O poľnohospodárstve a o potravinovej sebestačnosti sa toho v posledných týždňoch pohovorilo predsa len viacej ak inokedy. Jednak je obdobie žatvy a zberu úrody, no zároveň táto téma začína byť stále viac a viac aktuálna najmä preto, že si časť spoločnosti začína uvedomovať, že potravinová sebestačnosť SR je na katastrofálne nízkych číslach. Prečo to tak je? Prečo sa naše poľnohospodárstvo nachádza v tak kritickom stave? Príčin je viacero. Skôr ako ich podrobnejšie rozoberieme, je potrebné zdôrazniť, že často vznikajú rôzne skupiny a iniciatívy, ktoré či už vedome, alebo z neznalosti tejto problematiky zvaľajú vinu za rozpad poľnohospodárstva na EÚ. Napriek tomu, že Vzdor – strana práce vždy kriticky vystupovala voči EÚ a našim cieľom je opustiť toto Euromonštrum, tak je potrebne objektívne zdôrazniť, že EÚ iba dokončuje likvidáciu slovenského poľnohospodárstva a likviduje potravinovú sebestačnosť SR.

Bolo by totiž pokrytecké a zavádzajúce sa tváriť, že pred vstupom do EÚ bolo slovenské poľnohospodárstvo vo vynikajúcej forme a až EÚ ho zrazila na kolená. Nie je to pravdou. Rozpad a rozklad slovenského poľnohospodárstva nastal hneď po roku 1989. Teda prišiel s nástupom kapitalizmu a kapitalistických zákonitostí, pravidiel a zákonov. Netreba naivne veriť, že slovenský kapitalizmus je zasa až tak výrazne lepší ako eurokapitalizmus.

Príčiny negatívneho vývoja v poľnohospodárstve po páde socializmu

Socialistické poľnohospodárstvo bolo postavené na socialistických základoch a jeho cieľom nebolo vytváranie zisku, ale nasýtenie spoločnosti. Preto nástup tvrdých kapitalistických pravidiel otriasol poľnohospodárstvom hneď v prvých rokoch kapitalizmu na našom území. Znižovanie dotácii do poľnohospodárstva, zvyšovanie cien pohonných hmôt, ako i otvorenie trhu pre dovoz potravín a surovín, ktoré boli dopestovateľné na našom území. To boli prvé rany pre slovenské poľnohospodárstvo.

Istý politik tej doby krátko po prevrate navštívil Austráliu a dohodol dovoz austrálskej ovčej vlny na naše územie, vraj preto lebo austrálski farmári prežívali ťažké obdobie, že týmto krokom zároveň zasadil tvrdý úder slovenskému ovčiarstvu, ho už nejako nezaujímalo. Cena ovčej vlny na Slovensku začala isť prudko dolu a chovatelia oviec, boli nútení znižovať stavy. Vlna ako komodita ktorá mala za socializmu vysokú hodnotu sa razom stávala nepotrebným odpadom, ktorý nikto nechcel a ak áno, tak za úplne mizerné ceny.

Transformačný zákon

Ďalším tvrdým úderom pre Slovenské poľnohospodárstvo bol tzv. Transformačný zákon. Jeho cieľom bolo totálne zložiť poľnohospodárske družstvá na kolená. V zmysle tohto zákona sa JRD zbavovali strojov, techniky i budov nakoľko podľa zákona museli vyplácať podiely, ktoré vznikli na základe tohto zákona. Často ľudia ktorí nemali o poľnohospodárstve ani potuchy, ale v družstve ich starí rodičia, či rodičia mali nejakú pôdu, mali nárok na určitú finančnú kompenzáciu. Otázka je začo mala byť tá kompezácia. Zrejme za to, že nemuseli hrdlačiť na tejto pôde a mohli žiť svoj pokojný život, zamestnaní a bez starostí. Aj v tomto prípade kapitalizmus postavil ako aj v mnohých iných odvetviach na prirodzenej ľudskej chamtivosti a ako sa ukázalo zámer sa vydaril.

Popri doteraz spomínaných ranách pre slovenské poľnohospodárstvo, toto odvetvie dostávalo trvale ďalšie rany vo forme tlaku spracovateľského priemyslu. Ten krátko po prevrate začal v rámci niekoľkých vĺn privatizácie prechádzať do súkromných rúk. Systém potreboval zbaviť sa zodpovednosti za potravinovú sebestačnosť a prenechať likvidáciu poľnohospodárstva súkromným subjektom, ktoré ovládli spracovateľský priemysel. Často krát dochádzalo k situáciám, že spracovateľský priemysel dostal do rúk zahraničný kapitál, ktorý dané podniky priviedol do úpadku a zlikvidoval, aby uvoľnil priestor pre výrobky z vlastných potravinárskych podnikov v zahraničí. Tak došlo k výraznému zníženiu počtu cukrovarov, mliekární, mäsokombinátov, mlynov atď.

To logicky znamenalo, že podniky, ktoré zostali, začali určovať ceny a tlačiť ich dolu. Samozrejme ceny nákupné. Ceny predajné pokojne rástli a spracovateľský priemysel pokojne počítal zisky. Zatiaľ čo prvovýrobcovia počítali straty, nakoľko boli často nútení predávať svoje komodity pod cenu. Produkcia potravín je totiž predsa len špecifická. Dá sa to porovnať na príklade. Ak fabrika na výrobu nábytku nepredá všetko čo v danom roku vyrobila, tak to predá v budúcom roku. Nábytok nepodlieha rýchlej skaze. No ak poľnohospodárske družstvo dopestovalo určité množstvo zemiakov, tak ich bolo nútené predať za takú cenu akú postavil odberateľ. Aj keď tá cena nemusela pokrývať ani náklady. Ak by poľnohospodársky podnik nepristúpil na ponúknutú cenu, zemiaky by zhnili a strata by bola mnohonásobne vyššia. Preto začal u prvovýrobcov vznikať balvan obrovského dlhu, ktorý poľnohospodárske podniky tlačili pred sebou. Niektoré ho tlačia dodnes, ale mnohé túto záťaž nezvládli a zanikli. Stáva sa aj, že vyrastenú a dozretú kapustu nechávame na poli, pretože v čase zberu úrody bolo na naše územie dovezené toľko kapusty, že bolo už pred zberom jasné, aká bude cena a tá by nepokryla ani náklady na zber úrody, nieto ešte tie ostatné náklady.

Preto rok od roka klesal objem poľnohospodárskej výroby a prvovýrobcovia boli tým slávnym trhom, ktorý má všetko vyriešiť, tlačení do likvidácii jednotlivých odvetví a znižovaniu stavu chovaných zvierat. Tak postupne rok po roku klesal počet chovaného hovädzieho dobytka, oviec, ošípaných, kureniec a samozrejme znižovala sa i produkcia obilnín , mlieka, vajec atď. Slovenské poľnohospodárstvo vstupovalo do EÚ v stave vážneho rozvratu a ťažkej krízy. Ak vtedy niekto naivne čakal, že EÚ postaví slovenské poľnohospodárstvo na nohy, tak sa veľmi mýlil. Aj tu sa v praxi ukázalo základné pravidlo kapitalizmu, že silnejší zostane silnejším a toho slabšieho zašliape. Preto vytriezvenie prišlo veľmi rýchlo keď sa ukázalo, že rovnakú úroveň dotácii do poľnohospodárstva dosiahneme až o niekoľko rokov. Teda nie automaticky hneď. To znamená, že zatiaľ čo západné krajiny dostávali do poľnohospodárstva finančné injekcie, to slovenské poľnohospodárstvo naďalej chradlo a trpelo.

Dotácia na pestovanie buriny

Jednou z posledných rán pre Slovenské poľnohospodárstvo je „dotácia na pestovanie buriny“.  Oficiálne sa táto dotácia myslím nazýva dotácia na „plochu“. Takáto dotačná politika pritiahla do poľnohospodárstva špekulantov , ktorých záujmom nebolo, nieje a nebude pestovať potraviny a chovať zvieratá. Ich záujmom je prerozdeliť si dotácie na plochu ktoré prídu z EÚ. Teda stačí dať vlastníkom pôdy, ktorú majú prenajatú nejaké symbolické nájomné. Pretože ľudia v mnohých regiónoch sú radi, že sa o ich pôdu „niekto stará“ a nemajú s ňou problémy. Inak by z nej museli zaplatiť daň a starať sa o ňu. Podnikateľský poľnohospodársky subjekt to vyrieši jednoducho. Raz do roka burinu ktorá na poliach narastie zmulčuje a má po starosti. Prípadne ak takýto podnikateľský subjekt predsa len chová nejaký hovädzí dobytok, tak časť plôch ohradí elektrickým oplôtkom a urobí z plôch pasienky.

Celý tento 26 ročný proces rozvrátil potravinovú sebestačnosť SR a našu krajinu priviedol do stavu potravinovej závislosti. Často až tragikomicky znejú diskusie o tom koľko % slovenských produktov sa nachádza na pultoch obchodov a obchodných reťazcov, nakoľko ak by na pultoch predajní mali byť iba slovenské výrobky, tak pulty by boli takmer prázdne a v prípade, keby došlo k nepredvídateľnej udalosti, napríklad väčší vojnový konflikt, alebo veľká prírodná katastrofa a dovoz potravín do SR by bol zastavený, alebo výrazne obmedzený, situácia by mohla byť naozaj vážna. Máme totiž na jednej strane kvalitnú pôdu, na ktorej rastie burina, staviame na nej  plechové haly na slietanie káblikov, no potraviny pre vlastnú potrebu si vyrobiť nedokážeme.

Katastrofálny stav slovenského poľnohospodárstva a ekologické dopady

Napríklad poľnohospodárska pôda ktorá je pravidelne hnojená maštaľným hnojom a dobre hĺbkovo oraná pôsobí v daždivom čase ako špongia. Takáto obrobená a nahnojená pôda dokáže pri dažďoch do seba absorbovať obrovské množstvo vody. Samozrejme nik netvrdí, že takáto pôda dokáže zachytiť všetku zrážkovúz vodu. To by totiž ľudia nepotrebovali budovať vodné nádrže. No na druhej strane pôda, ktorá leží roky úhorom, ale aj nehnojená pôda či hnojená iba umelým hnojivom pri daždi pôsobí často ako asfaltová, či betónová plocha po ktorej zrážková voda iba steká rovno do údolí a potoky ju nemajú šancu odvádzať.

Silnejšia a väčšia technika v tomto smere neprináša žiaden významný efekt. Pre poľnohospodársky subjekt samozrejme väčší traktor môže mať ekonomicky prínos, ale pre pôdu to prínos nemá žiaden. Pôda nehnojená maštaľným hnojom je rovnako hutná či ju orie stredný traktor, alebo veľký. Veľký je síce silnejší a tým pádom môže lán poorať rýchlejšie a mať pri oraní širší záber, no pôda je stále rovnaká a jej kvalita sa postupne iba zhoršuje. Pokles chovu najmä hovädzieho dobytka priamo spôsobuje nedostatok maštaľného hnoja, ale aj to, že aj nízke výnosy obilnín spôsobujú „nadúrodu“ a tým pádom tlak na nákupné ceny obilnín smerom dolu.

Ako teda von z tohto neutešeného stavu a bludného kruhu?

Je niekoľko opatrení, ktorými musí slovenské poľnohospodárstvo prejsť pokiaľ ho chceme postaviť na nohy, no všetky opatrenia musia byť komplexné a prechádzajúce cez širší rozsah rezortov.

V prvom rade je potrebné zmeniť vzťah k pôde. Je potrebné aby spoločnosť začala vnímať pôdu ako našu živiteľku a nie ako objekt vďaka ktorému si zopár špekulantov dokáže namastiť svoje vrecká. Teda či už „pestovaním buriny“ alebo kšeftovaním s pôdou, jej lacným nákupom a následným výhodným predajom. Napríklad v situácii keď určitá osoba má prístup k informáciám kadiaľ povedie diaľnica, či iná dopravná, alebo iná stavba, čo cenu pozemkov vyháňa automaticky hore.

Rovnako je a bude potrebná ochrana domáceho trhu a domácich prvovýrobcov potravín. Tento cieľ však bude zákonite narážať na obmedzenie ktoré dáva EÚ ako i samotný kapitalizmus. Preto aj pri tejto problematike si musíme otvorene a nahlas povedať, že jedine socialistické poľnohospodárstvo dokáže pozdvihnúť poľnohospodársku výrobu a znovu zabezpečiť potravinovú sebestačnosť našej krajiny.

V neposlednom rade je a bude potrebné zabezpečiť súčinnosť spracovateľského priemyslu a prvovýrobcov na báza vzájomnej spolupráce ktorej spoločným cieľom musia byť kvalitné a cenovo dostupné potraviny pre našu republiku. Pokiaľ v tomto vzťahu budú prevládať trhové princípy a snaha využiť svoje postavenie na obohacovanie sa na úkor tých, ktorí ledva prežívajú, tak potravinovú sebestačnosť sa v takomto prostredí vybudovať nepodarí.

V prechodnom období je možné akceptovať v spracovateľskom priemysle aj súkromný sektor, ale iba za jasne stanovených podmienok a za predpokladu, že tento sektor bude rešpektovať socializáciu poľnohospodárstva. V každom prípade konečným cieľom je a bude spracovateľský priemysel v rukách štátu, ktorý nebude likvidovať v rámci trhu prvovýrobcov potravín, ale bude s prvovýrobou nedeliteľne spätý, pretože jedine tak sa dá vytvárať hodnoty v prospech spoločnosti. Iba tak sa dá budovať potravinová sebestačnosť.

Ján Zmeko- Vzdor-strana práce