Ako si predstavujeme triedny boj odborov s majiteľmi podnikov

Odbory majú byť organizáciou zamestnancov, ale i všetkých pracujúcich,  ktorá ich zjednocuje a vytvára vzťahy solidarity, podpory, pomoci, priateľstva a dôvery medzi pracujúcimi. V odboroch sa pracujúci majú prakticky naučiť spoločne presadzovať svoje záujmy, organizovať sa a kolektívne spravovať svoje vlastné hospodárske a spoločenské záležitosti.

Odbory vznikli práve preto, lebo si ľudia uvedomili, že práve v jednote zamestnancov, kolektívu ale aj pracujúcej triedy je skutočná sila, skutočná páka na vyjednávanie presadzovanie si záujmov a tvorenie politiky.

Teraz podrobnejšie o odboroch minulých, súčasných a budúcich…

Odborárske hnutie a jeho činnosť v súčasnosti nepredstavujú nič nové v dejinách kapitalizmu. V našich domácich podmienkach je to zopakovanie histórie z obdobia konca Rakúsko – Uhorska a prvej ČSR. Podobná situácia ako dnes bola aj vtedy. Odborárske organizácie predstavovali prvé lastovičky, ktoré na Slovensku a v Čechách kládli odpor kapitalistickým vykorisťovateľom. Vtedy boli presne ako dnes otrasné pracovné podmienky a nízka mzda. Odbory a štrajky za vyššiu mzdu a lepšiu prácu boli hlavnou silou boja pracujúcich na Slovensku za zlepšenie ich života. V mnohom boli najpokrokovejšou zložkou a ich historický význam je nespochybniteľný. V revolučných časoch tvorili odbory jeden zo základných pilierov boja za nové – spravodlivejšie a ľudskejšie zriadenie, za socializmus.

Pádom socializmu, zrady a revizionizmu strán, ktoré sa označovali ako “komunistické” sme sa však dostali o 100 rokov nazad – do kapitalizmu. A to aj v zmýšľaní a odborovej činnosti. Dnes a to zvlášť v krajine, akou je Slovensko nie sú odbory revolučné – veď napokon ani nemajú stranu, ku ktorej by sa priklonili a ktorá by ich formovala a v ktorej by sa značná časť odborárov organizovala. Uvedomujeme si, že VZDOR-strana práce prechádza ešte len pôrodnými bolesťami, ale podstatné je že jej vplyv a povedomie o nej rastie.

Dnes odbory pristúpia k ráznejšej akcii až keď je vážne zle, keď dôjde k úplne očividnej neprávosti ako dlhomesačné nevyplatenie výplat a podobne. Boj sa vedie predovšetkým hospodársky, teda vyjednávanie o kolektívnych zmluvách, platové požiadavky a podobne.

Odbory, aj keď hovoria, že sú apolitické, nedá sa to úplne potvrdiť, o čom svedčí napríklad prezentácia členov strany Smer-SD na pódiách odborárskych mítingov, prikláňanie sa k tejto strane zo strany odborárskych predákov, akoby voľba menšieho zla a voľba lepšieho zákonníka práce. Vedenie odborov teda z dvoch kapitalistických alternatív, kde obe vedú do pekla volia “menšie zlo”.

Všetko teda začína a končí pri zákonníku práce a prípadných štrajkoch vo vyhrotených situáciach. Tejto situácii sa však nie je prečo čudovať. Taký bol vývoj v našej krajine a k revolučnosti, k uvedomeniu si skutočného riešenia musia pracujúci dospieť na vlastnej skúsenosti a aj za formovania revolučnej strany, ktorá ich nemá spasiť, ale má ich organizovať, uvedomovať a mobilizovať. Na revolučné odbory ešte čas nedospel a súčasné odbory sú zatiaľ najlepším čo tu môže byť.

Pracujúca trieda sa bude musieť ešte mnohé naučiť. Už sme opisovali nejednotnosť Slovákov napríklad pri prepúšťaní alebo negatívnych krokoch zo strany zamestnávateľa. Zatiaľ sa nedokážeme dostatočne postaviť jeden za druhého a neraz si necháme skákať po hlave so slovami “maj rozum – buď rád že máš robotu”. Neraz to končí maximálne konfliktom jednej osoby s majiteľom, ktorá je prepustená a nahradená. Aj túto situáciu chce naša strana zmeniť, aj keď zatiaľ nemáme dostatok ľudí na pracoviskách. Avšak radostné je, že sa k nám hlásia desiatky pracujúcich v produktívnom veku.

Prečo ale hovoríme o boji politickom? Nestačí azda lepšia mzda? Rozhodne nestačí, pretože  samotná politika ovplyvňuje či peniaze sú alebo nie sú, samotná kapitalistická konkurencia núti kapitalistov prepúšťať, aby sa udržali na trhu. Minister zdravotníctva povie: “Nie sú peniaze – nie je vám z čoho dvíhať platy” – ale realita je tá, že akciovky, poisťovne a farmaceutické spoločnosti sa topia v peniazoch. Nemali by teda odborári viesť aj politický štrajk – klásť politické požiadavky? Napríklad – dokiaľ nebudú (ziskové) záchranky nazad v rukách nemocníc. Alebo dokiaľ zo zdravotníctva nezmizne súkromný sektor, tak budeme viesť štrajk? Čo tak dav zdravotníkov podporovaný verejnosťou, ktorý obsadí sídlo Penty a sídlo strán, ktoré jej umožnili prisať sa na náš zdravotný systém, brať nám naše peniaze? Nebolo by to ako 100 a 1 pokiaľ ide o uvedomelosť a solidaritu?

Ďalej – od kapitalistov neraz počúvame, že aby sa udržali v konkurencii a nemuseli by fabriku zavrieť musia bohužiaľ prepustiť tretinu ľudí a pritom udržať produktivitu? Žiaľ, neraz je to pravda, pretože kapitalizmus tak naozaj funguje, ale neraz je to len zásterka. Čo v takomto prípade spraví kapitalistický odborár? Svorne s kapitalistom povedia “čo sa dá robiť?” a postarajú sa o to, aby prepúšťanie bolo čo “najmenej bolestivé”. Nemalo by sa tu ale vystupovať proti kapitalizmu ako takému a presadzovať zriadenie, ktoré nepozná anarchiu výroby?

Skôr či neskôr to ďalej inak nepôjde. Jedine že by sa kapitalistom podarilo ovplyvniť ľudí fašizmom, rozoštvať voči sebe národy, ktoré v rámci tohto marazmu budú chcieť pre seba zachrániť čo najviac, odpútať pozornosť od skutočných príčin problémov. To je napokon vždy jednoduchšie ako zamyslieť sa nad hlbšími príčinami a riešiť ich. A tak poj za pokoj, prácu, plácu, mier, istotu bez kapitalistických protirečení môže byť nahradený nenávisťou a trhaním sa o omrvinky, ktoré nám kapitalisti nechali.

Preto VZDOR-strana práce sa snaží pôsobiť na pracujúcu triedu, hovoriť o skutočných príčinách a organizovať ju k skutočným riešeniam.

Aj v odborovej časti je našim cieľom, aby sa pracujúca trieda vyformovala z triedy mlčiacej k triede, ktorá otvorene a spoločne bráni svoje oprávnené záujmy. Na ukážku zverejňujeme video z okupačného štrajku vo fabrike Ssangyong (Južná Kórea), kde zamestnanci a robotníci ukázali, že sa to dá aj inak, ako nadávaním pri pive. Áno toto je náš cieľ! – hovoríme pár metrov za štartovacou líniou.

 

 

 

VZDOR – strana práce