Presne pred 102 rokmi začalo v Berlíne komunistické povstanie Spartakovcov. Po novembrovej revolúcii niekoľko socialistických skupín spojilo svoje sily v týždňovom štrajku a ozbrojenom boji, ktorý sa konal od 5. do 12. januára 1919. Povstanie viedla Komunistická strana Nemecka (KPD), na čele s významnými komunistickými lídrami ako Rosa Luxemburgová a Karl Liebknecht.
Bol zostavený dočasný revolučný výbor, ktorý mal 53 členov. Vedúci predstavitelia USPD a KPD vyzvali k všeobecnému štrajku v Berlíne 7. januára a následný štrajk prilákal asi 500 000 protestujúcich, ktorí sa dostali do centra Berlína. V rámci štrajku niektorí účastníci organizovali plán na vylúčenie miernejšej sociálno-demokratickej vlády a spustenie socialistickej revolúcie.
Povstalci obsadili kľúčové budovy, čo viedlo k rozporu s vládou. Počas nasledujúcich dvoch dní však štrajkové vedenie (známe ako „Revolučný výbor“) nedokázalo vyriešiť klasickú dichotómiu medzi militarizovanými revolucionármi zaviazanými k skutočne novej spoločnosti a reformistami, ktorí sa hlásili k rokovaniam s vládou. Medzitým útočníci v okupovanej štvrti získali zbrane. Zároveň sa niektorí vedúci predstavitelia
Komunistickej strany Nemecka snažili presvedčiť vojenské pluky v Berlíne, najmä Divíziu ľudového námorníctva, Volksmarinedivision, aby sa pripojili k svojej strane, avšak v tomto úsilí väčšinou zlyhali.
Dňa 8. januára Komunistická strana Nemecka rezignovala z Revolučného výboru po tom, čo zástupcovia USPD pozvali prezidenta Eberta na rozhovory. Ebert nariadil svojmu ministrovi obrany Gustávovi Noskemu, aby Freikorpsi a armáda vojensky potlačili revolúciu. Títo bývalí vojaci mali ešte zbrane a vojenské vybavenie z prvej svetovej vojny, čo im dalo ohromnú výhodu. Rýchlo obnovili zablokované ulice a budovy a mnohí povstalci sa vzdali. 156 povstalcov a 17 vojakov z Freikorpsov zomrelo počas bojov.
Luxemburgová a Liebknecht boli podlo zavraždení fašistickými Freikorpsmi, na príkaz sociálnehodemokrata a prezidenta Nemecka Fridricha Eberta, premiéra Filipa Scheidemanna a ministra obrany Gustava Noskeho. Príslušníci fašistických odielov Freikorps priamo na uliciach popravili stovky zadržaných revolucionárov.
Luxemburgovú a Liebknechta po niekoľko hodinovom vypočúvaní a mučení chladnokrvne zavraždili 15. januára 1919. Luxemburgovej pred tým rozbili pažbou pušky a následne ju zastrelili a jej telo bolo vyhodené do kanálu Landwehr. „Stará cundra teraz pláva,“ povedal jeden z vojakov, ktorí sa účastnil jej popravy.
Liebknechtovu mŕtvolu po zastrelení odviezli do márnice. Oficiálna verzia ich úmrtí bola, že Liebknechta zastrelili pri snahe o útek a „červená Róza“ bola napadnutá davom. Telo Luxembrugovej bolo objavené až o štyri mesiace po jej smrti v kanály a spolu s Liebknechtom boli pochovaní na cintoríne Friedrichsfelde v Berlíne. Vojak menom Otto Runge, ktorý slúžil vo Freikorpse bol odsúdený v máji 1919 na dva roky väzenia za zabitie Luxemburgovej. Neskôr sa dočkal kompenzácií od nacistov.
Sociálno-demokratická strana Nemecka spolupracovala na potlačení socialistickej revolúcie v Nemecku s najfanatickejšími fašistickými a krajne pravicovými politikmi a ozbrojenými skupinami. Od tejto chvíle sa sociálnodemokratická politika stala synonymom zrady revolúcie.
V tento deň si pamätáme slová, ktoré napísala Rosa Luxemburg menej ako týždeň pred povstaním: „Otázkou dnes nie je demokracia ani diktatúra. Otázka, ktorú história zaradila do programu je: buržoázna demokracia, alebo socialistická demokracia. Diktatúru proletariátu, to nie sú bomby, nepokoje a anarchiu, ako agenti kapitalistických ziskov úmyselne a falošne tvrdia. Skôr to znamená použiť všetky nástroje politickej moci na dosiahnutie socializmu, vyvlastnenie kapitalistickej triedy prostredníctvom a v súlade s vôľou revolučnej väčšiny proletariátu. „
Povstanie Spartakovcov v Berlíne inšpirovali podobné revolučné vystúpenie pracujúcich v Nemecku, ktoré nastali a boli potlačené v Brémach, Porúri, Porýní, Sasku, Hamburgu, Durínsku a Bavorsku a v marci sa v Berlíne uskutočnilo ďalšie kolo ešte krvavejších pouličných bitiek, čo viedlo k dezilúziu obyčajných pracujúcich z Weimarskej vlády.
„Myšlienka slobody je inšpirujúca. Ale čo to znamená? Ak ste slobodní v politickom zmysle, ale nemáte jedlo, čo to je? Sloboda hladovať ? „Angela Davis
Angela Davis sa zapojila do boja za rovnoprávnosť Afroameričanov v USA a vstúpila do Komunistickej strany USA. Neskôr sa stala profesorkou na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Ako priamy kritik amerického imperializmu a belošskej nadradenosti, stala sa terčom prenasledovania a na základe vykonštruovaného obvinenia z vraždy a únosu, bola v roku 1970 uväznená. Zdvihla sa na jej podporu masívna mobilizácia po celom svete, kde ľudia požadovali jej slobodu. Angela bola prepustená v roku 1972. Pokračovala vo svojej politickej práci a vydala priekopnícku teoretickú prácu o vzťahu medzi rasou, triedou a pohlavím.
La Pasionaria – Dolores Ibárruri
„Fašisti nesmú prejsť. ¡No Pasaran! „
Španielska komunistka Dolores Ibárruri, známa ako La Pasionaria, dostala svoju prezývku vďaka svojim vášnivým prejavom, plných energie a nadšenia, s ktorými sa vrhala do mobilizovania ľudovej podpory pre Španielsku republiku a proti Frankovým fašistom. Stala sa pre Španielov a aj pre cudzincov symbolom protifašistického odboja. Počas španielskej občianskej vojny La Pasionaria inšpirovala antifašistov, komunistov a robotníkov a bola divokým súperom fašistov. Po porážke republiky opustila Španielsko a do vlasti sa opäť vrátila až po skoro 40-tich rokoch v roku 1977, k veľkej radosti mnohých španielskych ľudí.
Tamara Bunke- Tania
„Povedz El komandante a ja budem napĺňať poslanie bez ohľadu na to, ako dlho bude trvať.“
Tania sa narodila ako Tamara Bunke v Argentíne, do rodiny exilových nemeckých komunistických rodičov. V roku 1950 sa jej rodina vrátila do NDR, kde pracovala pre Slobodnú nemeckú mládež a Svetovú federáciu demokratickej mládeže. Po stretnutí s Che Guevarom v roku 1960, sa Tania presťahovala na Kubu, kde sa podieľala na kampani gramotnosti, ako aj na ďalšom revolučnom úsilí. Bola vybraná k účasti na Che Guevarovom pokuse začať ozbrojený boj v Bolívii, kde operovala ako tajná spojka komunistických povstalcov niekoľko rokov. Jej lojalita k boju bola neochvejná aj napriek tomu, že sa pretrhali všetky väzby so svojimi priateľmi a rodinou, aby bezpečne dokončila svoje poslanie. Tania bola jedna z posledných prežívajúcich členov partizánskej skupiny Che Guevaru, no napokon aj ona bola zabitá bolívijskou armádou v auguste 1967.
Annie Buller
“ Vo Zväze krajčírok bolo nadšenie a bojovný duch. Dievčatá v mladom veku, ženy v strednom veku, všetky nadšene a spoločne pracovali na vytvorení zväzu. Bolo to naozaj ich, po všetkých tých debatách … Prvýkrát vo svojom pracovnom živote boli brané ako ľudské bytosti, ktoré majú zmysel života a ktoré boli súčasťou veľkého hnutia.“
Annie Buller bola vedúcou členkou Komunistickej strany Kanady a militantná organizátorka, ktorá cestovala v 20-tých a 30-tých rokoch po krajine a organizovala do odborov baníkov, krajčírky a robotníkov z ostatných sektorov. Bola dvakrát uväznená po dobu niekoľkých rokov, čo bolo súčasťou vládnych represií proti kanadským komunistom. Bullerovú nikdy neodradili od jej hlbokého presvedčenia, že v Kanade musí zavládnuť socializmus. Počas svojho života tiež pracovala ako organizátorka nezamestnaných, či v kampani proti fašizmu a neskôr vietnamskej vojne a napísala viacero publikácií. V policajných spisoch ju opisovali ako veľmi charizmatickú a silnú rečníčku, ktorá bola veľmi obľúbená medzi robotníkmi a veľmi nebezpečná agitátorka.
Constance Markievicz
„Ja stojím za ideálom robotníckej republiky.“
Prezývali ju aj povstalecká kontesa, táto bojovníčka za írsku nezávislosť bola atypická vzhľadom k tomu, že sa narodila do anglo-írskej rodiny aristokratov. Odmietla aristokratický život, čo ju hlboko zasiahlo a na vlastnej koži spoznala chudobný život v Dublinskych slumoch, Markieviczová navrhla uniformu írskej ľudovej armády, kedy túto uniformu nosila spolu s jej legendárnymi klobúkmi. Bola veľkou stúpenkyňou socialistického odborového revolucionára Jamesa Connolyho, ktorý bol jeden z vodcov povstania za nezávislosť Írska. Zapojila sa do írskeho povstania z roku 1916, po ktorom bola Britmi odsúdená na trest smrti spolu s ostatnými vodcami povstania, no neskôr bol jej rozsudok zrušený kvôli tomu, že išlo o ženu.
Rosa Luxemburgová
„Váš „poriadok“ je postavený na piesku. Zajtra revolúcia povstane znovu, skrížia sa zbrane, a ku vášmu zdeseniu, budú sálajúce trumpety hlásať: Bol som, som a budem !“
Narodila sa niekoľko dní pred vyhlásením Parížskej komúny a zomrela len rok po Októbrovej revolúcii,. Celý svoj život venovala boju za svetovú socialistickú revolúciu. Bola poprednou socialistickou intelektuálkou a teoretičkou a bola aktívnou členkou poľskej a potom nemeckej sociálnej demokracie, s ktorou sa nakoniec rozišla kvôli tomu, že sociálna demokracia podporila 1. svetovú vojnu. Patrila k zakladateľom organizácie Spartakus, z ktorej sa neskôr stala Komunistická strana Nemecka. Róza sa stala aj jedným z vodcov generálneho štrajku a povstania z roku 1919. Bola dvakrát uväznená a nakoniec zavraždená pravicovými polovojenskými skupinami. Luxemburgová tak zaplatil za presadzovanie svojich myšlienok tú najväčšiu cenu.
Nguyen Thi Binh
„Povinnosťou všetkých Vietnamcov je, aby si navzájom pomáhali v boji proti cudzím agresorom za nezávislosť krajiny a za mier.“
Nguyen Thi Binh, ktorá sa stala známou po celom svete, ako Madam Binh, sa zapojila do vietnamskej revolúcie v roku 1940, počas bojov proti Francúzom. Vstúpila do Komunistickej strany Vietnamu a stala sa diplomatkou. Binh reprezentovala Dočasnú revolučnú vládu Južného Vietnamu, počas ťažkých rokov rokovaní so Spojenými štátmi a bola jedným zo signatárov Parížskej dohody, ktorá nakoniec skončila americkú vojnu proti Vietnamu. Po vojne sa Binh stala ministerkou zahraničia, ministerkou školstva a nakoniec viceprezidentkou krajiny.
Ruth First
„Považujem sa za Afričanku a nič mi nie je cennejšie.“
Ruth Firstová bola dieťaťom komunistických rodičov a bola súčasťou malej menšiny bielych Juhoafričanov, ktorí bojovali proti režimu apartheidu. Stala sa členkou komunistickej strany a za svoju politickú činnosť bola opakovane väznená a mučená. Po svojom prepustení odišla do exilu vo Veľkej Británii a niekoľkých afrických krajín, kde sa aj naďalej podieľala na boji proti apartheidu v Juhoafrickej republike. V roku 1982 bola zavraždená aparteidnou tajnou službou Juhoafrickej republiky.
„Ja som sa samozrejme nenarodila ako partizánka, či revolucionárka. Ale ja som vedela, že kubánski roľníci ma nasledovali, keď cítili, že máme šancu proti Batistovi. Musela som im ukázať, že sme mali šancu. „- Celia Sanchez
Každá zo štyroch žien, najviac spojené s triumfom kubánskej revolúcie, mala fascinujúci a inšpirujúci príbeh. Haydee Santamaria a Melba Hernandez sa pridali k revolučnému boju a 26. Júla sa zúčastnili známeho útoku na kasárne Moncada v Santiagu. Táto akcia dala aj celkový názov mladému revolučnému hnutiu. Haydee sa po revolúcii venovala rozvoju a podpore svetovo preslávenej kubánskej kultúry, založila organizáciu Casa de las Americas, ktorá pomáhala rozvíjať kultúru po Latinskej Amerike a Karibiku.
Vilma Espin bola chemickou inžinierkou a baletkou, ktorá sa narodila do bohatej rodiny. Ako mladá žena pôsobila ako posol revolučného hnutia medzi členmi pôsobiacimi v Mexiku a na Kube a po revolúcii bola zodpovedná za založenie Federácie kubánskych žien, ktorá bojovala za práva žien v kubánskej spoločnosti.
Celia Sanchez patrila k vedúcim osobnostiam partizánskeho hnutia na Kube a celý svoj život zasvätila budovaniu kubánskeho socializmu a zachovaniu historických záznamov o revolúcii. Krásny Park Lenin v Havane bol postavený pod jej vedením pre potešenie kubánskeho ľudu a pri vstupe do parku stojí jej socha, ktorá pripomína túto veľkú revolucionárku.
Spracoval Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce
Pred pár dňami sme si pripomenuli úmrtie slávnej fotografky, herečky, modelky, aktivistky a odhodlanej komunistky, Tiny Modotti, ktorá odišla z tohto sveta 5.januára 1942. Pre mnohých ľudí na Slovensku je táto žena úplne neznáma, preto najbližšie riadky budú venované práve jej životu. Tina sa narodila 16. augusta 1896 v Taliansku, no v roku 1913 odišla za svojim otcom do USA. V Amerike sa objavila vo viacerých filmoch, hrách, operách a pracovala tam aj ako modelka a začala sa stretávať s vtedajšou umeleckou a intelektuálnou avantgardou.
V USA sa spoznala so slávnym fotografom Edwardom Westonom, čo malo pre ňu osudový význam, nakoľko sa začala intenzívne venovať fotografovaniu. Weston a Tina spolu prežili aj milenecký vzťah. Obidvaja sa neskôr presťahovali do Mexiko city, kde si otvorili fotografický ateliér. Práve v Mexiku sa Tina zoznámila so slávnymi maliarmi a komunistami- Fridou Kahlo a Diegom Riverom, s ktorými udržiavala priateľský vzťah ( ten sa skončil potom, čo Modotti schvaľovala vylúčenie Diega Riveru z Komunistickej strany Mexika ) a tu začína aj jej cesta angažovania sa v komunistickom hnutí.
V roku 1925 vstúpila do komunistickej organizácie Medzinárodná červená pomoc, ktorú zriadila Kominterna. Organizácia bola založená v roku 1922, aby fungovala ako „medzinárodný politický Červený kríž“ a poskytovala materiálnu a morálnu pomoc politickým väzňom z radov robotníckej triedy, antifašistov a komunistov po celom svete. V roku 1927 vstúpila do Komunistickej strany Mexika. Jej fotografie sa začali objavovať vo viacerých mexických, či nemeckých komunistických periodikách. Jej kariéra fotografky sa dá rozdeliť do dvoch etáp: romantickej a revolučnej. Venovala sa aj foteniu aktov.
V roku 1928 začala vzťah s exilovým kubánskym aktivistom Juliom Antonom Mellom, ktorý patril k zakladateľom Komunistickej strany Kuby.V roku 1929 však bol Julio Antonio Mella zavraždený priamo Tine v náručí, keď odchádzali z kancelárie Medzinárodnej červenej pomoci. Bola okamžite zatknutá, ale neskôr prepustená a zbavená obvinenia. Dokonca bola obvinená z atentátu na prezidenta Mexika Pascuala Ortiza Rubia.V dôsledku antikomunistickej kampane mexickej vlády bola vyhnaná z Mexika v roku 1930.
Najprv strávila niekoľko mesiacov v Berlíne v Nemecku. Talianska fašistická vláda žiadala jej vydanie do Talianska, kde ju chceli súdiť za jej komunistickú činnosť. Aktívne pomáhala talianskému antifašistickému hnutiu a zvažovala sa vrátiť aj do Talianska, kde chcele vstúpiť do odboja proti Mussoliniho fašistickému režimu. V Nemecku sa začali drať k moci nacisti a tak odišla do Moskvy, kde žila a pracovala niekoľko rokov pre Kominternu, aj ako tajná agentka pôsobiaca po Európe.
Po vypuknutí španielskej občianskej vojny v roku 1936 odišla do Španielska pod krycím menom Maria, kde zostala a pracovala pre republikánsky antifašistický tábor až do roku 1939, kedy Francoví fašisti ovládli celú krajinu. Odišla tajne do Mexika, kde zomrela na srdcové zlyhanie v taxíku, keď sa vracala z večere u rodiny Pabla Nerudu, ďalšieho slávneho spisovateľa a komunistu, ktorého zavraždil Pinochetov režim.
Jej život bol plný dobrodružstva, prežila ho naplno, aj keď zomrela v mladom veku, bola oddaná komunistickej myšlienke a zažila viacero mileneckých vzťahov s významnými umelcami a komunistami. Niektoré jej fotky sa stali celosvetovo známe a patria dodnes do zlatej pokladnice svetového umeleckého dedičstva. Viedla slobodný, umelecký, bohémsky, avantgardný život, ktorý dokázala skĺbiť s obetavou prácou pre komunistické, robotnícke, ženské a antifašistické hnutie. Určite ostane inšpiratívnou a výraznou osobnosťou nie len nášho hnutia, ale dejín 20.storočia.
Dnes sa šíri názor, že prvá Československá republika (1918-1938) bola úplným rajom pre pracujúcich, len lenivá lúza, čo nechcela robiť sa mala zle. Svoje tvrdenie zdôvodňujú tým, že ČSR bola v prvej desiatke najrozvinutejších krajín sveta. Úplné ignorujú skutočnosť, že 1. ČSR, hoci trvala len 20 rokov, bola za ten čas postihnutá troma hospodárskymi krízami. Už len táto skutočnosť, by mala vyvolať aspoň maličké pochybnosti o údajnom blahobyte. Kapitalistickú ekonomiku ČSR zasiahli tri hospodárske krízy. Prvá bola už krátko po prvej svetovej vojne a to v rokoch 1922—1923, druhá, mimoriadne ťažká kríza bola v období 1929—1933, tretia sa začala roku 1937 a bola prerušená druhou svetovou vojnou.
Kríza v rokoch 1929—1933
Pokles objemu výroby dosiahol najnižší bod v marci 1932, keď mesačný objem výroby klesol na 56,1 % úrovne roku 1929. Najväčší ročný pokles nastal roku 1933, v ktorom ročný objem výroby dosiahol iba 60,2 % úrovne predkrízového roku 1929 — výroba teda poklesla prakticky o 40%. Niektoré odvetvia priemyslu však boli postihnuté ešte katastrofálnejšie. Napríklad výroba ťažkého priemyslu poklesla o vyše 70 %, výroba sklárskeho priemyslu o 45 % a pod. Mimoriadne ťažko bolo postihnuté Slovensko a slovenský priemysel. Roku 1934 nepracovala na Slovensku ani jedna huta, ani jedna vysoká pec.
V celom Československu bolo počas krízy zatvorených 1800 tovární, 50 000 obuvníckych živností, 20 000 krajčírskych dielní atď. Zo 160 cukrovarov bolo zlikvidovaných 40, z 21 vysokých pecí bolo zastavených štrnásť. Ceny poľnohospodárskych výrobkov poklesli o 40 % až 60 %, takže čistý peňažný výnos z jedného hektára poľnohospodárskej pôdy sa prudko znížil. Iba v rokoch 1932—1933 exekučne zabavili 1 750 000 majetkov pre nezaplatené dlhy. V rokoch krízy sa kapitalistickej československej ekonomike osobitne ťažko vypomstila jej veľmi silná závislosť od zahraničných trhov. Celý československý export sa prakticky zrútil. Ak úroveň československého vývozu roku 1929 pokladáme za 100, roku 1933 poklesla ma 29. Likvidácia značnej časti výrobných zariadení, rozpad zahraničného obchodu a ďalšie dôsledky krízy sa odzrkadlili v prudkom raste nezamestnanosti, roku 1929 bolo nezamestnaných 55 000 osôb a vo februári 1933 bolo už 920 000 úradne registrovaných nezamestnaných. Značná časť nezamestnaných však nebola úradne registrovaná, takže sa odhaduje, že celková nezamestnanosť dosiahla vyše 1 200 000 osôb, z toho bolo zhruba 50 000 príslušníkov inteligencie.
Pochopiteľne, poklesli aj mzdy a platy tých pracujúcich, ktorí sa v zamestnaní udržali. Odhaduje sa, že tento pokles spolu so stratami drobných živnostníkov tvoril od roku 1929 do roku 1934 stratu okolo 50 mld. korún. Roku 1934 poklesli priemerné mzdy oproti roku 1929 o 18,5 %. Súčasne sa však zvýšilo úsilie kapitalistov o kapitalistickú racionalizáciu a intenzifikáciu práce. Vynucovali si zrýchlenie pracovného tempa a prácu nad čas. Objem investícií do výrobných zariadení pritom prudko poklesol, zatiaľ čo objem výroby na jedného robotníka sa zvyšoval.
Kríza sa vyznačovala vleklosťou, kapitalistická ekonomika dlho nebola schopná prekonať krízu. Po roku 1934 nastalo síce určité mierne oživenie, ale ešte roku 1938 dosiahol objem výroby len 95 % úrovne z roku 1929. Takisto len pomaly sa prekonávali ťažké sociálne dôsledky krízy. Ešte roku 1935 mali dve tretiny poistených robotníkov denné mzdy menšie než 18 korún a denná mzda polovice zamestnaných žien nepresahovala 10 korún. Pri poklese miezd sa ceny niektorých potravín vôbec neznížili. V uvedených krízových rokoch klesla spotreba tuku o 24 %, mäsa o 13 %, cukru o 11 % atď.
Tieto a mnohé ďalšie sociálne dôsledky kríz sú v podmienkach kapitalizmu cenou, ktorú treba platiť za čiastkové a dočasné riešenie protirečení reprodukcie spoločenského kapitálu, ustavične vznikajúcich v dôsledku pôsobenia kapitalistických výrobných vzťahov a nimi vyvolávaného základného protirečenia kapitalizmu. Túto cenu však musí platiť predovšetkým pracujúca trieda a ostatné pracujúce vrstvy kapitalistickej spoločnosti, na ktoré kapitalisti presúvajú ťažké následky kríz.“ koniec citátu.
Zopár „zábavných“ momentov z 1.ČSR, na ktoré nás zabúdajú upozorňovať:
1. Platil zákon o ochrane republiky, na základe ktorého boli politicky odporcovia kapitalizmu perzekuovaní.
2. Bola cenzúra tlače a kníh. Noviny výchádzali s bielim miestom, kde sa mal nachádzať zakázaný text, samozrejme týkalo sa to hlavne ľavicovej tlače.
3. Boli demonštrácie, masové štrajky, hladové pochody. Kapitalisti ich rozháňali streľbou, polícia koňmi dupala po ľuďoch.
4. Pri ceste do zahraničia sa muselo žiadať o vydanie pasu. Nie každý ho dostal.
5. Masová emigrácia do cudziny. Z 1. ČSR niekde utiekli celé dediny.
6. V tomto období chodili po dielňach dozorcovia alebo majstri, ktorí poháňali palicou zamestnanca, čo robil pomaly. Keď sa zamestnanci sťažovali na polícii, že ich bijú tak sa to neriešilo, ale keď rozzúrení robotníci dobili majstra, tak ich polícia hľadala po celej republike.
7. So stopkami sa meral čas pracovného úkonu, aby sa mohli vyhodiť pracujúci, ktorí nestíhali, prevažne to boli starší pracujúci. To spôsobilo úplné narušenie vzťahu medzi staršou a mladšou generáciou.
8. Pracovná doba bola 12 hodín a viac, robilo sa aj v nedeľu, pracovali aj deti, samozrejme za zlomok mzdy dospelého.
9. Učni napr. v baťovej „škole práce“ cez deň robili. Večer a cez víkendy chodili do školy. U súkromníka učeň bol v postavení domáceho sluhu. Majster sa priam „triasol“, aby ho čo najlepšie vyučil a vytvoril si tak konkurenciu.
10. Skúšobná doba bola bez výplaty. Zamestnanec robil celé mesiace zadarmo. Nemyslite si, že sa to týkalo len robotníkov. Napr. praktikanti na súdoch po skončení školy mali bezplatnú skúšobnú dobu v trvaní 24 až 30 mesiacov.
11. Na pobyt vo väčšom meste ste museli mať potvrdenie, že máte zamestnanie. V opačnom prípade ste boli obvinení z tuláctva a v sprievode žandárov vrátený do svojho rodiska. Dúfam, že si uvedomujete ako to zneužívali zamestnávatelia.
12. Nezamestnaní boli organizovaní v Pracovných kolónach, kde za svoju celodennú prácu dostali poukážku na stravu. Nezamestnaní boli využívaní hlavne na práce v stavebníctve a poľnohospodárstve. Fungovalo to tak to: podnikateľ určil koľko pracovnej sily potrebuje a ľudia na neho robili za stravu.
13. Kapitalisti dokonca zaviedli trh s deťmi. Fungovalo to tak to: deti, ktoré rodičia nedokázali uživiť boli im odoberané Úradom sociálnej starostlivosti o deti a mládež a následne ponúkané živnostníkom a podnikateľom za pravidelný finančný príspevok a tí ich potom používali ako pracovnú silu na svojom gazdovstve, živnosti alebo v domácnosti.
14.Okolo miest boli kolónie, ktorých veľkosť závisela od veľkosti mestá a ľudia tam žili v dierach v zemi doštených búdach a podobne.
Obdivovatelia kapitalizmu radi opisujú situáciu na dedine za ČSR ako idylickú plnú spokojných gazdov. Nato aby si ľudia urobili obraz o situácii na dedine bude hádam stačiť táto ukážka:
Odpovede na otázky v jednom školskom dotazníku:
Počet detí v triede na začiatku školského roka 72. Počas školského roka 8 detí umrelo a ostalo 64 žiakov.
1. Zamestnanie rodičov? – 39 bez zamestnania, 20 čiastočne a 5 plne zamestnaných.
2. Aký veľký je váš byt? – 43 do 20 m2, ostatné nad.
3. Slúži kuchyňa za obytnú miestnosť? – 52 má len jednu izbu, v ktorej sa v zime i varí.
4. Koľko vás býva všetkých v byte? – 41 viac ako 5, 29 viac ako 7 a 18 viac ako 9.
5. Koľko máš súrodencov živých? – 26 menej ako 4, 28 štyroch až šiestich, 10 viac ako 6.
6. Koľko súrodencov ti zomrelo? – 36 aspoň jeden, 7 viac ako dvaja.
7. Koľko ráz jedávaš za deň? – 12 tri a viac ráz, 41 dva razy a 11 len raz denne.
8. Čo jedávaš na raňajky? – 42 rozličné polievky a odvary.
9. Čo jedávaš obyčajne na obed? – 41 nič (jedia len ráno a večer), 16 zemiaky, 7 iné jedlá.
10. Koľko ráz do týždňa jedávaš mäso? – 7 aspoň raz, ostatní vôbec nie alebo len náhodne.
11. Čo máš zvlášť rád? – 43 všetko.
12. Máš svoju posteľ? – 5 áno, 30 spí po dvoch, 12 po troch a 17 na zemi.
13. Koľko párov obuvi máš? – 8 viac ako jeden , ostatní nič, alebo 1 pár
14. Máš vlastnú vreckovku? – 23 nevie, čo je to.
Aký bol ekonomický a sociálny stav 1.ČSR pred 2. svetovou vojnou je uvedené vyššie. K tomu treba ešte prirátať zničenie ČSR v dôsledku bojov počas vojny, zničenie hospodárskych a priemyselných objektov utekajúcou nemeckou armádou a nezmyselné rozbombardovanie veľkých továrni Spojencami v závere vojny. Znova sa môžeme zamyslieť, čo bolo „ukradnuté“ a čo bolo vybudované a obnovené socializmom?
Ďalej si treba uvedomiť, že tí čo prešli bojmi a útrapami vojny, nemali po víťazstve chuť stať sa znovu paholkami a slúžkami a robiť otroka vo fabrike, ktorú po vojne sami znova obnovili z trosiek, na kapitalistu, ktorý prikvitol zo zahraničnej emigrácii a hlásil sa k „svojmu majetku“, ktorí nazhŕňali svoj majetok spoluprácou s fašistami, arizáciou, predajom potravín hladujúcim a podobnou „podnikateľskou“ činnosťou.
Píše sa rok 2019 a vo Veľkej Británii stále žije niekoľko bývalých ukrajinských SSákov, z neslávne známej jednotky SS Galizien, ktorú tvorili kolaborujúci Ukrajinci ( v roku 2016 ich žilo ešte 25 ). Toto číslo ešte stále žijúcich ukrajinských SSákov vo Veľkej Británii bude ešte vyššie, nakoľko v dnešnej dobe sa nedá vypátrať každý jeden ukrajinský SSdôchodca v pokročilom veku, ktorý sa usadil po vojne vo Veľkej Británii.
Ako je však možné, že vo Veľkej Británii dnes stále žije ešte toľko bývalých príslušníkov SS Galizien? Jednoducho. Po vojne úrady Veľkej Británii vystavili povolenie o pobyte pre viac ako 8 000 Ukrajincov, slúžiacich v tejto brutálnej jednotke.
Sovietsky zväz po vojne zhromaždil množstvo dôkazov o tom, že veľa z týchto ukrajinských SSákov, ktorí sa usadili vo Veľkej Británii, spáchali vojnové zločiny. Títo ukrajinskí vojnoví zločinci si tak v kľude prežili pokojný život a za svoje zločiny sa nemuseli nikdy zodpovedať, lebo boli pod ochranou anglickej vlády, ktorá s nimi počítala ako s ostrieľanými fanatickými antikomunistickými bojovníkmi, ktorých môžu využiť v možnom konflikte so socialistickými krajinami.
Jednotka SS Galizien bola veľmi účinná protipartizánska jednotka, ktorá bola napr. nasadená na potlačenie nášho SNP, či proti komunistickým partizánom v Juhoslávii, vedených Titom. SS Galizien sa na týchto územiach dopúšťala aj masakrovania civilistov a pred tým sa zapájali aj do etnického vyvražďovania Poliakov.
V roku 2016 poskytli dvaja bývalí ukrajinskí SSáci, žijúci vo Veľkej Británii – Myron Tabora ( ktorý mal vtedy 90 rokov ) a Ostap Kykawec ( mal vtedy 92 rokov ) rozhovor pre jedno britské médium. Obidvaja sa pritom nachádzajú v spisoch bývalého ZSSR, v ktorých figurujú ako podozriví z vojnových zločinov. Obaja boli poručíci v SS Galizien a dokonca boli hľadaní aj lovcom nacistických zločincov Simonom Wiesenthalom. Tabora tvrdil, že bol dva roky v dôstojníckej škole a že na fronte nevidel žiadne páchanie trestnej činnosti. Obaja, Tabora a Kykawec, vstúpili do SS Galizien v roku 1943, kedy im bolo 18 a 19 rokov.
Kykawec tvrdil, že tiež dva roky absolvoval dôstojnícku školu SS a že vstúpil do SS kvôli tomu, že chcel bojovať za ukrajinskú samostatnosť. Jeden z bývalých členov SS Galizien- Michail Fostun, ktorý zomrel v roku 2004 v Londýne, pomáhal potláčať židovské povstanie vo Varšave v roku 1943 a zúčastnil sa aj likvidácie židovského geta v Bialystoku, počas ktorej bolo povraždených tisíce Židov.
Najzábavnejšie je to, že bývalým ukrajinským SSákom stačilo na pobyt v Británii len vyhlásenie, kde prehlásili, že sa počas vojny nedopustili zverstiev a vojnových zločinov.
Je tiež známe, že veľa dozorcov v koncentračných táboroch, ktorí sa zvlášť vyznačovali krutosťou a sadizmom, boli Ukrajinci. Vďaka Veľkej Británii sa tak množstvo ukrajinských vojnových zločincov nikdy za svoje zločiny nezodpovedali pred súdmi a ich ohavné činy neboli nikdy potrestané. Je známym faktom, že západné tajné služby a vlády, po vojne využívali služby nacistických zločincov v boji proti komunizmu.
Je tiež smutným faktom, že po vojne z 3 000 členov Einsatzgruppen ( boli to špeciálne nacistické jednotky, ktorých úlohou bolo vyvražďovať nepriateľov ríše na okupovaných územiach ), ktorí stáli za vyvraždením okolo dvoch miliónov ľudí ( z toho povraždili vyše 5 tisíc Slovákov a deportovali 9 tisíc slovenských Židov z územia Slovenska počas SNP. Stáli tiež za masakrami v Nemeckej, Ostrom Grúni, Kľaku a Kremničke. Na Slovensku vypálili 90 obcí a zanechali 211 masových hrobov. Treba tiež spomenúť, že pri masakrách asistovalo aj 130 Slovákov v službách SS v slovenskom oddiele Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“, ktorých viedol Nižňanský, ktorý si pokojne dožil v Mníchove ), bolo súdených len 200 z nich, z ktorých časť odišla iba s niekoľkoročnými trestami.
Časť veliteľov jednotiek Einsatzgruppen bolo súdených tribunálom s vojnovými zločincami v Norimbergu. Z celkového počtu 24 obvinených ich bolo 14 odsúdených na trest smrti, rozsudok však bol nakoniec vykonaný len na 4 z nich.
Jedna strategicky nezbytná válka, již Británie vedla přes deset let, byla po většinu času vedena v naprostém utajení. V lednu 1972 otevřeli čtenáři Observeru svůj deník a uviděli zprávu pod titulkem: „UK (Spojené království) bojuje v tajné válce v Zálivu?“ téhož dne přinesl Sunday Times podobný článek s otázkou: „Je Dhofar britskou přísně tajnou válkou?“ Britské jednotky, prozradily deníky, jsou zapojeny ve válce, v níž ománský sultán bojuje proti partyzánům v horách Dhofaru na jihu země.
Čtyři roky předtím donutila devalvační krize vládu Harolda Wilsona ke slibu, že britské síly budou staženy ze všech míst východně od Suezu do prosince 1971 – s jedinou výjimkou malé jednotky, jež měla zůstat v Hong Kongu. Teď chtěl článek Observeru vědět: „Stáhla Británie skutečně všechny své síly z Perského zálivu a Arabského poloostrova? Nebo britská vláda vede, tak jako Američané v Laosu, tajnou válku bez vědomí parlamentu a veřejnosti?“ Observer našel jednoho z předáků vzpoury, který řekl jeho reportérovi, že válka začala „výbuchem“ v zemi 9. června 1965, spuštěným tím, co popsal jako bídnou místní správu a „útlak ze strany Britů“. V době, kdy Observer a Sunday Times uveřejnily své první váhavé zprávy, Británie už byla ve válce v Ománu šest a půl roku.
Sultanát Omán, ležící na jihozápadním cípu Arabského poloostrova, hraničí na severu se Sjednocenými arabskými emiráty a na na západě a jihozápadě se Saúdskou Arábií a Jemenem. Země se také táhne podél Hormuzského průlivu, 33 mil široké vodní cesty, po níž se dostává na trh ropa z Perského zálivu. V 60. létech (20. stol.) přicházelo přes 60 % surové ropy západního světa ze Zálivu, s giantickými tankery, proplouvajícími Hormuzskou šíjí každých 10 minut. S plynoucí ropou místní ekonomiky vzkvétaly a stávaly se z nich významné trhy pro vyvážené britské zboží: Londýn se začal ještě více obávat o ochranu svých zájmů v oblasti i místních vládců, kteří je podporovali.
Po 19. a 20. století si Británie zachovávala kontrolu po sobě následujících ománských sultánů, aby zabránila jakékoli jiné koloniální mocnosti získat oporu v oblasti. Dosáhla toho jednoduchým prostředkem: penězi. Uprostřed 60. let dostával tyranský vládce země, sultán Said bin Taimur, přes polovinu svého příjmu přímo z Londýna. Teprve v roce 1967, kdy začala být poprvé čerpána ze země ománská ropa, začala země vytvářet většinu svého vlastního příjmu.
Británie dokonce i tehdy vykonávala nesmírnou kontrolu nad sultánem. Jeho ministr obrany a šéf zpravodajské služby byli důstojníci britské armády, jeho vrchní poradce byl bývalý britský diplomat a všichni vládní ministři byli až na jednoho Britové. Britský velitel ozbrojených sil ománského sultána se denně setkával s britským atašé pro obranu a jednou týdně s britským velvyslancem. Sultán neměl žádný oficiální vztah s jinou vládou než s britskou.
Oficiální britský postoj byl, že Sultanát Maskat a Omán je plně svrchovaný a nezávislý stát. pravda je, že to byla de facto britská kolonie. Jako takové byly po sobě jdoucí britské vlády zodpovědné za otřesné politické, společenské a ekonomické podmínky, jež sultánovi poddaní snášeli a jež tvořily a živily lidovou revoltu.
V polovině 60. let (20. století!) měl Omán jednu nemocnici. Míra kojenecké úmrtnosti tu byla 75 % a průměrná délka života kolem 55 let. Byly tu pouhé tři základní školy – jimž sultán často hrozil, že je zavře – a nebyly tu žádné střední školy. Výsledkem toho bylo, že pouhých 5 % populace umělo číst a psát. Neexistovaly tu telefony ani žádná jiná infrastruktura kromě řady starověkých vodních kanálů. Sultán zakázal všechno, co považoval za úpadkové, což znamenalo, že Ománci nemohli vlastnit rádia, jezdit na kole, hrát fotbal, nosit sluneční brýle, boty nebo kalhoty a ve studních nesměli používat elektrické pumpy.
Ti, kteří se provinili proti sultánovým zákonům, mohli čekat krutý trest. Docházelo k veřejným popravám. Podmínky v jeho věznicích – kde pákistánské stráže dostávaly rozkazy od britských dozorců – byly popisovány jako strašně, s velkým počtem vězňů spoutaných k sobě navzájem v temných kobkách, bez náležitého jídla a lékařské péče.
Ománci pohrdali – a zároveň se jich báli – sultánem i Brity, kteří jej drželi v postavení a tajně podorovali jeho politiku nerozvíjení. Nepřekvapuje, že sultán musel často apelovat na Brity, aby mu poskytli vojenské síly k ochraně před vlastním lidem.
V 50. létech (20. stol.) došlo k četným povstáním na severu země, jež byla potlačena britskými silami. SAS a RAF byly kritické k úspěšnosti těchto operací proti vzpourám. Například od července do prosince 1958 RAF podnikla proti povstalcům 1 635 bojových letů a shodila 1 094 tun of bomb a vystřelila 900 raket na ně, na jejich horské vesnice a na zavlažovací zařízení. Byl to více než svojnásobek váhy bomb, jež shodila Luftwaffe na Coventry v listopadu 1940.
Povstanie v provincii Dhofar
V roce 1966 vypuklo nové povstání na jihu země, mezi lidem v provincii Dhofar. V příštím roce, poté, co přežil pokus o atentát, odešel sultán se svou dhofariskou manželkou do paláce na pobřeží v Salalahu. Byl tak málo vidět, že mnozí z jeho poddaných nabyli přesvědčení, že je mrtvý a že jim to Britové tají.
Pro novou labouristickou vládu znamenal těsný vztah s klientským sultanátem ideologický problém. Labour party byla zvolena v roce 1964 s manifestem, jenž obsahoval závazek, že povede v rozvojovém světě novou „válku s nedostatkem“ a bude bojovat za „svobodu a rasovou rovnost“ ve valném shromáždění OSN. Vyvolalo by nesnesitelné ponížení, kdyby bylo vešlo obecněji ve známost, doma i v zahraničí, že Omán je poslední zemí, kde otroctví zůstávalo legální. Sultán vlastnil kolem 500 otroků. Odhadem 150 z nich byly ženy, jež držel ve svém paláci v Salalahu; o počtu jeho mužských otroků se říkalo, že jsou yzicky deformovaní krutostmi, jimiž trpěli.
Po povstáních v 50. létech byly ozbrojené síly ománského sultána reorganizované, s britskými poradci, výcvikem, vybavením a penězi. Do jejich řad vylo naverbováno více Ománců, ale všicni důstojníci byli Britové. Někteří byli „podporovaní důstojníci“, další byli takzvaní smluvní sůstojníci nebo žoldáci, kteří předtím sloužili v Ománu s britskou armádou nebo se rozhodli vrátit, aby dostali nějakou slušnou odměnu.
Zpočátku povstalci, jimž čelili v Dhofaru, byli arabští nacionalisté. Ale západně od Dhofaru leží Aden, z něhož byli Britové nucení se stáhnout na konci roku 1967, tváří v tvář stále násilnějším povstáním. Britská vláda byla nahrazena marxistickým státem, Jemenskou lidově demokratickou republikou, jež dostávala pomoc z Číny a Ruska. Od počátku roku 1968 se dhofarské národní povstání rozvíjelo do Čínou podporovaného revolučního hnutí s panarabskými ambicemi. Pro britské důstojníky ale byl nepřítele vždycky prostě adoo – arabští nepřátelé. Do konce roku 1969 se adoo zmocnili přístavního města Raysut, a počátkem následujícího roku kontrolovali většinu náhorních plošin a byli na dostřel základny RAF v Salalahu.
Nová ropná pole v poušti mezi Dhofarem a hlavním městem Muscatem začala vypadat zranitelně. Někteří v Londýně rozvíjeli ustrašenou středovýchodní dominovou teorii, v níž předpokládali, že Hormuzský průliv spadne pod komunistickou kontrolu.
Britská reakce byla nelítostná. „Vypálili jsme vzbouřené vesnice a postříleli jejich kozy a krávy,“ napsal jeden důstojník. „Jakékoli nepřátelské sbory, jež jsme dobyli, byly použity v Salalah souk coby užitečné poučení pro možné budoucí bojovníky za svobodu.“ Jiný důstojník vysvětloval, že na rozdíl od Severního Irska, kde se vojáci starali, aby se vyhýbali zabití nebo zranění těch, kteří nebojovali, je přesvědčený, že v Dhofaru nejsou žádní nevinní, ale jen adoo: „Jediní lidé v této oblasti – civilisté tu nejsou – jsou všichni nepřátelé. Proto můžete začít svou práci, ostřelování oblasti a opětování palby ručních zbraní, bez obav, že byste záhli nevinné.“
V odhodlání potlačit lidové povstání proti krutosti a bezohlednosti despoty, podporovaného a financovaného Británií, Brity vedené síly otrávily studně, vypalovaly vesnice, ničily úrodu a střílely dobytek. Během vyslýchání vzbouřenců rozvíjely mučící techniku, experimentovali s hlukem. Oblasti hustě osídlené civilisty byly měněny na zóny s nekontrolovanou palbou. Nelze se divit, že Británie chtěla vybojovat tuto válku v naprostém utajení.
Nebylo třeba se uchylovat k Zákonům o oficiálních tajemstvích (Official Secrets Acts) nebo k tzv. „D-notice systému“ (v Británii oficiální pokyn médiím zveřejňovat určité tajné informace; pozn. překl.) k utajení dhofarské války a nelístostného způsobu, jakým byla vybojována, před vnějším světem. Byly zapojeny dva jednoduché prostředky: žádní novináři nedostali povolení vstoupit do země, a nikdo ve vládě se o válce nezmiňoval. Například když Wilson zveřejnil zprávu o labouristické vládě v létech 1964-70, zmínil válku, již USA vedly ve Vietnamu, téměř dvěstěpadesátkrát. Válka již vedla jeho vlastní vláda v Ománu, nebyla zmíněna ani jednou.
Ačkoli Wilsonova vláda měla všechny důvody být citlivá k vojenské podpoře, poskytovala ji otroky vlastnícímu despotovi, jehož vláda se dala milosrdně popsat jako středověká, a byly tu i další důvody ji plně zahalit tajemstvím. Byla to éra, v níž rozvojový svět a OSN odmítaly kolonialismus, a arabský nacionalismus po celá desetiletí nabýval na síle. Bylo proto životně důležité pro důvěryhodnost UK na Středním východě, že jeho ruka měla v Ománu zůstat co nejvíce skrytá.
John Akehurst, velitel sultánových ozbrojených sil od roku 1972, naznačuje další důvod k tomu, proč si britská vláda nepřála přilákat pozornost ke své válce v Dhofaru: „Byli asi nervózní, že to začalo vypadat, že ji ztratíme.“ S jistotou od léta 1970 probíhala britská tajná válka tak špatně, že bylo voláno po zoufalých opatřeních.
Ománska ropa v rukách Britov
26. července ministerstvo zahraničí v Londýně oznámilo, že sultána Saida bin Taimura sesadil v palácovém převratu jeho devětadvacetiletý syn Qaboos bin Said. (https://www.theguardian.com/commentisfree/2011/mar/04/oman-sultan-qaboos-despot) ve skutečnosti byl převrat čistě britskou záležitostí. V Londýně jej naplánovala MI6 a státní zaměstnanci Ministerstva obrany a Ministerstva zahraničí, a uvedli jej do pohybu po volbách, jež vnesly Edwarda Heathe do Downing Street.
Nový sultán okamžitě zrušil otroctví, zlepšil zavlažovací infrastrukturu země a začal vydávat své ropné příjmy na své ozbrojené síly. Dorazily jednotky SAS, nejprve jako sultánova tělesná stráž, poté v síle dvou divizí, aby bojovaly s adoo. Nakonec se příliv otočil, novinářům byl dovolen vstup do země a v létě 1976 byla válka vyhraná.
Strategicky byla dhofarská válka jedním z nejdůležitějších konfliktů 20. století, protože vítězové mohli očekávat, že budou kontrolovat Hormuzský průliv a tok ropy. Tisíce lidí zemřely, Britové zvítězili a světla na západě zůstala rozsvícená. Dnes je válka stále předmětem studia na Fakultě společného velitelství ozbrojených složek a personálu (Joint Services Command and Staff College) v Británii. Ale díky způsobu, jakým byly informace o dlouhé kampani tak úspěšně potlačovány v době, kdy byla vedená, je všechno jen ne vytržená z paměti národa. Stejně jako britské války v Eritrei, Indočíně, Holandské Východní Indii a Borneu si ji v Británii pamatují jen ti, kteří ji vybojovali, a jejich rodiny.
Některé aspekty úlohy Británie v převratu a válce zůstávají hlubokým tajemstvím Britského státu. Wilsonova korespondence o Ománu, například, i korespondence jeho nástupce Heathe, má zůstat nepřístupná historikům i veřejnosti do roku 2021. V roce 2005 vydalo Ministerstvo zahraničí stručné memorandum, jež popisuje způsob, jímž se ministr obrany starého sultána, plukovník Hugh Oldman, chopil vedoucí úlohy v plánování převratu, jímž byl sesazen vládce Ománu, aby byl zabezpečen britský přístup k ropě a vojenským základnám v zemi. Dokument byl kvapně stažen – jeho vydání bylo podle Ministerstva zahraničí nešťastnou chybou.
História ľudových milícií, ktoré bojovali s talianskymi fašistami, obsahujúca zrod, rozvoj a koniec prvého protifašistického zoskupenia na svete – Arditi del Popolo (Oddiely ľudu). Koncom prvej svetovej vojny bola robotnícka trieda v Taliansku v období revolučného kvasu. Hoci robotníci a roľníci ešte neboli schopní vybojovať moc, v roku 1918 dosiahli od štátu rôzne ústupky: zvýšenie platov, osemhodinový pracovný čas a uznanie práva združovať sa. V roku 1919 sa na poloostrove odohralo 1 663 štrajkov, zatiaľ čo v auguste novo sformované hnutie zástupcov odborov v Turíne (predvoj robotníckych rád) podčiarklo nárast novej, pulzujúcej bojovnosti, ktorá čerpala svoju silu zo samostatnej schopnosti robotníkov organizovať sa okolo osloboditeľských hesiel a ktorá mala „veľký cieľ pripravovať ľudí, organizácie a idey v súvislej predrevolučnej kontrolnej operácii nato, aby boli schopní nehradiť zamestnávateľovu autoritu vo výrobe a nastoliť novú disciplínu v spoločenskom živote“.*
Na začiatok odcitujem výrok pána poslanca Osuského, ktorý keď predkladal zákon o zločinoch komunizmu povedal aj tieto slová: „Je
pravda, že žijeme v dobe, keď sa pravda relativizuje, keď sa s pravdou
niekedy nakladá ako s onucou a keď sa lož pokladá za gavaliersky delikt.
Lož ale nemôže byť gavalierskym deliktom, ak sa jedná o
nespochybniteľné a verifikované pravdy,“ Aké vznešené slová by to boli, keby nevyšli z úst človeka, ktorý sám popiera zločiny kapitalizmu.
O prvej Československej republike sa učí ako o vzore demokracie,
neučí sa o biede pracujúcich o veľkej vlne vysťahovalectva, hladových
dolinách, neučí sa o streľbe do štrajkujúcich a protestujúcich, ktoré si
len v Československu vyžiadali vyše 200 obetí, neučí sa o perzekúcii
politicky aktívnych robotníkov.
Robotnícky hnev vykúpali v krvi
Strieľanie do protestujúcich robotníkov bolo po celej Európe v 20tých
či 30 tých rokoch úplné bežné. Zmasakrovaných boli takto desiatky tisíc
robotníkov po celej Európe. Kto vám hovorí o írskom hladomore, na
ktorého potlačenie Angličania nevyvinuli žiadne úsilie a tak od hladu
zomrelo vyše 1 a pól milióna Írov a ďalších 2,5 milióna sa ich muselo
vysťahovať, lebo ináč by zahynuli tiež.
Rok 1968 a revolta v Západnej Európe
Revolučný rok 1968 zasiahol aj Západnú Európu, kde jednotky NATO
potláčali jedno ohnisko revolty za druhým. Pracujúci začali preberať
fabriky pod vlastnú kontrolu. Miestne vlády používali na dobytie fabrík
poriadkové sily štátu, ktoré sa tak prakticky stali súkromnou armádou
v rukách najbohatšej oligarchie a ktorá skákala tak ako oni pískali.
Len v Taliansku následná represia, väznenie postihlo vyše 100 000
ľudí! V tých rokoch po každej demonštrácii v Taliansku zostávalo vždy
niekoľko mŕtvych demonštrantov. Stalo sa presne to, na čo celé tie roky
poukazujeme. Sloboda sa v kapitalizme končí vtedy, keď siahnete
vládnucej oligarchii na súkromné výrobné prostriedky. Vtedy systém
demaskuje svoju pravú tvár a vy zrazu čelíte od fyzického násilia až po
likvidáciu.
Kedy odhalia svojich agentov CIA, FBI, Mosad, SIS, MI6…
Obete kapitalizmu mali, tak isto svoje mená, svoje trpké osudy, no
ich smrť väčšine akosi uniká. Zverejňujeme členov ŠTB, no kedy zverejnia
západné štáty, či USA svojich agentov a svojich členov kománd smrti?
Izraelská, či americká tajná služba likviduje veselo ľudí aj v Európe,
na územiach cudzích štátov. Toto sú obete koho? Tie milióny ľudí boli
zabíjaní, mučení a prenasledovaní kapitalistickými režimami.
Žiadna Operácia Splitner Factor, ktorá bola riadená CIA, žiadne
procesy so západnými a americkými komunistami, vylúčenie komunistov z
vlády vo Francúzsku, Taliansku, podpora monarchistov v Gréckej
občianskej vojne, kde britské jednotky zabíjali partizánske skupiny
odporu. Hanebné bombardovanie Juhoslávie neprežilo viac ako 3 tisíc
ľudí.
Koloniálna éra európskych mocností a USA
USA, Španieli, Portugalci, Briti, Francúzi stoja za vyvraždením 100
miliónov domorodých Indiánov v Severnej, Strednej a Južnej Amerike.
Američania vyvraždili 60 miliónov bizónov, aby vyhladovali indiánske
odbojné kmene.
Obchod s otrokmi neprežilo 15 miliónov ľudí. Briti používali proti
odbojným národom genocídne praktiky. Umelo vyvolávali hladomory, ktorým
napr. len v Indii podľahlo počas koloniálnej éry vyše 30 miliónov Indov.
Pri potláčaní búrskeho odporu v Afrike vymysleli Briti koncentračné
tábory v ktorých zahynulo 30 000 Búrov. Belgičania nijak nezaostávali za
inými mocnosťami a ich krvavú vládu v Belgickom Kongu neprežilo 10
miliónov miestnych obyvateľov.
Francúzi pri dobíjaní Alžírska zmasakrovali 300 000 Alžírčanov a
v alžírskej vojne za nezávislosť, ktorá sa rozpútala po 2. sv. vojne
zabili vyše 1 milión obyvateľov tejto krajiny. V Afrike brutalita
a potláčanie národnooslobodzovacích hnutí zo strany Francúzska stála
vyše milióna Afričanov životy.
Latinská Amerika, pokusný králik Američanov
V Latinskej Amerike Spojené štáty americké a západné veľmoci
vyzbrojovali, pomáhali a finančne zásobovali eskadróny smrti, ktoré po
celej Latinskej Amerike rozsievali smrť. Vyprovokovali množstvo
prevratov a občianskych vojen v tých krajinách Latinskej Ameriky, kde sa
k moci demokratickou cestou dostali pokrokové, socialistické, či ľudové
hnutia, strany, či prezidenti.
Argentína- 30 tisíc mŕtvych, Brazília, Salvador – 80 tisíc mŕtvych,
Nikaragua – 80 tisíc mŕtvych, Peru, Bolívia, Venezuela, Chile,
Portoriko, Panama či Guatemala -200 tisíc mŕtvych. Tieto krajiny zažili
na vlastnej koži, ako vyzerá demokracia „made in USA“. Všetko sa to
robilo s cieľom udržať kapitalizmus v týchto krajinách. Za éry Reagana
sa prevalila na verejnosť aféra Írán-Contras, kde sa okrem iného zistilo
aj to, že CIA aktívne napomáhala pašovaniu niekoľkých ton kokaínu
z Nikaraguy do USA.
Kolumbia
Vláda v Kolumbii dostáva viac než štedré finančné prostriedky z USA
a v tejto krajine zmizne bez stopy ročne niekoľko tisíc študentských,
odborárskych, občianskych a politických oponentov súčasnej vlády.
Mexiko
Drogová vojna si za roky 2006- 2016 vyžiadala už vyše 60 000 mŕtvych
Mexičanov. Dovolím si povedať, že títo ľudia sú obeťami kapitalizmu,
lebo práve tento systém drží Mexiko v obrovskej chudobe a z toho pramení
moc drogového priemyslu.
Chudobní Mexičania potrebujú uživiť svoje rodiny a veľakrát jedinou
možnosťou je pracovať pre drogové kartely. Jedine takto môžu zabezpečiť
ako taký život pre seba a svoje deti. Títo ľudia sú k tomuto dohnaní
systémom, ktorý im nedokáže zabezpečiť dôstojné živobytie, prácu,
dôstojné sociálne podmienky a stabilitu.
Afrika
Afrika, ďalší kontinent, ktorý zažil západnú a americkú koloniálnu
a neokoloniálnu politiku v praxi. Juhoafrická republika a jej vládny
apartheid bielej menšiny udržiavali tak dlho pri živote práve západné
veľmoci. Nelson Mandela by nám k tomu istotne niečo vedel povedať.
Juhoafrická vláda mala prsty aj v občianskej vojne v Angole, ktorá si
vyžiadala pol milióna mŕtvych. Vojna v Mozambiku 1 milión obetí, Rwanda 1
milión obetí. Najbrutálnejší africkí diktátori, ktorých sadizmus
a genocídne praktiky obleteli svet sa držali pri moci vďaka svojmu
spojenectvu so Západom.
Občianska vojna v Kongu, ktorá si vyžiadala už viac ako 6 miliónov
obetí, je vojnou vládnych síl a západných korporácií, s tichým súhlasom
západných mocností proti kmeňovým hnutiam, ktoré si chránia svoje
domovy nemilosrdne ničené pre bohaté nerastné náleziská. Vo vojne
v delte Nigeru, kde sú bohaté náleziská ropy sa zúčastňuje aj taká známa
spoločnosť, akou je Shell. Shellka si najíma žoldnierov, ktorí
systematicky vraždia a vyháňajú miestnych obyvateľov. Nie nadarmo sa
hovorí africkým diamantom krvavé, lebo práve z ich predaja africkí
diktátori financujú svoje armády a nakupujú zbrane.
Ázia
Málokto vie, že tak nenávidených Červených Khmérov v Kambodži
financovali a vyzbrojovali tajne USA, ktoré ich využívali v boji proti
tak z ich strany nenávidenému Vietnamu, ktorý uštedril USA veľkú
vojenskú blamáž. Málo zdôrazňovaným faktom tiež zostáva, že
bombardovanie Kórey, Vietnamu a Kambodže zo strany USA, stála tieto
krajiny vyše 5 miliónov civilných obetí.
Indonézia – V decembri roku 1975 dal diktátor Suharto príkaz na
obsadenie Východného Timoru a 12. novembra 1976 vyhlásil jeho
pripojenie k Indonézii.. Jeho armáda vo vojenských operáciách v Papue,
Acehu a vo Východnom Timore zabila okolo 300 000 ľudí. Suhartov režim má
na svedomí vyvraždenie okolo 1 000 000 stúpencov komunizmu a oponentov
režimu, plus 300 000 mŕtvych Východotimorčanov a ďalších ostrovanov.
Arabský svet
Arabské diktátorské režimy v Egypte, Tunisku, Jemene…sa držali pri
moci vďaka veľkej podpore zo Západu a USA. Egypt, Tunisko, Jemen,
Alžírsko…dostávali obrovské finančné a vojenské dotácie z USA a Západu.
Západ sa mlčky celé roky prizeral, ako je krvavo potláčaná jedna arabská
revolúcia za druhou. Alžírsky režim za posledné roky zmasakroval cez
200 000 svojich obyvateľov. Západ mlčal. Palestína a Libanon len pred
nedávnom zažili besnenie izraelských vojsk. Od roku 1947 Izrael zabil
viac ako 30 tisíc Palestínčanov a 4 milióny ich z krajiny vyhnal.
Blokáda Gazy, či nerešpektovanie bezpečnostných rezolúcií OSN zo strany
Izraela, je ďalším smutným faktom.
Iracká a afgánska realita
Počas embarga, ktoré nariadilo OSN zahynulo kvôli hladu 1 milión
Iračanov z toho bolo pol milióna detí. Od invázie USA do tejto krajiny
až pod dnešný deň zahynulo viac ako milión 200 000 tisíc Iračanov.
Americké dobrodružstvo v Afganistane neprežilo 30 tisíc Afgáncov.
Aj vďaka kapitalistickému systému, ktorý až priepastne otvára
sociálne nožnice, rozdiel medzi bohatými a zbytkom ľudstva rastie do
enormných rozmerov, tak ako aj rozdiel medzi vyspelými štátmi
a krajinami tretieho sveta, devastácia životného prostredia ktorú
poháňa modla konzumu (dieťa kapitalizmu), tak všetky tieto príčiny stoja
státisíce ľudí po celom svete ročne životy.
O tom aký je dnešný kapitalizmus úžasný hovoria aj tieto čísla:
Každú minútu zomrie na svete 17 detí kvôli podvýžive a chorobám. 1,2
miliardy ľudí žije v extrémnej chudobe, teda zo sumy menej ako jeden
dolár na deň,
viac ako miliarda ľudí pije znečistenú vodu,
viac ako 100 miliónov detí nemá šancu chodiť do školy,
počas tehotenstva alebo pri pôrode zomiera ročne 500 000 žien, väčšina z nich v rozvojových krajinách,
860 miliónov dospelých nevie písať a čítať,
3 miliardy ľudí, žije za menej ako 2 doláre denne,
54 krajín je dnes chudobnejších ako v roku 1990,
najbohatšie 1% ľudí má väčší príjem ako najchudobnejších 57%,
1,3 miliardy ľudí nemá prístup k nezávadnej vode,
800 miliónov ľudí je podvyživených,
každoročne zomrie 8 miliónov ľudí iba preto, že sú príliš chudobní, aby prežili,
1600 matiek denne zomiera v dôsledku pôrodných komplikácii,
6 500 Afričanov každodenne zomiera na predchádzateľné a liečiteľné
choroby a kvôli nedostatku liekov (ktoré si my môžeme kúpiť v hociktorej
lekárni),
Je naozaj schyzofrenické, keď niekto bez mihnutia oka dokáže vyrátať
obete “komunizmu“ a na druhej strane odmietne uznať obete kapitalizmu.
Keď sa riadi formulkou, čo socialistický režim, to pripočítanie ku
súhrnnému počtu obetí “komunizmu“, tak to isté musí aplikovať aj na
druhej strane, čo kapitalistický režim, to počet obetí kapitalizmu, ale
ako vidíme táto formulka u nich neplatí.
Na Slovensku len málo ľudí vie o masovom vraždení v Latinskej Amerike, ktoré zasiahlo množstvo štátov tohto regiónu, ktoré začalo ako operácia s krycím názvom Kondor. V pozadí operácie Kondor boli USA, ktoré podporovali diktátorské pravicové chunty a diktátorov po celej Latinskej Amerike. USA týmto chceli potlačiť všetky hnutia a jednotlivcov, ktorí sa stavali proti ich záujmom, čiže hlavne ľavicovú opozíciu, čim chceli zabrániť vzniku socialistických režimov v Latinskej Amerike. USA financovali tento brutálny teror, školili agentov a bezpečnostné služby latinsko-amerických pravicových diktatúr. Táto epizóda je ďalším dôkazom zločinov kapitalizmu a USA. Operácia Kondor bola oficiálne spustená v roku 1968 a trvala až do roku 1989.
Za pomoci USA boli uskutočnené prevraty postupne v Paraguaji, Brazílii, Bolívii, Uruguaji, Chile, či Argentíne. CIA sa podieľala na vzniku tzv. eskadrón smrti, ktoré vraždili oponentov týchto režimov. Vlna represie a zabíjania udrela v Brazílii, Argentíne, Čile, Paraguaji, Uruguaji, Peru, Bolívii, Ekvádore, a neskôr sa rozšírili aj do Salvádoru, Guatemaly, Nikaraguy, či Salvádoru. Podľa odhadov, bolo počas operácie Kondor v týchto krajinách zavraždených vyše 50- tisíc ľudí. Medzi obete patrili najviac komunisti, socialisti, ľavičiari všetkých odtieňov, sedliacki a odboroví predáci a aktivisti, študenti, intelektuáli, učitelia, ľavicoví partizáni, ale aj mníšky, duchovní a kňazi.
Argentínsky režim sa zbavoval svojich oponentov aj tak, že ich omámil, naložil do helikoptéry, alebo lietadla a spiacich ich hodil do mora, kde sa utopili. Takto bolo zabitých až okolo 6-tisíc ľudí. Odtajnené dokumenty hovoria o tom, že všetko sa to dialo za vedomia a pomoci USA. V Argentíne prišlo počas tohto teroru o život približne až 30-tisíc ľudí.
V Čile pomáhali diktátorovi Pinochetovi s represiou aj bývalí nacisti, ktorí školili pracovníkov tajnej služby DINA v rôznych mučiacich technikách pri výsluchoch a postupe pri odhaľovaní a eliminácii odporcov režimu. V krajine vznikla nacistická kolónia Dignidad, s ktorou režim úzko spolupracoval a kde DINA priamo mučila väzňov. Odhaduje sa, že v Čile bolo zavraždených od 3 až 10- tisíc a niektorí autori tvrdia, že až do 30-tisíc ľudí a ďalších skoro 30-tisíc ich bolo mučených. Pinochet nechal za niekoľko mesiacov po prevrate zatknúť až 80-tisíc ľudí. Príbeh o slávnom ľavicovom spevákovi Victorovi Jarovi, ktorého brutálne zavraždili počas Pinochetovho prevratu si prečítate TU.
Zavraždení počas operácie Kondor v ďalších krajinách: Brazília okolo tisíc, Bolívia do 546, Paraguaj do 400, Uruguaj do 200 obetí. Na záver tiež nemôžeme zabudnúť na diktatúru Anastasia Somozu v Nikaraguy, ktorú podporovali USA a ktorá si vyžiadala približne 40-tisíc obetí, režim diktátora Rafaela Trujilla v Dominikánskej republike, ktorý taktiež podporovali USA a ktorý si vyžiadal vyše 50-tisíc obetí. Najhorší masaker, ktorý nariadil vošiel do dejín pod názvom Petržlenový masaker, kedy v roku 1937 dal za jediný týždeň vyvraždiť približne 20-tisíc Haiťanov, ktorí sa do Dominikánskej republiky prisťahovali. Ďalšie tisíce ľudí bolo povraždených v Kolumbii, Guatemale a Salvadore.
Třicet let po pádu diktatury vyplývá najevo, že se do represí zapojily i automobilky. Podezření padá na Mercedes-Benz, Ford, Fiat, Toyotu a hlavně na Volkswagen.
Spracoval Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce
CIA bez jakýchkoliv jasných důkazů obvinila Rusko, že narušilo americké prezidentské volby v roce 2016 tím, že nabouralo počítačové sítě Demokratické a Republikánské strany a selektivně z nich zveřejňovalo korespondenci. Kritici ale mohou poukázat na to, že Spojené státy dělají podobné věci.
Spojené státy mají za sebou dlouhou historii pokusů o ovlivňování prezidentských či parlamentních voleb v jiných zemích. Podle databáze shromážděné politologem Dovem Levinem z univerzity Carnegie Mellona se ví minimálně o 81 takových případech pouze za období mezi lety 1946 a 2000. V tomto počtu přitom nejsou zahrnuty vojenské převraty a snahy o změnu režimu, které následovaly po zvolení kandidátů, kteří se Spojeným státům nelíbili, například těch v Guatemale (1950), v Íránu (1951) a v Chile (1970). Tento počet také nezahrnuje obecné asistence při organizování voleb, například monitorování jejich průběhu.
Levin definuje intervenci jako „nákladný čin, který je připraven s cílem rozhodnout výsledek voleb ve prospěch jedné ze stran.“ Takové činy, připravované většinu času v tajnosti, zahrnují financování volebních kampaní konkrétních stran, rozšiřování falešných zpráv nebo propagandy, výcvik a školení místních aktivistů jedné strany v řadě technik organizování kampaní nebo získávání voličů, pomoc s tvorbou volebních materiálů, vydávání veřejných prohlášení nebo hrozeb ve prospěch nějakého kandidáta nebo proti určitému kandidátovi a také poskytnutí nebo naopak odepření zahraniční pomoci.
V 59 % těchto případů se strana, které se dostalo takové pomoci, dostala k moci, ačkoliv sám Levin odhaduje průměrný dopad „podjaté intervence do cizích voleb“ pouze asi kolem 3% nárůstu voličského podílu.
Spojené státy nejsou podle Levinovy databáze jediné, kdo se o intervence ve volbách konaných v jiných zemích snaží. SSSR/Rusko se od konce 2. světové války do přelomu tisíciletí pokusilo o totéž v 36 zahraničních volbách. To celkově znamená, že aspoň jedna ze dvou supervelmocí 20. století intervenovala průměrně v jedněch z každých devíti voleb, které se na národní úrovni v té době konaly.
Všeobecné volby v Itálii v roce 1948 představovaly jeden z raných příkladů, kdy aktivity Spojených států pravděpodobně ovlivnily výsledek. „Udělali jsme všechno, abychom pomohli křesťanským demokratům porazit italské komunisty,“ říká Levin a zahrnuje do toho tajné převody velkých finančních prostředků na pokrytí nákladů volební kampaně, vyslání expertů pomáhajících s vedením kampaně, subvence na projekty typu „porcování medvěda“ s rekultivací půdy, stejně jako veřejné vyhrožování, že po vítězství komunistů by Spojené státy ukončily svoji pomoc Itálii. Podle Levina ale americké intervence nehrály důležitou roli v odvrácení vítězství Komunistické strany pouze v roce 1948, ale i v sedmi dalších italských volbách, které následovaly.
V průběhu studené války byly intervence Spojených států motivovány zejména cílem obklíčit komunismus, říká Thomas Carothers, zahraničněpolitický expert v Carnegie Endowment for International Peace. „Spojené státy si nepřály vítězství levicových vlád, a tak se dost často pokoušely volby v jiných státech ovlivňovat,“ říká Carothers. Tento přístup přetrval i bezprostředně v postsovětské epoše.
V roce 1990 podle Levina vypustila CIA v nikaragujských volbách poškozující informace o údajné korupci marxistických sandinistů do jedněch německých novin. Opozice těchto zpráv využila proti sandinistickému kandidátovi Danielovi Ortegovi a ten prohrál s kandidátkou opozice Violetou Chamorro.
Ten samý rok při „prvních demokratických volbách“ v Československu poskytly Spojené státy školení a také peníze na kampaň strany Václava Havla a jejího slovenského spojence. „Uvažovali jsme tak, že chceme mít jistotu, že komunismus je mrtvý a pohřbený,“ říká Levin. A snahy Spojených států ovlivňovat volby pokračovaly i poté.
Po svržení diktátora a amerického spojence Jeana-Claude „Baby Doc“ Duvaliera v roce 1986 se CIA snažila podpořit určité kandidáty a oslabit tak pozici Jeana-Bertranda Aristida, římskokatolického kněze a stoupence teologie osvobození. The New York Times v 90. letech informoval, že CIA platila členy vojenské junty, která nakonec Aristida svrhla, když v demokratických volbách drtivě porazil Marca Bazina, bývalého úředníka Světové banky a ministra financí favorizovaného Spojenými státy.
Spojené státy se pokusily i o ovlivnění ruských voleb. V roce 1996 za prezidentství Borise Jelcina a upadající ruské ekonomiky posvětil prezident Clinton půjčku 10,2 miliardy dolarů z peněz Mezinárodního měnového fondu podmíněnou privatizací, cenovou liberalizací a dalšími opatřeními, která posunula Rusko směrem ke kapitalistické ekonomice. Jelcin půjčku využil k zlepšení své podpory u veřejnosti, když voličům sdělil, že pouze on má pověření reformátorů, aby mohl zajistit poskytnutí takových půjček. Půjčené peníze částečně využil k financování sociálních výdajů v době bezprostředně před volbami včetně doplácení dlužných mezd a důchodů.
Na Blízkém východě se Spojené státy snažily podpořit kandidáty, kteří by pokročili v izraelsko-palestinském mírovém procesu. V roce 1996 ve snaze naplnit odkaz zavražděného izraelského premiéra Jichaka Rabina a Amerikou zprostředkovaných mírových dohod podpořil Clinton zcela otevřeně Šimona Perese, kdy svolal mírová jednání do egyptského letoviska Šarm al Šajchu, aby tak zvýšil Peresovu popularitu, a také ho měsíc před volbami pozval na jednání v Bílém domě. „Byli jsme přesvědčeni, že pokud by byl zvolen [kandidát Likudu] Benjamin Netanjahu, mírový proces by pro celé jeho volební období skončil,“ říká Aaron David Miller, který v té době pracoval na americkém ministerstvu zahraničí.
V roce 1999 se vrchní Clintonovi stratégové včetně Jamese Carvilleho pokusili jemnějším způsobem zákulisně radit kandidátovi Strany práce Ehudu Barakovi, aby ve volbách Netanjahua porazil.
V Jugoslávii se Spojené státy a NATO dlouhodobě snažily pomocí hospodářských sankcí a následně i vojenských akcí izolovat srbského nacionalistického a jugoslávského vůdce Slobodana Miloševiče od mezinárodního systému. V roce 2000 vyplatily Spojené státy miliony dolarů na pomoc politickým stranám, na úhradu kampaní a na obsah „nezávislých“ médií. Financování a vysílací technika poskytnutá opozičním médiím představovaly podle Levina rozhodující faktor vedoucí k zvolení opozičního kandidáta Vojislava Koštunici prezidentem Jugoslávie. „Pokud bychom otevřeně nezasáhli…, pak by byl Miloševič s vysokou pravděpodobností zvolen na další volební období,“ uzavírá Levin.
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.SúhlasímNesúhlasím
