Veľké februárové povstanie proti fašistickému režimu v Rakúsku v roku 1934: Na čelo antifašistického tábora sa postavili komunisti

Dňa 12. februára 1934 sa vzbúrili časti rakúskeho robotníckeho hnutia a republikánskeho ochranného  spolku proti austro-fašistickému režimu. Bolo to krvavé povstanie, ktoré sa nakoniec ukázalo ako málo účinné v obrane demokracie a záujmov  robotníckej triedy. Komunistická strana Rakúska ( KPŐ ) stála na čele týchto bojov a dodnes je zaviazaná všetkým antifašistom z celého politického spektra, ktorí sa postavili so zbraňou v ruke proti fašizmu v Rakúsku. Robotnícke hnutie bolo v tomto boji neúspešné, pretože vedenie sociálnej demokracie, ktoré najneskôr od roku 1927  začínalo a s príchodom svetovej hospodárskej krízy 1929 podcenilo a kapitulovalo pred posilňujúcim autoritatívnym vývojom v krajine a s pravicovým radikalizmom prehralo.

Obrana voči fašistickým útokov bola začatá veľmi neskoro, sila boja robotníkov, keď ešte bolo času, nebola nasadená, alebo len čiastočne. Popri katastrofálnej hospodárskej kríze,  nátlaku kapitálu a reakcie, bol rozpor medzi slovami a činmi  sociálno-demokratických vodcov  zdrvujúci, napr.  pasivita sociálnych demokratov voči  zákazu ochranného spolku a KPŐ. Vo februári 1934 na základe toho, len malá časť robotníckeho hnutia, ktorá bola  viackrát opustená svojimi vodcami, sa postavila do boja za zachovanie tak namáhavo vydobytej slobody proti rakúskym fašistom. Klerikáli a vlastenecký fašizmus – chceli s celkovým robotníckym hnutím “poriadne zatočiť”, tak ako to uvádzali v Korneuburskom sľube z roku 1930.

Komunistická strana Rakúska stála v čele odboja proti rakúskemu fašizmu

Tento boj, ktorý rakúskym robotníkom v rozvojovom svete dopomohol k veľkým úspechom, sa začal za jasnej  nevôle sociálno-demokratických  vodcov. Je kuriózne, keď dnešné vedenie SPŐ ( Sociálnodemokratická strana Rakúska ), ktoré stojí ešte viac v pravo ako vtedajšia sociálno-demokratická robotnícka strana z roku 1934, sa pokúša historický význam týchto bojov pripísať sebe.

KPŐ bolo prvou stranou robotníckeho hnutia, ktorá bola už v roku 1933 Dollfussovým režimom zakázaná. Avšak KPŐ bola slabá nato, aby mohla dať vývoju rozhodujúci smer, no napriek tomu robila všetko preto, aby oslabila fašistický režim. Už veľmi skoro sa KPŐ postavila na odpor proti vtedajšej zaužívanej formulke v    komunistickom hnutí, ktoré rozširovalo fatálne obvinenia smerom k sociálnej demokracii ako „sociálno fašistickú“, čím tisíce stúpencov SPŐ pri februárových bojoch sklamaných z počínania elít sociálnej demokracie, vstúpilo do KPŐ. KPŐ zažilo po roku 1934 v dobe ilegality masový prírastok stúpencov a zohralo vedúcu úlohu pri odpore proti zelenému a neskôr proti hnedému fašizmu.

Porážkou februárových bojov dosiahol rakúsky fašizmus víťazstvo, znamenalo to odstránenie občiansko-demokratického systému na úkor stavovského štátu a eliminácia robotníckeho hnutia. Bola to hlavná príčina zániku Rakúska v roku 1938 zo strany nacistického Nemecka. Rakúsky tzv. Austro-fašizmus nemohol vyvinúť žiadnu alternatívu k nacistickému fašizmu, stavovský štát bol ním nestabilný a nacistami utláčaný a tým vydaný napospas expanzívnemu nemeckému nacizmu .

KPŐ bola prvou stranou, ktorá sa opierala o dielo komunistu Alfréda Klahra o nacionálnej otázke, ktorú napísal na vlajku, za boj za samostatné a nezávislé Rakúsko. V zápase za slobodu a samostatnosť Rakúska priniesla najväčšiu obeť zo všetkých strán a zoskupení. S hrdosťou a zadosťučinením ako záver z bojov roku 1934 môžeme usúdiť, že dedičstvo februárových bojov bolo ňou verne uchované a ďalej rozvíjané.

Keď si KPŐ uctieva dátum februárových bojov z roku 1934, tak spája úctu na februárové boje aj s orientáciou bojovať proti všetkým   autoritatívnym tendenciám v dnešnej spoločnosti, ktorej dnešnými priekopníkmi sú rasizmus, antisemitizmus, fundamentalistická odnož islamu, xenofóbia, ako aj neofašistické a pravicovo extrémistické skupiny a politici ako časť politických tried.

Spracoval Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce