Kým parlamentní politici oficiálne zahájili svoje dvojmesačné prázdninové ničnerobenie, stihli si pred médiami vymeniť niekoľko názorov o „dlhovej brzde“. Vládni politici špekulujú ako tú dlhovú brzdu aspoň troška povoliť a opozícia, najmä SaS, prezentujú zasa svoj opačný zásadový postoj. Pri týchto nezmyselných hádkach z ktorých nebude ani chleba lacnejší a ani nenarastú biedne slovenské platy, sa stráca vysvetlenie, čo to vlastne dlhová brzda je a prečo vznikla. Vlastne v skutočnosti štát ani pri jej zavádzaní a ani pri úvahe o jej odbrzdení nemal a nemá záujem ani dnes povedať skutočnú pravdu a skutočné dôvody, prečo bolo vôbec nutné vymyslieť niečo, čo bolo veľkodušne nazvané „dlhová brzda“.
Preto aj keď nie som ekonóm, sa pokúsim objasniť niektoré veci na základe faktov a zdravého sedliackeho rozumu, ktorý my bol vždy veľmi nápomocný.
Ak si spomenieme na existenciu prednovembrového zriadenia a na existenciu svetovej socialistickej sústavy a RVHP, tak musíme uznať, že nech už bol technologický, či iný rozvoj taký, alebo onaký, že sme museli fungovať iba na základe reálne vytvorených hodnôt a peňazí. Ani jeden socialistický štát netlačil peniaze spôsobom ako USA, teda, že keď chýbajú, tak sa natlačia ďalšie papieriky. Peniaze boli kryté hodnotou zlata a ďalšími aktívami štátnej banky. Keďže ekonomiky socialistických štátov nefungovali pre honbu za ziskom, ale pre napĺňanie potrieb občanov, tak ekonomika si mohla vždy dovoliť iba to, na čo sme si reálne zarobili.
Pri pohľade na roky privatizácie po štátnom prevrate sa jasne ukazuje, že si toho socialistická ekonomika mohla dovoliť dosť. Počty stavaných bytov a veľké investičné akcie to jasne dokazujú. V tej dobe neexistovali žiadne eurofondy a ani nám nikto nič nepožičal. Nebol totiž na to ani dôvod, pretože na všetko sme si dokázali zarobiť sami. Na niečo skôr, na niečo neskôr, ale vždy to bolo z výsledkov našej práce. Nebudem rozpisovať počet podnikov, ktoré boli úplne na zelenej lúke vybudované za socializmu a ani o tom, že na tých zelených lúkach sa okrem fabrík podarilo vybudovať moderné poľnohospodárstvo, ktoré zabezpečovalo výživu pre celú krajinu. Teda že sme neboli závislí na dovoze. Nebudem tu tiež písať koľko vodných nádrží, koľko elektrární, koľko železničných tratí sa vybudovalo a koľko elektrifikovalo a nebudem spomínať mnohé iné veci. Prenesiem sa skôr na začiatok kapitalizmu na našom území po roku 89.
Štát keďže začal meniť ekonomiku socialistickú na kapitalistickú, tak potreboval k tomu dve fázy:
V prvom rade potreboval zničiť socialistické podniky. K tomu slúžili novo nasadené menažmenty. „Staré štruktúry“ bolo potrebné vyhádzať a nahradiť ich „novými štruktúrami“ a keďže kádrov bolo len určitý limitovaný počet, tak bolo potrebné využiť dva typy ľudí. Jednak zapredancov, ktorí boli schopní za peniaze priamo viesť podnik ku stratám a jednak iniciatívnych hlupákov, ktorí podniky viedli ku krachu svojou nevedomosťou. Štát sám účinne vytváral navyše podmienky k tomu, aby sa podniky dostávali do zlých čísiel. Výsledkom takéhoto stavu však nebolo výmena neschopných riaditeľov, či „všetkéhoschopných“ riaditeľov za schopných ľudí, ale zadlženosť podnikov poslúžil ako argument k potrebe privatizácie a totálneho rozkradnutia podnikov. Keďže ale stratovosť podnikov sa odzrkadľovala i na štátnom rozpočte, bolo potrebné prejsť k druhej fáze a teda k zadlžovaniu sa štátu.
Kapitalistický štát si v tej dobe nemohol dovoliť nepožičiavať si peniaze, pretože keby sa nezačal zadlžovať, životná úroveň by sa bola hneď prudko prepadla a ľudí by to mohlo naštvať do takej miery, že by politici za tento stav nemuseli stíhať utekať pred nahnevaným národom. Preto sa dlhy brali plnými priehršťami, aby nový režim ukázal aký je úžasný. Spomínam si, že krátko po prevrate bola podpora v nezamestnanosti rok a razila sa teória, že sa vlastne nič nestane, keď zostane človek bez práce, pretože štát sa o neho postará, či už vo forme podpory, alebo sociálnych dávok. Lenže kapitalistický štát si veľmi rýchlo zrátal, že bez príjmov zo štátneho majetku, ktorý sa rozhodol likvidovať, to dlho fungovať nemôže. Preto sme sa zadlžovali a zadlžovali, aby sme dokázali naplniť aspoň základné funkcie štátu. Navonok ukazovali ako sa ľudom vlastne žije lepšie, lebo dnes tu máme dostatok banánov i pomarančov a je nám vlastne fajn. Štát si uvedomoval, že v takejto miere nebudú pôžičky dostupné stále, že bude potrebné výrazne okresať výdavky štátu, čo v konečnom dôsledku znamenalo okresávanie sociálnych práv občanov a nemé prizeranie sa nárastu chudoby, bezdomovectva, vzniku hladových dolín atď.
Tak sa dlhový balvan nabaľoval a nabaľoval, až systém pochopil, že úroveň dlhov dosiahla gigantických rozmerov a že splátky dlhu narastajú. Keďže príjmy štátu nedosahovali takú výšku, aby sa tie dlhy darilo splácať takým spôsobom, aby reálny dlh začal aj klesať, tak politici sa začali hrať na zodpovedných a prišli s tzv. „dlhovou brzdou“. Teda, že už si budú požičiavať iba takpovediac zmysluplne a obmedzene.
Avšak celý ponovembrový vývoj jasne ukázal, že kapitalizmus, bez zadlžovania sa nedokáže vybudovať absolútne nič a ani zabezpečiť takú kvalitu života aká bola za socializmu. Výstavba diaľníc je iba jeden z príkladov. Ak by neboli eurofondy a pôžičky, tak nepostavíme ani kilometer diaľnice. Nehovoriac o tom, že dnešný režim by v žiadnom prípade nedokázal vybudovať také diela, ako je Liptovská Mara a podobne.
Celá podstata dlhovej brzdy je vlastne v tom, že jej existenciou dnešný režim jasne dokázal, že bez dlhov nevie vybudovať nič, že socializmu, ktorý budoval z reálnych a nie požičaných peňazí, nesiaha ani po kolená. Preto politici by miesto jalových hádok o tom, či dlhovú brzdu zachovať, alebo ju povoliť, mali radšej otvorene priznať svoju neschopnosť spravovať krajinu v prospech ľudí. Či sú z opozície, alebo koalície, nevedia reálne dostať peniaze do štátneho rozpočtu a za reálne zarobenie peňazí do štátnej kasy nepovažujem zvyšovanie daní a poplatkov, alebo vymýšľanie nejakých nových daní a poplatkov…
Ján Zmeko- MO Vzdor- strana práce Liptov