Pripomeňme si niekoľko viet Magdy Vášáryovej, niekdajšej členky SDKÚ a neúspešnej kandidátky na prezidenta, ktoré predniesla v jednom rozhovore. Tu sú jej skvostné výroky, nad ktorými bežný človek nevie, či sa ma smiať, alebo plakať: „Ještě je třeba, abychom začali být pyšní na to, čeho jsme dosáhli. Protože my jsme toho po roce 1989 dosáhli moc. Splnili jsme sny všech předešlých generací. A nejen nějaká naše elita – týká se to každého z nás, od lidí, kteří se starají o čistotu ulic, až po vzdělance…,“ povedala pre lidovky.cz. Celý rozhovor si môžete prečítať TU: http://www.lidovky.cz/magda-vasaryova-bojim-se-slabochu-dl0-/lide.aspx?c=A151015_194957_lide_ELE . Samozrejme, v tomto rozhovore tých perličiek nájdete omnoho viac.
Sami posúďte, ako boli naplnené sny všetkých predchádzajúcich generácií a ako sa z kapitalistického „úspechu“ a „blahobytu“ tešia všetci z nás… Je to až neuveriteľné, čítať toľko demagógie v tých niekoľkých vetách, ktoré vyslovila Vášáryová. Neviem, či táto pani bola niekdy medzi obyčajnými pracujúcimi na Slovensku, ktorí sa každý mesiac strachujú, či z tých mizerných výplat budú mať na uživenie svojich rodín.
Je zjavné, že keď sa niekto celý život pohybuje iba medzi smotánkou a oligarchiou, tak má o živote nás bežných pracujúcich v kapitalizme zidealizovanú predstavu, veď keď sa tak úžasne má slovenská smotánka a boháči, tak určite sa majú asi aj tí pracujúci podobne. Nemyslím si však, že to je jej nevedomosť, je to jej zbožné želanie, ako si ona predstavuje, ako by to malo v tom kapitalizme akože vyzerať, no my vieme, že to takto v kapitalizme vyzerať nikdy nebude. Ona však nemôže predsa priznať, aká je bezútešná realita bežných ľudí v kapitalizme, lebo tým by poprela celý ten podvod o blahobyte všetkých z nás v dnešnej dobe, ktorú tak od 89 všade ona a jej podobní nekriticky šíria.
Čo dodať na záver. Magda Vášáryová sa za socializmu objavovala v množstve natočených filmov, bez kvalitnej socialistickej kinematografie, by dnes nikto nevedel, kto je táto pani. Za socializmu si pekne hrala, žila si dobrý život, preslávila sa a stala sa slávnou a teda po 89 roku mohla z tejto popularity ťažiť, čo jasne využila, no zrazu sa z nej stala zúrivá antikomunistka, ktorá nenávidí všetko socialistické…
Nie je sa čomu čudovať, veď takých príkladov, lojálnych ľudí na teplých miestečkách a po prevrate horlivých antikomunistov, tu máme desaťtisíce. Pokrytectvo, ako sa len tak nevidí. Ako však máte veriť antikomunistickým a protisocialistickým slovám z úst ľudí, ktorí za socializmu toho pre seba vyťažili čo sa dalo… takým asi len poťukať na čelo, keď vám ovšem skôr nepríde nevoľno z toľkého ľudského pokrytectva a pre pokoj žalúdku, ich z ďaleka obídete. Nezaslúžia si nič iné, ako našu ignoráciu…
Je taká haluz. Zelená, plná miazgy. Keď však vietor bujne rozkolíše korunu stromu, ona len vetcho clivie s nosom v tráve. Odlomená. Trefné slová. A kto v nich vidí len peknú metaforu, odporúčam ďalej ani nečítať. Za hodnotou tejto myšlienky stojí už len to, aká je úplná a celistvá napriek tomu, že je iba vytrhnutá z kontextu. Koľko sklamania, irónie a zúfania sa tu skrýva. A aké silné sú tieto slová, keď dokážu uniesť toľko pravdy!
„Myšlienka slobody je inšpirujúca. Ale čo to znamená? Ak ste slobodní v politickom zmysle, ale nemáte jedlo, čo to je? Sloboda hladovať ? „Angela Davis
Angela Davis sa zapojila do boja za rovnoprávnosť Afroameričanov v USA a vstúpila do Komunistickej strany USA. Neskôr sa stala profesorkou na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Ako priamy kritik amerického imperializmu a belošskej nadradenosti, stala sa terčom prenasledovania a na základe vykonštruovaného obvinenia z vraždy a únosu, bola v roku 1970 uväznená. Zdvihla sa na jej podporu masívna mobilizácia po celom svete, kde ľudia požadovali jej slobodu. Angela bola prepustená v roku 1972. Pokračovala vo svojej politickej práci a vydala priekopnícku teoretickú prácu o vzťahu medzi rasou, triedou a pohlavím.
La Pasionaria – Dolores Ibárruri
„Fašisti nesmú prejsť. ¡No Pasaran! „
Španielska komunistka Dolores Ibárruri, známa ako La Pasionaria, dostala svoju prezývku vďaka svojim vášnivým prejavom, plných energie a nadšenia, s ktorými sa vrhala do mobilizovania ľudovej podpory pre Španielsku republiku a proti Frankovým fašistom. Stala sa pre Španielov a aj pre cudzincov symbolom protifašistického odboja. Počas španielskej občianskej vojny La Pasionaria inšpirovala antifašistov, komunistov a robotníkov a bola divokým súperom fašistov. Po porážke republiky opustila Španielsko a do vlasti sa opäť vrátila až po skoro 40-tich rokoch v roku 1977, k veľkej radosti mnohých španielskych ľudí.
Tamara Bunke- Tania
„Povedz El komandante a ja budem napĺňať poslanie bez ohľadu na to, ako dlho bude trvať.“
Tania sa narodila ako Tamara Bunke v Argentíne, do rodiny exilových nemeckých komunistických rodičov. V roku 1950 sa jej rodina vrátila do NDR, kde pracovala pre Slobodnú nemeckú mládež a Svetovú federáciu demokratickej mládeže. Po stretnutí s Che Guevarom v roku 1960, sa Tania presťahovala na Kubu, kde sa podieľala na kampani gramotnosti, ako aj na ďalšom revolučnom úsilí. Bola vybraná k účasti na Che Guevarovom pokuse začať ozbrojený boj v Bolívii, kde operovala ako tajná spojka komunistických povstalcov niekoľko rokov. Jej lojalita k boju bola neochvejná aj napriek tomu, že sa pretrhali všetky väzby so svojimi priateľmi a rodinou, aby bezpečne dokončila svoje poslanie. Tania bola jedna z posledných prežívajúcich členov partizánskej skupiny Che Guevaru, no napokon aj ona bola zabitá bolívijskou armádou v auguste 1967.
Annie Buller
“ Vo Zväze krajčírok bolo nadšenie a bojovný duch. Dievčatá v mladom veku, ženy v strednom veku, všetky nadšene a spoločne pracovali na vytvorení zväzu. Bolo to naozaj ich, po všetkých tých debatách … Prvýkrát vo svojom pracovnom živote boli brané ako ľudské bytosti, ktoré majú zmysel života a ktoré boli súčasťou veľkého hnutia.“
Annie Buller bola vedúcou členkou Komunistickej strany Kanady a militantná organizátorka, ktorá cestovala v 20-tých a 30-tých rokoch po krajine a organizovala do odborov baníkov, krajčírky a robotníkov z ostatných sektorov. Bola dvakrát uväznená po dobu niekoľkých rokov, čo bolo súčasťou vládnych represií proti kanadským komunistom. Bullerovú nikdy neodradili od jej hlbokého presvedčenia, že v Kanade musí zavládnuť socializmus. Počas svojho života tiež pracovala ako organizátorka nezamestnaných, či v kampani proti fašizmu a neskôr vietnamskej vojne a napísala viacero publikácií. V policajných spisoch ju opisovali ako veľmi charizmatickú a silnú rečníčku, ktorá bola veľmi obľúbená medzi robotníkmi a veľmi nebezpečná agitátorka.
Constance Markievicz
„Ja stojím za ideálom robotníckej republiky.“
Prezývali ju aj povstalecká kontesa, táto bojovníčka za írsku nezávislosť bola atypická vzhľadom k tomu, že sa narodila do anglo-írskej rodiny aristokratov. Odmietla aristokratický život, čo ju hlboko zasiahlo a na vlastnej koži spoznala chudobný život v Dublinskych slumoch, Markieviczová navrhla uniformu írskej ľudovej armády, kedy túto uniformu nosila spolu s jej legendárnymi klobúkmi. Bola veľkou stúpenkyňou socialistického odborového revolucionára Jamesa Connolyho, ktorý bol jeden z vodcov povstania za nezávislosť Írska. Zapojila sa do írskeho povstania z roku 1916, po ktorom bola Britmi odsúdená na trest smrti spolu s ostatnými vodcami povstania, no neskôr bol jej rozsudok zrušený kvôli tomu, že išlo o ženu.
Rosa Luxemburgová
„Váš „poriadok“ je postavený na piesku. Zajtra revolúcia povstane znovu, skrížia sa zbrane, a ku vášmu zdeseniu, budú sálajúce trumpety hlásať: Bol som, som a budem !“
Narodila sa niekoľko dní pred vyhlásením Parížskej komúny a zomrela len rok po Októbrovej revolúcii,. Celý svoj život venovala boju za svetovú socialistickú revolúciu. Bola poprednou socialistickou intelektuálkou a teoretičkou a bola aktívnou členkou poľskej a potom nemeckej sociálnej demokracie, s ktorou sa nakoniec rozišla kvôli tomu, že sociálna demokracia podporila 1. svetovú vojnu. Patrila k zakladateľom organizácie Spartakus, z ktorej sa neskôr stala Komunistická strana Nemecka. Róza sa stala aj jedným z vodcov generálneho štrajku a povstania z roku 1919. Bola dvakrát uväznená a nakoniec zavraždená pravicovými polovojenskými skupinami. Luxemburgová tak zaplatil za presadzovanie svojich myšlienok tú najväčšiu cenu.
Nguyen Thi Binh
„Povinnosťou všetkých Vietnamcov je, aby si navzájom pomáhali v boji proti cudzím agresorom za nezávislosť krajiny a za mier.“
Nguyen Thi Binh, ktorá sa stala známou po celom svete, ako Madam Binh, sa zapojila do vietnamskej revolúcie v roku 1940, počas bojov proti Francúzom. Vstúpila do Komunistickej strany Vietnamu a stala sa diplomatkou. Binh reprezentovala Dočasnú revolučnú vládu Južného Vietnamu, počas ťažkých rokov rokovaní so Spojenými štátmi a bola jedným zo signatárov Parížskej dohody, ktorá nakoniec skončila americkú vojnu proti Vietnamu. Po vojne sa Binh stala ministerkou zahraničia, ministerkou školstva a nakoniec viceprezidentkou krajiny.
Ruth First
„Považujem sa za Afričanku a nič mi nie je cennejšie.“
Ruth Firstová bola dieťaťom komunistických rodičov a bola súčasťou malej menšiny bielych Juhoafričanov, ktorí bojovali proti režimu apartheidu. Stala sa členkou komunistickej strany a za svoju politickú činnosť bola opakovane väznená a mučená. Po svojom prepustení odišla do exilu vo Veľkej Británii a niekoľkých afrických krajín, kde sa aj naďalej podieľala na boji proti apartheidu v Juhoafrickej republike. V roku 1982 bola zavraždená aparteidnou tajnou službou Juhoafrickej republiky.
„Ja som sa samozrejme nenarodila ako partizánka, či revolucionárka. Ale ja som vedela, že kubánski roľníci ma nasledovali, keď cítili, že máme šancu proti Batistovi. Musela som im ukázať, že sme mali šancu. „- Celia Sanchez
Každá zo štyroch žien, najviac spojené s triumfom kubánskej revolúcie, mala fascinujúci a inšpirujúci príbeh. Haydee Santamaria a Melba Hernandez sa pridali k revolučnému boju a 26. Júla sa zúčastnili známeho útoku na kasárne Moncada v Santiagu. Táto akcia dala aj celkový názov mladému revolučnému hnutiu. Haydee sa po revolúcii venovala rozvoju a podpore svetovo preslávenej kubánskej kultúry, založila organizáciu Casa de las Americas, ktorá pomáhala rozvíjať kultúru po Latinskej Amerike a Karibiku.
Vilma Espin bola chemickou inžinierkou a baletkou, ktorá sa narodila do bohatej rodiny. Ako mladá žena pôsobila ako posol revolučného hnutia medzi členmi pôsobiacimi v Mexiku a na Kube a po revolúcii bola zodpovedná za založenie Federácie kubánskych žien, ktorá bojovala za práva žien v kubánskej spoločnosti.
Celia Sanchez patrila k vedúcim osobnostiam partizánskeho hnutia na Kube a celý svoj život zasvätila budovaniu kubánskeho socializmu a zachovaniu historických záznamov o revolúcii. Krásny Park Lenin v Havane bol postavený pod jej vedením pre potešenie kubánskeho ľudu a pri vstupe do parku stojí jej socha, ktorá pripomína túto veľkú revolucionárku.
Spracoval Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce
Pred pár dňami sme si pripomenuli úmrtie slávnej fotografky, herečky, modelky, aktivistky a odhodlanej komunistky, Tiny Modotti, ktorá odišla z tohto sveta 5.januára 1942. Pre mnohých ľudí na Slovensku je táto žena úplne neznáma, preto najbližšie riadky budú venované práve jej životu. Tina sa narodila 16. augusta 1896 v Taliansku, no v roku 1913 odišla za svojim otcom do USA. V Amerike sa objavila vo viacerých filmoch, hrách, operách a pracovala tam aj ako modelka a začala sa stretávať s vtedajšou umeleckou a intelektuálnou avantgardou.
V USA sa spoznala so slávnym fotografom Edwardom Westonom, čo malo pre ňu osudový význam, nakoľko sa začala intenzívne venovať fotografovaniu. Weston a Tina spolu prežili aj milenecký vzťah. Obidvaja sa neskôr presťahovali do Mexiko city, kde si otvorili fotografický ateliér. Práve v Mexiku sa Tina zoznámila so slávnymi maliarmi a komunistami- Fridou Kahlo a Diegom Riverom, s ktorými udržiavala priateľský vzťah ( ten sa skončil potom, čo Modotti schvaľovala vylúčenie Diega Riveru z Komunistickej strany Mexika ) a tu začína aj jej cesta angažovania sa v komunistickom hnutí.
V roku 1925 vstúpila do komunistickej organizácie Medzinárodná červená pomoc, ktorú zriadila Kominterna. Organizácia bola založená v roku 1922, aby fungovala ako „medzinárodný politický Červený kríž“ a poskytovala materiálnu a morálnu pomoc politickým väzňom z radov robotníckej triedy, antifašistov a komunistov po celom svete. V roku 1927 vstúpila do Komunistickej strany Mexika. Jej fotografie sa začali objavovať vo viacerých mexických, či nemeckých komunistických periodikách. Jej kariéra fotografky sa dá rozdeliť do dvoch etáp: romantickej a revolučnej. Venovala sa aj foteniu aktov.
V roku 1928 začala vzťah s exilovým kubánskym aktivistom Juliom Antonom Mellom, ktorý patril k zakladateľom Komunistickej strany Kuby.V roku 1929 však bol Julio Antonio Mella zavraždený priamo Tine v náručí, keď odchádzali z kancelárie Medzinárodnej červenej pomoci. Bola okamžite zatknutá, ale neskôr prepustená a zbavená obvinenia. Dokonca bola obvinená z atentátu na prezidenta Mexika Pascuala Ortiza Rubia.V dôsledku antikomunistickej kampane mexickej vlády bola vyhnaná z Mexika v roku 1930.
Najprv strávila niekoľko mesiacov v Berlíne v Nemecku. Talianska fašistická vláda žiadala jej vydanie do Talianska, kde ju chceli súdiť za jej komunistickú činnosť. Aktívne pomáhala talianskému antifašistickému hnutiu a zvažovala sa vrátiť aj do Talianska, kde chcele vstúpiť do odboja proti Mussoliniho fašistickému režimu. V Nemecku sa začali drať k moci nacisti a tak odišla do Moskvy, kde žila a pracovala niekoľko rokov pre Kominternu, aj ako tajná agentka pôsobiaca po Európe.
Po vypuknutí španielskej občianskej vojny v roku 1936 odišla do Španielska pod krycím menom Maria, kde zostala a pracovala pre republikánsky antifašistický tábor až do roku 1939, kedy Francoví fašisti ovládli celú krajinu. Odišla tajne do Mexika, kde zomrela na srdcové zlyhanie v taxíku, keď sa vracala z večere u rodiny Pabla Nerudu, ďalšieho slávneho spisovateľa a komunistu, ktorého zavraždil Pinochetov režim.
Jej život bol plný dobrodružstva, prežila ho naplno, aj keď zomrela v mladom veku, bola oddaná komunistickej myšlienke a zažila viacero mileneckých vzťahov s významnými umelcami a komunistami. Niektoré jej fotky sa stali celosvetovo známe a patria dodnes do zlatej pokladnice svetového umeleckého dedičstva. Viedla slobodný, umelecký, bohémsky, avantgardný život, ktorý dokázala skĺbiť s obetavou prácou pre komunistické, robotnícke, ženské a antifašistické hnutie. Určite ostane inšpiratívnou a výraznou osobnosťou nie len nášho hnutia, ale dejín 20.storočia.
Potom mu prikázali: „Spievaj mrzák!“ Zmrzačený Victor však neváhal a začal spievať obľúbenú pieseň „Venceremos!“ k jeho spevu sa pridal celý štadión. Krátko na to ho zavraždili. Spevák, umelec, učiteľ a politický aktivista z Chile sa narodil v roku 1932 neďaleko Santiaga. Zomrel spolu so stovkami ďalších zavraždených, pri hromadnej vražde na Štadióne Chile, 15. septembra 1973. Od roku 2003 sa tento štadión nazýva „Victor Jara Stadium“.
Victor sa narodil v rodine chudobných roľníkov. Už ako šesťročný pracoval na poli. Jeho negramotný otec, Manuel Jara, chcel, aby čím skôr pracoval. Považoval to za dôležitejšie, ako poslať Victora do školy. Manuel Jara mal problémy uživiť veľkú rodinu, začal piť a neskôr rodinu opustil. Jeho gramotná matka mu však poskytla základné vzdelanie a naučila ho hrať na gitaru. Sama sa živila hudbou. Zomrela, keď mal Victor 15 rokov. Začal študovať účtovníctvo, no neskôr prešiel do kňažského semináru. Po niekoľkých rokoch bol však cirkvou sklamaný a seminár opustil. Strávil pár rokov v armáde, no naďalej sa venoval folku a divadlu.
Jeho tvorbu ovplyvnila najmä latinskoamerická kultúra. Čiastočne bol ovplyvnený aj tvorbou Pavla Nerudu. V päťdesiatych rokoch začal hrávať s kapelou Cancumen. Bol členom latinskoamerického folkového hnutia Nueva cancion. Svoju prvú nahrávku zverejnil v roku 1966. Jeho piesne boli spájané s folkom a ľavicovými textami. Jednou zo známych piesní sú Plegaria a un Labrador (modlitba robotníka), či Te Recuerdo Amanda (nezabudnem Amanda), ktorú venoval svojej matke.
Svojimi piesňami podporoval Ľudovú jednotu. Koalíciu ľavicových strán, za ktorú kandidoval Salvador Allende na post prezidenta. Počas kampane pracoval ako dobrovoľník a tiež zadarmo vystupoval. V roku 1970 sa Allende stal chilským prezidentom. To bol impulz pre pravicovú opozíciu, ktorá s plnou podporou Pentagonu dosiahla fašistický vojenský prevrat. Ten vyvrcholil 11. septembra 1973 leteckým útokom na prezidentský palác, pri ktorom zahynul aj prezident Salvador Allende. Victor Jara sa v tej dobe nachádzal na Technickej univerzite, kde pôsobil ako učiteľ.
Ráno 12.septembra bol spolu s ďalšími stovkami ľudí, prevažne členmi a sympatizantmi Ľudovej jednoty, odvlečený na Štadión Chile. Fašistická junta tu niekoľko dní mučila a zabíjala svoje obete. Victor Jara nebol výnimkou. Ak bol výnimkou, tak v brutálnosti jeho vraždy. Vrahovia ho zmrzačili, pričom mu zlomili rebrá a obe ruky. Potom mu prikázali: „Spievaj mrzák!“ Zmrzačený Victor však neváhal a začal spievať obľúbenú pieseň „Venceremos!“ k jeho spevu sa pridal celý štadión. Krátko na to ho zavraždili. Ešte pred smrťou stihol napísať báseň o podmienkach na štadióne. Báseň nemala názov, no je známa ako Estadio Chile.
Stanislav Pirošík- podpredseda Vzdoru-strany práce
Futbal je nepochybne športom číslo jedna na svete. Je súčasťou našich životov a dianie na tribúnach futbalových stánkov niekedy odráža i svet za ich bránami. Množstvo futbalových klubov preslávili ich fanúšikovia, a to nielen vďaka chorálom a nápaditým choreografiám, ale aj kvôli vyhraneným politickým názorom. Mnohé z nich si osvojili ľavicový svetonázor, tu je zoznam niektorých.
Poľské úrady dali zlikvidovať tento pamätník, ktorý bol prakticky posledným pamätníkom padlým vojakom Červenej armády vo Varšave, ktorý sa ešte nachádzal mimo cintorína padlých Sovietov. Ostatné boli odstránené už skôr. Pamätník stál na mieste, kde boli v roku 1944 pochovaní padlí vojaci Červenej armády, ktorí oslobodzovali Varšavu. Pripomeňme, že pri oslobodzovaní Poľska padlo až 600-tisíc vojakov Červenej armády. Nacisti postupne vyvražďovali poľský národ a keby nebolo ZSSR, tak nacisti by poľský národ totálne vyhladili.
Tak ako na Ukrajine, tak aj v dnešnom Poľsku prebieha masové ničenie všetkých pamätníkov, ktoré sú spojené so socializmom a ničeniu sa nevyhlo aj množstvo pamätníkov vojakov Červenej armády, ktorí porazili nacizmus.
V Poľsku sú vo veľkom súdení a prenasledovaní dnešní členovia Komunistickej strany Poľska a samotná strana čelí obrovskému diskriminačnému tlaku a prakticky funguje v poloilegalite.
Vzdor-strana práce tvrdo odsudzuje zničenie tohto pamätníka. Ničenie pamätníkov Červenej armády je výrazom barbarstva, ktorý môžeme zrovnávať s akciami Talibanu, či Islamského štátu, ktorí systematicky ničili všetky pamiatky, ktoré nevyhovovali ich ideológii, presne tak, ako sa to dnes deje v Poľsku a na Ukrajine… Historická pravda nemôže byť zničená kladivom!
Všetkým, ktorí nepoznajú seriál Peaky Blinders, dávame do pozornosti tento unikátny seriál, ktorý sa oplatí pozrieť. Práve beží už 4.séria, v ktorom je jednou z hlavných postáv aj anglická odborárka a členka Komunistickej strany Veľkej Británie Jessie Eden, ktorá sa preslávila svojim bojom za práva robotníkov a žien, kedy napr. v roku 1931 viedla slávny štrajk v Birminghame, ktorého sa zúčastnilo 10 000 žien. Tento seriál tak oživuje aj príbeh jednej z najvýznamnejších predstaviteliek komunistického hnutia v Anglicku.
Kto o tomto seriáli ešte nepočul, tak dej sa odohráva v 20-tych rokoch 20.storočia v Anglicku v meste Birmingham a hlavnými hrdinami sú príslušníci anglického rodinného cigánskeho gangu Shelbyovcov. S týmto seriálom sa vrátite o 100 rokov dozadu, do priemyselného, špinavého a vždy zadymeného Birminghamu, kde sa zoznámite so životom utláčanej robotníckej triedy, preniknete do sveta anglických komunistov, írskych robotníkov, ktorí organizovali svoj boj pomocou Írskej republikánskej armády ( IRA ), ruských šľachticov a bielogvardejcov v emigrácii, tajných agentov, do sveta cigánskych, talianskych, či židovských gangov v Anglicku…
Bol aktívnym členom hnutia za ľudské práva v USA a bojovníkom proti imperializmu. Robeson bol otvorene proti fašizmu za občianskej vojny v Španielsku a aktívne sa zúčastňoval na práci v hnutí na podporu španielskeho antifašistického republikánskeho tábora a stal sa aj aktívnym politickým aktivistom.
Počas éry veľkého antikomunistu senátora McCarthyho, kedy sa v USA prenasledovali politickí oponenti za tzv neamerickú činnosť, bol aj Robeson zaradený na tzv. Čiernu listinu nelojálnych občanov USA, za jeho koketovanie s komunizmom, ako aj za jeho kritiku americkej vlády.
Časom sa presťahoval do Harlemu, vtedajšieho černošského geta. Publikoval periodikum kritické k americkej politike. Robeson zomrel vo veku 77 rokov.
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.SúhlasímNesúhlasím
