Vzdor-strana práce k výročiu narodenia Che Guevaru, ktorý bude navždy v našich srdciach

Dňa 14. júna 2016, si pripomíname nedožité 88. narodeniny skutočného velikána komunistického hnutia, ikonického Argentínčana Che Guevaru. Výraznou mierou sa spolupodieľal na úspechu Kubánskej revolúcie po boku Fidela Castra, keďže sa však neuspokojil s „teplým miestečkom“ vo vláde, ktoré mu garantovala porevolučná Kuba, jeho ďalšie kroky viedli do zahraničia (najskôr do Afriky a neskôr do osudnej Bolívie), s jediným cieľom – pomôcť vykorisťovaným masám, zvrhnúť neľudský kapitalistický režim a pomocou revolúcie nastoliť spravodlivé zriadenie. Vzdor-strana práce sa hlboko skláňa pre pamiatkou tohto odvážneho muža, ktorý celý svoj život zasvätil boju za dôstojný život pre chudobných, zbedačených a vykorisťovaných. Česť jeho pamiatke!

DETSTVO A MLADOSŤ

Ernesto Guevara sa narodil v argentínskom Rosariu 14. júna 1928 ako najstarší z piatich súrodencov. V žilách mu vrela nepokojná baskická a írska krv. Odmalička rád čítal, preto často siahal do rozsiahlej rodinnej knižnice, kde sa skveli Sartre, Faulkner, Verne, Kafka, Marx, Camus, Nietzsche, Freud a mnohí iní. Napriek ťažkej astme bol aj skvelým športovcom, aktívne sa venoval rugby. Vo veku 20 rokov začína študovať medicínu v Buenos Aires. Ako študent podniká niekoľko motocyklových „tripov“ po celej Latinskej Amerike, vďaka ktorým spoznáva reálne životné podmienky hispánskej chudoby. Po skončení štúdií trávi istý čas v Guatemale, kde sa angažuje v prospech legitímne zvolenej socialistickej vlády Jacoba Árbenza.

Po štátnom prevrate, zinscenovanom americkou CIA, po ktorom sa k moci dostáva diktátor Castillo Armas, sa mladý Guevara stáva personou non grata a za dobrodružných podmienok, aj vďaka intervencii argentínskeho veľvyslanectva, odlieta do Mexika. Práve guatemalské skúsenosti ho utvrdzujú v jeho názorovej línii, podľa ktorej americká vláda koná v prospech obludnej korporátno-zbrojárskej mašinérie a v mene udržiavania a rozširovania svojej hegemónie neváha dosadzovať diktátorov do čela záujmových krajín. Niekedy v tomto období sa rodí aj Guevarova slávna prezývka Che, pre časté používanie nárečového slovíčka „che“, typického pre Argentínčanov (vo voľnom preklade niečo ako „priateľu“ či „brácho“).

OSUDOVÉ STRETNUTIE

V Mexico City sa Che zamestnáva na alergickom oddelení nemocnice, popri tom stíha prednášať medicínu na miestnej univerzite a pracovať ako fotograf pre spravodajskú agentúru. Práve v Mexiku dochádza k osudnému stretnutiu s Fidelom Castrom, ktorý už v tom čase v exile snuje plány na zvrhnutie kubánskeho pravicového diktátora Batistu. Ten vládne tvrdou rukou, korupcia a biznis s narkotikami prekvitajú, popritom americké korporácie nerušene skupujú ekonomické bohatstvo krajiny.

Plodná debata trvajúca až do svitania napokon rezultuje v Guevarov vstup do Castrovho Hnutia 26. júla. Che Guevara sa má vzhľadom na svoje vzdelanie zapojiť vo funkcii medika, bez akýchkoľvek výnimiek však absolvuje celý vojenský výcvik pod vedením veterána Španielskej občianskej vojny, generála Baya. Mladý intelektuál všetkých šokuje svojou nadpriemernou fyzickou pripravenosťou, zúčastňuje sa 15-hodinových pochodov husto zalesnenou krajinou a napokon získava generálov čestný titul „najlepší gerila“.

VÍŤAZNÁ REVOLÚCIA

Druhý decembrový deň roku 1956 sa cieľavedomá, na všetko odhodlaná jednotka, zložená z 82 disciplinovaných revolucionárov, vyloďuje na Kube. Plán na prekvapujúci úder pod rúškom noci zlyháva, preťažená loď je príliš pomalá a kvôli meškaniu dosahuje kubánskych brehov až cez deň. Dochádza ku konfrontácii s Batistovou armádou, príslušníci Hnutia zaznamenávajú značné straty. Zbytky preživších sa delia na niekoľko skupín a najbližšie dva dni sa túlajú krajinou. Po opätovnom sformovaní je skupina značne okresaná: prežíva asi 12 šťastlivcov, vrátane bratov Castrovcov a Che Guevaru.

K Hnutiu sa po konsolidácii hromadne pridávajú disidenti z radov roľníckej chudoby, až sa napokon počet bojovníkov rozrastá na niekoľko stoviek. Dvojročná vojna, ktorá mala vojsť do histórie ako Kubánska revolúcia, sa začína. Predstavitelia odboja vďaka premyslenej a takticky bravúrne zvládnutej kombinácii gerilového boja, spolupráce s lokálnym obyvateľstvom, agitátorskej činnosti a propagandy pomaly nakláňajú misky váh v boji proti tridsaťtisícovej presile na svoju stranu. V januári 1959 porazený Batista definitívne opúšťa Kubu, azyl napokon nachádza až v Portugalsku, kde v tej dobe vládne iný pravicový diktátor, Salazar. Bojovníci Hnutia následne dobývajú Havanu a spolu s ostatnými disidentskými organizáciami formujú Jednotnú stranu socialistickej revolúcie. Tá sa neskôr premenováva na Komunistickú stranu Kuby, ktorá v krajine vládne dodnes.

PO REVOLÚCII

V tej dobe už novopečený hrdina kubánskeho ľudu Che výrazne zamestnáva aj americké tajné zložky: CIA ho vo svojej správe označuje za „pomerne sčítaného“ a „na Hispánca značne inteligentného“, zdôrazňujúc širokú škálu jeho intelektuálnych záujmov. Revolucionár púta pozornosť i v mediálnych kruhoch, časopis Time ho označuje za „Castrov mozog“. Po úspešnom zavŕšení revolúcie sa hyperaktívny Che venuje hneď niekoľkým funkciám – z titulu ministra priemyslu sa spolupodieľa na hospodárskych reformách, angažuje sa v šírení gramotnosti, pracuje ako vrchný inštruktor armádneho výcviku či dokonca prezident národnej banky. V neposlednom rade šéfuje zložke, zodpovednej za riešenie problematiky vojnových zločincov, pričom v tejto úlohe je obzvlášť nekompromisný. Zároveň stíha cestovať po svete ako advokát kubánskej cesty, stretáva sa pritom s mnohými štátnikmi najmä tretieho sveta.

Akčného Guevaru život politika a diplomata akosi neuspokojuje, ďalšie kroky ho preto vedú do Konga s cieľom „exportovať“ revolúciu. Po nevydarenom pokuse sa s podobným zámerom presúva do Bolívie, ktorá sa mu stáva osudnou – 8. októbra 1967 ho za výraznej asistencie americkej CIA zajímajú bolívijské ozbrojené zložky a hneď na druhý deň ho neľútostne popravujú. Jeho posledné slová, adresované radovému bolívijskému vojačikovi, poverenému vykonať popravu, vraj boli: „Veď strieľaj, ideš iba zabiť človeka…“

Tomáš Bóka- Spolupracovník Miestnej organizácie Vzdoru-strany práce v Trnave