Gejza Vámoš – Odlomená haluz

Je taká haluz. Zelená, plná miazgy. Keď však vietor bujne rozkolíše korunu stromu, ona len vetcho clivie s nosom v tráve. Odlomená. Trefné slová. A kto v nich vidí len peknú metaforu, odporúčam ďalej ani nečítať. Za hodnotou tejto myšlienky stojí už len to, aká je úplná a celistvá napriek tomu, že je iba vytrhnutá z kontextu. Koľko sklamania, irónie a zúfania sa tu skrýva. A aké silné sú tieto slová, keď dokážu uniesť toľko pravdy!


Slová cynika, naturalistu, ateistu, darwinistu, freudistu, samorastlého filozofa židovského pôvodu, ktorý sebe príznačným ,,zádrapčivým“ štýlom vniesol do slovenskej ,, uhladenej“ literatúry trocha neokrôchanosti. Gejza Vámoš. Narodil sa 22.12. 1901 v Maďarsku, v rodine železničného úradníka. Po zmaturovaní na nitrianskom gymnáziu odchádza študovať medicínu do Prahy. A tu, v myšlienkovom ovzduší významnej metropoly, sa začína venovať literatúre.

Spolu s Jankom Alexym zakladá a rediguje literárny časopis Svojeť. Túžil tak združiť mladú generáciu bez ohľadu na politické presvedčenie. Do časopisu prispievali i Daniel Okáli, Andrej Sirácky a Vlado Clementis – neskorší zakladatelia DAV-u. Kvôli finančným ťažkostiam však vydali iba šesť čísel. Vámošovi sa tak ale podarilo dostať na verejnosť svoje prvé prózy.

Po čase sa na policiach kníhkupectiev objavil nečakaný (alebo, súdiac podľa hodnotenia jeho prác, očakávaný) debut – Gejza Vámoš: Editino očko. Bola to ,,iba“ zbierka kratších próz, no už tu sa začali rysovať základné prvky Vámošovej umeleckej tvorby – pesimizmus, skepsa a antiidylický pohľad na svet a na človeka. Využíva aj svoje medicínske a iné odborné poznatky, podľa slov Daniela Okáliho ,,spracúva ich ako prírodovedeckú báseň v próze o tvorivej psote“.

Poviem to asi tak, že prirodzené veci chcel vždy zobraziť iba prirodzene, nijako neskrývať alebo obchádzať to, čím je človek človekom a čím sa môže ,,pochváliť“ každý. Každý potrebuje vo svojej neohľaduplnosti, nechutnosti a nenažranosti jesť, piť a milovať. Tak načo sa brániť opísať to, čo tak dobre pozná každý?

A takáto až nepríjemná otvorenosť sa nachádza v jeho, dnes podľa mnohých, najvydarenejšom diele, v románe Odlomená haluz. Ako jeden z prvých zobrazuje nielen neprifarbené násilie, ale i pohlavný život bez upätého ostychu – na prirodzené veci hľadel prirodzene. Na základe vlastných skúseností predostrel verejnosti život Židov. Stalo sa však niečo, s čím autor možno počítal, ale určite nie až v takom rozsahu. V jeho blízkom okolí vypukla hotová davová hystéria a dielo dostalo prívlastok ,,škandalózne“. Verejnosť (zrejme vďaka vlastnej kultúrnej nevyspelosti) si stotožnila umeleckú fikciu (ktorá je nutná v každom jednom diele, snáď okrem autobiografie) s konkrétnymi obrazmi.

Vámoš doplatil na svoju kontroverznú otvorenosť, ktorej dnes tak nadšene tlieskame. Odlomenú haluz pronárodná kritika ocenila nie ako dielo, ale ako svinstvo plné oplzlostí. Keby sme očakávali i tú najmenšiu priazeň na strane druhej, na strane židovskej komunity, sklamali by sme sa rovnako ako sa sklamal Vámoš. Židia v knihe videli iba urážku svojej viery, rodiny a vôbec celej židovskej náboženskej obce a podali trestné oznámenie pre antináboženskú propagandu. No a aby toho nebolo málo, lekárska komora ho vylúčila zo svojich radov, kvôli postave pochybného lekára, ktorý rád privítal akýkoľvek úplatok. Uznáte, že tu už prestáva špás, a Vámoš si uvedomil ohrozenie samotnej hmotnej existencie.

Čo si teda vyslúžil človek, ktorý sa v roku 1934 rozhodol vniesť do sveta trochu vlastného znechutenia nad tým, čo okolo seba dennodenne pozoroval? Čo mu nadelili za kúsok pravdy, za odvahu nemlčať?

Iba rozzúrenosť ľudskej ,, čriedy“, ktorá sa ho snažila všemožne ubiť, inzultáciu rodiny, nekonečné oznámenia pred súdom, hanobenie a sadistické zaobchádzanie so svojou osobou na plátkoch špinavých periodik, vylúčenie z lekárskej spoločnosti a opovrhnutie inteligenciou, že sa na celej afére priživovali kdejakí pochybní dovtedy neuznaní literárni kritici, že i Židia, ktorí sami opustili túto vieru, ho poúčali o jej ortodoxných hodnotách a že po celý čas ignorovali a ničili jeho obranné tlačové vyhlásenia.

Myslím si, že sa tak potvrdili jeho vlastné slová, čo môže byť iba ďalším dôkazom o pravdivosti jeho diela: ,, Je nedobrá vec žiť medzi ľuďmi a jedinou útechou a útulkom ti ostáva nezávislosť a samota. Každý krok, krok, ktorý ťa približuje k tejto chorej spoločnosti, pokladaj za skok do tmy a neistoty. Do oblasti ich hystérie, nespoľahlivosti a rozmarnej krutosti. Každú príležitosť, ktorá ťa približuje do styku s ľuďmi, pokladaj za smolu. Obrň sa nedôverou a na konci, keď si šťastne vyviazol, vykúp sa, odvšiv sa a buď rád, že si vyviazol bez väčšej pohromy. Len v samote môžeš ostať úprimný, neškodný, charakterný a dôsledný k dobru a slušnosti. Medzi ľuďmi ťa čaká odporná špina, v ktorej sa utopí ten, kto nie je ešte odpornejší.“ Takto radí otec hlavnej postavy svojmu synovi Mikulášovi, ktorý síce vyrastal pod výchovou matky bezhlavo oddanej Jehovovi a každý deň prežil so svojimi poslušne sa modliacimi bratmi, no nikdy netúžil byť ako oni, nechcel ísť príkladom a celý život prežiť bez hriechu, hrešiť sa mu zdalo až príliš krásne a až príliš ľudské. Nie je to romantický hrdina, nemá už len duchovné túžby. Duchovno prichádza až po ukojení najprirodzenejších hladov človeka. Už ako 16-ročný premýšľa takto: ,, Žena je žena. Len hlupák si ju oblieka do pekných hábov, život ti ju podáva v pruslíku, v čižmách alebo boso, a vari ju neprijmeš? Ej, akoby nie, len aby ich podával čím viac, veď na to sme tu.“

Dalo by sa nájsť veľa spoločného medzi touto postavou a jej tvorcom. Najviac asi ide o samotný postoj k miestnemu židovstvu. Prastaré náboženstvo, ktoré si žiarlivo stráži vlastnú národnosť i keď nemá vlastne nijakú. Židovská národnosť je príliš nejednotná a jediné, čo Žida robí Židom, je jeho náboženstvo. Podľa Vámoša sa maďarskí Židia príznačne líšia od tých slovenských. Totiž maďarskí Židia plní úprimného ľudového humoru, náklonnosti a srdečnosti s hrôzou pozerali na svojich severných susedov. Zdali sa im chladnými, vypočítavými, prefíkanými, ľahostajnými ku všetkému okrem obchodu, v ktorom sú pravými vydriduchmi, idúcimi cez mŕtvoly. Nechápali jeho mentalitu, zdalo sa im, že slovenský Žid nevie žartovať, nevie hovoriť, nadávať, milovať, že nevie nič, ,,že je to komisné, zlé hovädo, ktoré zaslúži všetko pohŕdanie od svojho južného súverca“.

Odkiaľ môžu takéto závery vyznieť úprimnejšie a hodnovernejšie, ak nie z úst samotného slovenského Žida Gejzu Vámoša? Lebo i to opisuje, že akokoľvek sa ktorýkoľvek žid pokúsi zbaviť tejto nálepky, nech i zmení meno alebo náboženstvo, vždy ho bude okolie brať len ako to ,,komisné, zlé hovädo“. Vámošov Mikuláš dokonca odmieta príslušnosť k akémukoľvek náboženstvu. Podľa neho náboženstvo iba prehlbuje medzi ľuďmi priepasť namiesto vzájomného utužovania vzťahov: ,, V senovej pôde pestujete infuzória. Na živých pôdach baktérie. Očkujete biele myši ľudskými pliagami. Pitvete oko vola, aby ste nám ukázali, aké je oko človeka. Chemizmus rastlín, zákony osmózy, výživa, plodenie, rodenie zveri – to všetko je zákonom i pre človeka. Mali by ste utvárať na základe toho veľké bratstvo živých. No vy preháňajúc a zveličujúc nedostatky dnešnej vedy, beriete spod našich nôh i tú pôdu piatich zmyslov a núkate, vštepujete do našich útlych myslí vieru, nijakými zmyslami nedokázateľnú.“

Vámoš teda napriek kritikám, napriek tomu, že nemal ani židovsky dlhý nos, ani žiadne pajesy a napriek tomu, že sa nijako vonkajškovo k židovstvu nehlásil, zatracovaný bol nielen vo svojich radoch ale i presvedčenými antisemitmi. Snažil sa iba poukázať na vlastnosti židovského sveta. Volal po potrebe domyslieť si načaté a zle ,,rozbabrané“, poprekrúcané hypotézy. Nekričať o humanite ani neubíjať kritikov, ale zmeniť sa, ako doba a život kážu. Byť milujúcou, prispôsobivou, tolerantnou a pokrokovou súčasťou ľudstva. Prestať byť tŕňom v tele, čudákom, posmechom a vydedencom sveta. Pustiť do sveta svojráz a tradíciu naprosto pochybných hodnôt. Tú svojráz a tú tradíciu, ktoré sú, podľa neho samého, iba ,,zdĺhavým nešťastím a vyzývavou zakrpatenosťou oblafnutého ľudu, srdcom i rozumom lepšieho osudu hodného“. Myslím si, že tieto posledné Vámošove slová nehovoria o zatracovaní židovského plemena, tak ako to pochopili (alebo skôr nepochopili) jeho súčasníci, ale skôr o snahe udržiavať plamienok nádeje nad smutnou skutočnosťou.

NT