Kam to dotiahol kapitalizmus, alebo úvaha o stave spoločnosti. 2/2

Prenesme sa teraz do roku 1989, keď došlo k historickému zlomu a koleso dejín sa otočilo naspäť ku kapitalizmu. Keď sme na začiatku socializmu spomínali počet obyvateľov, spomeniem ho aj tu pre porovnanie. Rok 1948 počet obyvateľov 3 446 000, rok 1989 počet obyvateľov 5 276 000. To znamená, že počet obyvateľov počas celého obdobia socializmu narástol o 1 830 000, ale aby bolo porovnanie presnejšie, predsa len sa vrátim ešte raz do roku 1976. Vtedy bol počet obyvateľov na úrovni 4 790 000. Teda za 28 rokov socializmu počet obyvateľov narástol o približne 1 300 000. Porovnajme to s obdobím po 28 rokoch kapitalizmu. V roku 2017 dosiahol počet obyvateľov 5 441 000 obyvateľov. To znamená, že za 28 rokov kapitalizmu sa počet obyvateľov zvýšil iba o 165 000. Pôrodnosť poklesla na úroveň 57 969 . Takto nízka pôrodnosť nebola ani počas druhej svetovej vojny.

Socializmus v roku 1989 odovzdával nastupujúcemu režimu fungujúce poľnohospodárstvo, ktoré zabezpečovalo 100%nú potravinovú sebestačnosť v komoditách pestovateľných na našom území. Prínos vtedaších JRD bol aj v iných oblastiach. Jednak pravidelne obrábaná a hnojená pôda maštaľným hnojom zachytávala pri veľkých dažďoch veľké množstvo vody a tým znižovala hrozbu povodní, ale veľkým prínosom bolo aj to, že jednotlivé JRD boli veľkým zamestnávateľom na každej dedine. Ľudia mali prácu doma v dedine a nemuseli za ňou cestovať desiatky kilometrov.

Socializmus odovzdával funkčný priemysel, ktorý dokázal vyrobiť všetko od drevoskrutky až po lokomotívu. Socializmus odovzdával elektrifikovanú hlavnú železničnú trať medzi Bratislavou a Košicami. Odovzdával množstvo dostupných bytov. Nemocnice v každom meste a zdravotné strediská v mnohých obciach. Odovzdával krajinu, v ktorej z pracujúcich na pracoviskách nikto nerobil otrokov a nikto sa z nich nesnažil vyžmýkať maximum. Človek prichádzajuci za socializmu z práce mal naozaj pocit, že sa vracia z práce a nie z pracovného tábora, v ktorom je povinné drieť až do absolútneho vyčerpania. To že za socializmu boli mzdy načas netreba hádam ani spomínať, ale spomenúť treba aj keď to tu už raz spomenuté bolo, že nikoho počas socializmu nenapadlo, aby zvyšoval vek odchodu do dôchodku., ktorý bol v roku 1989- 55 rokov u žien a 60 rokov u mužov.

Dalo by sa samozrejme dlho písať o stave krajiny v roku 1989. Mnohé veci sa dajú dohľadať na internete a dajú sa dohľadať aj presnejšie čísla. Hlavným zmyslom tohto článku však je porovnať vo všeobecnosti vývoj po nástupe socializmu a jeho východiskové pozície s nástupom kapitalizmu s jeho východiskovými pozíciami.

Kam sme sa teda dostali po 28 rokoch kapitalizmu?

Dostali sme sa do stavu, keď z fungujúceho poľnohospodárstva zostali iba ruiny. Potravinová sebestačnosť sa nachádza pod 40% a v prípade veľkej prírodnej katastrofy, alebo vojny, by naša republika bola ohrozená hladom, pretože nie sme schopní zabezpečiť dostatok potravín pre spoločnosť. V poľnohospodárstve sa začali zdržiavať aj špekulanti pre biznis s agrodotáciami, ktoré sú prideľované aj na neobrobenú pôdu. Poctivých poľnohospodárov, ktorí sa tejto práci venujú úprimne a poctivo, vytláčajú už aj rôzni talianski, či albánski mafiáni, alebo rôzni slovenskí špekulanti, ktorí nikdy nedržali v rukách ani len hrable. Mnohé polia su zarastené burinou a mnohé su iba trvalými trávnatými porastami.

Hospodárstvo sa počas privatizácie dostalo do súkromných rúk. Takto by to iste stroho skonštatovala prorežimná propaganda. Pravda je však taká, že štátne podniky boli v privatizácii rozkradnuté, zdevastované a zlikvidované. Štát za peniaze ktoré získal za predaj štátnych podnikov nakúpil nezamestnanosť, vysokú kriminalitu, mafie, chudobu, hladové doliny, novodobé pracovné tábory a rozvrat do všetkých oblastí spoločenského a hospodárskeho života.

Štát po tom ako rozpredal národný majetok, paradoxne dospel k objavu, že v štátnej kase je zrazu nedostatok financii. Toto sa samozrejme riešilo a rieší škrtením kde sa len dá a  robením dlhov. Takto zanikli niektoré nemocnice, odelenia, zdravotné strediská po dedinách, škrtením v školstve, kultúre, vede, proste všade. Štát vytrvalo zvyšuje vek odchodu do dôchodku a nestará sa o to, či sa ho ľudia vôbec dožijú. V politickom slovníku sa najčastejšie používa slovo reforma. Treba však zdôrazniť, že reformuje sa už 28 rokov. Každá vláda robí reformy a každá opozícia kričí, že jej reformy by boli lepšie efektívnejšie a zmysluplnejšie a tak reformujeme dookola zreformované reformy a vysledok je taký, že sa máme horšie a horšie. Pri pojme reforma bežnému človeku prebehne mráz po chrbáte a položí si otázku, čo konkrétne idú zasa politici zlikvidovať a akou formou.Pretože žiadna reforma po roku 89 nezlepšila život bežných ľudí, ale uľahčila uzkej skupine zbohatlíkov ľahšie a jednoduchšie si napratávať vrecká a napchávať nenásytné „bachory“.

Politická scena úpadla do totálneho morálneho bahna, v ktorom sa politici pred sebou nevychvaľujú o tom kto čo všetko pre bežných ľudí vybudoval, ale nadávaju si kto je väčší mafian, zlodej či podvodník. Politici ako keby medzi sebou súťažili, kto má vo svojom okolí viacej oligarchov, podvodníkov, zbohatlíkov. Ľudia si majú vybrať či sa radšej nechajú okrádať súčasnou vládou, alebo pomôžu k moci opozícii, ktorá im vytrhne aj stoličku spod zadku, zavedia platbu za dýchanie vzduchu a zlikviduje socialne práva vrátane minimálnej mzdy.

Po uliciach pobehujú naivní mladí ľudia, ktorí rozprávaju o slušnom Slovensku, ale skúste im oponovať a hneď pochopíte tú slušnosť. Od politikov vyžadujú slušnosť, ale pokojne s odznačikom za slušne Slovensko sedia v autobuse a nechajú vedľa seba stáť starého človeka a ani ich nenapadne sa postaviť. V minulých dňoch zomrel bývalý predseda parlamentu Paška, ktorého som nikdy nemusel a bol som ku nemu veľmi kritický, ale keď som čítal komentáre na rôznych „slušných internetových foorach“ tak sa mi z toho hyenizmu začal dvíhať žalúdok.

Áno aj toto všetko je obraz dnešnej doby. Dnešného režimu, ktorý pri nástupe tvrdil, že ide nahradiť ten zlý socializmus. Kam sme to dotiahli už vidí asi každý reálne uvažujúci občan tejto krajiny a po tychto pesimistických konštatovaniach, chcem zakončiť tento článok jedným realistickým vtipom. Je to čierne a nie je to vidieť. Viete čo to je? Ano je to naša ružová budúcnosť.

Ján Zmeko