Slovensko musí zastaviť odliv Slovákov v produktívnom veku do zahraničia. Od roku 2009 nám odchádza každý rok približne 30-tisíc mladých ľudí do 30 rokov pracovať do zahraničia. V zahraničí pracuje vyše 300-tisíc Slovákov. Slovensko musí zastaviť odchod mladých ľudí do zahraničia a prilákať Slovákov pracujúcich v zahraničí späť na Slovensko. Toto docielime len rapídnym navýšením platov a tým budú pracujúci motivovaní mať aj viacej deti, nakoľko budú mať omnoho viacej financií tak potrebných pri ich výchove. Výkonnosť Slovenskej ekonomiky dosahuje už približne 80% európskeho priemeru, no v platoch našich pracujúcich sa to nijako neodzrkadľuje, čo dokazuje aj fakt, že naše platy sú zhruba tretinové oproti najvyspelejším európskym štátom. Problém je ten, že na Slovensku ide z celkovej vyprodukovanej hrubej pridanej hodnoty na platy pracujúcim len približne 40% a ostatok ide do kapitálu, pričom vo vyspelých európskych štátoch je to približne 60% hrubej pridanej hodnoty, ktorá ide na platy.

Musí sa začať masová výstavba verejných bytov v réžii štátu, kde bude stabilné regulované nájomné po celom území Slovenska. Štát musí spustiť program dotácií na bývanie. Dnešná mladá generácia býva u rodičov aj do 30tky, lebo samostatné bývanie je pre nich nedostupné a aj to znemožňuje vytvárať podmienky na plodenie detí so svojim partnerom. Obrovským problémom je zadlžovanie mladých ľudí a rodín, ktorí musia splácať drahé hypotéky skoro celý svoj život, aby mali vlastné bývanie. Sťahujú sa do drahých podnájmov. Štát a samosprávy v tomto totálne zlyhávajú. Bytová politika pre mladých ľudí a rodiny je veľká katastrofa.

Vláda zvýšila príspevok na presťahovanie a vyzýva pracujúcich, aby sa z východu sťahovali za prácou na západ. Toto je podľa nich správny krok? Keď vyzývajú ľudí aby začali vyľudňovať oblasti na východe a začali sa sťahovať na západ Slovenska, prakticky do neznáma, aby začali nový život, miesto toho, aby vláda podporovala najchudobnejšie regióny a vytvárali tam pracovné miesta, máme ich vyľudňovať? Po ďalšie, keď sa aj celá rodina presťahuje z východu na západ, tak tu narazí na veľké prekážky a to práve drahé byty a nájomné. Takže keď už vláda láka pracujúcich, aby sa presťahovali, tak musí zabezpečiť, aby pri priemyselných zónach vyrástli nové bytové komplexy, ktoré bude stavať štát a zabezpečí tam stabilné regulované nájomné.

Pôvodca rozpadu spoločnosti a rodiny je jasný, mnohí ho však nechcú pomenovať…

Každý jedinec by mal vyrastať v harmonickej rodine, ktorá mu dá lásku, teplo domova a pripraví ho na reálny život. Rodičia by mali byť prirodzenými autoritami pre svoje deti, ktoré si ich naozaj vážia. Veľakrát je to však len idylická predstava. Rodinu decimuje kapitalizmus, ktorý sa v dnešnej dobre pretavil do svojej globalizovanej neoliberálnej formy.

Konzervatívni politici, ktorí sa všade po svete pasujú do role ochrancu tradičných hodnôt a rodiny, popri svojich siláckych rečiach, ako spravia všetko na udržanie týchto hodnôt, prijímali jeden liberalizačno-ekonomický zákon za druhým. Mali plné ústa a stále ich majú o hodnotách a zodpovednosti, no ochraňovali kapitalizmus a nerovnosť medzi ľuďmi, ktorá spôsobuje, že úzka skupina vlastníkov výrobných prostriedkov nám diktuje celý nás život. S kapitalizmom sa šíri nové „náboženstvo“, náboženstvo peňazí. Ľudí učia v silu biznisu, flexibility, v silu nekontrolovateľného trhu. To všetko malo za následok to, že ľudia musia svojej práci obetovať všetko a to najdôležitejšie, čo išlo na tento novodobý oltár ako prvé, bola rodina.

Väčšina ľudí je obyčajným nástrojom na peniaze a blahobyt pre tých hore. Prispôsobili sme sa a tak pracujeme od rána do večera, nemáme čas na svoje deti, na rodinu, lásku nahrádzajú peniaze a chladné hmotné dary, ktoré dávame vždy, keď sa cítime bezradní, že nemôžeme byť pri tom, ako nám naše ratolesti pomaly rastú. V najvyspelejších kapitalistických štátoch je rodina dávno hlboko rozvrátená a deti začínajú hovoriť prvé slovíčka ako mama svojim opatrovateľkám, miesto ozajstným mamám, lebo svojich rodičov reálne vidia veľmi málo. Flexibilita nás učí byť lojálnymi a oddanými svojmu zamestnávateľovi a podradiť im všetko. Za prácou musíme dochádzať do zahraničia, do vzdialených častí našej krajiny a tak deti vidia svojich rodičov len raz za čas a prakticky ich vychováva ulica. Flexibilita rodine nepraje.

„Treba to spraviť, náhli to“, taký je častý argument, prečo pracovať aj tri týždne v kuse

Trh teda nepočíta s človekom ako bytosťou, ale len ako strojom a pre jeho záujmy predsa nemože stáť kšeft, lebo potom už ďalší kšeft nebude. Častokrát má takýto zamestnanec na výber 2 možnosti – buď nepracovať vôbec, alebo pracovať takto. Tento systém platí napríklad pre firmy, ktoré pôsobia ako subdodávateľ prác, napríklad pre rôzne konštrukcie, ale aj pre iné firmy v priemysle a stavebníctve. Tento systém najviac platí pre ľudí, ktorých kapitalizmus vyhnal za prácou z domovov, ale i pre tých, ktorých práca si vyžaduje cestovanie po stavbách. V dnešnom systéme sa deje to, že pracovník z východného Poľska cestuje do Mladej Boleslavi, aby tam robil za pásom. Nemal by náhodou on pracovať niekde vo svojom okolí a nemal by byť na jeho mieste niekto z okolia Mladej Boleslavi? Žiaľ, nedá sa, lebo prácu nájde doma len ťažko. Na druhej strane pre domácich kapitalistov predstavuje táto migrujúca pracovná sila menšie náklady a teda vačšie zisky.

Státisíce či milióny pracovníkov chodia po celom svete ako lacná pracovná sila, aby robili prácu, ktorú mohol kľudne spraviť niekto z okolia – pokiaľ samozrejme nejde o nejakú vysokokvalifikovanú prácu. A aj pokiaľ ide o prácu, ktorá si cestovanie vyžaduje, stáva sa, že zamestnanci behajú zo stavby na stavbu a nemajú adekvátny odpočinok. Firmy častokrát zoberú zakázky, na ktoré nemajú dostatok ľudí a práve preto to doháňajú vyčerpávaním už zamestnaných pracovných síl. Som presvedčený o tom, že človek by sa mal z práce vrátiť domov k rodine, nemal by vandrovať po celej Európe s kelňou či brúskou v taške. Mal by mať prácu, plácu i odpočinok. Situácia sa začína čoraz viac podobať na stav z predvojnového kapitalizmu, ktorý vyháňal státisíce ľudí za prácou, vyľudňoval regióny, krajiny.

Títo ľudia si takýmto sposôbom zarobia na to, čo je v socializme samozrejmosťou – zaplatia si hypotéky na bývanie, deťom zaplatia školu a pod. Preto vycestovať za prácou dnes nie je žiadna „nová možnosť“, ale nové otroctvo, nové násilné vyháňanie ľudí z domovov, pripravovanie detí o rodičov, ľudí o voľný čas a záľuby. Zarobené peniaze príde raz za čas priniesť domov žene, inak sa s ňou ani poriadne nevidí, celý život trávi prakticky v práci. Zarobí – a neraz i slušne, ale peniaze sú mu na nič, ak nepočítame, že si tým zabezpečí aspoň rodinu a strechu nad hlavou, pod ktorou takmer vobec nespí. Zarobené peniaze ani nemá kde minúť. Aj tak si dá každý deň len rezeň zo závodnej jedálne a po práci ide na pivo.

Miroslav Pomajdík a Ondrej Liptovský- Vzdor-strana práce