Lesníctvo sa na Slovensku traduje približne od 18. storočia. Samozrejme, človek začal pôsobiť na lesy oveľa skôr a to predovšetkým negatívne tým, že vyruboval lesy, aby mal pôdu aj na hospodárske účely. Klčovanie lesov v tej dobe v pomere k rozlohe lesov išlo pomalým tempom asi primerane k tempu rozvoja hospodárstva v danej krajine. Napríklad zatiaľ čo v Anglicku vrcholila priemyselná revolúcia, ktorá prakticky zlikvidovala anglické lesy (predovšetkým staré dubové a borovicové porasty), na území terajšieho Slovenska sa rozprestieral majestátny celok lesného porastu od nížin (lužne lesy topoľ, vŕba, jelša, jaseň) až po dubové a bukovo- jedľové v horských oblastiach  borovicovo- smrekové porasty. Je nutné si uvedomiť, že tieto lesy sa neprestajne vyvíjali od doby ľadovej. Tento les bol kompaktný celok, ktorý mal vitalitu a dokázal sa spravovať sám.

S nástupom ľudskej aktivity sa tento lesný celok zmenšoval a delil na menšie a menšie celky, ktoré boli od seba oddeľované čoraz väčšou hranicou zastavaných plôch, polí a podobne. To zapríčinilo, že vitalita lesov bola citlivejšia na negatívne vplyvy, genetická pestrosť klesala a naďalej klesá. Tak ako človek pred sto rokmi bol fyzicky silnejší vydržal väčšiu záťaž ako ľudia dnes, aj les dnes je omnoho zraniteľnejší.

Možno práve v tomto čase je pozornosť ľudí, ktorí majú blízky vzťah k lesom viac aktívna ako inokedy. Na povrch znova prenikli konflikty medzi ochranármi a lesníkmi. Už niekoľko rokov sa tieto organizácie nevedia zhodnúť, ako hospodáriť v lesoch na Slovensku. Takéto poťahovačky prebiehajú aj v iných odvetviach hospodárstva na Slovensku. Vráťme sa ale pekne na začiatok, k vzniku lesníctva a to do 18. storočia. Lesníctvo vzniklo práve vďaka ľuďom, ktorí si negatívne zmeny v lesoch (ťažkosti pri autoregulácii porastov, pôsobenie kyslých dažďov, premnoženie škodcov, kalamity a iné) všimli a prišli na to, že ak svojim umom a fyzickou prácou lesu nepomôžu, les začne strácať svoje schopnosti  a funkcie, bude chradnúť až sa nakoniec zmení jeho vzhľad a funkcie úplne a nenávratne. Ako presne zareagovať na daný stav vôbec nebolo jednoduché a chcelo to roky skúmania, pozorovania, spolupráce a ponaučenia sa z chýb. Veď práce v lese sú jedny z najťažších! Desaťročia trvalo zistiť čo robiť v lese za daných situáciách, vypracovávať plán výchovy porastov, ťažby a revitalizácie po ťažbe, ako zvládať kalamity a mnoho iných činnosti s cieľom udržať funkcie lesa. Vrcholom tohto dlhoročného výskumu a prác je tvorba zákonov o ochrane, hospodárení a rozvoja prírody samotnej. Výstavnou skriňou toho „plodu bádania“ sú národne parky, kde by mala byť osobitná ochrana a vôbec osobitný prístup v citlivosti zásahu, samozrejme založený na odbornosti a skúsenosti z už spomínaného vývoja lesníctva na Slovensku.

V priereze históriou v lesníctve na Slovensku mi nedá nespomenúť rok 1949, kedy komunistická strana uzákonila prvý národný park TANAP. Prijatými zákonmi všetku pôdu, čiže aj lesy dala do jedného celku čím zjednotila hospodárenie v lesoch, ochrana a kontrola činnosti bola kompatibilnejšia, celoplošná a predovšetkým bez rozdielu na rôznych majiteľov, ako sú súkromné, cirkevné urbariáty a podobne. Dnes je preukázateľne, že hoci sú zákony rovnaké, starostlivosť je podstatne odlišná. V socialistickom zriadení pracovali okrem lesníkov desaťtisíce lesných pracovníčok a pracovníkov. Vďaka ich práci boli všetky výzvy ako kalamity, obnova lesa, rozvoj lesnej infraštruktúry, budovanie lesných škôlok, dokázateľne zvládnuté. Ťažba dreva v socializme nepresiahla 6 mil. kubíkov ročne a predsa dokázala uživiť rodiny ľudí, ktorí pracovali v lese a dokázali uživiť drevospracujúci priemysel na Slovensku, ktorý bol na oveľa lepšej úrovni ako je dnes, a hlavne bol národný!

Do lesníctva dnes „kecajú“ aj niektorí tzv. pseudoochrancovia lesa, samozrejme to neznamená,  že spochybňujem odborné rady rôznych odborníkov z radov ochranárov. Musíme si povedať, že váha umu vedeckej obce a váha prace a výsledkov z práce lesníkov a lesných pracovníkov za socializmu boli naozaj svetové. Je nutné si uvedomiť, že my sme tu mali krásne a plnohodnotné lesy aj v čase kalamít bez „odborných“ rád tzv. pseudoochranárov lesa, samozrejme narážam na niektorých tzv. militanntných ochranárov, ktorí nemajú triezvy pohľad na vec, šíria veľakrát nenávisť voči lesníkom, či poľovníkom vo všeobecnosti a teda nijak sa vo svojom čiernobielom videní nelíšia od niektorých lesníkov, ktorí nechcú prijať racionálne argumenty ochranárov. Tak ako medzi lesníkmi, tak aj medzi ochrancami sa nájde množstvo kvalitných odborníkov, obetavých ľudí, ktorým záleží na našich lesoch a preto je vždy na mieste vzájomná vecná a odborná diskusia, ktorá je pre dobro našej prírody.

Čo sa vlastne stalo, že naše lesy sú v stave v akom sú?

Jedna rovina je rovina prevratu systému a rozdrobenia lesov medzi opäť tých rovnakých vlastníkov z pred roku 1948, čo buď nemajú predstavu o tom, ako hospodáriť v lese (cirkevné lesy) alebo majú lesy len najedno, vyťažiť a uvidíme. Mnoho vlastníkov lesa ma takú malú rozlohu svojho lesíka, že aj keby mali chuť pracovať v lese aj na inom programe ako je ťažba dreva, skratka im to finančne nevydá.

Druhá rovina je rovina zákonov v systéme lesníctva. V roku 1994 teda vzniklo Ministerstvo životného prostredia, druhé ministerstvo, ktoré rozhodovalo o tých istých lesoch, ako Ministerstvo pôdohospodárstva. Zároveň bol zákon o ochrane TANAPU zrušený. Presne ten zákon, ktorý bol výkladnou skriňou ochrany Vysokých Tatier, kde boli zapracované a uzákonené poznatky lesníkov generácie naspäť. Aby to nebolo málo, Správa TANAPu sa rozpadla na dve organizácie (štátne lesy TANAP a Správa TANAPu) ktoré riadili dve vyššie spomínane ministerstvá.

Tretia rovina je rovinou kapitalistického hospodárenia a možnosti súkromného vlastníctva pôdy, lesov, vody a nebojím sa dnes už napísať vzduchu. Uvedomme si, že po roku 89  a rozdelení Československa (ak chcete niečo oslabiť, rozdeľte to) sa naskytli pre západnú oligarchiu možnosti odtrhnúť si kusisko nie len z lacnej pracovnej sily, či hospodárstva, ale aj zo slovenskej prírody a to predovšetkým z lesov. Veď ktorá kapitalistická krajina mala tak rozmanité lesy ako Slovensko? Žiadna. Také množstvo a kvalitný sortiment (bukové, dubové a smrekové drevo) na tak malom a prístupnom území hneď „pod nosom“ predraženého západného trhu. Prišla kapitalistická demokracia plná rozvratu. Národné lesy sa zmenili na Štátne lesy a tie sa postupne delili reštituentom. Totálny rozvrat v zákonoch, firmy vytvorené pre obchodovanie s drevom, ktorých majitelia sú na ministerských stoličkách v kapitalistických vládach na Slovensku, štáty bez kontrol na hraniciach, to je len zlomok mechanizmu, ako funguje obchod s drevom nie len na Slovensku.

Taktiež nemožno zabudnúť na uvoľnené pozemky od stromov, ktoré popadali a sú vo výhodnej lokalite Tatier. Spoločnosť J&T a jej dcérska firma Tatry Mountain Resorts, ale mnoho ďalších osobnosti sídliacich v prezidentskom paláci majú „vykúpené“ tie najlepšie pozemky. Ďalšie a ďalšie lanovky, zjazdovky, parkoviská a hoteli robia z Tatier nie národné parky ale paródiu na Disneyland. Prečo keď sa ochranári reťazou pripútali k LKTčku, to isté nespravili k stavebnému stroju, ktoré tam robia zjazdovky?

Nakoniec tu máme ochranárov, ktorý tvrdia veľmi sympatické veci, až na pár detailov, ktoré ich prezrádzajú a utvrdzujú v tom, že nikto nemôže nahradiť prácu lesníkov a lesných pracovníkov.

Jednou z najväčších rán pre prírodné rezervácie sú ochranné pásma a to hlavne piate ochranné pásmo bez zásahu. Znamená to tiež, že v takomto pásme lesník nesmie umiestniť lapač na podkôrníkový hmyz. Aký vplyv ma taký lapač hmyzu na okolité prostredie? Iba jeden a to, že chytí niekoľko tisíc jedincov, ktorí sa živia lykom smreku. Ako môže teda ochranár lesa spolu s úradníkom na ministerstve bojovať za také pásmo „ochrany“ tých najcennejších lokalít a za takých podmienok? Niečo tu smrdí a ako sa vraví, ryba smrdí od hlavy.

Práve v dobách pred 89 sa zalesňovali vo Vysokých Tatrách miesta, ktoré by sa samoreprodukciou nikdy, alebo veľmi ťažko zalesnili (miesta erodované pasením hospodárskych zvierat, po lesných požiaroch, kyslé a veľmi kamenisté pôdy a predovšetkým miesta s bujnou vegetáciou). Ochranári nám tvrdia, že pri lesných porastoch, ktoré sú zničené veternou a podkôrníkovou kalamitou, kde vitalita je podobná asi ako 80 ročnému starcovi je dobré čakať, až sa les obnoví sám. Takéto tvrdenia a pokusy robené na národných parkoch sú trestuhodné, pretože je to obrovský hazard s celým regiónom nie len Tatier, ale aj iných národných parkov a vôbec, lesov na Slovensku.

Akcie na facebooku, ako My sme les, alebo zachráňme les sú síce pekné a zmysluplné, ale veľakrát sa takéto dobre mienené akcie zvrhnú aj iným smerom, ako len zachrániť les. Opäť sme pri rozdeľovaní no teraz nie lesa, ale spoločnosti, kedy pod pekne učesanou myšlienkou zachrániť les a zabrániť ťažbe dreva sa veľakrát rýchlo šíri aj nenávisť voči lesníkom. Niektorí títo psuedoochranári využívajú tieto akcie na pošpinenie lesníctva a lesníkov ako takých. Všetka špina sa hádže na ich hlavy a to už nemá s racionálnymi postojmi nič spoločné, nakoľko lesníctvu a väčšine lesníkov musímé byť naozaj vďační, za obetavú starostlivosť o naše lesy. A z toho potom veľakrát ťažia práve tí magnáti, ktorí stoja za oponou a majú obrovské zisky nie len z predaja dreva, ale aj pozemkov a turizmu na úkor našej prírody.

Nechcem obhajovať lesníkov, ale nehádžem ich ani do jedného mecha, no lesníci neporiadok v zákonoch nespravili a ani nerozvrátili ochranu Tanapu. Dnes sú len štatistami. Verím, že aj medzi nimi je ešte zdravé jadro skutočne poctivých ľudí v zelenom obleku.

Na záver k tomu len stručne. Nech už príde v tomto režime akákoľvek kapitalistická vláda, lesy a lesníctvo to z marazmu nevytrhne ba naopak.

My nie sme les, my sme komunisti a lesy nebudeme rozdeľovať ale spájať!

Ing. Martin Zeleňák- podpredseda VZDORu- strany práce

Členka predsedníctva KDH Miroslava Szitová reagovala na svojom FB profile na tragickú nehodu našich opatrovateliek, ktoré pri návrate domov tragicky zahynuli pri autonehode a vyhaslo až 8 životov naozaj svojsky. Ako môžete dobre vidieť, tak Szitová túto tragédiu zneužíva na politický boj, keď na konci spomína premiéra a ministra soc. vecí. Je zaujímavé, čo by napísala, keby sa stala táto tragédia počas vládnutia KDH…

Szitová je známa antikomunistka, a spomíname to preto, že zrazu sa pohoršuje nad tým, ako obyčajné ženy musia robiť opatrovateľky v zahraničí, aby prežili, no už nespomenie to, že práve vďaka kapitalizmu, nemôžu tisíce žien nájsť doma dôstojnú prácu, že to bolo KDH, ktoré po roku 1989 sedelo vo viacerých vládach a zdvíhalo ruku za privatizáciu štátnych podnikov, za prenikanie súkromného sektortu do všetkých sfér, utužovania neoliberalizmu a neviditeľnej ruky trhu, prehlbovaniu kapitalizmu, ktorý spravil to, že dnes musia státisíce Slovákov pracovať v zahraniči, lebo doma by sa neuživili.

Po roku 89 predstavitelia nastupujúceho režimu okrem planých sľubov a otvorených klamstiev, do spoločnosti púšťali aj plné priehrštia vtipov, ale nie vtipov hociakých, boli to najmä vtipy o socializme. Ich cieľom však ani tak nebolo pobaviť ľudí, či prostredníctvom humoru poukázať na chyby socializmu, ktoré tu nesporne boli. Cieľom týchto vtipov a žartíkov bolo vykresliť socializmus v čo najčiernejších farbách a aj na tomto fronte presviedčať ľudí, aký bol ten socializmus vlastne hrozný, ako bol socializmus akousi čiernou dierou a ako po socializme nastúpi lepšia spoločnosť. Títo ľudia vtedy možno ani netušili, že ich vtipy mierené na socializmus, budú na súčasný kapitalizmus pasovať oveľa viac a trefnejšie.

Spomínam si na jeden z takýchto vtiptov z tej doby. Vtip na príklade vlaku opisuje cestu ku komunizmu:

V lokomotíve vedľa seba spokojne sedia starší skúsený rušňovodič a jeho mladý kolega. Vlak uháňa krajinou veselo smerom ku komunizmu. Zrazu vlak začne spomaľovať, až úplne zastaví. Mladý rušňovodič sa pýta staršieho kolegu, čo sa stalo a prečo vlak nečakane zastavil. Starší kolega sa rozhliadol a po krátkom pátraní skonštatoval, že došlo palivo a nemáme peniaze na ďalšie, aby vlak mohol pokračovať. No veľmi rýchlo prišiel aj na riešenie celej situácie. Bude potrebné, aby sa ľudia z posledného vagóna posunuli dopredu a vyprázdnili ho. Vagón potom rozoberieme, rozpredáme a za utržené peniaze kúpime palivo a budeme môcť smelo pokračovať ďalej. Tak sa aj stalo a vlak sa dal znovu do pohybu smerom ku komunizmu. No situácia sa časom znova zopakovala. Vlak znovu zastal a rušňovodiči použili už vyskúšané riešenie. Ľudia sa znovu viac a viac potlačili, posledný vagon sa rozpredal, kúpilo sa palivo a cesta znova veselo ubiehala. No po čase vlak znovu zastal. Posunúť ľudí už nebolo kam, posledný vagon sa už nedal rozpredať a tak „skúsený“ rušňovodič povedal, že je potrebné aby sa všetci zapojili, vytrhali koľaje za vlakom a potom ich rozpredali aj s podvalmi. Za uržene peniaze sa síce kúpilo palivo, ale vyšlo ho už veľmi málo a tak sa vlak posunul iba o niekoľko desiatok metrov. A tak sa znova trhali a predávali koľajnice, aby sa vlak o kúsok pohol. Mladý rušňovodič vidiac, že už nie je čo vytrhať a predávať, sa obrátil na staršieho kolegu a spýtal sa. No ako sa mi teraz teda dostaneme do toho komunizmu a starší mu s kľudom odpovedá, už sa netreba nikam dostávať, my už sme v komunizme…

Každý kto si pozorne tento vtip prečítal, prípadne si ho pamätá z obdobia tesne po prevrate, určite chápe, na čo vtip útočil a čo bolo jeho pointou. Vtip mal ukázať, že spoločnosť sa môže dostať ku komunizmu iba spôsobom, že sa ľudia budú musieť výrazne uskromniť a že na to, aby sme sa niekam pohli musíme všetko rozpredať a predať aj mosty za sebou. Teraz prejdime do reality. Keď končil socializmus, tak nastupujúcemu režimu zanechal toľko štátneho majetku, že ho nový režim rozpredával viac ako 20 rokov a z utržených peňazí udržiaval chod spoločnosti. Samozrejme okrem tej časti ktorú dokázali politici a ich kamaráti rozkrádnúť, ale to teraz nie je pointou tohto článku. Teda socializmus nezanechal ani prázdnu „špajzu“ a ani natlačených ľudí v nedôstojných podmienkach. Práve naopak. Socializmus v našej krajine dokázal vyprodukovať toľko, že ešte dokázal požičať iným krajinám. Napríklad niekoľko rokov po prevrate sa niektorí naši ministri fotili pri kope uhlia, ktoré sme v rámci deblokácii ruského dlhu doviezli z Ruska na Slovensko. V súčasnosti Kuba svoj dlh spláca jedinečným liekom, na liečbu cukrovky (diabetická noha).

A teraz sa vráťme k spomenutému vtipu. Nezdá sa vám skôr, že je to práve tento režim, ktorý po tom ako spotreboval hodnoty, ktoré mu zanechal ten predchádzajuci, natláča ľudí do menších priestorov a rozpredáva posledné vagóny? Nezdá sa vám, že tento proces tu beží už skoro 3 desaťročia, keď sa predáva, všetko čo sa ešte predať dá, že sa ľudia musia uskromnovať, aby sa kapitalistický štát ešte mohol kúsok posunuť. Posunúť aj za cenu zhoršenia životných podmienok, za cenu, že vám režim aj stoličku spod zadku predá a ešte od vás čaká podporu a pochopenie.

A keď už sme pri tých vlakoch a pri tých podobenstvách, nedávno ma prekvapila správa, že Slovenské železnice si prenajmú vysokorýchlostné lokomotívy, aby po zrekonštruovanej železnici mohli vlaky uháňať rýchlejšie. Ak opomeniem fakt, že ani tie železnic sme si nedokázali zrekonštruovať za vlastné peniaze a museli sme byť odkázaní na eurofondy a požičané peniaze, podstatné je na tomto niečo iné. Skutočnosť, že náša „úžasne prosperujúca ekonomika“, ktorou sa strojvodca Robert rád chváli, nie je schopná vytvoriť toľko prostriedkov, aby sme si lokomotívy kúpili. Keď už nie sme schopní si ich vyrobiť, my sme schopní si ich jedine požičať. Po tom ako sa súčasnému režimu podarilo rozvrátiť poľnohospodárstvo a potravinovú sebestačnosť a urobiť z nás krajinu závislú na dovoze potravín, postupujeme na ďalší level.

Po koľajach, ktoré boli zrekonštruované za požičané peniaze, sa po týchto koľajach budú preháňať požičané lokomotívy… a po 10tich rokoch, keď prenájom lokomotív skončí, už nebudeme mať nič. Naše lokomotívy už budú v kovošrote, v lepšom prípade v múzeu a na požičanie ďalších lokomotív už nebudeme mať peniaze. No ako sa mi takto dostaneme ku tej… Už netreba nikam, my už sme tam a o 10 rokov úplne..

Ján Zmeko- Vzdor- strana práce

Foto: Róbert Prekop

Slovensko musí zastaviť odliv Slovákov v produktívnom veku do zahraničia. Od roku 2009 nám odchádza každý rok približne 30-tisíc mladých ľudí do 30 rokov pracovať do zahraničia. V zahraničí pracuje vyše 300-tisíc Slovákov. Slovensko musí zastaviť odchod mladých ľudí do zahraničia a prilákať Slovákov pracujúcich v zahraničí späť na Slovensko. Toto docielime len rapídnym navýšením platov a tým budú pracujúci motivovaní mať aj viacej deti, nakoľko budú mať omnoho viacej financií tak potrebných pri ich výchove. Výkonnosť Slovenskej ekonomiky dosahuje už približne 80% európskeho priemeru, no v platoch našich pracujúcich sa to nijako neodzrkadľuje, čo dokazuje aj fakt, že naše platy sú zhruba tretinové oproti najvyspelejším európskym štátom. Problém je ten, že na Slovensku ide z celkovej vyprodukovanej hrubej pridanej hodnoty na platy pracujúcim len približne 40% a ostatok ide do kapitálu, pričom vo vyspelých európskych štátoch je to približne 60% hrubej pridanej hodnoty, ktorá ide na platy.

Musí sa začať masová výstavba verejných bytov v réžii štátu, kde bude stabilné regulované nájomné po celom území Slovenska. Štát musí spustiť program dotácií na bývanie. Dnešná mladá generácia býva u rodičov aj do 30tky, lebo samostatné bývanie je pre nich nedostupné a aj to znemožňuje vytvárať podmienky na plodenie detí so svojim partnerom. Obrovským problémom je zadlžovanie mladých ľudí a rodín, ktorí musia splácať drahé hypotéky skoro celý svoj život, aby mali vlastné bývanie. Sťahujú sa do drahých podnájmov. Štát a samosprávy v tomto totálne zlyhávajú. Bytová politika pre mladých ľudí a rodiny je veľká katastrofa.

Vláda zvýšila príspevok na presťahovanie a vyzýva pracujúcich, aby sa z východu sťahovali za prácou na západ. Toto je podľa nich správny krok? Keď vyzývajú ľudí aby začali vyľudňovať oblasti na východe a začali sa sťahovať na západ Slovenska, prakticky do neznáma, aby začali nový život, miesto toho, aby vláda podporovala najchudobnejšie regióny a vytvárali tam pracovné miesta, máme ich vyľudňovať? Po ďalšie, keď sa aj celá rodina presťahuje z východu na západ, tak tu narazí na veľké prekážky a to práve drahé byty a nájomné. Takže keď už vláda láka pracujúcich, aby sa presťahovali, tak musí zabezpečiť, aby pri priemyselných zónach vyrástli nové bytové komplexy, ktoré bude stavať štát a zabezpečí tam stabilné regulované nájomné.

Pôvodca rozpadu spoločnosti a rodiny je jasný, mnohí ho však nechcú pomenovať…

Každý jedinec by mal vyrastať v harmonickej rodine, ktorá mu dá lásku, teplo domova a pripraví ho na reálny život. Rodičia by mali byť prirodzenými autoritami pre svoje deti, ktoré si ich naozaj vážia. Veľakrát je to však len idylická predstava. Rodinu decimuje kapitalizmus, ktorý sa v dnešnej dobre pretavil do svojej globalizovanej neoliberálnej formy.

Konzervatívni politici, ktorí sa všade po svete pasujú do role ochrancu tradičných hodnôt a rodiny, popri svojich siláckych rečiach, ako spravia všetko na udržanie týchto hodnôt, prijímali jeden liberalizačno-ekonomický zákon za druhým. Mali plné ústa a stále ich majú o hodnotách a zodpovednosti, no ochraňovali kapitalizmus a nerovnosť medzi ľuďmi, ktorá spôsobuje, že úzka skupina vlastníkov výrobných prostriedkov nám diktuje celý nás život. S kapitalizmom sa šíri nové „náboženstvo“, náboženstvo peňazí. Ľudí učia v silu biznisu, flexibility, v silu nekontrolovateľného trhu. To všetko malo za následok to, že ľudia musia svojej práci obetovať všetko a to najdôležitejšie, čo išlo na tento novodobý oltár ako prvé, bola rodina.

Väčšina ľudí je obyčajným nástrojom na peniaze a blahobyt pre tých hore. Prispôsobili sme sa a tak pracujeme od rána do večera, nemáme čas na svoje deti, na rodinu, lásku nahrádzajú peniaze a chladné hmotné dary, ktoré dávame vždy, keď sa cítime bezradní, že nemôžeme byť pri tom, ako nám naše ratolesti pomaly rastú. V najvyspelejších kapitalistických štátoch je rodina dávno hlboko rozvrátená a deti začínajú hovoriť prvé slovíčka ako mama svojim opatrovateľkám, miesto ozajstným mamám, lebo svojich rodičov reálne vidia veľmi málo. Flexibilita nás učí byť lojálnymi a oddanými svojmu zamestnávateľovi a podradiť im všetko. Za prácou musíme dochádzať do zahraničia, do vzdialených častí našej krajiny a tak deti vidia svojich rodičov len raz za čas a prakticky ich vychováva ulica. Flexibilita rodine nepraje.

„Treba to spraviť, náhli to“, taký je častý argument, prečo pracovať aj tri týždne v kuse

Trh teda nepočíta s človekom ako bytosťou, ale len ako strojom a pre jeho záujmy predsa nemože stáť kšeft, lebo potom už ďalší kšeft nebude. Častokrát má takýto zamestnanec na výber 2 možnosti – buď nepracovať vôbec, alebo pracovať takto. Tento systém platí napríklad pre firmy, ktoré pôsobia ako subdodávateľ prác, napríklad pre rôzne konštrukcie, ale aj pre iné firmy v priemysle a stavebníctve. Tento systém najviac platí pre ľudí, ktorých kapitalizmus vyhnal za prácou z domovov, ale i pre tých, ktorých práca si vyžaduje cestovanie po stavbách. V dnešnom systéme sa deje to, že pracovník z východného Poľska cestuje do Mladej Boleslavi, aby tam robil za pásom. Nemal by náhodou on pracovať niekde vo svojom okolí a nemal by byť na jeho mieste niekto z okolia Mladej Boleslavi? Žiaľ, nedá sa, lebo prácu nájde doma len ťažko. Na druhej strane pre domácich kapitalistov predstavuje táto migrujúca pracovná sila menšie náklady a teda vačšie zisky.

Státisíce či milióny pracovníkov chodia po celom svete ako lacná pracovná sila, aby robili prácu, ktorú mohol kľudne spraviť niekto z okolia – pokiaľ samozrejme nejde o nejakú vysokokvalifikovanú prácu. A aj pokiaľ ide o prácu, ktorá si cestovanie vyžaduje, stáva sa, že zamestnanci behajú zo stavby na stavbu a nemajú adekvátny odpočinok. Firmy častokrát zoberú zakázky, na ktoré nemajú dostatok ľudí a práve preto to doháňajú vyčerpávaním už zamestnaných pracovných síl. Som presvedčený o tom, že človek by sa mal z práce vrátiť domov k rodine, nemal by vandrovať po celej Európe s kelňou či brúskou v taške. Mal by mať prácu, plácu i odpočinok. Situácia sa začína čoraz viac podobať na stav z predvojnového kapitalizmu, ktorý vyháňal státisíce ľudí za prácou, vyľudňoval regióny, krajiny.

Títo ľudia si takýmto sposôbom zarobia na to, čo je v socializme samozrejmosťou – zaplatia si hypotéky na bývanie, deťom zaplatia školu a pod. Preto vycestovať za prácou dnes nie je žiadna „nová možnosť“, ale nové otroctvo, nové násilné vyháňanie ľudí z domovov, pripravovanie detí o rodičov, ľudí o voľný čas a záľuby. Zarobené peniaze príde raz za čas priniesť domov žene, inak sa s ňou ani poriadne nevidí, celý život trávi prakticky v práci. Zarobí – a neraz i slušne, ale peniaze sú mu na nič, ak nepočítame, že si tým zabezpečí aspoň rodinu a strechu nad hlavou, pod ktorou takmer vobec nespí. Zarobené peniaze ani nemá kde minúť. Aj tak si dá každý deň len rezeň zo závodnej jedálne a po práci ide na pivo.

Miroslav Pomajdík a Ondrej Liptovský- Vzdor-strana práce