No, ako si sa to vymyká tomu dobre známemu prikázaniu cirkvi miluj blížneho svojho… Cirkev si účtuje nájomné za jeden hektár vo výške 6 až 8% z ceny pôdy. Fyzické osoby si väčšinou účtujú 5 až 7% z ceny pôdy na hektár ( čo je v prepočte na Eurá 50 až 100 Eur ). Najväčším vlastníkom poľnohosp. pôdy je na SR Slovenský pozemkový fond, ktorý vlastni približne štvrtinu pôdy, čo je okolo 453 000 hektárov, ten si účtuje za jeden hektár nájomné vo výške 29 Eur, čo sú 2,2 % z ceny pôdy na hektár…
Jeden brazílsky kňaz raz povedal výstižné slová: „Ak pomáhate chudobným, označujú vás za svätca, no ak sa pýtate na príčiny chudoby, označia vás za komunistu. Ja sa pýtam na príčiny chudoby.“ V Latinskej Amerike bolo veľmi silné katolícke hnutie tzv. Teológia oslobodenia, ktoré bola inšpirované marxizmom.
Medzi jej významných predstaviteľov patril napr. jezuitský kňaz Luis Espinal,ktorý bol veľkým bojovníkom za práva pracujúcich a stál proti vražednej pravicovej diktatúre Luisa Garcíu Meza Tejedu v Bolívii, ktorú vo veľkom podporovali USA. Espinal sa v období diktatúry podieľal na sociálnych zápasoch, aj na 19-dňovej hladovke v roku 1977, počas ktorej žil deň a noc po boku rodinám baníkov. Espinal bol predstaviteľom tzv. teológie oslobodenia, konkrétne jeho marxistického prúdu, preto vytvoril aj dielo Ježiša, ktorý je na kosáku s kladivom, čo symbolizovalo jeho spájanie teológie oslobodenia s marxizmom a bojom za pracujúcich. Espina za svoje aktivity za platil najvyššiu cenu, bol zavraždený vládnymi eskadrónami smrti, ktoré ho uniesli, mučili a potom zastrelili 21. mája 1980 a jeho mŕtve telo bolo na výstrahu hodené na ulicu.
Ďalším duchovným, ktorý mal hlboké sociálne cítenie s utláčanými bol aj Oscar Romero zo Salvádoru, ktorý taktiež za svoj boj proti pravicovej fašistickej junte podporovanej USA zaplatil najvyšśiu cenu. Viac sa dočítate o ňom TU: Krvavé stopy USA: Občianska vojna v Salvádore a vražda arcibiskupa Romera : http://casopis.vzdor.org/?p=1535 Vzdor-strana práce
Tieto tri prevratné lieky boli vyvinuté na socialistickej Kube, napriek neustále pokračujúcej blokáde ostrova zo strany USA. Cimavax- Vakcína používaná na špecifické liečenie malobunkového karcinómu pľúc ( ide o rakovinu pľúc ), ktorá výrazne zlepšila mieru prežitia liečených ľudí. Heberferon- ide o liek proti rakovine kože, dostupný v každej kubánskej lekárni a teraz ho kubánski vedci začali testovať aj na liečenie rakoviny obličiek. Heberprot-P- Zabraňuje vzniku vredov na nohách u ľudí s cukrovkou a zachraňuje ich pred amputáciami. Týmto liekom sa už liečilo najmenej 165 000 pacientov v 26-tich krajinách. Kuba patrí aj k jedným z najúspešnejších krajín na svete v boji s kojeneckou úmrtnosťou. Na Kube zaznamenali 4,3 úmrtí na tisícovku živo narodených detí ročne, čím predbehli USA a ďalšie bohaté národy.
Kuba patrí k štátom s jednou z najlepších zdravotníckych systémov na svete a má vynikajúce výsledky aj v medicínskom výskume. Kuba za Fidela Castra nezištne pomáhala ako jedna z mála krajín, krajinám Tretieho sveta v ich boji za nezávislosť, pomohla skoncovať s apartheidom, za túto éru vyslala Kuba tisíce doktorov do najchudobnejších krajín, kde ošetrujú miestnych ľudí dodnes. Na svojich univerzitách bezplatne umožnila vyštudovať medicínu tisíckam chudobným, ale nadaným študentom z celého rozvojového sveta, ale aj USA, ktorí pomáhajú zachraňovať životy po celom svete. Kuba vždy pomáhala všetkým, kto o to požiadal a kde to bolo potrebné. Vyše 800-tisíc Kubáncov sa zúčastnilo na množstve humanitárnych misiách po celom svete, kde pomáhali šíriť kultúru, gramotnosť a zdravotnú pomoc. Pripomeňme, že Kuba má dnes niečo nad 11 miliónov obyvateľov a niečo také, na tak malú krajinu, je heroický výkon. Kuba tiež zohrala kľúčovú úlohu v boji proti koloniálnej nadvláde, segregácii a rasizmu. Kubánski dobrovoľníci pomohli ubrániť Angolu a vďaka nim, padol jeden z najrasistickejších režimov na svete v Juhoafrickej republike.
Od roku 1960 USA uvalili na Kubu totálne embargo. Vďaka tejto blokáde prišla Kuba do dnešných dní až o 750 biliónov dolárov. USA chceli týmto podkopať ekonomiku krajiny a odstrihnúť ostrov od potrebných zdrojov a zvýšiť utrpenie Kubáncov, ktorí by pod týmto tlakom zvrhli socialistický režim na Kube. Kuba však vydržala. Nezamestnanosť je na úrovni 2,4% a gramotných je dnes na Kube 99,8% ľudí. Kuba patrí k najlepším krajinám na svete, vo vzťahu k priemernej dĺžke života obyvateľstva. V dôsledku vlastného embarga, ktoré uvalili USA na Kubu, prišla americká ekonomika každý rok o 1,2 bilióna dolárov. OSN konštatovala, že americká blokáda Kuby je porušením medzinárodného práva. Viac než 188 národov odsúdilo najdlhšie trvajúcu obchodnú blokádu v moderných dejinách sveta, ktorá bude pokračovať aj pod vedením nového prezidenta USA Trumpa.
Američania vyškolili a finančne podporovali kubánske exilové teroristické organizácie, ktoré na Kube zabili tisíce Kubáncov. Neštítili sa vyhadzovať do vzduchu aj civilné lietadlá, plné Kubáncov. Kuba však nikdy necítila nevraživosť voči americkému ľudu a keď napr. hurikán Catrina zrovnal so zemou v USA New Orleans, bola to práve Kuba, ktorá ponúkla USA stovky svojich záchranárov, aby pomohli obyvateľom. Kuba nezištne vždy vysielala stovky svojich záchranárov do susedných krajín ako Haiti, či Dominikánska republika, kde hurikány zabili stovky ľudí. Kuba sa stala tiež miestom boja za ženské práva, za práva černochov, či ľudí inej sexuálnej orientácie.
Samozrejme, aj na Kube mali svoje problémy a majú ich aj dnes. Kubánci zápasia s rôznymi neduhmi, komplikáciami, no žiadna tak rozlohou a počtom obyvateľov malá krajina, bez významných prírodných zdrojov, nedokázala tak pomáhať miliónom obyvateľov rozvojového sveta, ako Kuba a pritom Kuba vždy bola a je súčasťou Tretieho sveta. Najsilnejšie ekonomiky sveta nedokázali to, čo malá Kuba, vyslať tisíce doktorov, na svoje vlastné náklady a pomáhať tamojším obyvateľom desiatky rokov. Toto nemá na svete obdobu a Kuba dokázala, že aj malá krajina s malým počtom obyvateľov, dokáže meniť svet k lepšiemu a stať sa jednou z najvýznamnejších krajín sveta.
Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce
Tí, čo poznajú moje kritické nazeranie na režim v Severnej Kórey vedia, že politický systém tejto krajiny nie je moja šálka kávy, že preberanie moci z oca na syna je monarchistický prežitok a už vonkoncom nemá čo hľadať v krajine, ktorá sa určitým spôsobom hlási k nejakej forme socializmu, no a pri KĽDR je toho ešte omnoho viac, no napriek tomu ma nenecháva chladným nova vlna sankcií, ktoré presadili USA v OSN. Sankcie okrem iného zasahujú do vývozu KĽDR v oblasti uhlia, železa, olova, rýb a morských plodov. KĽDR tieto sankcie silno zasiahnu, nakoľko krajina príde až o miliardu dolárov, ktorú získavala z vývozu týchto komodít. KĽDR tak stratí až tretinu celkových ročných príjmov z vývozu. Okrem toho, pracujúci z KĽDR prídu o možnosť pracovať v okolitých štátoch, nakoľko sankcie boli uvalené aj na vydávanie nových vstupných a pracovných povolení. Sankcie sa ďalej vzťahujú aj na zahraničné investície v KĽDR a vytváranie spoločných projektov zahraničných a severokórejských spoločností. Sankcie boli odvetou za raketové testy a jadrový program KĽDR.
Takéto sankcie v histórii nepriniesli nikdy želaný efekt na oslabenie nejakého režimu, či diktátora, ale vždy znamenali utrpenie a smrť nevinných ľudí. Odstrašujúci príklad uvalenia sankcií môžeme nájsť v histórii napr. v Iraku za vlády Husajna, kedy sa odhaduje, že vďaka sankciám zomrelo vyše pól milióna Iračanov, hlavne žien, detí a starých ľudí, nakoľko vďaka sankciám sa im nedostalo poriadnej stravy a lekárskej starostlivosti. Na sankcie vždy doplatia tí najzraniteľnejší nevinní ľudia a tak to bude aj v tomto prípade, kedy to najviac zasiahne obyčajných Severokórejcov.
Izrael porušuje nariadenia OSN celé desaťročia, vlastní jadrové zbrane, no na nich nikto sankcie neuvaľuje…
Je tiež na pováženie, že na taký Izrael, ktorý porušoval každú jednu dohodu prijatú na pôde OSN, neboli nikdy uvalené žiadne sankcie. Izraelský režim beztrestne zabíja Palestínčanov, kradne im ich pôdu, vyhnal milióny Palestínčanov z ich vlasti, a pri nedávnej vojenskej operácii v Gaze povraždili vyše 2 000 Palestínčanov, z toho 80% obetí tvorili ženy, deti a starí ľudia a aj napriek tomu, nikto na izraelský režim a jeho predstaviteľov neuvalil sankcie a Izrael nakupuje ďalej nové zbrane za miliardy. Je tiež verejným tajomstvom, že Izrael vlastní jadrové zbrane, to však tiež nevyvolalo žiadnu odvetu zo strany OSN, no Irán trpí pod váhou viacerých sankcií, ktoré na túto krajinu uvalili vďaka podozreniu, že sa pokúša vyrobiť jadrové zbrane. Tak čo je umožnené Izraelu, už nie je umožnené Iránu, či KĽDR…
Ďalším príkladom je Saudská Arábia, ktorá intervenovala u viacerých svojich susedoch, momentálne sa angažuje v krvavom konflikte v Jemene, Saudi podporujú rôzne džihádistické islamistické organizácie po celom svete a financuje tie najradikálnejšie wáhabistické a saláfistické skupiny, no taktiež na ich režim nikto neuvaľuje sankcie. Majú za sebou silného kamaráta-USA.
USA a ich krvavé dedičstvo…
USA majú plné ústa toho, ako KĽDR ohrozuje svojim jadrovým programom svet. Dokonca novinári píšu pri výročí zhodenia atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki, že svet sa pri pripomenutí tejto katastrofy obáva niečoho podobného zo strany KĽDR. Je viac ako absurdné, strašiť pri zničení Hirošimi a Nagasaki jadrovou hrozbou z KĽDR, keď to boli práve USA, ktoré ako jediné v histórii použili atómové bomby proti civilnému obyvateľstvu. Boli to práve USA, ktoré za posledné desaťročia vojensky zasiahli voči desiatkám krajín po celom svete, boli to práve USA a jeho spojenci, ktorí vyvraždili od Kambodže, Vietnamu, Laosu, Srbsko až po Irak, Afganistan, Sýriu, Líbyu milióny ľudí. Boli to práve USA, ktoré zorganizovali množstvo prevratov a diverzných akcií voči demokraticky zvoleným prezidentom a vládam, ktoré nechceli tancovať tak, ako oni pískajú.
Boli to práve USA, ktoré finančne, mocensky a vojensky podporovali najzvrátenejšie a najsadistickejšie režimy a diktátorov po celom africkom, ázijskom a juhoamerickom kontinente. USA tak nechali za sebou milióny mŕtvych na rôznych kontinentoch, taký Vietnam zamorili chemickými zbraňami a nás niekto presviedča, že to Severná Kórea je ten najbrutálnejší a najnebezpečnejší štát na svete, ktorý ohrozuje celý svet. Nenechajte sa vysmiať.
KĽDR vidí vo vlastnení jadrových zbraní garanciu svojej bezpečnosti
KĽDR leží v žalúdku USA práve preto, lebo ide o malý sebavedomý štát, ktorý sa nesklonil pred touto veľmocou a práve vďaka poznaniu, ako zakročili USA v histórii proti každej krajine, ktorá sa im znepáčila, a preto KĽDR chce garantovať bezpečnosť svojho štátu a ľudí tým, že sa spolieha na tzv. odstrašujúci efekt, ktorým chce odradiť USA od preventívnych vojenských útokov voči svojej krajine.
KĽDR sledovala celé desiatky rokov, ako bola napádaná krajina za krajinou, ktorá sa znepáčila USA a nakoľko USA o KĽDR od jej vzniku stále vyhlasovali, že ide o jeden zo štátov, ktorý tvorí tzv. os zla a nikdy nevylučovali proti nim vojenský zásah, tak KĽDR vsadila na zbrojenie a nakoľko žiadna vojenská vybavenosť nepôsobí tak odstrašujúco, ako vlastnenie jadrových zbraní, KĽDR vsadila na túto možnosť a aj napriek tomu, že som tvrdý odporca jadrových zbraní, tak sa KĽDR nečudujem, že zvolila práve takúto garanciu bezpečnosti.
Je tiež nutné povedať, že KĽDR nevedú žiadni šialenci, ktorí sa tešia na vojnové krviprelievanie a na to, ako začnú do sveta vypúšťať jadrové bomby a vraždiť ľudí. KĽDR narozdiel od USA nikde vo svete vojensky nezasahovala, nezanechala za sebou rozvrátené krajiny a kopy mŕtvych. KĽDR zažila posledný vojnový konflikt práve na svojom území a v občianskej vojne na Kórejskom poloostrove, kedy zažila intervenciu zahraničných vojsk na čele s USA. Takže aj vedomie toho, že USA už raz KĽDR vojensky napadli, sú vyjadrenie predstaviteľov KĽDR také odstrašujúce voči USA.
Keď jeden vlastní jadrové zbrane a druhému to zakazuje…
USA volajú po jadrovom odzbrojení KĽDR, no USA pritom vlastnia najväčší arzenál jadrových zbraní na svete a práve oni aj ako jediní v histórii tieto zbrane aj reálne použili voči civilnému obyvateľstvu a na to sa nesmie nikdy zabúdať. Je viac ako pokrytectvo hovoriť o nešírení jadrových zbraní, sankcionovať krajiny, ktoré sa o ne usilujú, keď samotné USA a ďalšie krajiny, ktoré vlastnia jadrové zbrane, ktorými je Rusko, India, Pakistan, Izrael, Veľká Británia, Francúzsko a Čína sa ich nehodlajú zbaviť. To je to právo silnejšieho, keď jeden ich môže vlastniť a druhý je za ich vlastnenie a vývoj zakopávaný pod čiernu zem. Svet by mal byť úplne bez jadrových zbraní, no dovtedy, dokiaľ nezačnú veľmoci pracovať na zničení svojho jadrového arzenálu, dovtedy tú budú aj iné krajiny, ktoré budú chcieť svoju bezpečnosť garantovať vlastnením jadrových zbraní. Potom sa oprávnene pýtajú, ja ich vlastniť nemôžem, ale oni áno a keď zoberiete do úvahy, že USA vlastnia až 6 800 jadrových hlavíc, oproti štyrom hlaviciam KĽDR…
Trump vyhlásil že KĽDR by „urobila najlepšie, keby sa už nikdy Spojeným štátom nevyhrážala“ a že v opačnom prípade „bude čeliť ohňu a besneniu, aké ešte tento svet nevidel“. Takéto výroky, sprísnenie sankcií, zaháňanie KĽDR do kúta, či zvyšovanie nepriateľstva voči tejto krajine bude len potvrdzovať KĽDR, že vlastnenie jadrových zbraní bude jediným garantom ich bezpečnosti, voči možnému vojenskému úderu.
Môžeme mať rôzne nazeranie na režim v KĽDR a myslieť si o ňom všetko možné, no jedna vec je viac ako nutná a to upokojiť celú vyhrotenú situáciu, priniesť viacej porozumenie, dialógu a rozhovorov. Svet musí prestať robiť z KĽDR démona a začať k tejto krajine pristupovať férovo a ako k rovnocennému partnerovi, lebo práve nenávistná a štvavá politika, ktorá bola vedená desiatky rokov voči tejto krajine, dosiahla to, že do KĽDR sa zažral pocit ohrozenia hlboko pod kožu a práve to ich vhnalo do náruče jadrových zbraní, vďaka ktorým chcú garantovať svoju bezpečnosť. Prípadný vojenský zásah zo strany USA, by mohol mať katastrofálne následky, ktoré by otriasli svetom a preto vsaďme na priateľstvo a mier.
Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce
Tí ktorí viac žijú na Facebooku si možno všimli stránky, ktoré si robia „srandu“ z každého, kto odmieta kapitalistický ekonomický neoliberalizmus, členstvo Slovenska v NATO a EÚ, alebo nedajbože odmieta hystériu proti Rusku. Tieto stránky sa neraz hrdia svojim údajným „antifašizmom“. Nebudem tu teraz rozoberať prízemnosť týchto stránok a fakty, že sa smejú aj z ľudí, ktorí sú na invalidnom vozíku, že ich inkvizícia sa dotýka každého kritika kapitalizmu a zamerajme sa výhradne na ich postoj ku KĽSNS. Strana KĽSNS je rovnako ako autorom kadejakých pofidérnych facebookových stránok, nie je sympatická ani nám. Akoby aj mohla, veď Marián Kotleba je antikomunista, ktorý ešte donedávna označoval SNP ako „židoboľševický puč“, je za zotrvanie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a teda za zachovanie kapitalizmu a za vzor nám dával klérofašistické obdobie ľudáckeho Slovenského štátu, ktoré kolaborovalo s nacistami a keby nacisti vyhrali vojnu, tak Slovákov by čakalo vyhladzovanie, nakoľko Hitler hlásal vyčistiť Európu od Židov, Rómov a Slovanov. Veď videli sme aj nacistické vyhladzovanie slovanských národov ako Poliakov, Rusov, Bielorusov, Ukrajincov v praxi… Kto si myslí, že Hitler by Slovákov ušetril, lebo boli jeho spojencami, je totálne vedľa, čo potvrdzujú aj archívne správy.
Napriek tomu strana KĽSNS nesie so sebou istý náznak „protisystémovosti“. Prečo? Preto, lebo je to opozičná strana, ktorá nevznikla zo zámožných kruhov. Marián Kotleba tiež prešiel istou zmenou a z jasne vyhraneného ľudáka sa stala akási jediná protestná sila, ktorá sa dostala do parlamentu. Došlo k istému odideologizovaniu, nadnesene povedané „k fašistickému revizionizmu“.
Strana stratila svoju ľudácku vyhranenosť (napríklad oproti Slovenskej pospolitosti, ktorá sa vo veľkom bratá s práporom Azov na Ukrajine) a nabrala množstvo protestných hlasov. Dnes nie je možné tvrdiť, že každý radový člen, či volič KĽSNS je ľudák a fašista. Dnes je ťažko zadefinovať nejakú ucelenú ideológiu tejto strany. Z Kotlebu – „vodcu“ úzkej skupiny ľudákov s fakľou v ruke sa stal protestný hlas nespokojných Slovákov v parlamente. Nepochybujem o obmedzenostiach tejto strany, vrátane tých mentálnych, keď čítam niektoré statusy, no na strane druhej trocha chápem ich voličov.
Stránka ZOMRI, či Prečo ľuďom hrabe si zvolili inú stratégiu – robiť si srandu z každého, kto akýmkoľvek spôsobom podporuje KĽSNS, pričom však neponúka žiadnu alternatívu, iba agresívne udržiavanie súčasného protiľudového kapitalistického režimu, vďaka ktorého zlyhávaniu pri základných sociálnych a humanistických otázkach, otázkach rovnosti a spravodlivosti, je fašizácia na vzostupe v celej Európe. Táto taktika je veľmi krátkozraká, obmedzená a v podstate ignorujúca príčinu, prečo KĽSNS dokáže nazbierať okolo 10%. Každý spoločenský jav má svoju príčinu a obmedzovať sa na to, že je to len prejavom hlúposti a negramotnosti je veľmi scestné. Takýmto spôsobom sa budú admini stránky ako ZOMRI smiať dovtedy, až sa dosmejú.
Vezmime si takú migračnú krízu
Nepatrím k tým ľuďom, ktorí šíria protimoslimskú nenávisť, alebo nenávisť k obyvateľom tretieho sveta, ktorí sú už stáročia zdieraní a okrádaní západným kapitálom od rabovania prírody až po vojny. No rovnako tak nepatrím k ľuďom, ktorí sú k migračnej kríze ľahostajní, tvária sa, že sa nič nedeje a len si robia srandu z tej prvej skupiny ľudí. Je to práve západný imperializmus, ktorý je vinný za migračnú krízu a je to migračná kríza, ktorá je vinná z nárastu fašistických a nenávistných nálad z oboch strán. A aby bol zákon nahradený násilím, k tomu sa čoraz viac približujeme.
Keď vidíme zábery z koncentračných táborov, mnohí ľudia si povedia „Aké hrôzy napáchal fašizmus“, avšak ja si poviem „Kam až dokáže dospieť kapitalizmus –a zasa k tomu logicky speje“. Pri tomto vývoji spoločnosti možno zistia, že Marián Kotleba je ten najmenší problém a že pri hromadení protirečeniach kapitalizmu je najdôležitejšia fašizácia triedne neuvedomelej spoločnosti, ktorá vidí dôsledky, no nevidí príčiny. Ak toto bude pokračovať ďalej, tak nič nebráni tomu, aby národy a rasy povstali proti sebe, aby začalo vraždenie medzi viac a menej vykorisťovaným pričom páni a príčiny tohto nešťastia ostanú nedotknuté.
Náš spôsob nie je robiť si srandu z ľudí, ktorí majú plné zuby toho čo sa deje a sú povedzme dezorientovaní v príčinách. Naša cesta je poukazovať na skutočné príčiny týchto problémov, odviesť ich pozornosť od nenávisti k iným národom či rasám, k prekonaniu kapitalistického zriadenia, ktoré tieto národy a rasy poštváva proti sebe.
Kapitalistickí politici a média označili za vinníkov násilia na protestoch proti G20 v Hamburgu ľavicových demonštrantov. Poďme sa však pozrieť na zásahy polície na tejto akcii. V sobotu sa konala pokojná demonštrácia,kde sa zúčastnilo približne 200-tisíc ľudí pod názvom NieG20 Demo, ktoré zvolali odbory, no polícia proti nim zasiahla aj vodnými delami a snažila sa demonštráciu rozdeliť a rozbiť.
Provokácie polície pokračovali celý týždeň, od prvého vysťahovania protestných táborov. Líder nemeckej Die Linke povedal potom čo navštívil protest s názvom Vitajte v pekle, že polícia bola jasné zodpovedná za strety počas tohto dňa. oveľa skôr,ako zasiahli príslušníci tzv. Čierneho bloku. Niektorí organizátori protestov hovoria, že to ale neoprávňuje žiadne zbytočné ničenie zo strany minority protestujúcich,ale pomáha to vysvetliť,prečo bol Hamburg scénou násilností, ktoré sa nevyskytli pri takýchto protestoch v Seattle a Janove. Viac sa dočítate aj v článku: Hovoria o terore demonštrantov proti G20 v Hamburgu: Tí istí novinári a politici nazývali vyčíňanie demonštrantov na Ukrajine bojom za slobodu a demokraciu…
Turecký diktátor Erdogan sa vystatuje, ako strojcom puču „zrazí hlavy“, vo väzniciach hnije 50-tisíc politických väzňov, 145tisíc ľudí prepustili z práce, turecká armáda povraždila tisíce Kurdov a podporuje islamistov: Lajčák a teda Slovensko však podporuje snahy Turecka o vstup do EÚ a pre Kisku je Turecko ostrovom stability…
„Nikto, kto zradí tento národ, nemôže zostať nepotrestaný,“povedal Erdogan, ktorý tvrdo bojuje za obnovenie trestu smrti: „Až návrh prejde parlamentom – a ja verím, že ho parlament schváli – a dostane sa ku mne, bez váhania ho podpíšem.“ Erdogan dal uväzniť už 50 tisíc ľudí a viac ako 150 tisíc ľudí je vyšetrovaných. Až 145 tisíc štátnych zamestnancov, vojakov, policajtov a pedagógov bolo prepustených z práce… a čo na to náš šéf rezortu diplomacie Lajčák: „Slovensko podporuje ambície Turecka stať sa členom EÚ. Pamätáme si veľmi dobre, ako Turecko bolo nápomocné v čase našej integrácie do Severoatlantickej aliancie a dnes sme zase pripravení pomôcť našimi skúsenosťami, naším vplyvom, aby Turecko dosiahlo svoj deklarovaný cieľ stať sa členom EÚ.“
Pri Erdoganovej návšteve Slovenska prezident Kiska vyhlásil: “Práve v tomto nepokojnom svete je Turecko ostrovom stability a štítom voči hrozbám pre našu bezpečnosť.”
Vzdor-strana práce preto jasne považuje Erdoganov režim za diktátorský, šovinistický a islamistický, dokonca Erdogan sníva o obnovení niekdajšej Osmanskej ríše, čo môžeme vidieť aj pri nerešpektovaní hraníc Sýrie. Nezabúdajme, ako sa Erdogan nepriateľsky vyjadroval počas kampane na adresu Európy a ako vyzýval Turkov, žijúcich v Európe, aby mali čo najviac detí a takto dali populačne odpoveď Európanom a ovládli ich krajiny, alebo na výroky, kedy odkazoval európskym štátom, aby zakazovali protiturecké demonštrácie. Tiež nezabúdame ani na vydieranie Európy tým, keď sa vyhrážal, že vpustí k nám státisíce migrantov.
Vzdor-strana práce tiež jasne hovorí, že krajina s takýmto režimom nemá čo hľadať v EÚ a preto Turecku treba zrušiť prístupové rokovania o vstupe do EÚ. Nezabúdajme na slová prezidenta Kisku, ktorý nazval Erdogana svojim priateľom a Turecko ostrovčekom stability. O čom nás to Kiska presviedčal? Keď si však uvedomíme súvislosti, robil tak preto, lebo USA považujú Turecko za svojho strategického partnera a určite nebudú chcieť ani po tomto vývoji nijak ohroziť toto partnerstvo. USA a západné mocnosti ako Francúzsko, či Veľká Británia potrebujú Turecko ako svojho strategického hráča na destabilizáciu a ovládanie arabského sveta.
Erdoganov režim si pošpinil svoje ruky aj krvavou vojnovou politikou voči Kurdom, či už žijúcim v Turecku, alebo Sýrii, svojou spoluprácou s islamistickými povstalcami v Sýrii, prenasledovaním opozície, prepúšťaním desiatok tisíc ľudí zo štátnej správy a zatváraním ďalších tisícov odporcov do väzníc. V Turecku sekularizmus dostal vážne trhliny a Erdogan bude teraz intenzívnejšie islamizovať túto krajinu. Viac sa dočítate aj TU: http://vzdor.org/?p=3703
V centre anglického mesta Manchester slávnostne odhalili sochu Friedricha Engelsa, ktorý spolu s Karlom Marxom vytvorili nové filozofické učenie, na ktorého základe vzniklo celosvetové komunistické hnutie. Symbolicky sa tak tento Ikonický socialistický mysliteľ Friedrich Engels vrátil do Manchestru po 150 rokoch, nakoľko toto mesto je veľmi späté s jeho pôsobením. . Socha Engelsa bola privezená do Anglicka z Ukrajiny, kde bola terčom vandalizmu novodobých neonacistických banderovských skupín a kde ju čakal smutný osud, nakoľko ukrajinská vláda nariadila odstrániť všetky sochy, ktoré boli spojené s komunistickým hnutím a ZSSR, takže na Ukrajine by bola táto socha určite zničená. Nečudujme sa, keďže dnešná ukrajinská vláda dáva za vzor vlastenectva kolaborantov a ukrajinských nacistov z SSodielov a banderovských hrdlorezov a znižuje vážnosť antifašistov z Červenej armády a partizánskych skupín a tak pošliapava celý antifašistický odkaz miliónov Ukrajincov, ktorí sa postavili nacizmu a ukrajinským kolaborantom a mnohí z nich pri tom položili životy.
Umelec Phil Collins pripravuje aj film o putovaní a osude tejto sochy, kde budú aj rozhovory s pracujúcimi z Manchestru a Salfordu, ktorí hovoria o každodennom boji proti súčasnej politickej kríze. Collins povedal: „V mnohých veciach je to dôležitejšie, ako kedykoľvek predtým, aby sa pamätalo na Engelsovo dedičstvo – a duch solidarity a dôstojnosti, ktorý sa tiahne v jeho jadre.“
1. Engels prišiel do Manchesteru v roku 1842 a pokračoval zaznamenávaní chudoby robotníkov v meste vo svojej práci „Stav robotníckej triedy v Anglicku“, ktorý bol zverejnený v roku 1845. Dielo bolo napísané v nemčine a až v roku 1885, bolo toto dielo preložené do angličtiny.
2. Engels hovoril viac ako 20timi jazykmi: rusky, írsky gaelský, španielsky, poľský, francúzsky a anglický jazyk… Hovoril aj perzským jazykom, ktorý sa učil len tri týždne.
3. V jeho ľúbostnom živote boli dve ženy. Mary Burnsová, bola 18-ročná továrenská robotníčka,s ktorou Engels žil vo vzťahu až do jej smrti.
Po jej smrti Engels začal vzťah s mladšou sestrou zosnulej Mary, Lizzie, s ktorou sa neskôr zosobášil na smrteľnej posteli.
4. Engels pracoval v Salforde. Mladý Nemec pôvodne prišiel do Manchesteru v decembri 1842 pracovať v ústredí rodinnej firmy Ermen & Engels, vo Weaste. Zostal tam 30 rokov.
5. Engels spoločne napísal Komunistický manifest s kamarátom Karlom Marxom. V roku 1845 Marx a Engels strávili celé leto štúdiom na rovnakom stole v Chethamovej knižnici. Tento stôl je tam dodnes
USA majú za sebou dlhú a krvavú históriu zasahovania a vojenských intervencií v Latinskej Amerike. USA majú za sebou od roku 1889- 17 priamych intervencií v 8 krajinách a to niekoľkokrát na Kube, v Mexiku, v Guatemale, niekoľkokrát v Dominikánskej republike, v Grenade, dvakrát na Haiti, niekoľko krát v Nikarague a dvakrát v Paname, a 24 nepriamych zásahov, kde podporovali a prichystali prevraty v 12 krajinách Latinskej Ameriky a to na Kube, Brazílii, Hondurase, Salvadore, Mexiku, Dominikánskej republike, Nikaragui, Paname, Bolívii, Chile, Guayane a Guatemale. Zanechali za sebou smrť, ničenie a pravicové krvavé diktatúry.
USA okupovali Nikaraguu medzi rokmi 1912 až 1933 a neskôr stáli za vytvorením obávaných krajne pravicových jednotiek kontras, ktoré počas občianskej vojny v roku 1980 povraždili tisíce podporovateľov ľavicových sandinovských partizánov. Prevrat v Guatemale z roku 1954 bol pripravený USA, kde bol zosadený demokraticky zvolený ľavicový prezident Jacob Arbenz a vlády v krajine sa ujala vojenská pravicová junta, ktorá podporovala záujmy USA. Zátoka svíň na Kube v roku 1961,kde CIA vyzbrojila a vyškolila antikomunistických Kubáncov, ktorí žili v USA a ktorí sa vylodili v tejto zátoke a ich úlohou bolo uskutočniť prevrat na Kube a odstrániť socialistický režim.
V roku 1973 USA pripravila prevrat v Chile, kedy vojenská junta zvrhla demokraticky zvoleného prezidenta Allendeho a moci sa ujal na 17 rokov Pinochet, ktorý v krajine zriadil diktátorský režim, ktorému padlo za obeť podľa niektorých historikov až 30-tisíc ľudí. USA iniciovali a podporili aj prevrat v Salvádore v roku 1979, kedy sa moci ujala pravicová vojenská junta, ktorá bojovala proti marxistickým partizánom a ktorá sa dopúšťala prostredníctvom svojich vojenských jednotiek tzv.eskadrón smrti ohavných činov a mimosúdne popravovali sympatizantov partizánov. V občianskej vojen zahynulo až 80 000 ľudí.
Na Slovensku len málo ľudí vie o masovom vraždení v Latinskej Amerike, ktoré zasiahlo množstvo štátov tohto regiónu, ktoré začalo ako operácia s krycím názvom Kondor. V pozadí operácie Kondor boli USA, ktoré podporovali diktátorské pravicové chunty a diktátorov po celej Latinskej Amerike. USA týmto chceli potlačiť všetky hnutia a jednotlivcov, ktorí sa stavali proti ich záujmom, čiže hlavne ľavicovú opozíciu, čim chceli zabrániť vzniku socialistických režimov v Latinskej Amerike. USA financovali tento brutálny teror, školili agentov a bezpečnostné služby latinsko-amerických pravicových diktatúr. Táto epizóda je ďalším dôkazom zločinov kapitalizmu a USA. Operácia Kondor bola oficiálne spustená v roku 1968 a trvala až do roku 1989.
Za pomoci USA boli uskutočnené prevraty postupne v Paraguaji, Brazílii, Bolívii, Uruguaji, Chile, či Argentíne. CIA sa podieľala na vzniku tzv. eskadrón smrti, ktoré vraždili oponentov týchto režimov. Vlna represie a zabíjania udrela v Brazílii, Argentíne, Čile, Paraguaji, Uruguaji, Peru, Bolívii, Ekvádore, a neskôr sa rozšírili aj do Salvádoru, Guatemaly, Nikaraguy, či Salvádoru. Podľa odhadov, bolo počas operácie Kondor v týchto krajinách zavraždených vyše 50- tisíc ľudí. Medzi obete patrili najviac komunisti, socialisti, ľavičiari všetkých odtieňov, sedliacki a odboroví predáci a aktivisti, študenti, intelektuáli, učitelia, ľavicoví partizáni, ale aj mníšky, duchovní a kňazi.
Antifaschistische Aktion (ANTIFA) vznikla v Nemecku a bola vyhlásená Komunistickou stranou Nemecka (KPD). Antifa bola vytvorená kvôli tomu, aby sa jej členovia postavili v uliciach proti teroru, ktorí rozpútali nacistické polovojenské jednotky. Antifa bol pokus zjednotiť všetkých antifašistov z robotníckej triedy a socialistického hnutia z radov komunistov, sociálnych demokratov a ďalších antifašistických ľavicových organizácií a verejnosti, aby tak spoločne čelili teroru nacistov. Hnutie ANTIFA zanechala za sebou inšpiratívne politické dedičstvo. V roku 1945 Hitlerova Tretia ríša ležala fyzicky zničená a politicky vyčerpaná. Základná občianska spoločnosť prestala fungovať v mnohých oblastiach, pretože najmä stredná a vyššia trieda, ktorá podporovala nacizmus si uvedomila, že Hitlerovo „konečné víťazstvo“ bolo fantáziou.
Na ľavej strane boli mnohí komunisti a sociálni demokrati buď priamo zavraždení nacistami, alebo zomreli v nadchádzajúcej vojne. Nepredstaviteľná ľudská a materiálna deštrukcia spôsobená nacistickou vládou zabila milióny ľudí a obrátila nemeckú spoločnosť hore nohami, zničila hnutie pracujúcich a zavraždila väčšinu židovskej populácie. Milióny ľudí, ktorí podporovali, alebo aspoň súhlasili s režimom – vrátane mnohých robotníkov a dokonca aj bývalých socialistov – teraz čelili novému začiatku v neznámej politickej oblasti.
Aj napriek tomu, že v roku 1933 sa nepodarilo zastaviť Hitlera a v nasledujúcich rokoch bolo rozložené celé robotnícke socialistické hnutie, jeho progresívne tradície prežili Hitlera v továrňach priemyselných miest a začali sa aktivizovať hneď po porážke Hitlera. Ako uvádza historik Gareth Dale: Zo všetkých sektorov obyvateľstva, boli priemyselní pracovníci vo veľkých mestách najviac odolní voči nacizmu. Mnoho odborárov a socialistov bolo schopných udržať svoje tradície a presvedčenie, aspoň v nejakej forme, počas nacistickej éry. Odvážna menšina, vrátane asi 150 000 komunistov, sa zúčastnila nelegálneho odporu proti nacizmu. Širšie vrstvy sa vyhýbali nebezpečenstvu, ale dokázali udržiavať hodnoty robotníckeho hnutia nažive medzi skupinami priateľov, na pracoviskách a na sídliskách.
Tieto antifašistické skupiny, ktoré sa regrutovali z vyššie uvedených vrstiev, boli všeobecne nazývané „Antifaschistische Ausschüsse“, „Antifaschistische Kommittees“ alebo dnes známe „Antifaschistische Aktion“ – „Antifa“. Vychádzali z hesiel a orientácie predvojnovej stratégie spoločného frontu a prijali slovo „Antifa“ z posledného pokusu o vytvorenie medzištátnej aliancie medzi komunistickými a sociálno-demokratickými pracovníkmi v roku 1932. Združené ikonické logo, ktoré navrhlo združenie Členov revolučných vizuálnych umelcov Max Keilson a Max Gebhard sa odvtedy stalo jedným z najznámejších symbolov ľavice.
Antifa v Nemecku po porážke nacizmu v roku 1945
Po vojne sa Antifa rozrástla po celej bývalej Tretej ríše, rozdelenej do štyroch okupačných zón, ktoré si rozdelili mocnosti. Bunky Antify vznikli zdanlivo cez noc v desiatkách miest, ktoré sa väčšinou formovali hneď po príchode spojeneckých síl, zatiaľ čo niektorí, ako napríklad skupina vo Wupperteli, sa „oslobodili“ v pouličných bitkách s Hitlerovými loajalistami, ešte pred príchodom Spojencov.
Tieto kruhy neboli samozrejme spontánnymi prípadmi solidarizácie medzi traumatizovanými vojnovými preživšími, ale produktom veteránov Sociálno demokratickej strany (SPD) a Komunistickej strany Nemecka (KPD), ktorí reaktivovali predvolebné siete.
Skupiny Antifa sa vo väčšine miest združovali medzi niekoľkými stovkami až niekoľkými tisíckami aktívnych členov, zatiaľ čo otvorene kritizovaný nedostatok zapojenia mládeže možno pripísať dvanásťročnému nacistickému vzdelávaniu a socializácii, ktoré zničili kedysi rozšírený proletársko-socialistický postoj medzi väčšinou mladých Nemcov. Hoci materiálne potreby vojny a rekonštrukcie začlenili ženy do ekonomického života novými spôsobmi, dominancia mužov, charakteristická pre nemeckú spoločnosť v tej dobe, sa odrazila aj v hnutí Antifa, ktoré tvorilo z veľkej časti (ale nie úplne) muži.
Antifa sa sústredila na kombináciu lovu nacistických zločincov a podzemných nacistických partizánov (takzvaných „vlkolakov“) a praktických problémov týkajúcich sa obyvateľstva. Braunschweigská Antifa napríklad vytlačila dvanásťbodový program, ktorý okrem iného požadoval odstránenie nacistov zo všetkých správnych orgánov a ich okamžitú náhradu za antifašistov, likvidáciu nacistických aktív na zabezpečenie obetí vojny, núdzové zákony na stíhanie miestnych nacistov a obnovenie verejnej zdravotnej služby.
Archívne dokumenty dokazujú, že mnohé organizácie Antify boli ovládané komunistami. Lokálne bunky Antify boli motivované túžbou učiť sa z chýb z roku 1933 a vybudovať nesektárske hnutie pracujúcich, kde budú preklenuté ideové rozdiely. To bolo podporené rozšíreným tvrdením na konci vojny, že hrôzy nacizmu boli výsledkom nestability a nerovnosti kapitalizmu a že pre povojnový poriadok bol potrebný nový, rovnostársky hospodársky systém. Požiadavky na znárodnenie priemyslu a iných ľavicových politických požiadaviek boli silno rozšírené. Dokonca aj nútené manželstvo medzi KPD a SPD v spoločnej strane Socialistickej jednoty (SED) v sovietskych oblastiach Nemecka vychádzalo z tejto nálady a v prvom roku získalo mnoho odporcov nacizmu.
V britskom okupovanom Hamburgu sa v júli 1945 v spoločnej akčnej komisii KPD-SPD s veľkou podporou svojich príslušných členov vyhlásilo: Vôľa spojiť sa s mocnou politickou stranou žije v srdciach miliónov podporovateľov kedysi bojujúcich nemeckých robotníckych strán, ako najvýznamnejší výsledok spoločného utrpenia. Táto túžba je hlboko vrytá do všetkých preživších väzňov z koncentračných táborov, väzníc a inštitúcií gestapa.
Antifa sa tešila rôznym stupňom úspechu v závislosti od zloženia miestneho hnutia a rozsahu priestoru. Napriek formovaniu mimo spojeneckej administratívy a presadzovaniu populárnych politik denacifikácie, proti okupačným silám, ktoré sa usilovali o zmierenie so starými úradmi, nemali vôbec možnosť napadnúť spojeneckú hegemóniu a zastupovať odbojové nemecké skupiny.
Stuttgart bol pozoruhodný prítomnosťou komunistickej strany (opozičníkov)- KPO. Táto skupina okolo bývalých vedúcich predstaviteľov KPD Augusta Thalheimera a Heinricha Brandlera zahrňovala veľké množstvo stredopostavených aktivistov a funkcionárov KPD, činných v strane do roku 1929. Spoločná protinacistická organizácia všetkých pracovníkov v období pred rokom 1933, ktorá bola vytvorená v tomto meste, umožnili upevniť po roku 1945 malú, ale značnú základňu skúsených komunistických kádrov, ktorí sa vyznačovali odporom k tzv. sovietizácii ich strany.
Hoci nikdy nebola masovou organizáciou a iba tieňom svojich štruktúr z pred roka 1933, to čo zostalo z KPO, malo rozhodujúci vplyv na jednotu pracujúcich v tomto meste na dlhé roky po vojne a bolo schopné hrať úlohu v továrňach. Títo aktivisti a ďalší ľudia poskytli mestu jadro schopných odbojárov, ktorí prostredníctvom skúseností pochopili potrebu zjednotiť pracovníkov okolo základných sociálnych požiadaviek. Podobne ako všade inde v Nemecku, bolo hnutie Antifa v Stuttgarte čoskoro neutralizované a zavlečené späť do starých rozporov medzi SPD a KPD, ale v roku 1948 sa opäť objavila povstalecká tradícia mesta a snaha o jednotu v akcii, kedy sa rozšírený hnev pri drastických cenách spustil na celom svete. Generálny štrajk zahŕňal 79 percent pracovnej sily a rozšíril sa na niekoľko ďalších lokalít.
Nemecko sa v roku 1945 stalo základným miestom pre najdlhšiu geopolitickú konfrontáciu v moderných dejinách a nebolo možné, aby fragmenty roztrhnutého socialistického hnutia mohlo ovplyvniť vývoj akýmkoľvek zmysluplným spôsobom. Napriek tomu vyhlásenia a dokumenty z tejto doby odhaľujú tisíce rozhodných antifašistov a socialistov, ktorí si veľmi dobre uvedomovali bezprecedentnú povahu svojho historického momentu a predkladali politickú perspektívu toho, čo zostalo z robotníckej triedy krajiny. Ich existencia vyvracia predstavu, že predvojnová nemecká ľavica bola úplne zničená nacizmom.
Albrecht Lein spomína, že aj neuveriteľne ťažké podmienky, ktorým čelila Antifa, nevyhnutne obmedzila jej politickú perspektívu. Napriek tomu, že pritiahli tisíce socialistov a čoskoro sa posilnili tým, že sa z koncentračných táboroch vrátili komunisti a iní politickí väzni, čím sa nakrátko stali dominantnou politickou silou v mestách ako Braunschweig, nemohli ponúknuť politickú cestu zo sociálnej biedy krajiny.
Lein tvrdí, že neschopnosť pracujúcich poraziť Hitlera a skutočnosť, že sa Nemecko chcelo od neho oslobodiť, viedlo antifašistov k veľmi reaktívnej politike, ktorá dôsledne sledovala bývalých nacistických činiteľov a očisťovala spoločnosť od nacistických spolupracovníkov, ale zanedbávala stavbu vierohodnej vízie „nového Nemecka”.
Neschopnosť Nemcov zapájať sa do masového odporu voči Hitlerovi dokonca ku koncu vojny pochopiteľne demoralizovala ľavicu a otriasla jej vierou v schopnosti más.
Antifa a jej vývoj v západnom Nemecku
Vo francúzskych, britských a amerických zónach Antifa začala ustupovať koncom leta 1945, kde bola marginalizovaná spojeneckými zákazmi jej politickej organizácie. Vedenie sociálnodemokratických demokratov pod Kurtom Schumacherom sa postavilo k západným mocnostiam a do konca roka vrátilo stranu do svojej predvojnovej protikomunistickej línie a rozhodlo, že členstvo SPD je nezlučiteľné s účasťou v hnutí Antifa.
V Stuttgarte Antifa a to, čo zostalo zo starej odborovej štruktúry, od samého začiatku bojovalo proti politickému vplyvu. Staré riaditeľstvo centrálnej odborovej zväzovej federácie ADGB, predvojnovej nemeckej federácie, sa usilovalo obnoviť formalizované pracovné vzťahy v okupovaných zónach, čo by znamenalo aspoň návrat k normálnosti pre nemeckú robotnícku triedu. Toto bolo v rozpore s prístupom Antify, ktorá však pestovala silné väzby s ľavicovými obchodnými správcami a výrobnými komisiami a zvyčajne volala na znárodnenie a kontrolu priemyslu pracujúcimi. Tieto požiadavky v konečnom dôsledku neboli realistické v rozbitej ekonomike obsadenej silnými zahraničnými armádami.
Vyhliadky na stabilitu a stupeň hospodárskeho oživenia v rámci JPD sa jednoducho ukázali ako atraktívnejšie pre pracovníkov nútených vybrať si medzi nimi a zásadným, ale bolestivým bojom, ktorý predložila Antifa.
Antifa ďalej brzdila rozhodnutie Spojencov, najmä Spojených štátov a Británie, spolupracovať s tým, čo zostalo z aparátu nacistického režimu. Antifa sa snažila uväzniť miestnych nacistických vodcov, alebo vyčistiť komunálnu byrokraciu od nacistov, často však boli zastavení okupačnými orgánmi západných mocností, ktoré radšej integrovali funkcionárov starého nacistického režimu do nových, zdanlivo demokratických inštitúcií.
Západné veľmoci presadzovali a spolupracovali s ex-fašistickými funkcionármi, keďže to slúžilo praktickým záujmom udržiavať nemeckú spoločnosť počas ťažkých časov, bez toho, aby pristupovali k opätovnému vzostupu radikálnej ľavice. Potlačený vplyv Antify okupačnými mocnosťami a vyčerpaný zo strany SPD, sa v troch západných okupačných zónach vyparil za menej ako rok. Západonemecká spoločnosť sa stabilizovala, studená vojna polarizovala kontinent a politické sily starého Nemecka v spojenectve so sociálnou demokraciou a rozvíjajúcim sa západným blokom upevnili svoju pozíciu nad krajinou.
Komunisti po vojne prijali vlny nových členov, pretože sa ich prestíž zvýšila vďaka antifašistickému boju a sovietskemu víťazstvu nad Hitlerom a širokému antikapitalistickému boju. Komunistická strana čoskoro prebudovala svoje priemyselné základne a do roku 1946 kontrolovala práve toľko obchodných výborov v ťažko industrializovanej oblasti Ruhr, ako SPD. Vo svojej klasickej štúdii nemeckého robotníckeho hnutia Die deutsche Arbeiterbewegung, nemecký učenec Arno Klönne odhaduje jej celkové členstvo v troch západných zónach okupácie na tristotisíc v roku 1947 a šesťsto tisíc na východe pred založením SED v roku 1946.
Po krátkej dobe účasti na povojnových dočasných vládach však spojenci vylúčili komunistov. Strana v roku 1951 vydala dokument o pracovnej stratégii, ktorá zahŕňala agendu proti-sociálnym demokratom a odborovým smerniciam, čo znamenalo výrazný pokles podpory obyvateľov západného Nemecka. V roku 1953 sa komunistom nepodarilo opätovne vstúpiť do parlamentu a v roku 1956 bola KPD zakázaná západonemeckou vládou.
Antifa a jej vývoj vo východnom Nemecku
Generalita Červenej armády a sovietska správa vo Východnom Nemecku odmietli spoluprácu so starou nacistickou hierarchiou a povolili, aby Antifa a súvisiace inštitúcie fungovali relatívne slobodne. V priemyselných centrách východného Nemecka, ako napr. Halle (tradičná bašta komunistov), kde pracovné rady vedené KPD mali rozhodujúci vplyv na život v továrňach, boli dostatočne sebavedomé, že v niektorých prípadoch viedli rokovania a polemiky so sovietskymi úradmi. V Drážďanoch sa v máji 1945 vytvorila skupina zhruba osemdesiatich komunistov, sociálnych demokratov a členov ľavicovo-sociálno-demokratickej socialistickej pracovnej strany (SAP). V spolupráci so sovietskymi orgánmi skupina zaistila zbrane zo skladov nemeckej pracovnej fronty a iných nacistických inštitúcií a v prvých povojnových týždňoch zorganizovala potravinový distribučný systém pre obyvateľov mesta.
Skupiny Antify zatkli aj miestnych nacistov a otvorili polievkové kuchyne pre utečencov z východných provincií. Prvoradým cieľom komunistov okolo Ulbrichta bolo začleniť čo najviac členov Antify do štruktúr strany. Zriadenie FDGB v roku 1946 znamenalo začiatok pokusu SED o nadviazanie kontroly nad továrňami. Tieto odbory organizovali východonemeckí pracovníci v súlade so záujmami svojich praktických šéfov, východonemeckého štátu a snažili sa získať lojalitu prostredníctvom schém socialistickej súťaže a dovolenkových balíkov sponzorovaných odbormi.
Členovia Antify boli často volení do FDGB, obchodných komisií, čím sa dlhšie udržiaval ich vplyv na pracoviskách. Niektorí boli integrovaní do strednej úrovne riadenia, zatiaľ čo iní odmietli zradiť svoje princípy a odstúpili, alebo boli z politických dôvodov odvolaní. Po roku 1948 samosprávne orgány Antify zanikli úplne pod vplyvom začleňovania ich členov do štruktúr socialistických inštitúcií a je tiež pravdou, že viacerí členovia Antify boli aj väznení, či ináč perzekuovaní a ich organizácie rozpustené.
Preložené a krátené z www.jacobinmag.com : Autor: Loren Balhorn
Pred 81 rokmi sa po vzbure v armáde začala občianska vojna v Španielsku, na ktorej čelo sa postavil Franco. Bolo to ešte v predvečer druhej svetovej vojny. Táto vojna ukázala celému svetu, že fašizmus je otvoreným kapitalistickým násilím a že slúži na krvavé potlačenie socialistickej revolúcie a postupný návrat do starých kapitalistických koľají. Podobný scenár i keď už nie vo forme občianskej vojny, ale napríklad vo forme vojenských pučov, či organizovaním kománd smrti. Strany aj odbory vytvorili milície, ktoré bránili republiku proti povstalcom. Povedzme, že na strane republiky a antifašistického tábora stáli členovia rôznych ľavicových republikánskych a demokratických strán, anarchisti z CNT-FAI, trockisti z POUM, komunisti z odborového zväzu UGT a Komunistickej strany Španielska ( pre rôzne ideologické vnímanie bolo aj veľa rozbrojov v samotnom republikánskom tábore, ktoré veľakrát vyústili aj do vzájomného krviprelievania, čo oslabovalo samotnú obranu republiky ).
Za Franca sa postavili nacionalisti, katolícka cirkev, falangisti, karlisti, monarchisti, CEDA atď… Kapitalistické štáty Európy a USA v Španielskej občianskej vojne neintervenovali a nijak nepomohli republikánom a je známe, že dokonca sympatizovali s Francom, zatiaľ čo Taliansko a Nemecko poskytovalo frankistom muníciu a lietadlá V roku 1938 Franco disponoval 213 000 Španielmi, 160 000 Talianmi, 20 000 Nemcami, 50 000 Maurami (Maročania, Arabi a iní) a 7 000 vojakmi z cudzineckej légie Tercio. Na stranu republikánov sa v tom čase postavili len Mexiko a Sovietsky zväz.
Medzinárodná pomoc proletariátu
Politiku neintervencie západných krajín a politiku podpory fašistov zo strany Nemecka a Talianska zmierňovala solidarita pracujúcich a pokrokovej inteligencie z celého sveta, ktorí vytvorili „výbory pomoci republikánskemu Španielsku“, ktoré posielali potraviny, lieky a zdravotnícky personál. Deti bez domova umiestňoval v zahraničných rodinách. Podpora sa prejavovala aj štrajkami dokárskych robotníkov, ktorí odmietali nakladať vojnový materiál pre povstalcov. Konali sa masové demonštrácie na podporu Španielska.
Ľudová pomoc Španielsku prichádzala aj v podobe Interbrigád. Dobrovoľníci skladali túto prísahu: „Som tu, lebo som dobrovoľník, a som pripravený bojovať do poslednej kvapky krvi za záchranu slobody Španielska a slobody celého sveta.“
Medzi prvými dobrovoľníkmi boli antifašisti z Nemecka a Talianska, Poľska a ďalších krajín, kde boli antifašisti prenasledovaní. Ďalší dobrovoľníci prichádzali z Belgicka, Francúzska, Československa, Juhoslávie, Maďarska, Dánska a ďalších krajín. Podľa archívu KSČ pôsobilo v Španielsku spolu 2168 Čechov a Slovákov z rôznych krajín sveta. Celkovo interbrigády podporili okolo 30 000 interbrigadistov z celého sveta.
Málo známa je existencia kontingentu viac ako 1 000 Arabov a moslimov, ktorí bojovali počas španielskej občianskej vojny na strane republikánskej armády. Aj keď je ťažké povedať, koľko z týchto dobrovoľníkov naozaj vyznávalo islam, pravdou je, že ho uvádzajú v spisoch. Prvá národná skupina týchto moslimských/arabských interbrigadistických republikánov boli arabskí Alžírčania, väčšinou komunisti. Dokopy ich bolo okolo 500 z celkového počtu Arabov bojujúcich na strane republiky. Väčšina z týchto mužov bola zaradená neskôr vo Francúzsku, ktoré bolo alžírskym kolonizátorom.
Z Komunistickej strany Palestíny sa do interbrigád prihlásilo okolo 400 bojovníkov. Je potrebné poznamenať, že jeden z hlavných členov vedenia tejto strany, Ali Abdel Khalid, zomrel pri bojoch v Extremadure (Španielsko) v roku 1938. Treťou skupinou boli marockí štátni príslušníci. Tých bolo asi 200. Vyznačovali sa antifašistickým zmýšľaním a preto sa rozhodli vstúpiť do republikánskej armády. K tomu musíme pridať aj marockých zajatcov, frankistických vojakov, ktorí sa neskôr postavili na republikánsku stranu.
Poďme si teda zhrnúť čo sa v podstate stalo
V Španielsku bola v roku 1931 vyhlásená republika, zvíťazila pokroková koalícia, ktorá začala zavádzať znárodňovanie a kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov – inými slovami – aby národ pracoval pre seba. Odpoveďou na tieto kroky bola fašistická vzbura v armáde, samozrejme za pomoci najreakčnejších majetných kruhov ako aj značnej časti katolíckej cirkvi. Šlo o zachovanie „poriadku“ a „tradičných hodnôt“ – teda našimi slovami o zachovanie starého otrokárskeho poriadku, kde jedni žijú v prepychu z útrap druhých a tvária sa pritom ako „gentlemani“. Šlo o zachovanie tradičných hodnôt neľudského kapitalizmu aj pod zámienkou „Krista a kríža“. Dopomohla tomu aj klasická nacionalistická nenávisť ku komunistom, ľavičiarom a anarchistom:„Viva Espaňa“, kričia nacionalisti a fašisti zo zákopov, ale myslia tým nie ľudové Španielsko, ale Španielsko prehnité, kapitalistické. Španielsko zámožných otrokárov a podrobených otrokov.
Revolúcia napokon boj prehrala a zvíťazila fašistická reakcia, tá úplne otvorene potláčala všetko socialistické, ale aj všetko liberálne. Tento režim sa udržal v Európe až do 70. rokov a nikomu z kapitalistických vládcov neprekážal tak, ako im prekážal socialistický tábor. V rokoch 1936 až 1945 bolo frankistami popravených vyše 400 000 podporovateľov republiky a antifašistov.
Takto to fungovalo v 20. storočí, kedy Západ organizoval a vyzbrojoval fašistické komandá a hoci sa od týchto vlád formálne dištancoval a „nič s ňou nemal“ – jedno bolo isté: Fašisti vždy zachránili kapitalistické právo vlastniť hospodárstvo a nerastné suroviny celých štátov len pre seba, na úkor obyvateľstva žijúceho na území. A keď už bolo všetko zabezpečené a v suchu, tak fašistický režim jednoducho odišiel. Niečo podobné – aj keď sa nejedná o záchranu kapitalizmu pred socializmom, ale len o boj veľmocí o trhy – môžeme vidieť na Ukrajine, kde západné štáty ignorujú otvorené násilie a Ukrajinu chcú pritiahnuť k sebe.
Vzdor-strana práce
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.SúhlasímNesúhlasím
Môžeme mať rôzne nazeranie na režim v KĽDR a myslieť si o ňom všetko možné, no jedna vec je viac ako nutná a to upokojiť celú vyhrotenú situáciu, priniesť viacej porozumenie, dialógu a rozhovorov. Svet musí prestať robiť z KĽDR démona a začať k tejto krajine pristupovať férovo a ako k rovnocennému partnerovi, lebo práve nenávistná a štvavá politika, ktorá bola vedená desiatky rokov voči tejto krajine, dosiahla to, že do KĽDR sa zažral pocit ohrozenia hlboko pod kožu a práve to ich vhnalo do náruče jadrových zbraní, vďaka ktorým chcú garantovať svoju bezpečnosť. Prípadný vojenský zásah zo strany USA, by mohol mať katastrofálne následky, ktoré by otriasli svetom a preto vsaďme na priateľstvo a mier.
