Ako to bolo s tým „blahobytom“ a ekonomickým zázrakom za prvej Československej republiky (1918—1938)?

Dnes sa šíri názor, že prvá Československá republika (1918-1938) bola úplným rajom pre pracujúcich, len lenivá lúza, čo nechcela robiť sa mala zle. Svoje tvrdenie  zdôvodňujú tým, že ČSR bola v prvej desiatke najrozvinutejších krajín sveta. Úplné ignorujú skutočnosť, že „blahobytná“  ČSR, hoci trvala len 20 rokov, bola za ten čas  postihnutá troma hospodárskymi  krízami. Už len táto skutočnosť, by  mala vyvolať aspoň maličké pochybnosti o údajnom  blahobyte. Kapitalistickú ekonomiku ČSR zasiahli tri hospodárske krízy. Prvá bola už krátko po prvej svetovej vojne a to v rokoch 1922—1923, druhá, mimoriadne ťažká kríza bola v období 1929—1933, tretia sa začala roku 1937 a bola prerušená druhou svetovou vojnou.

Kríza v rokoch 1929—1933
Pokles objemu výroby dosiahol najnižší bod v marci 1932, keď mesačný objem výroby klesol na 56,1 % úrovne roku 1929. Najväčší ročný pokles nastal roku 1933, v ktorom ročný objem výroby dosiahol iba 60,2 % úrovne predkrízového roku 1929 — výroba teda poklesla prakticky o 40%. Niektoré odvetvia priemyslu však boli postihnuté ešte katastrofálnejšie. Napríklad výroba ťažkého priemyslu poklesla o vyše 70 %, výroba sklárskeho priemyslu o 45 % a pod. Mimoriadne ťažko bolo postihnuté Slovensko a slovenský priemysel. Roku 1934 nepracovala na Slovensku ani jedna huta, ani jedna vysoká pec.

V celom Československu bolo počas krízy zatvorených 1800 tovární, 50 000 obuvníckych živností, 20 000 krajčírskych dielní atď. Zo 160 cukrovarov bolo zlikvidovaných 40, z 21 vysokých pecí bolo zastavených štrnásť. Ceny poľnohospodárskych výrobkov poklesli o 40 % až 60 %, takže čistý  peňažný výnos z jedného hektára poľnohospodárskej pôdy sa prudko znížil. Iba v rokoch 1932—1933 exekučne zabavili 1 750 000 majetkov pre nezaplatené dlhy. V rokoch krízy sa kapitalistickej československej ekonomike osobitne ťažko vypomstila jej veľmi silná závislosť od zahraničných trhov. Celý československý export sa prakticky zrútil. Ak úroveň československého vývozu roku 1929 pokladáme za 100, roku 1933 poklesla ma 29. Likvidácia značnej časti výrobných zariadení, rozpad zahraničného obchodu a ďalšie dôsledky krízy sa odzrkadlili v prudkom raste nezamestnanosti, roku 1929 bolo nezamestnaných  55 000 osôb a vo februári 1933 bolo už 920 000 úradne registrovaných nezamestnaných. Značná časť nezamestnaných však nebola úradne registrovaná, takže sa odhaduje, že celková nezamestnanosť dosiahla vyše 1 200 000 osôb, z toho bolo zhruba 50 000 príslušníkov inteligencie.

Pochopiteľne, poklesli aj mzdy a platy tých pracujúcich, ktorí sa v zamestnaní udržali. Odhaduje sa, že tento pokles spolu so stratami drobných živnostníkov tvoril od roku 1929 do roku 1934 stratu okolo 50 mld. korún. Roku 1934 poklesli priemerné mzdy oproti roku 1929 o 18,5 %. Súčasne sa však zvýšilo úsilie kapitalistov o kapitalistickú racionalizáciu a intenzifikáciu práce. Vynucovali si zrýchlenie pracovného tempa a prácu nad čas. Objem investícií do výrobných zariadení pritom prudko poklesol, zatiaľ čo objem výroby na jedného robotníka sa zvyšoval.

Kríza sa vyznačovala vleklosťou, kapitalistická ekonomika dlho nebola schopná prekonať krízu. Po roku 1934 nastalo síce určité mierne oživenie, ale ešte roku 1938 dosiahol objem výroby len 95 % úrovne z roku 1929. Takisto len pomaly sa prekonávali ťažké sociálne dôsledky krízy. Ešte roku 1935 mali dve tretiny poistených robotníkov denné mzdy menšie než 18 korún a denná mzda polovice zamestnaných žien nepresahovala 10 korún. Pri poklese miezd sa ceny niektorých potravín vôbec neznížili. V uvedených krízových rokoch klesla spotreba tuku o 24 %, mäsa o 13 %, cukru o 11 % atď.

Tieto a mnohé ďalšie sociálne dôsledky kríz sú v podmienkach kapitalizmu cenou, ktorú treba platiť za čiastkové a dočasné riešenie protirečení reprodukcie spoločenského kapitálu, ustavične vznikajúcich v dôsledku pôsobenia kapitalistických výrobných vzťahov a nimi vyvolávaného základného protirečenia kapitalizmu. Túto cenu však musí platiť predovšetkým robotnícka trieda a ostatné pracujúce vrstvy kapitalistickej spoločnosti, na ktoré buržoázia presúva ťažké následky kríz.“ koniec citátu.

Záver: Kto si to pozorne prečítal, jasne vidí nie podobnosť, ale zhodu so súčasnou situáciou kapitalistického Slovenska. Nech si analytici bľabotajú čo chcú. Situácia sa ďalej bude len zhoršovať, žiadne trvale  zlepšenie  nenastane. A  dá sa povedať, že sa máme ešte na čo tešiť.

Tu uvádzam  zopár zábavných momentov z kapitalistickej  demokracie ČSR, na ktoré nás zabúdajú upozorňovať:
1. Platil zákon o ochrane republiky, na základe ktorého boli politicky odporcovia kapitalizmu       perzekvovaní.
2. Bola cenzúra tlače a kníh. Noviny výchádzali s bielim miestom, kde sa mal nachádzať zakázaný text, samozrejme týkalo sa to hlavne ľavicovej tlače.
3. Boli demonštrácie, masové štrajky, hladové pochody. Kapitalisti ich rozháňali streľbou, polícia koňmi dupala po ľuďoch.
4. Pri ceste do zahraničia sa muselo žiadať o vydanie pasu. Nie každý ho dostal.
5. Masová  emigrácia do cudziny. Z blahobytu buržoáznej republiky niekde utiekli celé dediny.
6. V tomto období chodili po dielňach dozorcovia alebo majstri, ktorí poháňali palicou zamestnanca čo robil pomaly. Keď sa zamestnanci sťažovali na polícii, že ich bijú tak sa to neriešilo, ale keď rozzúrení robotníci dobili majstra, tak ich polícia hľadala po celej republike.
7. So stopkami sa meral čas pracovného úkonu, aby sa mohli vyhodiť pracujúci, ktorí nestíhali, prevažne to boli starší pracujúci. To spôsobilo úplné narušenie vzťahu medzi staršou a mladšou generáciou.
8. Pracovná doba bola 12 hodín a viac, robilo sa aj v nedeľu, pracovali aj deti,  samozrejme za zlomok mzdy dospelého.
9. Učni napr. v baťovej „škole práce“ cez deň robili. Večer a cez víkendy  chodili do školy. U súkromníka učeň bol v postavení domáceho sluhu. Majster sa priam „triasol“, aby ho čo najlepšie vyučil a vytvoril si tak konkurenciu.
10. Skúšobná doba bola bez výplaty. Zamestnanec robil celé mesiace zadarmo.  Nemyslite si, že sa to týkalo len robotníkov. Napr. praktikanti na súdoch po skončení školy mali bezplatnú skúšobnú dobu v trvaní 24 až 30 mesiacov.
11. Na pobyt vo väčšom meste ste museli mať potvrdenie, že máte zamestnanie. V opačnom prípade ste boli obvinení z tuláctva a  v sprievode žandárov vrátený do svojho rodiska. Dúfam, že si uvedomujete ako to zneužívali zamestnávatelia.
12. Nezamestnaní boli organizovaní v Pracovných kolónach, kde za svoju celodennú prácu dostali poukážku na stravu. Nezamestnaní boli využívaní hlavne na práce v stavebníctve a poľnohospodárstve. Fungovalo to tak to: podnikateľ určil koľko pracovnej sily potrebuje a ľudia na neho robili za stravu.
13. Kapitalisti dokonca zaviedli trh z deťmi. Fungovalo to tak to: deti, ktoré rodičia nedokázali uživiť boli im odoberané  Úradom sociálnej starostlivosti o deti a mládež a následne ponúkané živnostníkom a podnikateľom za pravidelný finančný príspevok a tí ich potom používali ako pracovnú silu na svojom gazdovstve, živnosti  alebo v domácnosti.
14.Okolo miest boli kolónie, ktorých veľkosť závisela od veľkosti mestá a ľudia tam žili v dierach v zemi doštených búdach a podobne.

Obdivovatelia kapitalizmu radi opisujú situáciu na dedine za ČSR ako idylickú plnú spokojných gazdov , ktorých komunisti pri združstevnení okradli o  majetok. Nato aby si ľudia urobili obraz o situácii na dedine bude hádam stačiť táto ukážka:

Odpovede na otázky v jednom školskom dotazníku:
Počet detí v triede na začiatku školského roka  72. Počas školského roka 8 detí umrelo a ostalo 64 žiakov.
1. Zamestnanie rodičov?                           – 39 bez zamestnania, 20 čiastočne a 5 plne zamestnaných.
2. Aký veľký je váš byt?                              – 43 do 20 m2, ostatné nad.
3. Slúži kuchyňa za obytnú miestnosť?  – 52 má len jednu izbu, v ktorej sa v zime i varí.
4. Koľko vás býva všetkých v byte?         – 41 viac ako 5, 29 viac ako 7 a 18 viac ako 9.
5. Koľko máš súrodencov živých?            – 26 menej ako 4, 28 štyroch až šiestich, 10 viac ako 6.
6. Koľko súrodencov ti zomrelo?             – 36 aspoň jeden, 7 viac ako dvaja.
7. Koľko ráz jedávaš za deň?                    – 12 tri a viac ráz, 41 dva razy a  11 len raz denne.
8. Čo jedávaš na raňajky?                         – 42 rozličné polievky a odvary.
9. Čo jedávaš obyčajne na obed?            – 41 nič (jedia len ráno a večer), 16 zemiaky, 7 iné jedlá.
10. Koľko ráz do týždňa jedávaš mäso?  – 7 aspoň raz, ostatní vôbec nie alebo len náhodne.
11. Čo máš zvlášť rád?                                – 43 všetko.
12. Máš svoju posteľ?                                 – 5 áno, 30 spí po dvoch, 12 po troch a  17 na zemi.
13. Koľko párov obuvi máš?                      – 8 viac ako jeden , ostatní nič, alebo 1 pár
14. Máš vlastnú vreckovku?                       – 23 nevie, čo je to.

Aký bol ekonomický  a sociálny stav buržoáznej republiky pred 2. svetovou vojnou je uvedené vyššie. K tomu treba ešte prirátať zničenie ČSR v dôsledku bojov počas  vojny, zničenie hospodárskych a priemyselných objektov utekajúcou nemeckou fašistickou armádou a nezmyselné rozbombardovanie veľkých továrni Spojencami v závere vojny.
Znova sa môžeme nad tým zamyslieť. Čo bolo „ukradnuté“ a čo bolo vybudované  a obnovené socializmom?

Ďalej si treba uvedomiť, že tí čo prešli bojmi a útrapami vojny, nemali po víťazstve chuť stať sa znovu paholkami a slúžkami u bohatého gazdu alebo robiť otroka vo fabrike, ktorú po vojne sami znova obnovili s trosiek, na kapitalistu, ktorý prikvitol zo zahraničnej emigrácii a hlásil sa k „svojmu majetku“, ktorí nazhŕňali svoj majetok spoluprácou s fašistami, arizáciou, predajom potravín hladujúci a podobnou „podnikateľskou“ činnosťou. Preto prišiel február 1948…

kpt. Kloss- Vzdor strana práce Spiš