Potom mu prikázali: „Spievaj mrzák!“ Zmrzačený Victor však neváhal a začal spievať obľúbenú pieseň „Venceremos!“ k jeho spevu sa pridal celý štadión. Krátko na to ho zavraždili. Spevák, umelec, učiteľ a politický aktivista z Chile sa narodil v roku 1932 neďaleko Santiaga. Zomrel spolu so stovkami ďalších zavraždených, pri hromadnej vražde na Štadióne Chile, 15. septembra 1973. Od roku 2003 sa tento štadión nazýva „Victor Jara Stadium“.
Victor sa narodil v rodine chudobných roľníkov. Už ako šesťročný pracoval na poli. Jeho negramotný otec, Manuel Jara, chcel, aby čím skôr pracoval. Považoval to za dôležitejšie, ako poslať Victora do školy. Manuel Jara mal problémy uživiť veľkú rodinu, začal piť a neskôr rodinu opustil. Jeho gramotná matka mu však poskytla základné vzdelanie a naučila ho hrať na gitaru. Sama sa živila hudbou. Zomrela, keď mal Victor 15 rokov. Začal študovať účtovníctvo, no neskôr prešiel do kňažského semináru. Po niekoľkých rokoch bol však cirkvou sklamaný a seminár opustil. Strávil pár rokov v armáde, no naďalej sa venoval folku a divadlu.
Jeho tvorbu ovplyvnila najmä latinskoamerická kultúra. Čiastočne bol ovplyvnený aj tvorbou Pavla Nerudu. V päťdesiatych rokoch začal hrávať s kapelou Cancumen. Bol členom latinskoamerického folkového hnutia Nueva cancion. Svoju prvú nahrávku zverejnil v roku 1966. Jeho piesne boli spájané s folkom a ľavicovými textami. Jednou zo známych piesní sú Plegaria a un Labrador (modlitba robotníka), či Te Recuerdo Amanda (nezabudnem Amanda), ktorú venoval svojej matke.
Svojimi piesňami podporoval Ľudovú jednotu. Koalíciu ľavicových strán, za ktorú kandidoval Salvador Allende na post prezidenta. Počas kampane pracoval ako dobrovoľník a tiež zadarmo vystupoval. V roku 1970 sa Allende stal chilským prezidentom. To bol impulz pre pravicovú opozíciu, ktorá s plnou podporou Pentagonu dosiahla fašistický vojenský prevrat. Ten vyvrcholil 11. septembra 1973 leteckým útokom na prezidentský palác, pri ktorom zahynul aj prezident Salvador Allende. Victor Jara sa v tej dobe nachádzal na Technickej univerzite, kde pôsobil ako učiteľ.
Ráno 12.septembra bol spolu s ďalšími stovkami ľudí, prevažne členmi a sympatizantmi Ľudovej jednoty, odvlečený na Štadión Chile. Fašistická junta tu niekoľko dní mučila a zabíjala svoje obete. Victor Jara nebol výnimkou. Ak bol výnimkou, tak v brutálnosti jeho vraždy. Vrahovia ho zmrzačili, pričom mu zlomili rebrá a obe ruky. Potom mu prikázali: „Spievaj mrzák!“ Zmrzačený Victor však neváhal a začal spievať obľúbenú pieseň „Venceremos!“ k jeho spevu sa pridal celý štadión. Krátko na to ho zavraždili. Ešte pred smrťou stihol napísať báseň o podmienkach na štadióne. Báseň nemala názov, no je známa ako Estadio Chile.
Stanislav Pirošík- podpredseda Vzdoru-strany práce
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.SúhlasímNesúhlasím
Jeho tvorbu ovplyvnila najmä latinskoamerická kultúra. Čiastočne bol ovplyvnený aj tvorbou Pavla Nerudu. V päťdesiatych rokoch začal hrávať s kapelou Cancumen. Bol členom latinskoamerického folkového hnutia Nueva cancion. Svoju prvú nahrávku zverejnil v roku 1966. Jeho piesne boli spájané s folkom a ľavicovými textami. Jednou zo známych piesní sú Plegaria a un Labrador (modlitba robotníka), či Te Recuerdo Amanda (nezabudnem Amanda), ktorú venoval svojej matke.
Ráno 12.septembra bol spolu s ďalšími stovkami ľudí, prevažne členmi a sympatizantmi Ľudovej jednoty, odvlečený na Štadión Chile. Fašistická junta tu niekoľko dní mučila a zabíjala svoje obete. Victor Jara nebol výnimkou. Ak bol výnimkou, tak v brutálnosti jeho vraždy. Vrahovia ho zmrzačili, pričom mu zlomili rebrá a obe ruky. Potom mu prikázali: „Spievaj mrzák!“ Zmrzačený Victor však neváhal a začal spievať obľúbenú pieseň „Venceremos!“ k jeho spevu sa pridal celý štadión. Krátko na to ho zavraždili. Ešte pred smrťou stihol napísať báseň o podmienkach na štadióne. Báseň nemala názov, no je známa ako Estadio Chile.
