Antifaschistische Aktion (ANTIFA) vznikla v Nemecku a bola vyhlásená Komunistickou stranou Nemecka (KPD). Antifa bola vytvorená kvôli tomu, aby sa jej členovia postavili v uliciach proti teroru, ktorí rozpútali nacistické polovojenské jednotky. Antifa bol pokus zjednotiť všetkých antifašistov z robotníckej triedy a socialistického hnutia z radov komunistov, sociálnych demokratov a ďalších antifašistických ľavicových organizácií a verejnosti, aby tak spoločne čelili teroru nacistov. Hnutie ANTIFA zanechala za sebou inšpiratívne politické dedičstvo. V roku 1945 Hitlerova Tretia ríša ležala fyzicky zničená a politicky vyčerpaná. Základná občianska spoločnosť prestala fungovať v mnohých oblastiach, pretože najmä stredná a vyššia trieda, ktorá podporovala nacizmus si uvedomila, že Hitlerovo „konečné víťazstvo“ bolo fantáziou.

Na ľavej strane boli mnohí komunisti a sociálni demokrati buď priamo zavraždení nacistami, alebo zomreli v nadchádzajúcej vojne. Nepredstaviteľná ľudská a materiálna deštrukcia spôsobená nacistickou vládou zabila milióny ľudí a obrátila nemeckú spoločnosť hore nohami, zničila hnutie pracujúcich a zavraždila väčšinu židovskej populácie. Milióny ľudí, ktorí podporovali, alebo aspoň súhlasili s režimom – vrátane mnohých robotníkov a dokonca aj bývalých socialistov – teraz čelili novému začiatku v neznámej politickej oblasti.

Aj napriek tomu, že v roku 1933 sa nepodarilo zastaviť Hitlera a v nasledujúcich rokoch bolo rozložené celé robotnícke socialistické hnutie, jeho progresívne tradície prežili Hitlera v továrňach priemyselných miest a začali sa aktivizovať hneď po porážke Hitlera. Ako uvádza historik Gareth Dale: Zo všetkých sektorov obyvateľstva, boli priemyselní pracovníci vo veľkých mestách najviac odolní voči nacizmu. Mnoho odborárov a socialistov bolo schopných udržať svoje tradície a presvedčenie, aspoň v nejakej forme, počas nacistickej éry. Odvážna menšina, vrátane asi 150 000 komunistov, sa zúčastnila nelegálneho odporu proti nacizmu. Širšie vrstvy sa vyhýbali nebezpečenstvu, ale dokázali udržiavať hodnoty robotníckeho hnutia nažive medzi skupinami priateľov, na pracoviskách a na sídliskách.

Tieto antifašistické skupiny, ktoré sa regrutovali z vyššie uvedených vrstiev, boli všeobecne nazývané „Antifaschistische Ausschüsse“, „Antifaschistische Kommittees“ alebo dnes známe „Antifaschistische Aktion“ – „Antifa“. Vychádzali z hesiel a orientácie predvojnovej stratégie spoločného frontu a prijali slovo „Antifa“ z posledného pokusu o vytvorenie medzištátnej aliancie medzi komunistickými a sociálno-demokratickými pracovníkmi v roku 1932. Združené ikonické logo, ktoré navrhlo združenie Členov revolučných vizuálnych umelcov Max Keilson a Max Gebhard sa odvtedy stalo jedným z najznámejších symbolov ľavice.

Antifa v Nemecku po porážke nacizmu v roku 1945

Po vojne sa Antifa rozrástla po celej bývalej Tretej ríše, rozdelenej do štyroch okupačných zón, ktoré si rozdelili mocnosti. Bunky Antify vznikli zdanlivo cez noc v desiatkách miest, ktoré sa väčšinou formovali hneď po príchode spojeneckých síl, zatiaľ čo niektorí, ako napríklad skupina vo Wupperteli, sa „oslobodili“ v pouličných bitkách s Hitlerovými loajalistami, ešte pred príchodom Spojencov.

Tieto kruhy neboli samozrejme spontánnymi prípadmi solidarizácie medzi traumatizovanými vojnovými preživšími, ale produktom veteránov Sociálno demokratickej strany (SPD) a Komunistickej strany Nemecka (KPD), ktorí reaktivovali predvolebné siete.

Skupiny Antifa sa vo väčšine miest združovali medzi niekoľkými stovkami až niekoľkými tisíckami aktívnych členov, zatiaľ čo otvorene kritizovaný nedostatok zapojenia mládeže možno pripísať dvanásťročnému nacistickému vzdelávaniu a socializácii, ktoré zničili kedysi rozšírený proletársko-socialistický postoj medzi väčšinou mladých Nemcov. Hoci materiálne potreby vojny a rekonštrukcie začlenili ženy do ekonomického života novými spôsobmi, dominancia mužov, charakteristická pre nemeckú spoločnosť v tej dobe, sa odrazila aj v hnutí Antifa, ktoré tvorilo z veľkej časti (ale nie úplne) muži.

Antifa sa sústredila na kombináciu lovu nacistických zločincov a podzemných nacistických partizánov (takzvaných „vlkolakov“) a praktických problémov týkajúcich sa obyvateľstva. Braunschweigská Antifa napríklad vytlačila dvanásťbodový program, ktorý okrem iného požadoval odstránenie nacistov zo všetkých správnych orgánov a ich okamžitú náhradu za antifašistov, likvidáciu nacistických aktív na zabezpečenie obetí vojny, núdzové zákony na stíhanie miestnych nacistov a obnovenie verejnej zdravotnej služby.

Archívne dokumenty dokazujú, že mnohé organizácie Antify boli ovládané komunistami. Lokálne bunky Antify boli motivované túžbou učiť sa z chýb z roku 1933 a vybudovať nesektárske hnutie pracujúcich, kde budú preklenuté ideové rozdiely. To bolo podporené rozšíreným tvrdením na konci vojny, že hrôzy nacizmu boli výsledkom nestability a nerovnosti kapitalizmu a že pre povojnový poriadok bol potrebný nový, rovnostársky hospodársky systém. Požiadavky na znárodnenie priemyslu a iných ľavicových politických požiadaviek boli silno rozšírené. Dokonca aj nútené manželstvo medzi KPD a SPD v spoločnej strane Socialistickej jednoty (SED) v sovietskych oblastiach Nemecka vychádzalo z tejto nálady a v prvom roku získalo mnoho odporcov nacizmu.

V britskom okupovanom Hamburgu sa v júli 1945 v spoločnej akčnej komisii KPD-SPD s veľkou podporou svojich príslušných členov vyhlásilo: Vôľa spojiť sa s mocnou politickou stranou žije v srdciach miliónov podporovateľov kedysi bojujúcich nemeckých robotníckych strán, ako najvýznamnejší výsledok spoločného utrpenia. Táto túžba je hlboko vrytá do všetkých preživších väzňov z koncentračných táborov, väzníc a inštitúcií gestapa.

Antifa sa tešila rôznym stupňom úspechu v závislosti od zloženia miestneho hnutia a rozsahu priestoru. Napriek formovaniu mimo spojeneckej administratívy a presadzovaniu populárnych politik denacifikácie, proti okupačným silám, ktoré sa usilovali o zmierenie so starými úradmi, nemali vôbec možnosť napadnúť spojeneckú hegemóniu a zastupovať odbojové nemecké skupiny.

Stuttgart bol pozoruhodný prítomnosťou komunistickej strany (opozičníkov)- KPO. Táto skupina okolo bývalých vedúcich predstaviteľov KPD Augusta Thalheimera a Heinricha Brandlera zahrňovala veľké množstvo stredopostavených aktivistov a funkcionárov KPD, činných v strane do roku 1929. Spoločná protinacistická organizácia všetkých pracovníkov v období pred rokom 1933, ktorá bola vytvorená v tomto meste, umožnili upevniť po roku 1945 malú, ale značnú základňu skúsených komunistických kádrov, ktorí sa vyznačovali odporom k tzv. sovietizácii ich strany.

Hoci nikdy nebola masovou organizáciou a iba tieňom svojich štruktúr z pred roka 1933, to čo zostalo z KPO, malo rozhodujúci vplyv na jednotu pracujúcich v tomto meste na dlhé roky po vojne a bolo schopné hrať úlohu v továrňach. Títo aktivisti a ďalší ľudia poskytli mestu jadro schopných odbojárov, ktorí prostredníctvom skúseností pochopili potrebu zjednotiť pracovníkov okolo základných sociálnych požiadaviek. Podobne ako všade inde v Nemecku, bolo hnutie Antifa v Stuttgarte čoskoro neutralizované a zavlečené späť do starých rozporov medzi SPD a KPD, ale v roku 1948 sa opäť objavila povstalecká tradícia mesta a snaha o jednotu v akcii, kedy sa rozšírený hnev pri drastických cenách spustil na celom svete. Generálny štrajk zahŕňal 79 percent pracovnej sily a rozšíril sa na niekoľko ďalších lokalít.

Nemecko sa v roku 1945 stalo základným miestom pre najdlhšiu geopolitickú konfrontáciu v moderných dejinách a nebolo možné, aby fragmenty roztrhnutého socialistického hnutia mohlo ovplyvniť vývoj akýmkoľvek zmysluplným spôsobom. Napriek tomu vyhlásenia a dokumenty z tejto doby odhaľujú tisíce rozhodných antifašistov a socialistov, ktorí si veľmi dobre uvedomovali bezprecedentnú povahu svojho historického momentu a predkladali politickú perspektívu toho, čo zostalo z robotníckej triedy krajiny. Ich existencia vyvracia predstavu, že predvojnová nemecká ľavica bola úplne zničená nacizmom.

Albrecht Lein spomína, že aj neuveriteľne ťažké podmienky, ktorým čelila Antifa, nevyhnutne obmedzila jej politickú perspektívu. Napriek tomu, že pritiahli tisíce socialistov a čoskoro sa posilnili tým, že sa z koncentračných táboroch vrátili komunisti a iní politickí väzni, čím sa nakrátko stali dominantnou politickou silou v mestách ako Braunschweig, nemohli ponúknuť politickú cestu zo sociálnej biedy krajiny.

Lein tvrdí, že neschopnosť pracujúcich poraziť Hitlera a skutočnosť, že sa Nemecko chcelo od neho oslobodiť, viedlo antifašistov k veľmi reaktívnej politike, ktorá dôsledne sledovala bývalých nacistických činiteľov a očisťovala spoločnosť od nacistických spolupracovníkov, ale zanedbávala stavbu vierohodnej vízie „nového Nemecka”.

Neschopnosť Nemcov zapájať sa do masového odporu voči Hitlerovi dokonca ku koncu vojny pochopiteľne demoralizovala ľavicu a otriasla jej vierou v schopnosti más.

Antifa a jej vývoj v západnom Nemecku

Vo francúzskych, britských a amerických zónach Antifa začala ustupovať koncom leta 1945, kde bola marginalizovaná spojeneckými zákazmi jej politickej organizácie. Vedenie sociálnodemokratických demokratov pod Kurtom Schumacherom sa postavilo k západným mocnostiam a do konca roka vrátilo stranu do svojej predvojnovej protikomunistickej línie a rozhodlo, že členstvo SPD je nezlučiteľné s účasťou v hnutí Antifa.

V Stuttgarte Antifa a to, čo zostalo zo starej odborovej štruktúry, od samého začiatku bojovalo proti politickému vplyvu. Staré riaditeľstvo centrálnej odborovej zväzovej federácie ADGB, predvojnovej nemeckej federácie, sa usilovalo obnoviť formalizované pracovné vzťahy v okupovaných zónach, čo by znamenalo aspoň návrat k normálnosti pre nemeckú robotnícku triedu. Toto bolo v rozpore s prístupom Antify, ktorá však pestovala silné väzby s ľavicovými obchodnými správcami a výrobnými komisiami a zvyčajne volala na znárodnenie a kontrolu priemyslu pracujúcimi. Tieto požiadavky v konečnom dôsledku neboli realistické v rozbitej ekonomike obsadenej silnými zahraničnými armádami.

Vyhliadky na stabilitu a stupeň hospodárskeho oživenia v rámci JPD sa jednoducho ukázali ako atraktívnejšie pre pracovníkov nútených vybrať si medzi nimi a zásadným, ale bolestivým bojom, ktorý predložila Antifa.

Antifa ďalej brzdila rozhodnutie Spojencov, najmä Spojených štátov a Británie, spolupracovať s tým, čo zostalo z aparátu nacistického režimu. Antifa sa snažila uväzniť miestnych nacistických vodcov, alebo vyčistiť komunálnu byrokraciu od nacistov, často však boli zastavení okupačnými orgánmi západných mocností, ktoré radšej integrovali funkcionárov starého nacistického režimu do nových, zdanlivo demokratických inštitúcií.

Západné veľmoci presadzovali a spolupracovali s ex-fašistickými funkcionármi, keďže to slúžilo praktickým záujmom udržiavať nemeckú spoločnosť počas ťažkých časov, bez toho, aby pristupovali k opätovnému vzostupu radikálnej ľavice. Potlačený vplyv Antify okupačnými mocnosťami a vyčerpaný zo strany SPD, sa v troch západných okupačných zónach vyparil za menej ako rok. Západonemecká spoločnosť sa stabilizovala, studená vojna polarizovala kontinent a politické sily starého Nemecka v spojenectve so sociálnou demokraciou a rozvíjajúcim sa západným blokom upevnili svoju pozíciu nad krajinou.

Komunisti po vojne prijali vlny nových členov, pretože sa ich prestíž zvýšila vďaka antifašistickému boju a sovietskemu víťazstvu nad Hitlerom a širokému antikapitalistickému boju. Komunistická strana čoskoro prebudovala svoje priemyselné základne a do roku 1946 kontrolovala práve toľko obchodných výborov v ťažko industrializovanej oblasti Ruhr, ako SPD. Vo svojej klasickej štúdii nemeckého robotníckeho hnutia Die deutsche Arbeiterbewegung, nemecký učenec Arno Klönne odhaduje jej celkové členstvo v troch západných zónach okupácie na tristotisíc v roku 1947 a šesťsto tisíc na východe pred založením SED v roku 1946.

 

Po krátkej dobe účasti na povojnových dočasných vládach však spojenci vylúčili komunistov. Strana v roku 1951 vydala dokument o pracovnej stratégii, ktorá zahŕňala agendu proti-sociálnym demokratom a odborovým smerniciam, čo znamenalo výrazný pokles podpory obyvateľov západného Nemecka. V roku 1953 sa komunistom nepodarilo opätovne vstúpiť do parlamentu a v roku 1956 bola KPD zakázaná západonemeckou vládou.

Antifa a jej vývoj vo východnom Nemecku

Generalita Červenej armády a sovietska správa vo Východnom Nemecku odmietli spoluprácu so starou nacistickou hierarchiou a povolili, aby Antifa a súvisiace inštitúcie fungovali relatívne slobodne. V priemyselných centrách východného Nemecka, ako napr. Halle (tradičná bašta komunistov), kde pracovné rady vedené KPD mali rozhodujúci vplyv na život v továrňach, boli dostatočne sebavedomé, že v niektorých prípadoch viedli rokovania a polemiky so sovietskymi úradmi. V Drážďanoch sa v máji 1945 vytvorila skupina zhruba osemdesiatich komunistov, sociálnych demokratov a členov ľavicovo-sociálno-demokratickej socialistickej pracovnej strany (SAP). V spolupráci so sovietskymi orgánmi skupina zaistila zbrane zo skladov nemeckej pracovnej fronty a iných nacistických inštitúcií a v prvých povojnových týždňoch zorganizovala potravinový distribučný systém pre obyvateľov mesta.

Skupiny Antify zatkli aj miestnych nacistov a otvorili polievkové kuchyne pre utečencov z východných provincií. Prvoradým cieľom komunistov okolo Ulbrichta bolo začleniť čo najviac členov Antify do štruktúr strany. Zriadenie FDGB v roku 1946 znamenalo začiatok pokusu SED o nadviazanie kontroly nad továrňami. Tieto odbory organizovali východonemeckí pracovníci v súlade so záujmami svojich praktických šéfov, východonemeckého štátu a snažili sa získať lojalitu prostredníctvom schém socialistickej súťaže a dovolenkových balíkov sponzorovaných odbormi.

Členovia Antify boli často volení do FDGB, obchodných komisií, čím sa dlhšie udržiaval ich vplyv na pracoviskách. Niektorí boli integrovaní do strednej úrovne riadenia, zatiaľ čo iní odmietli zradiť svoje princípy a odstúpili, alebo boli z politických dôvodov odvolaní. Po roku 1948 samosprávne orgány Antify zanikli úplne pod vplyvom začleňovania ich členov do štruktúr socialistických inštitúcií a je tiež pravdou, že viacerí členovia Antify boli aj väznení, či ináč perzekuovaní a ich organizácie rozpustené.

Preložené a krátené z www.jacobinmag.com : Autor: Loren Balhorn