Ako Slovensko prichádza o lesy

Lesníctvo sa na Slovensku traduje približne od 18. storočia. Samozrejme, človek začal pôsobiť na lesy oveľa skôr a to predovšetkým negatívne tým, že vyruboval lesy, aby mal pôdu aj na hospodárske účely. Klčovanie lesov v tej dobe v pomere k rozlohe lesov išlo pomalým tempom asi primerane k tempu rozvoja hospodárstva v danej krajine. Napríklad zatiaľ čo v Anglicku vrcholila priemyselná revolúcia, ktorá prakticky zlikvidovala anglické lesy (predovšetkým staré dubové a borovicové porasty), na území terajšieho Slovenska sa rozprestieral majestátny celok lesného porastu od nížin (lužne lesy topoľ, vŕba, jelša, jaseň) až po dubové a bukovo- jedľové v horských oblastiach  borovicovo- smrekové porasty. Je nutné si uvedomiť, že tieto lesy sa neprestajne vyvíjali od doby ľadovej. Tento les bol kompaktný celok, ktorý mal vitalitu a dokázal sa spravovať sám.

S nástupom ľudskej aktivity sa tento lesný celok zmenšoval a delil na menšie a menšie celky, ktoré boli od seba oddeľované čoraz väčšou hranicou zastavaných plôch, polí a podobne. To zapríčinilo, že vitalita lesov bola citlivejšia na negatívne vplyvy, genetická pestrosť klesala a naďalej klesá. Tak ako človek pred sto rokmi bol fyzicky silnejší vydržal väčšiu záťaž ako ľudia dnes, aj les dnes je omnoho zraniteľnejší.

Možno práve v tomto čase je pozornosť ľudí, ktorí majú blízky vzťah k lesom viac aktívna ako inokedy. Na povrch znova prenikli konflikty medzi ochranármi a lesníkmi. Už niekoľko rokov sa tieto organizácie nevedia zhodnúť, ako hospodáriť v lesoch na Slovensku. Takéto poťahovačky prebiehajú aj v iných odvetviach hospodárstva na Slovensku. Vráťme sa ale pekne na začiatok, k vzniku lesníctva a to do 18. storočia. Lesníctvo vzniklo práve vďaka ľuďom, ktorí si negatívne zmeny v lesoch (ťažkosti pri autoregulácii porastov, pôsobenie kyslých dažďov, premnoženie škodcov, kalamity a iné) všimli a prišli na to, že ak svojim umom a fyzickou prácou lesu nepomôžu, les začne strácať svoje schopnosti  a funkcie, bude chradnúť až sa nakoniec zmení jeho vzhľad a funkcie úplne a nenávratne. Ako presne zareagovať na daný stav vôbec nebolo jednoduché a chcelo to roky skúmania, pozorovania, spolupráce a ponaučenia sa z chýb. Veď práce v lese sú jedny z najťažších! Desaťročia trvalo zistiť čo robiť v lese za daných situáciách, vypracovávať plán výchovy porastov, ťažby a revitalizácie po ťažbe, ako zvládať kalamity a mnoho iných činnosti s cieľom udržať funkcie lesa. Vrcholom tohto dlhoročného výskumu a prác je tvorba zákonov o ochrane, hospodárení a rozvoja prírody samotnej. Výstavnou skriňou toho „plodu bádania“ sú národne parky, kde by mala byť osobitná ochrana a vôbec osobitný prístup v citlivosti zásahu, samozrejme založený na odbornosti a skúsenosti z už spomínaného vývoja lesníctva na Slovensku.

V priereze históriou v lesníctve na Slovensku mi nedá nespomenúť rok 1949, kedy komunistická strana uzákonila prvý národný park TANAP. Prijatými zákonmi všetku pôdu, čiže aj lesy dala do jedného celku čím zjednotila hospodárenie v lesoch, ochrana a kontrola činnosti bola kompatibilnejšia, celoplošná a predovšetkým bez rozdielu na rôznych majiteľov, ako sú súkromné, cirkevné urbariáty a podobne. Dnes je preukázateľne, že hoci sú zákony rovnaké, starostlivosť je podstatne odlišná. V socialistickom zriadení pracovali okrem lesníkov desaťtisíce lesných pracovníčok a pracovníkov. Vďaka ich práci boli všetky výzvy ako kalamity, obnova lesa, rozvoj lesnej infraštruktúry, budovanie lesných škôlok, dokázateľne zvládnuté. Ťažba dreva v socializme nepresiahla 6 mil. kubíkov ročne a predsa dokázala uživiť rodiny ľudí, ktorí pracovali v lese a dokázali uživiť drevospracujúci priemysel na Slovensku, ktorý bol na oveľa lepšej úrovni ako je dnes, a hlavne bol národný!

Do lesníctva dnes „kecajú“ aj niektorí tzv. pseudoochrancovia lesa, samozrejme to neznamená,  že spochybňujem odborné rady rôznych odborníkov z radov ochranárov. Musíme si povedať, že váha umu vedeckej obce a váha prace a výsledkov z práce lesníkov a lesných pracovníkov za socializmu boli naozaj svetové. Je nutné si uvedomiť, že my sme tu mali krásne a plnohodnotné lesy aj v čase kalamít bez „odborných“ rád tzv. pseudoochranárov lesa, samozrejme narážam na niektorých tzv. militanntných ochranárov, ktorí nemajú triezvy pohľad na vec, šíria veľakrát nenávisť voči lesníkom, či poľovníkom vo všeobecnosti a teda nijak sa vo svojom čiernobielom videní nelíšia od niektorých lesníkov, ktorí nechcú prijať racionálne argumenty ochranárov. Tak ako medzi lesníkmi, tak aj medzi ochrancami sa nájde množstvo kvalitných odborníkov, obetavých ľudí, ktorým záleží na našich lesoch a preto je vždy na mieste vzájomná vecná a odborná diskusia, ktorá je pre dobro našej prírody.

Čo sa vlastne stalo, že naše lesy sú v stave v akom sú?

Jedna rovina je rovina prevratu systému a rozdrobenia lesov medzi opäť tých rovnakých vlastníkov z pred roku 1948, čo buď nemajú predstavu o tom, ako hospodáriť v lese (cirkevné lesy) alebo majú lesy len najedno, vyťažiť a uvidíme. Mnoho vlastníkov lesa ma takú malú rozlohu svojho lesíka, že aj keby mali chuť pracovať v lese aj na inom programe ako je ťažba dreva, skratka im to finančne nevydá.

Druhá rovina je rovina zákonov v systéme lesníctva. V roku 1994 teda vzniklo Ministerstvo životného prostredia, druhé ministerstvo, ktoré rozhodovalo o tých istých lesoch, ako Ministerstvo pôdohospodárstva. Zároveň bol zákon o ochrane TANAPU zrušený. Presne ten zákon, ktorý bol výkladnou skriňou ochrany Vysokých Tatier, kde boli zapracované a uzákonené poznatky lesníkov generácie naspäť. Aby to nebolo málo, Správa TANAPu sa rozpadla na dve organizácie (štátne lesy TANAP a Správa TANAPu) ktoré riadili dve vyššie spomínane ministerstvá.

Tretia rovina je rovinou kapitalistického hospodárenia a možnosti súkromného vlastníctva pôdy, lesov, vody a nebojím sa dnes už napísať vzduchu. Uvedomme si, že po roku 89  a rozdelení Československa (ak chcete niečo oslabiť, rozdeľte to) sa naskytli pre západnú oligarchiu možnosti odtrhnúť si kusisko nie len z lacnej pracovnej sily, či hospodárstva, ale aj zo slovenskej prírody a to predovšetkým z lesov. Veď ktorá kapitalistická krajina mala tak rozmanité lesy ako Slovensko? Žiadna. Také množstvo a kvalitný sortiment (bukové, dubové a smrekové drevo) na tak malom a prístupnom území hneď „pod nosom“ predraženého západného trhu. Prišla kapitalistická demokracia plná rozvratu. Národné lesy sa zmenili na Štátne lesy a tie sa postupne delili reštituentom. Totálny rozvrat v zákonoch, firmy vytvorené pre obchodovanie s drevom, ktorých majitelia sú na ministerských stoličkách v kapitalistických vládach na Slovensku, štáty bez kontrol na hraniciach, to je len zlomok mechanizmu, ako funguje obchod s drevom nie len na Slovensku.

Taktiež nemožno zabudnúť na uvoľnené pozemky od stromov, ktoré popadali a sú vo výhodnej lokalite Tatier. Spoločnosť J&T a jej dcérska firma Tatry Mountain Resorts, ale mnoho ďalších osobnosti sídliacich v prezidentskom paláci majú „vykúpené“ tie najlepšie pozemky. Ďalšie a ďalšie lanovky, zjazdovky, parkoviská a hoteli robia z Tatier nie národné parky ale paródiu na Disneyland. Prečo keď sa ochranári reťazou pripútali k LKTčku, to isté nespravili k stavebnému stroju, ktoré tam robia zjazdovky?

Nakoniec tu máme ochranárov, ktorý tvrdia veľmi sympatické veci, až na pár detailov, ktoré ich prezrádzajú a utvrdzujú v tom, že nikto nemôže nahradiť prácu lesníkov a lesných pracovníkov.

Jednou z najväčších rán pre prírodné rezervácie sú ochranné pásma a to hlavne piate ochranné pásmo bez zásahu. Znamená to tiež, že v takomto pásme lesník nesmie umiestniť lapač na podkôrníkový hmyz. Aký vplyv ma taký lapač hmyzu na okolité prostredie? Iba jeden a to, že chytí niekoľko tisíc jedincov, ktorí sa živia lykom smreku. Ako môže teda ochranár lesa spolu s úradníkom na ministerstve bojovať za také pásmo „ochrany“ tých najcennejších lokalít a za takých podmienok? Niečo tu smrdí a ako sa vraví, ryba smrdí od hlavy.

Práve v dobách pred 89 sa zalesňovali vo Vysokých Tatrách miesta, ktoré by sa samoreprodukciou nikdy, alebo veľmi ťažko zalesnili (miesta erodované pasením hospodárskych zvierat, po lesných požiaroch, kyslé a veľmi kamenisté pôdy a predovšetkým miesta s bujnou vegetáciou). Ochranári nám tvrdia, že pri lesných porastoch, ktoré sú zničené veternou a podkôrníkovou kalamitou, kde vitalita je podobná asi ako 80 ročnému starcovi je dobré čakať, až sa les obnoví sám. Takéto tvrdenia a pokusy robené na národných parkoch sú trestuhodné, pretože je to obrovský hazard s celým regiónom nie len Tatier, ale aj iných národných parkov a vôbec, lesov na Slovensku.

Akcie na facebooku, ako My sme les, alebo zachráňme les sú síce pekné a zmysluplné, ale veľakrát sa takéto dobre mienené akcie zvrhnú aj iným smerom, ako len zachrániť les. Opäť sme pri rozdeľovaní no teraz nie lesa, ale spoločnosti, kedy pod pekne učesanou myšlienkou zachrániť les a zabrániť ťažbe dreva sa veľakrát rýchlo šíri aj nenávisť voči lesníkom. Niektorí títo psuedoochranári využívajú tieto akcie na pošpinenie lesníctva a lesníkov ako takých. Všetka špina sa hádže na ich hlavy a to už nemá s racionálnymi postojmi nič spoločné, nakoľko lesníctvu a väčšine lesníkov musímé byť naozaj vďační, za obetavú starostlivosť o naše lesy. A z toho potom veľakrát ťažia práve tí magnáti, ktorí stoja za oponou a majú obrovské zisky nie len z predaja dreva, ale aj pozemkov a turizmu na úkor našej prírody.

Nechcem obhajovať lesníkov, ale nehádžem ich ani do jedného mecha, no lesníci neporiadok v zákonoch nespravili a ani nerozvrátili ochranu Tanapu. Dnes sú len štatistami. Verím, že aj medzi nimi je ešte zdravé jadro skutočne poctivých ľudí v zelenom obleku.

Na záver k tomu len stručne. Nech už príde v tomto režime akákoľvek kapitalistická vláda, lesy a lesníctvo to z marazmu nevytrhne ba naopak.

My nie sme les, my sme komunisti a lesy nebudeme rozdeľovať ale spájať!

Ing. Martin Zeleňák- podpredseda VZDORu- strany práce