Pozrime sa čo nám o príčinách vzniku kríz v kapitalistickej spoločnosti hovorí Marx. Pre zaujímavosť, vyučovalo sa to v treťom ročníku každej vysokej školy v predmete politická ekonómia.

Kedy to začalo? Prvá kríza vypukla v roku 1825 v Anglicku , druhá v roku 1836 bola už okrem Anglicka aj v USA a tretia v roku 1857 už bola celosvetová. Čas od jednej krízy k druhej sa delí na štyri fázy : kríza , depresia, oživenie a konjunktúra.

Konjunktúra sa prejavuje prevahou kúpyschopného dopytu nad ponukou, následným vzostupom cien a rastom zisku kapitalistu. Kapitalista rozširuje výrobu, investuje a zvyšuje zamestnanosť. Zvýšená zamestnanosť tiež zväčšuje dopyt po tovare. To vyvoláva rast cien, výroby a zamestnanosti. Všetko to sa ešte posilňuje úverom.

Obchodní kapitalisti nakupujú tovar na sklad v očakávaní rastu cien. To ešte viac stimuluje výrobu aj keď už neoprávnene. Celý tento proces sa však vyznačuje chaosom. Všetko je vyvolané len motívom zisku. Všetko sa zastavuje v okamihu, keď zisk a kapitál už nemôžu ďalej rásť. A to je vtedy keď výrobných prostriedkov je tak veľa až vytvoria nadvýrobu. Teda nastane prevaha ponuky nad kúpyschopným dopytom. Zastavujú sa investície a nastane prepúšťanie. To ešte viac znižuje dopyt po tovaroch a reťazovo sa to šíri celou kapitalistickou ekonomikou. Nastáva pokles cien, ziskov a obmedzovanie výroby. Začína kríza.

Kríza sa vyznačuje hromadením tovaru v skladoch, poklesom cien dôsledkom toho aj poklesom ziskov. Kapitalisti sú nútený najprv obmedzovať a neskôr aj zastavovať výrobu, lebo sa stáva stratovou. Kapitalisti prepúšťajú zamestnancom a tým čo ostanú sa znižujú mzdy. To ešte viac vedie k znižovaniu kúpyschopného dopytu a zvýrazňuje to krízu. Kapitalisti v snahe vyrovnať dopyt s ponukou ničia tovar. To všetko spôsobuje že kapitalista nezískava kapitál, ktorý do výroby vložil a preto nemôže splácať úvery, ale naopak snaží sa vyberať vklady a žiadať ďalšie úvery. Banky sú nútené zastavovať alebo obmedzovať vyplácanie vkladov a poskytovanie úverov, lebo sa im nevracajú úvery, ktoré už kapitalistom požičali. Bankám začínajú hroziť bankroty. To všetko vedie k prudkému dopytu po pôžičkách a zároveň poklesu ponuky pôžičiek skoro na nulu. Preto úroková miera prudko stúpa. Kapitalisti si neberú úvery na to, aby podnikali, ale na to, aby mohli splácať svoje dlhy a vyhli sa bankrotu. Kapitalisti sú ochotní zaplatiť aj vysoké úroky, ktoré sú vyššie ako ich zisk. Čiže kríza zachvacuje aj celý systém úveru. Mnohé malé a stredné podniky bankrotujú, masovo sú exekuovaní drobní živnostníci, podnikatelia, maloobchodníci a drobní a malí roľníci.

Neúnosná situácia počas krízy umožňuje kapitalistom, aby výrazne zosilnili vykorisťovanie a donútili zamestnancov pracovať za oveľa horších podmienok ako predtým.

Vo vrchole krízy, keď podniky, ktoré neboli schopné konkurencie už skrachovali, dopyt je na nízkej úrovni, rozširovanie výroby vôbec nepripadá do úvahy, začína klesať aj dopyt po pôžičkovom kapitáli, preto začína klesať aj úroková miera a to na veľmi nízku úroveň.

Všetko, ako likvidácia a obmedzovanie výrobných kapacít, ničenie tovaru, nezamestnanosť znamenajú násilné a živelné prispôsobenie výroby a ponuky kúpyschopnému dopytu. Kríza kapitalistickým spôsobom obnovuje narušenú rovnováhu medzi ponukou a kúpyschopným dopytom za cenu hrozných sociálnych dôsledkov, obrovských strát spoločenskej práce a surovín. A ešte viac prehlbujú protirečenia kapitalizmu.

Keď sa ponuka vyrovná s dopytom nastáva depresia. Objem výroby už neklesá, ale drží sa na nízkej úrovni tak isto ako ceny. Výroba sa nerozširuje a dopyt po pôžičkách je stále veľmi nízky a to spôsobuje ďalšie znižovanie úrokov. Po určitom čase začne dochádzať k postupnému oživovaniu výroby a začína konjunktúra.

Depresia prechádza do fázy konjuktúry preto, lebo kapitalisti počas depresie kvôli nízkym cenám nemôžu dosahovať zisk a v snahe zvýšiť mieru zisku sa usilujú znížiť výrobné náklady. A to sa dá dosiahnuť ďalším znižovaním miezd a intenzifikáciou práce, ale potom siahli kapitalisti hneď na začiatku krízy, preto sú tieto možnosti už vyčerpané, už nestačia. Kapitalisti sú nútený znižovať náklady modernizáciou výroby. Ale to si môžu dovoliť len veľké a silné kapitalistické spoločnosti, ktorým aj po kríze ostali nejaké kapitálové rezervy alebo majú možnosť získať uver. Obnovujú výrobu na vyššej technickej úrovni. Nastáva zvýšenie dopytu po moderných výrobných prostriedkoch. Priemyselní kapitalisti dostavajú nové objednávky. To znamená zvyšovanie zamestnanosti a miezd. To zase zvyšuje kúpyschopný dopyt po tovaroch. To všetko spôsobuje, že kapitalisti rozširujú výrobu prijímajú zamestnancov. To sa reťazovo šíri a kapitalistická ekonomika oživuje.

Začína vznikať prevaha kúpyschopného dopytu nad ponukou a rast cien. Nastáva konjunktúra a celý cyklus sa opakuje. Preto sú krízy v kapitalizme dočasné, ale nevyhnutne periodické .

Príčinou vzniku kríz sú samotné kapitalistické výrobné vzťahy a nimi vyvolané protirečenia.
1. protirečenie medzi spoločenským charakterom výroby (vyrábajú všetci) a súkromno- kapitalistickým prisvojovaním si vytvorenej hodnoty (prisvojuje si ju kapitalista)
2. protirečenie medzi výrobou a spotrebou.
Kapitalista sa usiluje o čo najväčší zisk. Preto rozdeľuje vytvorenú hodnotu hlavne vo svoj prospech . To je možné len brzdením a obmedzovaním rastu miezd, ale zároveň kapitalista môže dosahovať svoj zisk jedine vtedy, keď sa všetok vyrobený tovar predá. Čiže zisk môže získať len kúpyschopným dopytom najširších vrstiev pracujúcich. Čiže znižovanie miezd spôsobuje znižovanie kúpyschopného dopytu a to znižuje kapitalistov zisk, zároveň aj rast výroby a to spôsobuje nezamestnanosť.
3. protirečenie Protiklad medzi dokonalou organizáciou výroby v jednotlivej továrni a chaosom, anarchiou výroby v celej spoločnosti, kvôli súkromnému vlastníctvu výrobných prostriedkov.

Dôsledky krízy.

Kríza urýchľuje koncentráciu a centralizáciu kapitálu, lebo spôsobuje bankroty malých a stredných kapitalistov a urýchľuje rozvoj veľkých kapitalistov.
Ďalším dôsledkom krízy, je snaha kapitalistov zachrániť banky, lebo tým vlastne zachraňujú kapitalizmus, preto všetky kapitalistické buržoázne parlamenty do jedného odsúhlasia čokoľvek, aby zachránili banky.
Dôsledky krízy pre pracujúcich sú v súčasnosti už viditeľné, trvalý rast nezamestnanosti, znižovanie sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, miznutie dôchodku, jednoducho povedané postupne sa šíriaca chudoba, ktorá zachváti stále viac a viac ľudí.
Záver:
Aby sme ukončili krízy je najdôležitejšie odstrániť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a nahradiť ho spoločným vlastníctvom výrobných prostriedkov v plnom rozsahu. Čiže nahradiť kapitalizmus socializmom.

VZDOR – strana práce