Prednedávnom som zhliadol diskusiu na TV Lux, v ktorej sa páni Peter Grečo a Marián Gavenda zhovárali o kultúrnej revolúcii, marxizme, kapitalizme, morálke, bohu, socializme a v neposlednom rade o ruskom náboženskom filozofovi Nikolajovi Berďajevovi. Úprimne sa priznám, že som túto diskusiu asi po 15 minútach vypol. Prečo som si ju však zapol? Preto, lebo oboch diskutujúcich poznám osobne, spomínam na nich v dobrom, neraz v najlepšom, a z osobných rozhovorov či skúseností som čakal niečo viac, či dokonca niečo úplne iné. Dovoľte teda aj mne ako marxistovi-leninistovi pár slov a vysvetlení. V diskusii sa spomínajú súčasní marxisti, avšak vôbec som nemal pocit, že sa hovorí o nás, našej strane. Odpovedám verejne, nakoľko chcem na príklade ozrejmiť môj názor čo najväčšiemu počtu ľudí.

Začnem teda od nosnej myšlienky a ideológie tohto rozhovoru. Ten vychádzajúc z Berďajeva hovorí zhruba o tom, že je správne držať sa pána Boha a každá ideológia, ktorá odmieta Boha a dáva do popredia človeka, je odsúdená na zánik a barbarstvo. Zaznel tu názor, že ten, kto odmieta Boha, si myslí, že mu patrí svet a môže si robiť, čo sa mu zachce, samozrejme aj v tom negatívnom zmysle. Pozrime sa však na to reálne. Aj ten, kto sa v histórii oháňal pánom Bohom a pasoval sa za jeho zástupcu, si robil, čo chcel. Žiaden Boh mu nebránil hrabať majetky, podnikať dobyvačné vojny, či predávať odpustky. Náboženstvo sa stalo pre najmocnejších vládcov pevnou súčasťou mocenských hier a snáh o rozdelenie vplyvu. Takže aby sme to zhrnuli, Boh ako taký nikdy nemal vplyv na konanie človeka. Každý sa napokon riadi len svojím svedomím, pokiaľ nejaké má.

Čo sa týka morálky, máme všetci rovnakú štartovaciu čiaru. To, či veríme v Boha, je nepodstatné. Ľudia sú rôzni bez ohľadu na vieru v Boha. Stretnete ľudských veriacich i neveriacich, ale i opak. A posudzovať charakter človeka podľa toho, či verí v Boha je ignorantstvo. Ja osobne poznám množstvo kresťanov, ktorí sú charakterní, nápomocní ale zažil som rozhovor s istou babkou, ktorej priam spôsobovalo radosť, že niekto si odpílil prsty v nedeľu na cirkulári. „Pánbožko ho potrestal“, dodala spokojne. Môžeme menovať celé komunity, ktoré vás ohovárajú za to, že nechodíte do kostola a podobne. Myslím si, že spravodlivý človek by mal iných posudzovať až podľa činov a charakteru.

Raz sa ma v obecnej knižnici pýtali, či sme katolíci, alebo evanjelici. My sme KOMUNISTI, odpovedal som a dodal, že pre mňa nie je dôležité, či človek verí, alebo neverí v Boha, ale na ktorú stranu barikády sa postaví, či na stranu chudoby, alebo proti nej. Až keď prvý blesk udrie do prvého podvodníka, až potom sa môžeme začať aspoň trocha spoliehať na Boha. Dovtedy ale platí naše heslo: Čo si nevybojujeme, to nikdy nezískame!

Poďme teda ďalej k nositeľovi týchto myšlienok – filozofovi Berďajevovi. Prečítal som od neho jednu knižku a celý čas som si v duchu hovoril: veď ten chlap len nadáva a neprináša riešenie. Hovorí o akejsi „slobode ducha“, ale pri akom systéme, pri akých výrobných vzťahoch? Nehovorí nič o živote človeka, len akejsi neurčitej slobode ducha. Spoločnosť sa vyvíja, výrobné vzťahy sa dostávajú do rozporov, ktoré treba riešiť. Ten kto sa uchyľuje k spomienkam na starý dobrý feudalizmus a akýkoľvek vývoj považuje za zlý, je alibista bez vedeckého prístupu k veci. Taký človek si môže vyložiť nohy na stôl a v pokoji umrieť, veď neobhajoval zvrátený kapitalizmus, ani (údajne) zlý socializmus.

Kto len nadáva, ten sa nezašpiní. Ako ale chce slobodný duch riešiť kapitalistické protirečenia, kde napriek masovej produkcii stúpa chudoba a vykorisťovanie, kde sú potrebné vojny na naštartovanie ekonomiky, to som sa nedozvedel. Aj keď teda priznám sa, naozaj som čítal len jednu knižku. Berďajev ale aj diskutujúci sa snažili dať na jednu úroveň komunistov a kapitalistov (liberálov) najmä čo sa týka hodnôt. Je to však pravda? Nemáme v tomto smere náhodou my komunisti bližšie ku kresťanským hodnotám? Nie sme azda kritikmi konzumizmu, komercie, ignorantsva, primitivizmu, arogancie a egocentrizmu v súčasnej spoločnosti? Nepresadzujeme azda spoločnosť v ktorej je človek človeku bratom a nie vlkom? Nie je naša strana opakom súčasnej masovo-skomercionalizovanej spoločnosti?

A hneď uvediem príklad oboch diskutujúcich. Peter Grečo sám v jednej zo svojich prác napísal, že socialistická kultúra napriek cenzúre (a možno vďaka cenzúre pozn. autora) priniesla podstatne lepšiu kultúru, ako súčasný kapitalizmus. Marian Gavenda mi ako odpoveď na jednu moju prácu napísal „V mnohom by sme sa zhodli“.
Našťastie mnohí radoví veriaci z pracujúcej triedy, ktorí sú rovnako vykorisťovaní ako všetci ostatní, nevnímajú socializmus ako satanove dielo, ale ako obdobie pokoja, spravodlivosti, priateľstva a istôt. Mnohí nás podporujú a prajú nám aby sme zvíťazili. My právo na duchovný život nechceme nikomu upierať, len treba rozlišovať medzi praktizovaním viery a prácou pre kapitalistické tajné služby, diverzantov a pomocou fašistom pri úteku do Južnej Ameriky.

Diskutujúci v relácii sa tiež zhodli na tom, že rokom 1989 sa režim nezmenil. Vraj preto, lebo členovia KSČ prezliekli kabáty a neboli potrestaní. Ja si však dovolím oponovať iným príkladom, na ktorom dokážem, že sa režim zmenil. Moji rodičia hypotéku neplatili a ja ju platím. Charakter zriadenia neurčujú mená a priezviská, ale výrobné vzťahy. Ak by tu zostúpil aj napr. V.I Lenin a namiesto znárodňovania a ochrany ľudového majetku by ho privatizoval a rozkrádal, ak by namiesto boja proti imperializmu a vykorisťovaniu národa národom bol strčený v zadku NATO, ak by obhajoval výhradne záujmy kapitalistov a obmedzoval práva pracujúcich, čo by sme tu mali? Kapitalizmus s V.I Leninom na čele. Čiže ide o to, kto čo reálne presadzuje v praxi, nie o to, ako sa volá, či bol kedysi napr. v KSČ…

Pri takýchto názoroch sa vynára známy výrok z filmu Pelíšky “ a komu tým prospeješ?“

Stanislav Pirošík – predseda Vzdoru – strany práce