Pani Jana, ktorá chcela z pochopiteľných dôvodov ostať v anonymite, sa s nami podelila o svoju trpkú skúsenosť zo svojho niekdajšieho zamestnania na východnom Slovensku. Ako nám povedala, aj dnes má stále husiu kožu z toho čo tam prežila. Spomínaná fabrika má vlastníka zo zahraničia a slovenský manažment.

Prijali ju spolu s ostatnými uchádzačmi z úradu práce, na ktorých dostala firma aj dotácie. Pracovnú zmluvu uzavrela na dobu určitú na pol roka a zahŕňala pracovnú činnosť vo všeobecnosti: Obsluha šitia a balenia. Aj popis pracovnej činnosti na ďalšom dokumente sa zhodoval so všetkými prácami na strediskách, pričom ale pracovná činnosť bola iná: Manipulácia s výrobkom po pletení – šitie podľa špecifikácie, strihanie výrobkov podľa špecifikácie, balenie výrobkov po operácií šitia podľa daného predpisu, začisťovanie, odstrtih nití a kontrola po operácií šitia výrobkov podľa daného predpisu, kontrola výrobkov pred šitím a pri procese balenia po šití, vedenie predpísanej dokumentácie.

Nástup do zamestnania bez zaškolenia

Bola spolu s inými prijatá na stredisko ručného šitia na šijacom stroji a boli tam prijaté aj bez kvalifikácie „krajčírka“. Nachádzajú sa tam strediská : obsluha poloautomatov – na ramená sa navlieka materiál a stroj sám šije, profesia krajčírky tu nebola potrebná, ďalej strediska ručného balenia a kontroly a dočisťovanie ušitých kusov na šijacích strojoch, ďalej strediská pletenia…atď. Všade na týchto jednotlivých strediskách pracovali kmeňoví zamestnanci a boli to ich stále miesta a pozície. Aké mali oni zmluvy, to nevie.

„Do zamestnania som bola prijatá na personálnom oddelení, kde mi dali zmluvu a to bolo všetko. Žiaden vedúci ma neprivítal, ani neuviedol na pracovisko a do kolektívu. Žiaden dobrý deň, či vitajte…to nám po čase povedala zamestnankyňa, ktorá organizovala bezpečnostné školenie proti požiaru. Nebola som ani uvedená do kolektívu a vo fabrike som si musela sama nájsť dané stredisko, kde som mala pracovať. Na majsterku ukázali takzvané moje kolegyne prstom, aby som vedela, kto to je. Hneď v prvý deň ma posadili za šijací stroj tak asi po hodine, kým všetkým zadelili robotu, dali mi niečo šiť, čo som ani nevedela čo to je, nejaká vec, ktorá sa potom našívala na inú vec ….a ja som ani nemala predstavu, akého výrobku som v tomto výrobnom procese súčasťou. Kolegyňa mi v minúte ukázala ako sa to robí, pričom to sama poriadne nevedela…, chcem tým ale povedať, že sme nemali žiadne školenie, žiadne odborné zaúčanie,“ povedala nám pani Jana.

Každý deň dostala nový výrobok, aj kompletky, kde musela urobiť všetky operácie, musela dokonca prosiť kolegyňu, aby jej ukázala, ako sa to šije, pričom dané pracovníčky nemali kompetencie. Takže to bolo vyslovene, buzerovanie, posmech, prikazovanie, …a veľa sprostých rečí ako, „na čo vás tu prijali, keď nič neviete robiť, mali vás najprv naučiť a potom vás mali prijať“, pritom ako doplnila pani Jana, aj tieto pracovníčky keď boli nové sa museli učiť, ale na to už zrejme po 7 rokoch zabudli.

„Pracovať sme museli na úkol, aj keď sme boli nové a začiatočníčky. Bola to práca pod tlakom o ktorej človek nemal ani poňatia a vôbec sme s ňou neboli oboznámené, zaúčali sme sa počas práce. Šiť na šijacom stroji, to bolo všetko, čo mi povedali na začiatku. Keď nás prijali, vtedy vytvorili tretiu smenu. Kým táto smena existovala, chodila som riadne na svoje stredisko a vynakladala som všetko osobné úsilie preto, aby som sa tu prácu naučila a pekne mi to aj postupne išlo, ale všetko sa dialo bez podpory kolektívu a za neprijateľných podmienok, o majsterke ani nehovorím, tá sa bavila a mladým nepomáhala. Rehotala sa na celé hrdlo a pritom nemala žiadnu robotu. Človek sa snažil, lebo si chcel prácu udržať. Neskôr som sa presvedčila, že nie každý sa musel snažiť, že tam vládlo rodinkárstvo, korupcia, žalovania, osočovania, špehovania….kolegýň medzi sebou a posúvania informácií vedeniu. To špehovanie mi kolegyne vysvetľovali, že oni ma musia kontrolovať, ako pracujem, a keď zle, tak ma majú upozorniť. Technologičky im to kázali, kontrolovať sa navzájom. Ale to „kontrolovanie“ bolo zo strany starších voči mladším. Žiadna rovnosť, rovnocennosť,“ pokračovala v rozprávaní pani Jana.

Pohadzovanie si „horúceho zemiaku“…

Ako nás ďalej informovala, človek to pocítil hlavne vtedy, keď haprovala výroba z nedostatku materiálu na šitie a bolo menej práce a tak sa robota delila starším pracovníčkam a ona musela stáť, čakať, alebo v inej situácií si musela ísť sama zháňať materiál, ktorý si kolegyne delili z kamarátstva medzi sebou a jej vyčlenili len zbytky, pritom čas utekal a úkol sa takto samozrejme splniť nedal. Kým staršie pracovali na 100 percent, mladšie sa „zaúčali „.

Asi po troch mesiacoch tretiu smenu zrušili, lebo starším pracovníčkam nevyhovovalo to, že práca niekedy za mesiac padla aj na nedeľu a tak mladé pracovníčky, medzi nimi aj pani Janu začali presúvať na iné strediská k automatom. Každé ráno dostala rozkaz a zaradenie na stredisko, kde balila, alebo pracovala na automatoch… okrem pletenia. Všade tam boli znova začiatočníčkami a počúvali opäť sprosté reči a buzerovanie. Tento stav trval podľa nej do konca jej pôsobenia v tomto zamestnaní. Pracovala tam niečo cez pol roka.

„Keď nám kázali vrátiť sa na stredisko ručného šitia, čo som už ani nepokladala za svoju pozíciu, tak som miesto za strojom už nemala, lebo som musela dať prednosť staršej a tak ma znova niekam šupli. Pendlovala som hore dole a miesto som nemala nikde a všade som bola len na záskok za niekoho, kto marodoval, dovolenkoval, lebo najčastejšie sa tam berú paragrafy. Jedna z nových pracovníčok odišla po rozpustení smeny marodovať na celé tri mesiace a keď sa vrátila, mala miesto naspäť pri šijacom stroji, ktorý opustila. Nebola ani poctivá, ani šikovná. Ja som tam makala ako fretka, človek so srdcom na dlani a miesto som nemala. Zametali so mnou ako s handrou. Nové pracovníčky,( väčšinou do 29 rokov ), ktoré boli dodatočne prijaté tesne pred zrušením tretej smeny, boli ihneď zaradené na iné strediska natrvalo. Takže sa naučili a pracovali. Pohadzovali s tými, ktoré boli prijaté ku krajčírkam ručného šitia -zmluvy na pol roka. S niekým viac, s niekým menej, niekto sa vedel vyhádať, niekto nemusel vôbec, len aby sa ukázal, že nemá protekciu. čo pravda nebola, lebo korupcia tam vládne vo veľkom,“ povzdychla si.

A prišiel zlom

Po jednej buzerácii od svojej kolegyne to už nevydržala a na konci smeny podala výpoveď. Na druhý deň išla zničená pre papiere a na chodbe na ňu vybehla pracovníčka kontrolórka (boli tam pracovníčky na pozícii kontrolóriek, a kolegyne kontrolovali tiež), no a dotyčná na ňu zrevala na celú chodbu, „prečo ste ma nepozdravili?“. Bola to odborárka, ktorá podľa slov pani Jany ihneď utekala túto skutočnosť oznámiť vedeniu a to pani Jana tam už nebola ani zamestnaná.

„V tejto fabrike sa pácha trestná činnosť- mobing – šikanovanie, zneužívanie,…. Vedúci, aj po tom, čo som mu povedala o svojej situácií, sa za mňa nepostavil, ale bol rád, že sa ma zbavil. Napokon na neho po pár týždňoch jeho pôsobenia napísali anonym, tiež tam bol nový a vedúceho pred ním zbili, po tom čo dal výpoveď. Dôveru akú som mala predtým mi už nikto nevráti, nikto mi nevráti život, aký som mala predtým, než som sa zamestnala nič netušiaca v tejto „zločineckej organizácii“.. Na úrade práce mi potom všetkom pracovníčka povedala, veď to je tak všade a aj ona vraj musela všetko možné robiť, od hora až dole s klientmi. Bola som poctivá, a nadaná, slobodná bez záväzkov. Srdečná a úctivá, dodržiavala som pracovný poriadok …dodnes to nechápem, čo odo mňa chceli a prečo so mnou takto jednali.“

Pani Jana má vysokú školu, no prácu vo svojom odbore nenašla, naskytla sa jej príležitosť v spomínanej fabrike a pracovať chcela, veď išlo v celku o jednoduchú prácu.

„Ľudia sú tam ako voly s vymytým mozgom, hrubí až šialení, bez dobrej vôle pomôcť, nevedia čo znamená spolupracovať, nevedia, čo je kolektív. Bojí sa tam každý každého, sú ako zhypnotizovaní a na konci smeny prichádza fáza uvolnenia, vo večerných smenách vo forme smiechu, jedenia na pracovisku, v sterilnom prostredí …. cirkus. Ľuďom preskakuje. Nepotrebujú ani slušného ani poctivého ani dokonalého, ani vzdelaného, ale hlupého. Lacnú pracovnú silu. Nie je to až taká veľká firma, no má množstvo administratívnych pracovníkov, manažérov, vedúcich, ľudí vo funkciách….až po majsterky. Tí ľudia berú plat za nič nerobenie. Veď v tej fabrike je doslova bordel. Bez vedenia, bez plánovania, bez školenia zamestnancov. Je mi z toho zle,“ uzavrela svoje rozprávanie zhnusená pani Jana.

Spracoval MP- Vzdor-strana práce