Pani Jana, ktorá chcela z pochopiteľných dôvodov ostať v anonymite, sa s nami podelila o svoju trpkú skúsenosť zo svojho niekdajšieho zamestnania na východnom Slovensku. Ako nám povedala, aj dnes má stále husiu kožu z toho čo tam prežila. Spomínaná fabrika má vlastníka zo zahraničia a slovenský manažment. Pokračovať v čítaní
Mesačné archívy: január 2019
Od Belgičanov a Francúzov sa máme čo učiť: Státisíce ľudí v uliciach proti antisociálnym reformám vlád
Metropoly Francúzska a Belgicka zasiahli štrajky a protesty v dôsledku antisociálnej politiky vlád. Týka sa to napríklad zvyšovania veku odchodu do dôchodku. Téma, kde si priemerní Slováci ponadávajú pri pive, sa v krajinách s lepším triednym povedomím berie inak a sú tam plné ulice. Aby to však nestačilo, na Slovensku sa nájdu aj mladí pseudovzdelaní pseudointelektuáli, ktorí „hlúpemu zbedačenému národu“ v sekunde vysvetlia, že nechápu štatistiky a teda nevyhnutnosť protiľudovej politiky. Ten, kto sa nechce mať každým rokom horšie je v podstate negramotný idiot. Asi tak by sa dali opísať stanoviská obhajcov protiľudovej politiky u nás.
Ďalšou chybou našej slovenskej mentality je, že namiesto toho, aby sme sa snažili niekam sa posunúť, budeme závidieť tým, ktorí sú na tom papierovo lepšie. Napríklad pokiaľ majú v niektorej krajine vyšší dôchodok ako u nás, pričom nevieme, aké sú tam životné náklady, tak na nich nadávame, čo by ešte nechceli a najradšej by sme boli, ak by im polovicu z neho zobrali, namiesto toho, aby sme si my vybojovali lepšiu úroveň. (Tu samozrejme hneď nastúpi mašinéria inteligentov, ktorí okamžite spustia múdru kampaň, že mať sa aspoň tak ako doposiaľ je nereálne populistické).
Kapitalisti musia milovať zbedačený slovenský národ. Nik nerozumie kapitalistom lepšie ako my. Spravíme veľa za málo a sme radi, že máme prácu. V podnikoch na Slovensku si neraz môžu dovoliť zaobchádzať so zamestnancami ako sa komu zachce , zatiaľ čo inde by už bol štrajk.
Ako ale žalostnú situáciu zmeniť?
Skúsme rozmýšľať nahlas: triedne uvedomenie je tu na bode nula a svoju veľkú časť viny na tom nesie aj bývalá KSČ, ktorá triedny boj opustila dávno pred rokom 1989 a sami jej protagonisti majú svoj podiel na rozobratí Československa. Ak bol teda „maják“ triedneho boja rozožratý a prehnitý zvnútra, tak nemôžeme od radových občanov a zamestnancov očakávať zázraky.
Aby sme teda dosiahli ľudový odpor, je potrebné budovať organizácie pracujúcej triedy, kde pracujúci diskutujú, organizujú sa a spolupracujú. Dôležité sú ako odbory, tak strany i občianske združenia. Bez plánu a organizácie len ťažko očakávať nejakú koordináciu či odpor, keď sú všetci v práci – bez vyhlásenia riadneho štrajku. Treba si však na druhú stranu tiež uvedomiť, že rovnakú nekomunistickú politiku odtrhnutú od pracujúcich prezentovali aj komunistické strany na Západe a pokračujú v tom doteraz. Postupom času sa ich politika nelíšila od sociálnej demokracie. Skvelý príklad je napr. Komunistická strana Francúzska, Komunistická strana Talianska, Komunistická strana Španielska a ďalšie…
Triedny boj sa oklieštil iba na ekonomické požiadavky a keďže vedúcou silou sa stali odbory, tak zaznievali a stále zaznievajú len ekonomické požiadavky byt. Západná Európa zažila nespočetne veľa protestov a nespočetne ich ešte zažije,no neexistuje tam sila, ktorá by spojila ekonomické požiadavky s politickými a následne by situáciu, ktorá vedie k takýmto nepokojom, spojili s pokusom o zvrhnutie kapitalizmu. Vzdor- strana práce plne podporuje a spolupracuje s obdobnými stranami zo zahraničia, takže v našom boji nezostávame sami izolovaní a bezmocní.
Odbory sa celkovo obávajú spojenectva s politickými stranami, čo je veľkou chybou, ktorá je však odrazom vnímania, že politickej strane ide výhradne o koryto. Na druhej strane je to isté farizejstvo od vedenia OZ KOVO, ktoré sa vždy ohradí, ak VZDOR-strana práce rozvinie vlajky na ich štrajku, ale zato nemajú hanbu ťahať SMERáckych poslancov na pódium.
Aby sme sa teda aspoň priblížili triedne uvedomelejším národom, je potrebné budovať triedne organizácie, koordinovať najuvedomelejšiu časť pracujúcich. Tieto organizácie musia zasa naopak čo najefektívnejšie pôsobiť a agitovať medzi ľuďmi. Nesmie sa jednať o uzavreté skupiny. Je potrebné vstupovať do odborov a usmerňovať ich smerovanie a ovplyvňovať netriedne názory v nich, byť pri zdroji informácii.
Vstupovať do VZDORu – strany práce, ktorá združuje triedne uvedomelých pracujúcich, študentov i dôchodcov. Práve jednota je našou jedinou zbraňou a pokiaľ sa dohodneme medzi sebou a bude nás dostatočný počet, nik nám nezabráni konať. Elektrikár z jednej továrne a údržbár z inej továrne pokiaľ sa osobne nepoznajú, dokážu sa len ťažko skoordinovať, ale ak budú obaja v odboroch, alebo Vzdore – strane práce, nebudú uŽ cudzími osobami, dosiahne sa podstatne viac.
Nemáme čo stratiť, iba svoj strach, izoláciu a útlak: VOLIŤ NESTAČÍ – ORGANIZUJ SA!
Vzdor-strana práce
Zopár postrehov k pretrvávajúcemu triednemu boju: Nedajme sa vzájomne rozoštvať!
Hádam si už každý uvedomelý človek, ktorý žije v dnešnom modernom svete všimol, že naša a vlastne takmer každá jedna spoločnosť ľudí hocikde vo svete je v dôsledku ekonomických príčin diferencovaná na veľké skupiny ľudí, ktoré označujeme ako triedy. Triedy zastávajú diametrálne rôzne, priam až protikladné miesta v spoločenskej výrobe a vzhľadom na to plnia odlišné úlohy, čo je výsledkom ich rôzneho vzťahu k výrobným prostriedkom. Pre rôzne triedy sú charakteristické rôzne spôsoby získavania spoločenského bohatstva a rôzne veľkosti podielov na tomto bohatstve.
Pokračovať v čítaníKrvavé stopy USA: Občianska vojna v Salvádore a vražda arcibiskupa Romera
Občianska vojna v Salvádore vypukla r. 1979 po vojenskom puči a zvrhnutí prezidenta Carlosa Humberta Romera. Vojenská a politická junta prevzala moc a kresťanský demokrat José Napoleón Duarte sa ujal prezidentského úradu. Zavraždenie kritika režimu arcibiskupa zo San Salvadora Oscara Arnulfa Romera „eskadrónou smrti“ urýchlilo roku 1980 spojenie opozície do Frente Democrático Revolucionario ( FDR ).
Na pozadí veľkých sociálnych protikladov, hospodárskych kríz a teroristických akcií eskalovala občianska vojna medzi vládnymi oddielmi, vláde blízkymi pravicovými milíciami a ľavicovo orientovaným Frontom národného oslobodenia Farabunda Martího ( FMLN ), ktorý vznikol roku 1980. Ľavicoví guerilleros, ktorí sa zasadzovali za spoločenskú obnovu a poľnohospodársku reformu, mali širokú podporu vidieckeho obyvateľstva.
Vláde zase poskytovali pomoc Spojené štáty americké, ktoré jej od začiatku konfliktu dodávali zbrane a vojenských poradcov. Účasť USA v konflikte sa stala terčom kritiky, lebo neprestajne pribúdali obete masového teroru spomedzi civilného obyvateľstva, pripisované vládnym oddielom, resp- pravicovým „eskadrónam smrti“. USA sú tak isto spojené s masakrovaním tisícov Salvadorčanov, nakoľko USA celú dobu pomáhala vojenskej chunte a vyzbrojovala fašistické eskadróny smrti. V októbri 1984 prejavili povstalci ochotu rokovať o mieri.
V Salvádore vyvrcholili 11.novembra 1989 ozbrojené akcie partizánov opozičného Frontu národného oslobodenia Farabunda Martího ( FMLN , ktorí rozvinuli po neúspechu rokovaní s vládou veľkú ofenzívu. Salvádorský prezident Alfredo Cristiani sa im rozhodol dôrazne čeliť. Kým sa boje do konca mesiaca utíšili, bolo už asi 3 000 ľudí mŕtvych, alebo ťažko ranených. Bojovníci FMLN obsadili na čas aj luxusný hotel, kde bolo sídlo amerických vojenských poradcov. Letectvo sa pokúsilo vytlačiť partizánov z obytných štvrtí ostreľovaním a bombardovaním zápalnými bombami, pri čom zahynulo veľa civilistov.
Medzinárodné protesty vyvolala vražda šiestich jezuitov, ktorí mali povesť pokrokových kňazov a veľkú autoritu. Páchateľmi boli príslušníci brigád smrti, úzko spojených s pravicovou stranou ARENA prezidenta Cristianiho. Režim obviňoval cirkev, že spolupracuje s partizánmi. FMLN bol ochotný skončiť vojnu a zaradiť sa do občianskeho života len vtedy, keď sa uskutoční vojenská a súdna reforma a príslušníci „ brigád smrti“ budú postavení pred súd.
Po voľbách roku 1989, ktoré sa skončili víťazstvom prezidentského kandidáta pravicovej strany ARENA Alfréda Cristianiho, sa obidve strany bojujúce v občianskej vojne dohodli za sprostredkovania OSN na prechodnom prímerí. V občianskej vojne zahynulo 80 000 ľudí.
POLITICKÁ VRAŽDA ARCIBISKUPA ROMERA
Narodil sa 15. augusta 1917 v Ciudad Barrios v Salvádore. V roku 1942 ho vysvätili za katolíckeho kňaza. Postupne sa v roku 1974 stal biskupom a roku 1977 arcibiskupom. Po proteste proti aktívnym oddielom smrti ho skupina amerických kongresmanov a členov britského parlamentu navrhla na Nobelovu cenu za mier.
Arcibiskup Oscar Arnulfo Romero y Galdamez ráno 24. marca 1980 slúžil omšu v kaplnke Božej prozreteľnosti v onkologickej nemocnici v San Salvadore, hlavnom meste štátu Salvádor. Bol jasný slnečný deň a dvere kaplnky boli otvorené. Vonku zastal červený volkswagen. V aute sedeli šofér Amando Antonio Garay a na zadnom sedadle fúzatý muž. Muž povedal Gerayovi, aby sa prikrčil a predstieral, že niečo opravuje pod prístrojovou doskou. Potom vystúpil a položil si pušku na otvorené dvere auta. Dôkladne zamieril, stlačil spúšť a strelou ráže 22 zasiahol Romera do srdca. Vystrekla krv, arcibiskup spadol a okolo neho sa rozsypali biele oblátky hostie. Strelec sa pokojne usadil vzadu v aute. „Choď pomaly,“ prikázal šoférovi a odišli.
MOTÍV VRAŽDY
V tom čase sa Salvádor zmietal v občianskej vojne, ľavicové partizánske skupiny bojovali proti armáde, majiteľom pôdy a bohatým obchodníkom. Spojené štáty v obave z „víťazstva komunistov“ podporovali salvádorskú armádu. Mocní v Salvádore nerešpektovali ľudské práva. Terorom, mučením a vraždením zastrašovali a eliminovali zástancov reformy. Arcibiskup Romero z kazateľnice odsudzoval ozbrojené sily za ich „ bezohľadné použite moci a „prenasledovanie ľudu“ a žiadal Spojené štáty, aby zastavili vojenskú pomoc.
Vo svojich kázňach, ktoré vysielal rozhlas, otvorene odsudzoval mučenie a vraždy. Vo februári 1980 sa arcibiskupovi prvý raz vyhrážali smrťou. Policajnú ochranu odmietol. Povedal:„ Pastier nehľadá ochranu pre seba, ale pre svoje stádo.“ Potom 10.marca sa poblíž kazateľnice, kde mal kázať, našli v aktovke výbušniny, ale arcibiskupa to neumlčalo.
ÚPRIMNÝ ARCIBISKUP
V sobotu 23. marca v sansalvadorskej metropolitnej katedrále Romera informovali o vražde chudobných farmárov, ktorí sa domáhali pôdy. Mali ju dostať na základe pozemkovej reformy. Keď sa to na druhý deň dozvedeli jeho nepriatelia, pravdepodobne sa ho rozhodli zavraždiť.
Romerovo zavraždenie vyvolalo vlnu nesúhlasu po celom svete. O šesť dní sa na jeho pohrebe v metropolitnej katedrále zišlo vyše 30 000 ľudí vrátane zahraničných hodnostárov. Ako dôkaz, že ani posvätná udalosť nezastaví v krajine násilnosti, vybuchla počas pohrebu neďaleko katedrály bomba, zo striech strieľali ostreľovači, ktorí zavraždili 40 ľudí. Romerovo zavraždenie a masaker na jeho pohrebe presvedčili mnohých Salvádorčanov, že východiskom je len ozbrojený boj.
Vyšetrovanie vraždy arcibiskupa Romera sa nieslo v atmosfére intenzívneho zastrašovania. Napriek tomu, že nikoho nikdy nezatkli, mnohí salvádorčania verili, že vraždu nariadil major Roberto D`Aubuisson, bývalý vodca salvádorskej vojenskej kontrarozviedky a popredný veliteľ pravicových brigád smrti, skupín zabijakov, ktoré konali po dohode s vládnymi salvádorskymi bezpečnostnými silami. Ukázalo sa, že kapitán Alvaro Rafael Saravia, jeden z D`Aubuissonových poradcov, prikázal Garayovi, kedy a kde má vraždiť. Jeden materiál CIA tvrdí, že vrahom mohol byť detektív salvádorskej národnej polície Oscar Perez Linares.
ROBERTO D`AUBUISSON
Dňa 20.2. 1992 zomrel v San Salvadore na zlyhanie srdca predstaviteľ salvádorskej krajnej pravice Roberto D`Aubuisson (nar. 23.apríla 1943). V nedávno skončenej dvanásťročnej občianskej vojne bojoval tento politik za záujmy bohatých vlastníkov pôdy proti poľnohospodárskej reforme a politickým reformám. Pokladali ho, zrejme nie neodôvodnene, za vodcu „eskadrón smrti“, ktoré povraždili tisíce stúpencov reforiem, politických činiteľov, kňazov, ale aj generálneho prokurátora a r.1980 arcibiskupa Oscara Arnulfa Romera.
Skupiny sledujúce ochranu ľudských práv zaznamenali napr. r. 1986- 1 821 vrážd civilných osôb 213 osôb zmizlo pri únosoch. R. 1981 D`Aubuisson založil stranu ARENA (Alianzia Republicana Nacionalista), r. 1989 podporoval zvolenie Alfreda Cristianiho za prezidenta a súhlasil s mierovou dohodou s ľavicovými povstalcami, ktorá bola podpísaná v januári 1991.
Citované z diel – R.G. Grant: Atentáty, Kronika 20.storočia – Fortuna Print, Kronika 1992 – Fortuna Print
Spracoval pre časopis Vzdor – George – člen Vzdoru-strany práce
Indonézsky kat Suharto: S požehnaním USA vyvraždil vyše milióna komunistov, odporcov režimu a Východotimorčanov
Znie to neuveriteľne, ale aj bývalý prezident Indonézie Susilo Bambang Judhojono sa chodil klaňať a vzdávať úctu k hrobu jedného z najväčších mäsiarov našej doby, exdiktátorovi Suhartovi. Exprezident v čase svojho prezidentovania dokonca vyhlásil po smrti Suharta: „V mene tejto krajiny, ľudu, vlády a mňa osobne, by som rád vyjadril našu hlbokú sústrasť nad smrťou pána Suharta a vyzývam všetkých ľudí Indonézie, aby sa zaňho modlili.“ Indonézski islamskí lídri z „ľudských dôvodov“ vyzvali obyvateľov krajiny, aby odpustili exprezidentovi a ponechali božskému súdu jeho zločiny a život na zemi. Vláda v reakcii vyhlásila týždeň národného smútku…
Poďme sa ale pozrieť na Suharta bližšie. Presne 1. októbra 1965 generál Suharto prevzal v Indonézii moc. Dňa 30. septembra vypuklo v krajine povstanie, namierené na zvrhnutie legitímneho prezidenta Sukarna, ktorého strojcom bola armáda. Pustili sa do seba ľavicovo a pravicovo orientované krídla generálov Indonézskej armády. Víťazne z tohto boja vyšli pravicoví generáli, ktorí prebrali moc v krajine, no celková situácia bola dosť zložitá a najlepšie sa v nej zorientoval pravicový generál, ktorý velil strategickým zálohám a na čele so špeciálnymi jednotkami pozatýkal vedúce osobnosti prevratu. Pár dní nato sa stal mužom číslo jeden v celej krajine. Zinscenovania prevratu obvinili Komunistickú stranu Indonézie, ktorá so svojimi 3 000 000 členov a 7 000 000 sympatizantov predstavovala v krajine významnú politickú silu.
Masakrovanie komunistov
Vedenie komunistickej strany sa od puču dištancovalo a označilo ho za internú záležitosť armády, no napriek tomu Suhartov nový režim spustil proti komunistom v krajine veľké represálie. Nasledoval zákaz komunistickej strany, aj napriek nesúhlasu stále ešte legitímneho prezidenta Sukarna. Armáda na čele so Suhartom vyhlásila program, „očista od komunistov“.
Do konca decembra 1965 bolo popravených 500 000 komunistov a 1 000 000 ľudí putovalo do koncentračných táborov. „Očiste“ ako prví za obeť padli členovia Komunistického frontu mladých. Dňa 14. februára 1966 bol začatý súdny proces s vtedy už jediným žijúcim členom vedenia indonézskych komunistov Sobsi Njonom. Po týždňoch krvavých zrážok medzi revoltujúcimi študentmi a políciou prevzal absolútnu moc Suharto. Pár dní nato sa vyhlásil za premiéra a vo funkcii prezidenta formálne ponechal Sukarna. Sukarno abdikoval na post prezidenta 22.februára 1967 a tým pádom sa jediným a neobmedzeným vládcom v krajine stal Suharto. Nasledujúce obdobie Suharto likvidoval všetkých politických oponentov, vládol tyransky a hlavným pilierom jeho moci bola armáda, polícia a milície.
Vyvražďovanie obyvateľov Východného Timoru
V decembri roku 1975 dal príkaz na obsadenie Východného Timoru
a 12. novembra 1976 vyhlásil jeho pripojenie k Indonézii. Odvtedy vedú občania Východného Timoru a ozbrojené krídlo politickej strany Fretilin gerilovú vojnu za oslobodenie svojej krajiny a za nezávislosť. Jeho armáda vo vojenských operáciách v Papue, Acehu a vo Východnom Timore zabila okolo 300 000 ľudí. V roku 1991 sa Východný Timor opäť dostal do centra svetovej pozornosti, keď indonézski vojaci začali strieľať na protestujúcich obyvateľov na cintoríne Santa Cruz v Dili. V roku 1996 dostal Nobelovu cenu katolícky biskup Carlos Belo a hovorca za nezávislosť Východného Timoru José Ramos-Horta.
Suharto abdikoval 21. mája 1998 po 32 rokoch neobmedzenej moci. Prinútila ho k tomu stupňujúca sa nespokojnosť obyvateľov, ktorá vyvrcholila búrlivými demonštráciami od januára do mája. Demonštranti mali už dosť krvavého režimu Suharta, zvyšovania cien energie, potravín a benzínu, ktorého cena stúpla až o 71 % . Pri demonštráciách zahynulo okolo 1 000 obyvateľov.
Suhartov režim má na svedomí vyvraždenie okolo 1 000 000 stúpencov komunizmu a oponentov režimu, plus 300 000 mŕtvych Východotimorčanov a ďalších ostrovanov. Suhartov režim bol jeden z najskorumpovanejších a najkrvavejších režimov v 20. storočí. Treba povedať, že Suhartov režim bol výrazným spojencom USA, ktoré podporovali tento režim a masové vyvražďovanie komunistov v Indonézii privítali s nadšením, veď práve vďaka tomu sa tešil Suhartov režim takej veľkej podpore zo strany USA.
Dnešní tzv. “demokrati“ stále dookola poukazujú na obete komunistických režimov, ale na milióny obetí kapitalistických vládcov a režimov akosi zabúdajú a aj keď ich spomenú tak iba medzi rečou, že napr. toho alebo toho vláda si vyžiadala pár stotisíc alebo pár miliónov ľudí. Tam akosi sebareflexia chýba.
Krvavé režimy v Latinskej Amerike, Afrike, Ázii, či miliónové obete britskej, francúzskej, španielskej, portugalskej koloniálnej éry nevynímajúc, keď uvážime, že tieto mocnosti terorizovali ľudí vo svojich dŕžavách až do 70-tych rokov 20. storočia, kedy sa osamostatnili aj posledné kolónie, tak je to naozaj silná káva. Nesmieme zabudnúť na to, že práve Briti vymysleli koncentračné tábory ešte pred 1. svetovou vojnou, do ktorých zatvárali Búrov a neskôr Keňanov a mnohé iné africké kmene a národy.
Juhoafrická republika – apartheid, nadradenosť bielej rasy, ktorá si vyžiadala zase iba pár miliónov obetí. Nelson Mandela by nám k tomu istotne niečo vedel povedať, no a čerešnička na záver, USA – krajina, ktorá keď vysloví prianie typu: „tejto krajine chceme priniesť slobodu a demokraciu“, roztrasú sa všetci obyvatelia od strachu. Ich 300 ročné dejiny sú plné krvi a vlády USA majú na svojom konte úctyhodné kvantá obetí a tie stále narastajú. Bojujú za uznanie rôznych genocíd na svete, len na tú svoju, ktorú vykonali na pôvodných obyvateľoch Ameriky, Indiánoch, zabúdajú. Neverte fámam o nepoškvrnenom kapitalizme a krvavom komunizme. Hľadajte pravdu a objektívne odhaľujte nánosy bahna.
Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce