Už od malička nám vštepujú, že kapitalizmus je zatiaľ to najlepšie zradenie, aké sme si mohli želať. Kapitalizmus prešiel od svojho vzniku množstvom etáp. Začínal ako progresívna alternatíva voči feudalizmu.

Čo sa však jeho príchodom zmenilo ?

Neobmedzená moc aristokracie prešla v mnohých prípadoch do rúk novovznikajúcej buržoázie. Feudalizmus padol, no otroctvo nie. Dostalo len novú podobu, čiže novú legitimitu. Kapitalizmus sa vo svojom začiatku  najviac podobal poučkám z Hayekových kníh. Štáty negarantovali svojim pracujúcim žiadne sociálne výhody. Neexistovala ani minimálna sociálna sieť. V baniach pracovali v katastrofálnych podmienkach aj 8 ročné deti. Pracujúci žili iba z toho, čo dostali od zamestnávateľa a to bolo mizerne málo aj na prežitie pre jedného človeka, nieto pre celú rodinu.

Musíme si uvedomiť, že väčšina žien bola v domácnosti, čiže bez akéhokoľvek stáleho príjmu. Štát plnil funkciu nočného strážnika, presne ako si to predstavujú neoliberálni fanatici. Zdravotné poistenie, dôchodok, vtedy nepoznané slasti. Nastúpiť na cestu neoliberálneho kapitalizmu znamená vrátiť sa do nedávnej odstrašujúcej minulosti. Až zjednotené robotnícke hnutie zreformovalo kapitalizmus do dnešnej podoby. Stálo to však priveľa krvi. Demonštrácie, štrajky, revolúcie a kolektívne vyjednávanie boli jedinou zbraňou pracujúcich. Žiadne liberálne voľby im nepriniesli požadovanú zmenu. Jediná cesta bola triedna konfrontácia, iba tohto sa báli buržoázne elity a jedine toto na nich platí aj dnes.

Raz za štyri roky prichádzame k urnám a tešíme sa na zmenu…

Tento systém je taký dokonalý, že vo vyspelom svete k voľbám nechodí zhruba polovica národa. Rezignovali a to práve mocní tohto sveta chcú, demoralizovaných pracujúcich, čo rezignovali na boj za svoje práva. Strany a politici sa stále menia, no podstata zostáva- vláda buržoázie, čiže bohatých vlastníkov kapitálu. Tu sa všetko začína a končí. Volič si môže vybrať medzi množstvom strán, ktoré však majú jedno spoločné. Deklarovali, že neohrozia panujúci systém.

Čiže v liberálno-demokratických voľbách si vyberáme rovnaký produkt, zabalený v inom obale. Je to isté, ako keď si v obchode chceme kúpiť horalku. Vyberáme si z množstva horaliek, ktoré však vyrábajú rôzne spoločnosti, sú zabalené v rôznych obaloch, majú v sebe rozličný podiel čokolády a mliečnej náplne, ale stále sa jedná o horalku. Sloboda končí vtedy, keď zaútočíte na panujúci systém. Systém kapitálu a kapitál takúto slobodu netoleruje. Prichystajte sa na to najhoršie, nie však od nadnárodnej buržoázie, ale od vlastného štátu, ktorý použijú na vaše umlčanie. Štát a jeho represívne zložky sa stávajú miestnou súkromnou strážnou službou korporácií.

Množstvo analytikov sa celé roky vysmieva Marxovi, že jeho teória zlyhala. Marx tvrdil, že kapitalizmus sa začne rútiť, keď sa dostane do svojej monopolnej globalizovanej podoby. Marx sa mýlil v tom, že sa nazdával, že táto forma kapitalizmu prichádza už za jeho života. To ešte netušil, že to, čo kapitalizmus práve prežíval, bola transformácia na národný, štátny kapitalizmus s minimálnym množstvom globalizovaného kapitálu. Krízy v dnešnej dobe, ktoré sa periodicky opakujú stále v kratších intervaloch, sú prvou lastovičkou Marxovej teórie zlyhávania globalizovaného monopolného kapitalizmu.

Musíme si objasniť, čo znamená formovanie národného, či štátneho kapitalizmu

Bolo to obdobie, kedy sa v štátoch upevňoval národný kapitál a národná buržoázia. Po upevnení národnej buržoázie začala fáza globalizácie kapitalizmu. Globálny monopolizovaný kapitalizmus. V tejto etape práve žijeme. Kapitál, čiže aktíva, cenné papiere, peniaze, akcie….obletia celý svet behom pár sekúnd. Peniaze robia peniaze. Špekuláciami na burzách vzniká fiktívny kapitál. Laicky by sme mohli povedať, stačí vám, aby ste mali určité aktíva, informácie a dokážete behom sekundy zarobiť miliardy. Nikdy ste nič nevyrobili, nič nepredali, no zarábate a v astronomických sumách! Nikto vás nikdy nezdaní a pred dodatočným zdanením sa môžete chrániť ukladaním peňazí do daňových rajov. Tam sa nikto na nič nepýta.

Padajú aj posledné prekážky na jeho šírenie. Nadnárodné korporácie diktujú podmienky. Národné štáty sa stávajú  vazalmi a vlády fungujú len ako predĺžená ruka nadnárodných korporácií. Všetkých účinných nástrojov regulácie kapitálu sa už dávno vzdali a vlády, či organizácie snažiace sa o zmenu tohto stavu sú terčom prevratov, či zákulisných ťahov, ktoré ekonomickými, či militaristickými pákami zlomia odpor. V dobe národného kapitalizmu mohli zlomiť odpor domácej buržoázie vlastniacej všetok kapitál domáce národné vlády.

Globalizácia však priniesla do štátov nadnárodný kapitál, ktorý sa dá zlomiť jedine nadnárodne

Nadnárodný kapitál nedokáže poraziť jediný socialistický štát. Je to ako v tej rozprávke o zlom drakovi, dokým neodseknete všetky hlavy, drak vás stále môže zožrať. Domáca buržoázia si bola toho veľmi dobre vedomá a tak začala vytvárať po celom svete množstvo svojich odbočiek, či pobočiek, tak sa drak z jednej hlavy rozšíril o mnohé ďalšie.

Internacionalizmus je nástrojom pracujúcich, iba táto cesta dokáže poraziť monopolný globalizovaný kapitalizmus. Bez koordinácie triednych bojov v každom štáte nedokážeme nič. Vybojujeme len jednu víťaznú bitku v jednom štáte, tá však pod ťarchou globalizovaného útoku nadnárodného kapitálu nezmôže nič. Dokážeme vybojovať bitky, no nie vojnu. Nadnárodná buržoázia to pochopila, kedy to pochopíme aj my?

Musíme začať rozmýšľať globalizovane, musíme sa vžiť do ich role, ako rozmýšľajú, čo robia , ako kooperujú svoj boj a všade tam musíme udrieť aj my. Demokracia sa pre nich končí pred bránou fabriky. Volia snáď zamestnanci  nadnárodných korporácií svojich šéfov, svoje predstavenstvo? NIE ! Tam demokracia neplatí, ako potom môžeme hovoriť o demokratickom režime v našej spoločnosti, keď väčšinu života prežívame v diktatúre oligarchie ?

Zamyslite sa, čo všetko ovplyvňujete svojim demokratickým právom a porovnajte to stým, čo ovplyvňuje váš každodenný život? Zistíte, že vaša demokracia je len nádhernou fraškou, pochopíte, že žijete v spoločnosti, v ktorej nerozhodujete skoro o ničom.

Miroslav Pomajdík- podpredseda Socialisti.sk