Když bydlení je právo: Venezuela postavila již 1,4 milionu bytů pro chudé rodiny

Bolívarovská republika Venezuela se v západních médiích pravidelně zobrazuje jako nefunkční, rozvrácený ba zločinný stát, kde lidé údajně vinou vlády nemají základní potraviny a žijí na sociálním dně. Této jednostranné propagandě postavené na onom známém přání otcem myšlenky se ale příčí fakta, která poukazují na pozoruhodné a po všech stránkách obdivuhodné výsledky bolívarovského sociálního projektu v mnoha oblastech společenského života. Jedním z nepopiratelných úspěchů vlád prezidentů Huga Chaveze a Nicolase Madura je například výrazné zlepšení bytové situace Venezuelanů, kde přitom předchozí vlády zanechaly zemi obrovský vnitřní dluh.

Stejně jako jiné země Latinské Ameriky se Venezuela až donedávna potýkala s problémy v oblasti bydlení. Velká města obklopovaly prstence slumů s kontejnery z plechu a překližek a také statisíce lidí přebývajících v chatrčích na venkově si o civilizačních výdobytcích moderního bydlení mohlo jen zdát. V roce 2011 za prezidenta Chaveze padlo rozhodnutí tento neblahý stav změnit. Po dobrých zkušenostech s výstavbou bytů pro oběti záplav v roce 2010 vyhlásil stát velkorysou „Velkou bytovou misi“ s cílem zajistit bezplatné či nízkonákladové a především důstojné bydlení určené zejména chudým venezuelským rodinám. Na rozdíl například od českých „křesťanů“ z KDU-ČSL totiž razí současná Venezuela zásadu, že bydlení je lidské právo.

V rámci Velké bytové mise tak začala mohutná výstavba veřejných bytů ve městech po celé zemi. Cíl byl ambiciózní: do konce roku 2019 postavit a předat rodinám 3 miliony bytů postavených ze státních peněz (v některých případech se symbolickou spoluúčastí), což by v důsledku znamenalo zajištění veřejného bydlení pro cca 40 % obyvatel Venezuely. Ministr plánování Ricardo Menendez si od projektu sliboval vedle samotného opatření bydlení i úplné přetvoření městské krajiny, městského veřejného prostoru a vznik socialistických měst bez nadměrné dopravní zátěže a s množstvím zeleně a volně přístupných parků a hřišť. Lidé se zároveň mohou reálně zúčastnit plánování budovaných čtvrtí, svých nových domovů. Nejznámějším symbolem a především praktickým potvrzením uskutečnitelnosti této vize se stalo nové město Tiuna postavené na bývalé vojenské základně jižně od metropole Caracasu. Ruské, čínské a běloruské stavební firmy zde postavily moderní bydlení pro 20 tisíc rodin.

V letech 2011-2014 odevzdal stát do užívání v rámci Velké bytové mise 642 tisíc nově postavených bytů. A rozvoj této mise rok od roku úspěšně pokračuje, a to navzdory celkově nepříznivé ekonomické situaci. V listopadu 2015 stálo 745 tisíc bytů. Prezident Maduro slíbil ostřihat si svůj ikonický knír, pokud se nepodaří do konce roku 2016 odevzdat milion bytů. Knír je stále na svém místě – podařilo se! Přitom proti roku 2014 poklesla cena surové ropy, hlavního vývozního artiklu Venezuely, na světovém trhu o 60-70 % a celkové příjmy Venezuely z exportu poklesly až o 85 %. Navzdory tomu se v roce 2016 postavilo a odevzdalo výrazně více bytů než předchozí rok. V lednu 2017 mohl Maduro oznámit veřejnosti splnění plánu; postaveno je 1,4 milionů bytů.

Velká bytová mise není jediným venezuelským projektem usilujícím o naplnění lidského práva na bydlení. Velkého rozmachu a popularity se dočkalo například komunitní a družstevní stavebnictví. Vláda mnohdy předala lidem volnou resp. spekulantům zkonfiskovanou půdu a poskytla jim velmi výhodné půjčky a lidé sami si postavili svoje obytné domy podle vlastních představ. Projekt Petrocasas umožňuje stavbu rodinných domů za využití recyklovaných nebo vedlejších produktů při zpracování ropy. Venezuela rovněž pomáhá s výstavbou nových domů na Kubě a na Haiti v oblastech postižených hurikány.

Po vítězství pravicové opozice v parlamentních volbách na jaře 2016 se objevily snahy parazitovat na těchto nesporných úspěších. Byty postavené v rámci Velké bytové mise mají rodiny přiděleny na dožití, prodávány smějí být jen na zvláštní povolení a nikoliv na volném trhu. Opozice předložila a v dubnu 2016 v Parlamentu i prohlasovala zákon, který de facto umožňuje privatizaci bytů a vznik trhu a spekulace s bydlením. Zákon byl však zablokován Nejvyšším soudem Venezuely, který shledal jeho neústavnost, a to právě v porušení zásady, že bydlení je lidské právo, nikoliv zboží určené pouze pro koupěschopnou poptávku a předmět spekulace. Soud naopak potvrdil, že princip dostupného bydlení musí být v souladu s ústavou postupně aplikován na všechny obyvatele země bez výjimky. Nečekajíce ani na rozhodnutí soudu vyšly do ulic desetitisíce Venezuelanů, členů sociálních hnutí a předáků komunit, aby protestovaly proti návrhu opozice. Také 62 % těch, kteří v rámci Velké bytové mise získali své bydlení, se v průzkumu vyslovilo proti myšlence, že by se s byty mohlo volně obchodovat. Plán opozice sklízet zisky z práce jiných tak musel jít k ledu.

Venezuela se v současné době nachází ve velmi obtížné situaci. Nemá smysl popírat potíže, ve kterých se bolívarovský projekt ocitl především kvůli situaci na světovém ropném trhu, ale také vinou ekonomické války vyhlášené domácími i zahraničními podnikateli bolívarovské vládě a v posledku vinou měkkého přístupu vlády vůči kapitalistické třídě. Avšak propadat odevzdanosti, pesimismu a pasivitě není rozhodně na místě. Pokud narazíte na „objektivní“ zpravodajství a výklady (bohužel například i na otřesné české wikipedii) o Venezuele jako totalitní bankrotářské zemi v troskách, vzpomeňte, že navzdory nepřízni mocných a mnohým úskalím dokázal bolívarovský revoluční projekt zajistit milionům lidí důstojné bydlení a realizovat jejich nezadatelná lidská práva tak pošlapávaná například i v České republice.

 

Spomienka na Afroamerického speváka, herca, aktivistu za ľudské práva a bojovníka proti imperializmu a útlaku Paula Leroya Robesona: VIDEÁ vo vnútri

Bol aktívnym členom hnutia za ľudské práva v USA a bojovníkom proti imperializmu. Robeson bol otvorene proti fašizmu za občianskej vojny v Španielsku a aktívne sa zúčastňoval na práci v hnutí na podporu španielskeho antifašistického republikánskeho tábora a stal sa aj aktívnym politickým aktivistom.

Počas éry veľkého antikomunistu senátora McCarthyho, kedy sa v USA prenasledovali politickí oponenti za tzv neamerickú činnosť, bol aj Robeson zaradený na tzv. Čiernu listinu nelojálnych občanov USA, za jeho koketovanie s komunizmom, ako aj za jeho kritiku americkej vlády.

Časom sa presťahoval do Harlemu, vtedajšieho černošského geta. Publikoval periodikum kritické k americkej politike. Robeson zomrel vo veku 77 rokov.

Kuba odoláva už 57 rokov embargu USA : VIDEO vo vnútri

Od roku 1960 USA uvalili na Kubu totálne embargo. Vďaka tejto blokáde prišla Kuba do dnešných dní až o 750 biliónov dolárov. USA chceli týmto podkopať ekonomiku krajiny a odstrihnúť ostrov od potrebných zdrojov a zvýšiť utrpenie Kubáncov, ktorí by pod týmto tlakom zvrhli socialistický režim na Kube. Kuba však vydržala.

Nezamestnanosť je na úrovni 2,4% a gramotných je dnes na Kube 99,8% ľudí. Kuba patrí k najlepším krajinám na svete, vo vzťahu k priemernej dĺžke života obyvateľstva. V dôsledku vlastného embarga, ktoré uvalili USA na Kubu, prišla americká ekonomika každý rok o 1,2 bilióna dolárov.

OSN konštatovala, že americká blokáda Kuby je porušením medzinárodného práva. Viac než 188 národov odsúdilo najdlhšie trvajúcu obchodnú blokádu v moderných dejinách sveta, ktorá bude pravdepodobne pokračovať aj pod vedením nového prezidenta USA Trumpa.

Redakcia časopisu VZDOR

Nie je dnes naozaj za čo bojovať? Kto sú tí hlavní vinníci našej chudoby, ktorým by sme mali uťahovať opasky?

Spýtajte sa aj sami seba, či vaše podmienky v práci a vaše ohodnotenie, vaše zamestnanecké práva sú dostatočné. Nezamestnanosť postihuje v celej EÚ najviac mladých ľudí a ľudí po 50-tke. Neoliberálne reformy, privatizácia, deregulácia trhu, voľná kapitalistická súťaž, plodí čoraz viacej nezamestnaných a zúfalých ľudí. Čo nám stále tlačili do hláv, privatizujte, deregulujte a zase privatizujte a deregulujte a budete sa mať ako prasce v žite… akosi sa však stále prepadávame na existenčné dno. Už nám nestačí na uživenie rodiny jeden príjem otca a matky. Rodiny sa rozpadávajú, deti vychováva ulica. Prečo?
 
Lebo sa dnes musíme správať flexibilne, a tá flexibilita znamená cestovať za prácou do iných krajín, vzdialených miest. Flexibilita sa stala iba krycím manévrom, iným pomenovaním pre neschopnosť štátu vytvoriť dostatok kvalitnej práce pre svoje obyvateľstvo. Táto politika vedie však do záhuby, o tom sa mohlo presvedčiť stále viac a viac ľudí. Dnes sa stala práca a hlavne tá dobre platená výsadou. Zbohatlícka oligarchia, ktorá ovláda naše životy, ktorá nás dennodenne vykorisťuje v našich zamestnaniach si stále brúsi zuby na väčšie zisky. Kumuluje v rukách obrovské bohatstvo. Dokedy im to budeme tolerovať…
 
Kto sú v dnešnej dobe tí hlavní vinníci našej chudoby, ktorým by sme mali uťahovať opasky?
 
Je to zbohatlícka smotánka a oligarchia, ktorá z nás vyciciava aj to posledné čo máme. Stále počúvame o uťahovaní opaskov. Máme sa uskromniť. Kedysi nám hovorili o vysnívanom Západe, ako sa budeme mať dobre, všetkého bude dostatok, hotový raj. Dnes nám už akosi zamlčujú, že ten bohatý Západ sa topí v obrovských dlhoch a krízach. Kto však tieto problémy zapríčinil? Obyčajní pracujúci a nezamestnaní, ktorí dennodenne ponúkali svoju pracovnú silu, alebo vládnuca elita, bankári a vládnuca ekonomická oligarchia, ktorí rozprávkovo bohatli a špekulovali, ako zbohatnú ešte viac. Okliešťovali naše zamestnanecké práva a keď si povedali pracujúcí dosť a vyšli do ulíc, tak oligarchia cez svoje kúpené vlády poslala do ulíc policajtov, aby im ukázala ako chutí demokracia.
 
Používajú krásnu formulku, že v demokracii si každí môže povedať svoj názor. Áno môže, no zabudli povedať, že názor ešte veci nemení. Skúste od rečí prejsť k skutkom. Skúste žiadať spravodlivé rozdeľovanie ziskov vo vašich fabrikách, či spoločnostiach, skúste začať nabúravať ich systém súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, skúste sa postaviť ich ekonomickej diktatúre, to vás už bude čakať vyhadzov z práce, policajná represia a prenasledovanie.
Stali sme sa otrokmi finančného systému a tých čo ho ovládajú
Takou istou pokryteckou kapitalistickou stranou je aj strana SMER-sociálna demokracia. Ich kroky na ochranu pracujúcich sa končia tam, kde reálne dochádza k ohrozeniu súkromného vlastníctva pánov podnikateľov, bankárov, oligarchov a vlastníkov spoločností a firiem. 
Vidíme tiež reálny stret dvoch tried. Triedy vykorisťovaných a vykorisťovateľov. Jasný dôkaz sociálneho boja v spoločnosti. Akonáhle začnú pracujúci ohrozovať vládu oligarchie, tá sa tvrdo zomkne a spoločne začne ničiť odpor pracujúcich. Za žiadnych okolností nemôže dopustiť, aby demokracia vpochodovala do ich vlastných fabrík, korporácií, spoločností, firiem…, lebo to by začal de facto zánik ich triedy. 

Sociálne istoty a demokratizáciu sme si vždy museli, a budeme musieť vybojovať sami v uliciach, pracoviskách, fabrikách, univerzitách. Na jednej strane stoja oni, úzka skupina buržoázie a na strane druhej my pracujúci, ktorí stojíme za hodnotami spoločnosti. My máme v rukách moc, moc zjednotenia, lebo iba v jednotnom boji dokážeme niečo posunúť k lepšiemu. 

Demonštrácie, protesty, štrajky sú našou zbraňou. Len takto dokážeme zlepšiť naše pracovné podmienky, naše spoločenské práva a celý náš život. Neohýbajme chrbty, nebuďme ticho, ale bojujme za to čo nám patrí, chceme prácu, chceme životné istoty, chceme dôstojný život, chceme byty, chceme späť naše hospodárstvo, zdravotníctvo bez finančných skupín a chceme si rozhodovať o sebe sami! Organizujme sa!
Vždy na strane pracujúcich!
Miroslav Pomajdík- podpredseda Socialisti.sk 

Keď pracujúci pochopia, že oni tvoria hodnoty, systém sa otrasie v základoch

Politický systém. ktorý tu máme už 27 rokov, prostredníctvom politických strán, ktoré ho tvoria, sa verejnosť snaží presvedčiť, čo je hlavným problémom a čo treba riešiť. Systém sám najskôr vytvoril obrovskú korupciu, aby následne prostredníctvom politických strán, ktoré ho tvoria, prišiel s neskutočným objavom, že tu máme korupciu a treba s tým niečo robiť. Systém najskôr nechal skrachovať hospodárstvo, rozpredal fabriky, aby prostredníctvom strán, ktoré ho tvoria, prišiel s neskutočným objavom a to, že štátna pokladňa je prázdna. Následne zadlžil štát, aby štát mohol plniť aspoň základné funkcie, aby následne prostredníctvom strán, ktoré ho tvoria, prišiel s objavom, že štát je zadlžený.

Kapitalizmus najskôr zlikvidoval plnú zamestnanosť, aby prišiel s objavom, že tu máme nezamestnanosť, ktorú treba riešiť. Rozvrátil fungujúce zdravotníctvo, aby mohol prísť s geniálnym objavom, že zdravotníctvo je rozvrátené a treba ho reformovať. A tak zdravotníctvo reformuje každá vláda a výsledok je taký, že zdravotníctvo funguje z roka na rok horšie a že parazitujúce finančné skupiny, ktoré sú na zdravotníctvo prisaté, z neho vyciciavajú stále viac a viac prostriedkov.

Systém zlikvidoval demograficky rast obyvateľstva a totálne rozvrátil demografiu, aby následne „múdro“ skonštatoval, že sa rodí málo detí a že na dôchodcov nebude mať kto robiť. Samozrejme najjednoduchšie jeho riešenie je, šliapnuť na krk ľudom v dôchodkovom veku a zvýšiť vek odchodu do dôchodku.

Kapitalizmus najskôr potreboval vytvoriť problémy, aby ich potom mohol riešiť. Lenže v skutočnosti neriešil problémy, ale upevňoval nové kapitalistické pravidlá do praxe. Mali sme tu „expertov“, ktorí sa tieto činnosti snažili dosiahnuť šokovou terapiu. Ale aj takých, ktorí sa tvária sociálne a robili to tzv. efektom varenia žaby. Ten spočíva v tom, že ak by niekto hodil žabu do horúcej vody, tak z nej vyskočí, ale keď ju pomaličky zohrieva, tak žaba si ani neuvedomí čo sa s ňou deje.

Nepotrestané zločiny boháčov, tvrdá palica na chudobu

Tieto dve skupiny sa za posledných 27 rokov medzi sebou striedali a napriek tomu, že mali úplne odlišné postupy, cieľ mali, majú a vždy budú mať rovnaký. A to je upevnenie kapitalizmu. Vidíme to na každom kroku a vidíme to aj u tzv. ľavicových vlád. Dá sa to spoznať veľmi jednoducho. Vláde nevadia zločiny bohatých, ale naopak vidí každý aj ten maličký nedostatok u chudobných.

Nedávno predseda vlády spolu s ministrom Richterom predstavili novelu zákona o zamestnanosti, ktorú v najbližších dňoch začne prerokovávať parlament. Jej zmyslom je v konečnom dôsledku vyradiť ľudí z evidencie. Samozrejme politici to dokázali tak vychváliť a prekrútiť skutočný zámer, že z ich tlačovky vznikal dojem, že oni naozaj ľudom chcú pomôcť. A vraj chcú bojovať s nepoctivými nezamestnanými, ktorí nechcú pracovať. A to je jasný priklad prístupu systému a jeho strán.

Chudák ktorý berie podporu, alebo berie nejakú sociálnu dávku je pre systém problémom a treba takého človeka potrestať. Ale kauzu Gorila a mnohé iné systém a jeho chápadlá nedokázali vyriešiť už roky. Rovnako ako nevyriešili žiadne iné kauzy ktoré sa týkali bohatých.

Rovnako je tu prípad už hádam 360 reformy zdravotníctva v ktorej „poštár“ Drucker navrhuje zavedenie 10 eurovej pokuty pre ľudí, ktorí neoprávnene využijú RLP. V zdravotníctve sa strácajú peniaze v obrovských množstvách a na toto minister zacieliť nevie a pravdu povediac ani nechce. Ale na chorého a chudobného človeka treba tvrdo striehnuť, či urgent navštívil oprávnene, alebo pokojne mohol s bolesťami vydržať ešte pár dní a vystáť si miesto niekoľko hodín pred riadnou ambulanciou.

Základom toho, ktorým smerom putujú vytvorené hodnoty je vlastníctvo výrobných prostriedkov

Inak, zrozumiteľnejšie povedané, je to o tom či podnik je národným vlastníctvom, alebo ten podnik vlastní súkromná osoba.
Vždy keď sa táto téma otvorí, tak sa v diskusii ako „hejná krkavcov“ vzlietnu obhajcovia kapitalizmu a snažia sa obhájiť podnikateľa. Snažia sa z podnikateľa urobiť nešťastného chudáčika, ktorému po krku šliape ten zlý štát a on potom nemôže svojim zamestnancom dať vyššie mzdy. Je to ale naozaj tak? Kde sa teda tvorí zisk, kde končí a z čoho vlastne platí podnikateľ odvody a dane?

Zisk, nerastie na strome v záhrade, ale je vytváraný ľudskou prácou. Teda pokiaľ podnikateľ okrem svojej firmy nemá ešte v záhrade zázračný strom, na ktorom mu rastú peniaze, tak každé jediné euro ktoré odvedie, či už vo forme dane, alebo odvodov „za zamestnávateľa“, sú v skutočnosti peniaze, ktoré svojou prácou vytvoril zamestnanec.

Na konci roku firma (v skutočnosti jej zamestnanci) vytvorí určitý zisk. Povedzme, dajme tomu 2 000 eur. Podotýkam, že sa jedná o čistý zisk. Z tejto sumy firma odvedie 20% daň zo zisku a firme zostane 80%. Teda 400 eur odíde do štátu a 1600 zostane vo vrecku majiteľa firmy. V tejto etape diskusie už tvrdo nabiehajú obhajcovia kapitalizmu s tvrdením, že to tak vraj nie je a že zamestnávateľ na odvodoch musí zaplatiť obrovské čiastky a že určite mu takáto suma nezostane.

Takže sa vrátime k tomu zázračnému stromu, na ktorom podnikateľovi rastú peniaze. Ak naozaj takýto strom nemá, tak aj odvody za firmu, aj odvody za zamestnanca aj zisk, aj daň zo zisku je výsledok práce zamestnanca. Toto všetko svojou prácou vyprodukoval on.

Zamestnanec pokojne môže pracovať v národnom podniku a svojou prácou vytvorí zisk. K vytvoreniu zisku teda nie je potrebná existencia súkromnej firmy. Naopak, súkromná firma môže mať akékoľvek moderné technológie v akejkoľvek novej a modernej budove, bez pracovnej sily nevytvorí ani jediný cent zisku. Je teda na nás, dokedy budeme robiť na všetkých, no zároveň počúvať, že keď sa ti nepáči, tak môžeš vypadnúť.

Až všetci pochopíme, že to my tvoríme hodnoty a na tých hodnotách parazituje úzka vrstva ľudí a štát toto všetko toleruje, tak vtedy sa systém zatrasie. Zatiaľ systém ťaží na našej závislosti, strachu a nevedomosti. Mnoho „šarlatánov“, ktorí sa vedome hrajú na ľavicových a protisystémových kričia, „len žiadnu ideológiu“ ľudia nechcú žiadne „izmy“. Prečo to kričia?

Kričia to preto, lebo pre kapitalizmus je výhodné keď ľudia nechápu základy fungovania procesov a javov v spoločnosti. Pretože ak nechápeme kde vzniká zisk a kto si ho strká do vreciek, tak ani nevieme ako sa proti tomu brániť. Ale karta sa napriek tomu otáča. Otáča sa v náš prospech, aj keď sa otáča pomaly. Ako by povedal klasik, spoločenské vedomie je formované spoločenským bytím. Teda inak povedané, každodenné dávky nespravodlivosti nám otvárajú oči a či chceme, alebo nie, tak nás nútia rozmýšľať nad súvislosťami. Nad tým, že ako je možné, že robíme stále dlhšie a máme sa stále horšie, máme kvalitnejšie technológie, no vek odchodu do dôchodku sa nám zvyšuje. Máme nové moderné prístroje v zdravotníctve, no dostupnosť zdravotníctva sa nám vzďaľuje.

Ak pochopí väčšina pracujúcich, že sú to oni, kto živí všetkých, tak tento systém sa otrasie v základoch a ja som presvedčený, že to nebude dlho trvať

Jano z Liptova

Supernízká kojenecká úmrtnost na Kubě

Kuba ukončila rok 2016 s mírou kojenecké úmrtnosti 4,3 úmrtí na tisícovku živě narozených ročně, čím předběhla USA a další bohaté národy. Je to o zlomek více než v roce 2015, kdy na 1 000 nově narozených připadla 4 úmrtí.

Kubánský ministr zdravotnictví Roberto Morales Ojeda přičítá tento úspěch i další ukazatele veřejného zdravotnictví nárůstu činnosti prvotní péče a mnoha zlepšením, včetně nových investic do nemocnic, ambulancí, středisek pro staré občany a dalších institucí.

Od uchopení moci kubánskou revolucí 1. ledna 1959 míra kojenecké úmrtnosti v zemi ostře klesala. V roce 1963 byla 41,8, na stejné úrovni, jakou měla v ostatních zemích rozvojového světa.

Míra kojenecké úmrtnosti klesala i v jiných zemích, ale žádná jiná relativně chudá země nepostoupila tak daleko a tak rychle jako Kuba. Jedním ze způsobů, jimiž Kuba dosáhla skvělých výsledků na poli veřejného zdravotnictví, je důraz na vyškolení velkého množství lékařů a dalšího zdravotnického personálu. Ale velká pozornost je také věnována opatřením veřejného zdravotnictví, jako je pitná voda, odpovídající dieta a pravidelné bezplatné kontroly matek před porodem a malých dětí.

Pro srovnání, světová kojenecká úmrtnost dosahuje 32 úmrtí na 1 000 živě narozených ročně, podle Světové zdravotnické organizace (WHO). Ale výsledky podobné Kubě jsou téměř všechny v bohatých, vysoce rozvinutých zemích Severní Ameriky, západní Evropy, v Japonsku a v několika dalších.

Všichni sousedé Kuby v Latinské Americe a v Karibiku mají míru kojenecké úmrtnosti mnohem vyšší. Dvě z nejbohatších zemí v oblasti, Chile (8,1 v roce 2015) a Kostarika (8,46), si v tomto směru vedou relativně dobře, ale jen relativně. Portoriko, kontrolované Spojenými státy, registrovalo míru kojenecké úmrtnosti 7,73 v roce 2014, což je lepší než ostatní latinskoamerické a karibské státy, ale stále horší, než Kuba. Systém zdravotní péče na Portoriku je stejně jako jeho všeobecná ekonomická situace devastovaný dluhovou krizí. Jaký to bude mít dopad na statistiky veřejného zdravotnictví Portorika se nakonec uvidí.

Ve Spojených státech byla v roce 2015, z něhož je zatím poslední zpráva, míra úmrtnosti kojenců 6,5. To je mnohem víc, než by mělo být u jedné z nejbohatších zemí světa, zvlášť když vezmete v úvahu, že je tu míra kojenecké úmrtnosti nerovnoměrně rozvrstvena podle rasy a ekonomické třídy.

4. ledna 2017 Emile Schepers

Autor je členem KS USA. Překlad Vladimír Sedláček

zdroj: Levá perspektíva: https://levaperspektiva.cz/clanky/supernizka-kojenecka-umrtnost-na-kube/

Kuba od nástupu socializmu zalesnila vyše 19% rozlohy ostrova: Krajina sa stáva lídrom vo výrobe biohnojív a bioprípravkov

Kuba zažila od čias Kolumbovskej éry drastický úbytok lesov. V týchto časoch sa na 90% rozlohy krajiny rozprestierali lesy. Keď zvíťazila kubánska revolúcia, tak na Kube sa lesy rozprestierali už len na 11% rozlohy krajiny.

Socialistická vláda na Kube, hlavne v posledných desaťročiach spustila množstvo enviromentálnych projektov, ktoré sa za posledné roky zintenzívnili a budú ďalej pokračovať a tým dosiahli, že dnes lesy pokrývajú už vyše 30% rozlohy Kuby. Výrazne sa zlepšili ekologické a enviromentálne ukazovatele v krajine. K tomu dopomohla aj výrazná reorganizácia kubánskeho poľnohospodárstva, ktoré sa zmenilo na ekologické poľnohospodárstvo, používajúce biohnojivá a rôzne bioprípravky, ktoré Kuba sama vyvíja.

Kuba sa stala taktiež lídrom vo výskume biohnojív a alternatívnych bioprípravkov v poľnohospodárstve, ktoré tak vytlačili škodlivé pesticídy a Kuba ich vo veľkom vyváža do celej Latinskej Ameriky. Takto prispieva kubánsky výskum aj k ochrane prírody v ďalších štátoch.

Socialistický režim na Kube mé medzi svojimi prioritami zachovanie zdravého životného prostredia, udržanie ekologickej stability a ekologického poľnohospodárstva, ktoré nezaťažuje prírodu, ale naopak, pomáha jej a šetrí energiu a zdroje a zdravých biopotravín. Kuba sa tak stáva poprednou krajinou vo vývoji biotechnológií a alternatívnych prístupov v poľnohospodárstve a potravinárstve.

Pripravil Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce

Niektoré zo zločinov a intríg Winstona Churchilla a V. Británie: Videá vo vnútri

Niektoré zo zločinov a intríg Winstona Churchilla: Viac ako 4 milióny ľudí umrelo počas hladomoru v Bengálsku, ktorý spôsobili Churchillové nariadenia.

Na rozkaz Churchilla britské milície známe pod názvom Black and Tans terorizovali a zabíjali Írov na okupovaných írskych územiach.

Churchill financoval Ibn Sauda ( zakladateľ Saudskej Arábie ), ktorý tak presadil v regióne wahabizmus, fundamentalistické ortodoxné islamské sektárske učenie, ktoré vyznáva násilné šírenie islamu, a ktoré stojí za dnešným šírením islamského terorizmu a radikalizovaním moslimskej komunity.

Churchill nariadil britskej armáde strieľať do protifašistických demonštrantov v Grécku a britská armáda zohrala ohavnú rolu v občianskej vojne v Grécku, kde stála na strane gréckych fašistických síl proti antifašistickým, ľavicovým a komunistickým partizánom, ktorí bojovali počas vojny proti nacistom a domácim kolaborantom. Tisíce antifašistov bolo pozabíjaných britskými vojskami a dopomohli tak k nastoleniu vojenskej protofašistickej diktatúry v Grécku.

V roku 1953 Churchill viedol prevrat v Iráne, ktorý zmietol vtedajší demokratický režim.

Až 1,5 milióna ľudí bolo zadržaných a odvedených do zberných táborov v Keni na jeho rozkaz. Desaťtisíce ľudí tieto tábory neprežilo.

Churchill dal zvrhnúť demokraticky zvoleného lídra Cheddi Jagana v Britskej Guayane.

Bol horlivým stúpencom tzv. Balfourovej deklarácie, ktorá znamenala nástup sionizmu v Palestíne a postupného eliminovania Palestinčánov a ich území v Palestíne, zo strany sionistických Židov.

Prispel tiež k tomu, aby černošskí obyvatelia v Južnej Afrike nemali hlasovacie práva a dopomohol tak vzniku aparteidného režimu bielych v tejto krajine.

https://www.youtube.com/watch?v=294lq_JpvpQ

V roku 1920 Veľká Británia okupovala Irak a toto územie využila na testovanie svojich zbraní a vojenských techník. Briti terorizovali obyvateľstvo a svojich odporcov. Uplatňovali techniku rozdrviť opozíciu a terorom na obyvateľstve si vynútiť svoju moc. Táto taktika, ako šablóna, bola neskôr použitá nacistami na rozbitie opozície a rozpútanie genocídy voči Židom.

V lete 1920, vyše stotisícová armáda Arabov a kurdských domorodcov povstala proti britskej okupácii. Briti poslali svoje letectvo, aby rozdrvilo povstanie. Letectvo zvrhlo 97 ton bômb a vypálilo viac ako 183 861 nábojov. Dediny boli zničené a Briti zabili cez 9 000 ľudí, medzi ktorými boli civilisti, ženy, deti, starci… Churchill nariadil použiť aj chemické zbrane, proti spurným Arabom, čím si Briti testovali ďalšiu zo svojich smrtonosných techník. Povstanie v Iraku bolo tak efektívne rozdrvené, zatiaľ čo kurdské a arabské obyvateľstvo bolo kolektívne potrestané.

Preložil Georgík- Vzdor- strana práce

 

 

USA stále držia vo svojich väzniciach viacero politických väzňov: Toto sú niektorí z nich…

USA stále držia vo svojich väzniciach viacero politických väzňov. Končiaci prezident USA Obama napr. skrátil tresty aj dvom politickým väzňom Chelsea Manning a Oscarovi Lopez Riverovi, známemu bojovníkovi za nezávislosť Portorika, ktorých prepustia v máji tohto roku. Vo väzniciach USA však naďalej zostáva rada politických väzňov, ktorých uväznili za ich aktivizmus a boj za spravodlivosť. Poďme si predstaviť niekoľkých z nich, ktorí boli uväznení za podozrivých okolností. Mnohí z nich boli obvinení z trestných činov, ktoré odmietajú, ich procesy sa vyznačovali množstvom nezrovnalostí a ktoré sa udiali za nejasného priebehu. Za ich prepustenie bojujú tisíce ľudí na celom svete. 

Mumia Abu-Jamal

Mumia Abu-Jamal bol zatknutý a obvinený zo zabitia policajta Daniela Faulknera vo Filadelfii v decembri 1981. O rok neskôr bol súdený a odsúdený na smrť. V roku 2011 Najvyšší súd Spojených štátov vyhlásil, že trest smrti je v jeho prípade protiústavný a bol znovu odsúdený k životu vo väzení. On a mnoho aktivistov tvrdia, že je nevinný.

Leonard Peltier


Indiánsky domorodý aktivista Leonard Peltier bol odsúdený na základe nejasných vrážd dvoch agentov FBI v indiánskej rezervácii Pine Ridge v roku 1975. On však neustále trvá na svojej nevine. Vo väzení už sedí 40 rokov a množstvo vecí naznačuje, že bol v skutočnosti odsúdený vďaka falošným dôkazom.

Simon Trinidad

Simon Trinidad sa pripojil ku kolumbíjskej marxistickej partizánskej skupine FARC v roku 1987, kde sa vypracoval prakticky až na povstaleckého ministra zahraničných vecí FARCu. Počas diplomatickej návštevy v Ekvádore v roku 2004 bol Trinidad zatknutý a deportovaný do Kolumbie, kde bol na základe vymyslených obvinení vydaný do USA. Trinidad bol nakoniec odsúdený za sprisahanie, kde sa mal podieľať na únose dvoch agentov a bol odsúdený na 60 rokov väzenia.

Mutulu Shakur


Mutulu Shakur- člen organizácie pôsobiacej v USA – Čierna oslobodzovacia armáda republiky Nová Afrika, ktorý bol nevlastný otec zosnulého rapera Tupaca Shakura, bol uväznený v roku 1988 na základe obvinenia zo „sprisahania na podporu bankového vyvlastnenie.“ Kvôli jeho aktivizmu, bol zaradený do monitorovacieho nelegálneho programu FBI COINTELPRO, ktorý bol tiež použitý proti Martinovi Lutherovi Kingovi Jr. a ďalších afroamerických radikálnych aktivistov.

„Sonia“ aka, Omaira Rojas Cabrera


Narodila sa do kolumbíjskej roľníckej rodiny pod menom Omaira Rojas Cabrera, známa je však pod jej partizánskym menom „Sonia“. Ku marxistickej povstaleckej skupine FARC sa pripojila ako teenagerka a stala sa jednou z najlepších ženských veliteliek FARCu. Bola unesená kolumbijskymi špeciálnymi silami v roku 2004 a nakoniec vydaná do USA, kde ju obvinili z pašovania drog. Bola odsúdená v roku 2007 na 16 rokov väzenia. Prokurátor však žiadal až 60 rokov väzenia. Ona aj Simon Trinidad boli predmetom rokovaní medzi FARC a kolumbíjskym prezidentom Uribem, ktoré inicioval už nebohý venezuelský prezident Hugo Chavez.

David Gilbert


David Gilbert je radikálny ľavicový aktivista v USA, ktorý spolupracoval  s členmi Čiernej oslobodzovacej armády. V roku 1983 bol odsúdený na 75 rokov väzenia za trestný čin vraždy a pokus o lúpež banky spolu s ďalšími aktivistami.

Russell ‚Maroon „Shoatz

Russell „Maroon“ Shoatz bol odsúdený v roku 1970 za vraždu prvého stupňa policajta, ktorý bol spáchaný na policajnej stanici Philadelphia. Bývalý člen Čiernych panterov a „vojak“ Čiernej oslobodzovacej armády, bol držaný v samoväzbe po dobu 22 rokov a až v roku 2014 bol zaradený medzi ostatných väzňov.

Sundiata Acoli

Člen Čiernych panterov Sundiata Acoli bol usvedčený zo zabitia policajta počas prestrelky v priebehu roka 1973 v New Jersey. Acoli je jeden z 15-tich bývalých členov Čiernych panterov, ktorí sú stále vo väzení.

Čierni panteri


Od doby svojho založenia v Oaklande v roku 1966, boli  Čierni panteri nemilosrdne prenasledovaní FBI a inými miestnymi bezpečnostnými zložkami. Okrem bývalých Čiernych panterov uvedených vyššie v článku, je ešte ďalších 11 Čiernych panterov stále vo väzniciach po celých USA: Spomeňme Romaine „Chip“ Fitzgerald v Kalifornii; Ed Poindexter v Nebraske; Joseph Bowen v Pensylvánii; Jalil Muntaqim v New Yorku; Romaine Fitzgerald je uväznený od roku 1969; Herman Bell uväznený v New Yorku od roku 1971; Veronza Bowers, vo väzení od roku 1973; Robert Seth Hayes, uväznený od roku 1973; Zulu Whitmore, vo väzení v Louisiane od roku 1977; Maliki Shakur, uväznený od roku 1979; a Kama Sadiki, uväznený od roku 2002.

Zdroj: http://www.telesurtv.net/english/news/From-Mumia-to-Peltier-7-US-Political-Prisoners-Still-Locked-Up-20170117-0043.html

Pripravil a preložil Georgík – Vzdor-strana práce

Nadnárodní monopoly se ruku v ruce s americkou CIA podílely na mučení v Latinské Americe

Nedávno zveřejněné zprávy ukazují detaily a úroveň vzájemné spolupráce pravicových a fašistických diktatur Latinské Ameriky s USA a velkými monopoly, jako je Volkswagen, při potlačování levicové opozice a odborů v 70. a 80. letech.

Nechvalně známá operace Condor, při které na 50000 lidí zemřelo, další tisíce lidí byly vězněny a mučeny, byla výsledkem práce tajných služeb Chile, Bolívie, Peru, Uruguaye, Brazílie a Argentiny. Řada obětí přišla o život při takzvaných letech smrti, při nichž byli lidé nepohodlní režimu shazováni z letounů do moře. Obětmi se ale stávali i kněží a jeptišky.

Doklady ukazují, že Volkswagen předával informace o stížnostech zaměstnanců a připravovaných stávkách policii pravicové diktatury, jak docházelo k bití a mučení zaměstnanců přímo v továrně VW. Volkswagen tak ukazuje jinou historii, než je veřejně známá, a připojuje se již k jeho kořenům v nacistickém Německu, kde ve svých továrnách využíval otrockou práci.

Další archivy nově zveřejněné prezidentem Obamou ukazují asi 500 stránek přehledů ze spoluprace americké CIA na tomto programu. V jednom archivním dokumentu jsou popisovány podrobnosti mučení argentinského aktivisty za lidská práva Alfreda Brava – elektrické a tepelné šoky, topení pod vodou. Tuto zprávu přejímá od amerického zmocněnce pro Latinskou Ameriku  Roberta Pastora poradce amerického prezidenta Zbigniew Brzezinski a dělá si do ní poznámky o významu této zprávy. Stejný Brzezinski, který ve stejné době „lidská práva“ tolik navenek zdůrazňoval v mezinárodní politice se socialistickými zeměmi.

Článek o spolupráci Volkswagenu s pravicovou diktaturou v Brazílii http://auto.idnes.cz/volkswagen-brazilie-diktatura-afera-d79-/auto_ojetiny.aspx?c=A161211_223303_auto_ojetiny_fdv

Článek o dokumentech CIA o operaci Condor: http://www.telesurtv.net/english/news/Released-Operation-Condor-Files-Show-CIA-Torture-in-Argentina-20161212-0021.html

Samotné dokumenty CIA: http://nsarchive.gwu.edu/dc.html?doc=3235709-19770509-Cia

Komunistický svaz mládeže

http://www.ksm.cz/historie/nadnarodni-monopoly-se-ruku-v-ruce-s-americkou-cia-podileli-na-muceni-v-latinske-americe.html