Udalosti posledných týždňov na slovenskej politickej scéne ma donútili položiť si otázku, kam sme sa to vlastne po 28 rokoch kapitalizmu dostali. Pri nástupe tohto režimu sa veľa rokov uplatňovala taktika, že za všetko zlé môžu komunisti a socializmus. Dnes sa už blížime k 30tim rokom existencie kapitalizmu na našom území a už sa dá porovnávať. Pre informáciu tým, ktorých história moc nezaujíma a preto si niektoré fakty v hlave nedržia pripomeniem, že socialistické zriadenie na Slovensku existovalo od roku 1948 do roku 1989, teda 41 rokov. Preto si skúsme porovnať 28 rokov socializmu a 28 rokov súčasného režimu. Keď komunisti v roku 1948 preberali túto krajinu, tak Slovenská republika mala 3 446 000 obyvateľov. Pôrodnosť v roku 1948 dosahovala úroveň 91 000 detí ročne a prirodzený prírastok obyvateľstva dosahoval v roku 48 úroveň 50 000 obyvateľov.
Nebudem čitateľov zaťažoval ďalšími presnými číslami a údajmi, ktoré sa pochopiteľne dajú vždy dohľadať, ale aj bez presných čísiel musí byť každému jasné, ako vyzeralo Slovensko 3 roky od skončenia 2. svetovej vojny. Slovensko bolo zaostalou agrárnou krajinou, elektrifikácia bola v podstate iba v začiatkoch. Mnohé územia na Slovensku sužovali každoročne povodne, nakoľko neboli vybudované takmer žiadne vodné nádrže ktoré by boli schopné zadržiavať prívalovú vodu. Na dedinách boli väčšinou hlinené domy so slamennými strechami.
V roku 48 sa systém zásadne zmenil aj po ekonomickej stránke. Kým do roku 48 tu bol kapitalizmus so súkromnými podnikmi, po roku 48 a teda po znárodnení začala v tejto krajine fungovať štátom riadená ekonomika. Nastal stav, keď podniky patrili nám všetkým a to čo sme v nich svojou prácou vytvorili, slúžilo nám všetkým. Samozrejme treba zdôrazniť aj to, že celé obdobie výstavby socializmu bolo spojené aj s chybami a omylmi. Ani pred nimi si nemôžeme zatvárať oči, no jednoznačne musíme skonštatovať, že napriek chybám, omylom a zlyhaniam, režim po roku 1948 postupoval smerom hore a rast bolo vidieť v každej oblasti. Nebudem teraz rozpisovať 28 rokov socializmu rok po roku, to možno niekedy v budúcnosti. Posuniem sa až k roku 1976, teda 28 rokov od nástupu socializmu, aby ho bolo možné porovnať s 28 rokmi ponovembrového kapitalizmu.
Skôr ako sa v krátkosti zastavím pri roku 1976 nedá mi, aby som predsa len v stručnosti nespomenul niektoré momenty vývoja zo spomenutého obdobia. Odporcovia socializmu radi a často pri hodnotení obdobia socializmu používajú argument, že ľahko sa komunistom „bačovalo“, keď v roku 1948 všetko znárodnili. Povedzme si teda pár slov aj k tomu znárodneniu. Ak niekto žije v predstave, že znárodnené podniky mali plné sklady peňazí, alebo zlata, tak je na veľkom omyle. Celá podstata znárodnenia bola a vždy bude v tom, že zisk firmy nekončí vo vrecku majiteľa firmy a neslúži na jeho okázalý a luxusný život, ale prechádza do štátneho rozpočtu a slúži potrebám celej spoločnosti. To, že socializmus mohol po roku 1948 výraznejšie investovať peniaze v prospech celej spoločnosti nebolo preto, že by komunisti našli neskutočné a nakonečné zásoby bankoviek a zlata, ale preto, že to čo spoločnosť svojou prácou vytvorila slúžilo jej a nie hŕstke súkromných vlastníkov fabrík.
Okrem toho, skutočnosť, že už robíme konečne pre seba a pre napĺňanie svojich potrieb vzbudilo u ľudí budovateľské nadšenie. Trať mládeže bola jedna z takýchto prípadov, kde sa budovateľské nadšenie ľudí pretavilo do praxe, ale aj v ďalších rokoch socializmu akcie „Zet“ boli prirodzenou súčasťou života, najmä na dedine, kde často chýbali základné veci, ktoré dnes vnímame ako samozrejmosť. Dediny nemali domy smútku, nemali kultúrne domy, nemali dedinské zdravotné strediská, škôlky a podobne a preto takýmto spôsobom sa podarilo veľa vecí vybudovať, pretože ľudia mali istotu, že to budujú pre seba a že im to nik nemôže zobrať.
Veľkým problémom s ktorým zápasil socializmus bolo poľnohospodárstvo, to bolo do roku 48 vo forme malých gazdov, ktorí nemali šancu zasýtiť potravinami celú spoločnosť a často o to nemali ani záujem. Neefektívnosť poľnohospodárstva na malých políčkach obrábaných väčšinou na kravách a koňoch bola nepopierateľný faktom. Preto nastupovala družstevná výroba a družstevné poľnohospodárstvo. Často bol problém presvedčiť ľudí, že na väčších zjednotených plochách sa dá efektívnejšie hospodáriť a že zabezpečenie potravín pre spoločnosť bude jednoduchšie. Prax to aj potvrdila a Slovensko sa v poslednom desaťročí dostalo na úroveň 100%nej potravinovej sebestačnosti v potravinách dorábaných na našom území. Počas obdobia 48 – 76 narastal aj počet obyvateľov. Preto okrem dostatočného množstva potravín bolo potrebné zvyšovať aj výstavbu bytov. Počas tohto obdobia Slovensko zaznamenalo historicky najvyšší prírastok obyvateľstva v roku 1956 ktorý dosiahol úroveň 66 652 a dodnes sa ho nepodarilo prekonať, ale vráťme sa k spomenutému roku 1976, teda do roku, ktorý bol po 28 rokoch socializmu.
Slovensko bolo v tomto roku na začiatku druhej socialistickej vlny populačnej explozie. Pôrodnosť v tomto roku dosiahla úroveň 99 814 a v nasledujúcich rokoch pôrodnosť ešte súpala a prekročila hranicu 100 000. Prirodzený prirastok obyvateľstva v danom roku dosiahol 54 394. Bola dobudovaná veľká časť Vážskej kaskady a v roku 1976 už bola dokončená aj jedna z najväčších vodných nádrží na Slovensku a to Liptovská Mara. Napriek tomu, že tato najväčšia vodná nádrž zaplavila až 13 obcí, ani jediný človek nezostal bezdomovcom. Každému štát zabezpečil nové bývanie, či už v nových rodinných domoch, aleb v bytoch v neďalekých mestách. Rástol počet postavených bytov, rástla poľnohospodárska produkcia, budovali sa nové cesty, mosty, proste všetko čo spoločnosť potrebovala a čo je najdôležitejšie dodať, budovalo sa to z peňazí ktoré sme si vyprodukovali sami. Nejednalo sa o žiadne eurofondy, o žiadne pôžičky, ktoré raz bude potrebné splácať a na čo netreba zabudnúť, ani v roku 1976 a ani do roku 1989 nikoho ani len vo sne nenapadlo, že by zvýšil vek odchodu do dôchodku čo i len o jediný deň.
Koniec 1. časti
Ján Zmeko
