Ak sa vám zdá, že boj proti nebezpečnému vírusu je jediným bojom, ktorý v našej krajine i vo svete prebieha, mýlite sa. Je to síce najväčší boj, ktorý prekrýva tie ostatné, no ani tie nie su zanebateľné a nepodstatné. Tieto boje vidíme všade vôkol seba. Vidí ich každý človek, ktorý pozorne vníma dianie okolo nás. Netvrdím, že pred súčasnou vírusovou pandémiou tu tieto boje neboli, no súčasný stav ich jasne zvýraznil.

Jasne vidieť boj dobra a zla, boj sebeckosti s ľudskosťou, boj chamtivosti so štedrosťou a mnohé iné. Vidíme ľudí, ktorí sebecky vykúpili obchody. Nakúpili múky, cestoviny, ale i voľne predajné lieky. V zmysle ja, ja ja a moja rodina, nezaujímajúc sa o to, či sa ujde aj iným. Nestarať sa o to, či iný človek si bude môcť kúpiť aspoň kvapky od nádchy, keď ju dostane, pretože táto časť ľudí myslela a vždy myslí iba sama na seba. Staré gruzínske príslovie hovorí: Ak máš viacej ako treba, urob stôl širším a nie plot vyšším. Tento typ ľudí radšej pôjde kúpiť pletivo, ak by náhodou na pár hodín otvorili stavebniny.

Na druhej strane máme ľudí, ktorí začali šiť rúška. Nie len pre seba a pre svojich blízkych. Začali ich šiť aj pre kamarátov, susedov, známych, kolegov atď. Začali ich šiť napriek tomu, že niekde museli zohnať látku z ktorej ich šiju. Jasné, nie všetci ich šijú úplne zadarmo, to ale ani od nikoho nečakám, pokiaľ to robia pre to, že chcú ľuďom pomáhať a nestanovujú si takú cenu, z ktorej by bolo hneď jasné, že iba využili situáciu na trhu a snažia sa na tom zarobiť. Tých čo šijú rúška zdarma, prípadne za symbolickú cenu je veľa a to je dobre.

Každým dňom sa nám zobrazujú a ukazujú charaktery ľudí. Každým dňom sa nám ukazuje, kto je kto. Doba nám prináša nové výzvy, ale aj tvrdé skúšky a tvrdá skúška je vždy aj tvrdým poznaním. Vidíme ľudí, ktorí bez ohľadu na to koho vo voľbách volili, sa tešia, sú radi každému opatreniu vlády, ktoré môže zachrániť zdravie im a ich blízkym. Politiku dávajú bokom a pozerajú sa na veci ľudsky. Na druhej strane je zasa skupina ľudí, ktorá aj v ťažkých časoch vytĺka politický kapitál a pľuje všade okolo seba, ako ožran vychádzajúci po záverečnej z krčmy.

Takíto ľudia vždy šíria nenávisť a zlobu. Ja netvrdím, že na tejto vláde, čo teraz končí nebolo a nie je čo kritizovať, určite je a ja sám som bol často kritický. Tu ale ide o zvládanie kritickej a krízovej situácie, o ktorej nikto nemohol popredu vedieť, v akej sile a na ako dlho zasiahne našu krajinu.

Internet je plný odborníkov, ktorí všade okolo seba rozdávajú rozumy o tom, ako mala byť letecká doprava zastavená už o 2 týždne skôr, ako školy mali byť zatvorené už o dva týždne skôr a ako vlastne všetko robíme neskoro. Nikto z týchto „odborníkov“ si nezodpovedal na jednu základnú otázku, či máme v krajine chorého na Covit 19, ktorý by sa do našej krajiny dostal letecky a či máme nejakých chorých medzi žiakmi a študentami.

Nejdem sa teraz prieť s týmito ľudmi a sám sa hrať na odborníka a posudzovať, čo bolo načas a čo neskoro, ale jednu vec logicky viem, ak príjmete opatrenia príliš skoro, tak ľudia ich časom prestanú dodržiavať, pretože majú pocit, že nič také hrozné nehrozí a príchodu vírusu sa na 100% nedá zabrániť ani tak. Ak sú opatrenia prijaté naopak neskoro, tak je to obraz Talianska, kde je to už horšie ako v Číne, kde epidémia vznikla.

Veľa ľudí sa bezhlavo rozčuľuje nad tým, že sme v januári pomohli s rúškami Číne a nenechali sme si ich pre svoju potrebu. Títo ľudia patria do tej kategórie, ja, ja, ja a ešte raz ja, o ktorých som písal na začiatku. Týmto ľudom je neznámy pojem solidarita a schopnosť pomôcť iným, keď to potrebujú. Najradšej by sa každému otočili chrbtom a tvárili sa, že nech sa stará každý sám o seba. To sa ale vždy môže vypomstiť.

Ak sa niekto chová ako sebec, nemôže sa čudovať, že aj jemu sa iní môžu otočiť chrbtom a potom je už neskoro fňukať a otáčať sa na všetky strany so svojim trápením.

Tieto boje, ktoré v spoločnosti prebiehajú, budú ešte na dlho, ale už súčasný stav ukázal, že je stále medzi nami dostatok pozitívneho myslenia, že je medzi nami dostatok empatie, pochopenia, spolupatričnosti, ochoty nezištne pomáhať. To je základom toho, aby raz dobro nad zlom nezvíťazilo iba v rozprávkach, ale aj v reálnom živote.

Máme čas a priestor a aj dostatok síl, držať pozície a dokonca aj postupovať vpred. Len sa nesmieme vzdať, nesmieme rezignovať, nesmieme poľaviť a spoločne sa nám raz podarí vytvoriť novú, lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť. Držme si v tom spoločne palce.

Ján Zmeko- VZDOR-strana práce