Mesačné archívy: jún 2019

Keď sa novinárčina mení na nechutnú ideologickú agitku v mene cudzej veľmoci a vojenského štvania: Alebo ako nám novinár Zolo Mikeš naordinoval vojenskú základňu USA…

Napísané , autor:

Je zaujímavé, ako väčšina novinárov, ktorých články sú jasne politicky tendenčné, prikláňajúce sa k pravicovej neoliberálnej ideológii a geopoliticky sa riadia heslom: “ S USA a NATO na večné časy“, tak práve títo novinári vám budú najviac vykrikovať, ako sú politicky a ideologicky nezávislí, ako vytvárajú ten najlepší slobodný, nezávislý a kritický obsah…

Keď im poviete, že ich texty majú jasnú politickú pečať, tak vás vysmejú, že veď oni sú nezávislí novinári, nie sú členmi žiadnej politickej strany, tak ako môžu byť tendenční… Je síce pekné, že nie sú členmi žiadnej politickej strany, no svojimi politickými textami nahrávajú samozrejme určitej politickej ideológii, ktorú prezentujú určité politické strany na Slovensku. Po ďalšie, títo novinári sú tak isto voličmi a dobre vedia, aké politické strany volia vo voľbách, čiže väčsina z nich má jasné politické preferencie, ktoré veľakrát presadzujú v samotných ich textoch.

Výrazným faktom je aj to, kto daných novinárov zamestnáva, aké politické preferencie majú vlastníci týchto novín a dobre vieme z praxe, že ktorý novinár by dlhodobo písal v ich periodikách, či portáloch proti politickej línii samotných majiteľov, alebo väčšiny svojich kolegov, tak by sa veľmi rýchlo musel dekovať…

Keď novinár šíri strach a nahráva vojnovému šialenstvu

Jedným z takýchto „nezávislých“ novinárov je aj Zolo Mikeš, ktorý píše svoje komentáre pre protál aktuality.sk. Jeho komentáre sú už dlhú dobu jasne politicky vyhranené ( má tam jasne určených svojich „hrdinov“ a „zloduchov“ ), no tento pán sa vo svojom písaní stále slušne posúva a jeho komentáre už nadobudli kvalitu nádherného propagandistického dielka, ktoré sa už ani nepokúša skrývať svoje politické ciele.

Tento text, ktorý dnes zverejnil pod názvom: „Vzťah Poľska k USA by malo nasledovať i Slovensko,“ ( ktorý nájdete TU ) tak to je už najvyšší možný level politickej agitky… Zolo Mikeš vo svojom článku s neskrývaným vzrušením ocenil poľského prezidenta Dudu, že ten narozdiel od nášho premiéra predsa neriešil nejaké ekonomické vzťahy, ale zameral sa na niečo oveľa závažnejšie a to na vojenskú spoluprácu. Mikeš vo svojom článku operuje so strachom čitateľov ( veď vystrašený človek je náchylný na schválenie rôznych iracionalít, ktoré obmedzujú jeho slobodu a ľahšie sa teda ovláda ), keď hovorí, že práve prítomnosť vojenskej základne USA a niekoľko tisíc vojakov USA v Poľsku ochráni Poľsko pred prípadným vojenským napadnutím zo strany Ruska.

Vidíte tu absurditu, keď novinár jasne vyvoláva strach a operuje s tým, že Rusko má plány na napadnutie Poľska, lebo šak história atď… Toto sa už nemôže považovať za zdravo kritickú žurnalistiku, ale propagandistický pamflet. Je to naozaj rusofóbia najhrubšieho zrna, keď si tu novinár vycuciava z prsta vojenské hrozby voči konkrétnej krajine, vyvoláva sa tu hystéria, z nejakých imaginárnych teritoriálnych chúťok Ruska smerom k Poľsku, ktoré existujú akurát tak v pomätených rusofóbnych hlavách…

Mikeš je nadšený z požiadavky Dudu, aby sa v Poľsku zriadila stála vojenská základňa USA, ktorú chce pomenovať Fort Trump a ešte s plnou vážnosťou dodáva, že určite nejde o vlezlosť Poliakov, veď aj Masaryk kedysi adoroval u amerického prezidenta Roosevelta americké hodnoty… No, neviem, neviem, kedy Masaryk žiadal o stálu vojenskú základňu USA a rozmiestnenie tisícov amerických vojakov v bývalom Československu…

Pred ruskými čižmami varujú, no americké čižmy pozývajú s „rozkročenou“ náručou

Mikeš na konci článku otvorene vyzýva, aby Slovensko nasledovalo Poľsko a zriadilo na našom území vojenskú základňu USA. Svoj argument podporuje tvrdením, že ináč sa môžeme dostať opäť pod vplyv Moskvy… Je zaujímavé sledovať mozgové pochody ľudí ako Zolo Mikeš, ktorý straší pred mocenským vplyvom Ruska u nás, ale ako riešenie navrhuje, aby sme sa dostali pod mocenský vplyv USA, prakticky pod ktorým sme už skoro 30 rokov a zriadenie trvalej vojenskej základne a rozmiestnenie amerických vojakov by bolo len zavŕšením vazalského stavu Slovenska k USA. Na jednej strane varuje, že Rusi nás tu už raz okupovali, že Rusi tu popravovali našich ľudí a presadili normalizáciu, a že USA nás nikdy nenapadli a nikdy nezabíjali našich ľudí, tak poďme rýchlo pod ich mocenské „krídla“.

To nevymyslíš, že pred ruskými čižmami varujú, no americké čižmy pozývajú s „rozkročenou“ náručou. Ľudia ako Mikeš vás budú presviedčať, že sloboda a demokracia nášho štátu môže byť deklarovaná len tým, že jednen mocenský diktát z Moskvy, nahradíme mocenským diktátom z Washingtonu. Opovrhujú ľuďmi ako Biľak, ktorých volaju vlastizradcami, no oni pokračujú v tom istom, len z opačného garde, Moskvu si zamieňajú za Washington. Títo ľudia mentálne zostali zakotvení hlboko v Studenej vojne, a nútia vás vybrať si veľmoc, ktorej budeme s prepáčením „lízať zadok“ a tento kádrovácky tip ľudí sa vôbec nemení a sú prítomní v každej spoločnosti a za každého režimu. Len nedávno sme sa zbavili ruskej vojenskej prítomnosti a už k nám ťahajú americkú vojenskú prítomnosť.

V ich mentálnych pochodoch je niečo také, ako nezávislá, svojprávna a samostatne tvoriaca zahraničná politika bez vazlastva k tej, či onej veľmoci nepredstaviteľný stav. Každá veľmoc v prvom rade sleduje svoje mocenské záujmy ( či už to je USA, alebo Rusko ) a svojou vojenskou prítomnosťou a základňami si prakticky značkuje svoje vazalské územie. Tak ako Rusko, tak ani USA to nerobia pre lásku iným štátom a ich obyvateľom, ale len pre deklarovanie svojej sily a presadenia záujmu svojho štátu a jeho mocenských elít. Oni nesledujú naše záujmy, len nás presviedčajú o tom, že predsa ich záujmy sú rovnaké ako tie naše… no nie sú… lebo každý má svoje špecifiká a ide len o lacnú propagandu a zavádzanie…

Prečo nám Zolo Mikeš nepovie aj o tých krajinách, ktoré USA okupovali, vojensky napadli, destabilizovali a spôsobili smrť mnohým miliónom ľudí?

Keď Mikeš hovorí o tom, že USA nás neokupovali, nezabíjali a nemenili u nás režim ( preto sa máme hodiť do ich ochrannej náruče a rozmiesniť si tu ich vojačikov ) , tak nech povie aj to B a to ako USA vojensky napadlo desiatky štátov po svete, ako mnohé z nich okupovalo, ako dokonca anektovalo územia, ako boli zapojené do rôznych prevratov a zmeny režimov krajín a ako tiež popravovali a zanechali za sebou milióny mŕtvych, chemicky zamorených oblastí, kedy sa neštítili používať aj chemické zbrane a takí Vietnamci by vedeli rozprávať, kde sa dodnes rodí množstvo zdegenerovaných detí a ľudi vo veľkom umierajú predčasne na rakoviny, kvôli americkému zamoreniu Agentom Orange. Takže USA vo svojej mocenskej sfére robila vždy poriadky so štátmi, ktoré netancovali ako oni pískajú a „normalizovali“ pomery silou tankov… Myslíte, že u nás by to bolo iné, keby sme sa postavili ich mocenským záujmom ? 😛 DNA veľmocí sa nemení, menia sa veľakrát len prostriedky…

Mikeš tiež dodáva, že kým EÚ nemá svoju armádu, tak orientácia na USA je nutná. Je veľmi úsmevné, počuť takúto vetu, ktorá sa prakticky neguje, nakoľko USA nechcú silnú Európu, to je proti ich záujmom, USA potrebujú rozdrobenú Európu, kde si budú môcť robiť svoju vlastnú mocenskú politiku a zdarne zabránia nejakej spoločnej obrannej, či zahraničnej nezávislej európskej politike.

USA majú iné hospodárske ciele ako EÚ a oproti sebe nepotrebujú silného partnera, ktorý sa im postaví ako rovný s rovným, preto používa Poľsko a ďalsie menšie štáty v Európe, ako svoje trojské kone v Európe, ktoré budú vždy využívať na to, aby nevznikla nezávislá a silná Európa. USA potrebujú Európu ovládať mocensky a vydierať a zabrzdiť celý proces vtedy, keď Európa by začala robiť svoju nezávislú a samostatnú politiku, ktorá by už nebola pod diktátom USA.

Mohli sme to vidieť aj v politike Trumpa voči EÚ, kedy jasne povedal, že USA berie EÚ ako konkurenta, vyhrážal sa nám ekonomickými sankciami, nerešpektoval veľvyslanectvo EÚ v USA a jasne EÚ vydieral. EÚ mu ustúpila a vďaka tomu sa nám tu valí GMO sója, či hovädzie mäso, plné rôznej chémie… Trump dal EÚ jasne na javo, že ju neberie ako rovnocenného partnera, ale že sa musí EÚ podriadiť všetkému čo navrhne, ináč spustí proti EÚ hospodársku vojnu…

Preto vybudovaním stálej vojenskej základne USA na Slovensku, nestratíme len zvrchovanosť nad časťou svojho územia, stratíme oveľa viac, USA si touto základňou označkujú Slovensko presne tak, ako to robia kovboji so svojim dobytkom a staneme sa ďalšou piatou kolónou, ktorá zamedzí vytvoreniu naozaj nezávislej Európy a budeme ďalej nesvojprávnou hračkou v rukách USA, ktorá si vždy bude presadzovať len to, čo je dobré pre elitu USA a nie obyčajných ľudí Európy… Keď raz na Slovensku zriadia USA svoju vojenskú základňu, tak skoro z nej neodídu, ani keby o tom rozhodla väčšina obyvateľov SR a svoju vojenskú prítomnosť by využili aj na celkové poistenie si toho, že naše vlády budú tancovať tak, ako oni pískajú…

Ukrajina, ach tá Ukrajina, v ktorej pri prvých výstreloch umrela aj pravda…

Mikeš svoj článok uzavrie vcelku grandiózne a za ten záver by si zaslúžil cenu propagandistu roka. Píše ako si musíme zobrať príklad z Poľska, prečo oni tú základňu chcú, lebo po vedľajšej Ukrajine už pochodujú čižmy ruských vojakov a musíme zabrániť, aby došli až k nám.

No Slováci, rýchlo ruky hore za vojenskú základňu Američanov, lebo ináč už možno zajtra nás obsadia Rusi… Tí určite kujú tajné plány, ako obsadia Ukrajinu, Poľsko a zvrtnú sa cez Dukliansky priesmyk na Slovensko… Počkať, počkať, doteraz operovali s tým, že veď Slovensko chráni oceľovou rukou členstvo v NATO a keby nás niekto napadol, tak sa všetci za nás postavia, tak prečo potom potrebujeme na našom území trvalú základňu cudzej mocnosti ??? Už nestačí len členstvo v NATO, už musíme zriaďovať vojenské základne cudzích štátov u nás a na oplátku si budeme môcť, však vrámci spolupráce, zriadiť slovenskú vojenskú základňu v USA, aby sme aj my prispeli k ochrane USA ? Tóóó, mi nevychádza … 😛

Samozrejme, Ukrajina je esom v rukáve pre tento typ propagandistov, kde vám taktiež povedia len to A, ale to B už nie… Zase raz im nejde o objektivitu, nakoľko anexiu Krymu Ruskom nazývajú zločinom proti medzinárodnému právu, no odtrhnutiu Kosova od Srbska tlieskajú, nelegálne napadnutie Iraku a iných krajín nazývajú šírením demokracie a slobody a státisíce ich obetí za nutnú obeť, no vojnu na východe Ukrajiny za akt agresie a mŕtvych za obete tyranského Ruska…

Nepovedia vám tiež, že po nelegálnom zvrhnutí vlády na Ukrajine počas Majdanu ( niečo podobné keby sa uskutočnilo v USA, tak by tam nabehla národná garda a vystrieľala čo by sa dalo, aby ubránila zvolenú vládu ), nová pučistická vláda ihneď zaútočila na práva ruskej menšiny na východe, začala rušiť ruštinu ako oficálny jazyk v týchto oblastiach, spustili hystériu voči všetkému ruskému a oklieštila ďalšie práva Rusov na Ukrajine, že neonacistické ukrajinské bandy vytvorili ozbrojené jednotky a začali vo východných oblastiach Ukrajiny šíriť teror, strach a zabíjať svojich odporcov a že to vyvolalo jasnú obrannú protireakciu zo strany ruského obyvateľstva na východe Ukrajiny, čo vyústilo až do vojnového stavu, kde Porošenko nechal barbarsky bombardovať celé dediny a mestá a zabil tisíce civilistov…

To, že sa do toho mocensky zapojilo Rusko je fakt, no zrekapitulujme si, kto prvý začal toto besnenie na Ukrajine, čo všetko tomu predchádzalo a či by napr. niečo podobné tolerovali USA na svojich hraniciach a keby k tomu niekto útočil na práva Američanov a dokonca ich zabíjal. Asi vieme odpoveď, keď si uvedomíme, že USA vojensky intervenovali v okolitých štátoch vždy, keď sa im niečo znepáčilo a veď aj tu nelegálnu intervenciu do Iraku zdôvodnili ochranou amerických obyvateľov, záujmov a samotnej Ameriky… Myslím, že výstižné slová na záver sú tie, že na začiatku každého konfliktu, ako prvá umiera pravda.

Nedeľme štáty na my a oni…

Jednoznačne sa raz a navždy musíme zbaviť toho komplexu kolenačkovej politiky a že si musíme vyberať, v akom „zadku“ veľmoci sa ocitneme. Musíme odmietnuť vazalstvo tak ako USA, tak aj Ruska, Nemecka, či ďalších krajín ( presnejšie povedané, vazalstvo od amerických, ruských, nemeckých a ďalších svetových oligarchov ) . Našou zbraňou musí byť diplomacia, spolupráca, hľadanie riešení a zmierňovanie napätia. Nesmieme sa nechať stiahnuť do nebezpečných veľmocenských hier a jedných nazývať osou zla a druhých verne a slepo nasledovať v každom šialenom vojenskom dobrodružstve.

Vždy stojme na jasných postojoch dodrživania medzinárodného práva a suverenity a veďme diaológ s každou jednou krajinou sveta. Spálme raz v sebe to čiernobiele myslenie rozdeleného sveta a rozvíjajme priateľské vzťahy s každou jednou krajinou sveta a nepodľahnime falošnému volaniu novodobých propagandistov, ktorých obmedzené myslenie a stavanie ďalsích múrov vo svojej vlastnej hlave nás zase raz vháňa bližsie do náručia vojnového šialenstva, ktoré bude pre celé ľudstvo osudové.

Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce

Zločiny kapitalizmu v Latinskej Amerike : Operácia Kondor si za pomoci USA vyžiadala vyše 50-tisíc životov

Napísané , autor:

Na Slovensku len málo ľudí vie o masovom vraždení v Latinskej Amerike, ktoré zasiahlo množstvo štátov tohto regiónu, ktoré začalo ako operácia s krycím názvom Kondor. V pozadí operácie Kondor boli USA, ktoré podporovali diktátorské pravicové chunty a diktátorov po celej Latinskej Amerike. USA týmto chceli potlačiť všetky hnutia a jednotlivcov, ktorí sa stavali proti ich záujmom, čiže hlavne ľavicovú opozíciu, čim chceli zabrániť vzniku socialistických režimov v Latinskej Amerike. USA financovali tento brutálny teror, školili agentov a bezpečnostné služby latinsko-amerických pravicových diktatúr. Táto epizóda je ďalším dôkazom zločinov kapitalizmu a USA. Operácia Kondor bola oficiálne spustená v roku 1968 a trvala až do roku 1989.

Za pomoci USA boli uskutočnené prevraty postupne v Paraguaji, Brazílii, Bolívii, Uruguaji, Chile, či Argentíne. CIA sa podieľala na vzniku tzv. eskadrón smrti, ktoré vraždili oponentov týchto režimov. Vlna represie a zabíjania udrela v Brazílii, Argentíne, Čile, Paraguaji, Uruguaji, Peru, Bolívii, Ekvádore, a neskôr sa rozšírili aj do Salvádoru, Guatemaly, Nikaraguy, či Salvádoru. Podľa odhadov, bolo počas operácie Kondor v týchto krajinách zavraždených vyše 50- tisíc ľudí. Medzi obete patrili najviac komunisti, socialisti, ľavičiari všetkých odtieňov, sedliacki a odboroví predáci a aktivisti, študenti, intelektuáli, učitelia, ľavicoví partizáni, ale aj mníšky, duchovní a kňazi.

Argentínsky režim sa zbavoval svojich oponentov aj tak, že ich omámil, naložil do helikoptéry, alebo lietadla a spiacich ich hodil do mora, kde sa utopili. Takto bolo zabitých až okolo 6-tisíc ľudí. Odtajnené dokumenty hovoria o tom, že všetko sa to dialo za vedomia a pomoci USA. V Argentíne prišlo počas tohto teroru o život približne až 30-tisíc ľudí.

V Čile pomáhali diktátorovi Pinochetovi s represiou aj bývalí nacisti, ktorí školili pracovníkov tajnej služby DINA v rôznych mučiacich technikách pri výsluchoch a postupe pri odhaľovaní a eliminácii odporcov režimu. V krajine vznikla nacistická kolónia Dignidad, s ktorou režim úzko spolupracoval a kde DINA priamo mučila väzňov. Odhaduje sa, že v Čile bolo zavraždených od 3 až 10- tisíc a niektorí autori tvrdia, že až do 30-tisíc ľudí a ďalších skoro 30-tisíc ich bolo mučených. Pinochet nechal za niekoľko mesiacov po prevrate zatknúť až 80-tisíc ľudí. Príbeh o slávnom ľavicovom spevákovi Victorovi Jarovi, ktorého brutálne zavraždili počas Pinochetovho prevratu si prečítate TU.

Zavraždení počas operácie Kondor v ďalších krajinách: Brazília okolo tisíc, Bolívia do 546, Paraguaj do 400, Uruguaj do 200 obetí. Na záver tiež nemôžeme zabudnúť na diktatúru Anastasia Somozu v Nikaraguy, ktorú podporovali USA a ktorá si vyžiadala približne 40-tisíc obetí, režim diktátora Rafaela Trujilla v Dominikánskej republike, ktorý taktiež podporovali USA a ktorý si vyžiadal vyše 50-tisíc obetí. Najhorší masaker, ktorý nariadil vošiel do dejín pod názvom Petržlenový masaker, kedy v roku 1937 dal za jediný týždeň vyvraždiť približne 20-tisíc Haiťanov, ktorí sa do Dominikánskej republiky prisťahovali. Ďalšie tisíce ľudí bolo povraždených v Kolumbii, Guatemale a Salvadore.

Z nových dokumentov vypláva, že do represie proti vlastným zamestnancom sa zapojili aj svetoznáme automobilky pôsobiace v Brazílii, ktoré mali posúvať chúlostivé informácie represívnym orgánom brazílskej diktatúry. Viac sa o týchto nových faktoch dočítate TU.

Třicet let po pádu diktatury vyplývá najevo, že se do represí zapojily i automobilky. Podezření padá na Mercedes-Benz, Ford, Fiat, Toyotu a hlavně na Volkswagen.

Spracoval Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce

CIA za posledních padesát let ovlivňovala minimálně 81 voleb v cizích zemích

Napísané , autor:

CIA bez jakýchkoliv jasných důkazů obvinila Rusko, že narušilo americké prezidentské volby v roce 2016 tím, že nabouralo počítačové sítě Demokratické a Republikánské strany a selektivně z nich zveřejňovalo korespondenci. Kritici ale mohou poukázat na to, že Spojené státy dělají podobné věci.

Spojené státy mají za sebou dlouhou historii pokusů o ovlivňování prezidentských či parlamentních voleb v jiných zemích. Podle databáze shromážděné politologem Dovem Levinem z univerzity Carnegie Mellona se ví minimálně o 81 takových případech pouze za období mezi lety 1946 a 2000. V tomto počtu přitom nejsou zahrnuty vojenské převraty a snahy o změnu režimu, které následovaly po zvolení kandidátů, kteří se Spojeným státům nelíbili, například těch v Guatemale (1950), v Íránu (1951) a v Chile (1970). Tento počet také nezahrnuje obecné asistence při organizování voleb, například monitorování jejich průběhu.

Levin definuje intervenci jako „nákladný čin, který je připraven s cílem rozhodnout výsledek voleb ve prospěch jedné ze stran.“ Takové činy, připravované většinu času v tajnosti, zahrnují financování volebních kampaní konkrétních stran, rozšiřování falešných zpráv nebo propagandy, výcvik a školení místních aktivistů jedné strany v řadě technik organizování kampaní nebo získávání voličů, pomoc s tvorbou volebních materiálů, vydávání veřejných prohlášení nebo hrozeb ve prospěch nějakého kandidáta nebo proti určitému kandidátovi a také poskytnutí nebo naopak odepření zahraniční pomoci.

V 59 % těchto případů se strana, které se dostalo takové pomoci, dostala k moci, ačkoliv sám Levin odhaduje průměrný dopad „podjaté intervence do cizích voleb“ pouze asi kolem 3% nárůstu voličského podílu.

Spojené státy nejsou podle Levinovy databáze jediné, kdo se o intervence ve volbách konaných v jiných zemích snaží. SSSR/Rusko se od konce 2. světové války do přelomu tisíciletí pokusilo o totéž v 36 zahraničních volbách. To celkově znamená, že aspoň jedna ze dvou supervelmocí 20. století intervenovala průměrně v jedněch z každých devíti voleb, které se na národní úrovni v té době konaly.

Všeobecné volby v Itálii v roce 1948 představovaly jeden z raných příkladů, kdy aktivity Spojených států pravděpodobně ovlivnily výsledek. „Udělali jsme všechno, abychom pomohli křesťanským demokratům porazit italské komunisty,“ říká Levin a zahrnuje do toho tajné převody velkých finančních prostředků na pokrytí nákladů volební kampaně, vyslání expertů pomáhajících s vedením kampaně, subvence na projekty typu „porcování medvěda“ s rekultivací půdy, stejně jako veřejné vyhrožování, že po vítězství komunistů by Spojené státy ukončily svoji pomoc Itálii. Podle Levina ale americké intervence nehrály důležitou roli v odvrácení vítězství Komunistické strany pouze v roce 1948, ale i v sedmi dalších italských volbách, které následovaly.

V průběhu studené války byly intervence Spojených států motivovány zejména cílem obklíčit komunismus, říká Thomas Carothers, zahraničněpolitický expert v Carnegie Endowment for International Peace. „Spojené státy si nepřály vítězství levicových vlád, a tak se dost často pokoušely volby v jiných státech ovlivňovat,“ říká Carothers. Tento přístup přetrval i bezprostředně v postsovětské epoše.

V roce 1990 podle Levina vypustila CIA v nikaragujských volbách poškozující informace o údajné korupci marxistických sandinistů do jedněch německých novin. Opozice těchto zpráv využila proti sandinistickému kandidátovi Danielovi Ortegovi a ten prohrál s kandidátkou opozice Violetou Chamorro.

Ten samý rok při „prvních demokratických volbách“ v Československu poskytly Spojené státy školení a také peníze na kampaň strany Václava Havla a jejího slovenského spojence. „Uvažovali jsme tak, že chceme mít jistotu, že komunismus je mrtvý a pohřbený,“ říká Levin. A snahy Spojených států ovlivňovat volby pokračovaly i poté.

Po svržení diktátora a amerického spojence Jeana-Claude „Baby Doc“ Duvaliera v roce 1986 se CIA snažila podpořit určité kandidáty a oslabit tak pozici Jeana-Bertranda Aristida, římskokatolického kněze a stoupence teologie osvobození. The New York Times v 90. letech informoval, že CIA platila členy vojenské junty, která nakonec Aristida svrhla, když v demokratických volbách drtivě porazil Marca Bazina, bývalého úředníka Světové banky a ministra financí favorizovaného Spojenými státy.

Spojené státy se pokusily i o ovlivnění ruských voleb. V roce 1996 za prezidentství Borise Jelcina a upadající ruské ekonomiky posvětil prezident Clinton půjčku 10,2 miliardy dolarů z peněz Mezinárodního měnového fondu podmíněnou privatizací, cenovou liberalizací a dalšími opatřeními, která posunula Rusko směrem ke kapitalistické ekonomice. Jelcin půjčku využil k zlepšení své podpory u veřejnosti, když voličům sdělil, že pouze on má pověření reformátorů, aby mohl zajistit poskytnutí takových půjček. Půjčené peníze částečně využil k financování sociálních výdajů v době bezprostředně před volbami včetně doplácení dlužných mezd a důchodů.

Na Blízkém východě se Spojené státy snažily podpořit kandidáty, kteří by pokročili v izraelsko-palestinském mírovém procesu. V roce 1996 ve snaze naplnit odkaz zavražděného izraelského premiéra Jichaka Rabina a Amerikou zprostředkovaných mírových dohod podpořil Clinton zcela otevřeně Šimona Perese, kdy svolal mírová jednání do egyptského letoviska Šarm al Šajchu, aby tak zvýšil Peresovu popularitu, a také ho měsíc před volbami pozval na jednání v Bílém domě. „Byli jsme přesvědčeni, že pokud by byl zvolen [kandidát Likudu] Benjamin Netanjahu, mírový proces by pro celé jeho volební období skončil,“ říká Aaron David Miller, který v té době pracoval na americkém ministerstvu zahraničí.

V roce 1999 se vrchní Clintonovi stratégové včetně Jamese Carvilleho pokusili jemnějším způsobem zákulisně radit kandidátovi Strany práce Ehudu Barakovi, aby ve volbách Netanjahua porazil.

V Jugoslávii se Spojené státy a NATO dlouhodobě snažily pomocí hospodářských sankcí a následně i vojenských akcí izolovat srbského nacionalistického a jugoslávského vůdce Slobodana Miloševiče od mezinárodního systému. V roce 2000 vyplatily Spojené státy miliony dolarů na pomoc politickým stranám, na úhradu kampaní a na obsah „nezávislých“ médií. Financování a vysílací technika poskytnutá opozičním médiím představovaly podle Levina rozhodující faktor vedoucí k zvolení opozičního kandidáta Vojislava Koštunici prezidentem Jugoslávie. „Pokud bychom otevřeně nezasáhli…, pak by byl Miloševič s vysokou pravděpodobností zvolen na další volební období,“ uzavírá Levin.

Převzato z: http://www.hangthebankers.com/cia-interfered-foreign-elections-past-century/

Preklad: