Bývalý prezident Donald Trump v priebehu svojho mandátu (2017 – 2021) uvalil na Kubu viac ako 240 jednostranných opatrení. Johana Tablada z kubánskeho ministerstva zahraničných vecí v stredu informovala, že americké sankcie prezidenta Donalda Trumpa voči jej krajine spôsobili škody vo výške 20 miliárd USD.
Trump, ktorý v stredu uzavrel svoje prezidentské obdobie, zaviedol od roku 2017 proti Kube viac ako 240 jednostranných opatrení. „Využíval výhody až do poslednej chvíle. Trump využil COVID-19 ako príležitosť zaútočiť na Kubu pomocou ďalších donucovacích opatrení, namiesto toho, aby umožnil úľavy,“ povedala Tablada. Dňa 11. januára bývalý minister zahraničia Mike Pompeo oznámil zaradenie Kuby do amerického zoznamu štátov sponzorujúcich terorizmus. Začiatkom tohto mesiaca tiež informoval o sankciách proti ministrovi vnútra Lazarovi Alvarezovi a jeho rodine.
Washington sa pokúsil zdiskreditovať medzinárodnú lekársku spoluprácu na Kube a podporil ukončenie dohôd s niekoľkými latinskoamerickými krajinami. USA prenasledovali lode a spoločnosti prepravujúcu ropu, aby zabránili Kube v roku 2019 v prístupe k palivu. „K dispozícii je citeľné poškodenie blahobytu kubánskeho ľudu z dôvodu opatrení, ktoré boli presne prijaté na ublíženie Kube,“ uviedla Tablada a uistila, že jej krajina dúfa v zlepšenie vzťahov s USA pod správou Bidena.
Ekonomická blokáda proti Kube, ktorá začala platiť od roku 1962, v roku 2015 sa zmiernila po obnovení diplomatických vzťahov vládou prezidenta Baracka Obamu (2009 – 2017). Biden bol v tom čase viceprezidentom. Po nástupe k moci Trump zakázal v USA plavby výletných lodí na Kubu, zaradili spoločnosti a kubánskych politikov na čiernu listinu a zabránili USA občanom okrem iného zasielať peňažné úhrady rodinným príslušníkom na ostrove.
Zdravotnícke orgány odhadujú, že populácia bude imunizovaná do konca roku 2021 vďaka pozitívnym výsledkom dosiahnutým štyrmi kubánskymi vakcínami. Kubánske centrum genetického inžinierstva a biotechnológie (CIGB) v pondelok ukončilo jeden z prvých krokov v I. fáze klinických štúdií nazálnej a sublingválnej vakcíny Mambisa COVID-19.
Mambisa je založená na proteíne vírusu hepatitídy B, ktorý sa produkuje ako častice v baktériách a kvasinkách rekombinantným genetickým inžinierstvom. „Vývoj tohto typu vakcíny trvá dlhšie, ale je bezpečnejší. Nepracuje sa s vírusom ani s toxickými zlúčeninami, ktoré môžu mať v organizme neočakávané účinky,“ vysvetlil prezident CIGB Gerardo Guillen.
Osemdesiatosem dobrovoľníkov sa zúčastnilo výskumu, ktorý sa začal v havanskej nemocnici Carlosa Juana Finlaya 7. decembra. Na začiatku štúdie dostali dobrovoľníci jednu intramuskulárnu dávku lieku a dve ďalšie nazálnou cestou. „Zatiaľ je vakcína bezpečná, pretože sa vyskytli iba mierne nežiadúce reakcie,“ vysvetlila Limonta a uviedla, že CIGB študuje aj intramuskulárnu vakcínu Abdala.
Okrem Mambisa a Abdala existujú v klinických štúdiách aj ďalšie dve vakcíny COVID-19: Soberanas 01 a 02. Kuba je prvou latinskoamerickou krajinou, ktorá vyvinula vlastné vakcíny proti tejto chorobe. Zdravotnícke orgány veria, že celá populácia bude imunizovaná do konca roku 2021 vďaka pozitívnym výsledkom dosiahnutým štyrmi kubánskymi vakcínami.
Presne pred 102 rokmi začalo v Berlíne komunistické povstanie Spartakovcov. Po novembrovej revolúcii niekoľko socialistických skupín spojilo svoje sily v týždňovom štrajku a ozbrojenom boji, ktorý sa konal od 5. do 12. januára 1919. Povstanie viedla Komunistická strana Nemecka (KPD), na čele s významnými komunistickými lídrami ako Rosa Luxemburgová a Karl Liebknecht.
Bol zostavený dočasný revolučný výbor, ktorý mal 53 členov. Vedúci predstavitelia USPD a KPD vyzvali k všeobecnému štrajku v Berlíne 7. januára a následný štrajk prilákal asi 500 000 protestujúcich, ktorí sa dostali do centra Berlína. V rámci štrajku niektorí účastníci organizovali plán na vylúčenie miernejšej sociálno-demokratickej vlády a spustenie socialistickej revolúcie.
Povstalci obsadili kľúčové budovy, čo viedlo k rozporu s vládou. Počas nasledujúcich dvoch dní však štrajkové vedenie (známe ako „Revolučný výbor“) nedokázalo vyriešiť klasickú dichotómiu medzi militarizovanými revolucionármi zaviazanými k skutočne novej spoločnosti a reformistami, ktorí sa hlásili k rokovaniam s vládou. Medzitým útočníci v okupovanej štvrti získali zbrane. Zároveň sa niektorí vedúci predstavitelia
Komunistickej strany Nemecka snažili presvedčiť vojenské pluky v Berlíne, najmä Divíziu ľudového námorníctva, Volksmarinedivision, aby sa pripojili k svojej strane, avšak v tomto úsilí väčšinou zlyhali.
Dňa 8. januára Komunistická strana Nemecka rezignovala z Revolučného výboru po tom, čo zástupcovia USPD pozvali prezidenta Eberta na rozhovory. Ebert nariadil svojmu ministrovi obrany Gustávovi Noskemu, aby Freikorpsi a armáda vojensky potlačili revolúciu. Títo bývalí vojaci mali ešte zbrane a vojenské vybavenie z prvej svetovej vojny, čo im dalo ohromnú výhodu. Rýchlo obnovili zablokované ulice a budovy a mnohí povstalci sa vzdali. 156 povstalcov a 17 vojakov z Freikorpsov zomrelo počas bojov.
Luxemburgová a Liebknecht boli podlo zavraždení fašistickými Freikorpsmi, na príkaz sociálnehodemokrata a prezidenta Nemecka Fridricha Eberta, premiéra Filipa Scheidemanna a ministra obrany Gustava Noskeho. Príslušníci fašistických odielov Freikorps priamo na uliciach popravili stovky zadržaných revolucionárov.
Luxemburgovú a Liebknechta po niekoľko hodinovom vypočúvaní a mučení chladnokrvne zavraždili 15. januára 1919. Luxemburgovej pred tým rozbili pažbou pušky a následne ju zastrelili a jej telo bolo vyhodené do kanálu Landwehr. „Stará cundra teraz pláva,“ povedal jeden z vojakov, ktorí sa účastnil jej popravy.
Liebknechtovu mŕtvolu po zastrelení odviezli do márnice. Oficiálna verzia ich úmrtí bola, že Liebknechta zastrelili pri snahe o útek a „červená Róza“ bola napadnutá davom. Telo Luxembrugovej bolo objavené až o štyri mesiace po jej smrti v kanály a spolu s Liebknechtom boli pochovaní na cintoríne Friedrichsfelde v Berlíne. Vojak menom Otto Runge, ktorý slúžil vo Freikorpse bol odsúdený v máji 1919 na dva roky väzenia za zabitie Luxemburgovej. Neskôr sa dočkal kompenzácií od nacistov.
Sociálno-demokratická strana Nemecka spolupracovala na potlačení socialistickej revolúcie v Nemecku s najfanatickejšími fašistickými a krajne pravicovými politikmi a ozbrojenými skupinami. Od tejto chvíle sa sociálnodemokratická politika stala synonymom zrady revolúcie.
V tento deň si pamätáme slová, ktoré napísala Rosa Luxemburg menej ako týždeň pred povstaním: „Otázkou dnes nie je demokracia ani diktatúra. Otázka, ktorú história zaradila do programu je: buržoázna demokracia, alebo socialistická demokracia. Diktatúru proletariátu, to nie sú bomby, nepokoje a anarchiu, ako agenti kapitalistických ziskov úmyselne a falošne tvrdia. Skôr to znamená použiť všetky nástroje politickej moci na dosiahnutie socializmu, vyvlastnenie kapitalistickej triedy prostredníctvom a v súlade s vôľou revolučnej väčšiny proletariátu. „
Povstanie Spartakovcov v Berlíne inšpirovali podobné revolučné vystúpenie pracujúcich v Nemecku, ktoré nastali a boli potlačené v Brémach, Porúri, Porýní, Sasku, Hamburgu, Durínsku a Bavorsku a v marci sa v Berlíne uskutočnilo ďalšie kolo ešte krvavejších pouličných bitiek, čo viedlo k dezilúziu obyčajných pracujúcich z Weimarskej vlády.
„Myšlienka slobody je inšpirujúca. Ale čo to znamená? Ak ste slobodní v politickom zmysle, ale nemáte jedlo, čo to je? Sloboda hladovať ? „Angela Davis
Angela Davis sa zapojila do boja za rovnoprávnosť Afroameričanov v USA a vstúpila do Komunistickej strany USA. Neskôr sa stala profesorkou na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Ako priamy kritik amerického imperializmu a belošskej nadradenosti, stala sa terčom prenasledovania a na základe vykonštruovaného obvinenia z vraždy a únosu, bola v roku 1970 uväznená. Zdvihla sa na jej podporu masívna mobilizácia po celom svete, kde ľudia požadovali jej slobodu. Angela bola prepustená v roku 1972. Pokračovala vo svojej politickej práci a vydala priekopnícku teoretickú prácu o vzťahu medzi rasou, triedou a pohlavím.
La Pasionaria – Dolores Ibárruri
„Fašisti nesmú prejsť. ¡No Pasaran! „
Španielska komunistka Dolores Ibárruri, známa ako La Pasionaria, dostala svoju prezývku vďaka svojim vášnivým prejavom, plných energie a nadšenia, s ktorými sa vrhala do mobilizovania ľudovej podpory pre Španielsku republiku a proti Frankovým fašistom. Stala sa pre Španielov a aj pre cudzincov symbolom protifašistického odboja. Počas španielskej občianskej vojny La Pasionaria inšpirovala antifašistov, komunistov a robotníkov a bola divokým súperom fašistov. Po porážke republiky opustila Španielsko a do vlasti sa opäť vrátila až po skoro 40-tich rokoch v roku 1977, k veľkej radosti mnohých španielskych ľudí.
Tamara Bunke- Tania
„Povedz El komandante a ja budem napĺňať poslanie bez ohľadu na to, ako dlho bude trvať.“
Tania sa narodila ako Tamara Bunke v Argentíne, do rodiny exilových nemeckých komunistických rodičov. V roku 1950 sa jej rodina vrátila do NDR, kde pracovala pre Slobodnú nemeckú mládež a Svetovú federáciu demokratickej mládeže. Po stretnutí s Che Guevarom v roku 1960, sa Tania presťahovala na Kubu, kde sa podieľala na kampani gramotnosti, ako aj na ďalšom revolučnom úsilí. Bola vybraná k účasti na Che Guevarovom pokuse začať ozbrojený boj v Bolívii, kde operovala ako tajná spojka komunistických povstalcov niekoľko rokov. Jej lojalita k boju bola neochvejná aj napriek tomu, že sa pretrhali všetky väzby so svojimi priateľmi a rodinou, aby bezpečne dokončila svoje poslanie. Tania bola jedna z posledných prežívajúcich členov partizánskej skupiny Che Guevaru, no napokon aj ona bola zabitá bolívijskou armádou v auguste 1967.
Annie Buller
“ Vo Zväze krajčírok bolo nadšenie a bojovný duch. Dievčatá v mladom veku, ženy v strednom veku, všetky nadšene a spoločne pracovali na vytvorení zväzu. Bolo to naozaj ich, po všetkých tých debatách … Prvýkrát vo svojom pracovnom živote boli brané ako ľudské bytosti, ktoré majú zmysel života a ktoré boli súčasťou veľkého hnutia.“
Annie Buller bola vedúcou členkou Komunistickej strany Kanady a militantná organizátorka, ktorá cestovala v 20-tých a 30-tých rokoch po krajine a organizovala do odborov baníkov, krajčírky a robotníkov z ostatných sektorov. Bola dvakrát uväznená po dobu niekoľkých rokov, čo bolo súčasťou vládnych represií proti kanadským komunistom. Bullerovú nikdy neodradili od jej hlbokého presvedčenia, že v Kanade musí zavládnuť socializmus. Počas svojho života tiež pracovala ako organizátorka nezamestnaných, či v kampani proti fašizmu a neskôr vietnamskej vojne a napísala viacero publikácií. V policajných spisoch ju opisovali ako veľmi charizmatickú a silnú rečníčku, ktorá bola veľmi obľúbená medzi robotníkmi a veľmi nebezpečná agitátorka.
Constance Markievicz
„Ja stojím za ideálom robotníckej republiky.“
Prezývali ju aj povstalecká kontesa, táto bojovníčka za írsku nezávislosť bola atypická vzhľadom k tomu, že sa narodila do anglo-írskej rodiny aristokratov. Odmietla aristokratický život, čo ju hlboko zasiahlo a na vlastnej koži spoznala chudobný život v Dublinskych slumoch, Markieviczová navrhla uniformu írskej ľudovej armády, kedy túto uniformu nosila spolu s jej legendárnymi klobúkmi. Bola veľkou stúpenkyňou socialistického odborového revolucionára Jamesa Connolyho, ktorý bol jeden z vodcov povstania za nezávislosť Írska. Zapojila sa do írskeho povstania z roku 1916, po ktorom bola Britmi odsúdená na trest smrti spolu s ostatnými vodcami povstania, no neskôr bol jej rozsudok zrušený kvôli tomu, že išlo o ženu.
Rosa Luxemburgová
„Váš „poriadok“ je postavený na piesku. Zajtra revolúcia povstane znovu, skrížia sa zbrane, a ku vášmu zdeseniu, budú sálajúce trumpety hlásať: Bol som, som a budem !“
Narodila sa niekoľko dní pred vyhlásením Parížskej komúny a zomrela len rok po Októbrovej revolúcii,. Celý svoj život venovala boju za svetovú socialistickú revolúciu. Bola poprednou socialistickou intelektuálkou a teoretičkou a bola aktívnou členkou poľskej a potom nemeckej sociálnej demokracie, s ktorou sa nakoniec rozišla kvôli tomu, že sociálna demokracia podporila 1. svetovú vojnu. Patrila k zakladateľom organizácie Spartakus, z ktorej sa neskôr stala Komunistická strana Nemecka. Róza sa stala aj jedným z vodcov generálneho štrajku a povstania z roku 1919. Bola dvakrát uväznená a nakoniec zavraždená pravicovými polovojenskými skupinami. Luxemburgová tak zaplatil za presadzovanie svojich myšlienok tú najväčšiu cenu.
Nguyen Thi Binh
„Povinnosťou všetkých Vietnamcov je, aby si navzájom pomáhali v boji proti cudzím agresorom za nezávislosť krajiny a za mier.“
Nguyen Thi Binh, ktorá sa stala známou po celom svete, ako Madam Binh, sa zapojila do vietnamskej revolúcie v roku 1940, počas bojov proti Francúzom. Vstúpila do Komunistickej strany Vietnamu a stala sa diplomatkou. Binh reprezentovala Dočasnú revolučnú vládu Južného Vietnamu, počas ťažkých rokov rokovaní so Spojenými štátmi a bola jedným zo signatárov Parížskej dohody, ktorá nakoniec skončila americkú vojnu proti Vietnamu. Po vojne sa Binh stala ministerkou zahraničia, ministerkou školstva a nakoniec viceprezidentkou krajiny.
Ruth First
„Považujem sa za Afričanku a nič mi nie je cennejšie.“
Ruth Firstová bola dieťaťom komunistických rodičov a bola súčasťou malej menšiny bielych Juhoafričanov, ktorí bojovali proti režimu apartheidu. Stala sa členkou komunistickej strany a za svoju politickú činnosť bola opakovane väznená a mučená. Po svojom prepustení odišla do exilu vo Veľkej Británii a niekoľkých afrických krajín, kde sa aj naďalej podieľala na boji proti apartheidu v Juhoafrickej republike. V roku 1982 bola zavraždená aparteidnou tajnou službou Juhoafrickej republiky.
„Ja som sa samozrejme nenarodila ako partizánka, či revolucionárka. Ale ja som vedela, že kubánski roľníci ma nasledovali, keď cítili, že máme šancu proti Batistovi. Musela som im ukázať, že sme mali šancu. „- Celia Sanchez
Každá zo štyroch žien, najviac spojené s triumfom kubánskej revolúcie, mala fascinujúci a inšpirujúci príbeh. Haydee Santamaria a Melba Hernandez sa pridali k revolučnému boju a 26. Júla sa zúčastnili známeho útoku na kasárne Moncada v Santiagu. Táto akcia dala aj celkový názov mladému revolučnému hnutiu. Haydee sa po revolúcii venovala rozvoju a podpore svetovo preslávenej kubánskej kultúry, založila organizáciu Casa de las Americas, ktorá pomáhala rozvíjať kultúru po Latinskej Amerike a Karibiku.
Vilma Espin bola chemickou inžinierkou a baletkou, ktorá sa narodila do bohatej rodiny. Ako mladá žena pôsobila ako posol revolučného hnutia medzi členmi pôsobiacimi v Mexiku a na Kube a po revolúcii bola zodpovedná za založenie Federácie kubánskych žien, ktorá bojovala za práva žien v kubánskej spoločnosti.
Celia Sanchez patrila k vedúcim osobnostiam partizánskeho hnutia na Kube a celý svoj život zasvätila budovaniu kubánskeho socializmu a zachovaniu historických záznamov o revolúcii. Krásny Park Lenin v Havane bol postavený pod jej vedením pre potešenie kubánskeho ľudu a pri vstupe do parku stojí jej socha, ktorá pripomína túto veľkú revolucionárku.
Spracoval Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce
Pred pár dňami sme si pripomenuli úmrtie slávnej fotografky, herečky, modelky, aktivistky a odhodlanej komunistky, Tiny Modotti, ktorá odišla z tohto sveta 5.januára 1942. Pre mnohých ľudí na Slovensku je táto žena úplne neznáma, preto najbližšie riadky budú venované práve jej životu. Tina sa narodila 16. augusta 1896 v Taliansku, no v roku 1913 odišla za svojim otcom do USA. V Amerike sa objavila vo viacerých filmoch, hrách, operách a pracovala tam aj ako modelka a začala sa stretávať s vtedajšou umeleckou a intelektuálnou avantgardou.
V USA sa spoznala so slávnym fotografom Edwardom Westonom, čo malo pre ňu osudový význam, nakoľko sa začala intenzívne venovať fotografovaniu. Weston a Tina spolu prežili aj milenecký vzťah. Obidvaja sa neskôr presťahovali do Mexiko city, kde si otvorili fotografický ateliér. Práve v Mexiku sa Tina zoznámila so slávnymi maliarmi a komunistami- Fridou Kahlo a Diegom Riverom, s ktorými udržiavala priateľský vzťah ( ten sa skončil potom, čo Modotti schvaľovala vylúčenie Diega Riveru z Komunistickej strany Mexika ) a tu začína aj jej cesta angažovania sa v komunistickom hnutí.
V roku 1925 vstúpila do komunistickej organizácie Medzinárodná červená pomoc, ktorú zriadila Kominterna. Organizácia bola založená v roku 1922, aby fungovala ako „medzinárodný politický Červený kríž“ a poskytovala materiálnu a morálnu pomoc politickým väzňom z radov robotníckej triedy, antifašistov a komunistov po celom svete. V roku 1927 vstúpila do Komunistickej strany Mexika. Jej fotografie sa začali objavovať vo viacerých mexických, či nemeckých komunistických periodikách. Jej kariéra fotografky sa dá rozdeliť do dvoch etáp: romantickej a revolučnej. Venovala sa aj foteniu aktov.
V roku 1928 začala vzťah s exilovým kubánskym aktivistom Juliom Antonom Mellom, ktorý patril k zakladateľom Komunistickej strany Kuby.V roku 1929 však bol Julio Antonio Mella zavraždený priamo Tine v náručí, keď odchádzali z kancelárie Medzinárodnej červenej pomoci. Bola okamžite zatknutá, ale neskôr prepustená a zbavená obvinenia. Dokonca bola obvinená z atentátu na prezidenta Mexika Pascuala Ortiza Rubia.V dôsledku antikomunistickej kampane mexickej vlády bola vyhnaná z Mexika v roku 1930.
Najprv strávila niekoľko mesiacov v Berlíne v Nemecku. Talianska fašistická vláda žiadala jej vydanie do Talianska, kde ju chceli súdiť za jej komunistickú činnosť. Aktívne pomáhala talianskému antifašistickému hnutiu a zvažovala sa vrátiť aj do Talianska, kde chcele vstúpiť do odboja proti Mussoliniho fašistickému režimu. V Nemecku sa začali drať k moci nacisti a tak odišla do Moskvy, kde žila a pracovala niekoľko rokov pre Kominternu, aj ako tajná agentka pôsobiaca po Európe.
Po vypuknutí španielskej občianskej vojny v roku 1936 odišla do Španielska pod krycím menom Maria, kde zostala a pracovala pre republikánsky antifašistický tábor až do roku 1939, kedy Francoví fašisti ovládli celú krajinu. Odišla tajne do Mexika, kde zomrela na srdcové zlyhanie v taxíku, keď sa vracala z večere u rodiny Pabla Nerudu, ďalšieho slávneho spisovateľa a komunistu, ktorého zavraždil Pinochetov režim.
Jej život bol plný dobrodružstva, prežila ho naplno, aj keď zomrela v mladom veku, bola oddaná komunistickej myšlienke a zažila viacero mileneckých vzťahov s významnými umelcami a komunistami. Niektoré jej fotky sa stali celosvetovo známe a patria dodnes do zlatej pokladnice svetového umeleckého dedičstva. Viedla slobodný, umelecký, bohémsky, avantgardný život, ktorý dokázala skĺbiť s obetavou prácou pre komunistické, robotnícke, ženské a antifašistické hnutie. Určite ostane inšpiratívnou a výraznou osobnosťou nie len nášho hnutia, ale dejín 20.storočia.
Píše sa rok 2019 a vo Veľkej Británii stále žije niekoľko bývalých ukrajinských SSákov, z neslávne známej jednotky SS Galizien, ktorú tvorili kolaborujúci Ukrajinci ( v roku 2016 ich žilo ešte 25 ). Toto číslo ešte stále žijúcich ukrajinských SSákov vo Veľkej Británii bude ešte vyššie, nakoľko v dnešnej dobe sa nedá vypátrať každý jeden ukrajinský SSdôchodca v pokročilom veku, ktorý sa usadil po vojne vo Veľkej Británii.
Ako je však možné, že vo Veľkej Británii dnes stále žije ešte toľko bývalých príslušníkov SS Galizien? Jednoducho. Po vojne úrady Veľkej Británii vystavili povolenie o pobyte pre viac ako 8 000 Ukrajincov, slúžiacich v tejto brutálnej jednotke.
Sovietsky zväz po vojne zhromaždil množstvo dôkazov o tom, že veľa z týchto ukrajinských SSákov, ktorí sa usadili vo Veľkej Británii, spáchali vojnové zločiny. Títo ukrajinskí vojnoví zločinci si tak v kľude prežili pokojný život a za svoje zločiny sa nemuseli nikdy zodpovedať, lebo boli pod ochranou anglickej vlády, ktorá s nimi počítala ako s ostrieľanými fanatickými antikomunistickými bojovníkmi, ktorých môžu využiť v možnom konflikte so socialistickými krajinami.
Jednotka SS Galizien bola veľmi účinná protipartizánska jednotka, ktorá bola napr. nasadená na potlačenie nášho SNP, či proti komunistickým partizánom v Juhoslávii, vedených Titom. SS Galizien sa na týchto územiach dopúšťala aj masakrovania civilistov a pred tým sa zapájali aj do etnického vyvražďovania Poliakov.
V roku 2016 poskytli dvaja bývalí ukrajinskí SSáci, žijúci vo Veľkej Británii – Myron Tabora ( ktorý mal vtedy 90 rokov ) a Ostap Kykawec ( mal vtedy 92 rokov ) rozhovor pre jedno britské médium. Obidvaja sa pritom nachádzajú v spisoch bývalého ZSSR, v ktorých figurujú ako podozriví z vojnových zločinov. Obaja boli poručíci v SS Galizien a dokonca boli hľadaní aj lovcom nacistických zločincov Simonom Wiesenthalom. Tabora tvrdil, že bol dva roky v dôstojníckej škole a že na fronte nevidel žiadne páchanie trestnej činnosti. Obaja, Tabora a Kykawec, vstúpili do SS Galizien v roku 1943, kedy im bolo 18 a 19 rokov.
Kykawec tvrdil, že tiež dva roky absolvoval dôstojnícku školu SS a že vstúpil do SS kvôli tomu, že chcel bojovať za ukrajinskú samostatnosť. Jeden z bývalých členov SS Galizien- Michail Fostun, ktorý zomrel v roku 2004 v Londýne, pomáhal potláčať židovské povstanie vo Varšave v roku 1943 a zúčastnil sa aj likvidácie židovského geta v Bialystoku, počas ktorej bolo povraždených tisíce Židov.
Najzábavnejšie je to, že bývalým ukrajinským SSákom stačilo na pobyt v Británii len vyhlásenie, kde prehlásili, že sa počas vojny nedopustili zverstiev a vojnových zločinov.
Je tiež známe, že veľa dozorcov v koncentračných táboroch, ktorí sa zvlášť vyznačovali krutosťou a sadizmom, boli Ukrajinci. Vďaka Veľkej Británii sa tak množstvo ukrajinských vojnových zločincov nikdy za svoje zločiny nezodpovedali pred súdmi a ich ohavné činy neboli nikdy potrestané. Je známym faktom, že západné tajné služby a vlády, po vojne využívali služby nacistických zločincov v boji proti komunizmu.
Je tiež smutným faktom, že po vojne z 3 000 členov Einsatzgruppen ( boli to špeciálne nacistické jednotky, ktorých úlohou bolo vyvražďovať nepriateľov ríše na okupovaných územiach ), ktorí stáli za vyvraždením okolo dvoch miliónov ľudí ( z toho povraždili vyše 5 tisíc Slovákov a deportovali 9 tisíc slovenských Židov z územia Slovenska počas SNP. Stáli tiež za masakrami v Nemeckej, Ostrom Grúni, Kľaku a Kremničke. Na Slovensku vypálili 90 obcí a zanechali 211 masových hrobov. Treba tiež spomenúť, že pri masakrách asistovalo aj 130 Slovákov v službách SS v slovenskom oddiele Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“, ktorých viedol Nižňanský, ktorý si pokojne dožil v Mníchove ), bolo súdených len 200 z nich, z ktorých časť odišla iba s niekoľkoročnými trestami.
Časť veliteľov jednotiek Einsatzgruppen bolo súdených tribunálom s vojnovými zločincami v Norimbergu. Z celkového počtu 24 obvinených ich bolo 14 odsúdených na trest smrti, rozsudok však bol nakoniec vykonaný len na 4 z nich.
Jedna strategicky nezbytná válka, již Británie vedla přes deset let, byla po většinu času vedena v naprostém utajení. V lednu 1972 otevřeli čtenáři Observeru svůj deník a uviděli zprávu pod titulkem: „UK (Spojené království) bojuje v tajné válce v Zálivu?“ téhož dne přinesl Sunday Times podobný článek s otázkou: „Je Dhofar britskou přísně tajnou válkou?“ Britské jednotky, prozradily deníky, jsou zapojeny ve válce, v níž ománský sultán bojuje proti partyzánům v horách Dhofaru na jihu země.
Čtyři roky předtím donutila devalvační krize vládu Harolda Wilsona ke slibu, že britské síly budou staženy ze všech míst východně od Suezu do prosince 1971 – s jedinou výjimkou malé jednotky, jež měla zůstat v Hong Kongu. Teď chtěl článek Observeru vědět: „Stáhla Británie skutečně všechny své síly z Perského zálivu a Arabského poloostrova? Nebo britská vláda vede, tak jako Američané v Laosu, tajnou válku bez vědomí parlamentu a veřejnosti?“ Observer našel jednoho z předáků vzpoury, který řekl jeho reportérovi, že válka začala „výbuchem“ v zemi 9. června 1965, spuštěným tím, co popsal jako bídnou místní správu a „útlak ze strany Britů“. V době, kdy Observer a Sunday Times uveřejnily své první váhavé zprávy, Británie už byla ve válce v Ománu šest a půl roku.
Sultanát Omán, ležící na jihozápadním cípu Arabského poloostrova, hraničí na severu se Sjednocenými arabskými emiráty a na na západě a jihozápadě se Saúdskou Arábií a Jemenem. Země se také táhne podél Hormuzského průlivu, 33 mil široké vodní cesty, po níž se dostává na trh ropa z Perského zálivu. V 60. létech (20. stol.) přicházelo přes 60 % surové ropy západního světa ze Zálivu, s giantickými tankery, proplouvajícími Hormuzskou šíjí každých 10 minut. S plynoucí ropou místní ekonomiky vzkvétaly a stávaly se z nich významné trhy pro vyvážené britské zboží: Londýn se začal ještě více obávat o ochranu svých zájmů v oblasti i místních vládců, kteří je podporovali.
Po 19. a 20. století si Británie zachovávala kontrolu po sobě následujících ománských sultánů, aby zabránila jakékoli jiné koloniální mocnosti získat oporu v oblasti. Dosáhla toho jednoduchým prostředkem: penězi. Uprostřed 60. let dostával tyranský vládce země, sultán Said bin Taimur, přes polovinu svého příjmu přímo z Londýna. Teprve v roce 1967, kdy začala být poprvé čerpána ze země ománská ropa, začala země vytvářet většinu svého vlastního příjmu.
Británie dokonce i tehdy vykonávala nesmírnou kontrolu nad sultánem. Jeho ministr obrany a šéf zpravodajské služby byli důstojníci britské armády, jeho vrchní poradce byl bývalý britský diplomat a všichni vládní ministři byli až na jednoho Britové. Britský velitel ozbrojených sil ománského sultána se denně setkával s britským atašé pro obranu a jednou týdně s britským velvyslancem. Sultán neměl žádný oficiální vztah s jinou vládou než s britskou.
Oficiální britský postoj byl, že Sultanát Maskat a Omán je plně svrchovaný a nezávislý stát. pravda je, že to byla de facto britská kolonie. Jako takové byly po sobě jdoucí britské vlády zodpovědné za otřesné politické, společenské a ekonomické podmínky, jež sultánovi poddaní snášeli a jež tvořily a živily lidovou revoltu.
V polovině 60. let (20. století!) měl Omán jednu nemocnici. Míra kojenecké úmrtnosti tu byla 75 % a průměrná délka života kolem 55 let. Byly tu pouhé tři základní školy – jimž sultán často hrozil, že je zavře – a nebyly tu žádné střední školy. Výsledkem toho bylo, že pouhých 5 % populace umělo číst a psát. Neexistovaly tu telefony ani žádná jiná infrastruktura kromě řady starověkých vodních kanálů. Sultán zakázal všechno, co považoval za úpadkové, což znamenalo, že Ománci nemohli vlastnit rádia, jezdit na kole, hrát fotbal, nosit sluneční brýle, boty nebo kalhoty a ve studních nesměli používat elektrické pumpy.
Ti, kteří se provinili proti sultánovým zákonům, mohli čekat krutý trest. Docházelo k veřejným popravám. Podmínky v jeho věznicích – kde pákistánské stráže dostávaly rozkazy od britských dozorců – byly popisovány jako strašně, s velkým počtem vězňů spoutaných k sobě navzájem v temných kobkách, bez náležitého jídla a lékařské péče.
Ománci pohrdali – a zároveň se jich báli – sultánem i Brity, kteří jej drželi v postavení a tajně podorovali jeho politiku nerozvíjení. Nepřekvapuje, že sultán musel často apelovat na Brity, aby mu poskytli vojenské síly k ochraně před vlastním lidem.
V 50. létech (20. stol.) došlo k četným povstáním na severu země, jež byla potlačena britskými silami. SAS a RAF byly kritické k úspěšnosti těchto operací proti vzpourám. Například od července do prosince 1958 RAF podnikla proti povstalcům 1 635 bojových letů a shodila 1 094 tun of bomb a vystřelila 900 raket na ně, na jejich horské vesnice a na zavlažovací zařízení. Byl to více než svojnásobek váhy bomb, jež shodila Luftwaffe na Coventry v listopadu 1940.
Povstanie v provincii Dhofar
V roce 1966 vypuklo nové povstání na jihu země, mezi lidem v provincii Dhofar. V příštím roce, poté, co přežil pokus o atentát, odešel sultán se svou dhofariskou manželkou do paláce na pobřeží v Salalahu. Byl tak málo vidět, že mnozí z jeho poddaných nabyli přesvědčení, že je mrtvý a že jim to Britové tají.
Pro novou labouristickou vládu znamenal těsný vztah s klientským sultanátem ideologický problém. Labour party byla zvolena v roce 1964 s manifestem, jenž obsahoval závazek, že povede v rozvojovém světě novou „válku s nedostatkem“ a bude bojovat za „svobodu a rasovou rovnost“ ve valném shromáždění OSN. Vyvolalo by nesnesitelné ponížení, kdyby bylo vešlo obecněji ve známost, doma i v zahraničí, že Omán je poslední zemí, kde otroctví zůstávalo legální. Sultán vlastnil kolem 500 otroků. Odhadem 150 z nich byly ženy, jež držel ve svém paláci v Salalahu; o počtu jeho mužských otroků se říkalo, že jsou yzicky deformovaní krutostmi, jimiž trpěli.
Po povstáních v 50. létech byly ozbrojené síly ománského sultána reorganizované, s britskými poradci, výcvikem, vybavením a penězi. Do jejich řad vylo naverbováno více Ománců, ale všicni důstojníci byli Britové. Někteří byli „podporovaní důstojníci“, další byli takzvaní smluvní sůstojníci nebo žoldáci, kteří předtím sloužili v Ománu s britskou armádou nebo se rozhodli vrátit, aby dostali nějakou slušnou odměnu.
Zpočátku povstalci, jimž čelili v Dhofaru, byli arabští nacionalisté. Ale západně od Dhofaru leží Aden, z něhož byli Britové nucení se stáhnout na konci roku 1967, tváří v tvář stále násilnějším povstáním. Britská vláda byla nahrazena marxistickým státem, Jemenskou lidově demokratickou republikou, jež dostávala pomoc z Číny a Ruska. Od počátku roku 1968 se dhofarské národní povstání rozvíjelo do Čínou podporovaného revolučního hnutí s panarabskými ambicemi. Pro britské důstojníky ale byl nepřítele vždycky prostě adoo – arabští nepřátelé. Do konce roku 1969 se adoo zmocnili přístavního města Raysut, a počátkem následujícího roku kontrolovali většinu náhorních plošin a byli na dostřel základny RAF v Salalahu.
Nová ropná pole v poušti mezi Dhofarem a hlavním městem Muscatem začala vypadat zranitelně. Někteří v Londýně rozvíjeli ustrašenou středovýchodní dominovou teorii, v níž předpokládali, že Hormuzský průliv spadne pod komunistickou kontrolu.
Britská reakce byla nelítostná. „Vypálili jsme vzbouřené vesnice a postříleli jejich kozy a krávy,“ napsal jeden důstojník. „Jakékoli nepřátelské sbory, jež jsme dobyli, byly použity v Salalah souk coby užitečné poučení pro možné budoucí bojovníky za svobodu.“ Jiný důstojník vysvětloval, že na rozdíl od Severního Irska, kde se vojáci starali, aby se vyhýbali zabití nebo zranění těch, kteří nebojovali, je přesvědčený, že v Dhofaru nejsou žádní nevinní, ale jen adoo: „Jediní lidé v této oblasti – civilisté tu nejsou – jsou všichni nepřátelé. Proto můžete začít svou práci, ostřelování oblasti a opětování palby ručních zbraní, bez obav, že byste záhli nevinné.“
V odhodlání potlačit lidové povstání proti krutosti a bezohlednosti despoty, podporovaného a financovaného Británií, Brity vedené síly otrávily studně, vypalovaly vesnice, ničily úrodu a střílely dobytek. Během vyslýchání vzbouřenců rozvíjely mučící techniku, experimentovali s hlukem. Oblasti hustě osídlené civilisty byly měněny na zóny s nekontrolovanou palbou. Nelze se divit, že Británie chtěla vybojovat tuto válku v naprostém utajení.
Nebylo třeba se uchylovat k Zákonům o oficiálních tajemstvích (Official Secrets Acts) nebo k tzv. „D-notice systému“ (v Británii oficiální pokyn médiím zveřejňovat určité tajné informace; pozn. překl.) k utajení dhofarské války a nelístostného způsobu, jakým byla vybojována, před vnějším světem. Byly zapojeny dva jednoduché prostředky: žádní novináři nedostali povolení vstoupit do země, a nikdo ve vládě se o válce nezmiňoval. Například když Wilson zveřejnil zprávu o labouristické vládě v létech 1964-70, zmínil válku, již USA vedly ve Vietnamu, téměř dvěstěpadesátkrát. Válka již vedla jeho vlastní vláda v Ománu, nebyla zmíněna ani jednou.
Ačkoli Wilsonova vláda měla všechny důvody být citlivá k vojenské podpoře, poskytovala ji otroky vlastnícímu despotovi, jehož vláda se dala milosrdně popsat jako středověká, a byly tu i další důvody ji plně zahalit tajemstvím. Byla to éra, v níž rozvojový svět a OSN odmítaly kolonialismus, a arabský nacionalismus po celá desetiletí nabýval na síle. Bylo proto životně důležité pro důvěryhodnost UK na Středním východě, že jeho ruka měla v Ománu zůstat co nejvíce skrytá.
John Akehurst, velitel sultánových ozbrojených sil od roku 1972, naznačuje další důvod k tomu, proč si britská vláda nepřála přilákat pozornost ke své válce v Dhofaru: „Byli asi nervózní, že to začalo vypadat, že ji ztratíme.“ S jistotou od léta 1970 probíhala britská tajná válka tak špatně, že bylo voláno po zoufalých opatřeních.
Ománska ropa v rukách Britov
26. července ministerstvo zahraničí v Londýně oznámilo, že sultána Saida bin Taimura sesadil v palácovém převratu jeho devětadvacetiletý syn Qaboos bin Said. (https://www.theguardian.com/commentisfree/2011/mar/04/oman-sultan-qaboos-despot) ve skutečnosti byl převrat čistě britskou záležitostí. V Londýně jej naplánovala MI6 a státní zaměstnanci Ministerstva obrany a Ministerstva zahraničí, a uvedli jej do pohybu po volbách, jež vnesly Edwarda Heathe do Downing Street.
Nový sultán okamžitě zrušil otroctví, zlepšil zavlažovací infrastrukturu země a začal vydávat své ropné příjmy na své ozbrojené síly. Dorazily jednotky SAS, nejprve jako sultánova tělesná stráž, poté v síle dvou divizí, aby bojovaly s adoo. Nakonec se příliv otočil, novinářům byl dovolen vstup do země a v létě 1976 byla válka vyhraná.
Strategicky byla dhofarská válka jedním z nejdůležitějších konfliktů 20. století, protože vítězové mohli očekávat, že budou kontrolovat Hormuzský průliv a tok ropy. Tisíce lidí zemřely, Britové zvítězili a světla na západě zůstala rozsvícená. Dnes je válka stále předmětem studia na Fakultě společného velitelství ozbrojených složek a personálu (Joint Services Command and Staff College) v Británii. Ale díky způsobu, jakým byly informace o dlouhé kampani tak úspěšně potlačovány v době, kdy byla vedená, je všechno jen ne vytržená z paměti národa. Stejně jako britské války v Eritrei, Indočíně, Holandské Východní Indii a Borneu si ji v Británii pamatují jen ti, kteří ji vybojovali, a jejich rodiny.
Některé aspekty úlohy Británie v převratu a válce zůstávají hlubokým tajemstvím Britského státu. Wilsonova korespondence o Ománu, například, i korespondence jeho nástupce Heathe, má zůstat nepřístupná historikům i veřejnosti do roku 2021. V roce 2005 vydalo Ministerstvo zahraničí stručné memorandum, jež popisuje způsob, jímž se ministr obrany starého sultána, plukovník Hugh Oldman, chopil vedoucí úlohy v plánování převratu, jímž byl sesazen vládce Ománu, aby byl zabezpečen britský přístup k ropě a vojenským základnám v zemi. Dokument byl kvapně stažen – jeho vydání bylo podle Ministerstva zahraničí nešťastnou chybou.
História ľudových milícií, ktoré bojovali s talianskymi fašistami, obsahujúca zrod, rozvoj a koniec prvého protifašistického zoskupenia na svete – Arditi del Popolo (Oddiely ľudu). Koncom prvej svetovej vojny bola robotnícka trieda v Taliansku v období revolučného kvasu. Hoci robotníci a roľníci ešte neboli schopní vybojovať moc, v roku 1918 dosiahli od štátu rôzne ústupky: zvýšenie platov, osemhodinový pracovný čas a uznanie práva združovať sa. V roku 1919 sa na poloostrove odohralo 1 663 štrajkov, zatiaľ čo v auguste novo sformované hnutie zástupcov odborov v Turíne (predvoj robotníckych rád) podčiarklo nárast novej, pulzujúcej bojovnosti, ktorá čerpala svoju silu zo samostatnej schopnosti robotníkov organizovať sa okolo osloboditeľských hesiel a ktorá mala „veľký cieľ pripravovať ľudí, organizácie a idey v súvislej predrevolučnej kontrolnej operácii nato, aby boli schopní nehradiť zamestnávateľovu autoritu vo výrobe a nastoliť novú disciplínu v spoločenskom živote“.*
Vo Švajčiarsku prebehli parlamentné voľby, v ktorých uspela aj komunistická Strana práce Švajčiarska a taktiež si svojho zástupcu vybojovala antikapitalistická Spojená ľavica, ktorá utvorila v obvode Ženeva koalíciu so Stranou práce Švajčiarska, čo sa vyplatilo spomínaným ziskom ďalšieho mandátu pre antikapitalistickú ľavicu vo Švajčiarsku.
Vzdor-strana práce gratuluje svojim kolegom zo Švajčiarska k zisku dvoch mandátov.
Na začiatok odcitujem výrok pána poslanca Osuského, ktorý keď predkladal zákon o zločinoch komunizmu povedal aj tieto slová: „Je
pravda, že žijeme v dobe, keď sa pravda relativizuje, keď sa s pravdou
niekedy nakladá ako s onucou a keď sa lož pokladá za gavaliersky delikt.
Lož ale nemôže byť gavalierskym deliktom, ak sa jedná o
nespochybniteľné a verifikované pravdy,“ Aké vznešené slová by to boli, keby nevyšli z úst človeka, ktorý sám popiera zločiny kapitalizmu.
O prvej Československej republike sa učí ako o vzore demokracie,
neučí sa o biede pracujúcich o veľkej vlne vysťahovalectva, hladových
dolinách, neučí sa o streľbe do štrajkujúcich a protestujúcich, ktoré si
len v Československu vyžiadali vyše 200 obetí, neučí sa o perzekúcii
politicky aktívnych robotníkov.
Robotnícky hnev vykúpali v krvi
Strieľanie do protestujúcich robotníkov bolo po celej Európe v 20tých
či 30 tých rokoch úplné bežné. Zmasakrovaných boli takto desiatky tisíc
robotníkov po celej Európe. Kto vám hovorí o írskom hladomore, na
ktorého potlačenie Angličania nevyvinuli žiadne úsilie a tak od hladu
zomrelo vyše 1 a pól milióna Írov a ďalších 2,5 milióna sa ich muselo
vysťahovať, lebo ináč by zahynuli tiež.
Rok 1968 a revolta v Západnej Európe
Revolučný rok 1968 zasiahol aj Západnú Európu, kde jednotky NATO
potláčali jedno ohnisko revolty za druhým. Pracujúci začali preberať
fabriky pod vlastnú kontrolu. Miestne vlády používali na dobytie fabrík
poriadkové sily štátu, ktoré sa tak prakticky stali súkromnou armádou
v rukách najbohatšej oligarchie a ktorá skákala tak ako oni pískali.
Len v Taliansku následná represia, väznenie postihlo vyše 100 000
ľudí! V tých rokoch po každej demonštrácii v Taliansku zostávalo vždy
niekoľko mŕtvych demonštrantov. Stalo sa presne to, na čo celé tie roky
poukazujeme. Sloboda sa v kapitalizme končí vtedy, keď siahnete
vládnucej oligarchii na súkromné výrobné prostriedky. Vtedy systém
demaskuje svoju pravú tvár a vy zrazu čelíte od fyzického násilia až po
likvidáciu.
Kedy odhalia svojich agentov CIA, FBI, Mosad, SIS, MI6…
Obete kapitalizmu mali, tak isto svoje mená, svoje trpké osudy, no
ich smrť väčšine akosi uniká. Zverejňujeme členov ŠTB, no kedy zverejnia
západné štáty, či USA svojich agentov a svojich členov kománd smrti?
Izraelská, či americká tajná služba likviduje veselo ľudí aj v Európe,
na územiach cudzích štátov. Toto sú obete koho? Tie milióny ľudí boli
zabíjaní, mučení a prenasledovaní kapitalistickými režimami.
Žiadna Operácia Splitner Factor, ktorá bola riadená CIA, žiadne
procesy so západnými a americkými komunistami, vylúčenie komunistov z
vlády vo Francúzsku, Taliansku, podpora monarchistov v Gréckej
občianskej vojne, kde britské jednotky zabíjali partizánske skupiny
odporu. Hanebné bombardovanie Juhoslávie neprežilo viac ako 3 tisíc
ľudí.
Koloniálna éra európskych mocností a USA
USA, Španieli, Portugalci, Briti, Francúzi stoja za vyvraždením 100
miliónov domorodých Indiánov v Severnej, Strednej a Južnej Amerike.
Američania vyvraždili 60 miliónov bizónov, aby vyhladovali indiánske
odbojné kmene.
Obchod s otrokmi neprežilo 15 miliónov ľudí. Briti používali proti
odbojným národom genocídne praktiky. Umelo vyvolávali hladomory, ktorým
napr. len v Indii podľahlo počas koloniálnej éry vyše 30 miliónov Indov.
Pri potláčaní búrskeho odporu v Afrike vymysleli Briti koncentračné
tábory v ktorých zahynulo 30 000 Búrov. Belgičania nijak nezaostávali za
inými mocnosťami a ich krvavú vládu v Belgickom Kongu neprežilo 10
miliónov miestnych obyvateľov.
Francúzi pri dobíjaní Alžírska zmasakrovali 300 000 Alžírčanov a
v alžírskej vojne za nezávislosť, ktorá sa rozpútala po 2. sv. vojne
zabili vyše 1 milión obyvateľov tejto krajiny. V Afrike brutalita
a potláčanie národnooslobodzovacích hnutí zo strany Francúzska stála
vyše milióna Afričanov životy.
Latinská Amerika, pokusný králik Američanov
V Latinskej Amerike Spojené štáty americké a západné veľmoci
vyzbrojovali, pomáhali a finančne zásobovali eskadróny smrti, ktoré po
celej Latinskej Amerike rozsievali smrť. Vyprovokovali množstvo
prevratov a občianskych vojen v tých krajinách Latinskej Ameriky, kde sa
k moci demokratickou cestou dostali pokrokové, socialistické, či ľudové
hnutia, strany, či prezidenti.
Argentína- 30 tisíc mŕtvych, Brazília, Salvador – 80 tisíc mŕtvych,
Nikaragua – 80 tisíc mŕtvych, Peru, Bolívia, Venezuela, Chile,
Portoriko, Panama či Guatemala -200 tisíc mŕtvych. Tieto krajiny zažili
na vlastnej koži, ako vyzerá demokracia „made in USA“. Všetko sa to
robilo s cieľom udržať kapitalizmus v týchto krajinách. Za éry Reagana
sa prevalila na verejnosť aféra Írán-Contras, kde sa okrem iného zistilo
aj to, že CIA aktívne napomáhala pašovaniu niekoľkých ton kokaínu
z Nikaraguy do USA.
Kolumbia
Vláda v Kolumbii dostáva viac než štedré finančné prostriedky z USA
a v tejto krajine zmizne bez stopy ročne niekoľko tisíc študentských,
odborárskych, občianskych a politických oponentov súčasnej vlády.
Mexiko
Drogová vojna si za roky 2006- 2016 vyžiadala už vyše 60 000 mŕtvych
Mexičanov. Dovolím si povedať, že títo ľudia sú obeťami kapitalizmu,
lebo práve tento systém drží Mexiko v obrovskej chudobe a z toho pramení
moc drogového priemyslu.
Chudobní Mexičania potrebujú uživiť svoje rodiny a veľakrát jedinou
možnosťou je pracovať pre drogové kartely. Jedine takto môžu zabezpečiť
ako taký život pre seba a svoje deti. Títo ľudia sú k tomuto dohnaní
systémom, ktorý im nedokáže zabezpečiť dôstojné živobytie, prácu,
dôstojné sociálne podmienky a stabilitu.
Afrika
Afrika, ďalší kontinent, ktorý zažil západnú a americkú koloniálnu
a neokoloniálnu politiku v praxi. Juhoafrická republika a jej vládny
apartheid bielej menšiny udržiavali tak dlho pri živote práve západné
veľmoci. Nelson Mandela by nám k tomu istotne niečo vedel povedať.
Juhoafrická vláda mala prsty aj v občianskej vojne v Angole, ktorá si
vyžiadala pol milióna mŕtvych. Vojna v Mozambiku 1 milión obetí, Rwanda 1
milión obetí. Najbrutálnejší africkí diktátori, ktorých sadizmus
a genocídne praktiky obleteli svet sa držali pri moci vďaka svojmu
spojenectvu so Západom.
Občianska vojna v Kongu, ktorá si vyžiadala už viac ako 6 miliónov
obetí, je vojnou vládnych síl a západných korporácií, s tichým súhlasom
západných mocností proti kmeňovým hnutiam, ktoré si chránia svoje
domovy nemilosrdne ničené pre bohaté nerastné náleziská. Vo vojne
v delte Nigeru, kde sú bohaté náleziská ropy sa zúčastňuje aj taká známa
spoločnosť, akou je Shell. Shellka si najíma žoldnierov, ktorí
systematicky vraždia a vyháňajú miestnych obyvateľov. Nie nadarmo sa
hovorí africkým diamantom krvavé, lebo práve z ich predaja africkí
diktátori financujú svoje armády a nakupujú zbrane.
Ázia
Málokto vie, že tak nenávidených Červených Khmérov v Kambodži
financovali a vyzbrojovali tajne USA, ktoré ich využívali v boji proti
tak z ich strany nenávidenému Vietnamu, ktorý uštedril USA veľkú
vojenskú blamáž. Málo zdôrazňovaným faktom tiež zostáva, že
bombardovanie Kórey, Vietnamu a Kambodže zo strany USA, stála tieto
krajiny vyše 5 miliónov civilných obetí.
Indonézia – V decembri roku 1975 dal diktátor Suharto príkaz na
obsadenie Východného Timoru a 12. novembra 1976 vyhlásil jeho
pripojenie k Indonézii.. Jeho armáda vo vojenských operáciách v Papue,
Acehu a vo Východnom Timore zabila okolo 300 000 ľudí. Suhartov režim má
na svedomí vyvraždenie okolo 1 000 000 stúpencov komunizmu a oponentov
režimu, plus 300 000 mŕtvych Východotimorčanov a ďalších ostrovanov.
Arabský svet
Arabské diktátorské režimy v Egypte, Tunisku, Jemene…sa držali pri
moci vďaka veľkej podpore zo Západu a USA. Egypt, Tunisko, Jemen,
Alžírsko…dostávali obrovské finančné a vojenské dotácie z USA a Západu.
Západ sa mlčky celé roky prizeral, ako je krvavo potláčaná jedna arabská
revolúcia za druhou. Alžírsky režim za posledné roky zmasakroval cez
200 000 svojich obyvateľov. Západ mlčal. Palestína a Libanon len pred
nedávnom zažili besnenie izraelských vojsk. Od roku 1947 Izrael zabil
viac ako 30 tisíc Palestínčanov a 4 milióny ich z krajiny vyhnal.
Blokáda Gazy, či nerešpektovanie bezpečnostných rezolúcií OSN zo strany
Izraela, je ďalším smutným faktom.
Iracká a afgánska realita
Počas embarga, ktoré nariadilo OSN zahynulo kvôli hladu 1 milión
Iračanov z toho bolo pol milióna detí. Od invázie USA do tejto krajiny
až pod dnešný deň zahynulo viac ako milión 200 000 tisíc Iračanov.
Americké dobrodružstvo v Afganistane neprežilo 30 tisíc Afgáncov.
Aj vďaka kapitalistickému systému, ktorý až priepastne otvára
sociálne nožnice, rozdiel medzi bohatými a zbytkom ľudstva rastie do
enormných rozmerov, tak ako aj rozdiel medzi vyspelými štátmi
a krajinami tretieho sveta, devastácia životného prostredia ktorú
poháňa modla konzumu (dieťa kapitalizmu), tak všetky tieto príčiny stoja
státisíce ľudí po celom svete ročne životy.
O tom aký je dnešný kapitalizmus úžasný hovoria aj tieto čísla:
Každú minútu zomrie na svete 17 detí kvôli podvýžive a chorobám. 1,2
miliardy ľudí žije v extrémnej chudobe, teda zo sumy menej ako jeden
dolár na deň,
viac ako miliarda ľudí pije znečistenú vodu,
viac ako 100 miliónov detí nemá šancu chodiť do školy,
počas tehotenstva alebo pri pôrode zomiera ročne 500 000 žien, väčšina z nich v rozvojových krajinách,
860 miliónov dospelých nevie písať a čítať,
3 miliardy ľudí, žije za menej ako 2 doláre denne,
54 krajín je dnes chudobnejších ako v roku 1990,
najbohatšie 1% ľudí má väčší príjem ako najchudobnejších 57%,
1,3 miliardy ľudí nemá prístup k nezávadnej vode,
800 miliónov ľudí je podvyživených,
každoročne zomrie 8 miliónov ľudí iba preto, že sú príliš chudobní, aby prežili,
1600 matiek denne zomiera v dôsledku pôrodných komplikácii,
6 500 Afričanov každodenne zomiera na predchádzateľné a liečiteľné
choroby a kvôli nedostatku liekov (ktoré si my môžeme kúpiť v hociktorej
lekárni),
Je naozaj schyzofrenické, keď niekto bez mihnutia oka dokáže vyrátať
obete “komunizmu“ a na druhej strane odmietne uznať obete kapitalizmu.
Keď sa riadi formulkou, čo socialistický režim, to pripočítanie ku
súhrnnému počtu obetí “komunizmu“, tak to isté musí aplikovať aj na
druhej strane, čo kapitalistický režim, to počet obetí kapitalizmu, ale
ako vidíme táto formulka u nich neplatí.
Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.SúhlasímNesúhlasím
