Mnohí ľudia sa čudujú, ako je možné, že niekoľko hodín, alebo dní prší, aj keď nejde o intenzívny dážď a nasledujú povodne, ktoré zatopia vaše obce, mestá… Stačí si urobiť malý monitoring vášho okolia a rýchlo zistíte, prečo je vytopená napr. tá vaša obec, či mesto. Za povodne si v drvivej väčšine môžeme sami svojou činnosťou vo svojom okolí.
Už dlhé roky som upozorňoval aj v našej obci, že pôvodcom vytápania našej obce je okolitá poľnohospodárska činnosť a cestičky v okolí, ktoré privádzajú počas dažďa vodu do obce. Kedže druhý deň nám prší a náš potok opäť stúpa, prechodil som si okolie našej obce a pofotil som Vám, odkiaľ sa teda zrazu z maličkého potôčika v našej obci stane dravá riečka…
Hlavný problém v našom okolí je to, že obnažená poľnohospodárska pôda vďaka dlhoročnému zhutneniu a zlej starostlivosti nedokáže do seba absorbovať dažďovú vodu. Tá, ako môžete vidieť na fotkách z nej odteká a vytvára množstvo malých „poľných riečok“ cez ktoré odteká.
Spôsobené je to napr. aj zlou orbou, keď sa orie v kopci vertikálne a nie horizontálne a tým vytvárame zhora nadol pásy, po ktorých pri daždi stečie voda priamo dole na poľnú cestu a do dediny… V poľnohospodárskej pôde v našom okolí napr. chýbajú aj remízky, prirodzené pásy zelene, ktoré by túto vodu zachytávali, ako prirodzené hrádzky…
Vyčerpaná zhutnená pôda do seba prepúšťa minimum vody, ktorá prenikne do niekoľkých centimetrov, ale hlbšie neprenikne, lebo sa tám nachádza rokmi zhutnená tvrdá pôda, ktorá je doslova ako betón a voda sa takto nedostane do spodných vôd, ale keď sa premočí vrchná vrstva, ďalšia voda steká do dediny… Takto sa z polí stráca ornica, ktorú so sebou berie voda, ostáva málo úrodná kamenistá pôda.
Rôzne priame vertikálne cestičky do okolitých obnažených kopčekov, ktoré vedú ku poľnohospod. pôde sa stávajú doslova riekami, po ktorých sa valí voda priamo z polí do dediny, tak ako to je aj v prípade mojej dediny… Tam kde máme v okolí lesy, voda zase steká po zhutnených lesných cestách, ktoré odvodňujú les…to je už ale ďalšia kapitola…
Na týchto niekoľkých fotkách teda musí byť každému jasné, prečo potom potok v našej dedine tak rýchlo zmohutnie a je zle… to, že budeme stále viac a viac prehlbovať korytá riek a viazať ich do betónových koridorov, nezastavíme povodne…
ako ste videli aj na fotkách, stačí pochopiť, odkiaľ sa tá voda berie, že len vďaka našim zlým zásahom do okolitej prírody ju zbavujeme schopnosti udržiavať vodu a tá sa potom vylieva v našich obciach a mestách a pritom stačí len tak málo, vykonať jednoduché vodozádržné opatrenia v okolí svojej dediny a mesta ( v spolupráci s poľnohospodármi, či lesníkmi atď… ), veľakrát veľmi jednoduché, ale pritom mnohonásobne účinnejšie, ako projekty za milióny Eur, ktoré naše potoky a rieky zabíjajú betónom a defakto riešime dôsledky a nie príčiny…
„Henten k***t Matovič skurvený… Tí ľudia sedia ako prij***ný, je to tu ako vlak duchov, každý čumí len do toho telefónu ako je***tý.“…. v tom momente som sa už postavil. A nie preto, že som nečumel do telefónu. Ani nie preto, lebo dotyčný tieto slová hovoril práve do (toľko kritizovaného) telefónu počas cesty vlakom. Kašlem na to, že nesúhlasí s Matovičom, prekážalo mi to, že sa vo verejnom dopravnom prostriedku vyjadroval ako vo 4. cenovej skupine a ešte na plné pecky, akoby si myslel že niekoho tým osloví. Spýtal som sa ho, či sa mám rozprávať sám so sebou a čo si to dovoľuje označiť nás tu všetkých vo vozni za jebnutých. Dostal som hneď otázku, či som „slniečkár“. Neviem, na to mi testy ešte nerobili a ani neviem čo to je. „Asi hej keď si sa ozval“.
Tak ten, kto nemieni počúvať vulgarizmy vo vlaku je hneď „slniečkár“ – ešte nech mi aj povie koho som volil. Keby som povedal, že členov VZDORu-strany práce ako vždy ( v posledných voľbách kandidujúcich na kandidátke Socialistov.sk ), hádam by ani neveril. Ešte že som necestoval s mojimi deťmi a oni by to mali počúvať. Našťastie tento konflikt nastal jednu zastávku predtým, než sme obaja vystupovali. Ten človek podľa mňa ani nepochopil kvôli čomu som sa do neho pustil. Podľa mňa si myslel, že pre rúška a Matoviča, nie pre primitívny spôsob správania, ktorý vo vlaku nemá čo hľadať.
Táto situácia sa odohrala ešte v apríli, ale píšem to teraz najma pre to, lebo niečo podobné, s oveľa väčšou hanbou sa zopakovalo na „proteste“ proti vládnym opatreniam v Bratislave, dňa 17.10.2020. Zatiaľ čo ja by som nepripustil, aby moje deti takéto vulgarizmy počúvali od cudzej osoby vo vlaku, tak iní „rodičia“ priamo vyzývali a skandovali so svojimi malými deťmi do megafónov, že „Matovič je k***t skurvený“. Tento slogan bol jediným heslom pochodu od stanice pred úrad vlády. Ak takýmto štýlom a takýmito „kvalitami“ ideme nahrádzať vládu Igora Matoviča, tak sa posunieme akurát z kaluže do blata. Posunieme sa od Matoviča k Hitlerovi. Posunieme sa smerom k násiliu a bezbrehej zlosti, nenávisti. Bez rozmyslu, pochopenia a empatie k druhému. Preto nemám z tejto akcie dobrý pocit. Nechválim protest preto, lebo „už sa konečne niečo spravilo“. Lebo to, čo sa pre túto vec spravilo, je horšie ako keby sa nespravilo nič.
Áno boli tam aj „slušní ľudia“, ale tí nechali predviesť primitivizmus v plnej kráse a nijako proti nemu nezasiahli. Už len keď vidím, že na nejakú akciu pozýva Milan Mazurek – už to je ako nálepka „High Quality“ na čínskom walkmane. Neviem si predstaviť, že tam pri týchto chuligánoch – s ktorými nemám a nechcem mať nič spoločné, len tak postávam.
Aby to nebolo len o Matovičovi – iste viete, že som odmietal aj keď heslom mladých pseudorebelov v prezidentských voľbách bolo: „Fico je k***t“. Keď si pozriete dokument Cooltura, tak tam nejaký „spevák“ hovorí, že vždy na koncerte skanduje s davom, že „Fico je k***t“. Prečo? „Preto, aby to každý vedel a aby si to každý pamätal, aj keď bude niekde ležať nadrogovaný“. Ale vedia to, alebo to len stádovite preberajú? Vedia k tomu ponúknuť aj alternatívu? A vedia aj to, že keď vymenia Fica za iného, tak sa im v živote toľko toho nezmení?
Práve takáto stádovitosť a zloba je pre mňa rovnakým vírusom, ako už toľko omieľaná korona. Preto je tento článok najmä o metóde ako k veciam pristupovať. Nebudem sa tu teraz zaoberať návrhmi a komentármi ku konkrétnym opatreniam.Nesúhlasiť s opatreniami sa dá aj iným – normálnym a hlavne vecným spôsobom. Ja mám však podľa komentárov a vyjadrení pocit, že Igor Matovič ten koronavírus vymyslel, doviezol a teraz len tak bez opodstatnenia zavádza rôzne opatrenia, príkazy a zákazy. Ak niekto o sebe tvrdí, že nie je ovca, tak by sa podľa toho aj mal správať. Mnohým ľuďom chýba trocha empatie a vcítenia sa do situácie toho druhého, chýba snaha troška chápať oponenta. U nás žiaľ platí pravidlo: ak volil niekoho iného ako ja, tak ho treba utopiť v lyžičke vody. Mnohí vidia svet len skrz svoju vlastnú situáciu a záujem.
Uvediem jeden príklad: rodička sa teatrálne na kameru odmietla testovať v nemocnici na vírus. Právnička odkazuje personálu, že jej klientka sa testovať nebude. Nuž dobre, tak teda nebude…. poďme ďalej – nebude sa teda nik testovať, a z nemocnice, ktorá má ľudí chrániť, sa stane infekčné prostredie, kde sa bude vírus šíriť medzi cudzími ľuďmi. A potom môžu zasa telefonovať právnici že ten a ten doktor zanedbal svoje povinnosti, a je zodpovedný za šírenie nákazy a s tým spojené zdravotné problémy či nebodaj smrť. Takže výsledok je hulákanie právnikov – či spravíte jedno alebo druhé. Možno keby sa rodička vcítila do doktorov a nepovažovala ich hneď od počiatku za nepriateľov, nič také sa stať nemuselo.
Tvrdia o sebe, že nie sú ovce, ale mnohí sa tak správajú. Keď jedni povedia biela – oni povedia čierna – bez rozmyslu. Keď Čapútová povie že kyselina škodí, tak oni sa jej napijú plnými dúškami – však sa nedajú klamať. Je v poriadku nedôverovať mainstreamovým médiám … ale je v poriadku šíriť každú informáciu, ktorú vydá ktokoľvek iný? Prečo pri jedných sme kritický a pri druhých sa ani len nezamyslíme? Panika z nákazy sa vyvažuje nie rozumom, ale panikou z vlastných výmyslov, resp. z výmyslov iných ľudí.Nebyť ovcou – to znamená používať vlastný rozum. To neznamená tvrdiť vždy opak toho, čo môj oponent, len preto, aby som bol pre istotu „nad vecou“ a „nenaletel som“.
Vírus zasiahol celý svet a každá vláda sa musela k nemu nejako postaviť. Či je umelo vyrobený alebo nie, to zrejme nedokážeme. Aj keby sa niekto priznal, tak tiež za tým nájdeme len konšpirácie a nebudeme tomu veriť. Môžeme si to však napasovať na mnoho verzií a každá bude dávať zmysel:Od toho, že jedna veľmoc chce zničiť druhú, cez ekonómov, ktorí chcú pozabíjať dôchodcov, ktorí si dovolili pridlho žiť a sú príťažou štátnym kasám, až po ekológov, ktorí potrebovali znížiť emisie, konzum a tiež populáciu, lebo toto všetko je pre Zem záťažou. Dôvodom tiež môže byť snaha začipovať obyvateľstvo cez tyčky strkané do nosa. Ak sa Vám tieto verzie nepáčia, pokojne si vymyslite vlastnú a tvárte sa ako ten, čo na to všetko prišiel. Keď to napíšete do tých správnych skupín, možno budete mať aj veľa zdieľaní.
Škody budú – bez ohľadu na to, kto tu vládne. To musíme prijať. Buďto škody na ľudských životoch, alebo na ekonomike. Neexistujú také riešenia, aby sme žili ako v roku 2019. Žiaľ – neexistujú, a ten kto od politikov očakáva, že to zabezpečia, klame sám seba. V takom prípade, ktokoľvek vymení Matoviča, nebude o nič menším „k***tom“, a to zvlášť pre niekoho, komu prekáža už len nosenie rúšok.
Čo naozaj beriem je vecná kritika či diskusia s cieľom spraviť to lepšie a nie kopnúť si do oponenta. Vládu Igora Matoviča je možné vymeniť za niekoho, kto spraví opatrenia tak, aby boli škody na zdraví aj ekonomike čo najmenšie. Pretože platí, že keď sa začne dbať viac na jednu z týchto faktorov, hneď to uškodí tej druhej. Zameranie na zdravie škodí ekonomike – a predovšetkým možnosti pracovať, čo je zdrojom obživy rodín. Naopak – zameranie na ekonomiku a uvoľnenie opatrení znamená nárast počtu chorých, hospitalizovaných a žiaľ aj mŕtvych. Na druhej strane si však vyžaduje aj disciplínu od obyvateľstva. Nie len vláda je zodpovedná za súčasný stav.
Ja osobne som sa napríklad nepovažoval za „neslobodného“ keď som mal rúško. O tom, že som otrok či ovca, som sa „dozvedel“ až od ostatných. Dovtedy som to chápal a cítil, ako vzájomnú zodpovednosť – nechcem priniesť vírus medzi moju rodinu a známych a ani ho nechcem doniesť do rodín cudzích ľudí. Zvlášť keď sa jedná o krátkodobé nosenie v obchodoch, na úrade, v styku s cudzími osobami apod. Počas nástupu prvej a druhej vlny sme tiež obmedzili osobné kontakty. Tiež v rámci zodpovednosti, nie preto lebo mi v obývačke stál policajt.
Pozitívna správa je, že ten vírus nie je taký nebezpečný ako sa zdalo na počiatku, keď sa nachádzal len v Číne a nemali sme s ním skúsenosť. Podľa môjho názoru si ním každý z nás prejde a drvivá väčšina ho vyleží. Musíme ho však zvládnuť tak, aby sme nikoho nenechali umrieť preto, lebo nie je miesto v nemocnici. Ochorením si prešiel aj môj otec – vodič MHD, ktorý ho vyležal.
Želám všetkým čo najhladší priebeh. A hlavne naučme sa diskutovať a komunikovať. Nie len rozprávanie, ale aj počúvanie je komunikáciou. Uprednostnime rozum pred emóciami, neraz umelo živenými. Naučme sa hovoriť k veci a nie to, kto je aký „k***t“. Prinášať riešenia, návrhy a alternatívy – lebo zajtra týmito „k***tmi“ môžete byť aj vy.
Stanislav Pirošík (VZDOR-strana práce) www.vzdor.org
Nedávno som si na YouTube pozrel diskusiu troch predstaviteľov,
nazvime to „radikálnej ľavice“. Sedeli vedľa seba Eduard Chmelár, Ľuboš
Blaha a Jozef Hrdlička. Najväčšiu názorovu zhodu som mal s Jožom
Hrdličkom a to platí i dnes, názorovo najďalej som bol asi od Eduarda
Chmelára, i keď v niektorých názoroch som mu dával 100% za pravdu.
A to najmä v tých pripomienkach, že treba riešiť súčasnosť a zaoberať
sa súčasnými podmienkami pracujúcich a podobne. Sympatické mi je aj
jasné dištancovanie sa od ĽSNS a celého toho balastu, ktorý sa dnes
vydáva za „tradičný“ či „konzervatívny“. Sympatické mi je aj to, že
odmieta, rovnako ako VZDOR-strana práce, falošnú hru na konzervatívcov a
liberálov. Že nebráni ani jeden z týchto dnes „antagonistických“
politických smerov. Tie sú tu akurát preto, aby sme sa mali o čom hádať
(homosexuáli, potraty, židovskí spiklenci, černoch v letáku na LIDL) a
neriešili podstatu problému – teda kapitalistický systém.
Mnohé problémy, ktoré treba akútne riešiť totižto pramenia z
existencie kapitalizmu. Napríklad dôchodky až po smrti, nedostupné
bývanie, pravidelné krízy, doplatky za lieky, migračná kríza ale
čiastočne aj také záležitosti ako rozvody, nezaloženie si rodiny, drogy,
násilie, skomercionalizovaní mladí ľudia čumiaci do mobilov,
primitivizmus v „kultúre“ atď.
Práve tento názor treba v dnešnej ťažkej dobe rozdúchavať. Preto som
bol pozitívne prekvapený keď som sa dozvedel, že Socialisti.sk oslovili
KSS a aj VZDOR-stranu práce s volebnou spoluprácou. A ešte radšej by som
bol, keby na tejto kandidátke sme šli spoločne aj s KSS. Áno,
socialisti.sk sú podľa mňa reformistickou stranou, ktorá ani poriadne
nechce definovať čím chce kapitalizmus nahradiť. To mi však nebráni
zúčastniť sa na volebnej ale i aktívnej spolupráci s tými, ktorí majú
záujem a s ktorými je veľký názorový prienik. To neznamená, že
vstupujeme do ich strany a prijímame ich ideológiu. Spolupráca je aj o
tom, že spolupracujeme na spoločných cieľoch a pritom rešpektujeme, že
sú medzi nami názorové rozdiely a tie si vieme aj slušne vydiskutovať či
polemizovať. Určite však k ním máme bližšie ako k takzvaným
„vlastencom“ či k iným „HZDS revival“ projektom.
Veď aj v našej strane sme mali ľudí, ktorí sa nehlásili k
marxizmu-leninizmu, ale k inej ľavicovej ideológii. A rozišli sme sa sa s
nimi slušnejšie ako s takými, ktorí sa hlásili k marxizmu-leninizmu, a
pritom zo dňa na deň sú schopní bývalých priateľov označovať za
„platených zradcov“, len preto, že sa nezhodneme v jednej veci z
desiatich. Častokrát je mentálna úroveň, schopnosť nie len rozprávať,
ale aj počúvať, oveľa viac, ako formálne hlásenie sa k nejakej
ideológii. Niektorým totižto marxizmus nesvieti na cestu, ale do očí.
Som rád že aj v súčasnosti vo VZDORe sme kolektív, ktorí dokáže viesť
konštruktívnu kritiku a dokáže aj nesúhlasiť, vypočuť si názor
ostatných, kolektívne sa rozhodnúť a toto rozhodnutie rešpektovať.
Nelámeme palicu nad svojimi priateľmi len preto, že v niektorej veci
majú iný názor ako my.
A myslím si, že dáko takto by to malo fungovať aj medzi radikálnou
ľavicou, lebo momentálne stojíme na vedľajšej koľaji i keď podľa
krčmových rečí máme tak minimálne 20% podporu. Celkovo by sa mohlo
upustiť od hrania sa na hrdinov a zradcov z románu „Drevená dedina“.
Ľudia totiž nie sú čiernobiely. Skúsme byť trochu vecní a pozerať sa
okolo seba. Dnes sa nerozhoduje o tom či bude zajtra revolúcia alebo
reforma. Naše východiskové pozície nie sú ani jedno percento. Dnes
zápasíme o existenciu radikálnej ľavice, zápasíme o existenciu
komunistického hnutia, zápasíme o to, aby ľudia prestali naháňať
židovských spiklencov, černochov z letáku z Lidlu a „buzerantov“ ale
začali rúcať kapitalistický systém. Inými slovami, aby začali riešiť
skutočné problémy a príčinu súčasného stavu.
„Chmelár vás oklame! “ – vypočul som si. No nestalo sa. Dohodli sme
sa, že nás vezmú na kandidátku a tak sa aj stalo. Na ničom inom sme sa
totiž nedohodli a teda nás strana socialisti.sk nemá v čom oklamať. Je
naopak pozitívne, že zatiaľ čo pre mňa za nezrozumiteľných okolností KSS
len pár dní pred podávaním kandidátky oznámila, že nemá na kauciu a
teda sa volieb nezúčastní, tak niekoľko komunistov predsa len kandiduje.
Uvidíme tiež čo sa so stranou socialisti.sk udeje po voľbách a som
ochotný spolupracovať s každým kto to bude myslieť úprimne.Nech to
dopadne akokoľvek, plakať na pleci nikomu nebudem. To je politika. A po
rokoch v hnutí ma len tak niečo neprekvapí.
Dovolím si nesúhlasiť s vyhlásením KSS, že nehlasovaním, resp.
hodením neplatného lístka spochybňujeme legitimitu systému. Ale je to
bežný ťah strán, ktoré (momentálne) nekandidujú. Týmto len legitimizujú
svoju neúčasť vo voľbách. Nesúhlasím po prvé preto, lebo neúčasť nikoho
nezaujíma, nikto nebude plakať, že volilo málo ľudí. Ak vhodia lístok s
nápisom „volím socializmus“ tak účasť vlastne zdvihnú a ten lístok uvidí
len pár členov komisie, ktorí po zhliadnutí letáku z Aurory strieľať
nebudú.
Ďalej – znamená to teda že vo všetkých minulých voľbách, kde sa KSS a
VZDOR zúčastnili, vlastne legitimizovali kapitalistický systém? Určite
nie. Ono systém nelegitimizujeme tým, či sa zúčastníme volieb, ale tým
či ho považujeme za normálny alebo nie. Odmietame ho tým, že sa ho
snažíme zvrhnúť a že sa snažíme ľuďom vysvetliť prečo nie je normálny,
čím ho chceme nahradiť a zorganizovať ich za túto novú alternatívu. A
keď k tomu využijeme rôzne prostriedky vrátane parlamentnej tribúny, nie
je to na škodu. Práve naopak – nevyužitím parlamentnej tribúny nás
poľahky predbehnú iní – napríklad fašisti a to aj s inými riešeniami.
Stanovisko KSS však rešpektujem. Je to ich právo. Pokiaľ E. Chmelár
je pre nich neprijateľný, a vyzývajú nevoliť jeho stranu i keď sme na
kandidátke my, je to v poriadku. Vo vyhlásení to však prestrelili
formulkou „Niektoré mená, vraj ľavicových politikov a aktivistov, sa nachádzajú na kandidátkach rôznych kandidujúcich politických strán…“
Slovo vraj sa síce skladá zo štyroch písmenok, ale má svoj obsah a dopad.
Uvedomujem si tiež ťažkú situáciu v komunistickom hnutí. Dnes nie sme
v 20. a ani 30 rokoch. Nemáme komunistické odbory vo fabrikách,
nespravíme prvomájový protest o 200 ľuďoch v kdejakej dedine. Situácia a
aj akcieschopnosť na neustále znižuje. KSS je prestarnutá a my už nie
sme študenti bez problémov s množstvom času, ktorí prídu kedykoľvek a
kamkoľvek na zapískanie. Áno, keď som bol študent, bol som na každom
komunistickom zhromaždení. Dnes na každom nie som, aj ich menej
organizujeme, no nevzdávame to, pracujeme vrámci možností a nevolíme
možnosť obviňovať ostatných a zamknúť sa pri počítači. Som preto aj
rád, keď sa spoločne aj s KSS či inými stretneme na nejakom zhromaždení,
napríklad naposledy 17. novembra v Banskej Bystrici. Dnes ide primárne
len o to, či sa dokážeme udržať, či dokážeme prežiť a hlavne aj o to
vymaniť a získať na svoju stranu čo najviac ľudí. Vážim si každého kto
len nekecá, ale aj niečo robí.
Ja nie som ako iní, ktorí okamžite nálepkujú, odsudzujú a majú
čiernobiele videnie. Išli ste s Chmelárom? Tu máte nálepku „zradca“.
Odhalili ste sa, ukázali ste sa, karieristi, korytári atď atď.
Práve ťažká práca s ľuďmi je jedným z faktorov, ktoré ma na politike odrádzajú. Ale žiaľ to k politike nerozlučne patrí, či máte 0,12% alebo ste vládnucou stranou. Ak mám niekde svoje „koryto“, tak je určite mimo politiky. Keď doma opravujem stodolu, chystám chov kôz, starám sa o hydinu či si s priateľmi zahráme na heligónke, zaspievame a napijeme sa vína či navštívim nejaký folklórny festival, vezmeme deti na výlet, tak cítim pozitívnu energiu zo života. Tu je moje „koryto“, z ktorého mám radosť.
Tí ktorí ma poznajú by mohli vedieť, že nejaký okázalý luxus (ktorý nikoho z Chmelárovej strany po voľbách aj tak nečaká) ma nepriťahuje a nevidím v ňom naplnenie života. Rodinnú dovolenku radšej strávim v Zaježovej bez elektriky ako na nejakej jachte. Aspoň tí čo ma poznajú by to mohli vedieť. Nebaví ma predstavovať sa im znova a znova… alebo podľa seba súdim teba? Neviem… Som taký karierista, že spoločnú kandidátku podporujem i napriek tomu, že mňa ako jediného zo VZDORu strana socialisti.sk neschválila. Nehnevám sa na nich. Pri politike naopak pociťujem také nervózne zvieranie žalúdka… tam moje koryto určite nie je.
No robím ju z povinnosti, lebo ak to ľuďom nevysvetlíme my, tak nikto. Ak my sme ticho, tak oni majú pravdu. No potom si zapnite Facebook a vidíte tam kilá žlče kydaného na všetky strany a to ľuďmi, ktorí riešia rovnice o troch neznámych, ale všetko aj tak vedia, ďalej ľuďmi, ktorí sami nič nerobia (alebo robia úplné hlúposti) a ich jedinou „povinnosťou“ je kritizovať nás, že robíme málo, tak z toho je človeku hneď zle. Títo ľudia okrem kritiky a „odhaľovania“ nás pritom nedokážu zorganizovať ani jedno spoločné stretnutie „tých jediných pravoverných“ lebo sa ešte dva dni pred týmto stretnutím pohádajú. Ja som to, že sa pohádajú a že k stretnutiu nedôjde, vedel už mesiac dopredu. A pritom nikto z nich nebol platený pravicou a ani SIS a ani Sorošom aby tento prevratný míting prekazil. Oni sú skrátka len – poriadne obmedzení.
Ešte jedna ilustrácia:
KSS a VZDOR organizujú 17. november 2016 v Bratislave. Kritici od PC
píšu: „Načo sa trepete do Bratislavy, treba ísť medzi ľudí napr. do
Prievidze“. Kritici však neprídu ani do Bratislavy a ani do Prievidze.
KSS organizuje 17. november 2019 v Banskej Bystrici. Zúčastní sa ho
aj delegácia VZDOR-u Kritici od PC píšu: „Načo idete do Bystrice, treba
ísť medzi mladých na ten protest do Bratislavy a hovoriť im o
socializme“. Kritici však neprídu ani do Bratislavy a ani do Bystice.
Aj pre toto Facebook veľmi často nezapínam a k spolupráci a útokom na nás sa vyjadrujem až teraz. Radšej dám ráno králikom a sliepkam.
Určite každý z vás zaznamenal iniciatívu zmeniť názov časti námestia
SNP na námestie nežnej revolúcie. Tento nápad je jasná hlúposť,
rozdeľovať námestie SNP na dve iba kvôli tomu, aby sme tu mali námestie,
ktoré pripomína opätovné nastolenie kapitalizmu. Keď sa však nad tým
zamyslíme hlbšie, určité racio sa v tom nájsť dá.
Každé
obdobie nieslo so sebou aj prezentáciu určitých mien a udalostí v
názvoch slovenských ulíc a námestí. V časoch monarchie to boli mená
panovníkov a významných ľudí pre monarchiu. Toto sa prenieslo čiastočne
aj do 1. ČSR (medzivojnovej) a pribudli názvy, ktoré boli spojené s
obdobím tejto republiky. Obdobie kléro-fašistického Slov. štátu som z
tohto pohľadu nejak nemapoval.
Po roku 48 sa do názvov ulíc a miest dostávali väčšinou mená našich
osloboditeľov, názvy ako námestie SNP, Námestie víťazného februára,
rôzne budovateľské názvy, nazvy v ktorých boli mená predstaviteľov
komunistického a robotníckeho hnutia, mená kozmonautov, či mená
významných osobností.
Akurát od roku 89 sa vývoj uberal iným
smerom. Samozrejme, rýchlo sa odstraňovali sochy, pamätné tabule, menili
sa názvy, ktoré akýmkoľvek spôsobom pripomínali socializmus.
Do
nových názvov sa nijako nedostával duch novej doby, teda znovuzrodeného
kapitalizmu, ktorý tu už „budujeme“ takmer 30 rokov a bolo by na čase
tento historický deficit odstrániť a aby sa kompetentní nemuseli veľmi
trápiť aké nové názvy použiť, rozhodol som sa pomôcť a ponúknuť názvy,
ktoré dostatočne vystihujú dnešnú dobu. Je totiž naozaj na čase, aby sme
po 30tich rokoch kapitalizmu mali v mestách a mestečkách na našom
Slovensku názvy, ktoré definujú súčasný režim.
Tu ponúkam
niekoľko vhodných originálnych názvov a som taký skromný, že nepožadujem
za to ani žiadne finančné ohodnotenie a každé mesto môže pokojne použiť
názov ulice, či námestia, ktoré odznejú v tomto článku.
Tu sú návrhy:
Gorilie námestie
Námestie nezamestnanosti
Námestie finančných skupín.
Ulica nízkych platov,
Ulica otrockých pracovných podmienok
Námestie zbohatlíkov
Námestie oligarchov
Ulica mafiánov
Nábrežie žobrajúcich
Ulica chudobných
Námestie biednych dôchodkov
Námestie skorumpovaných politikov
Ulica privatizérov
Námestie poplatkov v zdravotníctve
Ulica hospodárskej krízy
Ulica chamtivých a bezcitných
Námestie krachujucich firiem
Ulica drahých potravín
Ulica nedostupného bývania.
Námestie zadĺženosti
Ulica exekúcií
Námestie bezdomovcov
Drogová alej
Ulica feťákov
Ulica prostitúcie
Námestie miliardárov
Námestie úžerníkov
Zatiaľ ma napadlo týchto pár názvov, ktoré by mohli zdobiť ulice a
námestia našich miest. Ak vás napadnú ďalšie, pokojne v diskusii napíšte
a doplníme ich. Bol by v tom čert, aby sa kapitalizmus nemohol konečne
začať pýšiť svojimi „úspechmi“
„Pacienti si za viaceré lieky priplatia stovky eur. Zmeny pripravuje ministerstvo zdravotníctva. Najviac by zaťažili peňaženky ľuďom s onkologickými ochoreniami, epilepsiou, cukrovkou či psychickými poruchami. Za jedno balenie konkrétneho medikamentu na leukémiu by mal pacient doplatiť 2 166 eur, na psoriázu 1 227 eur.“ Hovorí sa v správach RTVS. Tá istá televízia dnes odvysielala príspevok od onkologickej pacientky Kataríny, ktorej poisťovňa odmietla preplatiť za liečbu 4000 €.
Takmer každý z nás platí povinné odvody do zdravotných poisťovní. Jedná sa o nemalé čiastky, nejeden by z toho zaplatil aj hypotéku. Sám som reumatický pacient, no lieky a úkony spojené s mojou liečbou, resp. s udržiavaním zápalu vo svojich medziach ani zďaleka neprekročia odvody, ktoré každý mesiac zaplatím. Ale veď v poriadku, nech moje odvody pomožu niekomu, kto to potrebuje. Choroby si častokrát nevyberáme.
Prečo však napriek tomu postávajú pred nemocnicami, či hypermarketmi ľudia s kasičkou „prispejete na detskú onkológiu?“ Prečo sa pacientke Kataríne musia skladať súkromné osoby ešte raz na to, aby si zaplatila liečbu? Načo platíme odvody, keď potom ešte máme prispievať do kasičiek a na trasparentné účty?? Prečo keď sme ako strana pracujúcich nazbierali pár eur, ktoré sme si odtrhli od výplat a pomohli niekomu s úrazom či postihnutím, hneď nás zaplativili desiatky ďalších žiadostí v domnení že sme strana plná Borisov Kollárov? Prečo keď vám nezaklope na dvere Vilo Rozboril s nejakým hokejistom z NHL, ktorý Vás nevezme na liečbu do USA, ktorú Vám aj zaplatí, tak jednoducho umriete?
Je „zlá“ len poisťovňa, ktorá nechce zaplatiť
4000 €? „Áno aj…“ ale tam to ani zďaleka nekončí. Tie nehorázne peniaze
za liečbu totižto niekto pýta…. Niekto vám ten liek nevydá, nezachráni
Váš život dokial neprinesiete hotovosť. Koreň problému treba hľadať už
tu. Zdravotníctvo v kapitalistickom ponímaní totiž nie je služba, na
ktorú sa pracujúci formou platenia odvodov a daní skladajú, ale je to
odvetvie trhu ako každé iné. A to od penicilínu až po CTčko a liečbu či
neliečbu rakoviny. Aj z našich odvodov sa pánom z Penty stavajú honosné
vily s podzemnými strelnicami, zatiaľ čo my, ktorí chodíme do práce sa
máme hanbiť, keď na ulici neprispejeme na detskú onkológiu. Aj z našich
odvodov sa vyplácajú nehorázne peniaze kadejakým masérom s dobrými
konexiami. Nech sa oni postavia s kasičkou pred nemocnicu či Tesco.
Už v minulosti a aj naživo v televízii som kritizoval napríklad pôsobenie súkromných záchraniek, pretože podľa môjho sedliackeho rozumu sa neskladáme na ich zisk, od jednej som dostal aj súkromný list. Rovnako to platí pre každého, kto podniká v zdravotníctve, či už sa jedná o poisťovňu, farmaceutickú firmu, alebo poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Tieto subjekty totiž za svoje „služby“ požadujú trhové ceny. To znamená nie len náklady spojené s riadnou prevádzkou a inováciami, ale aj s poriadnym ziskom. Človeku sa až zastavuje rozum, keď sa dozvedá, koľko stojí ktorý úkon v zdravotníctve…
Malý príklad. Mám nejaké mesto a mám vlastné
technické služby. Chlapi – pracovníci majú napr. 5-10 eur na hodinu.
Spravia čo je potrebné, materiál si nakupujeme sami, vo vačšom množstve
si dojednám zľavu atď. Druhá možnosť je najať si nejakú súkromnú firmu,
tí chlapi tiež majú 5-10 eur na hodinu, ale účtujú mi 20 € / hod. Za
materiál si prihadzujú tak 10-20% a takto mi ho predávajú.
Tá druhá vatianta je to, jako funguje kapitalistické
zdravotníctvo. Kapitalistické zdravotníctvo je jedno z najlepších –
pokiaľ naň máte peniaze. Inak Vás pokojne nechá umrieť. Kapitalistický
systém má / vlastní prostriedky k liečeniu alebo spomaleniu smrtelných
chorob, ale pokiaľ nevydáte doplatok 2166 eur tak Vám tieto prostriedky
nevydá. Mám inú predstavu o fungovaní spoločenského zriadenia.
Podľa mojho názoru všetky výdobytky a objavy,
ktoré dokážu zachrániť ľudský život majú byť verejne dostupné. Keď viem
podať prvú pomoc, tak je mojou povinnosťou ju podať. Systém, ktorý má
prostriedky na záchranu ľudských životov, no umelo ich zadržiava,
dopúšťa sa zločinu proti ľudskosti. Všetky peniaze, ktoré sú formou
odvodov odovzdané poisťovniam, majú byť do posledného centa využité pre
potreby pacientov. Nie na vytĺkanie zisku. Na to odvody neplatíme. V
spore Slovensko vs. Union (Achmea) sme však videli sme, že európske súdy
majú iný názor. Im je prednejší zisk hŕstky kapitalistov ako zdravie
obyvateľov krajiny.
Na začiatok odcitujem výrok pána poslanca Osuského, ktorý keď predkladal zákon o zločinoch komunizmu povedal aj tieto slová: „Je
pravda, že žijeme v dobe, keď sa pravda relativizuje, keď sa s pravdou
niekedy nakladá ako s onucou a keď sa lož pokladá za gavaliersky delikt.
Lož ale nemôže byť gavalierskym deliktom, ak sa jedná o
nespochybniteľné a verifikované pravdy,“ Aké vznešené slová by to boli, keby nevyšli z úst človeka, ktorý sám popiera zločiny kapitalizmu.
O prvej Československej republike sa učí ako o vzore demokracie,
neučí sa o biede pracujúcich o veľkej vlne vysťahovalectva, hladových
dolinách, neučí sa o streľbe do štrajkujúcich a protestujúcich, ktoré si
len v Československu vyžiadali vyše 200 obetí, neučí sa o perzekúcii
politicky aktívnych robotníkov.
Robotnícky hnev vykúpali v krvi
Strieľanie do protestujúcich robotníkov bolo po celej Európe v 20tých
či 30 tých rokoch úplné bežné. Zmasakrovaných boli takto desiatky tisíc
robotníkov po celej Európe. Kto vám hovorí o írskom hladomore, na
ktorého potlačenie Angličania nevyvinuli žiadne úsilie a tak od hladu
zomrelo vyše 1 a pól milióna Írov a ďalších 2,5 milióna sa ich muselo
vysťahovať, lebo ináč by zahynuli tiež.
Rok 1968 a revolta v Západnej Európe
Revolučný rok 1968 zasiahol aj Západnú Európu, kde jednotky NATO
potláčali jedno ohnisko revolty za druhým. Pracujúci začali preberať
fabriky pod vlastnú kontrolu. Miestne vlády používali na dobytie fabrík
poriadkové sily štátu, ktoré sa tak prakticky stali súkromnou armádou
v rukách najbohatšej oligarchie a ktorá skákala tak ako oni pískali.
Len v Taliansku následná represia, väznenie postihlo vyše 100 000
ľudí! V tých rokoch po každej demonštrácii v Taliansku zostávalo vždy
niekoľko mŕtvych demonštrantov. Stalo sa presne to, na čo celé tie roky
poukazujeme. Sloboda sa v kapitalizme končí vtedy, keď siahnete
vládnucej oligarchii na súkromné výrobné prostriedky. Vtedy systém
demaskuje svoju pravú tvár a vy zrazu čelíte od fyzického násilia až po
likvidáciu.
Kedy odhalia svojich agentov CIA, FBI, Mosad, SIS, MI6…
Obete kapitalizmu mali, tak isto svoje mená, svoje trpké osudy, no
ich smrť väčšine akosi uniká. Zverejňujeme členov ŠTB, no kedy zverejnia
západné štáty, či USA svojich agentov a svojich členov kománd smrti?
Izraelská, či americká tajná služba likviduje veselo ľudí aj v Európe,
na územiach cudzích štátov. Toto sú obete koho? Tie milióny ľudí boli
zabíjaní, mučení a prenasledovaní kapitalistickými režimami.
Žiadna Operácia Splitner Factor, ktorá bola riadená CIA, žiadne
procesy so západnými a americkými komunistami, vylúčenie komunistov z
vlády vo Francúzsku, Taliansku, podpora monarchistov v Gréckej
občianskej vojne, kde britské jednotky zabíjali partizánske skupiny
odporu. Hanebné bombardovanie Juhoslávie neprežilo viac ako 3 tisíc
ľudí.
Koloniálna éra európskych mocností a USA
USA, Španieli, Portugalci, Briti, Francúzi stoja za vyvraždením 100
miliónov domorodých Indiánov v Severnej, Strednej a Južnej Amerike.
Američania vyvraždili 60 miliónov bizónov, aby vyhladovali indiánske
odbojné kmene.
Obchod s otrokmi neprežilo 15 miliónov ľudí. Briti používali proti
odbojným národom genocídne praktiky. Umelo vyvolávali hladomory, ktorým
napr. len v Indii podľahlo počas koloniálnej éry vyše 30 miliónov Indov.
Pri potláčaní búrskeho odporu v Afrike vymysleli Briti koncentračné
tábory v ktorých zahynulo 30 000 Búrov. Belgičania nijak nezaostávali za
inými mocnosťami a ich krvavú vládu v Belgickom Kongu neprežilo 10
miliónov miestnych obyvateľov.
Francúzi pri dobíjaní Alžírska zmasakrovali 300 000 Alžírčanov a
v alžírskej vojne za nezávislosť, ktorá sa rozpútala po 2. sv. vojne
zabili vyše 1 milión obyvateľov tejto krajiny. V Afrike brutalita
a potláčanie národnooslobodzovacích hnutí zo strany Francúzska stála
vyše milióna Afričanov životy.
Latinská Amerika, pokusný králik Američanov
V Latinskej Amerike Spojené štáty americké a západné veľmoci
vyzbrojovali, pomáhali a finančne zásobovali eskadróny smrti, ktoré po
celej Latinskej Amerike rozsievali smrť. Vyprovokovali množstvo
prevratov a občianskych vojen v tých krajinách Latinskej Ameriky, kde sa
k moci demokratickou cestou dostali pokrokové, socialistické, či ľudové
hnutia, strany, či prezidenti.
Argentína- 30 tisíc mŕtvych, Brazília, Salvador – 80 tisíc mŕtvych,
Nikaragua – 80 tisíc mŕtvych, Peru, Bolívia, Venezuela, Chile,
Portoriko, Panama či Guatemala -200 tisíc mŕtvych. Tieto krajiny zažili
na vlastnej koži, ako vyzerá demokracia „made in USA“. Všetko sa to
robilo s cieľom udržať kapitalizmus v týchto krajinách. Za éry Reagana
sa prevalila na verejnosť aféra Írán-Contras, kde sa okrem iného zistilo
aj to, že CIA aktívne napomáhala pašovaniu niekoľkých ton kokaínu
z Nikaraguy do USA.
Kolumbia
Vláda v Kolumbii dostáva viac než štedré finančné prostriedky z USA
a v tejto krajine zmizne bez stopy ročne niekoľko tisíc študentských,
odborárskych, občianskych a politických oponentov súčasnej vlády.
Mexiko
Drogová vojna si za roky 2006- 2016 vyžiadala už vyše 60 000 mŕtvych
Mexičanov. Dovolím si povedať, že títo ľudia sú obeťami kapitalizmu,
lebo práve tento systém drží Mexiko v obrovskej chudobe a z toho pramení
moc drogového priemyslu.
Chudobní Mexičania potrebujú uživiť svoje rodiny a veľakrát jedinou
možnosťou je pracovať pre drogové kartely. Jedine takto môžu zabezpečiť
ako taký život pre seba a svoje deti. Títo ľudia sú k tomuto dohnaní
systémom, ktorý im nedokáže zabezpečiť dôstojné živobytie, prácu,
dôstojné sociálne podmienky a stabilitu.
Afrika
Afrika, ďalší kontinent, ktorý zažil západnú a americkú koloniálnu
a neokoloniálnu politiku v praxi. Juhoafrická republika a jej vládny
apartheid bielej menšiny udržiavali tak dlho pri živote práve západné
veľmoci. Nelson Mandela by nám k tomu istotne niečo vedel povedať.
Juhoafrická vláda mala prsty aj v občianskej vojne v Angole, ktorá si
vyžiadala pol milióna mŕtvych. Vojna v Mozambiku 1 milión obetí, Rwanda 1
milión obetí. Najbrutálnejší africkí diktátori, ktorých sadizmus
a genocídne praktiky obleteli svet sa držali pri moci vďaka svojmu
spojenectvu so Západom.
Občianska vojna v Kongu, ktorá si vyžiadala už viac ako 6 miliónov
obetí, je vojnou vládnych síl a západných korporácií, s tichým súhlasom
západných mocností proti kmeňovým hnutiam, ktoré si chránia svoje
domovy nemilosrdne ničené pre bohaté nerastné náleziská. Vo vojne
v delte Nigeru, kde sú bohaté náleziská ropy sa zúčastňuje aj taká známa
spoločnosť, akou je Shell. Shellka si najíma žoldnierov, ktorí
systematicky vraždia a vyháňajú miestnych obyvateľov. Nie nadarmo sa
hovorí africkým diamantom krvavé, lebo práve z ich predaja africkí
diktátori financujú svoje armády a nakupujú zbrane.
Ázia
Málokto vie, že tak nenávidených Červených Khmérov v Kambodži
financovali a vyzbrojovali tajne USA, ktoré ich využívali v boji proti
tak z ich strany nenávidenému Vietnamu, ktorý uštedril USA veľkú
vojenskú blamáž. Málo zdôrazňovaným faktom tiež zostáva, že
bombardovanie Kórey, Vietnamu a Kambodže zo strany USA, stála tieto
krajiny vyše 5 miliónov civilných obetí.
Indonézia – V decembri roku 1975 dal diktátor Suharto príkaz na
obsadenie Východného Timoru a 12. novembra 1976 vyhlásil jeho
pripojenie k Indonézii.. Jeho armáda vo vojenských operáciách v Papue,
Acehu a vo Východnom Timore zabila okolo 300 000 ľudí. Suhartov režim má
na svedomí vyvraždenie okolo 1 000 000 stúpencov komunizmu a oponentov
režimu, plus 300 000 mŕtvych Východotimorčanov a ďalších ostrovanov.
Arabský svet
Arabské diktátorské režimy v Egypte, Tunisku, Jemene…sa držali pri
moci vďaka veľkej podpore zo Západu a USA. Egypt, Tunisko, Jemen,
Alžírsko…dostávali obrovské finančné a vojenské dotácie z USA a Západu.
Západ sa mlčky celé roky prizeral, ako je krvavo potláčaná jedna arabská
revolúcia za druhou. Alžírsky režim za posledné roky zmasakroval cez
200 000 svojich obyvateľov. Západ mlčal. Palestína a Libanon len pred
nedávnom zažili besnenie izraelských vojsk. Od roku 1947 Izrael zabil
viac ako 30 tisíc Palestínčanov a 4 milióny ich z krajiny vyhnal.
Blokáda Gazy, či nerešpektovanie bezpečnostných rezolúcií OSN zo strany
Izraela, je ďalším smutným faktom.
Iracká a afgánska realita
Počas embarga, ktoré nariadilo OSN zahynulo kvôli hladu 1 milión
Iračanov z toho bolo pol milióna detí. Od invázie USA do tejto krajiny
až pod dnešný deň zahynulo viac ako milión 200 000 tisíc Iračanov.
Americké dobrodružstvo v Afganistane neprežilo 30 tisíc Afgáncov.
Aj vďaka kapitalistickému systému, ktorý až priepastne otvára
sociálne nožnice, rozdiel medzi bohatými a zbytkom ľudstva rastie do
enormných rozmerov, tak ako aj rozdiel medzi vyspelými štátmi
a krajinami tretieho sveta, devastácia životného prostredia ktorú
poháňa modla konzumu (dieťa kapitalizmu), tak všetky tieto príčiny stoja
státisíce ľudí po celom svete ročne životy.
O tom aký je dnešný kapitalizmus úžasný hovoria aj tieto čísla:
Každú minútu zomrie na svete 17 detí kvôli podvýžive a chorobám. 1,2
miliardy ľudí žije v extrémnej chudobe, teda zo sumy menej ako jeden
dolár na deň,
viac ako miliarda ľudí pije znečistenú vodu,
viac ako 100 miliónov detí nemá šancu chodiť do školy,
počas tehotenstva alebo pri pôrode zomiera ročne 500 000 žien, väčšina z nich v rozvojových krajinách,
860 miliónov dospelých nevie písať a čítať,
3 miliardy ľudí, žije za menej ako 2 doláre denne,
54 krajín je dnes chudobnejších ako v roku 1990,
najbohatšie 1% ľudí má väčší príjem ako najchudobnejších 57%,
1,3 miliardy ľudí nemá prístup k nezávadnej vode,
800 miliónov ľudí je podvyživených,
každoročne zomrie 8 miliónov ľudí iba preto, že sú príliš chudobní, aby prežili,
1600 matiek denne zomiera v dôsledku pôrodných komplikácii,
6 500 Afričanov každodenne zomiera na predchádzateľné a liečiteľné
choroby a kvôli nedostatku liekov (ktoré si my môžeme kúpiť v hociktorej
lekárni),
Je naozaj schyzofrenické, keď niekto bez mihnutia oka dokáže vyrátať
obete “komunizmu“ a na druhej strane odmietne uznať obete kapitalizmu.
Keď sa riadi formulkou, čo socialistický režim, to pripočítanie ku
súhrnnému počtu obetí “komunizmu“, tak to isté musí aplikovať aj na
druhej strane, čo kapitalistický režim, to počet obetí kapitalizmu, ale
ako vidíme táto formulka u nich neplatí.
Je zaujímavé, ako väčšina novinárov, ktorých články sú jasne politicky tendenčné, prikláňajúce sa k pravicovej neoliberálnej ideológii a geopoliticky sa riadia heslom: “ S USA a NATO na večné časy“, tak práve títo novinári vám budú najviac vykrikovať, ako sú politicky a ideologicky nezávislí, ako vytvárajú ten najlepší slobodný, nezávislý a kritický obsah…
Keď im poviete, že ich texty majú jasnú politickú pečať, tak vás vysmejú, že veď oni sú nezávislí novinári, nie sú členmi žiadnej politickej strany, tak ako môžu byť tendenční… Je síce pekné, že nie sú členmi žiadnej politickej strany, no svojimi politickými textami nahrávajú samozrejme určitej politickej ideológii, ktorú prezentujú určité politické strany na Slovensku. Po ďalšie, títo novinári sú tak isto voličmi a dobre vedia, aké politické strany volia vo voľbách, čiže väčsina z nich má jasné politické preferencie, ktoré veľakrát presadzujú v samotných ich textoch.
Výrazným faktom je aj to, kto daných novinárov zamestnáva, aké politické preferencie majú vlastníci týchto novín a dobre vieme z praxe, že ktorý novinár by dlhodobo písal v ich periodikách, či portáloch proti politickej línii samotných majiteľov, alebo väčšiny svojich kolegov, tak by sa veľmi rýchlo musel dekovať…
Keď novinár šíri strach a nahráva vojnovému šialenstvu
Jedným z takýchto „nezávislých“ novinárov je aj Zolo Mikeš, ktorý píše svoje komentáre pre protál aktuality.sk. Jeho komentáre sú už dlhú dobu jasne politicky vyhranené ( má tam jasne určených svojich „hrdinov“ a „zloduchov“ ), no tento pán sa vo svojom písaní stále slušne posúva a jeho komentáre už nadobudli kvalitu nádherného propagandistického dielka, ktoré sa už ani nepokúša skrývať svoje politické ciele.
Tento text, ktorý dnes zverejnil pod názvom: „Vzťah Poľska k USA by malo nasledovať i Slovensko,“ ( ktorý nájdete TU ) tak to je už najvyšší možný level politickej agitky… Zolo Mikeš vo svojom článku s neskrývaným vzrušením ocenil poľského prezidenta Dudu, že ten narozdiel od nášho premiéra predsa neriešil nejaké ekonomické vzťahy, ale zameral sa na niečo oveľa závažnejšie a to na vojenskú spoluprácu. Mikeš vo svojom článku operuje so strachom čitateľov ( veď vystrašený človek je náchylný na schválenie rôznych iracionalít, ktoré obmedzujú jeho slobodu a ľahšie sa teda ovláda ), keď hovorí, že práve prítomnosť vojenskej základne USA a niekoľko tisíc vojakov USA v Poľsku ochráni Poľsko pred prípadným vojenským napadnutím zo strany Ruska.
Vidíte tu absurditu, keď novinár jasne vyvoláva strach a operuje s tým, že Rusko má plány na napadnutie Poľska, lebo šak história atď… Toto sa už nemôže považovať za zdravo kritickú žurnalistiku, ale propagandistický pamflet. Je to naozaj rusofóbia najhrubšieho zrna, keď si tu novinár vycuciava z prsta vojenské hrozby voči konkrétnej krajine, vyvoláva sa tu hystéria, z nejakých imaginárnych teritoriálnych chúťok Ruska smerom k Poľsku, ktoré existujú akurát tak v pomätených rusofóbnych hlavách…
Mikeš je nadšený z požiadavky Dudu, aby sa v Poľsku zriadila stála vojenská základňa USA, ktorú chce pomenovať Fort Trump a ešte s plnou vážnosťou dodáva, že určite nejde o vlezlosť Poliakov, veď aj Masaryk kedysi adoroval u amerického prezidenta Roosevelta americké hodnoty… No, neviem, neviem, kedy Masaryk žiadal o stálu vojenskú základňu USA a rozmiestnenie tisícov amerických vojakov v bývalom Československu…
Pred ruskými čižmami varujú, no americké čižmy pozývajú s „rozkročenou“ náručou
Mikeš na konci článku otvorene vyzýva, aby Slovensko nasledovalo Poľsko a zriadilo na našom území vojenskú základňu USA. Svoj argument podporuje tvrdením, že ináč sa môžeme dostať opäť pod vplyv Moskvy… Je zaujímavé sledovať mozgové pochody ľudí ako Zolo Mikeš, ktorý straší pred mocenským vplyvom Ruska u nás, ale ako riešenie navrhuje, aby sme sa dostali pod mocenský vplyv USA, prakticky pod ktorým sme už skoro 30 rokov a zriadenie trvalej vojenskej základne a rozmiestnenie amerických vojakov by bolo len zavŕšením vazalského stavu Slovenska k USA. Na jednej strane varuje, že Rusi nás tu už raz okupovali, že Rusi tu popravovali našich ľudí a presadili normalizáciu, a že USA nás nikdy nenapadli a nikdy nezabíjali našich ľudí, tak poďme rýchlo pod ich mocenské „krídla“.
To nevymyslíš, že pred ruskými čižmami varujú, no americké čižmy pozývajú s „rozkročenou“ náručou. Ľudia ako Mikeš vás budú presviedčať, že sloboda a demokracia nášho štátu môže byť deklarovaná len tým, že jednen mocenský diktát z Moskvy, nahradíme mocenským diktátom z Washingtonu. Opovrhujú ľuďmi ako Biľak, ktorých volaju vlastizradcami, no oni pokračujú v tom istom, len z opačného garde, Moskvu si zamieňajú za Washington. Títo ľudia mentálne zostali zakotvení hlboko v Studenej vojne, a nútia vás vybrať si veľmoc, ktorej budeme s prepáčením „lízať zadok“ a tento kádrovácky tip ľudí sa vôbec nemení a sú prítomní v každej spoločnosti a za každého režimu. Len nedávno sme sa zbavili ruskej vojenskej prítomnosti a už k nám ťahajú americkú vojenskú prítomnosť.
V ich mentálnych pochodoch je niečo také, ako nezávislá, svojprávna a samostatne tvoriaca zahraničná politika bez vazlastva k tej, či onej veľmoci nepredstaviteľný stav. Každá veľmoc v prvom rade sleduje svoje mocenské záujmy ( či už to je USA, alebo Rusko ) a svojou vojenskou prítomnosťou a základňami si prakticky značkuje svoje vazalské územie. Tak ako Rusko, tak ani USA to nerobia pre lásku iným štátom a ich obyvateľom, ale len pre deklarovanie svojej sily a presadenia záujmu svojho štátu a jeho mocenských elít. Oni nesledujú naše záujmy, len nás presviedčajú o tom, že predsa ich záujmy sú rovnaké ako tie naše… no nie sú… lebo každý má svoje špecifiká a ide len o lacnú propagandu a zavádzanie…
Prečo nám Zolo Mikeš nepovie aj o tých krajinách, ktoré USA okupovali, vojensky napadli, destabilizovali a spôsobili smrť mnohým miliónom ľudí?
Keď Mikeš hovorí o tom, že USA nás neokupovali, nezabíjali a nemenili u nás režim ( preto sa máme hodiť do ich ochrannej náruče a rozmiesniť si tu ich vojačikov ) , tak nech povie aj to B a to ako USA vojensky napadlo desiatky štátov po svete, ako mnohé z nich okupovalo, ako dokonca anektovalo územia, ako boli zapojené do rôznych prevratov a zmeny režimov krajín a ako tiež popravovali a zanechali za sebou milióny mŕtvych, chemicky zamorených oblastí, kedy sa neštítili používať aj chemické zbrane a takí Vietnamci by vedeli rozprávať, kde sa dodnes rodí množstvo zdegenerovaných detí a ľudi vo veľkom umierajú predčasne na rakoviny, kvôli americkému zamoreniu Agentom Orange. Takže USA vo svojej mocenskej sfére robila vždy poriadky so štátmi, ktoré netancovali ako oni pískajú a „normalizovali“ pomery silou tankov… Myslíte, že u nás by to bolo iné, keby sme sa postavili ich mocenským záujmom ? 😛 DNA veľmocí sa nemení, menia sa veľakrát len prostriedky…
Mikeš tiež dodáva, že kým EÚ nemá svoju armádu, tak orientácia na USA je nutná. Je veľmi úsmevné, počuť takúto vetu, ktorá sa prakticky neguje, nakoľko USA nechcú silnú Európu, to je proti ich záujmom, USA potrebujú rozdrobenú Európu, kde si budú môcť robiť svoju vlastnú mocenskú politiku a zdarne zabránia nejakej spoločnej obrannej, či zahraničnej nezávislej európskej politike.
USA majú iné hospodárske ciele ako EÚ a oproti sebe nepotrebujú silného partnera, ktorý sa im postaví ako rovný s rovným, preto používa Poľsko a ďalsie menšie štáty v Európe, ako svoje trojské kone v Európe, ktoré budú vždy využívať na to, aby nevznikla nezávislá a silná Európa. USA potrebujú Európu ovládať mocensky a vydierať a zabrzdiť celý proces vtedy, keď Európa by začala robiť svoju nezávislú a samostatnú politiku, ktorá by už nebola pod diktátom USA.
Mohli sme to vidieť aj v politike Trumpa voči EÚ, kedy jasne povedal, že USA berie EÚ ako konkurenta, vyhrážal sa nám ekonomickými sankciami, nerešpektoval veľvyslanectvo EÚ v USA a jasne EÚ vydieral. EÚ mu ustúpila a vďaka tomu sa nám tu valí GMO sója, či hovädzie mäso, plné rôznej chémie… Trump dal EÚ jasne na javo, že ju neberie ako rovnocenného partnera, ale že sa musí EÚ podriadiť všetkému čo navrhne, ináč spustí proti EÚ hospodársku vojnu…
Preto vybudovaním stálej vojenskej základne USA na Slovensku, nestratíme len zvrchovanosť nad časťou svojho územia, stratíme oveľa viac, USA si touto základňou označkujú Slovensko presne tak, ako to robia kovboji so svojim dobytkom a staneme sa ďalšou piatou kolónou, ktorá zamedzí vytvoreniu naozaj nezávislej Európy a budeme ďalej nesvojprávnou hračkou v rukách USA, ktorá si vždy bude presadzovať len to, čo je dobré pre elitu USA a nie obyčajných ľudí Európy… Keď raz na Slovensku zriadia USA svoju vojenskú základňu, tak skoro z nej neodídu, ani keby o tom rozhodla väčšina obyvateľov SR a svoju vojenskú prítomnosť by využili aj na celkové poistenie si toho, že naše vlády budú tancovať tak, ako oni pískajú…
Ukrajina, ach tá Ukrajina, v ktorej pri prvých výstreloch umrela aj pravda…
Mikeš svoj článok uzavrie vcelku grandiózne a za ten záver by si zaslúžil cenu propagandistu roka. Píše ako si musíme zobrať príklad z Poľska, prečo oni tú základňu chcú, lebo po vedľajšej Ukrajine už pochodujú čižmy ruských vojakov a musíme zabrániť, aby došli až k nám.
No Slováci, rýchlo ruky hore za vojenskú základňu Američanov, lebo ináč už možno zajtra nás obsadia Rusi… Tí určite kujú tajné plány, ako obsadia Ukrajinu, Poľsko a zvrtnú sa cez Dukliansky priesmyk na Slovensko… Počkať, počkať, doteraz operovali s tým, že veď Slovensko chráni oceľovou rukou členstvo v NATO a keby nás niekto napadol, tak sa všetci za nás postavia, tak prečo potom potrebujeme na našom území trvalú základňu cudzej mocnosti ??? Už nestačí len členstvo v NATO, už musíme zriaďovať vojenské základne cudzích štátov u nás a na oplátku si budeme môcť, však vrámci spolupráce, zriadiť slovenskú vojenskú základňu v USA, aby sme aj my prispeli k ochrane USA ? Tóóó, mi nevychádza … 😛
Samozrejme, Ukrajina je esom v rukáve pre tento typ propagandistov, kde vám taktiež povedia len to A, ale to B už nie… Zase raz im nejde o objektivitu, nakoľko anexiu Krymu Ruskom nazývajú zločinom proti medzinárodnému právu, no odtrhnutiu Kosova od Srbska tlieskajú, nelegálne napadnutie Iraku a iných krajín nazývajú šírením demokracie a slobody a státisíce ich obetí za nutnú obeť, no vojnu na východe Ukrajiny za akt agresie a mŕtvych za obete tyranského Ruska…
Nepovedia vám tiež, že po nelegálnom zvrhnutí vlády na Ukrajine počas Majdanu ( niečo podobné keby sa uskutočnilo v USA, tak by tam nabehla národná garda a vystrieľala čo by sa dalo, aby ubránila zvolenú vládu ), nová pučistická vláda ihneď zaútočila na práva ruskej menšiny na východe, začala rušiť ruštinu ako oficálny jazyk v týchto oblastiach, spustili hystériu voči všetkému ruskému a oklieštila ďalšie práva Rusov na Ukrajine, že neonacistické ukrajinské bandy vytvorili ozbrojené jednotky a začali vo východných oblastiach Ukrajiny šíriť teror, strach a zabíjať svojich odporcov a že to vyvolalo jasnú obrannú protireakciu zo strany ruského obyvateľstva na východe Ukrajiny, čo vyústilo až do vojnového stavu, kde Porošenko nechal barbarsky bombardovať celé dediny a mestá a zabil tisíce civilistov…
To, že sa do toho mocensky zapojilo Rusko je fakt, no zrekapitulujme si, kto prvý začal toto besnenie na Ukrajine, čo všetko tomu predchádzalo a či by napr. niečo podobné tolerovali USA na svojich hraniciach a keby k tomu niekto útočil na práva Američanov a dokonca ich zabíjal. Asi vieme odpoveď, keď si uvedomíme, že USA vojensky intervenovali v okolitých štátoch vždy, keď sa im niečo znepáčilo a veď aj tu nelegálnu intervenciu do Iraku zdôvodnili ochranou amerických obyvateľov, záujmov a samotnej Ameriky… Myslím, že výstižné slová na záver sú tie, že na začiatku každého konfliktu, ako prvá umiera pravda.
Nedeľme štáty na my a oni…
Jednoznačne sa raz a navždy musíme zbaviť toho komplexu kolenačkovej politiky a že si musíme vyberať, v akom „zadku“ veľmoci sa ocitneme. Musíme odmietnuť vazalstvo tak ako USA, tak aj Ruska, Nemecka, či ďalších krajín ( presnejšie povedané, vazalstvo od amerických, ruských, nemeckých a ďalších svetových oligarchov ) . Našou zbraňou musí byť diplomacia, spolupráca, hľadanie riešení a zmierňovanie napätia. Nesmieme sa nechať stiahnuť do nebezpečných veľmocenských hier a jedných nazývať osou zla a druhých verne a slepo nasledovať v každom šialenom vojenskom dobrodružstve.
Vždy stojme na jasných postojoch dodrživania medzinárodného práva a suverenity a veďme diaológ s každou jednou krajinou sveta. Spálme raz v sebe to čiernobiele myslenie rozdeleného sveta a rozvíjajme priateľské vzťahy s každou jednou krajinou sveta a nepodľahnime falošnému volaniu novodobých propagandistov, ktorých obmedzené myslenie a stavanie ďalsích múrov vo svojej vlastnej hlave nás zase raz vháňa bližsie do náručia vojnového šialenstva, ktoré bude pre celé ľudstvo osudové.
Takto to vyzerá v jednej spoločnosti v Brezne v bývalej Mostárni.
Ako môžete vidieť, v miestnostiach, kde sú sprchy, umývadla, záchody,
šatne to vyzerá ako z nejakého hororu. Určite by tieto priestori rada
využila nejaká filmová spoločnosť na nahrávanie riadne hororových scén.
Žiaľ, nejedná sa o kulisy pre natáčanie
filmu, ale o reálne miestnosti, ktoré zamestnávateľ poskytuje svojim
zamestnancom… Je to naozaj niečo neskutočné, že takýto stav mu vôbec
nevadí a nič s tým nerobí a pritom sa v týchto priestoroch prezliekajú
zamestnanci. V takomto stave je to podľa tvrdenia jedného zamestnanca,
ktorý prirodzene chce ostať v anonymite, už pol roka. Povedal nám tiež,
že sám majteľ sa považuje za jedného z najväčších zamestnávateľov v
Brezne.
„Ako vidíte, aj v
21 storočí sa môže niekto takto správať ku svojím zamestnancom, ktorí sú
v podstate srdcom firmy, ako ku dobytku. Ono je to vlastne tá istá
firma, kde minulý rok zahynuli dvaja živnostníci, ktorych privalil
vyrobok. Samozrejme, že sa tu stále nedodržiava BOZP, chlapi robia po
samom atď.. V zime máme na pracovisku aj -16 stupňov, podľa toho, koľko
je stupňov von, kúrenie púšťa len na cca pol hodku, aby sa nepovedalo a
keď sme minulý rok chceli ísť do štrajku, tak sa riaditeľ tváril, že on o
tom nevie…,“ doplnil nám jeden zo zamestnancov.
Človek sa len pousmeje, keď uvidí prieskum zatiaľ málo známej agentúry Phoenix Research on line, ktorej prieskum zverejnila aj Pravda a kde nájdeme s výsledkom 5,2% totálne neznámu stranu Doprava, ktorá má vo vedení aj bývalých ľudí z okolia SDKÚ, ktorá má na FB iba smiešnych 919 fanúšikov, nikto o nej pomaly nepočul, nikde sa ani len neobjavila v prieskumoch známych agentúr, kde by im namerali aspoň 0,01%… ale zrazu z jasného neba im agentúra Phoenix Research on line nameria cez 5% a razom majú výbornú reklamu a píše sa o nich v médiách, ako by získali mandát v eurovoľbách…to je naozaj manipulácia ako vyšitá… to si myslia, že sme až tak blbí, že neznáma stranička ( ktorá zhodou náhod kandiduje v eurovoľbách ) zrazu vyskočila 2 týždne pred voľbami v prieskume zameranom na eurovoľby nad hranicu zvolitelnosti 5 % 😛 asi si môžeme veľmi dobre predstaviť, kto bol objednávateľom tohto prieskumu 😛 Prieskum nájdete TU.
Jedno z opatrení, ktoré môže posilniť určitú objektívnosť, či už pri prezidentských, parlamentných, eurovoľbách… je to, aby sa od dátumu, kedy je oficiálne spustená kampaň, až po samotné hlasovanie, zakázali všetky prieskumy preferencií strán, či kandidátov, nakoľko prieskumy veľakrát totálne neférovo ovplyvňujú akékoľvek voľby…
Nech sa
každý človek slobodne sám rozhodne, ktorá strana, či kandidát je mu
blízky a nech podľa toho ide voliť, nie podľa toho, že vidí veľakrát
zmanipulované, ovplyvňované, kúpené a nereprezentatívne prieskumy a
podľa toho už začína podvedome kalkulovať, tak idem radšej dať tomu a
tomu hlas, alebo tej, či tej strane, aj keď by som rád dal svoj hlas
inej strane, či kandidátovi, ale ten podľa prieskumov, ktorými nás počas
kampane bombardujú všetky médiá, nemá šancu a podobne…už začíname v
hlavách podľa prieskumov kalkulovať, aby náš hlas neprepadol a tak
uprednostníme veľakrát aspoň to legendárne „menšie zlo“, lebo môj
favorit, či strana má v prieskumoch nízke preferencie atď… Ani si to
neuvedomujeme, že pod tlakom týchto prieskumov začíname takto rozmýšľať,
miesto toho, aby sme išli dať tomu, či tej strane, ku ktorej máme
ideovo najbližšie…
To poškodzuje veľa menších strán, či
kandidátov , ktorí kandidujú a reálne by mali vo voľbách omnoho viac
hlasov, ale ľudia vidia prieskumy, podľa ktorých majú určitý slabý
výsledok a tak radšej začínajú pokukovať po silnejšej alternatíve…
Počas oficiálnej kampane by som jednoznačne zákonom zakázal akékoľvek
prieskumy preferencii, ktoré sa týkajú daných volieb ( tie nech
vychádzajú mimo času oficiálnej kampane ) a nech idú ľudia voliť tak,
ako to cítia a ku komu majú najbližšie, nie podľa toho, čo vidia v
prieskumoch.
Či chceme, či nie, tie prieskumy hrajú v našom
podvedomí obrovskú rolu a sme nimi ovplyvňovaní… Nech sa hlavný
politický boj odohráva v diskusiách ( aj keď aj tam existujú ďalšie
machinácie, keď sa niekomu dáva množstvo priestoru a niekomu minimum,
alebo žiaden a veľa ďalších praktík ovplyvňovania,… ) a nie formou
prieskumov….
Na záver mi však nedá nespomenúť, že aj tak najväčším „ovplyvňovačom“ volieb je výška vášho bankového konta…
Presne tu vidno tú rovnosť šancí v kapitalizme. Keď kandiduje človek s obrovským majetkom ako Kiska, alebo kandidát, ktorý má za sebou štedré zámožné kruhy, ktoré na jeho propagáciu nalejú státisíce Eur a vy ako obyčajní pracujúci ledva naškrabete na zopár plagátov, no taký Kiska na vás vyskočil pred začatím oficiálnej kampane a počas nej asi aj zo záchodu, keď ste ho otvorili… ?
Demokracia a rovnosť šancí je už dávno rozprávkou. Tak to vždy bude v kapitalizme, lebo tam bude vždy hlavná moc peňazí, ktoré sú vždy kumulované v úzkej skupine najbohatších jedincov a klanov, ktorí ich použijú na svoju popularizáciu a presvedčia Vás, že to práve oni sú tie vaše „hviezdy“, ktoré musíte milovať…
Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce www.vzdor.org
Poďme si povedať o historických faktoch, ktoré hovoria jednoznačne, kto stojí za rozpútaním 2. svetovej vojny a čo všetko tomu predchádzalo.
Poľsko a jeho agresívna politika
Po 1. svetovej vojne získalo Poľsko nezávislosť a na jeho čelo sa
postavil diktátor Piłsudski. Piłsudského politika bola silne
imperialistická a nacionalistická. Vyznačovala sa netolerantným
postupom, kedy Piłsudski nechcel ani len počuť o právach Rusínov,
Bielorusov, Ukrajincov… Piłsudski sa nechal počuť, že: „Poľsko
je vlastne bez hraníc, a všetko, čo môže získať na západe, bude darom
koalície, lebo tam vlastným silám nevďačíme za nič. Naproti tomu za
zisky na východe budeme vďačiť výlučne sebe, našim vlastným vojenským
silám.“
Tak postupovala aj poľská reprezentácia, ktorá sa pri určovaní západnej hranice Poľska plne spoľahla na Dohodu, no pri konštituovaní východných hraníc, ktoré Poliaci vytvárali vojnou, boli na odporúčania Dohody hluchí. Poliaci začali od konca roku 1918 postupne obsadzovať západnú Ukrajinu, západné Bielorusko a veľkú časť Litvy. Poliaci dokonca obsadili aj dnešné hlavné mestá týchto republík- Kyjev, Vilnius a Minsk. Červená armáda podnikla na oslobodenie územia veľkú ofenzívu, ktorá však bola Poliakmi odrazená pred Varšavou.
Poľsko podpísalo s boľševickou mocou zmluvu o prímerí na základe
hraničnej čiary, ktorú navrhla Najvyššia rada Dohodových mocností dňa
8.decembra 1919. Lordom Curzonom, ministrom zahraničných vecí Veľkej
Británie bola podľa etnického kľúča vymedzená hranica medzi Poľskom
a ZSSR, ktorá vošla do dejín pod názvom Curzonová línia. Poliaci však
nerešpektovali Curzonovú líniu a znova obsadili oblasti, na ktoré nemali
podľa zmluvy nárok a tie držali až do roku 1939.
Poliaci na dobytých územiach praktizovali asimilačnú politiku, ktorej padlo za obeť tisíce ľudí. Popravy, perzekúcia, lynčovanie a vypaľovanie nepoľských dedín, tým všetkým prešlo rusínske, ukrajinské, bieloruské obyvateľstvo, čo sa potom stretlo s krvavou odvetou zo strany ukrajinských banderovcov. Curzonová línia je často zamlčovaný fakt, ktorý hrá podstatnú rolu aj v ďalších sovietsko-poľských vzťahoch a ešte sa k nej vrátime. Viac sa dočítate aj TU: Curzonová línia- zamlčovaný fakt, alebo ako sa falšuje história poľsko- sovietskych vzťahov
Je dôležité povedať, že v Poľsku od roku 1918 do jeho okupácie
nacistami v roku 1939 vládol diktátorský režim, ktorého víziou bolo aj
zničenie Československa a jeho rozdelenie medzi Poľskom a Maďarskom.
Poľské a maďarské vzťahy s diktátorským Hortyho režimom boli vrúcne
a Poľsko plne vždy podporovalo maďarské snahy začleniť Slovensko pod
Maďarov a snívalo o spoločných poľsko-maďarských hraniciach, čo sa im aj
neskôr splnilo, keď sa rozdeľovalo Československo.
V roku 1934 podpísalo Poľsko, ako prvá európska krajina s nacistickým
režimom Pakt o neútočení. Nacisti neskôr svojho spojenca Poľsko
obdarili počas Mníchovskej zmluvy časťami územia Československa. Dostali
celé Tešínsko a ďalšie územia na Slovensku v oblasti Spiša a Oravy.
Nacistickí pohlavári boli pozývaní do Poľska pri rôznych podujatiach.
Poľsko a Nemecko bolo až do roku 1939 veľkými spojencami.
ZSSR deklaroval snahu brániť Poľsko proti nemeckému útoku, kedy
Sovieti navrhli vyslať Červenú armádu na východ Poľska, kde by sa
postavila Nemecku. Poliaci odmietli s tým, že oni nikdy nedovolia, aby
Sovieti prenikli na ich územie a keď to ZSSR spraví, tak budú proti ich
armáde bojovať.
Podiel Francúzska a Veľkej Británii na rozpútaní 2. svetovej vojny
Západné mocnosti nijak nezasiahli, keď Hitler pripojil k Ríši Porýnie, v ktorom nemohli mať Nemci žiadne vojenské jednotky. ZSSR apeloval na západné mocnosti, aby vznikol vojenský pakt proti Hitlerovi, no tie to odmietli. Rozpútala sa občianska vojna v Španielsku, kde nacisti a talianski fašisti pomáhali Frankovi a jeho fašistickým jednotkám. Západné mocnosti nijak nepomohli republikánom v Španielsku. Jedinou mocnosťou, ktorá pomohla antifašistom v Španielsku bol ZSSR, ktorý im pomáhal vojensky a materiálne. Západné mocnosti dokonca spolupracovali s Francovým režimom a neskôr ho aj oficiálne uznali.
Západné mocnosti nijak nezasiahli, keď sa začal Hitler vyzbrojovať, keď obsadil Rakúsko, ustúpili nacistom pri Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži, kde dovolili rozkúskovať Československo a o rok na to dovolili rozbitie celého Československa. Francúzi a Veľká Británia oznámili Československu, že mu nijak nepomôžu, keď na neho zaútočí Nemecko. Jediný, kto bol ochotný prísť Československu na pomoc, bol Sovietsky Zväz, viazaný zmluvou o vzájomnej pomoci z roku 1935.
Na dôkaz svojej ochoty pomôcť sovietska vláda nariadila čiastočnú
mobilizáciu –možná pomoc Sovietov sa však stala bezpredmetnou pre
nezáujem západných mocností o osud Československa, ako aj pre
antikomunistický postoj prezidenta Beneša. Za všetko hovoria niektoré
z Benešových výrokov z oných pohnutých dní:
„V případě, že by nám přišlo na pomoc jediné Rusko,
nastala by válka všech proti Rusku a Anglie by šla proti nám.. Bylo by
ode mne lehkomyslné, kdybych chtěl vésti národ na jatka v této chvíli
v izolované válce… Nemohu si vzít na odpovědnost pustit bolševiky do
Evropy…“
Západné mocnosti touto taktikou sledovali to, aby sa Hitler vydal
východným smerom a nakoniec zaútočil na ZSSR. Prakticky celá Európa,
vrátane západných mocností už mala s nacistami podpísané pred napadnutím
Poľska nejaké spojenecké zmluvy.
ZSSR nemienil upustiť od koncepcie politiky „kolektívnej bezpečnosti“ pri obrane pred agresiou zo strany Hitlerovho Nemecka. V apríli 1939 opätovne ponúkol svoje spojenectvo Západu. 12. augusta sa na Stalinové pozvanie do Moskvy dostavili predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska, aby prerokovali možnosti vzniku protihitlerovskej aliancie. Avšak Stalin ostal nemilo prekvapený, keď sa oboznámil s personálnym zložením delegácií, ktoré do Moskvy vyslali britská a francúzska vláda – jednalo sa napospol o nižších dôstojníkov, navyše bez potrebných kompetencií a mandátu čokoľvek záväzné dojednať. ZSSR z tejto situácie, pochopiteľne, vyvodil, že Západ nemá skutočný záujem o vytvorenie spojenectva. Dospel k presvedčeniu, že Západ vyčkáva a kalkuluje s tým, že sa agresia Nemecka otočí výlučne proti Sovietskemu Zväzu a ich krajiny ostanú vojnového požiaru ušetrené. Jeho podozrenia nadobudli reálne kontúry po tom, čo mu rozviedka hlásila, že v Londýne prebiehajú tajné rokovania o dohode s nacistickým Nemeckom – v rámci ktorých Británia deklarovala svoju ochotu prerušiť akékoľvek rokovania o spojenectve so Sovietskym Zväzom a v plnej miere rešpektovať „sféry vplyvu“ Nemecka vo východnej Európe a na Balkáne.
Nemožno sa čudovať, že sovietske vedenie stratilo akúkoľvek dôveru v Západ a v možnosť korektnej dohody s ním. Chápalo, že ich krajina sa v európskom priestore ocitla fakticky v osamotení. Vo chvíli, keď reálne vyvstávala hrozba aliancie Západu a Nemecka, namierená proti Sovietskemu Zväzu, ten učinil – pravdepodobne jediné možné – rozhodnutie: Rozhodnutie uzavrieť Pakt o neútočení s Nemeckom. Dúfal, že sa mu podarí odvrátiť hrozbu vojnu, alebo aspoň získa čas potrebný pre vybudovanie obrany vo vojne, na ktorú neboli pripravení. Zároveň sa ponúkala reálna možnosť, že cestou ujednania s Nemeckom, Sovieti opätovne získajú územia, o ktoré ich po boľševickej revolúcii pripravili.
Iste, z morálneho hľadiska by bolo nepochybne atraktívnejšie
spojenectvo ZSSR so západnými mocnosťami – avšak boli to ony, kto
o takéto spojenectvo neprejavil najmenší záujem. Naopak, za chrbtom
Sovietov viedli tajné dojednania s Nemeckom, s cieľom nasmerovať jeho
útok proti Sovietskemu Zväzu a ešte sa na tom priživiť.
Tiež si musíme uvedomiť, že ZSSR vydal inštrukcie komunistickým
stranám po celej Európe, aby vytvárala antifašistické spojenectvá aj s
kapitalistickými stranami, aby sa tak vytvoril spoločný antifašistický
front v každej krajine, ktorý mal čeliť fašizmu a nacizmu. Čo jasne
svedčí o veľkej snahe ZSSR, zastaviť nemecký nacizmus.
ZSSR a jeho postup do Poľska a Pobaltia
Pri rozdeľovaní Poľska, ktoré sa uskutočnilo medzi Nemeckom a ZSSR v roku 1939, podľa tzv. paktu Ribentrop- Molotov, si ZSSR nárokoval len na tú oblasť, ktorú mu garantovali ešte dohodové mocnosti, tzv. Curzonová línia, ktorej sme sa venovali vyššie v texte. Tiež si musíme uvedomiť fakt, že ZSSR vstúpilo do vtedajšieho Poľska až 17. septembra, kedy už prakticky poľský odpor voči Nemecku skončil, čo vyhlásila poľská vláda a ZSSR tak nijak vojensky nedopomohol k porážke Poľska a bola tu tiež hrozba, že nacisti sa nezastavia pri dohodnutej hranici a obsadia celé územia vtedajšieho Poľska. ZSSR však zabral len tie územia, ktoré im ešte prisľúbili Dohodové mocnosti po 1.sv. vojne a boli vyčlenené na základe etnického kľúča tzv. Curzonovou línou, ktorú Poliaci neakceptovali a prakticky tieto územia okupovali 20 rokov. ZSSR si nezobrali nič naviac a rešpektovali Curzonovu líniu a obsadili len toto územie, ktoré im priklepla Dohoda pred 20timi rokmi.
Nič sa už dnes nehovorí o tvrdej represii, násilnom popolštovaní tohto územia, etnických čistkách zo strany Poliakov, voči Bielorusom, Rusínom, Lemkom a Ukrajincom. Samozrejme, medzi Poliakmi a Rusmi panovali vždy napäté vzťahy, čo veľakrát vyústilo do krviprelievania a excesom na obidvoch stranách. Sovietom sa pripisuje Katyň, no o vraždení zajatých vojakov Červenej armády Poliakmi po poľsko- boľševickej vojne, ktorá sa rozpútala tesne po 1.sv. vojne sa nehovorí. Poliaci zajali počas týchto bojov 130 000 vojakov Červenej armády, z nich sa asi 86 000 domov nikdy nevrátilo, zahynuli v Poľsku následkom mučenia, hladu a popráv. Poliaci dodnes nevysvetlili, čo sa s danými vojakmi stalo.
Prečo Spojenci po obsadení časti Poľska v roku 1939 Červenou armádou
nevyhlásili vojnu aj ZSSR, tak ako to spravili voči Nemecku? Lebo
Spojenci vedeli, že toto “spojenectvo“ ZSSR a Nemecka je len dočasné
a že ZSSR robí všetko preto, aby oddialil vojnu s Nemeckom a získal tak
čas na prípravu.
Po nacistickom vpáde do Poľska Veľká Británia a Francúzsko síce vyhlásili Nemecku vojnu….avšak vojnu, pre ktorú sa neskôr ujal názov „Čudná“ – kedže Spojenci v tzv. Sárskej ofenzíve, keď postúpili na nemecké územie len do hĺbky pár kilometrov a aj keď im Nemci prakticky nekládli odpor a zastavili sa a nechali v tom Poliakov samých ! Západ v podstate „hodil Poľsko cez palubu“ – rovnako, ako pred tým Československo.
ZSSR sa tiež vyčíta, že obsadilo aj časť Fínska tzv. Karéliu, Lotyšsko, Litvu a Estónsko. Z dnešného pohľadu sa to môže zdať ako zločin, no nie v roku 1940, kedy ZSSR potrebovalo získať nárazníkovú zónu, posunúť hranice viacej na západ, aby tak mohlo účinne čeliť útoku Nemecka.
Prakticky celá Európa s výnimkou Veľkej Británie bola už okupovaná Nemeckom, alebo v nej vládli fašistické režimy a tak na kontinente bolo ZSSR osamotené voči Nemecku a jeho spojencov. ZSSR si tak potrebovalo vytvoriť čo najlepšie podmienky v nasledujúcom konflikte. Tiež ostáva zamlčovaným faktom, že cez územie, ktoré obsadilo v Poľsku ZSSR, utekali za asistencie sovietskych úradov desaťtisíce bojovníkov rôznych národností proti nacizmu do Veľkej Británie. Sovietske úrady kooperovali s Veľkou Britániou a umožňovali tak prepravu týchto bojovníkov do Veľkej Británie. Prečo by to ZSSR robil, kebyže je tak oddaným spojencom Nemecka? Samozrejme aj to je dôkaz, že sa ZSSR chystal na vojnu s Nemeckom. Dokonca existujú dokumenty, ktoré jasne hovoria, že Veľká Británia a USA schvaľovali rozširovanie územia ZSSR pred rokom 1941 a anexie spomínaných republík, lebo chápali, že tak budú mať Sovieti lepšie podmienky čeliť Nemecku napr. aj v oblasti Baltského mora.
Toto strategické rozhodnutie ZSSR sa ukázalo ako rozhodujúce po napadnutí ZSSR zo strany Nemecka, kedy Nemci museli prekonávať o mnoho väčšie územie, čo ich do značnej mieri vyčerpalo a tak mal ZSSR čas demontovať svoje hospodárstvo za Ural a čas zorganizovať efektívnu obranu. Tiež si musíme uvedomiť fakt, že ZSSR prijal tieto opatrenia pod tlakom vojny a nadchádzajúcej invázii Nemecka, preto sa rozhodlo anektovať tieto štáty.
Čo sa týka tzv. Zimnej vojny proti Fínsku, ZSSR zaútočil kvôli tomu, že potreboval posunúť zo strategického hľadiska hranice ZSSR s Fínskom viacej na západ kvôli tomu, že jedno z najstrategickejších miest ZSSR bolo nebezpečne blízko fínskych hraníc, iba 20 kilometrov a životne dôležitý prístav Murmansk bol tak isto v tesnej blízkosti hraníc a Sovieti si nemohli dovoliť o tieto strategické miesta prísť. Práve cez prístav Murmansk putovali zásoby od Spojencov, po napadnutí ZSSR Nemeckom. ZSSR vedelo o spolupráci Fínska s nacistami a obávali sa, že nacistické Nemecko využije fínske územie a Karelskú šiju ako strategický nástup na útok na Leningrad. Sovieti preto žiadali Fínsko o prenájom polostrova Hanko pri ústí Fínskeho zálivu a posunutie celej hranice zhruba o 10 kilometrov na západ. Fíni to odmietli.
Sovieti síce dosiahli v Zimnej vojne posun hraníc, no po prekvapivom útoku Fínska v roku 1941, kedy ZSSR tiež čelil nemeckej invázii, o tieto územia prišli. Po zdĺhavej sovietsko-fínskej vojne, kde Fínsko podporovalo na jeho území aj nemecké vojsko, uzavreli Fíni v roku 1944 separátny mier so ZSSR a odstúpili ZSSR územie, ktoré Sovieti získali v orku 1939 počas Zimnej vojny.
Pozrime sa však na západné mocnosti Francúzsko a Veľkú Britániu, ktoré okupovali veľkú časť sveta, kde nerešpektovali národy a vytvárali si svoje kolónie, ktoré vykorisťovali a drancovali. Veľká Británia a Francúzsko tvrdo bojovali o svoje kolónie aj po 2. svetovej vojne, čo stálo milióny ľudí životy. O tom sa akosi nehovorí. Hovorí sa ako o zločine ZSSR pri anexii Litvy, Estónska, Lotyšska a zabratie časti Poľska ( na ktoré Poliaci ani nemali podľa medzinárodných zmlúv nárok a na ktorých väčšinu obyvateľstva netvorili Poliaci ), ale že Veľká Británia a Francúzsko okupovali väčšinu sveta, to sa akosi nevyťahuje…
Nespochybniteľná zásluha ZSSR pri porážke nacizmu a fašizmu
Za vypuknutie 2. svetovej vojny môže bezvýhradne nacistické Nemecko a jeho fašistickí spojenci. Je tiež na mieste povedať, že politika západných mocností, hlavne Francúzska a Veľkej Británii umožnila nacistickému Nemecku sa účinne pripraviť na svetovú vojnu, ich politika ústupkov pomohla nacistickému režimu zosilnieť ( odovzdaním priemyslu Rakúska a Československa do nacistických rúk, Nemci tak získali veľký vojenský arzenál Československa, ktorý im pomohol dovyzbrojiť svoju armádu a napr. stovky niekdajšich našich tankov použili Nemci pri útoku na Poľsko, Benelux, Francúzsko a aj ZSSR ) a ich neochota uzavrieť veľkú antifašistickú spojeneckú zmluvu so ZSSR, ktorá by dokázala účinne eliminovať nacistické Nemecko v čase, kedy by nacisti nemali šancu vzdorovať a nacizmus by tak padol za omnoho menšieho ľudského utrpenia, nás núti konštatovať, že západné mocnosti trestuhodne zlyhali a vydláždili tak cestu Hitlerovi, k rozpútaniu najničivejšieho svetového konfliktu.
ZSSR zohral rozhodujúcu úlohu pri porážke nacistického Nemecka, za ktorú zaplatil krutú daň, kedy zahynulo až 27 miliónov jeho obyvateľov. Slovanské národy ZSSR zachránil pred totálnou likvidáciou, nakoľko po víťazstve Nemecka, by nasledovala fyzická likvidácia všetkých Slovanov.
Odporúčame tiež, pozrieť si tento dokument, ktorý odhaľuje množstvo dôkazov, ktoré ukazujú špinavú hru západných mocností.
Vypracovali Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru strany práce a Pavol Novotný- člen Vzdoru-strany práce
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.SúhlasímNesúhlasím
