Tomuto systému sa zatiaľ dokonale darí manipulovať ľudí podľa potreby. Presvedčil som sa o tom nedávno v jednej FB diskusii. Základom diskusie bola správa o krachu jednej malej pekárne na Liptove. Bez toho, že by boli zverejnené presné príčiny krachu danej pekárne sa hneď roztrhlo vrece s odborníkmi na slovo vzatými a hneď začali padať zaručené závery prečo k tomu prišlo. Spoločným základom týchto „odborných hodnotení“ bolo slovné spojenie „lebo Fico“ vo všetkých možných formách a obmenách. Teda: lebo máme takúto vládu, lebo zlodej Fico, toto sú tie Ficove istoty, takto vláda likviduje malé firmy… a ix podobných záverov. Podotýkam nikdy som SMER-SD nevolil, v žiadnych voľbách, ale vždy ma vie rozčúliť zjednodušený pohľad na zložité problémy a rýchle nájdenie vinníka. Úplne podľa šablóny. Presne podľa rovnakej ako po roku 89 za všetko mohli komunisti.

Urodilo sa veľa zemiakov – na vine komunisti, urodilo sa málo zemiakov – na vine sú komunisti. Prší? – zato môžu komunisti, Dlho nepršalo? _ to je vina komunistov….
Preto som sa v diskusii nesmelo spýtal, že či danú pekáreň vlastnil Fico, keďže je za jej krach zodpovedný. Odpoveďou mi bolo niekoľko ironických poznámok v zmysle, či žijem na Marse, keď sa tak hlúpo pýtam. A či vraj nevidím aké zlé podmienky majú malí podnikatelia, aké vysoké dane musia platiť, koľko zaplatia na odvodoch a ako ich štát vlastne ničí.

Vtedy som si uvedomil, že dnešnej propagande sa vlastne problémy celej spoločnosti podarilo rozdeliť do dvoch skupín. Teda na malých a veľkých podnikateľov. Akoby v tejto krajine okrem podnikateľov nežil nik. Tí veľkí podnikatelia sú dobrou politickou agendou. Ich mená často lietajú medzi politikmi ako pingpongová loptička a politici si navzájom vyčítajú, ktorý z nich je kamarátom ktorého veľkopodnikateľa. Kto býva v čom byte. Kto čo privatizoval a ktorý privatizér je s kým rodina. Keď sa to hodí tak rétorika mnohých politikov sa zdá priam antikapitalistická. No zdanie klame, pretože obrátením listu čítame chvály na veľkých investorov, ktorí prichádzajú na Slovensko, aby vraj priniesli nové pracovné miesta.

Politická rétorika ktorú aktívne šíria aj média a na časť ľudí úspešne zaberá je rétorikou o ohrozených malých podnikateľoch a živnostníkoch. Živnostníkov, to ešte chápem. Sú to často ľudia, remeselníci, ktorí si sami zháňajú prácu, sami ju odvádzajú a sami si robia účtovníctvo. Nemajú nárok na dovolenku a ani na PNku.
Ale je malý podnikateľ naozaj ohrozeným druhom? Sú malí podnikatelia naozaj jedinou zásadnou politickou témou a zmyslom záujmu všetkých parlamentných politických strán?

Naozaj v tejto spoločnosti nie je nik kto si zaslúži viac pozornosti? Ja som presvedčený, že áno. Že v spoločnosti sa práve vďaka vedomému konfliktnému stavu a zápasu strán o túto tému úplne zabudlo a zabúda na pracujúcich. O tých sa nezaujíma vo svojich programoch ani jediná parlamentná politická strana. Všetci kričia ako treba znížiť odvody pre malých podnikateľov, ako im treba znížiť dane, ako im treba pomáhať. Áno je pripúšťam, že je aj zo pár malých podnikateľov, ktorých doba donútila, aby začali podnikať, aby nejako vyžili. A možno to v začiatkoch naozaj mysleli úprimne a čestne, ale trh nepozná čestnosť, trh nepozná morálku. Trh pozná zisk. A to je jediné, čo ženie vládnucu triedu dopredu.

Väčšina malých, stredných i veľkých podnikateľov je taká, že keby bolo daňové zaťaženie 0% a odvody by boli 0 eur ročne, tak by ich zamestnanci robili stále za minimálnu mzdu, prípadne za mzdu minimálne vyššiu od minimálnej mzdy. Pozná to väčšina z nás. Spomeňme si na lepšie obdobia vo firmách. keď je veľa práce, veľa zákaziek, často treba robiť nadčasy. Cítite úspešnejšie fungovanie firmy na svojich výplatných páskach? V drvivej väčšine vôbec a ak áno tak minimálne. Ale ak je roboty menej, tak hneď firma nezabudne zdôrazňovať, že musíme byť radi, že je to tak ako to je, že sa musíme uskromniť a často sú slová majiteľov malých firiem také ľútostivé, že človek nevie, či si má vôbec zobrať výplatu a nemá radšej navrhnúť platenie vstupného pri vstupe na pracovisko. V takejto ľútostivej a smutnej situácii si o pár dní všimnete, že majiteľ si kúpil nové auto. Formálne je vlastne firemné. To že ho pokojne používa aj na súkromné účely, to nikoho už v podstate ani nezaujíma. Veď kto by to riešil, kto by to skúmal, či pán podnikateľ ide na pracovnú cestu, alebo na rodinný výlet. Veď to firma zaplatí a firma je jeho. Čo na tom, že to v skutočnosti svojou prácou zaplatia zamestnanci. Im predsa musí stačiť minimálna mzda. Oni predsa musia pochopiť, že výplata bude o týždeň neskôr, lebo nejaký dodávateľ nezaplatil načas. Úspech v podnikaní, skončí vo vrecku majiteľa firmy. Neúspech, teda aj to ak niekto firme nezaplatí načas skončí aj na pleciach zamestnanca. A neverím, že stačí elektrárňam zavolať a povedať, zaplatím vám o dva týždne neskôr, ako treba, pretože teraz nemám peniaze.

Sú teda malí podnikatelia kandidátmi do knihy ohrozených druhov? A čo potom bežný zamestnanec, toho si ktorá z parlamentných strán všimne? Ktorá si všimne pracovné podmienky na mnohých pracoviskách. Kto sa stará do toho keď zamestnanec nedostane na čas mzdu? Keď nedostane zaplatené nadčasy, či iné príplatky. Všimne si to niekto z parlamentných politických strán? Určite nie. Pre všetkých je najdôležitejšie zachraňovať malých podnikateľov.
Ale netreba zabúdať na jedno podstatné. Ak malý podnikateľ prežije trhový zápas a udrží sa, samozrejme väčšinou okrem iného je to aj vďaka poslušnej a lacnej pracovnej sile, tak sa z neho stane stredný a neskôr vyrastie na veľkého podnikateľa.

Nuž a keď sa to nevydarí, ako by povedal klasik, malý podnikateľ pomôže najlepšie utláčanej vrstve tým, že sa prepadne na jej úroveň.

Jano z Liptova