Jedine pravdou možno búrať takéto nezmyselné mýty o socializme. Často od podporovateľov kapitalizmu, antikomunistov, či dezorientovanej pravicovej mládeže počúvame teórie o tom, že socializmus bol vlastne iba systémom pre lenivých a pre ľudí, ktorí nevedia sami nič urobiť a potrebujú, aby ich štát vodil za ručičku. Prečo takéto teórie vznikajú a aký je vlastne ich zmysel? Treba samozrejme priznať, že socializmus mal aj svoje chyby a nedostatky, tých sa v budúcnosti musíme dokázať vyvarovať. Mnohé z nich boli spôsobené ideologickou deformáciou socializmu. Iné boli spôsobené zlyhaním jednotlivcov, ako aj tým, že socializmus minulého storočia bol spätý s určitou medzinárodnou a treba zdôrazniť povojnovou situáciou. Teda mal svoje mantinely a obmedzenia v tom, že popri nom existoval jeho zákonitý politický, ekonomický a ideologický nepriateľ v podobe kapitalizmu vo zvyšnej časti planéty.

Napriek chybám, nedostatkom a zlyhaniam, socializmus zaznamenal obrovské historické i ekonomické úspechy, ktoré sú nepopierateľným faktom. Slovensko sa za 42 rokov socializmu zmenilo zo zaostalej agrárnej krajiny na industriálne vyspelú spoločnosť ľudí majúcich základné ľudské právo na prácu, na dôstojný život, na kultúrne, či spoločenské vyžitie pre každého, na spoločnosť v ktorej muži odchádzali do dôchodku vo veku 60 rokov a ženy v 55 (resp. podľa počtu narodených detí aj skôr). Nikoho za 42 rokov ani vo sne nenapadlo, že by sa vek odchodu do dôchodku zvýšil čo i len o jednu hodinu. Nebudeme teraz rozoberať dopodrobna a do detailov všetky pozitíva socializmu, ktorých je nepochybne veľa a každý kto socializmus zažil o nich vie aj keď samozrejme sú takí, ktorí pravdu vidieť nechcú, prípadne ju chcú prekrútiť. Stačí porovnať úroveň potravinovej sebestačnosti a z toho vyplývajúce konkrétne údaje o produkcii hovädzieho mäsa, bravčového, jahňacieho, hydiny, produkcia vajec či mlieka, počet postavených bytov, vodných nádrží, elektrární, kilometre vybudovaných ciest, železničných tratí, počet škôl, škôlok, kultúrnych domov čo zdravotných stredísk na dedinách.

Boli ľudia v socializme leniví?

Po krátkom odbočení sa vraciame k základnej otázke. Bolo by toto všetko vzniklo, keby boli všetci leniví, ako sa nás o tom snaží presvedčiť pravicová propaganda? Vybudovalo by sa to všetko, ak by všetci čakali kým ich bude „štát“ vodiť za ručičku? Sme presvedčení, že určite nie. Hodnoty ktoré sa vytvorili sem nespadli sami od seba. Vždy boli výsledkom práce a umu našich ľudí. Prečo to ale dnes tak nieje? Prečo dnes napriek tomu, že pracujeme viac, do dôchodku odchádzame neskôr, žijeme stále horšie a horšie?

Nie nie je to tým, žeby nás predtým niekto vodil za ručičku a dnes keď nás nikto nevodí sme stratení a biedni. Je to tým, že pred rokom 89 išli výsledky našej spoločnej práce na spoločný stôl a z neho sa rozdeľovalo pre potreby celej spoločnosti. Dnes idú zisky do súkromných vreciek ale o stratu sa delíme všetci. Zisk je nedotknuteľný, o tom sa nehovorí, koľko sme vyprodukovali a vo vreckách koľkých ľudí tieto hodnoty skončili. Zisk sa neprepočítava na hlavu občana, aby sa dalo zistiť v priemere koľko vyprodukoval jeden človek, ale s dlhom s tým sa tento režim podelí so všetkými a napriek tomu, že sme si nič nepožičali a že s peňazí ktoré si požičal štát sme nevideli ani cent, tak vieme koľko dlhuje aj práve narodené batoľa.

Aké sú pravé dôvody očierňovania socializmu

Za snahami o očiernenie socializmu ako systému a znevažovanie ľudí ako neschopných, ktorí sú odkázaní iba na to, aby ich niekto vodil za ručičku, je jediné. Je za tým strach úzkej vrstvy zbohatlíkov, ktorí sa boja, že by spoločnosť mohla pochopiť pravdu a znamenalo by to ich koniec. Toho sa boja ako čert kríža. Preto je potrebná táto taktika. Treba ľudí presviedčať, akí sú neschopní, akí sú leniví. Naučiť ich aby sa hanbili, aby cítili potrebu snažiť sa viac, pracovať viac a veriť tomu, že keď tak budú konať, budú sa mať naozaj lepšie a aj ich výplaty budú tučnejšie. Je to však iba veľký klam. Viac práce a viac nadčasov neznamená automaticky vyššiu mzdu a lepší život pre pracujúceho, ale určite znamená väčší zisk pre majiteľa fabriky. Všimnite si napríklad na pracoviskách „filozofiu zodpovednosti“. Jej podstata spočíva v tom, že keď je potrebné ťahať nadčasy, tak sa operuje argumentom „musíme“ ( teda musíme všetci, ako keby sme boli všetci na rovnakej lodi a všetci mali rovnaké záujmy). My musíme potiahnuť nadčas, my musíme prísť do práce v sobotu, my musíme zabrať, pretože toto je dôležitá zákazka, my sa musíme poponáhľať ešte viac pretože kamión bude odchádzať už o 3 dni, my musíme, musíme a musíme, pretože oni môžu všetko. A to sa musí zmeniť.

Výsledky „filozofie zodpovednosti“ nás však už nemusia zaujímať a preto, aby sme radšej nežiadali vyššie mzdy, nastupuje „filozofia skromnosti“, v ktorej nám je predstierané v akej biede je firma, aké má dlhy, problémy a ako sa musíme uspokojiť s tým, že máme vlastne prácu. Áno my máme vlastne prácu a výsledky našej práce majú majitelia fabrík.

Je už ale najvyšší čas povedať tomuto vývoju dosť a ak sa nepodarí aj hneď zastaviť, je potrebné ho minimálne výrazne spomaliť. Je čas minimálne pochopiť, že sme to my pracujúci, kto vytvára hodnoty, že majitelia firiem nevytvárajú pracovné miesta preto, že by im tak záležalo na tejto krajine, alebo priamo na nás pracujúcich, ale že to robia preto, aby si mohli privlastniť výsledky našej práce, aby mohli bohatnúť z mozoľov našich rúk, či práce nášho umu. Ak toto pochopíme a začneme to aj verejne dávať najavo bude to prvým, no rozhodujúcim krokom k zhodeniu okov otroctva.

Socializmus nikdy nebol a ani nikdy nebude o vodení niekoho za ručičku. Socializmus bol a bude o tom, že výsledky našej práce budú slúžiť celej spoločnosti a nie iba úzkej vrstve spoločnosti. Socializmus bol a aj bude o maximalizácii naplnenia potrieb celej spoločnosti, kapitalizmus bol, je a bude o maximálnej honbe za ziskom a o zdieraní tých, čo tie hodnoty tvoria. Socializmus je to čo nám otvára perspektívu do budúcna a nie je perspektívou iba pre komunistické strany, ale pre každého kto chce dôstojne žiť a nechce aby sa na výsledkoch jeho práce priživoval nejaký kapitalista.

Ján Chalupský – sympatizant Vzdoru-strany práce