Všetci sú natešení, že Amazon vytvorí nové pracovné miesta, no už nám nepovedia aj to béé.., že budeme zase lacnou pracovnou silou pre nadnárodnú korporáciu, ktorá si bude veselo vykorisťovať našich pracujúcich, že oproti ziskom, ktoré vytvoria naši pracujúci dostanú len omrvinky vo forme výplat, že kapitál, ktorí naši pracujúci vytvoria v Amazone bude odtekať mimo našu krajinu, že Amazon platil v EÚ mizivé dane a tak okrádal všetkých obyvateľov EÚ: Viac sa dočítate TU: Brusel možno prikáže Amazonu doplatiť dane http://spravy.pravda.sk/…/393648-brusel-mozno-prikaze-amaz…/ , čiže je tiež otázky, či vôbec bude platiť Amazon dane v našej krajine… alebo o pochybných vykorisťovateľských praktikách tejto spoločnosti, na ktorú poukázali v časopise Solidarita v článku: Amazon v Česku, aneb jak se vykořisťuje ve třetím tisíciletí , ktorý si môžete prečítať TU: http://solidarita.socsol.cz/…/amazon-v-cesku-aneb-jak-se-vy…
Kedy vláda začne vytvárať vlastné štátne spoločnosti a nebude ku nám len lákať nadnárodné korporácie, ktorým dáva vláda rôzne daňové prázdniny, či dotácie a finančné stimuly, čím vlastne my všetci platíme výplaty našim ľuďom v nadnárodných súkromných korporáciách, ktorí vytvárajú zisk, s ktorým sa už ale daná spoločnosť nepodelí s našim štátom. V kapitalizme je to žiaľ tak a nikdy inak nebude. Naše hospodárstvo nám jednoducho už dávno nepatrí a my sme len kolieska, ktoré sa neustále točia a vytvárajú astronomické zisky pre hŕstku oligarchov, kapitalistov a buržujov…
Spýtajte sa aj sami seba, či vaše podmienky v práci a vaše ohodnotenie, vaše zamestnanecké práva sú dostatočné. Nezamestnanosť postihuje v celej EÚ najviac mladých ľudí a ľudí po 50-tke. Neoliberálne reformy, privatizácia, deregulácia trhu, voľná kapitalistická súťaž, plodí čoraz viacej nezamestnaných a zúfalých ľudí. Čo nám stále tlačili do hláv, privatizujte, deregulujte a zase privatizujte a deregulujte a budete sa mať ako prasce v žite… akosi sa však stále prepadávame na existenčné dno. Už nám nestačí na uživenie rodiny jeden príjem otca a matky. Rodiny sa rozpadávajú, deti vychováva ulica. Prečo?
Lebo sa dnes musíme správať flexibilne, a tá flexibilita znamená cestovať za prácou do iných krajín, vzdialených miest. Flexibilita sa stala iba krycím manévrom, iným pomenovaním pre neschopnosť štátu vytvoriť dostatok kvalitnej práce pre svoje obyvateľstvo. Táto politika vedie však do záhuby, o tom sa mohlo presvedčiť stále viac a viac ľudí. Dnes sa stala práca a hlavne tá dobre platená výsadou. Zbohatlícka oligarchia, ktorá ovláda naše životy, ktorá nás dennodenne vykorisťuje v našich zamestnaniach si stále brúsi zuby na väčšie zisky. Kumuluje v rukách obrovské bohatstvo. Dokedy im to budeme tolerovať…
Kto sú v dnešnej dobe tí hlavní vinníci našej chudoby, ktorým by sme mali uťahovať opasky?
Je to zbohatlícka smotánka a oligarchia, ktorá z nás vyciciava aj to posledné čo máme. Stále počúvame o uťahovaní opaskov. Máme sa uskromniť. Kedysi nám hovorili o vysnívanom Západe, ako sa budeme mať dobre, všetkého bude dostatok, hotový raj. Dnes nám už akosi zamlčujú, že ten bohatý Západ sa topí v obrovských dlhoch a krízach. Kto však tieto problémy zapríčinil? Obyčajní pracujúci a nezamestnaní, ktorí dennodenne ponúkali svoju pracovnú silu, alebo vládnuca elita, bankári a vládnuca ekonomická oligarchia, ktorí rozprávkovo bohatli a špekulovali, ako zbohatnú ešte viac. Okliešťovali naše zamestnanecké práva a keď si povedali pracujúcí dosť a vyšli do ulíc, tak oligarchia cez svoje kúpené vlády poslala do ulíc policajtov, aby im ukázala ako chutí demokracia.
Používajú krásnu formulku, že v demokracii si každí môže povedať svoj názor. Áno môže, no zabudli povedať, že názor ešte veci nemení. Skúste od rečí prejsť k skutkom. Skúste žiadať spravodlivé rozdeľovanie ziskov vo vašich fabrikách, či spoločnostiach, skúste začať nabúravať ich systém súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, skúste sa postaviť ich ekonomickej diktatúre, to vás už bude čakať vyhadzov z práce, policajná represia a prenasledovanie.
Stali sme sa otrokmi finančného systému a tých čo ho ovládajú
Takou istou pokryteckou kapitalistickou stranou je aj strana SMER-sociálna demokracia. Ich kroky na ochranu pracujúcich sa končia tam, kde reálne dochádza k ohrozeniu súkromného vlastníctva pánov podnikateľov, bankárov, oligarchov a vlastníkov spoločností a firiem.
Vidíme tiež reálny stret dvoch tried. Triedy vykorisťovaných a vykorisťovateľov. Jasný dôkaz sociálneho boja v spoločnosti. Akonáhle začnú pracujúci ohrozovať vládu oligarchie, tá sa tvrdo zomkne a spoločne začne ničiť odpor pracujúcich. Za žiadnych okolností nemôže dopustiť, aby demokracia vpochodovala do ich vlastných fabrík, korporácií, spoločností, firiem…, lebo to by začal de facto zánik ich triedy.
Sociálne istoty a demokratizáciu sme si vždy museli, a budeme musieť vybojovať sami v uliciach, pracoviskách, fabrikách, univerzitách. Na jednej strane stoja oni, úzka skupina buržoázie a na strane druhej my pracujúci, ktorí stojíme za hodnotami spoločnosti. My máme v rukách moc, moc zjednotenia, lebo iba v jednotnom boji dokážeme niečo posunúť k lepšiemu.
Demonštrácie, protesty, štrajky sú našou zbraňou. Len takto dokážeme zlepšiť naše pracovné podmienky, naše spoločenské práva a celý náš život. Neohýbajme chrbty, nebuďme ticho, ale bojujme za to čo nám patrí, chceme prácu, chceme životné istoty, chceme dôstojný život, chceme byty, chceme späť naše hospodárstvo, zdravotníctvo bez finančných skupín a chceme si rozhodovať o sebe sami! Organizujme sa!
Politický systém. ktorý tu máme už 27 rokov, prostredníctvom politických strán, ktoré ho tvoria, sa verejnosť snaží presvedčiť, čo je hlavným problémom a čo treba riešiť. Systém sám najskôr vytvoril obrovskú korupciu, aby následne prostredníctvom politických strán, ktoré ho tvoria, prišiel s neskutočným objavom, že tu máme korupciu a treba s tým niečo robiť. Systém najskôr nechal skrachovať hospodárstvo, rozpredal fabriky, aby prostredníctvom strán, ktoré ho tvoria, prišiel s neskutočným objavom a to, že štátna pokladňa je prázdna. Následne zadlžil štát, aby štát mohol plniť aspoň základné funkcie, aby následne prostredníctvom strán, ktoré ho tvoria, prišiel s objavom, že štát je zadlžený.
Kapitalizmus najskôr zlikvidoval plnú zamestnanosť, aby prišiel s objavom, že tu máme nezamestnanosť, ktorú treba riešiť. Rozvrátil fungujúce zdravotníctvo, aby mohol prísť s geniálnym objavom, že zdravotníctvo je rozvrátené a treba ho reformovať. A tak zdravotníctvo reformuje každá vláda a výsledok je taký, že zdravotníctvo funguje z roka na rok horšie a že parazitujúce finančné skupiny, ktoré sú na zdravotníctvo prisaté, z neho vyciciavajú stále viac a viac prostriedkov.
Systém zlikvidoval demograficky rast obyvateľstva a totálne rozvrátil demografiu, aby následne „múdro“ skonštatoval, že sa rodí málo detí a že na dôchodcov nebude mať kto robiť. Samozrejme najjednoduchšie jeho riešenie je, šliapnuť na krk ľudom v dôchodkovom veku a zvýšiť vek odchodu do dôchodku.
Kapitalizmus najskôr potreboval vytvoriť problémy, aby ich potom mohol riešiť. Lenže v skutočnosti neriešil problémy, ale upevňoval nové kapitalistické pravidlá do praxe. Mali sme tu „expertov“, ktorí sa tieto činnosti snažili dosiahnuť šokovou terapiu. Ale aj takých, ktorí sa tvária sociálne a robili to tzv. efektom varenia žaby. Ten spočíva v tom, že ak by niekto hodil žabu do horúcej vody, tak z nej vyskočí, ale keď ju pomaličky zohrieva, tak žaba si ani neuvedomí čo sa s ňou deje.
Nepotrestané zločiny boháčov, tvrdá palica na chudobu
Tieto dve skupiny sa za posledných 27 rokov medzi sebou striedali a napriek tomu, že mali úplne odlišné postupy, cieľ mali, majú a vždy budú mať rovnaký. A to je upevnenie kapitalizmu. Vidíme to na každom kroku a vidíme to aj u tzv. ľavicových vlád. Dá sa to spoznať veľmi jednoducho. Vláde nevadia zločiny bohatých, ale naopak vidí každý aj ten maličký nedostatok u chudobných.
Nedávno predseda vlády spolu s ministrom Richterom predstavili novelu zákona o zamestnanosti, ktorú v najbližších dňoch začne prerokovávať parlament. Jej zmyslom je v konečnom dôsledku vyradiť ľudí z evidencie. Samozrejme politici to dokázali tak vychváliť a prekrútiť skutočný zámer, že z ich tlačovky vznikal dojem, že oni naozaj ľudom chcú pomôcť. A vraj chcú bojovať s nepoctivými nezamestnanými, ktorí nechcú pracovať. A to je jasný priklad prístupu systému a jeho strán.
Chudák ktorý berie podporu, alebo berie nejakú sociálnu dávku je pre systém problémom a treba takého človeka potrestať. Ale kauzu Gorila a mnohé iné systém a jeho chápadlá nedokázali vyriešiť už roky. Rovnako ako nevyriešili žiadne iné kauzy ktoré sa týkali bohatých.
Rovnako je tu prípad už hádam 360 reformy zdravotníctva v ktorej „poštár“ Drucker navrhuje zavedenie 10 eurovej pokuty pre ľudí, ktorí neoprávnene využijú RLP. V zdravotníctve sa strácajú peniaze v obrovských množstvách a na toto minister zacieliť nevie a pravdu povediac ani nechce. Ale na chorého a chudobného človeka treba tvrdo striehnuť, či urgent navštívil oprávnene, alebo pokojne mohol s bolesťami vydržať ešte pár dní a vystáť si miesto niekoľko hodín pred riadnou ambulanciou.
Základom toho, ktorým smerom putujú vytvorené hodnoty je vlastníctvo výrobných prostriedkov
Inak, zrozumiteľnejšie povedané, je to o tom či podnik je národným vlastníctvom, alebo ten podnik vlastní súkromná osoba.
Vždy keď sa táto téma otvorí, tak sa v diskusii ako „hejná krkavcov“ vzlietnu obhajcovia kapitalizmu a snažia sa obhájiť podnikateľa. Snažia sa z podnikateľa urobiť nešťastného chudáčika, ktorému po krku šliape ten zlý štát a on potom nemôže svojim zamestnancom dať vyššie mzdy. Je to ale naozaj tak? Kde sa teda tvorí zisk, kde končí a z čoho vlastne platí podnikateľ odvody a dane?
Zisk, nerastie na strome v záhrade, ale je vytváraný ľudskou prácou. Teda pokiaľ podnikateľ okrem svojej firmy nemá ešte v záhrade zázračný strom, na ktorom mu rastú peniaze, tak každé jediné euro ktoré odvedie, či už vo forme dane, alebo odvodov „za zamestnávateľa“, sú v skutočnosti peniaze, ktoré svojou prácou vytvoril zamestnanec.
Na konci roku firma (v skutočnosti jej zamestnanci) vytvorí určitý zisk. Povedzme, dajme tomu 2 000 eur. Podotýkam, že sa jedná o čistý zisk. Z tejto sumy firma odvedie 20% daň zo zisku a firme zostane 80%. Teda 400 eur odíde do štátu a 1600 zostane vo vrecku majiteľa firmy. V tejto etape diskusie už tvrdo nabiehajú obhajcovia kapitalizmu s tvrdením, že to tak vraj nie je a že zamestnávateľ na odvodoch musí zaplatiť obrovské čiastky a že určite mu takáto suma nezostane.
Takže sa vrátime k tomu zázračnému stromu, na ktorom podnikateľovi rastú peniaze. Ak naozaj takýto strom nemá, tak aj odvody za firmu, aj odvody za zamestnanca aj zisk, aj daň zo zisku je výsledok práce zamestnanca. Toto všetko svojou prácou vyprodukoval on.
Zamestnanec pokojne môže pracovať v národnom podniku a svojou prácou vytvorí zisk. K vytvoreniu zisku teda nie je potrebná existencia súkromnej firmy. Naopak, súkromná firma môže mať akékoľvek moderné technológie v akejkoľvek novej a modernej budove, bez pracovnej sily nevytvorí ani jediný cent zisku. Je teda na nás, dokedy budeme robiť na všetkých, no zároveň počúvať, že keď sa ti nepáči, tak môžeš vypadnúť.
Až všetci pochopíme, že to my tvoríme hodnoty a na tých hodnotách parazituje úzka vrstva ľudí a štát toto všetko toleruje, tak vtedy sa systém zatrasie. Zatiaľ systém ťaží na našej závislosti, strachu a nevedomosti. Mnoho „šarlatánov“, ktorí sa vedome hrajú na ľavicových a protisystémových kričia, „len žiadnu ideológiu“ ľudia nechcú žiadne „izmy“. Prečo to kričia?
Kričia to preto, lebo pre kapitalizmus je výhodné keď ľudia nechápu základy fungovania procesov a javov v spoločnosti. Pretože ak nechápeme kde vzniká zisk a kto si ho strká do vreciek, tak ani nevieme ako sa proti tomu brániť. Ale karta sa napriek tomu otáča. Otáča sa v náš prospech, aj keď sa otáča pomaly. Ako by povedal klasik, spoločenské vedomie je formované spoločenským bytím. Teda inak povedané, každodenné dávky nespravodlivosti nám otvárajú oči a či chceme, alebo nie, tak nás nútia rozmýšľať nad súvislosťami. Nad tým, že ako je možné, že robíme stále dlhšie a máme sa stále horšie, máme kvalitnejšie technológie, no vek odchodu do dôchodku sa nám zvyšuje. Máme nové moderné prístroje v zdravotníctve, no dostupnosť zdravotníctva sa nám vzďaľuje.
Ak pochopí väčšina pracujúcich, že sú to oni, kto živí všetkých, tak tento systém sa otrasie v základoch a ja som presvedčený, že to nebude dlho trvať
Již 9 měsíců před vyhlášením Maďarské komuny, došlo v červnu 1918 k velké stávce dělníků železničních dílen v Budapešti, která byla krvavě potlačena střelbou. Dne 30. října 1918 proběhla v Budapešti tzv. Astrová revoluce a o den později byl předsedou nové vlády zvolen hrabě Mihály Károlyi (1875–1955) – první a jediný prezident tzv. První Maďarské republiky, prvního státního útvaru na území novodobého Maďarska. Ještě téhož dne v Budapešti rozvášněný dav ubil k smrti nenáviděného bývalého ministerského předsedu Zalitavska a osobního důvěrníka císaře Františka Josefa I., premiéra a hraběte Istvána Tiszu. Po založení Německé republiky a Rakouské republiky vyhlásili i Maďaři dne 16. listopadu1918Magyar Népköztársaság, Maďarskou lidovou republiku.
Nová maďarská vláda, jež se sama paradoxně nazvala lidovou, ač neměla s lidem pranic společného, nejprve v obavách vyčkávala a bedlivě pozorovala tehdejší turbulentní vývoj v Evropě, kde jeden po druhém vybuchovaly a praskaly pokusy proletářských revolt. Tento státní útvar – řekněme Maďarská lidová republika – však nebyl republikou lidovou řízenou na principech lidové demokracie a otěže státní moci v rukou pochopitelně neměla ani maďarská dělnická třída ani rolnictvo.
Vznik Maďarské republiky rad resp. Maďarské sovětské republiky
Čtyři dny po založení První Maďarské lidové republiky ustavilo levé křídlo sociální demokracie dne 20. listopadu1918Komunistickou stranu Maďarska, která získávala mnoho stoupenců především mezi dělníky, nezaměstnanými a vojáky.
Pod vlivem nekrvavého avšak zcela epochálního triumfu Velkého října v Rusku došlo i v Maďarsku k revoluční situaci, jejímž vyústěním byl zánik zmíněné Maďarské „lidové“ republiky a vyhlášení Maďarské republiky rad první jarní den roku 1919. Maďarská republika rad resp. Maďarská sovětská republika či Maďarská komuna byla státem trvajícím přes čtyři měsíce do srpna téhož roku na území Maďarska a jižní resp. východní části Slovenska. K jejímu vzniku došlo v důsledku hluboké politické i hospodářské krize, jež následovala po konci první světové imperialistické války pod přímým vlivem erupce světodějných myšlenek V. I. Lenina, fenomenálního uskutečnitele Velké říjnové socialistické revoluce.
V Budapešti tehdy došlo k pokojnému převzetí moci proletariátem, vyhlášení republiky rad a ustavení revoluční vlády složené z komunistů a sociálních demokratů, kteří se ještě téhož dne (tj. 21. března 1919) sloučili v jednotnou Socialistickou stranu Maďarska s programem realizace proletářské diktatury a těsného spojenectví se sovětským Ruskem.Do čela vlády Maďarské komuny se postavil Béla Kun, který do velení dobrovolné maďarské Rudé armády, čítající zhruba 53.000 mužů, jejíž vojáci vzešli z ozbrojených továrních dělníků z Budapešti, jmenoval lidového komisaře vojenství Maďarské radové republiky Tibora Szamuelyho.[1]
Hortyho bílý teror
Bílý teror je označení pro dějinné události během a těsně po rozpadu Maďarské republiky rad od roku 1919. V tomto dvouletém období (1919-1921) byly organizovány represe kontrarevolučních vojáků s cílem potlačit komunistickou revoluci.
Bílého teroru se účastnily pravicové síly v Maďarsku, zahrnující různá paramilitantní seskupení a jiné dobrovolnické iniciativy obyvatelstva. V neposlední řadě i přeskupující se nová národní armáda admirála Miklóse Horthyho. Bolševici a činitelé Maďarské republiky rad, jež porazila přivolaná rumunská armáda, byli chytáni a popravováni.
Paramilitantní oddíly se soustředily i na na perzekuci Židů pod záminkou, že jsou bolševici a pomáhali Bélovi Kunovi. Odhaduje se, že za 2 roky bylo zabito cca 30 000 lidí.
Vznik Bavorské republiky rad
Střelbou a bodáky z jatek I. světové války se navrátivší soldatesky freikorpsu byla rovněž krvavě potlačena republika rad v Bavorsku, jejíž předáci v Mnichově a dalších bavorských městech dočasně převzali moc. Vláda Bavorské republiky rad pracovala od dubna do začátku května v roce 1919, přičemž samotná Bavorská radová republika ideově přímo navazovala na výsledky německé listopadové revoluce roku 1918 v Berlíně i na vzpoury rudých námořníků v Hamburku a Kielu.
Německá revoluce, alespoň v Berlíně, skončila zákeřnou a zbabělou vraždou předáků Spartakova svazu Karla Liebknechta a Rosy Luxemburgové. Stalo se tak z vůle sociálně demokratického prezidenta Fridricha Eberta, premiéra Filipa Scheidemanna a ministra obrany Gustava Noskeho, kdy bylo v lednu 1919 na ulicích a náměstích Berlína povražděno vojáky několik stovek nejradikálnějších dělníků.Vojákům se bohužel podařilo zajmout také revolucionáře Karla Liebknechta i Rosu Luxemburgovou. Vláda velmi dobře věděla, jaké nebezpečí by pro ni jistě představovali, pokud by byli zůstali na živu. Rozhodla se je proto po několikahodinovém výslechu spojeném s mučením chladnokrevně zavraždit. Stalo se tak 15. ledna 1919. Od té chvíle se sociálnědemokratická politika stala synonymem zrady revoluce.
Pokud jde o vládu Bavorské republiky rad, ta byla tvořena koalicí socialistických stran USPD (Nezávislá sociálnědemokratická strana Německa) se Sociálnědemokratickou stranou Německa (SPD) i některými dalšími pokrokovými levicovými subjekty a v čele revolučního státního útvaru typu komuny stál Kurt Eisner. Po jeho zavraždění jako vůdce radové republiky v únoru roku 1919 se situace v Bavorsku rychle zradikalizovala, zatímco v ostatním Německu již získávala převahu kontrarevoluce.
Bavorská republika rad byla vyhlášena dne 7. dubna 1919 pod vlivem Maďarské republiky rad. V Mnichově byla vytvořena Ústřední rada se zastoupením USPD, SPD, Bavorského rolnického svazu, anarchistů a představitelů inteligence. Komunistická strana Německa (KPD) odmítla účast pro celkovou nepříznivou politickou situaci v Německu. Ve dnech 12. – 13. dubna 1919 se však právě komunisté postavili do čela boje za udržení bavorské sovětské moci a výrazně tak přispěli k znovuustavení Bavorské republiky rad dne 13. dubna 1919 v čele Eugenem Leviné.
Bavorská republika rad provedla znárodnění bank a velkých podniků a dne 16. dubna 1919 vytvořila Rudou armádu. Po obranných bojích proti oddílům reichswehru a freikorpsu dne 4. května 1919 kapitulovala, Eugenem Leviné a další vůdci byli uvězněni a popraveni. Bavorská republika rad trvala od dubna do května roku 1919 a ztělesňovala revoluční pokus německé dělnické třídy ovlivněné epochálním rozmetáním starých feudálně-buržoazních pořádků ruským velkým říjnem a ideovou silou Lenina.
Radová revoluční vláda Bavorska bezodkladně provedla znárodnění bank i průmyslu a neprodleně vytvořila Rudou armádu včetně Rudé gardy. Po hrdinných bojích bavorských vojáků revoluce byla Bavorská republika rad krvavě potlačena říšskými vojsky a zdivočelou soldateskou freikorpsu.
Slovenská republika rad
Byla socialistickým státem na značné části území východního a jižního Slovenska od 16. června do 7. července 1919, vzniklý pod vlivem Maďarské republiky rad v době vzestupné revoluční vlny po VŘSR a 1. světové válce.
V průběhu intervenční války proti Maďarské republice rad, jíž se zúčastnila i československá armáda, přešla maďarská Rudá armáda do protiútoku a podařilo se jí přechodně obsadit část východního a jižního Slovenska, kde pod její záštitou a po vzoru Maďarské republiky rad převzal moc místní revoluční proletariát. Dne 16. června 1919 byla v Prešově vyhlášena Slovenská republika rad, vytvořeny její ústřední orgány, jimiž byly Revoluční výkonný výbor a Revoluční vládní rada (vláda) v čele s českým revolucionářem Antonínem Janouškem.
Revoluční vláda vydala výnos o zespolečenštění výrobních prostředků a znárodnění továren nad 20 zaměstnanců, velkostatkářů a peněžních ústavů, vypracovala plán na vytvoření nových výrobních vztahů v zemědělství, zastavila činnost buržoazních soudů a nahradila je revolučními tribunály, zestátnila školy, zřídila slovenskou Rudou armádu a bezpečnostní sbor Rudá stráž. Pro krátkou dobu trvání Slovenské republiky rad se ovšem revoluční opatření nemohla rozvinout.
Existence Slovenské republiky rad byla těsně spjata s osudem Maďarské republiky rad a po ústupu maďarské Rudé armády ze Slovenska přešla slovenská revoluční vláda a jednotky slovenské Rudé armády na maďarské území. Slovenská republika rad přestala fakticky existovat a oblasti, jež dosud kontrolovala, byly 7. července 1919 obsazeny československým vojskem.USTAVENÍ SLOVENSKÉ REPUBLIKY RAD BYLO PRVNÍM POKUSEM O VYTVOŘENÍ SOCIALISTICKÉHO STÁTU NA ÚZEMÍ ČESKOSLOVENSKA a posílilo revoluční tendence v masách československého proletariátu a ovlivnilo diferenciační proces, probíhající tehdy v řadách České sociálnědemokratické strany.
Tibor Szamuely
[1] Tibor Szamuely byl maďarský komunistický vůdce, jenž se narodil ve městě Nyíregyháza na severovýchodě Maďarska. Po úspěšném absolutoriu univerzity se stal právníkem. Politicky se aktivizoval jako člen Maďarské sociálnědemokratické strany. Szamuely byl nucen narukovat jako voják do Rakousko-uherské armády, tj. Rakousko-uherských pozemních sil. Vítězství Velkého října znamenalo pro Szamuelyho jediné: dezertoval na svobodu, vstoupil do Komunistické strany Maďarska (KSM) a stal se maďarským bolševikem.
V Moskvě agitovala maďarská komunistická skupina spolu s budoucím vůdcem Maďarské republiky rad Bélou Kúnem mezi maďarskými zajatci. Mnozí z nich, včetně právě Szamuelyho a Kúna vstoupili do sovětské Rudé armády a v ruské občanské válce bojovali na straně bolševiků. Od ledna 1918 pobýval Tibor Szamuely v Moskvě a spolupracoval s Bélou Kunem v organizaci maďarských válečných zajatců podporujících ruskou revoluci. Byl rovněž členem ústředního výboru odpovědného za zacházení s válečnými zajatci. Dne 24. března byl jmenován politickým zástupcem Komunistické skupiny maďarských válečných zajatců. V průběhu zasedání se mezi 14. dubnem a 18, zúčastnil jednání delegátů.
Od 3. dubna 1918 vydával spolu s Bélou Kúnem komunistické noviny s názvem Szocialista forradalom (Socialistická revoluce). Szamuely se později odebral do Německa a v prosinci 1918 se společně s Karlem Liebknechtem a Rosou Luxemburgovou podílel na vzniku Komunistické strany Německa (Kommunistische Partei Deutschlands, KPD). Do Budapešti se vrátil dne 3. ledna 1919, stal se členem Ústředního výboru KSM a rovněž tak i nepostradatelným redaktorem Rudých novin (Piros újságok).
Tibor Szamuely byl revoluční vládou Maďarské republiky rad, jmenovitě jejím vůdcem Bélou Kunem jmenován lidovým komisařem vojenství Maďarské komuny.Szamuely dokázal s umem a brilancí sobě vlastní zorganizovat, vést a velet maďarské Rudé armádě.
Na konci května 1919 odletěl Szamuely do Moskvy aby konzultoval s Vladimírem Iljičem strategii a taktiku vedení boje za šíření světové revoluce. Jakkoli razantně Tibor Szamuely prosazoval zavedení stanného práva a funkčního třídního soudnictví, usiloval Béla Kun o konsolidaci dosaženého. Sociálním demokratům, kteří byli rovněž členy Revoluční rady vlády, šlo v zásadě o udržení ultralevičáckých živlů kupících se okolo zuřivce Cserného pod kontrolou. V důsledku toho se na konci dubna 1919 lidový komisař vojenství Vilmos Böhm rozhodl odzbrojit teroristické skupiny. Postupně docházelo k rozkolu mezi předáky Maďarské radové komuny, který byl násilně ukončen utopením maďarských bolševiků v krvi a potlačením první maďarské revoluce proletariátu intervenčními vojsky. Stalo se tak na apríla, 1. dubna 1919.
Maďarská sovětská republika trvala po dobu pouhých šesti měsíců do 1. srpna 1919, kdy její vůdce Béla Kun prchl v očekávání obsazení Budapešti z řetězu puštěných rumunských bílých vojáků. Szamuelymu se v poslední chvíli podařilo uniknout zuřivé, zběsilé antikomunistické odvetě „Bílého teroru“. Doslova za pět minut dvanáct, dne 2. srpna 1919, dokázal Tibor Szamuely zmizet do Rakouska, kde byl okamžitě zatčen rakouským četnictvem. Maďarské, stejně jako rakouské orgány uvedly, že se Szamuely zastřelil. Ve svých Pamětech manželka Bély Kuna uvádí, že ji Szamuely o svém chystaném záměru spáchat sebevraždu, pokud by mu hrozilo zatčení, pověděl a ukázal ji pistoli ukrytou v jeho oblečení. Jiná verze maďarských komunistů uvádí, že Tibor Szamuely byl zastřelen na hranici.
Tomuto systému sa zatiaľ dokonale darí manipulovať ľudí podľa potreby. Presvedčil som sa o tom nedávno v jednej FB diskusii. Základom diskusie bola správa o krachu jednej malej pekárne na Liptove. Bez toho, že by boli zverejnené presné príčiny krachu danej pekárne sa hneď roztrhlo vrece s odborníkmi na slovo vzatými a hneď začali padať zaručené závery prečo k tomu prišlo. Spoločným základom týchto „odborných hodnotení“ bolo slovné spojenie „lebo Fico“ vo všetkých možných formách a obmenách. Teda: lebo máme takúto vládu, lebo zlodej Fico, toto sú tie Ficove istoty, takto vláda likviduje malé firmy… a ix podobných záverov. Podotýkam nikdy som SMER-SD nevolil, v žiadnych voľbách, ale vždy ma vie rozčúliť zjednodušený pohľad na zložité problémy a rýchle nájdenie vinníka. Úplne podľa šablóny. Presne podľa rovnakej ako po roku 89 za všetko mohli komunisti.
Urodilo sa veľa zemiakov – na vine komunisti, urodilo sa málo zemiakov – na vine sú komunisti. Prší? – zato môžu komunisti, Dlho nepršalo? _ to je vina komunistov….
Preto som sa v diskusii nesmelo spýtal, že či danú pekáreň vlastnil Fico, keďže je za jej krach zodpovedný. Odpoveďou mi bolo niekoľko ironických poznámok v zmysle, či žijem na Marse, keď sa tak hlúpo pýtam. A či vraj nevidím aké zlé podmienky majú malí podnikatelia, aké vysoké dane musia platiť, koľko zaplatia na odvodoch a ako ich štát vlastne ničí.
Vtedy som si uvedomil, že dnešnej propagande sa vlastne problémy celej spoločnosti podarilo rozdeliť do dvoch skupín. Teda na malých a veľkých podnikateľov. Akoby v tejto krajine okrem podnikateľov nežil nik. Tí veľkí podnikatelia sú dobrou politickou agendou. Ich mená často lietajú medzi politikmi ako pingpongová loptička a politici si navzájom vyčítajú, ktorý z nich je kamarátom ktorého veľkopodnikateľa. Kto býva v čom byte. Kto čo privatizoval a ktorý privatizér je s kým rodina. Keď sa to hodí tak rétorika mnohých politikov sa zdá priam antikapitalistická. No zdanie klame, pretože obrátením listu čítame chvály na veľkých investorov, ktorí prichádzajú na Slovensko, aby vraj priniesli nové pracovné miesta.
Politická rétorika ktorú aktívne šíria aj média a na časť ľudí úspešne zaberá je rétorikou o ohrozených malých podnikateľoch a živnostníkoch. Živnostníkov, to ešte chápem. Sú to často ľudia, remeselníci, ktorí si sami zháňajú prácu, sami ju odvádzajú a sami si robia účtovníctvo. Nemajú nárok na dovolenku a ani na PNku.
Ale je malý podnikateľ naozaj ohrozeným druhom? Sú malí podnikatelia naozaj jedinou zásadnou politickou témou a zmyslom záujmu všetkých parlamentných politických strán?
Naozaj v tejto spoločnosti nie je nik kto si zaslúži viac pozornosti? Ja som presvedčený, že áno. Že v spoločnosti sa práve vďaka vedomému konfliktnému stavu a zápasu strán o túto tému úplne zabudlo a zabúda na pracujúcich. O tých sa nezaujíma vo svojich programoch ani jediná parlamentná politická strana. Všetci kričia ako treba znížiť odvody pre malých podnikateľov, ako im treba znížiť dane, ako im treba pomáhať. Áno je pripúšťam, že je aj zo pár malých podnikateľov, ktorých doba donútila, aby začali podnikať, aby nejako vyžili. A možno to v začiatkoch naozaj mysleli úprimne a čestne, ale trh nepozná čestnosť, trh nepozná morálku. Trh pozná zisk. A to je jediné, čo ženie vládnucu triedu dopredu.
Väčšina malých, stredných i veľkých podnikateľov je taká, že keby bolo daňové zaťaženie 0% a odvody by boli 0 eur ročne, tak by ich zamestnanci robili stále za minimálnu mzdu, prípadne za mzdu minimálne vyššiu od minimálnej mzdy. Pozná to väčšina z nás. Spomeňme si na lepšie obdobia vo firmách. keď je veľa práce, veľa zákaziek, často treba robiť nadčasy. Cítite úspešnejšie fungovanie firmy na svojich výplatných páskach? V drvivej väčšine vôbec a ak áno tak minimálne. Ale ak je roboty menej, tak hneď firma nezabudne zdôrazňovať, že musíme byť radi, že je to tak ako to je, že sa musíme uskromniť a často sú slová majiteľov malých firiem také ľútostivé, že človek nevie, či si má vôbec zobrať výplatu a nemá radšej navrhnúť platenie vstupného pri vstupe na pracovisko. V takejto ľútostivej a smutnej situácii si o pár dní všimnete, že majiteľ si kúpil nové auto. Formálne je vlastne firemné. To že ho pokojne používa aj na súkromné účely, to nikoho už v podstate ani nezaujíma. Veď kto by to riešil, kto by to skúmal, či pán podnikateľ ide na pracovnú cestu, alebo na rodinný výlet. Veď to firma zaplatí a firma je jeho. Čo na tom, že to v skutočnosti svojou prácou zaplatia zamestnanci. Im predsa musí stačiť minimálna mzda. Oni predsa musia pochopiť, že výplata bude o týždeň neskôr, lebo nejaký dodávateľ nezaplatil načas. Úspech v podnikaní, skončí vo vrecku majiteľa firmy. Neúspech, teda aj to ak niekto firme nezaplatí načas skončí aj na pleciach zamestnanca. A neverím, že stačí elektrárňam zavolať a povedať, zaplatím vám o dva týždne neskôr, ako treba, pretože teraz nemám peniaze.
Sú teda malí podnikatelia kandidátmi do knihy ohrozených druhov? A čo potom bežný zamestnanec, toho si ktorá z parlamentných strán všimne? Ktorá si všimne pracovné podmienky na mnohých pracoviskách. Kto sa stará do toho keď zamestnanec nedostane na čas mzdu? Keď nedostane zaplatené nadčasy, či iné príplatky. Všimne si to niekto z parlamentných politických strán? Určite nie. Pre všetkých je najdôležitejšie zachraňovať malých podnikateľov.
Ale netreba zabúdať na jedno podstatné. Ak malý podnikateľ prežije trhový zápas a udrží sa, samozrejme väčšinou okrem iného je to aj vďaka poslušnej a lacnej pracovnej sile, tak sa z neho stane stredný a neskôr vyrastie na veľkého podnikateľa.
Nuž a keď sa to nevydarí, ako by povedal klasik, malý podnikateľ pomôže najlepšie utláčanej vrstve tým, že sa prepadne na jej úroveň.
Na Slovensku sa chystajú vysokoškoláci na turné po stredných školách, kde budú prednášať o extrémizme. Ide o deviatich študentov tretieho až piateho ročníka anglistiky a amerikanistiky na Univerzite P. J. Šafárika, ktorí prišli s týmto projektom. Viac o tejto ich aktivite sa dočítate TU: Na konci tohto článku je však aj táto veta: „Súčasťou rozpočtu 2400 dolárov, ktoré im poskytlo americké ministerstvo zahraničia, je aj časť vo forme predplatenej reklamy na Facebooku…“ No a tu to všetko začína akosi škrípať. Ako sa niekto môže tváriť, že ide šíriť kritické myslenie medzi študentmi, ako chce napomáhať študentom rozlíšiť v médiách články, ktoré podporujú extrémizmus, keď dostane peniaze na svoju propagáciu priamo od Ministerstva zahraničných vecí USA… Kde je potom ta objektivita, nestrannosť a kritické myslenie, keď vás platí ministerstvo, ktoré už desiatky rokov platí rôzne prevraty a destabilizácie krajín po celom svete, násilie, manipulácie s verejnou mienkou atď…atď… Ako sa potom môžete dávať do roly toho, čo ide o niečom prednášať objektívne. Ministerstvo zahraničných vecí USA nerozdáva peniaze tam, kde vie, že by sa to mohlo postaviť proti ich záujmom.
Čiže si vieme predstaviť, ako budú asi vyzerať tieto prednášky pre našich stredoškolákov. Na jednej strane samé varovania nad šírením „nepravdivých“ správ o NATO, USA, amerických vojenských dobrodružstvách, o proruskej propagande, ale o tej americkej propagande, ktorá je dnes vydávaná za oficiálne overené zahraničné správy, ktoré preberajú média po celom svete, o tom sa asi na týchto prednáškach veru nedozviete. Ani o americkom extrémizme, ktorý vyvoláva vojny a nestabilitu po celom svete a korumpuje a podporuje všetkých, ktorí sa práve hodia do ich geopolitickej hry, je už jedno, že ide o rôznych diktátorov, ktorí majú na rukách krv.
Keď už má byť niečo vyvážené, má sa hovoriť o všetkých tipoch propagandy v médiách. Dnes je však módne, hovoriť iba o tej ruskej, ktorá tu samozrejme pôsobí, ale tak isto tu pôsobí americká propaganda, či propaganda ďalších tzv. západných veľmocí, ktorá je prakticky súčasťou každých jedných správ zo zahraničia, ktoré preberajú všetky mediálne agentúry po celom svete a ešte nám to predostrú v televízii, novinách, či na internete ako 100% pravdivé správy. Oni majú ten monopol na šírenie celosvetovej propagandy, ktorú využívajú na svoje mocenské postavenie a to tejto forme propagandy sa nehovorí, všetci sa tvária, že neexistuje, ale ona exituje a zasahuje do nášho každodenného dňa.
Dnes keď sa ozvete proti vojenským opatreniam NATO a USA a ich vojnovým dobrodružstvám, keď sa vyslovíte za mier a spoluprácu aj s Ruskom, keď spochybňujete hegemóniu USA a ich praktiky, hneď vás onálepkujú, že ste šíriteľ proruskej propagandy, ste Putinovec atď… Začal sa novodobý hon na čarodejnice, kde zlyháva zdravý rozum. Na jednej strane tu vykrikujú rôzni politici, analytici, novinári, aktivisti, „odborníci“ o ruskej propagande, o hrozbe z Ruska, no na druhej strane vás vysmejú, keď začnete hovoriť o propagande Západu, USA a ich štvavej militarizácii, ktorá nás vháňa do nového napätia a strachu a nových šialených vojenských vízií.
Kritické myslenie treba určite poriadne cibriť, no keď niekto hovorí, že kritické myslenie je to, keď odhaľujem propagandu jedných a zamlčiavam propagandu druhých, alebo sa tvárim, že tá druha propaganda neexistuje, tak tomu sa nehovorí kritické myslenie, tomu sa hovorí vedomá manipulácia a klamanie. Preto myslite naozaj kriticky, nie len jedným smerom, ale ku všetkým formám manipulácie, či už ku nám prichádza zo Západu, alebo Východu. Hlavné je zachovať mier a nenechať sa strhnúť nenávisťou, lebo na túto nenávisť doplatíme zase len my obyčajní ľudia, ktorých rozoštvú tak, že sa opäť roztočí koleso vojny a oligarchovia na všetkých stranách barikády si na našom utrpení nabalia ešte viac vrecká.
O formách mediálnej manipulácie písal veľmi podrobne aj Eduard Chmelár. Jeho článok nájdete TU
Miroslav Pomajdík- VZDOR-strana práce
Odporúčam pozrieť si tento dokument, ktorý jasne poukazuje na to, ako sa dnešná žurnalistika stala v mnohých prípadoch šíriteľom propagandy a zámerne nám zamlčiava zverstvá, ktoré sú páchané západnými veľmocami. Takto sa média vlastne stávajú spolupáchateľmi týchto ohavných činov.
Tapin – Válka, kterou nevidíte |přesvědčte se, jak funguje mašinérie propagandy žurnalistiky v praxi
Mesto Ružomberok sa nachádza v dolnej časti Liptova a je obklopené malebnou prírodou. Veľa Slovákov toto mestečko pozná osobne. Mnohí ho poznajú práve z médii v súvislosti s výstavbou úseku diaľnice medzi obcami Hubová a Ivachnová, ktorej súčasťou by mal byť aj tunel Čebrať. Tento diaľničný úsek je pre mesto Ružomberok a jeho obyvateľov bytostne dôležitý, pretože tento úsek diaľnice bude vlastne obchvatom mesta a odvedie dopravu za jeho brány. Roky obyvateľov trápil zápach z celulózky, no k nemu sa pridáva i zápach z výfukových plynov, ktorý sa v ružomberskej kotline pri nízkom tlaku drží pri zemi, čo výrazne znižuje kvalitu ovzdušia, ktorý všetci dýchame. Vďaka zápachu, sa Ružomberku ušli viaceré nelichotivé prívlastky, dokonca aj od vlastných obyvateľov. Dokonca sa objavil aj vtip, podľa ktorého sa od Bešeňovej Liptovský Mikuláš nachádza smerom na Východ a Ružomberok smerom na zápach. Preto obyvatelia mesta a okolia s radosťou privítali správu o budovaní diaľničného úseku Hubová- Ivachnová. Zahájenie stavby bolo pred niekoľkými rokmi a termín ukončenia bol stanovený na rok 2017. Ak by všetko prebiehalo podľa časového harmonogramu, tak výstavba tohto diaľničného úseku by sa už pomaly blížila do finále. Nakoľko preplnenosť hlavného cestného ťahu, ktorý vedie prakticky cez centrum Ružomberku je najmä počas špičky naozaj enormná.
Menová reforma z oku 1953 sa predstavuje dnešnými pravicovými médiami a kapitalistickými analytikmi ako krádež peňazí občanom Československa komunistickou vládou. Tieto argumenty krásne vyvracia Zbyšek Šustek, predseda Slovenskej numizmatickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied, ktorý jasne poukazuje na celú históriu procesu, ktorý musel vyvrcholiť menovou reformou v roku 1953. Šustek jasne poukázal na to, že to čo sa stalo v roku 1953 bolo dôsledkom nacistickej okupácie ČSR, no tento proces už začal v 30-tých rokoch, kedy sa ČSR chystala na vojnu, tam je ten začiatok, ktorý dokonali nacisti a komunistická vláda len musela spraviť túto nepopulárnu menovú reformu, ktorá sa podľa Šusteka mala vykonať tesne po vojne, teda v dobe pred nástupom komunistov k moci.
O poľnohospodárstve a o potravinovej sebestačnosti sa toho v posledných týždňoch pohovorilo predsa len viacej ak inokedy. Jednak je obdobie žatvy a zberu úrody, no zároveň táto téma začína byť stále viac a viac aktuálna najmä preto, že si časť spoločnosti začína uvedomovať, že potravinová sebestačnosť SR je na katastrofálne nízkych číslach. Prečo to tak je? Prečo sa naše poľnohospodárstvo nachádza v tak kritickom stave? Príčin je viacero. Skôr ako ich podrobnejšie rozoberieme, je potrebné zdôrazniť, že často vznikajú rôzne skupiny a iniciatívy, ktoré či už vedome, alebo z neznalosti tejto problematiky zvaľajú vinu za rozpad poľnohospodárstva na EÚ. Napriek tomu, že Vzdor – strana práce vždy kriticky vystupovala voči EÚ a našim cieľom je opustiť toto Euromonštrum, tak je potrebne objektívne zdôrazniť, že EÚ iba dokončuje likvidáciu slovenského poľnohospodárstva a likviduje potravinovú sebestačnosť SR.
Tento status sa dnes objavil na FB profile Petra Kalmusa, ktorý sa preslávil so svojim kolegom Lorenzom „statočnými činmi“ nutnej obrany pri pacifikácii odbojných pamätníkov a búst. Je to veľmi dôležité, aby sme naplno pochopili jeho myšlienkové pochody. Vo svojom statuse Kalmus ocenil, že minister obrany Gajdoš a exminister obrany Galko sa zhodli, že Putinova Ruská federácia je najhoršie nebezpečenstvo a hrozba prakticky pre celý slobodný svet.
Kalmusa tiež náramne potešila správa, že títo dvaja páni sa zhodli na tom, že treba vyzbrojiť našu armádu podľa požiadaviek NATO. Kalmus vo svojom statuse hovorí, že je to najdôležitejšia úloha, či už v domácej, alebo zahraničnej politike. Kalmus tiež apeluje na Fica, že si musí konečne uvedomiť, že bezpečnosť Slovenska a EÚ je dôležitejšia, ako ceny mlieka. Kalmus na záver označil ministerstvo obrany možno najdôležitejším rezortom v dnešných časoch.
Čo dodať na záver. Nahliadli sme tak do myslenia pána aktivistu Kalmusa, ktorý sa vytešuje z chystaného veľkého vyzbrojovania armády, Rusko je pre neho najhoršia os zla vo svete, ministerstvo obrany považuje momentálne za najdôležitejší rezort v krajine a čo tam po tom, že mliečna kríza môže na Slovensku zničiť tisíce pracovných miest a zlikvidovať najkvalitnejšie chovy dojníc a Slovensko sa tak stane závislé na odbere mlieka zo zahraničia… hlavné je strašiť obyvateľstvo chimérami o ohrození našej slobody, demokracie, bezpečnosti, tlačiť nás do nenávisti proti inému národu a krajine, hystericky vyvolávať najvyšší stupeň ohrozenia a strach, aby sa tak ľudia viacej podvolili zbrojeniu a následnému nahnaniu do možných vojenských konfliktov, kde proti sebe pozdvihnú zbrane opäť len obyčajní pracujúci a oligarchia zo všetkých strán konfliktu sa na našom utrpení krásne napakuje. Aká až neskutočne rovnaká myšlienková zhoda s takým vojnovým štváčom,akým bol Bush a spol…
Kalmus a jemu podobní „aktivisti“ sa tu hrajú na nejakých pokračovateľov tradícii undergroundovej disidentskej scény. Zaujímavé je, že tieto hnutia sa vždy vyznačovali hlásaním nenásilia, odzbrojovania, pohŕdali armádami, silovými zložkami, vojnami a vojnovými riešeniami, odmietali rôzne vojenské spolky, chceli mier, slobodu a porozumenie…. vcelku Kalmus ide v ich „šľapajách“, keď pre neho je najhlavnejšou otázkou dňa vyzbrojovanie armády, posilňovanie NATO, najdôležitejším ministerstvom v republike- ministerstvo obrany a šírenie nenávisti voči Rusku, kašlať na to, že za posledné roky za najtragickejšími vojnami, či v Líbyi, Iraku, Afganistane, Sýrii, Juhoslávii, Jemene, Palestíne atď. stoji Západ na čele s USA… Zbrojiť, zbrojiť, zbrojiť a možno príde aj povel, že nasadneme do tankoch a zrovnáme Moskvu. Človeku sa až nechce veriť, že takýmto a jemu podobným sa dostáva stále viacej priestoru v našich médiách.
Slovenskí pracujúci sa prepadávajú na existenčné dno, väčšina obyvateľstva si nemôže dovoliť normálny život, robíme veľakrát v zlých pracovných podmienkach, každú chvíľu musíme meniť zamestnanie, zatvárajú nám pracoviská a fabriky a sme nútení drieť pre zahraničné koncerny, pre ktoré sme lacná pracovná sila, musíme utekať do zahraničia, aby sme uživili svoje rodiny, zadlžujeme sa na celý život, aby sme mali kde bývať, žijeme na dlh, potravinová sebestačnosť Slovenska je len krásnou spomienkou z rokov minulých, vládnu nám tu mafiáni v bielych golieroch, svet sa prepadáva stále do väčšej chudoby, násilia a chaosu, oligarchovia,oligarchovia z roka na rok astronomicky bohatnú, máme tu enviromentálne, migračné a sociálne časované bomby…, ale pre Kalmusa je najdôležitejšie vyzbrojovať našu armádu a brojiť proti Rusku.
Bolo by to až tragikomické, keby sme si neuvedomovali fakt, že podobné uvažovanie, ako predvádza Kalmus, nie je v Európe už len nejakým bezvýznamným menšinovým hlasom fanatikov, ale stáva sa hlavnou agendou predstaviteľov štátov. Máme sa na čo tešiť, keď sa raz do popredia politiky dostáva armáda, zbrojenie, ministerstvá obrany ( možno v blízkej dobe vojny ) a nenávistné reči voči určitému štátu, tak to sme na veľmi „dobrej“ ceste k opakovaniu najkrvavejších epizód našich dejín.
Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.SúhlasímNesúhlasím
Střelbou a bodáky z jatek I. světové války se navrátivší soldatesky freikorpsu byla rovněž krvavě potlačena republika rad v Bavorsku, jejíž předáci v Mnichově a dalších bavorských městech dočasně převzali moc. Vláda Bavorské republiky rad pracovala od dubna do začátku května v roce 1919, přičemž samotná Bavorská radová republika ideově přímo navazovala na výsledky německé listopadové revoluce roku 1918 v Berlíně i na vzpoury rudých námořníků v Hamburku a Kielu.
