Archív kategorií: Ze světa

Keď sa novinárčina mení na nechutnú ideologickú agitku v mene cudzej veľmoci a vojenského štvania: Alebo ako nám novinár Zolo Mikeš naordinoval vojenskú základňu USA…

Napísané , autor:

Je zaujímavé, ako väčšina novinárov, ktorých články sú jasne politicky tendenčné, prikláňajúce sa k pravicovej neoliberálnej ideológii a geopoliticky sa riadia heslom: “ S USA a NATO na večné časy“, tak práve títo novinári vám budú najviac vykrikovať, ako sú politicky a ideologicky nezávislí, ako vytvárajú ten najlepší slobodný, nezávislý a kritický obsah…

Keď im poviete, že ich texty majú jasnú politickú pečať, tak vás vysmejú, že veď oni sú nezávislí novinári, nie sú členmi žiadnej politickej strany, tak ako môžu byť tendenční… Je síce pekné, že nie sú členmi žiadnej politickej strany, no svojimi politickými textami nahrávajú samozrejme určitej politickej ideológii, ktorú prezentujú určité politické strany na Slovensku. Po ďalšie, títo novinári sú tak isto voličmi a dobre vedia, aké politické strany volia vo voľbách, čiže väčsina z nich má jasné politické preferencie, ktoré veľakrát presadzujú v samotných ich textoch.

Výrazným faktom je aj to, kto daných novinárov zamestnáva, aké politické preferencie majú vlastníci týchto novín a dobre vieme z praxe, že ktorý novinár by dlhodobo písal v ich periodikách, či portáloch proti politickej línii samotných majiteľov, alebo väčšiny svojich kolegov, tak by sa veľmi rýchlo musel dekovať…

Keď novinár šíri strach a nahráva vojnovému šialenstvu

Jedným z takýchto „nezávislých“ novinárov je aj Zolo Mikeš, ktorý píše svoje komentáre pre protál aktuality.sk. Jeho komentáre sú už dlhú dobu jasne politicky vyhranené ( má tam jasne určených svojich „hrdinov“ a „zloduchov“ ), no tento pán sa vo svojom písaní stále slušne posúva a jeho komentáre už nadobudli kvalitu nádherného propagandistického dielka, ktoré sa už ani nepokúša skrývať svoje politické ciele.

Tento text, ktorý dnes zverejnil pod názvom: „Vzťah Poľska k USA by malo nasledovať i Slovensko,“ ( ktorý nájdete TU ) tak to je už najvyšší možný level politickej agitky… Zolo Mikeš vo svojom článku s neskrývaným vzrušením ocenil poľského prezidenta Dudu, že ten narozdiel od nášho premiéra predsa neriešil nejaké ekonomické vzťahy, ale zameral sa na niečo oveľa závažnejšie a to na vojenskú spoluprácu. Mikeš vo svojom článku operuje so strachom čitateľov ( veď vystrašený človek je náchylný na schválenie rôznych iracionalít, ktoré obmedzujú jeho slobodu a ľahšie sa teda ovláda ), keď hovorí, že práve prítomnosť vojenskej základne USA a niekoľko tisíc vojakov USA v Poľsku ochráni Poľsko pred prípadným vojenským napadnutím zo strany Ruska.

Vidíte tu absurditu, keď novinár jasne vyvoláva strach a operuje s tým, že Rusko má plány na napadnutie Poľska, lebo šak história atď… Toto sa už nemôže považovať za zdravo kritickú žurnalistiku, ale propagandistický pamflet. Je to naozaj rusofóbia najhrubšieho zrna, keď si tu novinár vycuciava z prsta vojenské hrozby voči konkrétnej krajine, vyvoláva sa tu hystéria, z nejakých imaginárnych teritoriálnych chúťok Ruska smerom k Poľsku, ktoré existujú akurát tak v pomätených rusofóbnych hlavách…

Mikeš je nadšený z požiadavky Dudu, aby sa v Poľsku zriadila stála vojenská základňa USA, ktorú chce pomenovať Fort Trump a ešte s plnou vážnosťou dodáva, že určite nejde o vlezlosť Poliakov, veď aj Masaryk kedysi adoroval u amerického prezidenta Roosevelta americké hodnoty… No, neviem, neviem, kedy Masaryk žiadal o stálu vojenskú základňu USA a rozmiestnenie tisícov amerických vojakov v bývalom Československu…

Pred ruskými čižmami varujú, no americké čižmy pozývajú s „rozkročenou“ náručou

Mikeš na konci článku otvorene vyzýva, aby Slovensko nasledovalo Poľsko a zriadilo na našom území vojenskú základňu USA. Svoj argument podporuje tvrdením, že ináč sa môžeme dostať opäť pod vplyv Moskvy… Je zaujímavé sledovať mozgové pochody ľudí ako Zolo Mikeš, ktorý straší pred mocenským vplyvom Ruska u nás, ale ako riešenie navrhuje, aby sme sa dostali pod mocenský vplyv USA, prakticky pod ktorým sme už skoro 30 rokov a zriadenie trvalej vojenskej základne a rozmiestnenie amerických vojakov by bolo len zavŕšením vazalského stavu Slovenska k USA. Na jednej strane varuje, že Rusi nás tu už raz okupovali, že Rusi tu popravovali našich ľudí a presadili normalizáciu, a že USA nás nikdy nenapadli a nikdy nezabíjali našich ľudí, tak poďme rýchlo pod ich mocenské „krídla“.

To nevymyslíš, že pred ruskými čižmami varujú, no americké čižmy pozývajú s „rozkročenou“ náručou. Ľudia ako Mikeš vás budú presviedčať, že sloboda a demokracia nášho štátu môže byť deklarovaná len tým, že jednen mocenský diktát z Moskvy, nahradíme mocenským diktátom z Washingtonu. Opovrhujú ľuďmi ako Biľak, ktorých volaju vlastizradcami, no oni pokračujú v tom istom, len z opačného garde, Moskvu si zamieňajú za Washington. Títo ľudia mentálne zostali zakotvení hlboko v Studenej vojne, a nútia vás vybrať si veľmoc, ktorej budeme s prepáčením „lízať zadok“ a tento kádrovácky tip ľudí sa vôbec nemení a sú prítomní v každej spoločnosti a za každého režimu. Len nedávno sme sa zbavili ruskej vojenskej prítomnosti a už k nám ťahajú americkú vojenskú prítomnosť.

V ich mentálnych pochodoch je niečo také, ako nezávislá, svojprávna a samostatne tvoriaca zahraničná politika bez vazlastva k tej, či onej veľmoci nepredstaviteľný stav. Každá veľmoc v prvom rade sleduje svoje mocenské záujmy ( či už to je USA, alebo Rusko ) a svojou vojenskou prítomnosťou a základňami si prakticky značkuje svoje vazalské územie. Tak ako Rusko, tak ani USA to nerobia pre lásku iným štátom a ich obyvateľom, ale len pre deklarovanie svojej sily a presadenia záujmu svojho štátu a jeho mocenských elít. Oni nesledujú naše záujmy, len nás presviedčajú o tom, že predsa ich záujmy sú rovnaké ako tie naše… no nie sú… lebo každý má svoje špecifiká a ide len o lacnú propagandu a zavádzanie…

Prečo nám Zolo Mikeš nepovie aj o tých krajinách, ktoré USA okupovali, vojensky napadli, destabilizovali a spôsobili smrť mnohým miliónom ľudí?

Keď Mikeš hovorí o tom, že USA nás neokupovali, nezabíjali a nemenili u nás režim ( preto sa máme hodiť do ich ochrannej náruče a rozmiesniť si tu ich vojačikov ) , tak nech povie aj to B a to ako USA vojensky napadlo desiatky štátov po svete, ako mnohé z nich okupovalo, ako dokonca anektovalo územia, ako boli zapojené do rôznych prevratov a zmeny režimov krajín a ako tiež popravovali a zanechali za sebou milióny mŕtvych, chemicky zamorených oblastí, kedy sa neštítili používať aj chemické zbrane a takí Vietnamci by vedeli rozprávať, kde sa dodnes rodí množstvo zdegenerovaných detí a ľudi vo veľkom umierajú predčasne na rakoviny, kvôli americkému zamoreniu Agentom Orange. Takže USA vo svojej mocenskej sfére robila vždy poriadky so štátmi, ktoré netancovali ako oni pískajú a „normalizovali“ pomery silou tankov… Myslíte, že u nás by to bolo iné, keby sme sa postavili ich mocenským záujmom ? 😛 DNA veľmocí sa nemení, menia sa veľakrát len prostriedky…

Mikeš tiež dodáva, že kým EÚ nemá svoju armádu, tak orientácia na USA je nutná. Je veľmi úsmevné, počuť takúto vetu, ktorá sa prakticky neguje, nakoľko USA nechcú silnú Európu, to je proti ich záujmom, USA potrebujú rozdrobenú Európu, kde si budú môcť robiť svoju vlastnú mocenskú politiku a zdarne zabránia nejakej spoločnej obrannej, či zahraničnej nezávislej európskej politike.

USA majú iné hospodárske ciele ako EÚ a oproti sebe nepotrebujú silného partnera, ktorý sa im postaví ako rovný s rovným, preto používa Poľsko a ďalsie menšie štáty v Európe, ako svoje trojské kone v Európe, ktoré budú vždy využívať na to, aby nevznikla nezávislá a silná Európa. USA potrebujú Európu ovládať mocensky a vydierať a zabrzdiť celý proces vtedy, keď Európa by začala robiť svoju nezávislú a samostatnú politiku, ktorá by už nebola pod diktátom USA.

Mohli sme to vidieť aj v politike Trumpa voči EÚ, kedy jasne povedal, že USA berie EÚ ako konkurenta, vyhrážal sa nám ekonomickými sankciami, nerešpektoval veľvyslanectvo EÚ v USA a jasne EÚ vydieral. EÚ mu ustúpila a vďaka tomu sa nám tu valí GMO sója, či hovädzie mäso, plné rôznej chémie… Trump dal EÚ jasne na javo, že ju neberie ako rovnocenného partnera, ale že sa musí EÚ podriadiť všetkému čo navrhne, ináč spustí proti EÚ hospodársku vojnu…

Preto vybudovaním stálej vojenskej základne USA na Slovensku, nestratíme len zvrchovanosť nad časťou svojho územia, stratíme oveľa viac, USA si touto základňou označkujú Slovensko presne tak, ako to robia kovboji so svojim dobytkom a staneme sa ďalšou piatou kolónou, ktorá zamedzí vytvoreniu naozaj nezávislej Európy a budeme ďalej nesvojprávnou hračkou v rukách USA, ktorá si vždy bude presadzovať len to, čo je dobré pre elitu USA a nie obyčajných ľudí Európy… Keď raz na Slovensku zriadia USA svoju vojenskú základňu, tak skoro z nej neodídu, ani keby o tom rozhodla väčšina obyvateľov SR a svoju vojenskú prítomnosť by využili aj na celkové poistenie si toho, že naše vlády budú tancovať tak, ako oni pískajú…

Ukrajina, ach tá Ukrajina, v ktorej pri prvých výstreloch umrela aj pravda…

Mikeš svoj článok uzavrie vcelku grandiózne a za ten záver by si zaslúžil cenu propagandistu roka. Píše ako si musíme zobrať príklad z Poľska, prečo oni tú základňu chcú, lebo po vedľajšej Ukrajine už pochodujú čižmy ruských vojakov a musíme zabrániť, aby došli až k nám.

No Slováci, rýchlo ruky hore za vojenskú základňu Američanov, lebo ináč už možno zajtra nás obsadia Rusi… Tí určite kujú tajné plány, ako obsadia Ukrajinu, Poľsko a zvrtnú sa cez Dukliansky priesmyk na Slovensko… Počkať, počkať, doteraz operovali s tým, že veď Slovensko chráni oceľovou rukou členstvo v NATO a keby nás niekto napadol, tak sa všetci za nás postavia, tak prečo potom potrebujeme na našom území trvalú základňu cudzej mocnosti ??? Už nestačí len členstvo v NATO, už musíme zriaďovať vojenské základne cudzích štátov u nás a na oplátku si budeme môcť, však vrámci spolupráce, zriadiť slovenskú vojenskú základňu v USA, aby sme aj my prispeli k ochrane USA ? Tóóó, mi nevychádza … 😛

Samozrejme, Ukrajina je esom v rukáve pre tento typ propagandistov, kde vám taktiež povedia len to A, ale to B už nie… Zase raz im nejde o objektivitu, nakoľko anexiu Krymu Ruskom nazývajú zločinom proti medzinárodnému právu, no odtrhnutiu Kosova od Srbska tlieskajú, nelegálne napadnutie Iraku a iných krajín nazývajú šírením demokracie a slobody a státisíce ich obetí za nutnú obeť, no vojnu na východe Ukrajiny za akt agresie a mŕtvych za obete tyranského Ruska…

Nepovedia vám tiež, že po nelegálnom zvrhnutí vlády na Ukrajine počas Majdanu ( niečo podobné keby sa uskutočnilo v USA, tak by tam nabehla národná garda a vystrieľala čo by sa dalo, aby ubránila zvolenú vládu ), nová pučistická vláda ihneď zaútočila na práva ruskej menšiny na východe, začala rušiť ruštinu ako oficálny jazyk v týchto oblastiach, spustili hystériu voči všetkému ruskému a oklieštila ďalšie práva Rusov na Ukrajine, že neonacistické ukrajinské bandy vytvorili ozbrojené jednotky a začali vo východných oblastiach Ukrajiny šíriť teror, strach a zabíjať svojich odporcov a že to vyvolalo jasnú obrannú protireakciu zo strany ruského obyvateľstva na východe Ukrajiny, čo vyústilo až do vojnového stavu, kde Porošenko nechal barbarsky bombardovať celé dediny a mestá a zabil tisíce civilistov…

To, že sa do toho mocensky zapojilo Rusko je fakt, no zrekapitulujme si, kto prvý začal toto besnenie na Ukrajine, čo všetko tomu predchádzalo a či by napr. niečo podobné tolerovali USA na svojich hraniciach a keby k tomu niekto útočil na práva Američanov a dokonca ich zabíjal. Asi vieme odpoveď, keď si uvedomíme, že USA vojensky intervenovali v okolitých štátoch vždy, keď sa im niečo znepáčilo a veď aj tu nelegálnu intervenciu do Iraku zdôvodnili ochranou amerických obyvateľov, záujmov a samotnej Ameriky… Myslím, že výstižné slová na záver sú tie, že na začiatku každého konfliktu, ako prvá umiera pravda.

Nedeľme štáty na my a oni…

Jednoznačne sa raz a navždy musíme zbaviť toho komplexu kolenačkovej politiky a že si musíme vyberať, v akom „zadku“ veľmoci sa ocitneme. Musíme odmietnuť vazalstvo tak ako USA, tak aj Ruska, Nemecka, či ďalších krajín ( presnejšie povedané, vazalstvo od amerických, ruských, nemeckých a ďalších svetových oligarchov ) . Našou zbraňou musí byť diplomacia, spolupráca, hľadanie riešení a zmierňovanie napätia. Nesmieme sa nechať stiahnuť do nebezpečných veľmocenských hier a jedných nazývať osou zla a druhých verne a slepo nasledovať v každom šialenom vojenskom dobrodružstve.

Vždy stojme na jasných postojoch dodrživania medzinárodného práva a suverenity a veďme diaológ s každou jednou krajinou sveta. Spálme raz v sebe to čiernobiele myslenie rozdeleného sveta a rozvíjajme priateľské vzťahy s každou jednou krajinou sveta a nepodľahnime falošnému volaniu novodobých propagandistov, ktorých obmedzené myslenie a stavanie ďalsích múrov vo svojej vlastnej hlave nás zase raz vháňa bližsie do náručia vojnového šialenstva, ktoré bude pre celé ľudstvo osudové.

Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce

Zločiny kapitalizmu v Latinskej Amerike : Operácia Kondor si za pomoci USA vyžiadala vyše 50-tisíc životov

Napísané , autor:

Na Slovensku len málo ľudí vie o masovom vraždení v Latinskej Amerike, ktoré zasiahlo množstvo štátov tohto regiónu, ktoré začalo ako operácia s krycím názvom Kondor. V pozadí operácie Kondor boli USA, ktoré podporovali diktátorské pravicové chunty a diktátorov po celej Latinskej Amerike. USA týmto chceli potlačiť všetky hnutia a jednotlivcov, ktorí sa stavali proti ich záujmom, čiže hlavne ľavicovú opozíciu, čim chceli zabrániť vzniku socialistických režimov v Latinskej Amerike. USA financovali tento brutálny teror, školili agentov a bezpečnostné služby latinsko-amerických pravicových diktatúr. Táto epizóda je ďalším dôkazom zločinov kapitalizmu a USA. Operácia Kondor bola oficiálne spustená v roku 1968 a trvala až do roku 1989.

Za pomoci USA boli uskutočnené prevraty postupne v Paraguaji, Brazílii, Bolívii, Uruguaji, Chile, či Argentíne. CIA sa podieľala na vzniku tzv. eskadrón smrti, ktoré vraždili oponentov týchto režimov. Vlna represie a zabíjania udrela v Brazílii, Argentíne, Čile, Paraguaji, Uruguaji, Peru, Bolívii, Ekvádore, a neskôr sa rozšírili aj do Salvádoru, Guatemaly, Nikaraguy, či Salvádoru. Podľa odhadov, bolo počas operácie Kondor v týchto krajinách zavraždených vyše 50- tisíc ľudí. Medzi obete patrili najviac komunisti, socialisti, ľavičiari všetkých odtieňov, sedliacki a odboroví predáci a aktivisti, študenti, intelektuáli, učitelia, ľavicoví partizáni, ale aj mníšky, duchovní a kňazi.

Argentínsky režim sa zbavoval svojich oponentov aj tak, že ich omámil, naložil do helikoptéry, alebo lietadla a spiacich ich hodil do mora, kde sa utopili. Takto bolo zabitých až okolo 6-tisíc ľudí. Odtajnené dokumenty hovoria o tom, že všetko sa to dialo za vedomia a pomoci USA. V Argentíne prišlo počas tohto teroru o život približne až 30-tisíc ľudí.

V Čile pomáhali diktátorovi Pinochetovi s represiou aj bývalí nacisti, ktorí školili pracovníkov tajnej služby DINA v rôznych mučiacich technikách pri výsluchoch a postupe pri odhaľovaní a eliminácii odporcov režimu. V krajine vznikla nacistická kolónia Dignidad, s ktorou režim úzko spolupracoval a kde DINA priamo mučila väzňov. Odhaduje sa, že v Čile bolo zavraždených od 3 až 10- tisíc a niektorí autori tvrdia, že až do 30-tisíc ľudí a ďalších skoro 30-tisíc ich bolo mučených. Pinochet nechal za niekoľko mesiacov po prevrate zatknúť až 80-tisíc ľudí. Príbeh o slávnom ľavicovom spevákovi Victorovi Jarovi, ktorého brutálne zavraždili počas Pinochetovho prevratu si prečítate TU.

Zavraždení počas operácie Kondor v ďalších krajinách: Brazília okolo tisíc, Bolívia do 546, Paraguaj do 400, Uruguaj do 200 obetí. Na záver tiež nemôžeme zabudnúť na diktatúru Anastasia Somozu v Nikaraguy, ktorú podporovali USA a ktorá si vyžiadala približne 40-tisíc obetí, režim diktátora Rafaela Trujilla v Dominikánskej republike, ktorý taktiež podporovali USA a ktorý si vyžiadal vyše 50-tisíc obetí. Najhorší masaker, ktorý nariadil vošiel do dejín pod názvom Petržlenový masaker, kedy v roku 1937 dal za jediný týždeň vyvraždiť približne 20-tisíc Haiťanov, ktorí sa do Dominikánskej republiky prisťahovali. Ďalšie tisíce ľudí bolo povraždených v Kolumbii, Guatemale a Salvadore.

Z nových dokumentov vypláva, že do represie proti vlastným zamestnancom sa zapojili aj svetoznáme automobilky pôsobiace v Brazílii, ktoré mali posúvať chúlostivé informácie represívnym orgánom brazílskej diktatúry. Viac sa o týchto nových faktoch dočítate TU.

Třicet let po pádu diktatury vyplývá najevo, že se do represí zapojily i automobilky. Podezření padá na Mercedes-Benz, Ford, Fiat, Toyotu a hlavně na Volkswagen.

Spracoval Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce

CIA za posledních padesát let ovlivňovala minimálně 81 voleb v cizích zemích

Napísané , autor:

CIA bez jakýchkoliv jasných důkazů obvinila Rusko, že narušilo americké prezidentské volby v roce 2016 tím, že nabouralo počítačové sítě Demokratické a Republikánské strany a selektivně z nich zveřejňovalo korespondenci. Kritici ale mohou poukázat na to, že Spojené státy dělají podobné věci.

Spojené státy mají za sebou dlouhou historii pokusů o ovlivňování prezidentských či parlamentních voleb v jiných zemích. Podle databáze shromážděné politologem Dovem Levinem z univerzity Carnegie Mellona se ví minimálně o 81 takových případech pouze za období mezi lety 1946 a 2000. V tomto počtu přitom nejsou zahrnuty vojenské převraty a snahy o změnu režimu, které následovaly po zvolení kandidátů, kteří se Spojeným státům nelíbili, například těch v Guatemale (1950), v Íránu (1951) a v Chile (1970). Tento počet také nezahrnuje obecné asistence při organizování voleb, například monitorování jejich průběhu.

Levin definuje intervenci jako „nákladný čin, který je připraven s cílem rozhodnout výsledek voleb ve prospěch jedné ze stran.“ Takové činy, připravované většinu času v tajnosti, zahrnují financování volebních kampaní konkrétních stran, rozšiřování falešných zpráv nebo propagandy, výcvik a školení místních aktivistů jedné strany v řadě technik organizování kampaní nebo získávání voličů, pomoc s tvorbou volebních materiálů, vydávání veřejných prohlášení nebo hrozeb ve prospěch nějakého kandidáta nebo proti určitému kandidátovi a také poskytnutí nebo naopak odepření zahraniční pomoci.

V 59 % těchto případů se strana, které se dostalo takové pomoci, dostala k moci, ačkoliv sám Levin odhaduje průměrný dopad „podjaté intervence do cizích voleb“ pouze asi kolem 3% nárůstu voličského podílu.

Spojené státy nejsou podle Levinovy databáze jediné, kdo se o intervence ve volbách konaných v jiných zemích snaží. SSSR/Rusko se od konce 2. světové války do přelomu tisíciletí pokusilo o totéž v 36 zahraničních volbách. To celkově znamená, že aspoň jedna ze dvou supervelmocí 20. století intervenovala průměrně v jedněch z každých devíti voleb, které se na národní úrovni v té době konaly.

Všeobecné volby v Itálii v roce 1948 představovaly jeden z raných příkladů, kdy aktivity Spojených států pravděpodobně ovlivnily výsledek. „Udělali jsme všechno, abychom pomohli křesťanským demokratům porazit italské komunisty,“ říká Levin a zahrnuje do toho tajné převody velkých finančních prostředků na pokrytí nákladů volební kampaně, vyslání expertů pomáhajících s vedením kampaně, subvence na projekty typu „porcování medvěda“ s rekultivací půdy, stejně jako veřejné vyhrožování, že po vítězství komunistů by Spojené státy ukončily svoji pomoc Itálii. Podle Levina ale americké intervence nehrály důležitou roli v odvrácení vítězství Komunistické strany pouze v roce 1948, ale i v sedmi dalších italských volbách, které následovaly.

V průběhu studené války byly intervence Spojených států motivovány zejména cílem obklíčit komunismus, říká Thomas Carothers, zahraničněpolitický expert v Carnegie Endowment for International Peace. „Spojené státy si nepřály vítězství levicových vlád, a tak se dost často pokoušely volby v jiných státech ovlivňovat,“ říká Carothers. Tento přístup přetrval i bezprostředně v postsovětské epoše.

V roce 1990 podle Levina vypustila CIA v nikaragujských volbách poškozující informace o údajné korupci marxistických sandinistů do jedněch německých novin. Opozice těchto zpráv využila proti sandinistickému kandidátovi Danielovi Ortegovi a ten prohrál s kandidátkou opozice Violetou Chamorro.

Ten samý rok při „prvních demokratických volbách“ v Československu poskytly Spojené státy školení a také peníze na kampaň strany Václava Havla a jejího slovenského spojence. „Uvažovali jsme tak, že chceme mít jistotu, že komunismus je mrtvý a pohřbený,“ říká Levin. A snahy Spojených států ovlivňovat volby pokračovaly i poté.

Po svržení diktátora a amerického spojence Jeana-Claude „Baby Doc“ Duvaliera v roce 1986 se CIA snažila podpořit určité kandidáty a oslabit tak pozici Jeana-Bertranda Aristida, římskokatolického kněze a stoupence teologie osvobození. The New York Times v 90. letech informoval, že CIA platila členy vojenské junty, která nakonec Aristida svrhla, když v demokratických volbách drtivě porazil Marca Bazina, bývalého úředníka Světové banky a ministra financí favorizovaného Spojenými státy.

Spojené státy se pokusily i o ovlivnění ruských voleb. V roce 1996 za prezidentství Borise Jelcina a upadající ruské ekonomiky posvětil prezident Clinton půjčku 10,2 miliardy dolarů z peněz Mezinárodního měnového fondu podmíněnou privatizací, cenovou liberalizací a dalšími opatřeními, která posunula Rusko směrem ke kapitalistické ekonomice. Jelcin půjčku využil k zlepšení své podpory u veřejnosti, když voličům sdělil, že pouze on má pověření reformátorů, aby mohl zajistit poskytnutí takových půjček. Půjčené peníze částečně využil k financování sociálních výdajů v době bezprostředně před volbami včetně doplácení dlužných mezd a důchodů.

Na Blízkém východě se Spojené státy snažily podpořit kandidáty, kteří by pokročili v izraelsko-palestinském mírovém procesu. V roce 1996 ve snaze naplnit odkaz zavražděného izraelského premiéra Jichaka Rabina a Amerikou zprostředkovaných mírových dohod podpořil Clinton zcela otevřeně Šimona Perese, kdy svolal mírová jednání do egyptského letoviska Šarm al Šajchu, aby tak zvýšil Peresovu popularitu, a také ho měsíc před volbami pozval na jednání v Bílém domě. „Byli jsme přesvědčeni, že pokud by byl zvolen [kandidát Likudu] Benjamin Netanjahu, mírový proces by pro celé jeho volební období skončil,“ říká Aaron David Miller, který v té době pracoval na americkém ministerstvu zahraničí.

V roce 1999 se vrchní Clintonovi stratégové včetně Jamese Carvilleho pokusili jemnějším způsobem zákulisně radit kandidátovi Strany práce Ehudu Barakovi, aby ve volbách Netanjahua porazil.

V Jugoslávii se Spojené státy a NATO dlouhodobě snažily pomocí hospodářských sankcí a následně i vojenských akcí izolovat srbského nacionalistického a jugoslávského vůdce Slobodana Miloševiče od mezinárodního systému. V roce 2000 vyplatily Spojené státy miliony dolarů na pomoc politickým stranám, na úhradu kampaní a na obsah „nezávislých“ médií. Financování a vysílací technika poskytnutá opozičním médiím představovaly podle Levina rozhodující faktor vedoucí k zvolení opozičního kandidáta Vojislava Koštunici prezidentem Jugoslávie. „Pokud bychom otevřeně nezasáhli…, pak by byl Miloševič s vysokou pravděpodobností zvolen na další volební období,“ uzavírá Levin.

Převzato z: http://www.hangthebankers.com/cia-interfered-foreign-elections-past-century/

Preklad:

Rozmohol sa nám tu taký nešvar, podľa ktorého aj ZSSR rozpútal 2. sv. vojnu: Poďme si predstaviť fakty, ktoré naši falzifikátori neuvidia radi…

Napísané , autor:

Poďme si povedať o historických faktoch, ktoré hovoria jednoznačne, kto stojí za rozpútaním 2. svetovej vojny a čo všetko tomu predchádzalo.

Poľsko a jeho agresívna politika  

Po 1. svetovej vojne získalo Poľsko nezávislosť a na jeho čelo sa postavil diktátor Piłsudski. Piłsudského politika bola silne imperialistická a nacionalistická. Vyznačovala sa netolerantným postupom, kedy Piłsudski nechcel ani len počuť o právach Rusínov, Bielorusov, Ukrajincov… Piłsudski sa nechal počuť, že: „Poľsko je vlastne bez hraníc, a všetko, čo môže získať na západe, bude darom koalície, lebo tam vlastným silám nevďačíme za nič. Naproti tomu za zisky na východe budeme vďačiť výlučne sebe, našim vlastným vojenským silám.“

Tak postupovala aj poľská reprezentácia, ktorá sa pri určovaní západnej hranice Poľska plne spoľahla na Dohodu, no pri konštituovaní východných hraníc, ktoré Poliaci vytvárali vojnou, boli na odporúčania Dohody hluchí. Poliaci začali od konca roku 1918 postupne obsadzovať západnú Ukrajinu, západné Bielorusko a veľkú časť Litvy. Poliaci dokonca obsadili aj dnešné hlavné mestá týchto republík- Kyjev, Vilnius a Minsk. Červená armáda podnikla na oslobodenie územia veľkú ofenzívu, ktorá však bola Poliakmi odrazená pred Varšavou.

Poľsko podpísalo s boľševickou mocou zmluvu o prímerí na základe hraničnej čiary, ktorú navrhla Najvyššia rada Dohodových mocností dňa 8.decembra 1919. Lordom Curzonom, ministrom zahraničných vecí Veľkej Británie bola podľa etnického kľúča vymedzená hranica medzi Poľskom a ZSSR, ktorá vošla do dejín pod názvom Curzonová línia. Poliaci však nerešpektovali Curzonovú líniu a znova obsadili oblasti, na ktoré nemali podľa zmluvy nárok a tie držali až do roku 1939.

Poliaci na dobytých územiach praktizovali asimilačnú politiku, ktorej padlo za obeť tisíce ľudí. Popravy, perzekúcia, lynčovanie a vypaľovanie nepoľských dedín, tým všetkým prešlo rusínske, ukrajinské, bieloruské obyvateľstvo, čo sa potom stretlo s krvavou odvetou zo strany ukrajinských banderovcov. Curzonová línia je často zamlčovaný fakt, ktorý hrá podstatnú rolu aj v ďalších sovietsko-poľských vzťahoch a ešte sa k nej vrátime. Viac sa dočítate aj TU: Curzonová línia- zamlčovaný fakt, alebo ako sa falšuje história poľsko- sovietskych vzťahov

Je dôležité povedať, že v Poľsku od roku 1918 do jeho okupácie nacistami v roku 1939 vládol diktátorský režim, ktorého víziou bolo aj zničenie Československa a jeho rozdelenie medzi Poľskom a Maďarskom. Poľské a maďarské vzťahy s diktátorským Hortyho režimom boli vrúcne a Poľsko plne vždy podporovalo maďarské snahy začleniť Slovensko pod Maďarov a snívalo o spoločných poľsko-maďarských hraniciach, čo sa im aj neskôr splnilo, keď sa rozdeľovalo Československo.

V roku 1934 podpísalo Poľsko, ako prvá európska krajina s nacistickým režimom Pakt o neútočení. Nacisti neskôr svojho spojenca Poľsko obdarili počas Mníchovskej zmluvy časťami územia Československa. Dostali celé Tešínsko a ďalšie územia na Slovensku v oblasti Spiša a Oravy. Nacistickí pohlavári boli pozývaní do Poľska pri rôznych podujatiach. Poľsko a Nemecko bolo až do roku 1939 veľkými spojencami.

ZSSR deklaroval snahu brániť Poľsko proti nemeckému útoku, kedy Sovieti navrhli vyslať Červenú armádu na východ Poľska, kde by sa postavila Nemecku. Poliaci odmietli s tým, že oni nikdy nedovolia, aby Sovieti prenikli na ich územie a keď to ZSSR spraví, tak budú proti ich armáde bojovať.

Podiel Francúzska a Veľkej Británii na rozpútaní 2. svetovej vojny

Západné mocnosti nijak nezasiahli, keď Hitler pripojil k Ríši Porýnie, v ktorom nemohli mať Nemci žiadne vojenské jednotky. ZSSR apeloval na západné mocnosti, aby vznikol vojenský pakt proti Hitlerovi, no tie to odmietli. Rozpútala sa občianska vojna v Španielsku, kde nacisti a talianski fašisti pomáhali Frankovi a jeho fašistickým jednotkám. Západné mocnosti nijak nepomohli republikánom v Španielsku. Jedinou mocnosťou, ktorá pomohla antifašistom v Španielsku bol ZSSR, ktorý im pomáhal vojensky a materiálne. Západné mocnosti dokonca spolupracovali s Francovým  režimom a neskôr ho aj oficiálne uznali.

Západné mocnosti nijak nezasiahli, keď sa začal Hitler vyzbrojovať, keď obsadil Rakúsko, ustúpili nacistom pri Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži, kde dovolili rozkúskovať Československo a o rok na to dovolili rozbitie celého Československa. Francúzi a Veľká Británia oznámili
Československu, že mu nijak nepomôžu, keď na neho zaútočí Nemecko. Jediný, kto bol ochotný prísť Československu na pomoc, bol Sovietsky Zväz, viazaný zmluvou o vzájomnej pomoci z roku 1935.

Na dôkaz svojej ochoty pomôcť sovietska vláda nariadila čiastočnú mobilizáciu –možná pomoc Sovietov sa však stala bezpredmetnou pre nezáujem západných mocností o osud Československa, ako aj pre antikomunistický postoj prezidenta Beneša. Za všetko hovoria  niektoré z Benešových výrokov z oných pohnutých dní:

 „V případě, že by nám přišlo na pomoc jediné Rusko, nastala by válka všech proti Rusku a Anglie by šla proti nám.. Bylo by ode mne lehkomyslné, kdybych chtěl vésti národ na jatka v této chvíli v izolované válce… Nemohu si vzít na odpovědnost pustit bolševiky do Evropy…“

Západné mocnosti touto taktikou sledovali to, aby sa Hitler vydal východným smerom a nakoniec zaútočil na ZSSR. Prakticky celá Európa, vrátane západných mocností už mala s nacistami podpísané pred napadnutím Poľska nejaké spojenecké zmluvy.

ZSSR nemienil upustiť od koncepcie politiky „kolektívnej bezpečnosti“ pri obrane pred agresiou zo strany Hitlerovho Nemecka. V apríli 1939 opätovne ponúkol svoje spojenectvo Západu. 12. augusta sa na Stalinové pozvanie do Moskvy dostavili predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska, aby prerokovali možnosti vzniku protihitlerovskej aliancie. Avšak Stalin ostal nemilo prekvapený, keď sa oboznámil s personálnym zložením delegácií, ktoré do Moskvy vyslali britská a francúzska vláda – jednalo sa napospol o nižších dôstojníkov, navyše bez potrebných kompetencií a mandátu čokoľvek záväzné dojednať. ZSSR z tejto situácie, pochopiteľne,  vyvodil, že Západ nemá skutočný záujem o vytvorenie spojenectva. Dospel k presvedčeniu, že Západ vyčkáva a kalkuluje s tým, že sa agresia Nemecka otočí výlučne proti Sovietskemu Zväzu a ich krajiny ostanú vojnového požiaru ušetrené. Jeho podozrenia nadobudli reálne kontúry po tom, čo mu rozviedka hlásila, že v Londýne prebiehajú tajné rokovania o dohode s nacistickým Nemeckom – v rámci ktorých Británia deklarovala svoju ochotu prerušiť akékoľvek rokovania o spojenectve so Sovietskym Zväzom a v plnej miere rešpektovať „sféry vplyvu“ Nemecka vo východnej Európe a na Balkáne.

Nemožno sa čudovať, že sovietske vedenie stratilo akúkoľvek dôveru v Západ a v možnosť korektnej dohody s ním. Chápalo, že ich krajina sa v európskom priestore ocitla fakticky v osamotení. Vo chvíli, keď reálne vyvstávala hrozba aliancie Západu a Nemecka, namierená proti Sovietskemu Zväzu, ten učinil – pravdepodobne jediné možné – rozhodnutie: Rozhodnutie uzavrieť Pakt o neútočení s Nemeckom. Dúfal, že sa mu podarí odvrátiť hrozbu vojnu, alebo aspoň získa čas potrebný pre vybudovanie obrany vo vojne, na ktorú neboli pripravení. Zároveň sa ponúkala reálna možnosť, že cestou ujednania s Nemeckom, Sovieti opätovne získajú územia, o ktoré ich po boľševickej revolúcii pripravili.

Iste, z morálneho hľadiska by bolo nepochybne atraktívnejšie spojenectvo ZSSR so západnými mocnosťami – avšak boli to ony, kto o takéto spojenectvo neprejavil najmenší záujem. Naopak, za chrbtom Sovietov viedli tajné dojednania s Nemeckom, s cieľom nasmerovať jeho útok proti Sovietskemu Zväzu a ešte sa na tom priživiť.

Tiež si musíme uvedomiť, že ZSSR vydal inštrukcie komunistickým stranám po celej Európe, aby vytvárala antifašistické spojenectvá aj s kapitalistickými stranami, aby sa tak vytvoril spoločný antifašistický front v každej krajine, ktorý mal čeliť fašizmu a nacizmu. Čo jasne svedčí o veľkej snahe ZSSR, zastaviť nemecký nacizmus.

ZSSR a jeho postup do Poľska a Pobaltia

Pri rozdeľovaní Poľska, ktoré sa uskutočnilo medzi Nemeckom a ZSSR v roku 1939, podľa tzv. paktu Ribentrop- Molotov, si ZSSR nárokoval len na tú oblasť, ktorú mu garantovali ešte dohodové mocnosti, tzv. Curzonová línia, ktorej sme sa venovali vyššie v texte. Tiež si musíme uvedomiť fakt, že ZSSR vstúpilo do vtedajšieho Poľska až 17. septembra, kedy už prakticky poľský odpor voči Nemecku skončil, čo vyhlásila poľská vláda a ZSSR tak nijak vojensky nedopomohol k porážke Poľska a bola tu tiež hrozba, že nacisti sa nezastavia pri dohodnutej hranici a obsadia celé územia vtedajšieho Poľska. ZSSR však zabral len tie územia, ktoré im ešte prisľúbili Dohodové mocnosti po 1.sv. vojne a boli vyčlenené na základe etnického kľúča tzv. Curzonovou línou, ktorú Poliaci neakceptovali a prakticky tieto územia okupovali 20 rokov. ZSSR si nezobrali nič naviac a rešpektovali Curzonovu líniu a obsadili len toto územie, ktoré im priklepla Dohoda pred 20timi rokmi.

Nič sa už dnes nehovorí o tvrdej represii, násilnom popolštovaní tohto územia, etnických čistkách zo strany Poliakov, voči Bielorusom, Rusínom, Lemkom a Ukrajincom. Samozrejme, medzi Poliakmi a Rusmi panovali vždy napäté vzťahy, čo veľakrát vyústilo do krviprelievania a excesom na obidvoch stranách. Sovietom sa pripisuje Katyň, no o vraždení zajatých vojakov Červenej armády Poliakmi po poľsko- boľševickej vojne, ktorá sa rozpútala tesne po 1.sv. vojne sa nehovorí. Poliaci zajali počas týchto bojov 130 000 vojakov Červenej armády, z nich sa asi 86 000 domov nikdy nevrátilo, zahynuli v Poľsku následkom mučenia, hladu a popráv. Poliaci dodnes nevysvetlili, čo sa s danými vojakmi stalo.

Prečo Spojenci po obsadení časti Poľska v roku 1939 Červenou armádou nevyhlásili vojnu aj ZSSR, tak ako to spravili voči Nemecku? Lebo Spojenci vedeli, že toto “spojenectvo“ ZSSR a Nemecka je len dočasné a že ZSSR robí všetko preto, aby oddialil vojnu s Nemeckom a získal tak čas na prípravu.

Po nacistickom vpáde do Poľska Veľká Británia a Francúzsko síce vyhlásili Nemecku vojnu….avšak  vojnu, pre ktorú sa neskôr ujal názov „Čudná“ – kedže Spojenci v tzv. Sárskej ofenzíve, keď postúpili na nemecké územie len do hĺbky pár kilometrov a aj keď im Nemci prakticky nekládli odpor a zastavili sa a nechali v tom Poliakov samých ! Západ  v podstate „hodil Poľsko cez palubu“ –  rovnako, ako pred tým Československo.

ZSSR sa tiež vyčíta, že obsadilo aj časť Fínska tzv. Karéliu, Lotyšsko, Litvu a Estónsko. Z dnešného pohľadu sa to môže zdať ako zločin, no nie v roku 1940, kedy ZSSR potrebovalo získať nárazníkovú zónu, posunúť hranice viacej na západ, aby tak mohlo účinne čeliť útoku Nemecka.

Prakticky celá Európa s výnimkou Veľkej Británie bola už okupovaná Nemeckom, alebo v nej vládli fašistické režimy a tak na kontinente bolo ZSSR osamotené voči Nemecku a jeho spojencov. ZSSR si tak potrebovalo vytvoriť čo najlepšie podmienky v nasledujúcom konflikte. Tiež ostáva zamlčovaným faktom, že cez územie, ktoré obsadilo v Poľsku ZSSR, utekali za asistencie sovietskych úradov desaťtisíce bojovníkov rôznych národností proti nacizmu do Veľkej Británie. Sovietske úrady kooperovali s Veľkou Britániou a umožňovali tak prepravu týchto bojovníkov do Veľkej Británie. Prečo by to ZSSR robil, kebyže je tak oddaným spojencom Nemecka? Samozrejme aj to je dôkaz, že sa ZSSR chystal na vojnu s Nemeckom. Dokonca existujú dokumenty, ktoré jasne hovoria, že Veľká Británia a USA schvaľovali rozširovanie územia ZSSR pred rokom 1941 a anexie spomínaných republík, lebo chápali, že tak budú mať Sovieti lepšie podmienky čeliť Nemecku napr. aj v oblasti Baltského mora.

Toto strategické rozhodnutie ZSSR sa ukázalo ako rozhodujúce po napadnutí ZSSR zo strany Nemecka, kedy Nemci museli prekonávať o mnoho väčšie územie, čo ich do značnej mieri vyčerpalo a tak mal ZSSR čas demontovať svoje hospodárstvo za Ural a čas zorganizovať efektívnu obranu. Tiež si musíme uvedomiť fakt, že ZSSR prijal tieto opatrenia pod tlakom vojny a nadchádzajúcej invázii Nemecka, preto sa rozhodlo anektovať tieto štáty.

Čo sa týka tzv. Zimnej vojny proti Fínsku, ZSSR zaútočil kvôli tomu, že potreboval posunúť zo strategického hľadiska hranice ZSSR s Fínskom viacej na západ kvôli tomu, že jedno z najstrategickejších miest ZSSR bolo nebezpečne blízko fínskych hraníc, iba 20 kilometrov a životne dôležitý prístav Murmansk bol tak isto v tesnej blízkosti hraníc a Sovieti si nemohli dovoliť o tieto strategické miesta prísť. Práve cez prístav Murmansk putovali zásoby od Spojencov, po napadnutí ZSSR Nemeckom. ZSSR vedelo o spolupráci Fínska s nacistami a obávali sa, že nacistické Nemecko využije fínske územie a Karelskú šiju ako strategický nástup na útok na Leningrad. Sovieti preto žiadali Fínsko o prenájom polostrova Hanko pri ústí Fínskeho zálivu a posunutie celej hranice zhruba o 10 kilometrov na západ. Fíni to odmietli.

Sovieti síce dosiahli v Zimnej vojne posun hraníc, no po prekvapivom útoku Fínska v roku 1941, kedy ZSSR tiež čelil nemeckej invázii, o tieto územia prišli. Po zdĺhavej sovietsko-fínskej vojne, kde Fínsko podporovalo na jeho území aj nemecké vojsko, uzavreli Fíni v roku 1944 separátny mier so ZSSR a odstúpili ZSSR územie, ktoré Sovieti získali v orku 1939 počas Zimnej vojny.

Pozrime sa však na západné mocnosti Francúzsko a Veľkú Britániu, ktoré okupovali veľkú časť sveta, kde nerešpektovali národy a vytvárali si svoje kolónie, ktoré vykorisťovali a drancovali. Veľká Británia a Francúzsko tvrdo bojovali o svoje kolónie aj po 2. svetovej vojne, čo stálo milióny ľudí životy. O tom sa akosi nehovorí. Hovorí sa ako o zločine ZSSR pri anexii Litvy, Estónska, Lotyšska a zabratie časti Poľska ( na ktoré Poliaci ani nemali podľa medzinárodných zmlúv nárok a na ktorých väčšinu obyvateľstva netvorili Poliaci ), ale že Veľká Británia a Francúzsko okupovali väčšinu sveta, to sa akosi nevyťahuje…

Nespochybniteľná zásluha ZSSR pri porážke nacizmu a fašizmu

Za vypuknutie 2. svetovej vojny môže bezvýhradne nacistické Nemecko a jeho fašistickí spojenci. Je tiež na mieste povedať, že politika západných mocností, hlavne Francúzska a Veľkej Británii umožnila nacistickému Nemecku sa účinne pripraviť na svetovú vojnu, ich politika ústupkov pomohla nacistickému režimu zosilnieť ( odovzdaním priemyslu Rakúska a Československa do nacistických rúk, Nemci tak získali veľký vojenský arzenál Československa, ktorý im pomohol dovyzbrojiť svoju armádu a napr. stovky niekdajšich našich tankov použili Nemci pri útoku na Poľsko, Benelux, Francúzsko a aj ZSSR ) a ich neochota uzavrieť veľkú antifašistickú spojeneckú zmluvu so ZSSR, ktorá by dokázala účinne eliminovať nacistické Nemecko v čase, kedy by nacisti nemali šancu vzdorovať a nacizmus by tak padol za omnoho menšieho ľudského utrpenia, nás núti konštatovať, že západné mocnosti trestuhodne zlyhali a vydláždili tak cestu Hitlerovi, k rozpútaniu najničivejšieho svetového konfliktu.

ZSSR zohral rozhodujúcu úlohu pri porážke nacistického Nemecka, za ktorú zaplatil krutú daň, kedy zahynulo až 27 miliónov jeho obyvateľov. Slovanské národy ZSSR zachránil pred totálnou likvidáciou, nakoľko po víťazstve Nemecka, by nasledovala fyzická likvidácia všetkých Slovanov.

Odporúčame tiež, pozrieť si tento dokument, ktorý odhaľuje množstvo dôkazov, ktoré ukazujú špinavú hru západných mocností.

Vypracovali Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru strany práce a Pavol Novotný- člen Vzdoru-strany práce

Ako USA stvorili Saddáma Husajna: CIA a jej podiel na masakre tisícov irackých komunistov

Napísané , autor:

V minulosti americké výzvedné služby Saddáma Husajna považovali za páku antikomunizmu a podľa bývalých diplomatov a výkonných pracovníkov týchto služieb ho využívali 40 rokov. Hoci mnohí sú presvedčení, že Saddám sa prvýkrát dostal do spojenia s americkými tajnými službami na začiatku iracko-iránskej vojny v septembri 1980, jeho prvé kontakty s činiteľmi Spojených štátov siahajú až do roku 1959, keď bol členom šesťčlennej skupiny poverenej CIA zavraždením vtedajšieho irackého premiéra generála Abda al-Karima Kasima.

V júli 1958 Kasim zvrhol irackú monarchiu, čo jeden z bývalých diplomatov USA, ktorý si neželá byť menovaný, označil ako „hrozivé orgie krviprelievania“. Podľa súčasných i bývalých činiteľov USA, ktorí prehovorili pod podmienkou anonymity, bol vtedy Irak považovaný za nárazové pásmo a strategickú pozíciu v Studenej vojne so Sovietskym zväzom. Vnútorná nestabilita krajiny viedla vtedajšieho riaditeľa CIA Allana Dullesa k tomu, aby označil Irak za „najnebezpečnejší fliačik na svete“.

Na prelome osemdesiatych rokov veterán CIA Miles Copeland, že CIA oceňovala „dôverné vzťahy“ s Kasimovou vládnucou stranou Baas, keďže mala silné styky s informačnou službou egyptského vodcu Gamala Abd Nassara. V nedávnom verejnom vyhlásení Roger Morris, ktorý bol v sedemdesiatych rokoch členom Národnej bezpečnostnej rady, toto tvrdenie potvrdil a doplnil, že CIA si zvolila autoritársku a antikomunistickú stranu Baas „ako svoj nástroj“. Podľa iného bývalého vysokého funkcionára ministerstva zahraničných vecí USA sa Saddám už krátko po svojich dvadsiatich rokoch stal súčasťou plánu USA na odstránenie Kasima. Podľa tohto zdroja bol Saddám umiestnený do bytu v Bagdade, na al-Rashidovej ulici, priamo oproti Kasimovej pracovni na irackom ministerstveobrany, aby sledoval jeho kroky.

Saddám Husajn v službách CIA

Adel Darwish, expert na Stredný Východ a autor knihy „Bezbožný Babylon“, sa vyjadril, že sa tak udialo „s plným vedomím CIA“ a že Saddámovou spojkou so CIA bol iracký zubný lekár pracujúci pre CIA a egyptskú informačnú službu. Činitelia USA nezávisle na sebe potvrdili Darwishovo tvrdenie. Darwish povedal, že na Saddáma dozeral kapitán Abdel Maquid Farid zástupca vojenského atašé na egyptskej ambasáde, ktorý Saddámovo ubytovanie platil z vlastných zdrojov. Traja bývalí vysokí úradníci USA toto tvrdenie označili za presné.

Kasimovo zavraždenie bolo naplánované na 7. 10. 1959, ale skončilo sa totálnym neúspechom. Názory sa rôznia. Jeden bývalý pracovník CIA povedal, že 22-ročný Saddám nezvládol napätie a začal strieľať príliš skoro, takže zabil Kasimovho šoféra a samotného Kasima iba zranil na ruke a ramene. Darwish povedal UPI, že jeden zo zabijakov mal náboje, ktoré neboli vhodné pre Saddámovu zbraň a druhý mal ručný granát, ktorý sa mu zasekol v podšívke kabátu. „Hraničilo to s fraškou,“ vyjadril sa istý pracovník informačnej služby USA. Ale Kasim, ako potvrdilo niekoľko vládnych úradníkov USA, ukrytý na podlahe auta, unikol smrti a Saddám utiekol do Tikritu vďaka CIA a egyptskej informačnej službe.

Podľa Darwisha a niekoľkých bývalých vysokých pracovníkov CIA sa vtedy Saddám dostal do Sýrie a potom bol egyptskou informačnou službou presunutý do Bejrútu. Kým bol v Bejrúte, platila CIA jeho ubytovanie a podrobila ho krátkej drezúre. Potvrdili to bývalí pracovníci CIA a doplnili, že služba mu potom pomohla dostať sa do Káhiry. Jeden bývalý vládny pracovník, ktorý Saddáma poznal, povedal, že Saddám ani vtedy „nemal spôsoby“. Bol to bandita – „hrdlorez“.

V Káhire Saddáma umiestnili do apartmánu v susedstve Dukki, kde žili ľudia vyššej triedy a kde trávil čas hraním domina v kaviarni Indiana za dozoru CIA a egyptskej služby. Istý bývalý vládny úradník sa vyjadril: „V Káhire som často navštevoval podnik Groppie Café na ulici Emad Eldine Pasha, ktorý bol veľmi nóbl a veľmi snobský. Saddám by tam vzbudzoval pozornosť. Indiana bola klasická krčma.“

V tomto období Saddám často navštevoval americkú ambasádu, kde sídlili špecialisti CIA ako Miles Copeland a vedúci tamojšieho pracoviska CIA John Eichelberger, ktorí Saddáma poznali. Saddámovi americkí nadriadení ho dokonca nabádali, aby žiadal zvýšenie mesačných prídelov od svojich egyptských nadriadených, čo bolo niečo, čo ako povedal Darwish, egyptských pracovníkov netešilo, nakoľko vedeli o Saddámovych amerických kontaktoch. Toto tvrdenie potvrdil i vtedajší americký diplomat v Egypte.

CIA a jej podiel na masakre tisícov irackých komunistov

Vo februári 1963 bol Kasim zavraždený počas prevratu iniciovaného samotnou stranou Baas. Morris nedávno vyhlásil, že za týmto prevratom bola CIA, a odsúhlasil ho samotný prezident John F. Kennedy, ale istý bývalý, veľmi vysoko postavený pracovník CIA toto tvrdenia poprel. „Boli sme úplne ochromení,“ tvrdil. „Každý tu dookola pobehoval a pýtal sa: ‚Čo sa to, dopekla, stalo?’“ No všetci sa dali ihneď do práce.

Nič to, že Baas už prenasledovala komunistov, CIA poskytla ozbrojeným irackým národným gardistom zoznam potencionálnych komunistov, ktorí boli potom väznení, vypočúvaní a hromadne popravovaní. Darwish potvrdil, že masové vyvražďovanie vedené samotný m Saddámom sa odohralo v Qasr al-Nehayat, čo znamená doslova „Palác konca“. Niekdajší pracovník ministerstva zahraničných vecí USA povedal: „Boli sme úprimne radi, že sme sa ich zbavili. Pýtate sa či mali spravodlivý proces? To si snáď uťahujete. Toto bola vážna vec.“ Bývalý pracovník CIA povedal: „Trochu to pripomínalo záhadné vraždenie iránskych komunistov potom, čo sa dostal v roku 1979 k moci ajatolláh Chomejní. Všetkých jeho 4 000 komunistov bolo zrazu povraždených.

Britský výskumník Con Coughlin, autor knihy „Saddám: Kráľ Terroru“, cituje Jima Critchfielda, vtedy vysokého pracovníka služby na Strednom Východe, že zničenie Kasima a komunistov bolo „veľkým víťazstvom“. Dlhoročný tajný pracovník CIA a Critchfieldov priateľ povedal: „Jim bol na Strednom Východe skúsený. Neľutoval, že komunisti zmizli. Hralo sa na istotu.“

Saddám sa medzitým stal hlavou al-Jihaz a-Khas, tajného výzvedného aparátu strany Baas. Vzťah CIA a Obrannej informačnej služby (Defence Intelligence Agency – DIA) so Saddámom sa zosilnil začiatkom iránsko-irackej vojny v septembri 1980. Počas vojny CIA pravidelne posielala Saddámovi skupinu s informáciami o stave boja získanými zo systému vzdušnej kontroly a včasného varovania leteckého dozoru Saudskej Arábie, aby tak pomohli irackým ozbrojeným jednotkám. To potvrdil bývalý pracovník DIA. Tento človek tvrdil, že on osobne podpísal zmluvu medzi vetvou informačnej služby USA a Irakom a Iránom, ktorá zaručovala vytvorenie patovej situácie v bojovej situácii. „Keď som to podpísal, napadlo ma, že som sa asi zbláznil,“ povedal UPI.

Podľa Darwisha CIA a DIA poskytli vojenskú podporu Saddámovmu hrozivému útoku na iránske pozície na poloostrove al-Fao vo februári 1988 tým, že na tri dni ochromili iránske radary. Výhodné spojenectvo Saddáma s informačnou službou USA sa skončilo o druhej hodine rannej, 2. 8. 1990, keď 100 000 jednotiek, nasledovaných 300 tankami prepadli svojho suseda, Kuvajt. Niekdajší spojenec USA sa tak stal jeho najjedovatejším nepriateľom.

Zdroj: UPI (United Press International): Richard Sale

Víctor Jara: Príbeh revolučného speváka z Chile, ktorého navždy umlčala Pinochetova fašistická junta

Napísané , autor:

Potom mu prikázali: „Spievaj mrzák!“ Zmrzačený Victor však neváhal a  začal spievať obľúbenú pieseň „Venceremos!“ k jeho spevu sa pridal celý štadión. Krátko na to ho zavraždili. Spevák, umelec, učiteľ a politický aktivista z Chile sa narodil v roku 1932 neďaleko Santiaga. Zomrel spolu so stovkami ďalších zavraždených, pri hromadnej vražde na Štadióne Chile, 15. septembra 1973. Od roku 2003 sa tento štadión nazýva „Victor Jara Stadium“.

Victor sa narodil v rodine chudobných roľníkov. Už ako šesťročný pracoval na poli. Jeho negramotný otec, Manuel Jara, chcel, aby čím skôr pracoval. Považoval to za dôležitejšie, ako poslať Victora do školy. Manuel Jara mal problémy uživiť veľkú rodinu, začal piť a neskôr rodinu opustil. Jeho gramotná matka mu však poskytla základné vzdelanie a naučila ho hrať na gitaru. Sama sa živila hudbou. Zomrela, keď mal Victor 15 rokov. Začal študovať účtovníctvo, no neskôr prešiel do kňažského semináru. Po niekoľkých rokoch bol však cirkvou sklamaný a seminár opustil. Strávil pár rokov v armáde, no naďalej sa venoval folku a divadlu.

Victor_Jara-e1467135000766-980x458Jeho tvorbu ovplyvnila najmä latinskoamerická kultúra. Čiastočne bol ovplyvnený aj tvorbou Pavla Nerudu. V päťdesiatych rokoch začal hrávať s kapelou Cancumen. Bol členom latinskoamerického folkového hnutia Nueva cancion. Svoju prvú nahrávku zverejnil v roku 1966. Jeho piesne boli spájané s folkom a ľavicovými textami. Jednou zo známych piesní sú Plegaria a un Labrador (modlitba robotníka), či Te Recuerdo Amanda (nezabudnem Amanda), ktorú venoval svojej matke.

Svojimi piesňami podporoval Ľudovú jednotu. Koalíciu ľavicových strán, za ktorú kandidoval Salvador Allende na post prezidenta. Počas kampane pracoval ako dobrovoľník a tiež zadarmo vystupoval. V roku 1970 sa Allende stal chilským prezidentom. To bol impulz pre pravicovú opozíciu, ktorá s plnou podporou Pentagonu dosiahla fašistický vojenský prevrat. Ten vyvrcholil 11. septembra 1973 leteckým útokom na prezidentský palác, pri ktorom zahynul aj prezident Salvador Allende. Victor Jara sa v tej dobe nachádzal na Technickej univerzite, kde pôsobil ako učiteľ.

victor jara3Ráno 12.septembra bol spolu s ďalšími stovkami ľudí, prevažne členmi a sympatizantmi Ľudovej jednoty, odvlečený na Štadión Chile. Fašistická junta tu niekoľko dní mučila a zabíjala svoje obete. Victor Jara nebol výnimkou. Ak bol výnimkou, tak v brutálnosti jeho vraždy. Vrahovia ho zmrzačili, pričom mu zlomili rebrá a obe ruky. Potom mu prikázali: „Spievaj mrzák!“ Zmrzačený Victor však neváhal a začal spievať obľúbenú pieseň „Venceremos!“ k jeho spevu sa pridal celý štadión. Krátko na to ho zavraždili. Ešte pred smrťou stihol napísať báseň o podmienkach na štadióne. Báseň nemala názov, no je známa ako Estadio Chile.

Stanislav Pirošík- podpredseda Vzdoru-strany práce 

https://www.youtube.com/watch?v=en8yqVxuT-U

Britská polícia a tajné služby dodávali stavebným firmám zoznamy s nežiadúcimi osobami, ktoré bojovali za práva pracujúcich

Napísané , autor:

Vedeli ste, že za posledných 30 rokov britská polícia a britské tajné služby poskytovali veľkým stavebným podnikom v krajine zoznamy osôb, ktoré evidovali ako radikálne ľavicových aktivistov, či tzv. problémových zamestnancov, ktorí priveľmi poukazovali na porušovania práv pracujúcich a takýmto spôsobom im znemožňovali nájsť si plnohodnotnú prácu. Vďaka tomu, tisíce týchto aktivistov za práva pracujúcich bolo stále bez práce. Polícia a rozviedka M15 vytvorila databázu s vyše 3 200 menami osôb, ktoré dostali nálepku nežiadúci a ich jediný prečin bol ten, že organizovali pracujúcich v boji za svoje práva. Zložky archivovala tzv. Consulting Association, tajná organizácia financovaná veľkými britskými firmami zo stavebného priemyslu.

Pokračovať v čítaní →

Ako Čaputová spája a Zeman rozdeľuje…

Napísané , autor:

Keď som mal 9 rokov, bol u nás opravár pračiek. Keď došla reč na politiku, starká mu radšej nepovedala koho volila a povedala, že nevolila nikoho. „Lebo inak by nám tú práčku ani neopravil…“ vysvetľovala mi. Odovzdávanie cien „Slnko v sieti“ sa aj tento roku zmenilo na politickú agitku a neraz sme sa namiesto ďakovných rečí dozvedali, kto koho volil, alebo kto by koho volil keby mohol. Vraj máme prezidentku, ktorá spája, zatiaľ čo v ČR tomu tak na hrade nie je. Nemá to nič s filmom, ale nevadí. Je to však pravda?

Otvorene sa priznám, že mi až tak nevadí, že nevyhral Maroš Šefčovič, ale Zuzana Čaputová. Nevolil som nikoho z nich a aj ich zahraničná politika by bola rovnaká. Ide tu skôr o to, ktorá kapitalistická partia dostane svojho človeka na post prezidenta. Tiež sa priznám, že by ma za normálnych okolností nepotešilo, že minulý rok vyhral v ČR Miloš Zeman… to by tu však nesmeli byť ľudia, ktorí sa vydávajú za „morálnu elitu“, či už českého, alebo slovenského národa. Sú to oni ktorí rozdeľujú a používajú dvojaký meter, hoc aj so spravodlivým a nevinným výrazom tváre a rečami o slušnosti, akoby ju sami vynašli. Len kvôli nim som sa aspoň trošku radoval, že napriek ich neraz agresívnej „múdrosti“ a „slušnosti“ vyhral Zeman. Inak by mi to bolo úplne ukradnuté.

Toto je dobré, konečne zvíťazilo dobro (ktoré zrejme samo zostúpilo z nebies), zatiaľ čo v ČR je stále zlo… to asi vystúpilo zo samotných pekiel atď. Ak naša „morálna elita“ kritizuje protestné hnutie, či „antisystém“, alebo „konšpirátorov“ za to že si vytvárajú vlastnú realitu a zavádzajú, tak naša „morálna elita“ je presne taká istá, len fandí iným. Kritizovať niekoho za to, že bol 9. mája v Moskve je asi tak na úrovni argumentov o „sorošovských agentoch“.

Nemyslím si, že je správne maľovať Zuzane Čaputovej „židácky nos“, (opäť odvádzanie pozornosti od triednych záujmov len ku konštatovaniu, že za „všetko zlo“ môžu Židia a keby tu Židia neboli tak svet nemá žiaden problém, čo je obrovská chiméra) rovnako tak však odmietam, ak jej niekto maľuje anjelské krídla. Panna Mária Guadalopská by jej už teraz mohla závidieť.

Poďme ale k nadpisu. Podľa môjho názoru Zuzana Čaputová rozdeľuje rovnako tak, ako Miloš Zeman. Výrazná časť spoločnosti si jedného váži, o druhom sa vyjadruje kriticky. Ani jeden z prezidentov nespája celý národ a ani jeho výraznú časť. Jediným a zásadným rozdielom, prečo jeden „spája“ a druhý „rozdeľuje“, je náklonnosť našich „morálnych elít“, ktoré majú množstvo priestoru, peňazí a aj príležitosti k verejnému vyjadrovaniu sa k politike. Mnohí z nich sa tým dokonca živia. Na rozdiel od bežných ľudí s inými životnými starosťami. Aj z toho dovodu vznikla akási bublina, že tu máme zlo, ktoré vlastne nikto nevolí a nechce. Veď ak nám bratia Česi závidia p. Kisku, tak prečo si nezvolili jeho ekvivalent v ČR? Takých ľudí ako náš pán prezident je tam dosť. Je to len o tom, že niekto sa tu vydáva za hovorcu národa.

Uvediem iný príklad, ktorý rozdeľuje spoločnosť. Minulého roku na výročie 17. novembra hodila pražská kaviareň veniec od p.Zemana do smetného koša. Prečítajte si komentáre čitateľov pod článkami mainstreamových internetových spravodajských portálov. Nie, neznel tam potlesk, ako v sále na RTVS.

Už neraz sme videli dvojitý meter, aký sa používa pre nášho ideologicky nezávadného prezidenta. Tu daňové podvody, či šepkulácie s pozemkami nie sú problémom, to je slušné. Možno ak by Ján Kuciak žil, napísal by aj o ňom. Jeho práca a prehľad o praktikách súčasných špekulantov a podvodníkov mi je naozaj sympatický. Takých ľudí Slovensko potrebuje. Škoda že z mena „Ján Kuciak“ sa stal politický smer, škoda, že pripnutím odznačiku „ALL FOR JAN“ by som sa zaradil do skupiny ľudí, s ktorými v mnohom nesúhlasím a ktorých názory považujem za neslušné a neraz otvorene protiľudové. Napríklad v otázke odchodu do dôchodku. Oni radšej zachovajú kapitalizmus a nechajú ľudí umierať v práci, ako by mali podporovať zmenu systému, ktorom sa človek dôchodku normálne dožije, lebo by vlastnil výrobné prostriedky.

Na záver chcem dodať, že ja ako komunista sa odmietam podieľať na bojoch kapitalistických táborov. Odmietam boj „liberalizmu“ proti „konzervativizmu“, odmietam hovoriť či Mečiar, alebo Dzurinda, či Zeman alebo Schwarzenberg a či Fico, alebo Kiska. Ja riešim či kapitalizmus, alebo socializmus. Veď na tomto princípe funguje „demokracia“ v USA. Sú tam dve strany, ktoré sa hádajú o hlúpostiach, ale ekonomická podstata a zahraničná politika je rovnaká.

Tak ako mám problém s ideológmi kapitalizmu liberálneho a konzervatívneho, tak isto sa musím dištancovať od mnohých názorov v tzv. „antisystéme“, ktorý sa neraz tiež vyžíva v hlúpostiach, alebo robí z obetí nepriateľov a tým odvádza pozornosť od skutočného problému a stáva sa vlastne tiež len kapitalizmom. Čoskoro by som Vám rád predstavil našu víziu a pohľad na svet, ako víziu komunistov, nakoľko na tento balast z jednej strany a kapitalistickú propagandu zo strany druhej, sa už nedá pozerať.

Aby toto niekto nebral osobne, tiež cítim potrebu povedať, že toto nie je útok na radových voličov žiadneho kandidáta. Svojim spôsobom a keď sa do tých ľudí vcítim, chápem voličov každého kandidáta. Každý vidí problém inde a za to správne považuje niečo iné. Poznám ľudí, ktorí volili Čaputovú, Harabina, Kotlebu, Šefčoviča… Nemám potrebu a ani chuť niekoho z nich urážať a nemám problém s ním viesť diskusiu o mojich pohľadoch na vec, samozrejme za predpokladu, že bude za skutočne slušné Slovensko a nebude každého s iným názorom hneď urážat, či nejako označovať. Áno poznám aj takých – z oboch táborov.

Stanislav Pirošík- podpredseda Vzdoru-strany práce

Posolstvo Bruselu smerom k pozastaveniu zákona o odvode pre reťazce: Môže si aj väčšina obyvateľov schváliť nejaký zákon v referende, keď sa nepozdáva potentátom z EÚ, tak nebude!

Napísané , autor:


Vzdor-strana práce určite nie je fanúšikom Danka a SNSky, práve naopak, no pri zasiahnutí Európskej komisie proti zákonu suverénneho štátu sa nám núka viacero otázok a potvrdzuje sa zase raz, že jednoducho Slovensko už vlastnú svojprávnu politiku robiť nemôže. Keď sa to raz nepozdáva potentátom z EÚ, tak taký, či onaký zákon mať nebudeme, aj keď ho demokraticky schvália poslanci v parlamente.

O akom prehlbovaní demokracie je celý ten projekt EÚ, keď si zoberieme, že si tu kľudne môžeme niečo schváliť aj v referende, kde by to odsúhlasila väčšina obyvateľov SR, no keď sa to nebude pozdávať úradníkom v Bruseli, tak ten zákon nám nariadia zrušiť a je im jedno, že sa sním stotožňuje drvivá väčšina obyvateľov, ktorí slobodne o tom rozhodli…

Potentáti z EÚ takto zakročili už proti množstvu krajín. Pamätáme si napr.. na referendum v Írsku, kedy Íri odmietli Lisabonskú zmluvu, no EÚ im pod hrozobou sankcií a vydierania prikázala spraviť nové referendum, lebo sa im nepáčilo demokratické rozhodnutie väčšiny Írov, ktoré išlo proti záujmom hlavných EÚ…

Keď v Grécku museli okresávať financie na sociálne služby, no na armádu nie

Pripomeňme si, že keď EÚ nariadila Grécku škrtať všetky sociálne výdavky a vo veľkom privatizovať významné strategické podniky Grécka, tak EÚ nijak nevadilo, že Grécko vynakladá rekordných 2,38% HDP na armádu, čo je po USA, najviac vrámci NATO.

Grécko kúpilo v tej dobe 6 fregát za 2,5 miliardy eur, vrtuľníky za 400 miliónov eur, bojové vozidlá a 6 ponoriek v hodnote miliardy eur. Povedzme si, že predajcami tejto bojovej techniky boli hlavne nemecké, francúzske a americké spoločnosti, no zisk neputoval len do súkromných rúk, ale aj do štátnych pokladníc týchto krajín, takže chápete, prečo sa drastické škrtanie naordinované EÚ vyhlo armáde, vlastné zisky sú samozrejme prvoradé…

Grécko muselo obmedziť aj pracovné práva a silu odborov, vďaka ktorým mali pracujúci vyššie platy ako máme my. EÚ zakázala Grécku kolektívne vyjednávanie odborov, čo bolo ďalšie víťazstvo oligarchie a oslabenie pracujúcich.

Veľa Slovákov argumentovalo, že grécke platy, dôchodky a sociálne výdavky sú neadekvátne veľké a že je dobré že ich budú znižovať a že sú tam tieto reformi. Je to niečo neuveriteľné, ako ste skočili na lep oligarchii, miesto toho, aby ste sa zamysleli, že to vaše platy, dôchodky a sociálne prostriedky sú tak extrémne nízke a nie grécke platy tak vysoké a začali sa búriť proti tým žobračenkám, ktoré tu zarábame.

EÚ podmienila zaslanie ďalšich financií pre Grécko tým, že Grécko muselo sprivatizovať svoj štátny majetok v hodnote 50 miliárd Eur, ktorý dalo do rúk veriteľov EÚ a tá môže zasahovať do všetkých kým kľúčových zákonov, ktoré budú príjmané v gréckom parlamente. Vitajte v protektoráte Gŕecko, pod správou EÚ, či presnejšie Nemecka.

Ako výstižne hovorí jeden náš člen: „Pokiaľ štát schváli zvýšenie cien energii, zavedie poplatky v zdravotníctve, zozpredáva strategické podniky, alebo schváli niečo, čo zaťaží peňaženky bežných pracujúcich, vtedy EÚ a jej inštitúcie mlčia. Akonáhle sa niekto pokúsi, čo i len neparne siahnuť na zisky tých bohatých, alebo stačí naznačiť, že ich majú vysoké, už tu je v momente zásah z Bruselu…“

Ako sa slovenská pravica a jej podporovatelia tešia z protektorátneho postavenia Slovenska…

Slovenská pravicová opozícia, „nezávislí odborníci“ z rôznych think-tankov, alebo ich podporovatelia sa vytešujú, že komisia zrušila zákon z dielne SNS. Úplne sa na tom bavia a robia rôzne zosmiešňujúce grafiky na adresu SNS, no pritom sa títo ľudia vysmievajú z vlastnej hlúposti.

Neuvedomujú si to, že tu nejde o to, kto ten zákon predkladal, ale ide tu o to, že EÚ nám môže nakázať zrušenie akéhokoľvek zákona, ktorý v parlamente, alebo referendom príjmeme a tu končí všetká sranda… Bolo by zaujímavé vidieť, aké by boli reakcie tých istých ľudí, keby EÚ zakročila proti zákonu z ich dielne, zákonu, ktorý podporujú voliči pravice, tam by im ten úsmev rýchlo zamrzol a začal by krik, ako nejaká „socialistická“ EÚ potláča demokraciu a suverenitu našej krajiny… 😛

Vy ste sa potichúčku radovali z toho, že Gréci musia podstúpiť tvrdé protisociálne opatrenia, ktoré znížili životný štandart pracujúcim, kdežto oligarchii a boháčov sa to nijako nedotklo, tí si svoje nakradnuté peniažky starostlivo poukrívali v daňových rajoch. Tak isto sa teraz smejete SNS a Dankovi, že EÚ im zrušila zákon a pritom tu vôbec nejde o SNS, či Danka, ale o jasný precedens…, keď to niekto nechápe, tak nech už radšej nemoralizuje o nejakej slušnosti, demokracii, slobode, svojom názore, boji za dobro a podobne.

EÚ nám týmto jasne ukazuje, že na Slovensklu budú len také zákony, ktoré vyhovujú potentátom z Bruselu a keď nebudeme počúvať, tak nás čakajú sankcie, blokády, arbitráže, izolácia, nepokoje, destabilizácia a pri najhoršom aj nejaké tie represívno- vojenské akcie…

Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce


Dokument o marxistickom mysliteľovi Antoniovi Negrim – Revolta, ktorá nikdy nekončí (VIDEO + titulky)

Napísané , autor:

Film Antonio Negri – Revolta, ktorá nikdy nekončí. Dokument je príbeh jednej z výrazných mysliteľských osobností v Taliansku, kde dej prechádza jednotlivými etapami hnutia, ktoré vzniklo v 60-tych rokoch, od zrodu ako skupinky radikálnych ľavicových vysokoškolských študentov zaujímajúcich sa o marxizmus a postavenie pracujúcich v povojnovom Taliansku, cez vzrast hnutia pracujúcich, okupácie fabrík, po roztržky so štátom a talianskymi fašistickými skupinami, až po vznik Červených brigád, talianske politické súdy a emigrácie a súčasnosť.

Antonio Negri – filozof, bojovník, väzeň, emigrant a takzvaný „nepriateľ štátu“. V 70-tych rokoch strávil desať rokov vo väzení a štrnásť rokov v emigrácii v Paríži. V súčasnosti s Američanom Michaelom Hardtom svojimi knihami Impérium a Multitúda: Vojna a demokracia v ére impéria ovplyvnil celosvetové alterglobalizačné hnutia.