Dňa 29. decembra 1890 usmrtili vojaci USA okolo 300 Indiánov z kmeňa Lakotov, pričom väčšina mŕtvych boli ženy, starí ľudia a deti. Táto udalosť je známa ako masaker pri Zranenenom kolene- Wounded Knee Massacre. V rokoch, ktoré viedli až k masakru, bieli osadníci zaberali Indiánom ich krajinu a vybíjali stáda bizónov, ktorých sa preháňalo po USA pred príchodom bielych kolonizátorov vyše 60 miliónov.
Obavy z rastúcej nespokojnosti medzi Indiánmi v rezerváciách viedlo vládu USA k rozhodnutiu zadržať starších Indiánov a ich náčleníkov, o ktorých si mysleli, že by mohli predstavovať pre bielych kolonizátorov hrozbu. Zadržania a zabitie Sediaceho býka vyvolalo boje medzi Indiánmi a americkou armádou.
Po zadržaní skupiny stoviek Indiánov pod vedením náčleníka Spotted Elka, im americká vojenská kavaléria nariadila presunúť sa do internačného tábora a pokúsili sa ich odzbrojiť. Vojenská jednotka Spojených štátov, ktorá ich zastavila, použila neskôr rôzne argumenty na to, aby ospravedlnila otvorenú streľbu a masaker v indiánskom tábore, ktorému padli za obeť väčšinou ženy, deti a starci…
Thomas Sankara bol prezývaný aj ako africký Che Guevara. Bol to marxistický revolucionár a vyznávač pan-afrikanizmu a antiimperializmu. Prezidentom štátu Burkina Faso sa stal v roku 1983. Sankara zvrhol konzervatívnu vojenskú juntu. Inšpiráciou mu bola kubánska revolúcia a Fidel Castro. V krajine zahájil ambiciózny ekonomický a sociálny program. Vytvoril policajné jednotky bojujúce s korupciou, spustil pozemkovú reformu. Sankara takisto znárodnil veľké nerastné bohatstvo africkej krajiny a realizoval kampane masovej gramotnosti.
Zlepšil zdravotnú starostlivosť, vzdelanosť a práva žien. Nechal zaočkovať niekoľko miliónov detí proti meningitíde, žltej horúčke a osýpkam a nechal zasadiť 10 miliónov stromov, aby zamedzil rozširovaniu púšte v krajine. Burkinu Faso odviedol od predátorských neokoloniálnych finančných systémov Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Krajina tiež profitovala z 350 škôl vybudovaných v rámci komunitných programov.
Jeho politika však bola tŕňom v oku viacerých mocných skupín a v roku 1987 bol Sankara zavraždený pri prevrate, len štyri roky po nástupe k moci. Prevrat viedol jeden z jeho najbližších priateľov, Blaise Compaoré, 15. októbra 1987 a bol podporený Francúzskom. Sankara tyždeň pred svojim zavraždením povedal, teraz už preslávený výrok „Zatiaľ čo revolucionári, ako jednotlivci môžu byť zabití, ty nemôžeš zabiť myšlienky.“ Sankara je dodnes osobnosťou, ktorá je vo veľkej úcte a inšpiruje mnoho obyvateľov Afriky.
Izraelskí vojaci zastrelili neozbrojeného mierového palestínskeho aktivistu Ibrahim Abu Thuraya, ktorý bol od roku 2008 na vozíčku, ked prišiel o nohy a obličku, potom čo bol zranený izraelským vrtuľníkom, ktorý ho zameral, keď odhodil izraelskú vlajku a zdvihol palestínsku vlajku pozdĺž hraníc“. Tu vidieť pravú tvár izraelského režimu, ktorý zavraždí aj neozbrojeného muža na vozíku, aké bezpečnostné riziko mohol znamenať tento mierový aktivista pre Izrael? Abu ďalej bojoval aj po obrovskom neštastí, ktoré ho pripútalo na vozík za spravodlivosť pre svoju Palestínu. Stal sa martýrom. V ten deň izraelskí vojaci zabili spolu s ním štyroch palestínskych demonštrantov.
Myslíte si, že niekto bude za jeho vraždu v Izraeli odsúdený? Mýlite sa, tak ako ďalší izraelskí vrahovia, ktorí majú na rukách palestínsku krv, nebudú za to nikdy pykať a naopak, štát Izrael ich za vraždenie palestínskych civilistov ešte vyznamená mnoźstvom metálov… „Prosím, nikdy sa nepozerajte na moje postihnuté telo, pozrite sa na skvelú prácu, ktorú robím. Nikdy sa necítim byť zúfalý. Nie je to koniec sveta a život by mal pokračovať ,“ povedal Thuraya.
Všetkým, ktorí nepoznajú seriál Peaky Blinders, dávame do pozornosti tento unikátny seriál, ktorý sa oplatí pozrieť. Práve beží už 4.séria, v ktorom je jednou z hlavných postáv aj anglická odborárka a členka Komunistickej strany Veľkej Británie Jessie Eden, ktorá sa preslávila svojim bojom za práva robotníkov a žien, kedy napr. v roku 1931 viedla slávny štrajk v Birminghame, ktorého sa zúčastnilo 10 000 žien. Tento seriál tak oživuje aj príbeh jednej z najvýznamnejších predstaviteliek komunistického hnutia v Anglicku.
Kto o tomto seriáli ešte nepočul, tak dej sa odohráva v 20-tych rokoch 20.storočia v Anglicku v meste Birmingham a hlavnými hrdinami sú príslušníci anglického rodinného cigánskeho gangu Shelbyovcov. S týmto seriálom sa vrátite o 100 rokov dozadu, do priemyselného, špinavého a vždy zadymeného Birminghamu, kde sa zoznámite so životom utláčanej robotníckej triedy, preniknete do sveta anglických komunistov, írskych robotníkov, ktorí organizovali svoj boj pomocou Írskej republikánskej armády ( IRA ), ruských šľachticov a bielogvardejcov v emigrácii, tajných agentov, do sveta cigánskych, talianskych, či židovských gangov v Anglicku…
Medzi 11. a 13. decembrom 1981 vojaci z Atlacatlského praporu – salvadorského útvaru smrti vycvičeného na americkej vojenskej škole Americas – zmasakrovali takmer všetkých obyvateľov El Mozote, malej dediny, ktorej obyvatelia boli podozriví zo sympatí ku marxistickej povstaleckej organizácii FMLN, ktorá bojovala proti fašistickej junte v El Salvadore.
Odhady hovoria o 900 až 1 200 dedinčanoch, ktorí boli zmasakrovaní, väčšinou išlo o ženy, deti a starších ľudí. Salvador v tom čase bol dva roky v občianskej vojne medzi FMLN – koalíciou ľavicových guerillových skupín a vojenskou fašistickou juntou výrazne podporovanou z Washingtonu.
Až po mnohých rokoch sa začali exhumovať telá masakry. Po celé roky po sebe nasledujúce vlády, ktoré prišli po tejto krvavej epizóde, odmietali priznať akúkoľvek úlohu vlády v tomto masakre. Až v roku 2012 vláda prezidenta Mauricia Funesa uznala úlohu štátu a ospravedlnila sa rodinám obetí. El Mozote sa stal synonymom podpory americkej vlády za zverstvá v brutálnej kampani zameranej na odvrátenie ľavicových a komunistických hnutí v Latinskej Amerike a zvyšku rozvojového sveta.
Na jednej strane počujeme na Slovensku samé varovania nad šírením „nepravdivých“ správ o NATO, USA, amerických vojenských dobrodružstvách, o proruskej propagande, ale o tej americkej , či tzv. západnej propagande, ktorá je dnes vydávaná za oficiálne overené zahraničné správy, ktoré preberajú média po celom svete, o tom sa veru nedozviete. Ani o americkom extrémizme, ktorý vyvoláva vojny a nestabilitu po celom svete a korumpuje a podporuje všetkých, ktorí sa práve hodia do ich geopolitickej hry, je už jedno, že ide o rôznych diktátorov, ktorí majú na rukách krv.
Veď USA za posledných 50 rokov ovplyvňovali voľby najmenej v 81 krajinách rôznimi spôsobmi. Buď to vojenskými intervenciami, vojnami, prevratmi, podvodmi, podporou fašistických chúnt a podobne… Každá veľmoc má svoje geopolitické záujmy, za ušami má aj Rusko, tak ako aj USA, Francúzsko, Veľká Británia a ďalšie veľmoci, ale konšpirovať zámerne len voči jednej krajine, to je už diagnóza a človek pri týchto ľudoch naberá pocit, že keď sa ráno pošmyknú na banánovej šupke, bude za to môcť Rusko… Žiaľ, je to aj zámer, vtiahnuť nás opäť do studenej vojny a poštvať národ proti národu. Takéto hry končili vždy tragicky, veľkým krviprelievaním.
Keď už má byť niečo vyvážené, má sa hovoriť o všetkých tipoch propagandy v médiách. Dnes je však módne, hovoriť iba o tej ruskej, ktorá tu samozrejme pôsobí, ale tak isto tu pôsobí americká propaganda, či propaganda ďalších tzv. západných veľmocí, ktorá je prakticky súčasťou každých jedných správ zo zahraničia, ktoré preberajú všetky mediálne agentúry po celom svete a ešte nám to predostrú v televízii, novinách, či na internete ako 100% pravdivé správy. Oni majú ten monopol na šírenie celosvetovej propagandy, ktorú využívajú na svoje mocenské postavenie a to tejto forme propagandy sa nehovorí, všetci sa tvária, že neexistuje, ale ona exituje a zasahuje do nášho každodenného dňa.
Dnes keď sa ozvete proti vojenským opatreniam NATO a USA a ich vojnovým dobrodružstvám, keď sa vyslovíte za mier a normálnu mierovú spoluprácu aj s Ruskom, keď spochybňujete hegemóniu USA a ich praktiky, hneď vás onálepkujú, že ste šíriteľ proruskej propagandy, ste Putinovec atď… Začal sa novodobý hon na čarodejnice, kde zlyháva zdravý rozum. Na jednej strane tu vykrikujú rôzni politici, analytici, novinári, aktivisti, „odborníci“ o ruskej propagande, o hrozbe z Ruska, no na druhej strane vás vysmejú, keď začnete hovoriť o propagande Západu, USA a ich štvavej militarizácii, ktorá nás vháňa do nového napätia a strachu a nových šialených vojenských vízií.
Kritické myslenie treba určite poriadne cibriť, no keď niekto hovorí, že kritické myslenie je to, keď odhaľujem propagandu jedných a zamlčiavam propagandu druhých, alebo sa tvárim, že tá druha propaganda neexistuje, tak tomu sa nehovorí kritické myslenie, tomu sa hovorí vedomá manipulácia a klamanie. Preto myslite naozaj kriticky, nie len jedným smerom, ale ku všetkým formám manipulácie, či už ku nám prichádza zo Západu, alebo Východu. Hlavné je zachovať mier a nenechať sa strhnúť nenávisťou, lebo na túto nenávisť doplatíme zase len my obyčajní ľudia, ktorých rozoštvú tak, že sa opäť roztočí koleso vojny a oligarchovia na všetkých stranách barikády si na našom utrpení nabalia ešte viac vrecká.
Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce
Odporúčam pozrieť si tento dokument, ktorý jasne poukazuje na to, ako sa dnešná žurnalistika stala v mnohých prípadoch šíriteľom propagandy a zámerne nám zamlčiava zverstvá, ktoré sú páchané západnými veľmocami. Takto sa média vlastne stávajú spolupáchateľmi týchto ohavných činov.
Tapin – Válka, kterou nevidíte -přesvědčte se, jak funguje mašinérie propagandy žurnalistiky v praxi
Lesníctvo sa na Slovensku traduje približne od 18. storočia. Samozrejme, človek začal pôsobiť na lesy oveľa skôr a to predovšetkým negatívne tým, že vyruboval lesy, aby mal pôdu aj na hospodárske účely. Klčovanie lesov v tej dobe v pomere k rozlohe lesov išlo pomalým tempom asi primerane k tempu rozvoja hospodárstva v danej krajine. Napríklad zatiaľ čo v Anglicku vrcholila priemyselná revolúcia, ktorá prakticky zlikvidovala anglické lesy (predovšetkým staré dubové a borovicové porasty), na území terajšieho Slovenska sa rozprestieral majestátny celok lesného porastu od nížin (lužne lesy topoľ, vŕba, jelša, jaseň) až po dubové a bukovo- jedľové v horských oblastiach borovicovo- smrekové porasty. Je nutné si uvedomiť, že tieto lesy sa neprestajne vyvíjali od doby ľadovej. Tento les bol kompaktný celok, ktorý mal vitalitu a dokázal sa spravovať sám.
S nástupom ľudskej aktivity sa tento lesný celok zmenšoval a delil na menšie a menšie celky, ktoré boli od seba oddeľované čoraz väčšou hranicou zastavaných plôch, polí a podobne. To zapríčinilo, že vitalita lesov bola citlivejšia na negatívne vplyvy, genetická pestrosť klesala a naďalej klesá. Tak ako človek pred sto rokmi bol fyzicky silnejší vydržal väčšiu záťaž ako ľudia dnes, aj les dnes je omnoho zraniteľnejší.
Možno práve v tomto čase je pozornosť ľudí, ktorí majú blízky vzťah k lesom viac aktívna ako inokedy. Na povrch znova prenikli konflikty medzi ochranármi a lesníkmi. Už niekoľko rokov sa tieto organizácie nevedia zhodnúť, ako hospodáriť v lesoch na Slovensku. Takéto poťahovačky prebiehajú aj v iných odvetviach hospodárstva na Slovensku. Vráťme sa ale pekne na začiatok, k vzniku lesníctva a to do 18. storočia. Lesníctvo vzniklo práve vďaka ľuďom, ktorí si negatívne zmeny v lesoch (ťažkosti pri autoregulácii porastov, pôsobenie kyslých dažďov, premnoženie škodcov, kalamity a iné) všimli a prišli na to, že ak svojim umom a fyzickou prácou lesu nepomôžu, les začne strácať svoje schopnosti a funkcie, bude chradnúť až sa nakoniec zmení jeho vzhľad a funkcie úplne a nenávratne. Ako presne zareagovať na daný stav vôbec nebolo jednoduché a chcelo to roky skúmania, pozorovania, spolupráce a ponaučenia sa z chýb. Veď práce v lese sú jedny z najťažších! Desaťročia trvalo zistiť čo robiť v lese za daných situáciách, vypracovávať plán výchovy porastov, ťažby a revitalizácie po ťažbe, ako zvládať kalamity a mnoho iných činnosti s cieľom udržať funkcie lesa. Vrcholom tohto dlhoročného výskumu a prác je tvorba zákonov o ochrane, hospodárení a rozvoja prírody samotnej. Výstavnou skriňou toho „plodu bádania“ sú národne parky, kde by mala byť osobitná ochrana a vôbec osobitný prístup v citlivosti zásahu, samozrejme založený na odbornosti a skúsenosti z už spomínaného vývoja lesníctva na Slovensku.
V priereze históriou v lesníctve na Slovensku mi nedá nespomenúť rok 1949, kedy komunistická strana uzákonila prvý národný park TANAP. Prijatými zákonmi všetku pôdu, čiže aj lesy dala do jedného celku čím zjednotila hospodárenie v lesoch, ochrana a kontrola činnosti bola kompatibilnejšia, celoplošná a predovšetkým bez rozdielu na rôznych majiteľov, ako sú súkromné, cirkevné urbariáty a podobne. Dnes je preukázateľne, že hoci sú zákony rovnaké, starostlivosť je podstatne odlišná. V socialistickom zriadení pracovali okrem lesníkov desaťtisíce lesných pracovníčok a pracovníkov. Vďaka ich práci boli všetky výzvy ako kalamity, obnova lesa, rozvoj lesnej infraštruktúry, budovanie lesných škôlok, dokázateľne zvládnuté. Ťažba dreva v socializme nepresiahla 6 mil. kubíkov ročne a predsa dokázala uživiť rodiny ľudí, ktorí pracovali v lese a dokázali uživiť drevospracujúci priemysel na Slovensku, ktorý bol na oveľa lepšej úrovni ako je dnes, a hlavne bol národný!
Do lesníctva dnes „kecajú“ aj niektorí tzv. pseudoochrancovia lesa, samozrejme to neznamená, že spochybňujem odborné rady rôznych odborníkov z radov ochranárov. Musíme si povedať, že váha umu vedeckej obce a váha prace a výsledkov z práce lesníkov a lesných pracovníkov za socializmu boli naozaj svetové. Je nutné si uvedomiť, že my sme tu mali krásne a plnohodnotné lesy aj v čase kalamít bez „odborných“ rád tzv. pseudoochranárov lesa, samozrejme narážam na niektorých tzv. militanntných ochranárov, ktorí nemajú triezvy pohľad na vec, šíria veľakrát nenávisť voči lesníkom, či poľovníkom vo všeobecnosti a teda nijak sa vo svojom čiernobielom videní nelíšia od niektorých lesníkov, ktorí nechcú prijať racionálne argumenty ochranárov. Tak ako medzi lesníkmi, tak aj medzi ochrancami sa nájde množstvo kvalitných odborníkov, obetavých ľudí, ktorým záleží na našich lesoch a preto je vždy na mieste vzájomná vecná a odborná diskusia, ktorá je pre dobro našej prírody.
Čo sa vlastne stalo, že naše lesy sú v stave v akom sú?
Jedna rovina je rovina prevratu systému a rozdrobenia lesov medzi opäť tých rovnakých vlastníkov z pred roku 1948, čo buď nemajú predstavu o tom, ako hospodáriť v lese (cirkevné lesy) alebo majú lesy len najedno, vyťažiť a uvidíme. Mnoho vlastníkov lesa ma takú malú rozlohu svojho lesíka, že aj keby mali chuť pracovať v lese aj na inom programe ako je ťažba dreva, skratka im to finančne nevydá.
Druhá rovina je rovina zákonov v systéme lesníctva. V roku 1994 teda vzniklo Ministerstvo životného prostredia, druhé ministerstvo, ktoré rozhodovalo o tých istých lesoch, ako Ministerstvo pôdohospodárstva. Zároveň bol zákon o ochrane TANAPU zrušený. Presne ten zákon, ktorý bol výkladnou skriňou ochrany Vysokých Tatier, kde boli zapracované a uzákonené poznatky lesníkov generácie naspäť. Aby to nebolo málo, Správa TANAPu sa rozpadla na dve organizácie (štátne lesy TANAP a Správa TANAPu) ktoré riadili dve vyššie spomínane ministerstvá.
Tretia rovina je rovinou kapitalistického hospodárenia a možnosti súkromného vlastníctva pôdy, lesov, vody a nebojím sa dnes už napísať vzduchu. Uvedomme si, že po roku 89 a rozdelení Československa (ak chcete niečo oslabiť, rozdeľte to) sa naskytli pre západnú oligarchiu možnosti odtrhnúť si kusisko nie len z lacnej pracovnej sily, či hospodárstva, ale aj zo slovenskej prírody a to predovšetkým z lesov. Veď ktorá kapitalistická krajina mala tak rozmanité lesy ako Slovensko? Žiadna. Také množstvo a kvalitný sortiment (bukové, dubové a smrekové drevo) na tak malom a prístupnom území hneď „pod nosom“ predraženého západného trhu. Prišla kapitalistická demokracia plná rozvratu. Národné lesy sa zmenili na Štátne lesy a tie sa postupne delili reštituentom. Totálny rozvrat v zákonoch, firmy vytvorené pre obchodovanie s drevom, ktorých majitelia sú na ministerských stoličkách v kapitalistických vládach na Slovensku, štáty bez kontrol na hraniciach, to je len zlomok mechanizmu, ako funguje obchod s drevom nie len na Slovensku.
Taktiež nemožno zabudnúť na uvoľnené pozemky od stromov, ktoré popadali a sú vo výhodnej lokalite Tatier. Spoločnosť J&T a jej dcérska firma Tatry Mountain Resorts, ale mnoho ďalších osobnosti sídliacich v prezidentskom paláci majú „vykúpené“ tie najlepšie pozemky. Ďalšie a ďalšie lanovky, zjazdovky, parkoviská a hoteli robia z Tatier nie národné parky ale paródiu na Disneyland. Prečo keď sa ochranári reťazou pripútali k LKTčku, to isté nespravili k stavebnému stroju, ktoré tam robia zjazdovky?
Nakoniec tu máme ochranárov, ktorý tvrdia veľmi sympatické veci, až na pár detailov, ktoré ich prezrádzajú a utvrdzujú v tom, že nikto nemôže nahradiť prácu lesníkov a lesných pracovníkov.
Jednou z najväčších rán pre prírodné rezervácie sú ochranné pásma a to hlavne piate ochranné pásmo bez zásahu. Znamená to tiež, že v takomto pásme lesník nesmie umiestniť lapač na podkôrníkový hmyz. Aký vplyv ma taký lapač hmyzu na okolité prostredie? Iba jeden a to, že chytí niekoľko tisíc jedincov, ktorí sa živia lykom smreku. Ako môže teda ochranár lesa spolu s úradníkom na ministerstve bojovať za také pásmo „ochrany“ tých najcennejších lokalít a za takých podmienok? Niečo tu smrdí a ako sa vraví, ryba smrdí od hlavy.
Práve v dobách pred 89 sa zalesňovali vo Vysokých Tatrách miesta, ktoré by sa samoreprodukciou nikdy, alebo veľmi ťažko zalesnili (miesta erodované pasením hospodárskych zvierat, po lesných požiaroch, kyslé a veľmi kamenisté pôdy a predovšetkým miesta s bujnou vegetáciou). Ochranári nám tvrdia, že pri lesných porastoch, ktoré sú zničené veternou a podkôrníkovou kalamitou, kde vitalita je podobná asi ako 80 ročnému starcovi je dobré čakať, až sa les obnoví sám. Takéto tvrdenia a pokusy robené na národných parkoch sú trestuhodné, pretože je to obrovský hazard s celým regiónom nie len Tatier, ale aj iných národných parkov a vôbec, lesov na Slovensku.
Akcie na facebooku, ako My sme les, alebo zachráňme les sú síce pekné a zmysluplné, ale veľakrát sa takéto dobre mienené akcie zvrhnú aj iným smerom, ako len zachrániť les. Opäť sme pri rozdeľovaní no teraz nie lesa, ale spoločnosti, kedy pod pekne učesanou myšlienkou zachrániť les a zabrániť ťažbe dreva sa veľakrát rýchlo šíri aj nenávisť voči lesníkom. Niektorí títo psuedoochranári využívajú tieto akcie na pošpinenie lesníctva a lesníkov ako takých. Všetka špina sa hádže na ich hlavy a to už nemá s racionálnymi postojmi nič spoločné, nakoľko lesníctvu a väčšine lesníkov musímé byť naozaj vďační, za obetavú starostlivosť o naše lesy. A z toho potom veľakrát ťažia práve tí magnáti, ktorí stoja za oponou a majú obrovské zisky nie len z predaja dreva, ale aj pozemkov a turizmu na úkor našej prírody.
Nechcem obhajovať lesníkov, ale nehádžem ich ani do jedného mecha, no lesníci neporiadok v zákonoch nespravili a ani nerozvrátili ochranu Tanapu. Dnes sú len štatistami. Verím, že aj medzi nimi je ešte zdravé jadro skutočne poctivých ľudí v zelenom obleku.
Na záver k tomu len stručne. Nech už príde v tomto režime akákoľvek kapitalistická vláda, lesy a lesníctvo to z marazmu nevytrhne ba naopak.
My nie sme les, my sme komunisti a lesy nebudeme rozdeľovať ale spájať!
Ing. Martin Zeleňák- podpredseda VZDORu- strany práce
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.SúhlasímNesúhlasím
Jedna rovina je rovina prevratu systému a rozdrobenia lesov medzi opäť tých rovnakých vlastníkov z pred roku 1948, čo buď nemajú predstavu o tom, ako hospodáriť v lese (cirkevné lesy) alebo majú lesy len najedno, vyťažiť a uvidíme. Mnoho vlastníkov lesa ma takú malú rozlohu svojho lesíka, že aj keby mali chuť pracovať v lese aj na inom programe ako je ťažba dreva, skratka im to finančne nevydá.
