Tí ktorí viac žijú na Facebooku si možno všimli stránky, ktoré si robia „srandu“ z každého, kto odmieta kapitalistický ekonomický neoliberalizmus, členstvo Slovenska v NATO a EÚ, alebo nedajbože odmieta hystériu proti Rusku. Tieto stránky sa neraz hrdia svojim údajným „antifašizmom“. Nebudem tu teraz rozoberať prízemnosť týchto stránok a fakty, že sa smejú aj z ľudí, ktorí sú na invalidnom vozíku, že ich inkvizícia sa dotýka každého kritika kapitalizmu a zamerajme sa výhradne na ich postoj ku KĽSNS. Strana KĽSNS je rovnako ako autorom kadejakých pofidérnych facebookových stránok, nie je sympatická ani nám. Akoby aj mohla, veď Marián Kotleba je antikomunista, ktorý ešte donedávna označoval SNP ako „židoboľševický puč“, je za zotrvanie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a teda za zachovanie kapitalizmu a za vzor nám dával klérofašistické obdobie ľudáckeho Slovenského štátu, ktoré kolaborovalo s nacistami a keby nacisti vyhrali vojnu, tak Slovákov by čakalo vyhladzovanie, nakoľko Hitler hlásal vyčistiť Európu od Židov, Rómov a Slovanov. Veď videli sme aj nacistické vyhladzovanie slovanských národov ako Poliakov, Rusov, Bielorusov, Ukrajincov v praxi… Kto si myslí, že Hitler by Slovákov ušetril, lebo boli jeho spojencami, je totálne vedľa, čo potvrdzujú aj archívne správy.
Napriek tomu strana KĽSNS nesie so sebou istý náznak „protisystémovosti“. Prečo? Preto, lebo je to opozičná strana, ktorá nevznikla zo zámožných kruhov. Marián Kotleba tiež prešiel istou zmenou a z jasne vyhraneného ľudáka sa stala akási jediná protestná sila, ktorá sa dostala do parlamentu. Došlo k istému odideologizovaniu, nadnesene povedané „k fašistickému revizionizmu“.
Strana stratila svoju ľudácku vyhranenosť (napríklad oproti Slovenskej pospolitosti, ktorá sa vo veľkom bratá s práporom Azov na Ukrajine) a nabrala množstvo protestných hlasov. Dnes nie je možné tvrdiť, že každý radový člen, či volič KĽSNS je ľudák a fašista. Dnes je ťažko zadefinovať nejakú ucelenú ideológiu tejto strany. Z Kotlebu – „vodcu“ úzkej skupiny ľudákov s fakľou v ruke sa stal protestný hlas nespokojných Slovákov v parlamente. Nepochybujem o obmedzenostiach tejto strany, vrátane tých mentálnych, keď čítam niektoré statusy, no na strane druhej trocha chápem ich voličov.
Stránka ZOMRI, či Prečo ľuďom hrabe si zvolili inú stratégiu – robiť si srandu z každého, kto akýmkoľvek spôsobom podporuje KĽSNS, pričom však neponúka žiadnu alternatívu, iba agresívne udržiavanie súčasného protiľudového kapitalistického režimu, vďaka ktorého zlyhávaniu pri základných sociálnych a humanistických otázkach, otázkach rovnosti a spravodlivosti, je fašizácia na vzostupe v celej Európe. Táto taktika je veľmi krátkozraká, obmedzená a v podstate ignorujúca príčinu, prečo KĽSNS dokáže nazbierať okolo 10%. Každý spoločenský jav má svoju príčinu a obmedzovať sa na to, že je to len prejavom hlúposti a negramotnosti je veľmi scestné. Takýmto spôsobom sa budú admini stránky ako ZOMRI smiať dovtedy, až sa dosmejú.
Vezmime si takú migračnú krízu
Nepatrím k tým ľuďom, ktorí šíria protimoslimskú nenávisť, alebo nenávisť k obyvateľom tretieho sveta, ktorí sú už stáročia zdieraní a okrádaní západným kapitálom od rabovania prírody až po vojny. No rovnako tak nepatrím k ľuďom, ktorí sú k migračnej kríze ľahostajní, tvária sa, že sa nič nedeje a len si robia srandu z tej prvej skupiny ľudí. Je to práve západný imperializmus, ktorý je vinný za migračnú krízu a je to migračná kríza, ktorá je vinná z nárastu fašistických a nenávistných nálad z oboch strán. A aby bol zákon nahradený násilím, k tomu sa čoraz viac približujeme.
Keď vidíme zábery z koncentračných táborov, mnohí ľudia si povedia „Aké hrôzy napáchal fašizmus“, avšak ja si poviem „Kam až dokáže dospieť kapitalizmus –a zasa k tomu logicky speje“. Pri tomto vývoji spoločnosti možno zistia, že Marián Kotleba je ten najmenší problém a že pri hromadení protirečeniach kapitalizmu je najdôležitejšia fašizácia triedne neuvedomelej spoločnosti, ktorá vidí dôsledky, no nevidí príčiny. Ak toto bude pokračovať ďalej, tak nič nebráni tomu, aby národy a rasy povstali proti sebe, aby začalo vraždenie medzi viac a menej vykorisťovaným pričom páni a príčiny tohto nešťastia ostanú nedotknuté.
Náš spôsob nie je robiť si srandu z ľudí, ktorí majú plné zuby toho čo sa deje a sú povedzme dezorientovaní v príčinách. Naša cesta je poukazovať na skutočné príčiny týchto problémov, odviesť ich pozornosť od nenávisti k iným národom či rasám, k prekonaniu kapitalistického zriadenia, ktoré tieto národy a rasy poštváva proti sebe.
Kapitalistickí politici a média označili za vinníkov násilia na protestoch proti G20 v Hamburgu ľavicových demonštrantov. Poďme sa však pozrieť na zásahy polície na tejto akcii. V sobotu sa konala pokojná demonštrácia,kde sa zúčastnilo približne 200-tisíc ľudí pod názvom NieG20 Demo, ktoré zvolali odbory, no polícia proti nim zasiahla aj vodnými delami a snažila sa demonštráciu rozdeliť a rozbiť.
Provokácie polície pokračovali celý týždeň, od prvého vysťahovania protestných táborov. Líder nemeckej Die Linke povedal potom čo navštívil protest s názvom Vitajte v pekle, že polícia bola jasné zodpovedná za strety počas tohto dňa. oveľa skôr,ako zasiahli príslušníci tzv. Čierneho bloku. Niektorí organizátori protestov hovoria, že to ale neoprávňuje žiadne zbytočné ničenie zo strany minority protestujúcich,ale pomáha to vysvetliť,prečo bol Hamburg scénou násilností, ktoré sa nevyskytli pri takýchto protestoch v Seattle a Janove. Viac sa dočítate aj v článku: Hovoria o terore demonštrantov proti G20 v Hamburgu: Tí istí novinári a politici nazývali vyčíňanie demonštrantov na Ukrajine bojom za slobodu a demokraciu…
Turecký diktátor Erdogan sa vystatuje, ako strojcom puču „zrazí hlavy“, vo väzniciach hnije 50-tisíc politických väzňov, 145tisíc ľudí prepustili z práce, turecká armáda povraždila tisíce Kurdov a podporuje islamistov: Lajčák a teda Slovensko však podporuje snahy Turecka o vstup do EÚ a pre Kisku je Turecko ostrovom stability…
„Nikto, kto zradí tento národ, nemôže zostať nepotrestaný,“povedal Erdogan, ktorý tvrdo bojuje za obnovenie trestu smrti: „Až návrh prejde parlamentom – a ja verím, že ho parlament schváli – a dostane sa ku mne, bez váhania ho podpíšem.“ Erdogan dal uväzniť už 50 tisíc ľudí a viac ako 150 tisíc ľudí je vyšetrovaných. Až 145 tisíc štátnych zamestnancov, vojakov, policajtov a pedagógov bolo prepustených z práce… a čo na to náš šéf rezortu diplomacie Lajčák: „Slovensko podporuje ambície Turecka stať sa členom EÚ. Pamätáme si veľmi dobre, ako Turecko bolo nápomocné v čase našej integrácie do Severoatlantickej aliancie a dnes sme zase pripravení pomôcť našimi skúsenosťami, naším vplyvom, aby Turecko dosiahlo svoj deklarovaný cieľ stať sa členom EÚ.“
Pri Erdoganovej návšteve Slovenska prezident Kiska vyhlásil: “Práve v tomto nepokojnom svete je Turecko ostrovom stability a štítom voči hrozbám pre našu bezpečnosť.”
Vzdor-strana práce preto jasne považuje Erdoganov režim za diktátorský, šovinistický a islamistický, dokonca Erdogan sníva o obnovení niekdajšej Osmanskej ríše, čo môžeme vidieť aj pri nerešpektovaní hraníc Sýrie. Nezabúdajme, ako sa Erdogan nepriateľsky vyjadroval počas kampane na adresu Európy a ako vyzýval Turkov, žijúcich v Európe, aby mali čo najviac detí a takto dali populačne odpoveď Európanom a ovládli ich krajiny, alebo na výroky, kedy odkazoval európskym štátom, aby zakazovali protiturecké demonštrácie. Tiež nezabúdame ani na vydieranie Európy tým, keď sa vyhrážal, že vpustí k nám státisíce migrantov.
Vzdor-strana práce tiež jasne hovorí, že krajina s takýmto režimom nemá čo hľadať v EÚ a preto Turecku treba zrušiť prístupové rokovania o vstupe do EÚ. Nezabúdajme na slová prezidenta Kisku, ktorý nazval Erdogana svojim priateľom a Turecko ostrovčekom stability. O čom nás to Kiska presviedčal? Keď si však uvedomíme súvislosti, robil tak preto, lebo USA považujú Turecko za svojho strategického partnera a určite nebudú chcieť ani po tomto vývoji nijak ohroziť toto partnerstvo. USA a západné mocnosti ako Francúzsko, či Veľká Británia potrebujú Turecko ako svojho strategického hráča na destabilizáciu a ovládanie arabského sveta.
Erdoganov režim si pošpinil svoje ruky aj krvavou vojnovou politikou voči Kurdom, či už žijúcim v Turecku, alebo Sýrii, svojou spoluprácou s islamistickými povstalcami v Sýrii, prenasledovaním opozície, prepúšťaním desiatok tisíc ľudí zo štátnej správy a zatváraním ďalších tisícov odporcov do väzníc. V Turecku sekularizmus dostal vážne trhliny a Erdogan bude teraz intenzívnejšie islamizovať túto krajinu. Viac sa dočítate aj TU: http://vzdor.org/?p=3703
V centre anglického mesta Manchester slávnostne odhalili sochu Friedricha Engelsa, ktorý spolu s Karlom Marxom vytvorili nové filozofické učenie, na ktorého základe vzniklo celosvetové komunistické hnutie. Symbolicky sa tak tento Ikonický socialistický mysliteľ Friedrich Engels vrátil do Manchestru po 150 rokoch, nakoľko toto mesto je veľmi späté s jeho pôsobením. . Socha Engelsa bola privezená do Anglicka z Ukrajiny, kde bola terčom vandalizmu novodobých neonacistických banderovských skupín a kde ju čakal smutný osud, nakoľko ukrajinská vláda nariadila odstrániť všetky sochy, ktoré boli spojené s komunistickým hnutím a ZSSR, takže na Ukrajine by bola táto socha určite zničená. Nečudujme sa, keďže dnešná ukrajinská vláda dáva za vzor vlastenectva kolaborantov a ukrajinských nacistov z SSodielov a banderovských hrdlorezov a znižuje vážnosť antifašistov z Červenej armády a partizánskych skupín a tak pošliapava celý antifašistický odkaz miliónov Ukrajincov, ktorí sa postavili nacizmu a ukrajinským kolaborantom a mnohí z nich pri tom položili životy.
Umelec Phil Collins pripravuje aj film o putovaní a osude tejto sochy, kde budú aj rozhovory s pracujúcimi z Manchestru a Salfordu, ktorí hovoria o každodennom boji proti súčasnej politickej kríze. Collins povedal: „V mnohých veciach je to dôležitejšie, ako kedykoľvek predtým, aby sa pamätalo na Engelsovo dedičstvo – a duch solidarity a dôstojnosti, ktorý sa tiahne v jeho jadre.“
1. Engels prišiel do Manchesteru v roku 1842 a pokračoval zaznamenávaní chudoby robotníkov v meste vo svojej práci „Stav robotníckej triedy v Anglicku“, ktorý bol zverejnený v roku 1845. Dielo bolo napísané v nemčine a až v roku 1885, bolo toto dielo preložené do angličtiny.
2. Engels hovoril viac ako 20timi jazykmi: rusky, írsky gaelský, španielsky, poľský, francúzsky a anglický jazyk… Hovoril aj perzským jazykom, ktorý sa učil len tri týždne.
3. V jeho ľúbostnom živote boli dve ženy. Mary Burnsová, bola 18-ročná továrenská robotníčka,s ktorou Engels žil vo vzťahu až do jej smrti.
Po jej smrti Engels začal vzťah s mladšou sestrou zosnulej Mary, Lizzie, s ktorou sa neskôr zosobášil na smrteľnej posteli.
4. Engels pracoval v Salforde. Mladý Nemec pôvodne prišiel do Manchesteru v decembri 1842 pracovať v ústredí rodinnej firmy Ermen & Engels, vo Weaste. Zostal tam 30 rokov.
5. Engels spoločne napísal Komunistický manifest s kamarátom Karlom Marxom. V roku 1845 Marx a Engels strávili celé leto štúdiom na rovnakom stole v Chethamovej knižnici. Tento stôl je tam dodnes
USA majú za sebou dlhú a krvavú históriu zasahovania a vojenských intervencií v Latinskej Amerike. USA majú za sebou od roku 1889- 17 priamych intervencií v 8 krajinách a to niekoľkokrát na Kube, v Mexiku, v Guatemale, niekoľkokrát v Dominikánskej republike, v Grenade, dvakrát na Haiti, niekoľko krát v Nikarague a dvakrát v Paname, a 24 nepriamych zásahov, kde podporovali a prichystali prevraty v 12 krajinách Latinskej Ameriky a to na Kube, Brazílii, Hondurase, Salvadore, Mexiku, Dominikánskej republike, Nikaragui, Paname, Bolívii, Chile, Guayane a Guatemale. Zanechali za sebou smrť, ničenie a pravicové krvavé diktatúry.
USA okupovali Nikaraguu medzi rokmi 1912 až 1933 a neskôr stáli za vytvorením obávaných krajne pravicových jednotiek kontras, ktoré počas občianskej vojny v roku 1980 povraždili tisíce podporovateľov ľavicových sandinovských partizánov. Prevrat v Guatemale z roku 1954 bol pripravený USA, kde bol zosadený demokraticky zvolený ľavicový prezident Jacob Arbenz a vlády v krajine sa ujala vojenská pravicová junta, ktorá podporovala záujmy USA. Zátoka svíň na Kube v roku 1961,kde CIA vyzbrojila a vyškolila antikomunistických Kubáncov, ktorí žili v USA a ktorí sa vylodili v tejto zátoke a ich úlohou bolo uskutočniť prevrat na Kube a odstrániť socialistický režim.
V roku 1973 USA pripravila prevrat v Chile, kedy vojenská junta zvrhla demokraticky zvoleného prezidenta Allendeho a moci sa ujal na 17 rokov Pinochet, ktorý v krajine zriadil diktátorský režim, ktorému padlo za obeť podľa niektorých historikov až 30-tisíc ľudí. USA iniciovali a podporili aj prevrat v Salvádore v roku 1979, kedy sa moci ujala pravicová vojenská junta, ktorá bojovala proti marxistickým partizánom a ktorá sa dopúšťala prostredníctvom svojich vojenských jednotiek tzv.eskadrón smrti ohavných činov a mimosúdne popravovali sympatizantov partizánov. V občianskej vojen zahynulo až 80 000 ľudí.
Na Slovensku len málo ľudí vie o masovom vraždení v Latinskej Amerike, ktoré zasiahlo množstvo štátov tohto regiónu, ktoré začalo ako operácia s krycím názvom Kondor. V pozadí operácie Kondor boli USA, ktoré podporovali diktátorské pravicové chunty a diktátorov po celej Latinskej Amerike. USA týmto chceli potlačiť všetky hnutia a jednotlivcov, ktorí sa stavali proti ich záujmom, čiže hlavne ľavicovú opozíciu, čim chceli zabrániť vzniku socialistických režimov v Latinskej Amerike. USA financovali tento brutálny teror, školili agentov a bezpečnostné služby latinsko-amerických pravicových diktatúr. Táto epizóda je ďalším dôkazom zločinov kapitalizmu a USA. Operácia Kondor bola oficiálne spustená v roku 1968 a trvala až do roku 1989.
Za pomoci USA boli uskutočnené prevraty postupne v Paraguaji, Brazílii, Bolívii, Uruguaji, Chile, či Argentíne. CIA sa podieľala na vzniku tzv. eskadrón smrti, ktoré vraždili oponentov týchto režimov. Vlna represie a zabíjania udrela v Brazílii, Argentíne, Čile, Paraguaji, Uruguaji, Peru, Bolívii, Ekvádore, a neskôr sa rozšírili aj do Salvádoru, Guatemaly, Nikaraguy, či Salvádoru. Podľa odhadov, bolo počas operácie Kondor v týchto krajinách zavraždených vyše 50- tisíc ľudí. Medzi obete patrili najviac komunisti, socialisti, ľavičiari všetkých odtieňov, sedliacki a odboroví predáci a aktivisti, študenti, intelektuáli, učitelia, ľavicoví partizáni, ale aj mníšky, duchovní a kňazi.
Antifaschistische Aktion (ANTIFA) vznikla v Nemecku a bola vyhlásená Komunistickou stranou Nemecka (KPD). Antifa bola vytvorená kvôli tomu, aby sa jej členovia postavili v uliciach proti teroru, ktorí rozpútali nacistické polovojenské jednotky. Antifa bol pokus zjednotiť všetkých antifašistov z robotníckej triedy a socialistického hnutia z radov komunistov, sociálnych demokratov a ďalších antifašistických ľavicových organizácií a verejnosti, aby tak spoločne čelili teroru nacistov. Hnutie ANTIFA zanechala za sebou inšpiratívne politické dedičstvo. V roku 1945 Hitlerova Tretia ríša ležala fyzicky zničená a politicky vyčerpaná. Základná občianska spoločnosť prestala fungovať v mnohých oblastiach, pretože najmä stredná a vyššia trieda, ktorá podporovala nacizmus si uvedomila, že Hitlerovo „konečné víťazstvo“ bolo fantáziou.
Na ľavej strane boli mnohí komunisti a sociálni demokrati buď priamo zavraždení nacistami, alebo zomreli v nadchádzajúcej vojne. Nepredstaviteľná ľudská a materiálna deštrukcia spôsobená nacistickou vládou zabila milióny ľudí a obrátila nemeckú spoločnosť hore nohami, zničila hnutie pracujúcich a zavraždila väčšinu židovskej populácie. Milióny ľudí, ktorí podporovali, alebo aspoň súhlasili s režimom – vrátane mnohých robotníkov a dokonca aj bývalých socialistov – teraz čelili novému začiatku v neznámej politickej oblasti.
Aj napriek tomu, že v roku 1933 sa nepodarilo zastaviť Hitlera a v nasledujúcich rokoch bolo rozložené celé robotnícke socialistické hnutie, jeho progresívne tradície prežili Hitlera v továrňach priemyselných miest a začali sa aktivizovať hneď po porážke Hitlera. Ako uvádza historik Gareth Dale: Zo všetkých sektorov obyvateľstva, boli priemyselní pracovníci vo veľkých mestách najviac odolní voči nacizmu. Mnoho odborárov a socialistov bolo schopných udržať svoje tradície a presvedčenie, aspoň v nejakej forme, počas nacistickej éry. Odvážna menšina, vrátane asi 150 000 komunistov, sa zúčastnila nelegálneho odporu proti nacizmu. Širšie vrstvy sa vyhýbali nebezpečenstvu, ale dokázali udržiavať hodnoty robotníckeho hnutia nažive medzi skupinami priateľov, na pracoviskách a na sídliskách.
Tieto antifašistické skupiny, ktoré sa regrutovali z vyššie uvedených vrstiev, boli všeobecne nazývané „Antifaschistische Ausschüsse“, „Antifaschistische Kommittees“ alebo dnes známe „Antifaschistische Aktion“ – „Antifa“. Vychádzali z hesiel a orientácie predvojnovej stratégie spoločného frontu a prijali slovo „Antifa“ z posledného pokusu o vytvorenie medzištátnej aliancie medzi komunistickými a sociálno-demokratickými pracovníkmi v roku 1932. Združené ikonické logo, ktoré navrhlo združenie Členov revolučných vizuálnych umelcov Max Keilson a Max Gebhard sa odvtedy stalo jedným z najznámejších symbolov ľavice.
Antifa v Nemecku po porážke nacizmu v roku 1945
Po vojne sa Antifa rozrástla po celej bývalej Tretej ríše, rozdelenej do štyroch okupačných zón, ktoré si rozdelili mocnosti. Bunky Antify vznikli zdanlivo cez noc v desiatkách miest, ktoré sa väčšinou formovali hneď po príchode spojeneckých síl, zatiaľ čo niektorí, ako napríklad skupina vo Wupperteli, sa „oslobodili“ v pouličných bitkách s Hitlerovými loajalistami, ešte pred príchodom Spojencov.
Tieto kruhy neboli samozrejme spontánnymi prípadmi solidarizácie medzi traumatizovanými vojnovými preživšími, ale produktom veteránov Sociálno demokratickej strany (SPD) a Komunistickej strany Nemecka (KPD), ktorí reaktivovali predvolebné siete.
Skupiny Antifa sa vo väčšine miest združovali medzi niekoľkými stovkami až niekoľkými tisíckami aktívnych členov, zatiaľ čo otvorene kritizovaný nedostatok zapojenia mládeže možno pripísať dvanásťročnému nacistickému vzdelávaniu a socializácii, ktoré zničili kedysi rozšírený proletársko-socialistický postoj medzi väčšinou mladých Nemcov. Hoci materiálne potreby vojny a rekonštrukcie začlenili ženy do ekonomického života novými spôsobmi, dominancia mužov, charakteristická pre nemeckú spoločnosť v tej dobe, sa odrazila aj v hnutí Antifa, ktoré tvorilo z veľkej časti (ale nie úplne) muži.
Antifa sa sústredila na kombináciu lovu nacistických zločincov a podzemných nacistických partizánov (takzvaných „vlkolakov“) a praktických problémov týkajúcich sa obyvateľstva. Braunschweigská Antifa napríklad vytlačila dvanásťbodový program, ktorý okrem iného požadoval odstránenie nacistov zo všetkých správnych orgánov a ich okamžitú náhradu za antifašistov, likvidáciu nacistických aktív na zabezpečenie obetí vojny, núdzové zákony na stíhanie miestnych nacistov a obnovenie verejnej zdravotnej služby.
Archívne dokumenty dokazujú, že mnohé organizácie Antify boli ovládané komunistami. Lokálne bunky Antify boli motivované túžbou učiť sa z chýb z roku 1933 a vybudovať nesektárske hnutie pracujúcich, kde budú preklenuté ideové rozdiely. To bolo podporené rozšíreným tvrdením na konci vojny, že hrôzy nacizmu boli výsledkom nestability a nerovnosti kapitalizmu a že pre povojnový poriadok bol potrebný nový, rovnostársky hospodársky systém. Požiadavky na znárodnenie priemyslu a iných ľavicových politických požiadaviek boli silno rozšírené. Dokonca aj nútené manželstvo medzi KPD a SPD v spoločnej strane Socialistickej jednoty (SED) v sovietskych oblastiach Nemecka vychádzalo z tejto nálady a v prvom roku získalo mnoho odporcov nacizmu.
V britskom okupovanom Hamburgu sa v júli 1945 v spoločnej akčnej komisii KPD-SPD s veľkou podporou svojich príslušných členov vyhlásilo: Vôľa spojiť sa s mocnou politickou stranou žije v srdciach miliónov podporovateľov kedysi bojujúcich nemeckých robotníckych strán, ako najvýznamnejší výsledok spoločného utrpenia. Táto túžba je hlboko vrytá do všetkých preživších väzňov z koncentračných táborov, väzníc a inštitúcií gestapa.
Antifa sa tešila rôznym stupňom úspechu v závislosti od zloženia miestneho hnutia a rozsahu priestoru. Napriek formovaniu mimo spojeneckej administratívy a presadzovaniu populárnych politik denacifikácie, proti okupačným silám, ktoré sa usilovali o zmierenie so starými úradmi, nemali vôbec možnosť napadnúť spojeneckú hegemóniu a zastupovať odbojové nemecké skupiny.
Stuttgart bol pozoruhodný prítomnosťou komunistickej strany (opozičníkov)- KPO. Táto skupina okolo bývalých vedúcich predstaviteľov KPD Augusta Thalheimera a Heinricha Brandlera zahrňovala veľké množstvo stredopostavených aktivistov a funkcionárov KPD, činných v strane do roku 1929. Spoločná protinacistická organizácia všetkých pracovníkov v období pred rokom 1933, ktorá bola vytvorená v tomto meste, umožnili upevniť po roku 1945 malú, ale značnú základňu skúsených komunistických kádrov, ktorí sa vyznačovali odporom k tzv. sovietizácii ich strany.
Hoci nikdy nebola masovou organizáciou a iba tieňom svojich štruktúr z pred roka 1933, to čo zostalo z KPO, malo rozhodujúci vplyv na jednotu pracujúcich v tomto meste na dlhé roky po vojne a bolo schopné hrať úlohu v továrňach. Títo aktivisti a ďalší ľudia poskytli mestu jadro schopných odbojárov, ktorí prostredníctvom skúseností pochopili potrebu zjednotiť pracovníkov okolo základných sociálnych požiadaviek. Podobne ako všade inde v Nemecku, bolo hnutie Antifa v Stuttgarte čoskoro neutralizované a zavlečené späť do starých rozporov medzi SPD a KPD, ale v roku 1948 sa opäť objavila povstalecká tradícia mesta a snaha o jednotu v akcii, kedy sa rozšírený hnev pri drastických cenách spustil na celom svete. Generálny štrajk zahŕňal 79 percent pracovnej sily a rozšíril sa na niekoľko ďalších lokalít.
Nemecko sa v roku 1945 stalo základným miestom pre najdlhšiu geopolitickú konfrontáciu v moderných dejinách a nebolo možné, aby fragmenty roztrhnutého socialistického hnutia mohlo ovplyvniť vývoj akýmkoľvek zmysluplným spôsobom. Napriek tomu vyhlásenia a dokumenty z tejto doby odhaľujú tisíce rozhodných antifašistov a socialistov, ktorí si veľmi dobre uvedomovali bezprecedentnú povahu svojho historického momentu a predkladali politickú perspektívu toho, čo zostalo z robotníckej triedy krajiny. Ich existencia vyvracia predstavu, že predvojnová nemecká ľavica bola úplne zničená nacizmom.
Albrecht Lein spomína, že aj neuveriteľne ťažké podmienky, ktorým čelila Antifa, nevyhnutne obmedzila jej politickú perspektívu. Napriek tomu, že pritiahli tisíce socialistov a čoskoro sa posilnili tým, že sa z koncentračných táboroch vrátili komunisti a iní politickí väzni, čím sa nakrátko stali dominantnou politickou silou v mestách ako Braunschweig, nemohli ponúknuť politickú cestu zo sociálnej biedy krajiny.
Lein tvrdí, že neschopnosť pracujúcich poraziť Hitlera a skutočnosť, že sa Nemecko chcelo od neho oslobodiť, viedlo antifašistov k veľmi reaktívnej politike, ktorá dôsledne sledovala bývalých nacistických činiteľov a očisťovala spoločnosť od nacistických spolupracovníkov, ale zanedbávala stavbu vierohodnej vízie „nového Nemecka”.
Neschopnosť Nemcov zapájať sa do masového odporu voči Hitlerovi dokonca ku koncu vojny pochopiteľne demoralizovala ľavicu a otriasla jej vierou v schopnosti más.
Antifa a jej vývoj v západnom Nemecku
Vo francúzskych, britských a amerických zónach Antifa začala ustupovať koncom leta 1945, kde bola marginalizovaná spojeneckými zákazmi jej politickej organizácie. Vedenie sociálnodemokratických demokratov pod Kurtom Schumacherom sa postavilo k západným mocnostiam a do konca roka vrátilo stranu do svojej predvojnovej protikomunistickej línie a rozhodlo, že členstvo SPD je nezlučiteľné s účasťou v hnutí Antifa.
V Stuttgarte Antifa a to, čo zostalo zo starej odborovej štruktúry, od samého začiatku bojovalo proti politickému vplyvu. Staré riaditeľstvo centrálnej odborovej zväzovej federácie ADGB, predvojnovej nemeckej federácie, sa usilovalo obnoviť formalizované pracovné vzťahy v okupovaných zónach, čo by znamenalo aspoň návrat k normálnosti pre nemeckú robotnícku triedu. Toto bolo v rozpore s prístupom Antify, ktorá však pestovala silné väzby s ľavicovými obchodnými správcami a výrobnými komisiami a zvyčajne volala na znárodnenie a kontrolu priemyslu pracujúcimi. Tieto požiadavky v konečnom dôsledku neboli realistické v rozbitej ekonomike obsadenej silnými zahraničnými armádami.
Vyhliadky na stabilitu a stupeň hospodárskeho oživenia v rámci JPD sa jednoducho ukázali ako atraktívnejšie pre pracovníkov nútených vybrať si medzi nimi a zásadným, ale bolestivým bojom, ktorý predložila Antifa.
Antifa ďalej brzdila rozhodnutie Spojencov, najmä Spojených štátov a Británie, spolupracovať s tým, čo zostalo z aparátu nacistického režimu. Antifa sa snažila uväzniť miestnych nacistických vodcov, alebo vyčistiť komunálnu byrokraciu od nacistov, často však boli zastavení okupačnými orgánmi západných mocností, ktoré radšej integrovali funkcionárov starého nacistického režimu do nových, zdanlivo demokratických inštitúcií.
Západné veľmoci presadzovali a spolupracovali s ex-fašistickými funkcionármi, keďže to slúžilo praktickým záujmom udržiavať nemeckú spoločnosť počas ťažkých časov, bez toho, aby pristupovali k opätovnému vzostupu radikálnej ľavice. Potlačený vplyv Antify okupačnými mocnosťami a vyčerpaný zo strany SPD, sa v troch západných okupačných zónach vyparil za menej ako rok. Západonemecká spoločnosť sa stabilizovala, studená vojna polarizovala kontinent a politické sily starého Nemecka v spojenectve so sociálnou demokraciou a rozvíjajúcim sa západným blokom upevnili svoju pozíciu nad krajinou.
Komunisti po vojne prijali vlny nových členov, pretože sa ich prestíž zvýšila vďaka antifašistickému boju a sovietskemu víťazstvu nad Hitlerom a širokému antikapitalistickému boju. Komunistická strana čoskoro prebudovala svoje priemyselné základne a do roku 1946 kontrolovala práve toľko obchodných výborov v ťažko industrializovanej oblasti Ruhr, ako SPD. Vo svojej klasickej štúdii nemeckého robotníckeho hnutia Die deutsche Arbeiterbewegung, nemecký učenec Arno Klönne odhaduje jej celkové členstvo v troch západných zónach okupácie na tristotisíc v roku 1947 a šesťsto tisíc na východe pred založením SED v roku 1946.
Po krátkej dobe účasti na povojnových dočasných vládach však spojenci vylúčili komunistov. Strana v roku 1951 vydala dokument o pracovnej stratégii, ktorá zahŕňala agendu proti-sociálnym demokratom a odborovým smerniciam, čo znamenalo výrazný pokles podpory obyvateľov západného Nemecka. V roku 1953 sa komunistom nepodarilo opätovne vstúpiť do parlamentu a v roku 1956 bola KPD zakázaná západonemeckou vládou.
Antifa a jej vývoj vo východnom Nemecku
Generalita Červenej armády a sovietska správa vo Východnom Nemecku odmietli spoluprácu so starou nacistickou hierarchiou a povolili, aby Antifa a súvisiace inštitúcie fungovali relatívne slobodne. V priemyselných centrách východného Nemecka, ako napr. Halle (tradičná bašta komunistov), kde pracovné rady vedené KPD mali rozhodujúci vplyv na život v továrňach, boli dostatočne sebavedomé, že v niektorých prípadoch viedli rokovania a polemiky so sovietskymi úradmi. V Drážďanoch sa v máji 1945 vytvorila skupina zhruba osemdesiatich komunistov, sociálnych demokratov a členov ľavicovo-sociálno-demokratickej socialistickej pracovnej strany (SAP). V spolupráci so sovietskymi orgánmi skupina zaistila zbrane zo skladov nemeckej pracovnej fronty a iných nacistických inštitúcií a v prvých povojnových týždňoch zorganizovala potravinový distribučný systém pre obyvateľov mesta.
Skupiny Antify zatkli aj miestnych nacistov a otvorili polievkové kuchyne pre utečencov z východných provincií. Prvoradým cieľom komunistov okolo Ulbrichta bolo začleniť čo najviac členov Antify do štruktúr strany. Zriadenie FDGB v roku 1946 znamenalo začiatok pokusu SED o nadviazanie kontroly nad továrňami. Tieto odbory organizovali východonemeckí pracovníci v súlade so záujmami svojich praktických šéfov, východonemeckého štátu a snažili sa získať lojalitu prostredníctvom schém socialistickej súťaže a dovolenkových balíkov sponzorovaných odbormi.
Členovia Antify boli často volení do FDGB, obchodných komisií, čím sa dlhšie udržiaval ich vplyv na pracoviskách. Niektorí boli integrovaní do strednej úrovne riadenia, zatiaľ čo iní odmietli zradiť svoje princípy a odstúpili, alebo boli z politických dôvodov odvolaní. Po roku 1948 samosprávne orgány Antify zanikli úplne pod vplyvom začleňovania ich členov do štruktúr socialistických inštitúcií a je tiež pravdou, že viacerí členovia Antify boli aj väznení, či ináč perzekuovaní a ich organizácie rozpustené.
Preložené a krátené z www.jacobinmag.com : Autor: Loren Balhorn
Pred 81 rokmi sa po vzbure v armáde začala občianska vojna v Španielsku, na ktorej čelo sa postavil Franco. Bolo to ešte v predvečer druhej svetovej vojny. Táto vojna ukázala celému svetu, že fašizmus je otvoreným kapitalistickým násilím a že slúži na krvavé potlačenie socialistickej revolúcie a postupný návrat do starých kapitalistických koľají. Podobný scenár i keď už nie vo forme občianskej vojny, ale napríklad vo forme vojenských pučov, či organizovaním kománd smrti. Strany aj odbory vytvorili milície, ktoré bránili republiku proti povstalcom. Povedzme, že na strane republiky a antifašistického tábora stáli členovia rôznych ľavicových republikánskych a demokratických strán, anarchisti z CNT-FAI, trockisti z POUM, komunisti z odborového zväzu UGT a Komunistickej strany Španielska ( pre rôzne ideologické vnímanie bolo aj veľa rozbrojov v samotnom republikánskom tábore, ktoré veľakrát vyústili aj do vzájomného krviprelievania, čo oslabovalo samotnú obranu republiky ).
Za Franca sa postavili nacionalisti, katolícka cirkev, falangisti, karlisti, monarchisti, CEDA atď… Kapitalistické štáty Európy a USA v Španielskej občianskej vojne neintervenovali a nijak nepomohli republikánom a je známe, že dokonca sympatizovali s Francom, zatiaľ čo Taliansko a Nemecko poskytovalo frankistom muníciu a lietadlá V roku 1938 Franco disponoval 213 000 Španielmi, 160 000 Talianmi, 20 000 Nemcami, 50 000 Maurami (Maročania, Arabi a iní) a 7 000 vojakmi z cudzineckej légie Tercio. Na stranu republikánov sa v tom čase postavili len Mexiko a Sovietsky zväz.
Medzinárodná pomoc proletariátu
Politiku neintervencie západných krajín a politiku podpory fašistov zo strany Nemecka a Talianska zmierňovala solidarita pracujúcich a pokrokovej inteligencie z celého sveta, ktorí vytvorili „výbory pomoci republikánskemu Španielsku“, ktoré posielali potraviny, lieky a zdravotnícky personál. Deti bez domova umiestňoval v zahraničných rodinách. Podpora sa prejavovala aj štrajkami dokárskych robotníkov, ktorí odmietali nakladať vojnový materiál pre povstalcov. Konali sa masové demonštrácie na podporu Španielska.
Ľudová pomoc Španielsku prichádzala aj v podobe Interbrigád. Dobrovoľníci skladali túto prísahu: „Som tu, lebo som dobrovoľník, a som pripravený bojovať do poslednej kvapky krvi za záchranu slobody Španielska a slobody celého sveta.“
Medzi prvými dobrovoľníkmi boli antifašisti z Nemecka a Talianska, Poľska a ďalších krajín, kde boli antifašisti prenasledovaní. Ďalší dobrovoľníci prichádzali z Belgicka, Francúzska, Československa, Juhoslávie, Maďarska, Dánska a ďalších krajín. Podľa archívu KSČ pôsobilo v Španielsku spolu 2168 Čechov a Slovákov z rôznych krajín sveta. Celkovo interbrigády podporili okolo 30 000 interbrigadistov z celého sveta.
Málo známa je existencia kontingentu viac ako 1 000 Arabov a moslimov, ktorí bojovali počas španielskej občianskej vojny na strane republikánskej armády. Aj keď je ťažké povedať, koľko z týchto dobrovoľníkov naozaj vyznávalo islam, pravdou je, že ho uvádzajú v spisoch. Prvá národná skupina týchto moslimských/arabských interbrigadistických republikánov boli arabskí Alžírčania, väčšinou komunisti. Dokopy ich bolo okolo 500 z celkového počtu Arabov bojujúcich na strane republiky. Väčšina z týchto mužov bola zaradená neskôr vo Francúzsku, ktoré bolo alžírskym kolonizátorom.
Z Komunistickej strany Palestíny sa do interbrigád prihlásilo okolo 400 bojovníkov. Je potrebné poznamenať, že jeden z hlavných členov vedenia tejto strany, Ali Abdel Khalid, zomrel pri bojoch v Extremadure (Španielsko) v roku 1938. Treťou skupinou boli marockí štátni príslušníci. Tých bolo asi 200. Vyznačovali sa antifašistickým zmýšľaním a preto sa rozhodli vstúpiť do republikánskej armády. K tomu musíme pridať aj marockých zajatcov, frankistických vojakov, ktorí sa neskôr postavili na republikánsku stranu.
Poďme si teda zhrnúť čo sa v podstate stalo
V Španielsku bola v roku 1931 vyhlásená republika, zvíťazila pokroková koalícia, ktorá začala zavádzať znárodňovanie a kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov – inými slovami – aby národ pracoval pre seba. Odpoveďou na tieto kroky bola fašistická vzbura v armáde, samozrejme za pomoci najreakčnejších majetných kruhov ako aj značnej časti katolíckej cirkvi. Šlo o zachovanie „poriadku“ a „tradičných hodnôt“ – teda našimi slovami o zachovanie starého otrokárskeho poriadku, kde jedni žijú v prepychu z útrap druhých a tvária sa pritom ako „gentlemani“. Šlo o zachovanie tradičných hodnôt neľudského kapitalizmu aj pod zámienkou „Krista a kríža“. Dopomohla tomu aj klasická nacionalistická nenávisť ku komunistom, ľavičiarom a anarchistom:„Viva Espaňa“, kričia nacionalisti a fašisti zo zákopov, ale myslia tým nie ľudové Španielsko, ale Španielsko prehnité, kapitalistické. Španielsko zámožných otrokárov a podrobených otrokov.
Revolúcia napokon boj prehrala a zvíťazila fašistická reakcia, tá úplne otvorene potláčala všetko socialistické, ale aj všetko liberálne. Tento režim sa udržal v Európe až do 70. rokov a nikomu z kapitalistických vládcov neprekážal tak, ako im prekážal socialistický tábor. V rokoch 1936 až 1945 bolo frankistami popravených vyše 400 000 podporovateľov republiky a antifašistov.
Takto to fungovalo v 20. storočí, kedy Západ organizoval a vyzbrojoval fašistické komandá a hoci sa od týchto vlád formálne dištancoval a „nič s ňou nemal“ – jedno bolo isté: Fašisti vždy zachránili kapitalistické právo vlastniť hospodárstvo a nerastné suroviny celých štátov len pre seba, na úkor obyvateľstva žijúceho na území. A keď už bolo všetko zabezpečené a v suchu, tak fašistický režim jednoducho odišiel. Niečo podobné – aj keď sa nejedná o záchranu kapitalizmu pred socializmom, ale len o boj veľmocí o trhy – môžeme vidieť na Ukrajine, kde západné štáty ignorujú otvorené násilie a Ukrajinu chcú pritiahnuť k sebe.
Kým parlamentní politici oficiálne zahájili svoje dvojmesačné prázdninové ničnerobenie, stihli si pred médiami vymeniť niekoľko názorov o „dlhovej brzde“. Vládni politici špekulujú ako tú dlhovú brzdu aspoň troška povoliť a opozícia, najmä SaS, prezentujú zasa svoj opačný zásadový postoj. Pri týchto nezmyselných hádkach z ktorých nebude ani chleba lacnejší a ani nenarastú biedne slovenské platy, sa stráca vysvetlenie, čo to vlastne dlhová brzda je a prečo vznikla. Vlastne v skutočnosti štát ani pri jej zavádzaní a ani pri úvahe o jej odbrzdení nemal a nemá záujem ani dnes povedať skutočnú pravdu a skutočné dôvody, prečo bolo vôbec nutné vymyslieť niečo, čo bolo veľkodušne nazvané „dlhová brzda“.
Preto aj keď nie som ekonóm, sa pokúsim objasniť niektoré veci na základe faktov a zdravého sedliackeho rozumu, ktorý my bol vždy veľmi nápomocný.
Ak si spomenieme na existenciu prednovembrového zriadenia a na existenciu svetovej socialistickej sústavy a RVHP, tak musíme uznať, že nech už bol technologický, či iný rozvoj taký, alebo onaký, že sme museli fungovať iba na základe reálne vytvorených hodnôt a peňazí. Ani jeden socialistický štát netlačil peniaze spôsobom ako USA, teda, že keď chýbajú, tak sa natlačia ďalšie papieriky. Peniaze boli kryté hodnotou zlata a ďalšími aktívami štátnej banky. Keďže ekonomiky socialistických štátov nefungovali pre honbu za ziskom, ale pre napĺňanie potrieb občanov, tak ekonomika si mohla vždy dovoliť iba to, na čo sme si reálne zarobili.
Pri pohľade na roky privatizácie po štátnom prevrate sa jasne ukazuje, že si toho socialistická ekonomika mohla dovoliť dosť. Počty stavaných bytov a veľké investičné akcie to jasne dokazujú. V tej dobe neexistovali žiadne eurofondy a ani nám nikto nič nepožičal. Nebol totiž na to ani dôvod, pretože na všetko sme si dokázali zarobiť sami. Na niečo skôr, na niečo neskôr, ale vždy to bolo z výsledkov našej práce. Nebudem rozpisovať počet podnikov, ktoré boli úplne na zelenej lúke vybudované za socializmu a ani o tom, že na tých zelených lúkach sa okrem fabrík podarilo vybudovať moderné poľnohospodárstvo, ktoré zabezpečovalo výživu pre celú krajinu. Teda že sme neboli závislí na dovoze. Nebudem tu tiež písať koľko vodných nádrží, koľko elektrární, koľko železničných tratí sa vybudovalo a koľko elektrifikovalo a nebudem spomínať mnohé iné veci. Prenesiem sa skôr na začiatok kapitalizmu na našom území po roku 89.
Štát keďže začal meniť ekonomiku socialistickú na kapitalistickú, tak potreboval k tomu dve fázy:
V prvom rade potreboval zničiť socialistické podniky. K tomu slúžili novo nasadené menažmenty. „Staré štruktúry“ bolo potrebné vyhádzať a nahradiť ich „novými štruktúrami“ a keďže kádrov bolo len určitý limitovaný počet, tak bolo potrebné využiť dva typy ľudí. Jednak zapredancov, ktorí boli schopní za peniaze priamo viesť podnik ku stratám a jednak iniciatívnych hlupákov, ktorí podniky viedli ku krachu svojou nevedomosťou. Štát sám účinne vytváral navyše podmienky k tomu, aby sa podniky dostávali do zlých čísiel. Výsledkom takéhoto stavu však nebolo výmena neschopných riaditeľov, či „všetkéhoschopných“ riaditeľov za schopných ľudí, ale zadlženosť podnikov poslúžil ako argument k potrebe privatizácie a totálneho rozkradnutia podnikov. Keďže ale stratovosť podnikov sa odzrkadľovala i na štátnom rozpočte, bolo potrebné prejsť k druhej fáze a teda k zadlžovaniu sa štátu.
Kapitalistický štát si v tej dobe nemohol dovoliť nepožičiavať si peniaze, pretože keby sa nezačal zadlžovať, životná úroveň by sa bola hneď prudko prepadla a ľudí by to mohlo naštvať do takej miery, že by politici za tento stav nemuseli stíhať utekať pred nahnevaným národom. Preto sa dlhy brali plnými priehršťami, aby nový režim ukázal aký je úžasný. Spomínam si, že krátko po prevrate bola podpora v nezamestnanosti rok a razila sa teória, že sa vlastne nič nestane, keď zostane človek bez práce, pretože štát sa o neho postará, či už vo forme podpory, alebo sociálnych dávok. Lenže kapitalistický štát si veľmi rýchlo zrátal, že bez príjmov zo štátneho majetku, ktorý sa rozhodol likvidovať, to dlho fungovať nemôže. Preto sme sa zadlžovali a zadlžovali, aby sme dokázali naplniť aspoň základné funkcie štátu. Navonok ukazovali ako sa ľudom vlastne žije lepšie, lebo dnes tu máme dostatok banánov i pomarančov a je nám vlastne fajn. Štát si uvedomoval, že v takejto miere nebudú pôžičky dostupné stále, že bude potrebné výrazne okresať výdavky štátu, čo v konečnom dôsledku znamenalo okresávanie sociálnych práv občanov a nemé prizeranie sa nárastu chudoby, bezdomovectva, vzniku hladových dolín atď.
Tak sa dlhový balvan nabaľoval a nabaľoval, až systém pochopil, že úroveň dlhov dosiahla gigantických rozmerov a že splátky dlhu narastajú. Keďže príjmy štátu nedosahovali takú výšku, aby sa tie dlhy darilo splácať takým spôsobom, aby reálny dlh začal aj klesať, tak politici sa začali hrať na zodpovedných a prišli s tzv. „dlhovou brzdou“. Teda, že už si budú požičiavať iba takpovediac zmysluplne a obmedzene.
Avšak celý ponovembrový vývoj jasne ukázal, že kapitalizmus, bez zadlžovania sa nedokáže vybudovať absolútne nič a ani zabezpečiť takú kvalitu života aká bola za socializmu. Výstavba diaľníc je iba jeden z príkladov. Ak by neboli eurofondy a pôžičky, tak nepostavíme ani kilometer diaľnice. Nehovoriac o tom, že dnešný režim by v žiadnom prípade nedokázal vybudovať také diela, ako je Liptovská Mara a podobne.
Celá podstata dlhovej brzdy je vlastne v tom, že jej existenciou dnešný režim jasne dokázal, že bez dlhov nevie vybudovať nič, že socializmu, ktorý budoval z reálnych a nie požičaných peňazí, nesiaha ani po kolená. Preto politici by miesto jalových hádok o tom, či dlhovú brzdu zachovať, alebo ju povoliť, mali radšej otvorene priznať svoju neschopnosť spravovať krajinu v prospech ľudí. Či sú z opozície, alebo koalície, nevedia reálne dostať peniaze do štátneho rozpočtu a za reálne zarobenie peňazí do štátnej kasy nepovažujem zvyšovanie daní a poplatkov, alebo vymýšľanie nejakých nových daní a poplatkov…
Novinári, média a politici naprieč celou EÚ hovoria na adresu protestov v Hamburgu počas zasadaní G20 o násilí, nebývalom terore a brutalite ľavicových demonštrantov, ako to bol pokus o prevrat, že také násilie nikdy nezažili… Minister vnútra de Maiziére povedal:.„Brutalita, s akou včera (v piatok) a deň predtým v Hamburgu postupovali extrémne násilní radikáli je nepochopiteľná a škandalózna. To nie sú žiadni demonštranti, to sú zločinci.“ Merkelová vyhlásila, že pre podpaľačstvo a útoky na policajtov podľa nej neexistuje žiadne ospravedlnenie. Kto takto koná, ten sa stavia mimo našu demokratickú spoločnosť.“ Peter Altmaier z CDU sa vyjadril takto: „Teror ľavicových extrémistov v Hamburgu bol odporný a tak zlý, ako teror zo strany pravicových extrémistov a islamistov.“
No a teraz si pripomeňme, ako títo istí novinári, politici a média vypisovali ódy na protesty na Majdane na Ukrajine. Všetci sa predbiehali v tom, ako čo najviac podporiť legitimitu týchto násilných protestov, všade sa písalo a vyhlasovalo ako majú demonštranti na Ukrajine právo zvrhnúť Janukovyčovú vládu, ktorá vzišla z takých istých volieb, ako aj tie ostatné v Európe, ako sa len demonštranti bránia polícii, že ide o demokratické nenásilné protesty, všetci mali plné ústa demokracie, slobody, heroickom ukrajinskom ľude, ktorý sa postavil tyranii…
Naozaj úsmevné, keďže tí istí novinári a politici, ktorí hovoria o terore ľavicových demonštrantov a statočnosti polície v Hamburgu, ktorá mala podľa nich zakročiť tvrdšie, vyhlasovali naopak o Ukrajine, že tam prebieha teror polície a polícia by nemala zasahovať voči davu a ako hrdinsky demonštranti mierovo čelili brutalite a násiliu. Každý kto videl zábery z týchto demonštrácii, na ktorých čele boli neonacistické ukrajinské polovojenské oddiely, ktoré za každú cenu vyvolávali násilie a chaos, podpaľovali policajtov, používali bodné a strelné zbrane a chytených policajtov doslova lynčovali a podpaľovali a radu z nich aj zabili, len krúti hlavami. Celú dobu išlo o násilný prevrat v krajine a aj pri tom všetkom, polícia nedostala rozkaz rozprášiť tieto protesty a zakročiť všetkou silou a v prípadoch útočenia demonštrantov bodnými a strelnými zbraňami, je okamžite povolaná armáda. Na Ukrajine sa tak nestalo a polícia v mnohých prípadoch iba chránila vládne budovy, no ako dobre vieme, nepodarilo sa jej ochrániť ani to.
Vidíte to pokrytectvo, keď títo istí európski politici a novinári tvrdia, že ulica nemá právo zvrhnúť demokraticky zvolenú vládu, ktorá vzišla zo slobodných volieb, hovoria o brutalite a terore demonštrantov v Nemecku, no keď sa toto reálne dialo na Ukrajine, pri zvrhnutí Janukovyčovej vlády, len tak sa predbiehali európski lídri a novinári s legitimizovaním novej pučistickej vlády a všetkého násilia, ktoré sa tam udialo. Ako by reagovali na ozbrojené demonštrácie vo svojej krajine, to si vieme živo predstaviť… Pri Ukrajine im to samozrejme nevadilo, lebo z geopolitického hľadiska to bol pre nich prevrat, ktorý im náramne vyhovoval. Proruskú kapitalistickú vládu nahradila prozápadná a profašistická vláda a o to, že ide o tak isto skorumpovaných politikov nás presvedčí aj príklad nového prezidenta Ukrajiny Petra Porošenka.
Je tiež úsmevné, že títo istí európski politici, ktorí vykresľujú protesty v Hamburgu ako hotovú apokalypsu a dokonca ju zrovnávajú s vraždením islamistických teroristov, bez mihnutia oka schvaľujú vojenské šialenstvá po celom svete. Schvaľovali rozvrátenie Líbye, Iraku, Afganistanu, Sýrie, Jemenu a mnohých ďalších. Vtedy nehovorili nič o terore a vraždení státisícov ľudí…Hovorili o šírení demokracie a slobody. Média samozrejme ochotne obhajovali tieto vojenské intervencie. Takže dvojaký meter a pokrytectvo funguje na plné obrátky.
Keď sa hnev vlastných občanov prejaví vo vlastných uliciach, ako tomu bolo teraz v Nemecku, keď sa zrazu masovo protestuje proti kapitalizmu, už pre niečo také kapitalistickí politici a novinári nemajú pochopenie. Samozrejme u seba doma nechcú riskovať ukrajinský scenár. Novinári a politici nám už nepovedia, kde sa berie toľko hnevu v demonštrantoch v kapitalistických krajinách, kde sa berie hnev mladých ľudí, ktorí aj takýmto spôsobom vyjadrujú svoj nesúhlas s kapitalizmom. Samozrejme vandalizmus, rabovačky, ničenie majetku veľakrát takých istých nahnevaných pracujúcich, ako tí čo to spravili, nie je v poriadku. Tak isto nie je v poriadku, keď niekto ide demonštrovať len kvôli tomu, aby všetko naokolo ničil, toto vrhá zlé svetlo na samotnú podstatu celého antikapitalistického boja a veľa ľudí to bude vnímať negatívne a samozrejme média a kapitalistickí politici to krásne využijú a budú vyobrazovať antikapitalistickú ľavicu a jej predstaviteľov za vandalov, ktorí všetko ničia a rabujú a vyvolávajú chaos. Čiže doslova hovoria, keď budete ľudia podporovať takýchto, toto čaká našu krajinu. Kto však videl brutálne zásahy nemeckej polície proti pokojným demonštrantom, ani sa nečuduje, že vyvolali takú protiakciu protestujúcich. Nikomu by sa asi nepáčilo, keby vám policajti rozháňali pokojný protest bitím s obuškami hlava nehlava, či striekaním slzotvorných a peprových sprejov do očí. Takéto zákroky polície sa tam diali neustále a to tiež vyvolalo následný odpor protestujúcich. Musíme sa však jasne opýtať, ako je to možné, že v najvyspelejších kapitalistických krajinách vrie takýto masový odpor nesúhlasu s kapitalizmom. To nám jasne hovorí, že kapitalizmus nie je takým ružovým a slobodným zriadením, ale vyvoláva hnev a bezmocnosť čoraz väčšej skupiny ľudí. Média Vám tiež nič nepovedia, že väčšina demonštrácii v Hamburgu proti G20, kde bolo približne stotisíc ľudí, boli pokojné, no napriek tomu proti nim veľakrát brutálne zasiahla polícia a rozbíjala im zhromaždenia.
Vyvoláva v nich flustráciu, keď si uvedomia fakt, že kapitalistické vlády sú tu na to so svojimi súdmi, policajtmi, armádou, tajnými službami, aby ochránili moc korporácii, oligarchov, bankárov a celú buržoáziu, ktorá bohatne vďaka nášmu vykorisťovaniu. Bohatá elita z roka na rok znásobuje svoje zisky stále viacej a pracujúci sa prepadávajú čoraz nižšie. Prehlbuje sa tzv. pracujúca chudoba a celá ťarcha štátu je na pleciach obyčajných pracujúcich a buržoázia si našla spôsoby, ako zaplatiť do rozpočtu čo najmenej a ako pekne zvyšovať a obracať kapitál po celom svete.
Každý človek, ktorý si uvedomí to, že nám vládne úzka najbohatšia elita, ktorá si môže dovoliť všetko čo len chce, že my tu drieme len na ich blahobyt, sme pre nich doslova iba obyčajnými ľudskými zdrojmi, z ktorých treba čo najviac vymačkať a my sa drieme za mizerné platy, sme zadĺžení na celý život a za všetko len plať a plať… a oligarchia svojimi peniazmi ovláda vlády štátov a diktuje si zákony im prospešné, že voľby sú len fraškou, lebo za každou kapitalistickou stranou stojí niekto mocný, ktorí ťahá v pozadí nitkami, vtedy má asi každý chuť niečo rozmlátiť…
Na Slovensku sa množia vandalské činy, ktoré poškodzujú pamätníky Červenej armády a ďalšie pamätníky z dôb socializmu. Po likvidácii pamätníkov a búst z obdobia socializmu na Ukrajine, sa hon na pamätníky a všetko komunistické rozbieha po novom aj v Poľsku. V Maďarsku je kosák a kladivo zakázaný symbol. Situácia tam dospela do takých absurdít, že hroby červenoarmejcom a komunistom na ktorých bol kosák a kladivo, jednoducho túto symboliku pretreli červenou farbou a úplne tým sprznili tisíce hrobov. Na Slovensku volá po odstránení sochy komunistu Mareka Čulena z pred Úradu vlády SR v Bratislave poslanec Dostál, ktorý inicioval viacero antikomunistických zákonov.
Veľakrát sú poškodzované na týchto pamätníkoch kosáky a kladivá. Chcú si niečo dokázať a mstiť sa na kosáku a kladive, ktorý bol symbolom Sovietskeho zväzu, ako krajiny a tiež symbolikou komunistického hnutia? Vojaci Červenej armády nasadzovali svoje životy a 20 miliónov Sovietov ich aj v tejto najstrašnejšej vojne stratilo. Bojovali pod červenou zástavou s kosákom a kladivom. To bol štátny symbol, symbol ich boja a krajiny. Dnes sa však démonizuje a sú dokonca jasné snahy o jeho zakázanie. Kosák a kladivo na pamätníku Červenoarmejcov je z historického hľadiska jeho legitímnou súčasťou. Kosák a kladivo nikdy nezabíjali, je to len symbol hnutia. Zabíjajú vždy ľudia. Podľa ich logiky by bolo určite na mieste zakázať aj kresťanský kríž, veď pod jeho symbolikou konali ľudia nehorázne zverstvá, zakážme aj vlajku a symboly USA, Veľkej Británie, Francúzska, Španielska, Belgicka, Nemecka, Talianska…..keď pod ich symbolmi boli vyvraždené milióny ľudí v koloniálnej ére, tak isto aj v novodobých vojenských intervenciách… keď už znevažujete kosák a kladivo… podľa tejto logiky je každý symbol hnutia, alebo štátu krvavý, lebo v rôznych etapách sa pod týmito symbolmi diali neprávosti, tak aká spravodlivosť. Nech dokážu svoju spravodlivosť aj pri ostatných symboloch, ktoré sú pričinením ľudí, krvavé…
Pamätník osloboditeľskej Červenej armády na Námestí osloboditeľov v Košiciach sa stal objektom vandalizmu už mnohokrát, kedy boli z neho odtrhnuté kosáky a kladivá a za týmito činmi boli známi to košickí „umelci“, ktorí týmto svojim konaním inšpirovali aj iných „bojovníkov za demokraciu“. V apríli tohto roku sa napr. vandalským činom chválil ďalší mladý muž, ktorého status si prečítajte v priloženom obrázku:
Len chudáci sa odbavujú na sochách a pamätníkoch, ktoré sa nemôžu nijako brániť. Smutné na tom je to, že niektorými kruhmi na Slovensku sú títo vandali ospevovaní priam ako hrdinovia… niečo choré sa šíri v tom našom štáte… My sa pýtame, kto sú títo antikomunistickí „hrdinovia“, že si môžu prísť na oficiálny pamätník Červenej armády a svojvoľne si z neho osekávať kosáky a kladivá, ktoré tam boli inštalované, pritom kosák a kladivo bol v štátnom znaku Sovietskeho zväzu a Červenej armády a títo hrdinovia, ktorí zahynuli pri našom oslobodzovaní boli v tej dobe príslušníkmi tejto Červenej armády a tak isto občanmi ZSSR.
Antikomunisti si však svoju zlosť vybíjajú väčšinou práve na symboloch. Milujeme ľudí, ktorí dokážu byť obrovskí humanisti, keď dôjde na otázku o komunistických zločinoch. Dokážu nám srdcervúco opisovať utrpenie obetí a vymenujú nám všetku zlé, čo sa len pri tomto slovo nájsť dá, no akonáhle sa toho istého človeka spýtame na obete kapitalizmu, vysmeje vás a s úsmevom na tvári vás odbije stým, že kapitalizmus nemá žiadne obete. Dnešný antikomunista a podporovateľ kapitalizmu, revíziu obetí svojej ideológie s ľadovou vážnosťou prehliada.
Vzdor-strana práce
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.SúhlasímNesúhlasím
