Rozprava s antikomunistami (otázky a odpovede)

Vážení priatelia, iste viete, že keď som mal viac času, rád som reagoval a odpovedal na často kladené a aj nekonečne omieľané argumenty voči komunistom a to od takých, že sme rovnakí ako fašisti až po také, že nie je fér, že používame Facebook. Ide mi práve o to, problém otvoriť a vysvetliť trocha do hĺbky, neostať len pri nejakom nápise a hesle. Ide mi o to, aby sa ľudia zamysleli nad vecou aj z takého uhla pohľadu, ktorý im nebol predtým ponúknutý. Zároveň mi ide aj o to, aby ľudia pochopili ako uvažujem ja a ako to s celou vecou myslím.

Dnes budem reagovať na argumenty oponentov pod mojim prvomájovým príhovorom.

Hocipuci: Keby to pisal …nastrocny – mohlo by to byt OK….ale 30-rocny by uz mohol mat rozum…. a nemal by si pliest svoje depresivne vnimanie sveta s realnym pohladom na chod sveta 🙂

Moja odpoveď: Verte tomu, že nemám žiadne depresívne vnímanie sveta. Som človek pomerne pozitívne naladený, viac sa smejem ako nadávam. Nepatrím k tým, ktorí naokolo šíria negatívnu náladu. A na svoj osobný život sa nesťažujem už vôbec. Ak píšete, že by to mohlo byť pre -násťročného O.K. znamená to, že s mnohými vecami tu uvedenými zrejme súhlasíte. To čo som tam uviedol nie je žiadne depresívne videnie, ale obyčajný matematický kalkul. Človek nesmie vidieť len to, čo má pred nosom, ale musí pozerať aj kam to smeruje. Sú tam len holé fakty, samozrejme pre potreby príhovoru mierne zjednodušené na čiernu a bielu. Faktom je, že dôchodku sa nedožijem. Faktom tiež je, že ak by tu bolo národné hospodárstvo, tak by som sa ho dožil. Faktom je, že ľudia musia utekať tisíce kilometrov, aby nakŕmili banku v podobe hypotéky.

Tiež je faktom, že osemhodinová pracovná doba sa už v mnohých podnikoch nedodržiava, je faktom, že sú tu obrovské tlaky na dvíhanie pracovných noriem a celkové znižovanie vstupných nákladov výroby. Faktom je, že jedno percento vlastní polovicu zdrojov planéty (nad tým teda hádam mám právo sa pohoršovať – či?) Svoj názor, že kapitalizmus je večne neudržateľný považujem tiež za holý fakt, jednoduchú matematiku, reálny pohľad na chod sveta. Práve naopak, taký pohľad, že sa tento systém udrží, pretože na Slovensku chýbajú práve v tomto roku pracovníci a „je robota“, považujem za pohľad obmedzený a krátkozraký. Žiaľ obávam sa, že pred novou socialistickou revolúciou, ktorá áno hovorím to otvorene, je zatiaľ nedohľadne, príde ešte vlna nového fašizmu a nacionalizmu.

Teraz dovoľte malý príklad, ako som k tomu dospel. Krajiny „bohatého kapitalizmu“ svojou rabovačnou politikou voči tretiemu svetu spustili vlnu vysťahovalectva a migrácie a to platí nie len pre Európu, ale aj USA. Príchod týchto migrantov do krajín bohatého kapitalizmu prináša i novú vlnu chaosu, napätia, ale aj kriminality a nenávisti. To spôsobí zvýšenie sympatií k nacizmu. Národy sa začnú sekať medzi sebou. Rovnako tak u nás hrozí fašizácia, napríklad v dôsledku dovozu lacnej pracovnej sily. Teraz práca je, ale ak poznáme zákonitosti kapitalizmu, tak raz nebude, alebo sa presťahuje inam a my sa tu budeme biť s pracovníkmi z tretích krajín o voľné pracovné miesta. Na toto ľudia počujú skôr ako na to, že sa treba spoločne postaviť proti kapitalizmu.

Druhý komentár je vypísaný pekne v bodoch, poďme teda na ne:

krvavé Boľšewické = krvavé KOMUNISTICKÉ Revolúcie hlásajú podľa Marxa, Lenina a Maa presný opak Slobody:

– krvavý/násilný Triedny BOJ

K boju vždy treba dvoch. Triedny boj tu vždy bol, je a bude dokiaľ budú existovať v jednom zriadení triedy s protichodnými záujmami. Komunisti ho len definovali.  Napríklad v záujme triedy buržoázie, ktorá tvorí menšinu je vlastniť svetové hospodárstvo pre svoj profit a v záujme triedy pracujúcich je vlastniť ho tiež pre uspokojovanie svojich potrieb a normálny život. Triedny boj viedli otrokári s otrokmi, viedli ho feudáli s nevoľníkmi ale i s novou triedou, ktorá vznikla na sklonku feudalizmu s rozvojom výroby – buržoáziou.

Triedny boj praktizuje ako trieda buržoázie na udržanie svojho panstva nad pracujúcimi (inak by neexistovali silové zložky, ani štátne prevraty). To je zrejme pre vás prijateľné. No pokiaľ sa začnú organizovať aj pracujúci (a pritom už ich uvedomenie a solidarita je obrovským úspechom) tak už tento boj považujete za neprijateľný. Každá trieda používa násilie len do tej miery, koľko ho je potrebného na utlačenie triedy nepriateľskej. Napríklad nám teraz nerobí nikto nič, lebo sme bezmocní, ale v takom Chile v roku 1973 použila buržoázia na potlačenie vlády S. Allendeho vojenskú techniku, ľudí mučila a vraždila priamo na futbalovom štadióne v Santiago de Chile.

– nenávisť v spoločnosti

Komunisti len hovoria a presadzujú, ako by mali byť veci spravodlivo usporiadané. Nie sú však populisti a vedia, že nemôže ostať celá koza a aj nenažraný vlk. Oháňanie sa nenávisťou je len všeobecná ničnehovoriaca fráza. Častokrát sa však stretávam s nenávisťou voči nám práve od tých, ktorí sa najviac oháňajú slobodou a demokraciou.

– Diktatúra proletariátu

To je úplne v poriadku. Diktatúra proletariátu znamená, že zriadenie, kde bola zvrhnutá úzka skupina buržoáznych vlastníkov, a teraz v nej vládne proletariát, koná tak, aby všetko bolo v prospech vládnucej triedy – teda proletariátu a to je samozrejme neraz proti záujmom triedy porazenej. Skúsim nejaký príklad:

Zdravotníctvo v štáte, kde je diktatúra buržoázie: Pracujúci okrem toho, že svojou prácou generujú zisky súkromným osobám si platia odvody do poisťovne, ktorá potom za predražené ceny vypláca úkony a lieky rôznym súkromným spoločnostiam. Pracujúci musí ešte doplácať, náročných zákrokov sa nemusí dočkať, dokiaľ mi neprispeje nejaký buržoázny filantrop.

Zdravotníctvo v štáte, kde je diktatúra proletariátu: Pracujúci svojou prácou generujú kapitál celej spoločnosti, v zdravotníctve niet žiadnych akcionárov a kšeftárov, zdravotná starostlivosť sa považuje za službu ľuďom, nie za predmet podnikania, nik z neho vytĺka zisky, všetko ostáva v systéme, preto je lacnejšie a všeobecne dostupné.

– Svetovú revolúciu

Revolúcia je prirodzeným štádiom vývoja spoločnosti, keď už výrobné vzťahy nezodpovedajú potrebám ďalšieho rozvoja. Svet už sa nemôže vyvíjať po starom, staré vzťahy – teda v tomto prípade súkromné vlastníctvo bránia tomu aby sa ľudstvo malo dobre a preto prichádza revolúcia, ktorá dá do poriadku výrobné vzťahy so spôsobom výroby – teda PRACUJEME SPOLOČNE – VLASTNÍME SPOLOČNE. Vystupovať proti revolúcii je ako vystupovať proti gravitácii. Ak vystupujete proti revolúcii, tak sa vzdajte i tej buržoáznej a vráťte majetky feudálom.

– Štát robotníkov a roľníkov

To má byť ako trestný čin?

– Centrálne riadená ekonomika – plánované hospodárstvo bez konkurencie na trhu

I keď centrálne riadená ekonomika mala v minulosti svoje nedostatky, je odpoveďou na kapitalistickú anarchiu trhu. Nedostatky centrálne plánovanej ekonomiky sa dajú odstrániť, avšak kapitalistické kasíno je protiľudové už v princípe. Základný rozdiel je v tom, čo je hnacím motorom ktorej ekonomiky:

Hnacím motorom kapitalistickej ekonomiky je maximalizácia ziskov, a to za cenu týrania pracovnej sily a kvality, za cenu obrovského plytvania zdrojmi.

Hnacím motorom socialistickej ekonomiky je maximálne uspokojenie potrieb obyvateľstva. Kapitalistická ekonomika nám vnucuje to čo nepotrebujeme (už som zažil pouličného predajcu s ústnou vodou aj pri kupovaní lístku na vlak), ale nemáme to čo potrebujeme – napr. vlastné bývanie.

A aj keď v socializme raz nebolo toho či onoho tovaru, čo bolo spôsobené tým, že na každý dnešný tovar sme museli mať vlastnú alternatívu, všetko sme si museli vyrábať sami, neraz to však bolo spôsobené len zlým menežmentom predajne, stále to nemá také dôsledky ako kapitalistický voľný trh, ktorý ešte dnes pozná hladomor, hranicu chudoby a množstvo ľudí bez nádeje.

– rozkrádanie = Zospoločenštenie vlastníctva Výrobných prostriedkov

Rozkrádanie by to bolo, ak by si komunisti tieto fabriky napchali k sebe do pivnice. To sa však nestalo a tieto výrobné prostriedky slúžili pre naplnenie potrieb obyvateľstva. Socialistický štát však nie len že znárodnil, ale i sám množstvo fabrík vybudoval. Mnohé z nich po prevrate položili kapitalisti na kolená, alebo ich predali súkromným osobám z domova i zo sveta. Práve tu sa ukazuje, že aj pravda je triedna.

Pre niekoho je znárodnenie krádežou a privatizácia právom

– (v tom aj zospoločenštenie MANŽELIEK)

Socializmus v ZSSR fungoval viac ako 70 rokov. Koľko manželiek bolo zospoločenštených? Marx s Engelsom sa v Manifeste vysmievajú s buržoáznej morálky, keď to tak zjednoduším – kde si buržuovia navzájom preťahujú ženy a pritom sa hrajú na vzorných. Oni len popísali stav, v akom sa spoločnosť nachádza a manželstvo sa vo veľkej kríze nachádza i dnes. Áno, je pravdou, že Marx a Engels hovoria, že rodina tak ako ju poznáme zanikne (a žiaľ vďaka kapitalizmu zaniká, ten čo má kompletnú rodinu je už výnimka) a hovoria o tom ako o vývoji, že to skrátka tak bude bez ohľadu na to či to oni chcú alebo nechcú.

Na druhú stranu, práve socializmus umožnil obrovský rozvoj a rozvket rodiny ako takej. Nechal manželov pri manželkách, nevyhnal ich do americkej bane, ani na nemeckú stavbu, ale dal im prácu v okrese, či priamo v dedine, poskytol im výhodnú pôžičku, neraz nenávratnú, ženú neposlal utierať zadky do Rakúska, deťom dal stabilnú a zabezpečenú rodinu, bezpečnosť na ulici a uchránil ich pred dnešnými „repermi“ 😀

– zrušenie buržoáznej morálky

Čo je na tom zlé? Zrušenie buržoáznej morálky založenej na pokrytectve, šplhaniu sa druhým po chrbte, vystatovaním sa kto čo má, falošnom filantropstve a presadzovanie morálky proletárskej, kde je na prvom mieste solidarita a človek – nie majetok je úplne v poriadku.

– zrušenie Náboženstiev a zavedenie štátneho ATEIZMU..

Učenie marxizmu-leninizmu hovorí o náboženstve ako o ópiu ľudstva, ako o niečom čo v nejakej dobe vzniklo, nejakú dobu bolo veľmi výhodné z hľadiska udržania si moci (to platí i dnes) a napokon zanikne. Nebudem pokrytec a nebudem s náboženstvom sympatizovať preto, aby som si urobil u niekoho „očko“. Aj keď náboženstvo považujem za výmysel, ľudí hodnotím podľa toho, kto je aký človek, kto sa ako správa k ľuďom, aké hodnoty vyznáva. Náboženstvo ako také tolerujem. Uvedomujem si, že je stále tu a nemám v záujme vyvyšovať sa nad veriacich, rovnako ako to očakávam z ich strany voči mne, pretože som neveriaci.

To, že štát by nemal byť viazaný na žiadne náboženstvo je poriadku. Rovnako tak si nemyslím, že by mal financovať vyučovanie náboženstva a platiť kňazov. Som za slobodu vierovyznania, preto nech si jednotlivé náboženstvá a cirkvi financujú svoje potreby samostatne.  I keď sa stalo akýmsi klišé, že náboženstvo bolo zakázané, tak socialistický štát zo štátneho rozpočtu platil kňazov, kostoly neboli zabednené, mohlo sa do nich normálne chodiť. Ešte môjho otca na hodinách náboženstva skúšal farár s trstenicou na základnej škole.

Opäť je zaujímavé, že religiozita zažíva veľký odliv práve dnes, po návale konzumu a liberalizmu.

Stanislav Pirošík- člen vedenia Vzdoru-strany práce