým masérom s dobrými konexiami. Nech sa oni postavia s kasičkou pred nemocnicu či Tesco.

Už v minulosti a aj naživo v televízii som kritizoval napríklad pôsobenie súkromných záchraniek, pretože podľa môjho sedliackeho rozumu sa neskladáme na ich zisk, od jednej som dostal aj súkromný list. Rovnako to platí pre každého, kto podniká v zdravotníctve, či už sa jedná o poisťovňu, farmaceutickú firmu, alebo poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Tieto subjekty totiž za svoje „služby“ požadujú trhové ceny. To znamená nie len náklady spojené s riadnou prevádzkou a inováciami, ale aj s poriadnym ziskom. Človeku sa až zastavuje rozum, keď sa dozvedá, koľko stojí ktorý úkon v zdravotníctve…

Malý príklad. Mám nejaké mesto a mám vlastné technické služby. Chlapi – pracovníci majú napr. 5-10 eur na hodinu. Spravia čo je potrebné, materiál si nakupujeme sami, vo vačšom množstve si dojednám zľavu atď. Druhá možnosť je najať si nejakú súkromnú firmu, tí chlapi tiež majú 5-10 eur na hodinu, ale účtujú mi 20 € / hod. Za materiál si prihadzujú tak 10-20% a takto mi ho predávajú.

Tá druhá vatianta je to, jako funguje kapitalistické zdravotníctvo. Kapitalistické zdravotníctvo je jedno z najlepších – pokiaľ naň máte peniaze. Inak Vás pokojne nechá umrieť. Kapitalistický systém má / vlastní prostriedky k liečeniu alebo spomaleniu smrtelných chorob, ale pokiaľ nevydáte doplatok 2166 eur tak Vám tieto prostriedky nevydá. Mám inú predstavu o fungovaní spoločenského zriadenia.

Podľa mojho názoru všetky výdobytky a objavy, ktoré dokážu zachrániť ľudský život majú byť verejne dostupné. Keď viem podať prvú pomoc, tak je mojou povinnosťou ju podať. Systém, ktorý má prostriedky na záchranu ľudských životov, no umelo ich zadržiava, dopúšťa sa zločinu proti ľudskosti. Všetky peniaze, ktoré sú formou odvodov odovzdané poisťovniam, majú byť do posledného centa využité pre potreby pacientov. Nie na vytĺkanie zisku. Na to odvody neplatíme. V spore Slovensko vs. Union (Achmea) sme však videli sme, že európske súdy majú iný názor. Im je prednejší zisk hŕstky kapitalistov ako zdravie obyvateľov krajiny.

Na záver želám všetkým veľa šťastia a zdravia….

Stanislav Pirošík- VZDOR- strana práce

Kapitalizmus a jeho zločiny vo svete: Zoznámte sa s konkrétnymi príkladmi a krajinami, kde kapitalizmus zmasakroval milióny ľudí

Napísané , autor:

Československo za Masaryka

Na začiatok odcitujem výrok pána poslanca Osuského, ktorý keď predkladal zákon o zločinoch komunizmu povedal aj tieto slová:  „Je pravda, že žijeme v dobe, keď sa pravda relativizuje, keď sa s pravdou niekedy nakladá ako s onucou a keď sa lož pokladá za gavaliersky delikt. Lož ale nemôže byť gavalierskym deliktom, ak sa jedná o nespochybniteľné a verifikované pravdy,“ Aké vznešené slová by to boli, keby nevyšli z úst človeka, ktorý sám popiera zločiny kapitalizmu.

O prvej Československej republike sa učí ako o vzore demokracie, neučí sa o biede pracujúcich o veľkej vlne vysťahovalectva, hladových dolinách, neučí sa o streľbe do štrajkujúcich a protestujúcich, ktoré si len v Československu vyžiadali vyše 200 obetí, neučí sa o perzekúcii politicky aktívnych robotníkov.

122992-pochod-kosice-nestandard2

Robotnícky hnev vykúpali v krvi

Strieľanie do protestujúcich robotníkov bolo po celej Európe v 20tých či 30 tých rokoch úplné bežné. Zmasakrovaných boli takto desiatky tisíc robotníkov po celej Európe. Kto vám hovorí o írskom hladomore, na ktorého potlačenie Angličania nevyvinuli žiadne úsilie a tak od hladu zomrelo vyše 1 a pól milióna Írov a ďalších 2,5 milióna sa ich muselo vysťahovať, lebo ináč by zahynuli tiež.

Rok 1968 a revolta v Západnej Európe

Revolučný rok 1968 zasiahol aj Západnú Európu, kde jednotky NATO potláčali jedno ohnisko revolty za druhým. Pracujúci začali preberať fabriky pod vlastnú kontrolu. Miestne vlády používali na dobytie fabrík poriadkové sily štátu, ktoré sa tak prakticky stali súkromnou armádou v rukách najbohatšej oligarchie a ktorá skákala tak ako oni pískali.

Len v Taliansku následná represia, väznenie postihlo vyše 100 000 ľudí! V tých rokoch po každej demonštrácii v Taliansku zostávalo vždy niekoľko mŕtvych demonštrantov. Stalo sa presne to, na čo celé tie roky poukazujeme. Sloboda sa v kapitalizme končí vtedy, keď siahnete vládnucej oligarchii na súkromné výrobné prostriedky. Vtedy systém demaskuje svoju pravú tvár a vy zrazu čelíte od fyzického násilia až po likvidáciu.

Kedy odhalia svojich agentov CIA, FBI, Mosad, SIS, MI6…

Obete kapitalizmu mali, tak isto svoje mená, svoje trpké osudy, no ich smrť väčšine akosi uniká. Zverejňujeme členov ŠTB, no kedy zverejnia západné štáty, či USA svojich agentov a svojich členov kománd smrti? Izraelská, či americká tajná služba likviduje veselo ľudí aj v Európe, na územiach cudzích štátov. Toto sú obete koho? Tie milióny ľudí boli zabíjaní, mučení a prenasledovaní kapitalistickými režimami.

Žiadna Operácia Splitner Factor, ktorá bola riadená CIA, žiadne procesy so západnými a americkými komunistami, vylúčenie komunistov z vlády vo Francúzsku, Taliansku, podpora monarchistov v Gréckej občianskej vojne, kde britské jednotky zabíjali partizánske skupiny odporu. Hanebné bombardovanie Juhoslávie neprežilo viac ako 3 tisíc ľudí.

Koloniálna éra európskych mocností a USA

USA, Španieli, Portugalci, Briti, Francúzi stoja za vyvraždením 100 miliónov domorodých Indiánov v Severnej, Strednej a Južnej Amerike. Američania vyvraždili 60 miliónov bizónov, aby vyhladovali indiánske odbojné kmene.

Obchod s otrokmi neprežilo 15 miliónov ľudí. Briti používali proti odbojným národom genocídne praktiky. Umelo vyvolávali hladomory, ktorým napr. len v Indii podľahlo počas koloniálnej éry vyše 30 miliónov Indov.

Pri potláčaní búrskeho odporu v Afrike vymysleli Briti koncentračné tábory v ktorých zahynulo 30 000 Búrov. Belgičania nijak nezaostávali za inými mocnosťami a ich krvavú vládu v Belgickom Kongu neprežilo 10 miliónov miestnych obyvateľov.

Francúzi pri dobíjaní Alžírska zmasakrovali 300 000 Alžírčanov a v alžírskej vojne za nezávislosť, ktorá sa rozpútala po 2. sv. vojne zabili vyše 1 milión obyvateľov tejto krajiny. V Afrike brutalita a potláčanie národnooslobodzovacích hnutí zo strany Francúzska stála vyše milióna Afričanov životy.

Latinská Amerika, pokusný králik Američanov

V Latinskej Amerike Spojené štáty americké a západné veľmoci vyzbrojovali, pomáhali a finančne zásobovali eskadróny smrti, ktoré po celej Latinskej Amerike rozsievali smrť. Vyprovokovali množstvo prevratov a občianskych vojen v tých krajinách Latinskej Ameriky, kde sa k moci demokratickou cestou dostali pokrokové, socialistické, či ľudové hnutia, strany, či prezidenti.

Argentína- 30 tisíc mŕtvych, Brazília, Salvador – 80 tisíc mŕtvych, Nikaragua – 80 tisíc mŕtvych, Peru, Bolívia, Venezuela, Chile, Portoriko, Panama či Guatemala -200 tisíc mŕtvych. Tieto krajiny zažili na vlastnej koži, ako vyzerá demokracia „made in USA“. Všetko sa to robilo s cieľom udržať kapitalizmus v týchto krajinách. Za éry Reagana sa prevalila na verejnosť aféra Írán-Contras, kde sa okrem iného zistilo aj to, že CIA aktívne napomáhala pašovaniu niekoľkých ton kokaínu z Nikaraguy do USA.

Kolumbia

Vláda v Kolumbii dostáva viac než štedré finančné prostriedky z USA a v tejto krajine zmizne bez stopy ročne niekoľko tisíc študentských, odborárskych, občianskych  a politických oponentov súčasnej vlády.

Mexiko

Drogová vojna si za roky 2006- 2016 vyžiadala už vyše 60 000 mŕtvych Mexičanov. Dovolím si povedať, že títo ľudia sú obeťami kapitalizmu, lebo práve tento systém drží Mexiko v obrovskej chudobe a z toho pramení moc drogového priemyslu.

Chudobní Mexičania potrebujú uživiť svoje rodiny a veľakrát jedinou možnosťou je pracovať pre drogové kartely. Jedine takto môžu zabezpečiť ako taký život pre seba a svoje deti. Títo ľudia sú k tomuto dohnaní systémom, ktorý im nedokáže zabezpečiť dôstojné živobytie, prácu,  dôstojné sociálne podmienky a stabilitu.

Afrika

Afrika, ďalší kontinent, ktorý zažil západnú a americkú koloniálnu a neokoloniálnu politiku v praxi. Juhoafrická republika a jej vládny apartheid bielej menšiny udržiavali tak dlho pri živote práve západné veľmoci. Nelson Mandela by nám k tomu istotne  niečo vedel povedať. Juhoafrická vláda mala prsty aj v občianskej vojne v Angole, ktorá si vyžiadala pol milióna mŕtvych. Vojna v Mozambiku 1 milión obetí, Rwanda 1 milión obetí.  Najbrutálnejší africkí diktátori, ktorých sadizmus a genocídne praktiky obleteli svet sa držali pri moci vďaka svojmu spojenectvu so Západom.

Občianska vojna v Kongu, ktorá si vyžiadala už viac ako 6 miliónov obetí, je vojnou vládnych síl  a západných korporácií, s tichým súhlasom západných mocností proti kmeňovým hnutiam, ktoré si chránia svoje domovy nemilosrdne ničené pre bohaté nerastné náleziská. Vo vojne v delte Nigeru, kde sú bohaté náleziská ropy sa zúčastňuje aj taká známa spoločnosť, akou je Shell. Shellka si najíma žoldnierov, ktorí systematicky vraždia a vyháňajú miestnych obyvateľov. Nie nadarmo sa hovorí africkým diamantom krvavé, lebo práve z ich predaja africkí diktátori financujú svoje armády a nakupujú zbrane.

Ázia

Málokto vie, že tak nenávidených Červených Khmérov v Kambodži financovali a vyzbrojovali tajne USA, ktoré ich využívali v boji proti tak z ich strany nenávidenému Vietnamu, ktorý uštedril USA veľkú vojenskú blamáž. Málo zdôrazňovaným faktom tiež zostáva, že bombardovanie Kórey, Vietnamu a Kambodže zo strany USA, stála tieto krajiny vyše 5 miliónov civilných obetí.

Indonézia – V decembri roku 1975 dal diktátor Suharto príkaz na obsadenie Východného Timoru a 12. novembra 1976 vyhlásil jeho  pripojenie k Indonézii.. Jeho armáda vo vojenských operáciách v Papue, Acehu a vo Východnom Timore zabila okolo 300 000 ľudí. Suhartov režim má na svedomí vyvraždenie okolo 1 000 000 stúpencov komunizmu a oponentov režimu, plus 300 000 mŕtvych Východotimorčanov a ďalších ostrovanov.

Arabský svet

Arabské diktátorské režimy v Egypte, Tunisku, Jemene…sa držali pri moci vďaka veľkej podpore zo Západu a USA.  Egypt, Tunisko, Jemen, Alžírsko…dostávali obrovské finančné a vojenské dotácie z USA a Západu. Západ sa mlčky celé roky prizeral, ako je krvavo potláčaná jedna arabská revolúcia za druhou. Alžírsky režim za posledné roky zmasakroval cez 200 000 svojich obyvateľov. Západ mlčal. Palestína a Libanon len pred nedávnom zažili besnenie izraelských vojsk. Od roku 1947 Izrael zabil viac ako 30 tisíc Palestínčanov a 4 milióny ich z krajiny vyhnal. Blokáda Gazy, či nerešpektovanie bezpečnostných rezolúcií OSN zo strany Izraela, je ďalším smutným faktom.

Iracká a afgánska realita

Počas embarga, ktoré nariadilo OSN zahynulo kvôli hladu 1 milión Iračanov z toho bolo pol milióna detí. Od invázie USA do tejto krajiny až pod dnešný deň zahynulo viac ako milión 200 000 tisíc Iračanov. Americké dobrodružstvo v Afganistane neprežilo 30 tisíc Afgáncov.

Aj vďaka kapitalistickému systému, ktorý až priepastne otvára sociálne nožnice, rozdiel medzi bohatými a zbytkom ľudstva rastie do enormných rozmerov, tak ako aj rozdiel medzi vyspelými štátmi a krajinami tretieho sveta, devastácia životného prostredia  ktorú poháňa modla konzumu (dieťa kapitalizmu), tak všetky tieto príčiny stoja státisíce ľudí po celom svete ročne životy.

O tom aký je dnešný kapitalizmus úžasný hovoria aj tieto čísla:

Každú minútu zomrie na svete 17 detí kvôli podvýžive a chorobám. 1,2 miliardy ľudí žije v extrémnej chudobe, teda zo sumy menej ako jeden dolár na deň,

  • viac ako miliarda ľudí pije znečistenú vodu,
  • viac ako 100 miliónov detí nemá šancu chodiť do školy,
  • počas tehotenstva alebo pri pôrode zomiera ročne 500 000 žien, väčšina z nich v rozvojových krajinách,
  • 860 miliónov dospelých nevie písať a čítať,
  • 3 miliardy ľudí, žije za menej ako 2 doláre denne,
  • 54 krajín je dnes chudobnejších ako v roku 1990,
  • najbohatšie 1% ľudí má väčší príjem ako najchudobnejších 57%,
  • 1,3 miliardy ľudí nemá prístup k nezávadnej vode,
  • 800 miliónov ľudí je podvyživených,
  • každoročne zomrie 8 miliónov ľudí iba preto, že sú príliš chudobní, aby prežili,
  • 1600 matiek denne zomiera v dôsledku pôrodných komplikácii,
  • 6 500 Afričanov každodenne zomiera na predchádzateľné a liečiteľné choroby a kvôli nedostatku liekov (ktoré si my môžeme kúpiť v hociktorej lekárni),

Je naozaj schyzofrenické, keď niekto bez mihnutia oka dokáže vyrátať obete “komunizmu“ a na druhej strane odmietne uznať obete kapitalizmu. Keď sa riadi formulkou, čo socialistický režim, to pripočítanie ku súhrnnému počtu obetí “komunizmu“, tak to isté musí aplikovať aj na druhej strane, čo kapitalistický režim, to počet obetí kapitalizmu, ale ako vidíme táto formulka u nich neplatí.

Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce

00-01-rightwing-criticism-of-socialism