Na začiatok musíme povedať, že pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli presne 80 rokov od začiatku vypuknutia občianskej vojny v Španielsku. Dňa 16. februára 1936 v španielskych voľbách zvíťazil Ľudový front, zložený z viacerých ľavicových strán a organizácií. V krajine nastali mnohé reformy vrátane pozemkovej. V tom čase fašistické a monarchistické kruhy už chystali občiansku vojnu. Ku triednym konfliktom dochádzalo v celej krajine. Majitelia bez príčiny zatvárali továrne, statkári posielali ozbrojených útočníkov, voči pracujúcim roľníkom, ktorí zabrali statkársku pôdu.

Dňa 17. júla prišli do Madridu prvé zvesti o povstaní v Afrike, dňa 18. júla sa vzbúrili posádky v provinciách Španielska. Republikánski činitelia však podcenili silu vzbúrencov, spoliehali sa na to, že lojálne jednotky ich potlačia. Až nová vláda pod vedením Josého Garalu vydala pod nátlakom más príkaz na všeobecné ozbrojenie ľudu. Členovia fašistickej Falangy obsadzovali kasárne, z ktorých útočili na mestá. V najväčšej sile sa povstanie prejavilo v Andalúzii, pretože bolo podporované marockými jednotkami a cudzineckou légiou. Španielska občianska vojna sa začala.

Strany aj odbory vytvorili milície, ktoré bránili republiku proti povstalcom. Demokratické štáty Európy v Španielskej občianskej vojne neintervenovali, zatiaľ čo Taliansko a Nemecko poskytovalo povstalcom muníciu a lietadlá V roku 1938 Franco disponoval 213 000 Španielmi, 160 000 Talianmi, 20 000 Nemcami, 50 000 Maurami (Maročania, Arabi a iní) a 7 000 vojakmi z cudzineckej légie Tercio. Na stranu republikánov sa v tom čase postavili len Mexiko a Sovietsky zväz.

Medzinárodná pomoc proletariátu

Politiku neintervencie západných krajín a politiku podpory fašistov zo strany Nemecka a Talianska zmierňovala solidarita pracujúcich a pokrokovej inteligencie z celého sveta, ktorí vytvorili „výbory pomoci republikánskemu Španielsku“, ktoré posielali potraviny, lieky a zdravotnícky personál. Deti bez domova umiestňoval v zahraničných rodinách. Podpora sa prejavovala aj štrajkami dokárskych robotníkov, ktorí odmietali nakladať vojnový materiál pre povstalcov. Konali sa masové demonštrácie na podporu Španielska.

Ľudová pomoc Španielsku prichádzala aj v podobe Interbrigád. Dobrovoľníci skladali túto prísahu: „Som tu, lebo som dobrovoľník, a som pripravený bojovať do poslednej kvapky krvi za záchranu slobody Španielska a slobody celého sveta.“

Medzi prvými dobrovoľníkmi boli antifašisti z Nemecka a Talianska, Poľska a ďalších krajín, kde boli antifašisti prenasledovaní. Ďalší dobrovoľníci prichádzali z Belgicka, Francúzska, Československa, Juhoslávie, Maďarska, Dánska a ďalších krajín. Podľa archívu KSČ pôsobilo v Španielsku spolu 2168 Čechov a Slovákov z rôznych krajín sveta. Celkovo interbrigády podporili okolo 30 000 interbrigadistov z celého sveta.

Dobrovoľník Jožo Májek

Medzi prvými občanmi Československa sa do interbrigád, po tom ako sa s kamarátom Lacom Holdošom dozvedel o generálskom puči, prihlásil aj rodák z Vlkolínca, mladý učiteľ Jozef Májek. Pôsobil v guľometnej rote 12. Brigády „Thälmann“ nazvanej po vodcovi nemeckých komunistov, ktorý neskôr zahynul v koncentračnom tábore. Príslušníci brigády sa počas novembrovej noci presúvali z Albacente do Madridu, pred ktorého bránami už čakal nepriateľ.

Májek so súdruhmi postupoval k starobylým múrom stredovekého kláštora, kde prvý raz zažili trpkosť ústupu. Napokon museli Madrid obísť zo severu, kde sa spolu s 11. brigádou „Edgar André“ striedali pri strážení komplexu budov Palacente. V druhej polovici novembra Májek s ďalšími interbrigadistami strážili slabú líniu pri objekte „biely dom“. Keď nepriateľ prelomil líniu, do protiútoku šli buď Májek alebo Juraj Petročko (dobrovoľník z Torysiek). O ich obetavosti sa zmienil aj jeden z prvých bulletinov brigády, ktorý bol písaný v daždi na kolene. Z okien bieleho domu strieľali interbrigadisti zo sovietskeho guľometu „maxim“. Počas čakania na tank padol rakúsky antifašista Karl Mager. Československí interbrigadisti napokon objekt ubránili no neskôr ho stratili. 23. novembra sa ho opäť pokúsili získať. Jozef Májek ako veliteľ roty zabezpečoval guľometmi postup peších rôt. Potom čo guľometníci na pravom krídle padli, ľahol si zaň Májek. Ten už nestihol ani vystreliť. Zomrel mladý, vo veku 25 rokov.

Jozef Májek je pochovaný spolu s Karlom Magerom a nemeckým antifašistom Kaupem pri viadukte železnice Madrid-Palacete. Ich hroby boli označené obyčajnými drevenými krížmi a nad nimi bola vztýčená červená zástava. Po Jozefovi Májekovi bola neskôr pomenovaná nová československá 13. Bateria „Jožko Májek“.

Pri osobe Jozefa Májeka sa dá hovoriť o istom paradoxe, nakoľko bol funkcionárom Hlinkovej mládeže. V tej dobe vedúci predstavitelia HSĽS podporovali frankistov. Portrét Jozefa Májeka bol použitý v montáži časopisu Volksillustrierte, ktorá mala zobrazovať boj komunistov (Hans Beimler), sociálnych demokratov (Brechet), anarchistov (Durriti) a antifašistických katolíkov (Jozef Májek). A.G. London sa v knihe „Španielsko červené a čierne“ o tomto vyjadruje nasledovne:

„Jozefa Májka možno pokladať za symbol slovenských protifašistických katolíkov iba v súvislosti s jeho výchovou doma a v prostredí v ktorom vyrastal. Stal sa komunistom už vo vyšších triedach gymnázia. No jeho komunistické náhľady …. považovali ľudia z tábora politického katolicizmu iba za mladícky radikalizmus. … Májek totiž na učiteľskom ústave v Lučenci presviedčal pri predvojenskej výchove žiakov o tom, že sa majú zaujímať o vojenskú vedu, aby ju mohli neskoršie uplatniť v záujme revolúcie. A keď sa vrátil z vojenskej prezenčnej služby, podal roku 1935 prihlášku do komunistickej strany.“

V novinách sa objavil po smrti Jozefa Májeka článok podpísaný Julom Ďurišom s nasledovným textom (bohužiaľ, názov novín sa nepodarilo zistiť, nakoľko ide len o výstrižok, no podľa obsahu možno predpokladať že autor je katolík a antifašista): „Áno, táto obeť je veľkým symbolom. Priniesol ju oddaný syn svojho ľudu a národa za vec celého ľudstva, Jožo Májek ako vedúci funkcionár Hlinkovej mládeže v poctivom úsilí o vec svojho ľudu, dopracoval sa cesty, po ktorej svoj boj šiel vybojovať na madridský front. Dobojoval. Mladý 25 rokov.

V hlbokej bolesti skláňame sa nad padlým bojovníkom. V mene všetkých, ktorým demokracia, sloboda a mier sú životným programom. Aj v mene tej generácie, z ktorej vyšiel tento mŕtvy orol. V mene tých mladých, z ľudovej strany, ktorí v protive so Sidorovými cestami dávajú sa smerom životných potrieb svojho národa.

Jožo Májek na madridskom fronte padol ako uvedomelý protifašista. V boji proti tým, ktorí ohrozujú aj jeho národ, aj túto republiku a túto demokraciu. Umrel zasiahnutý zbraňou tých síl, ktorým žehná Karol Sidor.“

Pamätné tabule Jozefa Májeka môžeme nájsť na budove miestnej galérie vo Vlkolínci a tiež na budove Liptovského múzea v Ružomberku.

https://www.youtube.com/watch?v=BevU3U7dO4E

Stanislav Pirošík- predseda Vzdoru-strany práce