Za slušné kapitalistické Slovensko? Naozaj?

Na Slovensku už viac ako dva mesiace prebieha zostrený politický zápas, ktorý vypukol po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky. Nedá sa tvrdiť, že pred touto vraždou by tu politický boj nebol, ten je tu v podstate stále, ale rozhodne nebol taký výrazný. Dôsledkom zostreného politického boja, ktorý vyhnal do ulíc časť spoločnosti, bol odchod Roberta Fica z postu premiéra, odchod Kaliňáka, či pripravovaný odchod predsedu policajného zboru. Na druhej strane protestné procesy stvorili niekoľko občianských iniciatív. Nie je potrebné rozoberať všetky do podrobna. Určite bežný účastník internetu na ne narazí a má možnosť dozvedieť sa, čo konkrétne chcú.

Celý tento proces v súčasnosti stále kvasí a vývoj mení obsah, povahu a záujmy týchto iniciatív. Kým niektoré sa jednoznačne hlásia k vypísaniu predčasných volieb, tak iné sa sústreďujú na výmenu policajného prezidenta, či vyjadrujú sa k tomu, kto má byť ministrom vnútra a kto nie. Jednou z takýchto iniciatív je aj iniciatíva, ktorá sa začala nazývať „za slušné Slovensko“. Položíme úplne bokom fámy o tom, ako tieto iniciatívy platí Soroš a ako sa snažia o politický prevrat, pretože to je zasa extrém z opačnej strany, hľadajúci záchytné body na otočenie verejnej mienky a snaha dostať verejnú mienku do pocitu ohrozenia.

Skúsme si povedať pár slov o tej slušnosti

Na to, aby sme sa pozreli hlbšie na tento systém, je nutné vrátiť sa hlbšie do minulosti, najmä do obdobia divokej privatizácie. Aj keď uznávam, že niektorí predstavitelia „slušného Slovenska v tom čase ešte behali po dvore s dreveným káčerom a niektorí ani neboli na svete. Ak však chceme hovoriť o slušnosti, je nesmierne dôležité položiť si otázku, či kapitalizmus sám o sebe je slušný. Teda, či neslušnosť spočíva iba v korupcii vládnych činiteľov, netransparentnosti výberu takého, či onakého nominanta, uprednostňovanie politickej podstaty pred tou odbornou, alebo je problém naozaj oveľa hlbší. Spoločnosti sa podsúvajú jednoduché uvahy a jednoduché riešenia. Samozrejme mnohé emocionálne vykriky, či už na námestiach, alebo v internetových diskusich sú oprávnené a majú reálny a odôvodnený základ.

Na vládu, či na koaličných politikov sa toho nalepilo neúrekom a zasa pre objektivitu, nie iba na súčasnú vládu, ale v podstate na každú. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí si chcú uliať z nejakých eurofondov, chcú pre seba a svoju firmu získať lukratívnu zákazku a chcú sa na niečom nabaliť. Okolo každej politickej strany vo vysokej politike sa motajú blízki oligarchovia, ktorí v prípade potreby vedia poskytnúť strane potrebnú finančnú, či inú pomoc, no zaroveň už vopred vedia, že to robia preto, aby sa im to v budúcnosti niekoľkonásobne vrátilo. Stačí odstrániť politickú korupciu, rodinkárstvo a iné neduhy politického verejného života a zrazu tu bude dobre? Zrazu zavládne všeobecná slušnosť spravodlivosť a spokojnosť?

Dá sa jednoznačne predpokladať že nie. To čo totiž vidíme na povrchu, je iba škrupina a tá nás desí, no pod ňou je to ešte oveľa horšie. Pre systém je však dôležité, aby sme neriešili to, čo je pod škrupinou, aby sme sa sústedili iba na to, čo vidieť na povrchu a najmä na to, čo nám predkladajú média. Niekedy si človek kladie otázku, ako je možné, že sa štát nevie dostatočne vysporiadať s korupciou v politike. Je to preto, že samotnému systému to vyhovuje. Predstavte si tú situáciu, že by v politike všetko fungovalo tak ako má a to seriózne, čestne, bez úplatkov, bez rodinkárstva, špekulácii a podobne. Žilo by sa v tejto krajine lepšie?

V zásade ani nie, ale ľudia by svoju pozornosť začali viacej venovať tomu, ako s nimi zaobchádza majiteľ firmy, v ktorej robia, zaoberali by sa tým, ako je možné, že napriek pokroku vo vývoji moderných technologii sa v práci narobia viac, ako v minulosti, no mzda je taká, že im ledva vydrží do ďalšieho mesiaca. Začali by sa zaoberať tým, ako je to vlastne možné, že napriek tomu, že tvrdo pracujú celý mesiac a z práce chodia unavení, si práčku, alebo chladničku musia kúpiť na splátky, pretože zo svojich výplat nie su schopní vytvoriť si dostatočnú finančnú rezervu. Mnohé iné otázky by vyplávali na povrch a ľudia by chceli na ne poznať odpovede.

Zaujímalo by ich ako je možné, že výplata mešká týždeň, pretože odberateľ za tovar nezaplatil v čas, no majiteľ si kúpil nové parádne auto, odišiel na lyžovačku do Álp, prípadne cez leto na exotickú dovolenku, no výplaty nemal z čoho vyplatiť a zamestnanci musia jednoducho počkať. Pretože sa dostali do finančnej závislosti, ktorej podstatou je to, že výplata o dva týždne neskôr je predsa len lepšia, ako byť úplne bez práce a nemať z čoho zaplatiť hypotéku, deťom obed v škole, elektrinu, plyn, potraviny a všetko ostatné potrebné pre život. Podnikatelia toto všetko veľmi dobre vedia a preto vedia, čo si môžu dovoliť a ako môžu pracovnú silu vodiť za nos, pretože je odkázaná a závislá.

Samozrejme aj tieto problémy sa dajú riešiť. O tom možno niekedy na budúce. Teraz sa však vráťme k tomu, prečo ľudia nemajú čas venovať sa témam ktoré sa ich dotýkaju a venujú sa tým, ktoré sa ich nedotýkaju. Je to výsledkom dlhodobej kapitalistickej propagandy, ktorá nám ukazuje a určuje, čo je pre nás problémom. Ukazuje nám to, ktorý politik je zlý, ktorý niečo spreneveril, ktorý prijal zlé rozhodnutie, alebo známeho blízkeho priateľa na funkciu, na ktorú vraj nemá dostatočné odborné predpoklady. Systém nám ukazuje, ktorých politikov treba vymeniť a zrazu bude už dobre. Lenže prídu voľby a po zlých politikoch prídu ešte horší a pesnička bude zasa hrať zvučne dookola. Zasa budú múdre a odborné uvahy, ktorý politik za čo môže, aby sme sa nezdržovali myšlienkami, prečo pracujeme stále viac a zarábame stále menej.

Je kapitalizmus slušný?

Nie nie je. Bola privatizácia slušná? Nie nebola. Bolo to najväčšie zlodejstvo v dejinách tejto krajiny, no nikoho doteraz nenapadlo zrušiť výsledky privatizácie a privatizérov potrestať. Veď načo aj, keď stačí pri politických hádkach pred kamerami otrepať protivníkovi o hlavu to, čo kto kedy privatizoval a kto bol pri tom, ako sa nabalila na tom aj jeho rodina a je vybavené. Je slušnosťou to, že prácou vytvárame hodnoty, ktoré končia v súkromných vreckách a nám ostávajú iba omrvinky? Je to podľa vás slušné? Je slušné, že zdravie sa neúprosne stalo tovarom? Je slušné to, že za opravu boľavého zuba zaplatíme nehorázne sumy napriek tomu, že si platíme zdravotné poistenie a poctivo chodíme na preventívne prehliadky?

Je slušné že smotánka si užíva noblesný luxus a pritom na opačnej strane mrznú cez zimu na uliciach bezdomovci, ktorí sa stávaju iba akousi nutnou súčasťou štatistík, iba nejakým čislom, ktoré niekto zapíše na papier. Takto by sme sa mohli pokojne pýtať ďalej, čo je v tomto kapitalizme vlastne slušné. „Bojovníkov za slušné Slovensko“ však nezaujímaju zložitejšie otázky. Potrebujú tie jednoduché, na ktoré sú jednoduché odpovede- lebo Fico, lebo Kaliňák, lebo Gašpar, lebo Ficova figurka, lebo Kaliňáková figúrka. S týmito odpoveďami si dokážu vystačiť takmer na všetko.

Pre nás, čo chceme poznať pravdu a sme ochotní po nej aj trpezlivo pátrať, jednoduché odpovede nestačia. Dobre vieme, že Slovensko sa nestane slušným po Ficovom, Kaliňákovom a Gašparovom odchode. Nestane sa slušným ani po rozpade Smeru-SD a ani vtedy, keď Robert Fico odíde na smetisko dejín, na čestné miesto hneď vedľa Vladimíra Mečiara a Mikuláša Dzurindu.

Slušnosť je veru o niečom úplne inom, lenže zbytočné ju hľadať v zvlčilom kapitalizme, kde silný šliape po slabom, kde platí zákon džungle a úspešnými sa často nazývajú tí, čo sa k svojmu bohatstvu dostali cez utrpenie iných.

Slovensko v kapitalizme slušné nebude a nezmení to ani iniciatíva naivných, alebo dobre prešpekulovaných organizátorov „slušných protestov“.

Ján Zmeko- Vzdor-strana práce