Ako Slovensko prichádza o lesy

Lesníctvo sa na Slovensku traduje približne od 18. storočia. Samozrejme, človek začal pôsobiť na lesy oveľa skôr a to predovšetkým negatívne tým, že vyruboval lesy, aby mal pôdu aj na hospodárske účely. Klčovanie lesov v tej dobe v pomere k rozlohe lesov išlo pomalým tempom asi primerane k tempu rozvoja hospodárstva v danej krajine. Napríklad zatiaľ čo v Anglicku vrcholila priemyselná revolúcia, ktorá prakticky zlikvidovala anglické lesy (predovšetkým staré dubové a borovicové porasty), na území terajšieho Slovenska sa rozprestieral majestátny celok lesného porastu od nížin (lužne lesy topoľ, vŕba, jelša, jaseň) až po dubové a bukovo- jedľové v horských oblastiach  borovicovo- smrekové porasty. Je nutné si uvedomiť, že tieto lesy sa neprestajne vyvíjali od doby ľadovej. Tento les bol kompaktný celok, ktorý mal vitalitu a dokázal sa spravovať sám.

S nástupom ľudskej aktivity sa tento lesný celok zmenšoval a delil na menšie a menšie celky, ktoré boli od seba oddeľované čoraz väčšou hranicou zastavaných plôch, polí a podobne. To zapríčinilo, že vitalita lesov bola citlivejšia na negatívne vplyvy, genetická pestrosť klesala a naďalej klesá. Tak ako človek pred sto rokmi bol fyzicky silnejší vydržal väčšiu záťaž ako ľudia dnes, aj les dnes je omnoho zraniteľnejší.

Možno práve v tomto čase je pozornosť ľudí, ktorí majú blízky vzťah k lesom viac aktívna ako inokedy. Na povrch znova prenikli konflikty medzi ochranármi a lesníkmi. Už niekoľko rokov sa tieto organizácie nevedia zhodnúť, ako hospodáriť v lesoch na Slovensku. Takéto poťahovačky prebiehajú aj v iných odvetviach hospodárstva na Slovensku. Vráťme sa ale pekne na začiatok, k vzniku lesníctva a to do 18. storočia. Lesníctvo vzniklo práve vďaka ľuďom, ktorí si negatívne zmeny v lesoch (ťažkosti pri autoregulácii porastov, pôsobenie kyslých dažďov, premnoženie škodcov, kalamity a iné) všimli a prišli na to, že ak svojim umom a fyzickou prácou lesu nepomôžu, les začne strácať svoje schopnosti  a funkcie, bude chradnúť až sa nakoniec zmení jeho vzhľad a funkcie úplne a nenávratne. Ako presne zareagovať na daný stav vôbec nebolo jednoduché a chcelo to roky skúmania, pozorovania, spolupráce a ponaučenia sa z chýb. Veď práce v lese sú jedny z najťažších! Desaťročia trvalo zistiť čo robiť v lese za daných situáciách, vypracovávať plán výchovy porastov, ťažby a revitalizácie po ťažbe, ako zvládať kalamity a mnoho iných činnosti s cieľom udržať funkcie lesa. Vrcholom tohto dlhoročného výskumu a prác je tvorba zákonov o ochrane, hospodárení a rozvoja prírody samotnej. Výstavnou skriňou toho „plodu bádania“ sú národne parky, kde by mala byť osobitná ochrana a vôbec osobitný prístup v citlivosti zásahu, samozrejme založený na odbornosti a skúsenosti z už spomínaného vývoja lesníctva na Slovensku.

V priereze históriou v lesníctve na Slovensku mi nedá nespomenúť rok 1949, kedy komunistická strana uzákonila prvý národný park TANAP. Prijatými zákonmi všetku pôdu, čiže aj lesy dala do jedného celku čím zjednotila hospodárenie v lesoch, ochrana a kontrola činnosti bola kompatibilnejšia, celoplošná a predovšetkým bez rozdielu na rôznych majiteľov, ako sú súkromné, cirkevné urbariáty a podobne. Dnes je preukázateľne, že hoci sú zákony rovnaké, starostlivosť je podstatne odlišná. V socialistickom zriadení pracovali okrem lesníkov desaťtisíce lesných pracovníčok a pracovníkov. Vďaka ich práci boli všetky výzvy ako kalamity, obnova lesa, rozvoj lesnej infraštruktúry, budovanie lesných škôlok, dokázateľne zvládnuté. Ťažba dreva v socializme nepresiahla 6 mil. kubíkov ročne a predsa dokázala uživiť rodiny ľudí, ktorí pracovali v lese a dokázali uživiť drevospracujúci priemysel na Slovensku, ktorý bol na oveľa lepšej úrovni ako je dnes, a hlavne bol národný!

Do lesníctva dnes „kecajú“ aj niektorí tzv. pseudoochrancovia lesa, samozrejme to neznamená,  že spochybňujem odborné rady rôznych odborníkov z radov ochranárov. Musíme si povedať, že váha umu vedeckej obce a váha prace a výsledkov z práce lesníkov a lesných pracovníkov za socializmu boli naozaj svetové. Je nutné si uvedomiť, že my sme tu mali krásne a plnohodnotné lesy aj v čase kalamít bez „odborných“ rád tzv. pseudoochranárov lesa, samozrejme narážam na niektorých tzv. militanntných ochranárov, ktorí nemajú triezvy pohľad na vec, šíria veľakrát nenávisť voči lesníkom, či poľovníkom vo všeobecnosti a teda nijak sa vo svojom čiernobielom videní nelíšia od niektorých lesníkov, ktorí nechcú prijať racionálne argumenty ochranárov. Tak ako medzi lesníkmi, tak aj medzi ochrancami sa nájde množstvo kvalitných odborníkov, obetavých ľudí, ktorým záleží na našich lesoch a preto je vždy na mieste vzájomná vecná a odborná diskusia, ktorá je pre dobro našej prírody.

Čo sa vlastne stalo, že naše lesy sú v stave v akom sú?

Jedna rovina je rovina prevratu systému a rozdrobenia lesov medzi opäť tých rovnakých vlastníkov z pred roku 1948, čo buď nemajú predstavu o tom, ako hospodáriť v lese (cirkevné lesy) alebo majú lesy len najedno, vyťažiť a uvidíme. Mnoho vlastníkov lesa ma takú malú rozlohu svojho lesíka, že aj keby mali chuť pracovať v lese aj na inom programe ako je ťažba dreva, skratka im to finančne nevydá.

Druhá rovina je rovina zákonov v systéme lesníctva. V roku 1994 teda vzniklo Ministerstvo životného prostredia, druhé ministerstvo, ktoré rozhodovalo o tých istých lesoch, ako Ministerstvo pôdohospodárstva. Zároveň bol zákon o ochrane TANAPU zrušený. Presne ten zákon, ktorý bol výkladnou skriňou ochrany Vysokých Tatier, kde boli zapracované a uzákonené poznatky lesníkov generácie naspäť. Aby to nebolo málo, Správa TANAPu sa rozpadla na dve organizácie (štátne lesy TANAP a Správa TANAPu) ktoré riadili dve vyššie spomínane ministerstvá.

Tretia rovina je rovinou kapitalistického hospodárenia a možnosti súkromného vlastníctva pôdy, lesov, vody a nebojím sa dnes už napísať vzduchu. Uvedomme si, že po roku 89  a rozdelení Československa (ak chcete niečo oslabiť, rozdeľte to) sa naskytli pre západnú oligarchiu možnosti odtrhnúť si kusisko nie len z lacnej pracovnej sily, či hospodárstva, ale aj zo slovenskej prírody a to predovšetkým z lesov. Veď ktorá kapitalistická krajina mala tak rozmanité lesy ako Slovensko? Žiadna. Také množstvo a kvalitný sortiment (bukové, dubové a smrekové drevo) na tak malom a prístupnom území hneď „pod nosom“ predraženého západného trhu. Prišla kapitalistická demokracia plná rozvratu. Národné lesy sa zmenili na Štátne lesy a tie sa postupne delili reštituentom. Totálny rozvrat v zákonoch, firmy vytvorené pre obchodovanie s drevom, ktorých majitelia sú na ministerských stoličkách v kapitalistických vládach na Slovensku, štáty bez kontrol na hraniciach, to je len zlomok mechanizmu, ako funguje obchod s drevom nie len na Slovensku.

Taktiež nemožno zabudnúť na uvoľnené pozemky od stromov, ktoré popadali a sú vo výhodnej lokalite Tatier. Spoločnosť J&T a jej dcérska firma Tatry Mountain Resorts, ale mnoho ďalších osobnosti sídliacich v prezidentskom paláci majú „vykúpené“ tie najlepšie pozemky. Ďalšie a ďalšie lanovky, zjazdovky, parkoviská a hoteli robia z Tatier nie národné parky ale paródiu na Disneyland. Prečo keď sa ochranári reťazou pripútali k LKTčku, to isté nespravili k stavebnému stroju, ktoré tam robia zjazdovky?

Nakoniec tu máme ochranárov, ktorý tvrdia veľmi sympatické veci, až na pár detailov, ktoré ich prezrádzajú a utvrdzujú v tom, že nikto nemôže nahradiť prácu lesníkov a lesných pracovníkov.

Jednou z najväčších rán pre prírodné rezervácie sú ochranné pásma a to hlavne piate ochranné pásmo bez zásahu. Znamená to tiež, že v takomto pásme lesník nesmie umiestniť lapač na podkôrníkový hmyz. Aký vplyv ma taký lapač hmyzu na okolité prostredie? Iba jeden a to, že chytí niekoľko tisíc jedincov, ktorí sa živia lykom smreku. Ako môže teda ochranár lesa spolu s úradníkom na ministerstve bojovať za také pásmo „ochrany“ tých najcennejších lokalít a za takých podmienok? Niečo tu smrdí a ako sa vraví, ryba smrdí od hlavy.

Práve v dobách pred 89 sa zalesňovali vo Vysokých Tatrách miesta, ktoré by sa samoreprodukciou nikdy, alebo veľmi ťažko zalesnili (miesta erodované pasením hospodárskych zvierat, po lesných požiaroch, kyslé a veľmi kamenisté pôdy a predovšetkým miesta s bujnou vegetáciou). Ochranári nám tvrdia, že pri lesných porastoch, ktoré sú zničené veternou a podkôrníkovou kalamitou, kde vitalita je podobná asi ako 80 ročnému starcovi je dobré čakať, až sa les obnoví sám. Takéto tvrdenia a pokusy robené na národných parkoch sú trestuhodné, pretože je to obrovský hazard s celým regiónom nie len Tatier, ale aj iných národných parkov a vôbec, lesov na Slovensku.

Akcie na facebooku, ako My sme les, alebo zachráňme les sú síce pekné a zmysluplné, ale veľakrát sa takéto dobre mienené akcie zvrhnú aj iným smerom, ako len zachrániť les. Opäť sme pri rozdeľovaní no teraz nie lesa, ale spoločnosti, kedy pod pekne učesanou myšlienkou zachrániť les a zabrániť ťažbe dreva sa veľakrát rýchlo šíri aj nenávisť voči lesníkom. Niektorí títo psuedoochranári využívajú tieto akcie na pošpinenie lesníctva a lesníkov ako takých. Všetka špina sa hádže na ich hlavy a to už nemá s racionálnymi postojmi nič spoločné, nakoľko lesníctvu a väčšine lesníkov musímé byť naozaj vďační, za obetavú starostlivosť o naše lesy. A z toho potom veľakrát ťažia práve tí magnáti, ktorí stoja za oponou a majú obrovské zisky nie len z predaja dreva, ale aj pozemkov a turizmu na úkor našej prírody.

Nechcem obhajovať lesníkov, ale nehádžem ich ani do jedného mecha, no lesníci neporiadok v zákonoch nespravili a ani nerozvrátili ochranu Tanapu. Dnes sú len štatistami. Verím, že aj medzi nimi je ešte zdravé jadro skutočne poctivých ľudí v zelenom obleku.

Na záver k tomu len stručne. Nech už príde v tomto režime akákoľvek kapitalistická vláda, lesy a lesníctvo to z marazmu nevytrhne ba naopak.

My nie sme les, my sme komunisti a lesy nebudeme rozdeľovať ale spájať!

Ing. Martin Zeleňák- podpredseda VZDORu- strany práce

 

Vášaryová opäť hviezdila: Rusi môžu za ovplyvňovanie volieb v Českej rep., Nemecku, Francúzsku, či BREXIT a ako je Rakúsko ruské Švajčiarsko (VIDEO vo vnútri)

Tak toto je silná káva. Keď sa stretne Eugen Korda s Magdou Vášaryovou, tak je o zábavú postarané… Magda Vášaryová baví Slovensko od doby, kedy vstúpila do politiky, naozaj máloktorý politik dokáže predviesť niečo také, ako Vášaryová. Vášaryová po novom hovorí, že Rusi manipulujú voľby v Českej republike, ovplyvnili voľby v Nemecku, Brexit , voľby vo Francúzsku , voľby v USA, ale vysvetluje že rakúske voľby neovplyvňujú, lebo Rakúsko je už dlhodobo pod vplyvom Ruska a Rusi sú už tam, všetko možné tam už vlastnia a ovládajú a že pre nich je to také ruské Švajčiarsko…

No, posúďte sami, veď takéto konšpirácie a sci-fi nevyprodukuje ani pacient psychiatrickej liečebne, no u nás sa takéto názory šíria ako legitímne a nespochybniteľné fakty z rôznych pravicových mimovládok, médií, „odborníkov“ či politikov… Ako toto, čo opäť vyprodukovala Vášaryová, tak človek len nechápavo krúti hlavou a nevie či sa má smiať, či plakať…Najlepšie je, že práve takíto ľudia sa pasujú do role bojovníkov proti konšpiráciam a hoaxom a sami vedia vyprodukovať také absurdity, že v tej Moskve musia pukať smiechom… Pani Vášaryová nám už nepovie, že také USA, ktorých geopolitické záujmy takíto politici dlhodobo obraňujú, za posledných 50 rokov ovplyvňovali voľby najmenej v 81 krajinách rôznimi spôsobmi. Buď to vojenskými intervenciami, vojnami, prevratmi, podvodmi, podporou fašistických chúnt a podobne…

Tiež si povedzme, že v týchto krajinách, kde mali Rusi ovplyvniť voľby, pôsobia dominanté internetové, televízne a printové média pevne v rukách domácich oligarchov, etablované politické strany, hnutia, organizácie, ale Rusom sa aj tak podarí cez rôzne pochybné stránky, s minimálnym dosahom na väčšinu ľudí ovplyvniť voľby v každej jednej európskej krajine…fakt, toto nevymyslíš…

Každá veľmoc má svoje geopolitické záujmy, za ušami má aj Rusko, tak ako aj USA, Francúzsko, Veľká Británia a ďalšie veľmoci, ale konšpirovať zámerne len voči jednej krajine, to je už diagnóza a človek pri týchto ľudoch naberá pocit, že keď sa ráno pošmyknú na banánovej šupke, bude za to môcť Rusko…

Žiaľ, je to aj zámer, vtiahnuť nás opäť do studenej vojny a poštvať národ proti národu. Takéto hry končili vždy tragicky, veľkým krviprelievaním. My vám želáme, aby vo vás stále vyhral zdravý rozum a správne kritické myslenie, lebo propaganda a konšpirácie sú na všetkých stranách kapitalistického politického bojiska…

Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce

https://www.youtube.com/watch?time_continue=16&v=5CNu2-gB6PQ

 

Svojské nazeranie podpredsedníčky KDH Szitovej na tragédiu našich opatrovateliek…

Členka predsedníctva KDH Miroslava Szitová reagovala na svojom FB profile na tragickú nehodu našich opatrovateliek, ktoré pri návrate domov tragicky zahynuli pri autonehode a vyhaslo až 8 životov naozaj svojsky. Ako môžete dobre vidieť, tak Szitová túto tragédiu zneužíva na politický boj, keď na konci spomína premiéra a ministra soc. vecí. Je zaujímavé, čo by napísala, keby sa stala táto tragédia počas vládnutia KDH…

Szitová je známa antikomunistka, a spomíname to preto, že zrazu sa pohoršuje nad tým, ako obyčajné ženy musia robiť opatrovateľky v zahraničí, aby prežili, no už nespomenie to, že práve vďaka kapitalizmu, nemôžu tisíce žien nájsť doma dôstojnú prácu, že to bolo KDH, ktoré po roku 1989 sedelo vo viacerých vládach a zdvíhalo ruku za privatizáciu štátnych podnikov, za prenikanie súkromného sektortu do všetkých sfér, utužovania neoliberalizmu a neviditeľnej ruky trhu, prehlbovaniu kapitalizmu, ktorý spravil to, že dnes musia státisíce Slovákov pracovať v zahraniči, lebo doma by sa neuživili.

Za socializmu tieto ženy pracovali doma a nemuseli nikde utekať, lebo našli prácu vo svojom bydlisku, alebo blízkom okolí, tak ako každý občan niekdajšej ČSSR.,. Opatrovateľky museli chodiť do zahraničia aj počas vlád, kde bolo KDH a vtedy neplakali nad tým, vtedy hovorili o úžasných možnostiach, že môžeme chodiť robiť do zahraničia, pripájam, ako lacná pracovná sila a ľudia k tomu boli a sú nútení z existenčných dôvodov, lebo doma by sa neuživili, to je kapitalistická realita…Tak nech sa teraz politici KDH nehrajú na neviniatka a neoblbujú nás tým, ako im záleží na pracujúcich… Prečo teda KDH neprišlo s riešeniami, ktoré by pomáhali našim opatrovateľkám….??? a povedzme si, že aj keď opätovne príde k moci KDH, tak tie desaťtisíce opatrovateliek bude stále nútených chodiť do toho zahraničia, tak ako sú nútené chodiť aj za vlády SMERU-SD, nakoľko všetky tieto strany udržujú pri moci kapitalizmus…

Vzdor-strana práce tiež jasne hovorí, že vláda musí začať riešiť aj to, že mnoho agentúr, núti pri podpise zmlúv opatrovateľky, aby využívali len ich formy dopravy cez ich vodičov a autá. Opatrovateľky si teda nemôžu v množstve prípadov zvoliť vlastnú prepravu, nemôžu ísť napr. bezpečnejšou vlakovou dopravou. Tiež treba sprísniť aj to, koľko hodín nepretržite môže ísť jeden šofér a nariadiť povinné zastávky na oddych, tak ako to je pri kamionistoch.

Dokiaľ ale bude na Slovensku vládnuť kapitalizmus, mnoho našich regiónov sa bude vyľudňovať a ľudia budú nútení, aby prežili, odchádzať do zahraničia…

Miroslav Pomajdík – podpredseda Vzdoru-strany práce

Ako si boháči kupujú domy ( za milióny dolárov ) v daňových rajoch, aby ušetrili na daniach a nijak sa tým netaja…

Prednedávnom som natrafil na dokument o milionárskom bývaní na Barbadose a fakt som ostal v nemom úžase, nie až tak z toľkého snobizmu a ukazovania svojej prestíže, ale z toho, že sa už ani nehanbia skrývať to, že si kúpili dom a stali sa občanmi Barbadosu kvôli tomu, aby nemuseli platiť vo svojich domovských krajinách dane. Pán Khan sa tam vytešuje, aký nádherný dom si to kúpil a ako po ňom moc túžil. Dal za neho iba nejaké  „drobné“- 12 miliónov dolárov a ďalšie vysoké finančné obnosy vrazil do rekonštrukcie. Pán Khan vlastní banku na Manhattne v New Yorku. Popritom, ako sa rozplýval nad úžasnou kúpou domu, moderátorka o ňom prezradila, že napriek tomu, že podniká v USA, kde má aj dva domy a ďalší má v Londýne, on je obyvateľ Barbadosu kvôli daniam. Je to niečo neskutočné, muž, ktorý má desiatky miliónov na kupovanie domov, sa zámerne stane obyvateľom daňového raja Barbados, aby ušetril čo najviac financií na daniach. Veď posúďte sami, asi chudáčik nemá na dane v USA, keď musel pristúpiť k takémuto kroku.

Toto je len jeden zo státisícov príbehov najbohatších ľudí planéty, ktorí sa naučili cez daňové raje vybabrať so svojimi domovskými krajinami a tak sa nečudujme, že boháči z roka na rok stále extrémne bohatnú, dokiaľ my sa prepadávame a žijeme od výplaty k výplate a počítame každú korunu. Je mi naozaj zle, keď takíto ľudia sú v kapitalizme spoločnosti  predkladaní ako vzory úspešnosti. Ďakujem, ale na takúto úspešnosť sa môžem z vysoka…

Všetci dobre vieme, že sociálne služby, zdravotníctvo, školstvo, poľnohospodárstvo, kultúra atď… atď… trpia tým, že nie sú financie. Boháči robia všetko preto, aby platili do štátnej pokladnice čo najmenej, čo sa im úspešne darí a štáty sú voči tomuto v kapitalizme bezbranné, ale mnohí zástancovia kapitalizmu nám budú hovoriť, že títo ľudia sú úspešní a že štát sa im mstí, keď chce od nich vyššie dane. No logika ako vyšitá. To, že boháči celé ťažisko daňového systému presunuli na nás obyčajných pracujúcich ľudí, to im akosi nevadí.

Keď štyri pätiny daní platia štátom radoví pracujúci

Pozrime sa, čo hovoria štatistiky. Kým v roku 1950 platili najbohatší ľudia v Nemecku štyri pätiny všetkých daní, dnes sa to obrátilo a štyri pätiny daní na chod štátu platia obyčajní pracujúci a toto je podobné viac menej v celej Európe. Boháči dosiahli to, aby čo najviac financií, ktoré zarobia našim vykorisťovaním si nechali vo svojich vreckách a totálne znížili svoje platby pre štát na daniach. Takto samozrejme nemá štát na nič. Boháči urobia všetko preto, aby si každú korunu uchmatli pre seba a spoločnosti nedali skoro nič. Celé ťažisko financovania štátu šikovne oligarchia presunula na nás obyčajných pracujúcich. Daňové raje využívajú vo veľkom samozrejme aj rôzne firmy a nadnárodné korporácie.

Neoliberálna kapitalistická politika bola nástrojom toho, ako cez globalizáciu oligarchovia zlomili aj posledné bariéry, ktoré ich ako tak zväzovali v národných štátoch a teraz si môžu robiť všetko, čo si zmyslia. Práve najbohatší by mali formou daní v kapitalizme financovať štát v najvyššej miere, takto by aspoň z časti vrátili spoločnosti to, čo od nich vykorisťovaním vytiahli. Kapitalizmus je práve vďaka nenažranosti oligarchie v totálnej kríze, nerovnosť sa priepastne zväčšuje a chudoba je na postupe.

Ja však neverím na žiadne sociálnodemokratické a iné recepty vrámci kapitalizmu, ktoré sa snažia nejak tú oligarchiu troška pritlačiť, aby pustila na daniach o čosi viac aj pre nás. Boháči si vždy našli v kapitalizme cestu, ako s pracujúcimi vybabrať a ako si prisvojiť vykorisťovaním čo najviac peňazí a spoločenského bohatstva pre seba a vymýšľajú stále rafinovanejšie spôsoby. My si musíme naše hospodárstvo a bohatstvo zobrať opäť do našich rúk, len tak zlomíme vládu oligarchie, keď udrieme tam, kde sú najzraniteľnejší. Tak o akej spravodlivosti je kapitalizmus, o žiadnej. Tento systém slúžil vždy proti nám pracujúcim.

My im tie ich majetky nezávidíme, lebo my nechceme byť nikdy ako oni, my chceme len dôstojne žiť, dopriať si aj životné radosti, nestrachovať sa stále, či uživíme naše rodiny a byť pod neustálym stresom. Nechceme už doplácať na kapitalistické zlyhávanie, chceme sa cítiť ako ľudské bytosti a nie stroje, ktoré fungujú iba na to, aby ich z každej strany niekto vyciciaval. Úspešnosť nie je to, keď môj úspech znamená utrpenie iných. Rovnosť, bratstvo a sloboda sa nemôžu ohraničovať iba na nejaké všeobecné frázy. Ide o ich aplikovanie v praxi a preto bojujeme za SOCIALIZMUS zbavený chýb minulosti, obohatený o poznatky prítomnosti a s víziou do budúcnosti.

Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce

 

Ako kapitalizmus dobehli jeho vlastné vtipy, alebo požičajme si lokomotívu…

Po roku 89 predstavitelia nastupujúceho režimu okrem planých sľubov a otvorených klamstiev, do spoločnosti púšťali aj plné priehrštia vtipov, ale nie vtipov hociakých, boli to najmä vtipy o socializme. Ich cieľom však ani tak nebolo pobaviť ľudí, či prostredníctvom humoru poukázať na chyby socializmu, ktoré tu nesporne boli. Cieľom týchto vtipov a žartíkov bolo vykresliť socializmus v čo najčiernejších farbách a aj na tomto fronte presviedčať ľudí, aký bol ten socializmus vlastne hrozný, ako bol socializmus akousi čiernou dierou a ako po socializme nastúpi lepšia spoločnosť. Títo ľudia vtedy možno ani netušili, že ich vtipy mierené na socializmus, budú na súčasný kapitalizmus pasovať oveľa viac a trefnejšie.

Spomínam si na jeden z takýchto vtiptov z tej doby. Vtip na príklade vlaku opisuje cestu ku komunizmu:

V lokomotíve vedľa seba spokojne sedia starší skúsený rušňovodič a jeho mladý kolega. Vlak uháňa krajinou veselo smerom ku komunizmu. Zrazu vlak začne spomaľovať, až úplne zastaví. Mladý rušňovodič sa pýta staršieho kolegu, čo sa stalo a prečo vlak nečakane zastavil. Starší kolega sa rozhliadol a po krátkom pátraní skonštatoval, že došlo palivo a nemáme peniaze na ďalšie, aby vlak mohol pokračovať. No veľmi rýchlo prišiel aj na riešenie celej situácie. Bude potrebné, aby sa ľudia z posledného vagóna posunuli dopredu a vyprázdnili ho. Vagón potom rozoberieme, rozpredáme a za utržené peniaze kúpime palivo a budeme môcť smelo pokračovať ďalej. Tak sa aj stalo a vlak sa dal znovu do pohybu smerom ku komunizmu. No situácia sa časom znova zopakovala. Vlak znovu zastal a rušňovodiči použili už vyskúšané riešenie. Ľudia sa znovu viac a viac potlačili, posledný vagon sa rozpredal, kúpilo sa palivo a cesta znova veselo ubiehala. No po čase vlak znovu zastal. Posunúť ľudí už nebolo kam, posledný vagon sa už nedal rozpredať a tak „skúsený“ rušňovodič povedal, že je potrebné aby sa všetci zapojili, vytrhali koľaje za vlakom a potom ich rozpredali aj s podvalmi. Za uržene peniaze sa síce kúpilo palivo, ale vyšlo ho už veľmi málo a tak sa vlak posunul iba o niekoľko desiatok metrov. A tak sa znova trhali a predávali koľajnice, aby sa vlak o kúsok pohol. Mladý rušňovodič vidiac, že už nie je čo vytrhať a predávať, sa obrátil na staršieho kolegu a spýtal sa. No ako sa mi teraz teda dostaneme do toho komunizmu a starší mu s kľudom odpovedá, už sa netreba nikam dostávať, my už sme v komunizme…

Každý kto si pozorne tento vtip prečítal, prípadne si ho pamätá z obdobia tesne po prevrate, určite chápe, na čo vtip útočil a čo bolo jeho pointou. Vtip mal ukázať, že spoločnosť sa môže dostať ku komunizmu iba spôsobom, že sa ľudia budú musieť výrazne uskromniť a že na to, aby sme sa niekam pohli musíme všetko rozpredať a predať aj mosty za sebou. Teraz prejdime do reality. Keď končil socializmus, tak nastupujúcemu režimu zanechal toľko štátneho majetku, že ho nový režim rozpredával viac ako 20 rokov a z utržených peňazí udržiaval chod spoločnosti. Samozrejme okrem tej časti ktorú dokázali politici a ich kamaráti rozkrádnúť, ale to teraz nie je pointou tohto článku. Teda socializmus nezanechal ani prázdnu „špajzu“ a ani natlačených ľudí v nedôstojných podmienkach. Práve naopak. Socializmus v našej krajine dokázal vyprodukovať toľko, že ešte dokázal požičať iným krajinám. Napríklad niekoľko rokov po prevrate sa niektorí naši ministri fotili pri kope uhlia, ktoré sme v rámci deblokácii ruského dlhu doviezli z Ruska na Slovensko. V súčasnosti Kuba svoj dlh spláca jedinečným liekom, na liečbu cukrovky (diabetická noha).

A teraz sa vráťme k spomenutému vtipu. Nezdá sa vám skôr, že je to práve tento režim, ktorý po tom ako spotreboval hodnoty, ktoré mu zanechal ten predchádzajuci, natláča ľudí do menších priestorov a rozpredáva posledné vagóny? Nezdá sa vám, že tento proces tu beží už skoro 3 desaťročia, keď sa predáva, všetko čo sa ešte predať dá, že sa ľudia musia uskromnovať, aby sa kapitalistický štát ešte mohol kúsok posunuť. Posunúť aj za cenu zhoršenia životných podmienok, za cenu, že vám režim aj stoličku spod zadku predá a ešte od vás čaká podporu a pochopenie.

A keď už sme pri tých vlakoch a pri tých podobenstvách, nedávno ma prekvapila správa, že Slovenské železnice si prenajmú vysokorýchlostné lokomotívy, aby po zrekonštruovanej železnici mohli vlaky uháňať rýchlejšie. Ak opomeniem fakt, že ani tie železnic sme si nedokázali zrekonštruovať za vlastné peniaze a museli sme byť odkázaní na eurofondy a požičané peniaze, podstatné je na tomto niečo iné. Skutočnosť, že náša „úžasne prosperujúca ekonomika“, ktorou sa strojvodca Robert rád chváli, nie je schopná vytvoriť toľko prostriedkov, aby sme si lokomotívy kúpili. Keď už nie sme schopní si ich vyrobiť, my sme schopní si ich jedine požičať. Po tom ako sa súčasnému režimu podarilo rozvrátiť poľnohospodárstvo a potravinovú sebestačnosť a urobiť z nás krajinu závislú na dovoze potravín, postupujeme na ďalší level.

Po koľajach, ktoré boli zrekonštruované za požičané peniaze, sa po týchto koľajach budú preháňať požičané lokomotívy… a po 10tich rokoch, keď prenájom lokomotív skončí, už nebudeme mať nič. Naše lokomotívy už budú v kovošrote, v lepšom prípade v múzeu a na požičanie ďalších lokomotív už nebudeme mať peniaze. No ako sa mi takto dostaneme ku tej… Už netreba nikam, my už sme tam a o 10 rokov úplne..

Ján Zmeko- Vzdor- strana práce

Foto: Róbert Prekop

Je potrebné zastaviť odchod našich pracujúcich do zahraničia: Ohrozuje to samotné rodiny, chladnú partnerské vzťahy a deti vyrastajú bez otca, alebo matky…

Slovensko musí zastaviť odliv Slovákov v produktívnom veku do zahraničia. Od roku 2009 nám odchádza každý rok približne 30-tisíc mladých ľudí do 30 rokov pracovať do zahraničia. V zahraničí pracuje vyše 300-tisíc Slovákov. Slovensko musí zastaviť odchod mladých ľudí do zahraničia a prilákať Slovákov pracujúcich v zahraničí späť na Slovensko. Toto docielime len rapídnym navýšením platov a tým budú pracujúci motivovaní mať aj viacej deti, nakoľko budú mať omnoho viacej financií tak potrebných pri ich výchove. Výkonnosť Slovenskej ekonomiky dosahuje už približne 80% európskeho priemeru, no v platoch našich pracujúcich sa to nijako neodzrkadľuje, čo dokazuje aj fakt, že naše platy sú zhruba tretinové oproti najvyspelejším európskym štátom. Problém je ten, že na Slovensku ide z celkovej vyprodukovanej hrubej pridanej hodnoty na platy pracujúcim len približne 40% a ostatok ide do kapitálu, pričom vo vyspelých európskych štátoch je to približne 60% hrubej pridanej hodnoty, ktorá ide na platy.

Musí sa začať masová výstavba verejných bytov v réžii štátu, kde bude stabilné regulované nájomné po celom území Slovenska. Štát musí spustiť program dotácií na bývanie. Dnešná mladá generácia býva u rodičov aj do 30tky, lebo samostatné bývanie je pre nich nedostupné a aj to znemožňuje vytvárať podmienky na plodenie detí so svojim partnerom. Obrovským problémom je zadlžovanie mladých ľudí a rodín, ktorí musia splácať drahé hypotéky skoro celý svoj život, aby mali vlastné bývanie. Sťahujú sa do drahých podnájmov. Štát a samosprávy v tomto totálne zlyhávajú. Bytová politika pre mladých ľudí a rodiny je veľká katastrofa.

Vláda zvýšila príspevok na presťahovanie a vyzýva pracujúcich, aby sa z východu sťahovali za prácou na západ. Toto je podľa nich správny krok? Keď vyzývajú ľudí aby začali vyľudňovať oblasti na východe a začali sa sťahovať na západ Slovenska, prakticky do neznáma, aby začali nový život, miesto toho, aby vláda podporovala najchudobnejšie regióny a vytvárali tam pracovné miesta, máme ich vyľudňovať? Po ďalšie, keď sa aj celá rodina presťahuje z východu na západ, tak tu narazí na veľké prekážky a to práve drahé byty a nájomné. Takže keď už vláda láka pracujúcich, aby sa presťahovali, tak musí zabezpečiť, aby pri priemyselných zónach vyrástli nové bytové komplexy, ktoré bude stavať štát a zabezpečí tam stabilné regulované nájomné.

Pôvodca rozpadu spoločnosti a rodiny je jasný, mnohí ho však nechcú pomenovať…

Každý jedinec by mal vyrastať v harmonickej rodine, ktorá mu dá lásku, teplo domova a pripraví ho na reálny život. Rodičia by mali byť prirodzenými autoritami pre svoje deti, ktoré si ich naozaj vážia. Veľakrát je to však len idylická predstava. Rodinu decimuje kapitalizmus, ktorý sa v dnešnej dobre pretavil do svojej globalizovanej neoliberálnej formy.

Konzervatívni politici, ktorí sa všade po svete pasujú do role ochrancu tradičných hodnôt a rodiny, popri svojich siláckych rečiach, ako spravia všetko na udržanie týchto hodnôt, prijímali jeden liberalizačno-ekonomický zákon za druhým. Mali plné ústa a stále ich majú o hodnotách a zodpovednosti, no ochraňovali kapitalizmus a nerovnosť medzi ľuďmi, ktorá spôsobuje, že úzka skupina vlastníkov výrobných prostriedkov nám diktuje celý nás život. S kapitalizmom sa šíri nové „náboženstvo“, náboženstvo peňazí. Ľudí učia v silu biznisu, flexibility, v silu nekontrolovateľného trhu. To všetko malo za následok to, že ľudia musia svojej práci obetovať všetko a to najdôležitejšie, čo išlo na tento novodobý oltár ako prvé, bola rodina.

Väčšina ľudí je obyčajným nástrojom na peniaze a blahobyt pre tých hore. Prispôsobili sme sa a tak pracujeme od rána do večera, nemáme čas na svoje deti, na rodinu, lásku nahrádzajú peniaze a chladné hmotné dary, ktoré dávame vždy, keď sa cítime bezradní, že nemôžeme byť pri tom, ako nám naše ratolesti pomaly rastú. V najvyspelejších kapitalistických štátoch je rodina dávno hlboko rozvrátená a deti začínajú hovoriť prvé slovíčka ako mama svojim opatrovateľkám, miesto ozajstným mamám, lebo svojich rodičov reálne vidia veľmi málo. Flexibilita nás učí byť lojálnymi a oddanými svojmu zamestnávateľovi a podradiť im všetko. Za prácou musíme dochádzať do zahraničia, do vzdialených častí našej krajiny a tak deti vidia svojich rodičov len raz za čas a prakticky ich vychováva ulica. Flexibilita rodine nepraje.

 

„Treba to spraviť, náhli to“, taký je častý argument, prečo pracovať aj tri týždne v kuse

Trh teda nepočíta s človekom ako bytosťou, ale len ako strojom a pre jeho záujmy predsa nemože stáť kšeft, lebo potom už ďalší kšeft nebude. Častokrát má takýto zamestnanec na výber 2 možnosti – buď nepracovať vôbec, alebo pracovať takto. Tento systém platí napríklad pre firmy, ktoré pôsobia ako subdodávateľ prác, napríklad pre rôzne konštrukcie, ale aj pre iné firmy v priemysle a stavebníctve. Tento systém najviac platí pre ľudí, ktorých kapitalizmus vyhnal za prácou z domovov, ale i pre tých, ktorých práca si vyžaduje cestovanie po stavbách. V dnešnom systéme sa deje to, že pracovník z východného Poľska cestuje do Mladej Boleslavi, aby tam robil za pásom. Nemal by náhodou on pracovať niekde vo svojom okolí a nemal by byť na jeho mieste niekto z okolia Mladej Boleslavi? Žiaľ, nedá sa, lebo prácu nájde doma len ťažko. Na druhej strane pre domácich kapitalistov predstavuje táto migrujúca pracovná sila menšie náklady a teda vačšie zisky.

Státisíce či milióny pracovníkov chodia po celom svete ako lacná pracovná sila, aby robili prácu, ktorú mohol kľudne spraviť niekto z okolia – pokiaľ samozrejme nejde o nejakú vysokokvalifikovanú prácu. A aj pokiaľ ide o prácu, ktorá si cestovanie vyžaduje, stáva sa, že zamestnanci behajú zo stavby na stavbu a nemajú adekvátny odpočinok. Firmy častokrát zoberú zakázky, na ktoré nemajú dostatok ľudí a práve preto to doháňajú vyčerpávaním už zamestnaných pracovných síl. Som presvedčený o tom, že človek by sa mal z práce vrátiť domov k rodine, nemal by vandrovať po celej Európe s kelňou či brúskou v taške. Mal by mať prácu, plácu i odpočinok. Situácia sa začína čoraz viac podobať na stav z predvojnového kapitalizmu, ktorý vyháňal státisíce ľudí za prácou, vyľudňoval regióny, krajiny.

Títo ľudia si takýmto sposôbom zarobia na to, čo je v socializme samozrejmosťou – zaplatia si hypotéky na bývanie, deťom zaplatia školu a pod. Preto vycestovať za prácou dnes nie je žiadna „nová možnosť“, ale nové otroctvo, nové násilné vyháňanie ľudí z domovov, pripravovanie detí o rodičov, ľudí o voľný čas a záľuby. Zarobené peniaze príde raz za čas priniesť domov žene, inak sa s ňou ani poriadne nevidí, celý život trávi prakticky v práci. Zarobí – a neraz i slušne, ale peniaze sú mu na nič, ak nepočítame, že si tým zabezpečí aspoň rodinu a strechu nad hlavou, pod ktorou takmer vobec nespí. Zarobené peniaze ani nemá kde minúť. Aj tak si dá každý deň len rezeň zo závodnej jedálne a po práci ide na pivo.

Miroslav Pomajdík a Ondrej Liptovský- Vzdor-strana práce

Šéfku odborov nechalo vedenie spoločnosti Gábor vyviesť SBSkou a nariadili jej dočasné prerušenie práce: Ide o zastrašovanie odborov, ktoré nesúhlasili s prácou v sobotu

Spoločnosť Gábor nechala vyviesť z podniku v Bánovciach nad Bebravou SBSkou šéfku odborov Moniku Žemberovú, na maximálne mesiac jej nariadili dočasné prerušenie práce, za údajné porušenie pracovnej disciplíny a hrozí jej vyhadzov. A prečo vedenie spoločnosti takto zakročilo proti odborárke? Lebo miestne odbory nesúhlasia so spustením výroby aj v sobotu, nakoľko zamestnávateľ chce pracujúcim v sobotu platiť tak isto, ako počas pracovného týždňa, pritom ide o prácu cez víkend, za čo majú byť príplatky. Odborárom sa tiež nepáčia celkové mzdové ohodnotenie a podmienky v práci.

Vzdor-strana práce vyjadruje solidaritu dotknutej šéfke odborov a zamestnancom v tomto podniku a plne ich podporujeme v ich požiadavkách. Protestujeme proti postupu spoločnosti, ktorá dočasne prerušila prácu šéfke odborov Monike Žemberovej, za to, že sa postavila za práva odborárov a pracujúcich, ktorých zastupuje. Tu môžete vidieť ďalší príklad triedneho boja v praxi, kedy sú odborári zastrašovaní za to, že bojuju za svoje práva, dokonca vás nechá vedenie vyviesť z podniku SBSkou, čo je totálne neakceptovateľné.

Čo si títo páni kapitalisti myslia, že sme nejaký odpad, s ktorým môžu takto zachádzať? Ide o jasné zastrašovanie odborov, ide o porušovanie práv pracujúcich a toto nemôžeme kapitalistom tolerovať. Vyzývame na vlnu solidarity so zamestnancami a šéfkou odborov Monikou Žemberovou! Žiadame, aby vedenie podniku zrušilo dočasné prerušenie práce Monike Žemberovej a mohla sa vrátiť do práce a aby vedenie podniku rešpektovalo Zákoník práce a začalo rokovať s odborármi. Keď vedenie spoločnosti nebude rešpektovať práva odborov v podniku, tak by mali zamestnanci prejsť do ostrého štrajku.

Pracujúci, šírte túto správu ďalej, aby sa to dostalo k čo najviac ľuďom a aby sa takýmto spôsobom vytvoril solidárny tlak na vedenie spoločnosti Gabor v podniku v Bánovciach nad Bebravou a tiež píšte e-maily vedeniou spoločnosti s podporou pre perzekuovanú šéfku odborov Moniku Žembeovú a na podporu odborov a pracujúcich v tejto spoločnosti na e-mail: Info@gabor.sk

Vzdor-strana práce

Viac sa dočítate o tomto prípade TU: Konflikt vo fabrike pre sobotnú zmenu

Chcete si prenajať poľnohospodársku pôdu a začať hospodáriť? Viete, že najdrahšie prenajíma na Slovensku poľnohospodársku pôdu cirkev?

No, ako si sa to vymyká tomu dobre známemu prikázaniu cirkvi miluj blížneho svojho… Cirkev si účtuje nájomné za jeden hektár vo výške 6 až 8% z ceny pôdy. Fyzické osoby si väčšinou účtujú 5 až 7% z ceny pôdy na hektár ( čo je v prepočte na Eurá 50 až 100 Eur ). Najväčším vlastníkom poľnohosp. pôdy je na SR Slovenský pozemkový fond, ktorý vlastni približne štvrtinu pôdy, čo je okolo 453 000 hektárov, ten si účtuje za jeden hektár nájomné vo výške 29 Eur, čo sú 2,2 % z ceny pôdy na hektár…

Jeden brazílsky kňaz raz povedal výstižné slová: „Ak pomáhate chudobným, označujú vás za svätca, no ak sa pýtate na príčiny chudoby, označia vás za komunistu. Ja sa pýtam na príčiny chudoby.“ V Latinskej Amerike bolo veľmi silné katolícke hnutie tzv. Teológia oslobodenia, ktoré bola inšpirované marxizmom.

Medzi jej významných predstaviteľov patril napr. jezuitský kňaz Luis Espinal,ktorý bol veľkým bojovníkom za práva pracujúcich a stál proti vražednej pravicovej diktatúre Luisa Garcíu Meza Tejedu v Bolívii, ktorú vo veľkom podporovali USA. Espinal sa v období diktatúry podieľal na sociálnych zápasoch, aj na 19-dňovej hladovke v roku 1977, počas ktorej žil deň a noc po boku rodinám baníkov. Espinal bol predstaviteľom tzv. teológie oslobodenia, konkrétne jeho marxistického prúdu, preto vytvoril aj dielo Ježiša, ktorý je na kosáku s kladivom, čo symbolizovalo jeho spájanie teológie oslobodenia s marxizmom a bojom za pracujúcich. Espina za svoje aktivity za platil najvyššiu cenu, bol zavraždený vládnymi eskadrónami smrti, ktoré ho uniesli, mučili a potom zastrelili 21. mája 1980 a jeho mŕtve telo bolo na výstrahu hodené na ulicu.

Ďalším duchovným, ktorý mal hlboké sociálne cítenie s utláčanými bol aj Oscar Romero zo Salvádoru, ktorý taktiež za svoj boj proti pravicovej fašistickej junte podporovanej USA zaplatil najvyšśiu cenu. Viac sa dočítate o ňom TU: Krvavé stopy USA: Občianska vojna v Salvádore a vražda arcibiskupa Romera : http://casopis.vzdor.org/?p=1535 Vzdor-strana práce

Kubánska medicínska revolúcia: Kuba vyvinula unikátne lieky proti rôznym typom rakoviny !

Tieto tri prevratné lieky boli vyvinuté na socialistickej Kube, napriek neustále pokračujúcej blokáde ostrova zo strany USA. Cimavax- Vakcína používaná na špecifické liečenie malobunkového karcinómu pľúc ( ide o rakovinu pľúc ), ktorá výrazne zlepšila mieru prežitia liečených ľudí. Heberferon- ide o liek proti rakovine kože, dostupný v každej kubánskej lekárni a teraz ho kubánski vedci začali testovať aj na liečenie rakoviny obličiek. Heberprot-P- Zabraňuje vzniku vredov na nohách u ľudí s cukrovkou a zachraňuje ich pred amputáciami. Týmto liekom sa už liečilo najmenej 165 000 pacientov v 26-tich krajinách. Kuba patrí aj k jedným z najúspešnejších krajín na svete v boji s kojeneckou úmrtnosťou. Na Kube zaznamenali 4,3 úmrtí na tisícovku živo narodených detí ročne, čím predbehli USA a ďalšie bohaté národy. 
 
Kuba patrí k štátom s jednou z najlepších zdravotníckych systémov na svete a má vynikajúce výsledky aj v medicínskom výskume. Kuba za Fidela Castra nezištne pomáhala ako jedna z mála krajín, krajinám Tretieho sveta v ich boji za nezávislosť, pomohla skoncovať s apartheidom, za túto éru vyslala Kuba tisíce doktorov do najchudobnejších krajín, kde ošetrujú miestnych ľudí dodnes. Na svojich univerzitách bezplatne umožnila vyštudovať medicínu tisíckam chudobným, ale nadaným študentom z celého rozvojového sveta, ale aj USA, ktorí pomáhajú zachraňovať životy po celom svete. Kuba vždy pomáhala všetkým, kto o to požiadal a kde to bolo potrebné. Vyše 800-tisíc Kubáncov sa zúčastnilo na množstve humanitárnych misiách po celom svete, kde pomáhali šíriť kultúru, gramotnosť a zdravotnú pomoc. Pripomeňme, že Kuba má dnes niečo nad 11 miliónov obyvateľov a niečo také, na tak malú krajinu, je heroický výkon. Kuba tiež zohrala kľúčovú úlohu v boji proti koloniálnej nadvláde, segregácii a rasizmu. Kubánski dobrovoľníci pomohli ubrániť Angolu a vďaka nim, padol jeden z najrasistickejších režimov na svete v Juhoafrickej republike.
Od roku 1960 USA uvalili na Kubu totálne embargo. Vďaka tejto blokáde prišla Kuba do dnešných dní až o 750 biliónov dolárov. USA chceli týmto podkopať ekonomiku krajiny a odstrihnúť ostrov od potrebných zdrojov a zvýšiť utrpenie Kubáncov, ktorí by pod týmto tlakom zvrhli socialistický režim na Kube. Kuba však vydržala. Nezamestnanosť je na úrovni 2,4% a gramotných je dnes na Kube 99,8% ľudí. Kuba patrí k najlepším krajinám na svete, vo vzťahu k priemernej dĺžke života obyvateľstva. V dôsledku vlastného embarga, ktoré uvalili USA na Kubu, prišla americká ekonomika každý rok o 1,2 bilióna dolárov. OSN konštatovala, že americká blokáda Kuby je porušením medzinárodného práva. Viac než 188 národov odsúdilo najdlhšie trvajúcu obchodnú blokádu v moderných dejinách sveta, ktorá bude pokračovať aj pod vedením nového prezidenta USA Trumpa.
Američania vyškolili a finančne podporovali kubánske exilové teroristické organizácie, ktoré na Kube zabili tisíce Kubáncov. Neštítili sa vyhadzovať do vzduchu aj civilné lietadlá, plné Kubáncov. Kuba však nikdy necítila nevraživosť voči americkému ľudu a keď napr. hurikán Catrina zrovnal so zemou v USA New Orleans, bola to práve Kuba, ktorá ponúkla USA stovky svojich záchranárov, aby pomohli obyvateľom. Kuba nezištne vždy vysielala stovky svojich záchranárov do susedných krajín ako Haiti, či Dominikánska republika, kde hurikány zabili stovky ľudí. Kuba sa stala tiež miestom boja za ženské práva, za práva černochov, či ľudí inej sexuálnej orientácie.
Samozrejme, aj na Kube mali svoje problémy a majú ich aj dnes. Kubánci zápasia s rôznymi neduhmi, komplikáciami, no žiadna tak rozlohou a počtom obyvateľov malá krajina, bez významných prírodných zdrojov, nedokázala tak pomáhať miliónom obyvateľov rozvojového sveta, ako Kuba a pritom Kuba vždy bola a je súčasťou Tretieho sveta. Najsilnejšie ekonomiky sveta nedokázali to, čo malá Kuba, vyslať tisíce doktorov, na svoje vlastné náklady a pomáhať tamojším obyvateľom desiatky rokov. Toto nemá na svete obdobu a Kuba dokázala, že aj malá krajina s malým počtom obyvateľov, dokáže meniť svet k lepšiemu a stať sa jednou z najvýznamnejších krajín sveta.
Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce

USA strašia Severnou Kóreou, no boli to práve Američania, kto vojensky napadol desiatky krajín, zvrhol atómové bomby a zanechal za sebou milióny mŕtvych

Tí, čo poznajú moje kritické nazeranie na režim v Severnej Kórey vedia, že politický systém tejto krajiny nie je moja šálka kávy, že preberanie moci z oca na syna je monarchistický prežitok a už vonkoncom nemá čo hľadať v krajine, ktorá sa určitým spôsobom hlási k nejakej forme socializmu, no a pri KĽDR je toho ešte omnoho viac, no napriek tomu ma nenecháva chladným nova vlna sankcií, ktoré presadili USA v OSN. Sankcie okrem iného zasahujú do vývozu KĽDR v oblasti uhlia, železa, olova, rýb a morských plodov. KĽDR tieto sankcie silno zasiahnu, nakoľko krajina príde až o miliardu dolárov, ktorú získavala z vývozu týchto komodít. KĽDR tak stratí až tretinu celkových ročných príjmov z vývozu. Okrem toho, pracujúci z KĽDR prídu o možnosť pracovať v okolitých štátoch, nakoľko sankcie boli uvalené aj na vydávanie nových vstupných a pracovných povolení. Sankcie sa ďalej vzťahujú aj na zahraničné investície v KĽDR a vytváranie spoločných projektov zahraničných a severokórejských spoločností. Sankcie boli odvetou za raketové testy a jadrový program KĽDR.

Takéto sankcie v histórii nepriniesli nikdy želaný efekt na oslabenie nejakého režimu, či diktátora, ale vždy znamenali utrpenie a smrť nevinných ľudí. Odstrašujúci príklad uvalenia sankcií môžeme nájsť v histórii napr. v Iraku za vlády Husajna, kedy sa odhaduje, že vďaka sankciám zomrelo vyše pól milióna Iračanov, hlavne žien, detí a starých ľudí, nakoľko vďaka sankciám sa im nedostalo poriadnej stravy a lekárskej starostlivosti. Na sankcie vždy doplatia tí najzraniteľnejší nevinní ľudia a tak to bude aj v tomto prípade, kedy to najviac zasiahne obyčajných Severokórejcov.

Izrael porušuje nariadenia OSN celé desaťročia, vlastní jadrové zbrane, no na nich nikto sankcie neuvaľuje…

Je tiež na pováženie, že na taký Izrael, ktorý porušoval každú jednu dohodu prijatú na pôde OSN, neboli nikdy uvalené žiadne sankcie. Izraelský režim beztrestne zabíja Palestínčanov, kradne im ich pôdu, vyhnal milióny Palestínčanov z ich vlasti, a pri nedávnej vojenskej operácii v Gaze povraždili vyše 2 000 Palestínčanov, z toho 80% obetí tvorili ženy, deti a starí ľudia a aj napriek tomu, nikto na izraelský režim a jeho predstaviteľov neuvalil sankcie a Izrael nakupuje ďalej nové zbrane za miliardy. Je tiež verejným tajomstvom, že Izrael vlastní jadrové zbrane, to však tiež nevyvolalo žiadnu odvetu zo strany OSN, no Irán trpí pod váhou viacerých sankcií, ktoré na túto krajinu uvalili vďaka podozreniu, že sa pokúša vyrobiť jadrové zbrane. Tak čo je umožnené Izraelu, už nie je umožnené Iránu, či KĽDR…

Ďalším príkladom je Saudská Arábia, ktorá intervenovala u viacerých svojich susedoch, momentálne sa angažuje v krvavom konflikte v Jemene, Saudi podporujú rôzne džihádistické islamistické organizácie po celom svete a financuje tie najradikálnejšie wáhabistické a saláfistické skupiny, no taktiež na ich režim nikto neuvaľuje sankcie. Majú za sebou silného kamaráta-USA.

USA a ich krvavé dedičstvo…

USA majú plné ústa toho, ako KĽDR ohrozuje svojim jadrovým programom svet. Dokonca novinári píšu pri výročí zhodenia atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki, že svet sa pri pripomenutí tejto katastrofy obáva niečoho podobného zo strany KĽDR. Je viac ako absurdné, strašiť pri zničení Hirošimi a Nagasaki jadrovou hrozbou z KĽDR, keď to boli práve USA, ktoré ako jediné v histórii použili atómové bomby proti civilnému obyvateľstvu. Boli to práve USA, ktoré za posledné desaťročia vojensky zasiahli voči desiatkám krajín po celom svete, boli to práve USA a jeho spojenci, ktorí vyvraždili od Kambodže, Vietnamu, Laosu, Srbsko až po Irak, Afganistan, Sýriu, Líbyu milióny ľudí. Boli to práve USA, ktoré zorganizovali množstvo prevratov a diverzných akcií voči demokraticky zvoleným prezidentom a vládam, ktoré nechceli tancovať tak, ako oni pískajú.

Boli to práve USA, ktoré finančne, mocensky a vojensky podporovali najzvrátenejšie a najsadistickejšie režimy a diktátorov po celom africkom, ázijskom a juhoamerickom kontinente. USA tak nechali za sebou milióny mŕtvych na rôznych kontinentoch, taký Vietnam zamorili chemickými zbraňami a nás niekto presviedča, že to Severná Kórea je ten najbrutálnejší a najnebezpečnejší štát na svete, ktorý ohrozuje celý svet. Nenechajte sa vysmiať.

KĽDR vidí vo vlastnení jadrových zbraní garanciu svojej bezpečnosti

KĽDR leží v žalúdku USA práve preto, lebo ide o malý sebavedomý štát, ktorý sa nesklonil pred touto veľmocou a práve vďaka poznaniu, ako zakročili USA v histórii proti každej krajine, ktorá sa im znepáčila, a preto KĽDR chce garantovať bezpečnosť svojho štátu a ľudí tým, že sa spolieha na tzv. odstrašujúci efekt, ktorým chce odradiť USA od preventívnych vojenských útokov voči svojej krajine.

KĽDR sledovala celé desiatky rokov, ako bola napádaná krajina za krajinou, ktorá sa znepáčila USA a nakoľko USA o KĽDR od jej vzniku stále vyhlasovali, že ide o jeden zo štátov, ktorý tvorí tzv. os zla a nikdy nevylučovali proti nim vojenský zásah, tak KĽDR vsadila na zbrojenie a nakoľko žiadna vojenská vybavenosť nepôsobí tak odstrašujúco, ako vlastnenie jadrových zbraní, KĽDR vsadila na túto možnosť a aj napriek tomu, že som tvrdý odporca jadrových zbraní, tak sa KĽDR nečudujem, že zvolila práve takúto garanciu bezpečnosti.

Je tiež nutné povedať, že KĽDR nevedú žiadni šialenci, ktorí sa tešia na vojnové krviprelievanie a na to, ako začnú do sveta vypúšťať jadrové bomby a vraždiť ľudí. KĽDR narozdiel od USA nikde vo svete vojensky nezasahovala, nezanechala za sebou rozvrátené krajiny a kopy mŕtvych. KĽDR zažila posledný vojnový konflikt práve na svojom území a v občianskej vojne na Kórejskom poloostrove, kedy zažila intervenciu zahraničných vojsk na čele s USA. Takže aj vedomie toho, že USA už raz KĽDR vojensky napadli, sú vyjadrenie predstaviteľov KĽDR také odstrašujúce voči USA.

Keď jeden vlastní jadrové zbrane a druhému to zakazuje…

USA volajú po jadrovom odzbrojení KĽDR, no USA pritom vlastnia najväčší arzenál jadrových zbraní na svete a práve oni aj ako jediní v histórii tieto zbrane aj reálne použili voči civilnému obyvateľstvu a na to sa nesmie nikdy zabúdať. Je viac ako pokrytectvo hovoriť o nešírení jadrových zbraní, sankcionovať krajiny, ktoré sa o ne usilujú, keď samotné USA a ďalšie krajiny, ktoré vlastnia jadrové zbrane, ktorými je Rusko, India, Pakistan, Izrael, Veľká Británia, Francúzsko a Čína sa ich nehodlajú zbaviť. To je to právo silnejšieho, keď jeden ich môže vlastniť a druhý je za ich vlastnenie a vývoj zakopávaný pod čiernu zem. Svet by mal byť úplne bez jadrových zbraní, no dovtedy, dokiaľ nezačnú veľmoci pracovať na zničení svojho jadrového arzenálu, dovtedy tú budú aj iné krajiny, ktoré budú chcieť svoju bezpečnosť garantovať vlastnením jadrových zbraní. Potom sa oprávnene pýtajú, ja ich vlastniť nemôžem, ale oni áno a keď zoberiete do úvahy, že USA vlastnia až 6 800 jadrových hlavíc, oproti štyrom hlaviciam KĽDR…

Trump vyhlásil že KĽDR by „urobila najlepšie, keby sa už nikdy Spojeným štátom nevyhrážala“ a že v opačnom prípade „bude čeliť ohňu a besneniu, aké ešte tento svet nevidel“. Takéto výroky, sprísnenie sankcií, zaháňanie KĽDR do kúta, či zvyšovanie nepriateľstva voči tejto krajine bude len potvrdzovať KĽDR, že vlastnenie jadrových zbraní bude jediným garantom ich bezpečnosti, voči možnému vojenskému úderu.

Môžeme mať rôzne nazeranie na režim v KĽDR a myslieť si o ňom všetko možné, no jedna vec je viac ako nutná a to upokojiť celú vyhrotenú situáciu, priniesť viacej porozumenie, dialógu a rozhovorov. Svet musí prestať robiť z KĽDR démona a začať k tejto krajine pristupovať férovo a ako k rovnocennému partnerovi, lebo práve nenávistná a štvavá politika, ktorá bola vedená desiatky rokov voči tejto krajine, dosiahla to, že do KĽDR sa zažral pocit ohrozenia hlboko pod kožu a práve to ich vhnalo do náruče jadrových zbraní, vďaka ktorým chcú garantovať svoju bezpečnosť. Prípadný vojenský zásah zo strany USA, by mohol mať katastrofálne následky, ktoré by otriasli svetom a preto vsaďme na priateľstvo a mier.

Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce