Archív kategorií: Z domova

Spoločnosť Apple platí v Európe smiešne dane: 4/5 daňového zaťaženia je na pleciach pracujúcich

Napísané , autor:

Nadnárodné korporácie si robia s nami čo chcú.  V prípade Apple to platí naozaj do písmena, no smutným faktom tiež ostáva, že veľakrát im tieto machinácie umožnia skorumpované kapitalistické vlády, kedy aj samotné Írsko určilo Applu také smiešne dane, že v roku 2014 – z 1 milióna eur zisku zaplatil Apple iba 50 eur…, čiže Apple mal v Írsku v roku 2014 daňové zaťaženie vo výške- 0,005 percenta.. počujete dobre… a držte si klobúky, Apple malo za rok 2015 tržbu 234 miliárd dolárov, z toho 50 miliárd z Európy.

O daňových špekuláciách

K tomu si musíme pripočítať aj to, že Slovensko prichádza vďaka daňovej „optimalizácii“ cez daňové raje nadnárodných gigantov pôsobiacich u nás o riadne tučné príjmy do štátnej kasy. Najväčšie nadnárodné giganty ako Google, Apple, Amazon ( a to je len fliačik z celkového množstva takýchto spoločností ) platia prakticky mizivé dane len z malej časti svojho zisku a ako si vedia popresúvať svoje miliardové zisky cez rôzne daňové raje a vyhnúť sa tak zdaneniu.

Tu krásne môžete vidieť, že tie najbohatšie spoločnosti na svete sa vďaka takýmto “daňovým optimalizáciám” a daňovým rajom vyhýbajú zdaňovaniu a keď nejaké dane aj platia, tak sú to len totálne smiešne sumy. Veď napr. spoločnosť Apple mala zisk na úrovni 34 miliárd USD a vďaka fiškálnym operáciám medzi daňovými rajmi to spravila tak, že platila dane len zo sumy 2,5 miliardy USD, čo je totálny výsmech… Práve proti daňovým únikom musia štáty EÚ zatlačiť spoločne.

Takže o čom je táto nenažranosť týchto gigantov, pri tak obrovských ziskoch Apple má nastavené také smiešne dane v Európe, že sa až zastavuje rozum… a nás budú presviedčať, že tento systém je spravodlivý… áno je, ale iba pre hŕstku najbohatších, ktorí budú zarábať ešte viacej a my sa budeme prepadávať do ešte väčšej mizérii… dokedy…?

To, že štátne rozpočty európskych krajín napĺňajú zo 4/5 obyčajní pracujúci je smutným faktom toho, že na koho hlavu nakladá kapitalistický neoliberálny systém najväčšiu záťaž. Ešte v 50-tych a 60-tych rokoch 4/5 všetkých daní pre západné kapitalistické štáty platili najbohatší ľudia a korporácie. Ako vidíte, za pár desiatok rokov sa vďaka neoliberalizmu všetko zmenilo. Oligarchia si to skvele naplánovala a dnes platia najbohatšie korporácie a spoločnosti do rozpočtov štátov mizivé almužné, napriek tomu, žeby mali platiť väčšinu daní a aspoň čiastočne tak vracať niečo obyvateľom krajín, kde robia biznis.

Najbohatšie korporácie dostávajú dlhé roky daňové prázdniny, dostávajú rôzne stimuly, výhody, platia smiešne dane, alebo presúvajú sa do daňových rajov, alebo využívajú rôzne daňové machinácie v rozvojových krajinách, aby tak platili iba zlomok toho, čo reálne majú platiť. Takýchto prípadov sú po celom svete státisíce. Boháči proste vedia zarobiť a s prepáčením vydrbať v kapitalizme so všetkým.

Sami dobre viete, keď my obyčajní pracujúci nezaplatíme čo i len malú splátku, čo máme hneď na krku, ako si nás vedie vymačkať… Tak ešte nám niekto bude tvrdiť, že veľké korporácie sú tu pre blaho obyvateľov krajín kde pôsobia…nebuďte smiešni… my sme tu len na to, aby sme plnili ich vrecká a ešte sa im klaňali, že nám dali smiešne zúfalo malé almužne vo forme výplaty, pričom úzka hŕstka vlastníkov, manažérikov, akcionárov si z potu našej práce pakuje kontá a nevie, kde také kvantá peňazí investujú….

O tom ako Apple platí smiešne dane v Európe sa dočítate TU:

Miroslav Pomajdík- podpredseda hnutia Socialisti.sk

Pochopiť podstatu kapitalizmu, ako funguje, kto v ňom vládne a podľa toho nastaviť boj pracujúcich: Štrajky, protesty, solidarita, organizovanosť a jednota sú našimi zbraňami!

Napísané , autor:

Už od malička nám vštepujú, že kapitalizmus je zatiaľ to najlepšie zradenie, aké sme si mohli želať. Kapitalizmus prešiel od svojho vzniku množstvom etáp. Začínal ako progresívna alternatíva voči feudalizmu.

Čo sa však jeho príchodom zmenilo ?

Neobmedzená moc aristokracie prešla v mnohých prípadoch do rúk novovznikajúcej buržoázie. Feudalizmus padol, no otroctvo nie. Dostalo len novú podobu, čiže novú legitimitu. Kapitalizmus sa vo svojom začiatku  najviac podobal poučkám z Hayekových kníh. Štáty negarantovali svojim pracujúcim žiadne sociálne výhody. Neexistovala ani minimálna sociálna sieť. V baniach pracovali v katastrofálnych podmienkach aj 8 ročné deti. Pracujúci žili iba z toho, čo dostali od zamestnávateľa a to bolo mizerne málo aj na prežitie pre jedného človeka, nieto pre celú rodinu.

Musíme si uvedomiť, že väčšina žien bola v domácnosti, čiže bez akéhokoľvek stáleho príjmu. Štát plnil funkciu nočného strážnika, presne ako si to predstavujú neoliberálni fanatici. Zdravotné poistenie, dôchodok, vtedy nepoznané slasti. Nastúpiť na cestu neoliberálneho kapitalizmu znamená vrátiť sa do nedávnej odstrašujúcej minulosti. Až zjednotené robotnícke hnutie zreformovalo kapitalizmus do dnešnej podoby. Stálo to však priveľa krvi. Demonštrácie, štrajky, revolúcie a kolektívne vyjednávanie boli jedinou zbraňou pracujúcich. Žiadne liberálne voľby im nepriniesli požadovanú zmenu. Jediná cesta bola triedna konfrontácia, iba tohto sa báli buržoázne elity a jedine toto na nich platí aj dnes.

Raz za štyri roky prichádzame k urnám a tešíme sa na zmenu…

Tento systém je taký dokonalý, že vo vyspelom svete k voľbám nechodí zhruba polovica národa. Rezignovali a to práve mocní tohto sveta chcú, demoralizovaných pracujúcich, čo rezignovali na boj za svoje práva. Strany a politici sa stále menia, no podstata zostáva- vláda buržoázie, čiže bohatých vlastníkov kapitálu. Tu sa všetko začína a končí. Volič si môže vybrať medzi množstvom strán, ktoré však majú jedno spoločné. Deklarovali, že neohrozia panujúci systém.

Čiže v liberálno-demokratických voľbách si vyberáme rovnaký produkt, zabalený v inom obale. Je to isté, ako keď si v obchode chceme kúpiť horalku. Vyberáme si z množstva horaliek, ktoré však vyrábajú rôzne spoločnosti, sú zabalené v rôznych obaloch, majú v sebe rozličný podiel čokolády a mliečnej náplne, ale stále sa jedná o horalku. Sloboda končí vtedy, keď zaútočíte na panujúci systém. Systém kapitálu a kapitál takúto slobodu netoleruje. Prichystajte sa na to najhoršie, nie však od nadnárodnej buržoázie, ale od vlastného štátu, ktorý použijú na vaše umlčanie. Štát a jeho represívne zložky sa stávajú miestnou súkromnou strážnou službou korporácií.

Množstvo analytikov sa celé roky vysmieva Marxovi, že jeho teória zlyhala. Marx tvrdil, že kapitalizmus sa začne rútiť, keď sa dostane do svojej monopolnej globalizovanej podoby. Marx sa mýlil v tom, že sa nazdával, že táto forma kapitalizmu prichádza už za jeho života. To ešte netušil, že to, čo kapitalizmus práve prežíval, bola transformácia na národný, štátny kapitalizmus s minimálnym množstvom globalizovaného kapitálu. Krízy v dnešnej dobe, ktoré sa periodicky opakujú stále v kratších intervaloch, sú prvou lastovičkou Marxovej teórie zlyhávania globalizovaného monopolného kapitalizmu.

Musíme si objasniť, čo znamená formovanie národného, či štátneho kapitalizmu

Bolo to obdobie, kedy sa v štátoch upevňoval národný kapitál a národná buržoázia. Po upevnení národnej buržoázie začala fáza globalizácie kapitalizmu. Globálny monopolizovaný kapitalizmus. V tejto etape práve žijeme. Kapitál, čiže aktíva, cenné papiere, peniaze, akcie….obletia celý svet behom pár sekúnd. Peniaze robia peniaze. Špekuláciami na burzách vzniká fiktívny kapitál. Laicky by sme mohli povedať, stačí vám, aby ste mali určité aktíva, informácie a dokážete behom sekundy zarobiť miliardy. Nikdy ste nič nevyrobili, nič nepredali, no zarábate a v astronomických sumách! Nikto vás nikdy nezdaní a pred dodatočným zdanením sa môžete chrániť ukladaním peňazí do daňových rajov. Tam sa nikto na nič nepýta.

Padajú aj posledné prekážky na jeho šírenie. Nadnárodné korporácie diktujú podmienky. Národné štáty sa stávajú  vazalmi a vlády fungujú len ako predĺžená ruka nadnárodných korporácií. Všetkých účinných nástrojov regulácie kapitálu sa už dávno vzdali a vlády, či organizácie snažiace sa o zmenu tohto stavu sú terčom prevratov, či zákulisných ťahov, ktoré ekonomickými, či militaristickými pákami zlomia odpor. V dobe národného kapitalizmu mohli zlomiť odpor domácej buržoázie vlastniacej všetok kapitál domáce národné vlády.

Globalizácia však priniesla do štátov nadnárodný kapitál, ktorý sa dá zlomiť jedine nadnárodne

Nadnárodný kapitál nedokáže poraziť jediný socialistický štát. Je to ako v tej rozprávke o zlom drakovi, dokým neodseknete všetky hlavy, drak vás stále môže zožrať. Domáca buržoázia si bola toho veľmi dobre vedomá a tak začala vytvárať po celom svete množstvo svojich odbočiek, či pobočiek, tak sa drak z jednej hlavy rozšíril o mnohé ďalšie.

Internacionalizmus je nástrojom pracujúcich, iba táto cesta dokáže poraziť monopolný globalizovaný kapitalizmus. Bez koordinácie triednych bojov v každom štáte nedokážeme nič. Vybojujeme len jednu víťaznú bitku v jednom štáte, tá však pod ťarchou globalizovaného útoku nadnárodného kapitálu nezmôže nič. Dokážeme vybojovať bitky, no nie vojnu. Nadnárodná buržoázia to pochopila, kedy to pochopíme aj my?

Musíme začať rozmýšľať globalizovane, musíme sa vžiť do ich role, ako rozmýšľajú, čo robia , ako kooperujú svoj boj a všade tam musíme udrieť aj my. Demokracia sa pre nich končí pred bránou fabriky. Volia snáď zamestnanci  nadnárodných korporácií svojich šéfov, svoje predstavenstvo? NIE ! Tam demokracia neplatí, ako potom môžeme hovoriť o demokratickom režime v našej spoločnosti, keď väčšinu života prežívame v diktatúre oligarchie ?

Zamyslite sa, čo všetko ovplyvňujete svojim demokratickým právom a porovnajte to stým, čo ovplyvňuje váš každodenný život? Zistíte, že vaša demokracia je len nádhernou fraškou, pochopíte, že žijete v spoločnosti, v ktorej nerozhodujete skoro o ničom.

Miroslav Pomajdík- podpredseda Socialisti.sk 

Je dnes triedny boj pracujúcich minulosťou? Boháči, buržoázia, oligarchia si presadzujú svoje ciele, no nám to upierajú…

Napísané , autor:

Kedysi jasné pomenovanie triedne zápasy, nahradila formulka- sociálne konflikty, sociálne nepokoje. Znie to lepšie a nieje to také do očí bijúce, ako keby sa veci pomenovali jasným menom a to triedny boj, či triedny zápas. Toto slovo sa dnes už nenosí a je prejavom akéhosi archaizmu. Kto nebodaj hovorí o triednom boji, je hneď branný na zodpovednosť, v tom lepšom prípade Vás obvinia z toho, že ste akýsi pobláznený marxista, či boľševik a však formulku triedny boj začína používať rada ľudí, ktorých by sme len ťažko mohli považovať za ľavičiarov a to tobôž nie za komunistov.

Neoliberálna schéma zažíva obrovský pád, jej dogmy sa rúcajú a tým sa na svetlo sveta dostáva všetko svinstvo, ktoré držalo po kope tento dravý nesociálny egoistický systém. Triedny boj tu bol vždy a vždy aj bude, len forma boja a nástroje sa menia, podstata zostáva.

Pokračovať v čítaní →

Magda Vášáryová, preslávená kinematografiou za socializmu tvrdí, že po roku 89 boli naplnené sny všetkých predchádzajúcich generácií…

Napísané , autor:
Pripomeňme si niekoľko viet Magdy Vášáryovej, niekdajšej členky SDKÚ a neúspešnej kandidátky na prezidenta, ktoré predniesla v jednom rozhovore. Tu sú jej skvostné výroky, nad ktorými bežný človek nevie, či sa ma smiať, alebo plakať: „Ještě je třeba, abychom začali být pyšní na to, čeho jsme dosáhli. Protože my jsme toho po roce 1989 dosáhli moc. Splnili jsme sny všech předešlých generací. A nejen nějaká naše elita – týká se to každého z nás, od lidí, kteří se starají o čistotu ulic, až po vzdělance…,“ povedala pre lidovky.cz. Celý rozhovor si môžete prečítať TU: http://www.lidovky.cz/magda-vasaryova-bojim-se-slabochu-dl0-/lide.aspx?c=A151015_194957_lide_ELE . Samozrejme, v tomto rozhovore tých perličiek nájdete omnoho viac.
 
Sami posúďte, ako boli naplnené sny všetkých predchádzajúcich generácií a ako sa z kapitalistického „úspechu“ a „blahobytu“ tešia všetci z nás… Je to až neuveriteľné, čítať toľko demagógie v tých niekoľkých vetách, ktoré vyslovila Vášáryová. Neviem, či táto pani bola niekdy medzi obyčajnými pracujúcimi na Slovensku, ktorí sa každý mesiac strachujú, či z tých mizerných výplat budú mať na uživenie svojich rodín.
Je zjavné, že keď sa niekto celý život pohybuje iba medzi smotánkou a oligarchiou, tak má o živote nás bežných pracujúcich v kapitalizme zidealizovanú predstavu, veď keď sa tak úžasne má slovenská smotánka a boháči, tak určite sa majú asi aj tí pracujúci podobne. Nemyslím si však, že to je jej nevedomosť, je to jej zbožné želanie, ako si ona predstavuje, ako by to malo v tom kapitalizme akože vyzerať, no my vieme, že to takto v kapitalizme vyzerať nikdy nebude. Ona však nemôže predsa priznať, aká je bezútešná realita bežných ľudí v kapitalizme, lebo tým by poprela celý ten podvod o blahobyte všetkých z nás v dnešnej dobe, ktorú tak od 89 všade ona a jej podobní nekriticky šíria.
 
Čo dodať na záver. Magda Vášáryová sa za socializmu objavovala v množstve natočených filmov, bez kvalitnej socialistickej kinematografie, by dnes nikto nevedel, kto je táto pani. Za socializmu si pekne hrala, žila si dobrý život, preslávila sa a stala sa slávnou a teda po 89 roku mohla z tejto popularity ťažiť, čo jasne využila, no zrazu sa z nej stala zúrivá antikomunistka, ktorá nenávidí všetko socialistické…
Nie je sa čomu čudovať, veď takých príkladov, lojálnych ľudí na teplých miestečkách a po prevrate horlivých antikomunistov, tu máme desaťtisíce. Pokrytectvo, ako sa len tak nevidí. Ako však máte veriť antikomunistickým a protisocialistickým slovám z úst ľudí, ktorí za socializmu toho pre seba vyťažili čo sa dalo… takým asi len poťukať na čelo, keď vám ovšem skôr nepríde nevoľno z toľkého ľudského pokrytectva a pre pokoj žalúdku, ich z ďaleka obídete. Nezaslúžia si nič iné, ako našu ignoráciu…
Miroslav Pomajdík- podpredseda Socialisti.sk 

Zabudlo už Slovensko na to, ako sa SaSkárom málili poslanecké platy: Kedy si aj pracujúci vo fabrike odhlasujú vyšší plat?

Napísané , autor:

Naozaj sme už na Slovensku zabudli, ako poslanci za SaS vyplakávali, že za svoju údajnú prácu málo zarábajú. Plakali, že topmanažéri v podnikoch zarábajú aj 10 000 € a plat poslanca je pre nich absolútne smiešny… Vraj tu chcú dotiahnuť šikovných ľudí, ktorí niečo vybudovali. Pracujúci, ktorí nezarábajú 10 tisíc EUR, ale len úbohý zlomok z tejto sumy – boli pre pani poslankyňu Cigánikovú ťuťmáci, ktorí asi nemajú čo v NR SR hľadať…

Takéto správanie bolo a je pre nás otvorenou drzosťou a výsmechom do tváre. Neviem aká bola a je vaša motivácia sedieť v NR SR, ak sa vám máli, tak sa vráťte do svojich firiem a poberajte svojich 10 000 € mesačne pre vaše špeciálne žalúdky a nadľudské potreby. Verte, že keď odídete, my to ani nepocítime. Naša motivácia je úplne iná než tá vaša. Naši predchodcovia sa nepýtali, koľko budú zarábať, naši predchodcovia položili za obyvateľov našej krajiny i život, organizovali povstanie, boli väznení v kapitalistických a fašistických žalároch a to všetko BEZPLATNE – pretože pre nich “sloboda” a ani “solidarita” neboli len prázdne slová.

A keďže naše hnutie má úplne inú motiváciu, prečo chce vstúpiť do NR SR, vždy sme jasne hovorili, že zastupiteľ od nás by si nechal iba takú výšku z platu, ktorá sa rovná priemernej mzde bežného pracujúceho človeka a ostatok by sme vkladali do špeciálneho sociálneho fondu, z ktorého by sme podporovali pracujúcich. Lebo my robíme politiku pre ľudí a nie pre peniaze. Veľmi dobre si pamätám, ako predseda SaS Sulík počas vašej krátkej vlády navrhol udeliť poslancom odmeny za “ušetrenie peňazí” – a ako ste ich ušetrili? Sociálnymi škrtmi !!! Ľudí ste okradli a okradnuté peniaze ste si chceli rozdeliť na odmenách. Odmeňovali ste sa za zbedačovanie.

Mám vážny problém so SaSkárskymi tvrdeniami o topmanažéroch, ktorých treba dotiahnuť do parlamentu. Mám aj vážne pochybnosti o charakteroch takýchto “topmanažérov”. Topmanažér robí všetko pre prachy, nie preto, že chce niekomu dobre. Kam tí vaši „topmanažéri“ dotiahli za vášho bačovania štátne podniky, o tom ani netreba diskutovať. Už nehovoriac o prípadoch, kedy bola účelovo vydokladovaná strata, aby sa taký podnik predal za pár šupov.

“Topmanažér” – to je taká karikatúra malomeštiaka, často krát arogantný človek bez charakteru, požierajúci všetky výhody svojho postavenia. Nezaujímajú ho ani pracujúci a ani podnik, pokiaľ z toho nič nemá. A teraz si predstavte, že ho posadíte do NR SR – komu sa bude zodpovedať? Bude niesť nejakú zodpovednosť za svoje činy? Rozhodne nie, bude na nás kašlať a poberať za to veľké peniaze. Buďte radi, že máte vôbec to čo máte. Pri troške humoru nám môžete poslať anonym do redakcie časopisu, napíšeme váš príbeh vykorisťovaného zbedačeného poslanca – možno sa vám vyzbierame v rámci fondu solidarity, alebo pošleme nejaký balíček ?

Až keď si pracujúci na dielni budú môcť odhlasovať výšku platu, až potom sa bavme o vašom navyšovaní. Som presvedčený, že ten kto chce dobre svojim obyvateľomu nefňuká, že sa mu mália tie tisíce a chce aspoň 5 ciferné číslo na výplate. Ten, kto chce dobre obyvateľom krajiny, ten bojuje za jeho práva celý svoj život, bez ohľadu na to, či sedí v parlamente, alebo v práci.

Stanislav Pirošík- Člen vedenia Socialisti.sk 

“Veselá situácia” v prvej Československej republike (1918—1938)

Napísané , autor:

Vytrvalo nás presviedčajú, že prvá Československá republika bola úplným rajom pre pracujúcich, len lenivá lúza, čo nechcela robiť, sa mala zle…. Svoje tvrdenie zdôvodňujú tým, že ČSR bola v prvej desiatke najrozvinutejších krajín sveta. Úplné ignorujú skutočnosť, že ČSR, hoci trvala len 20 rokov, bola za ten čas postihnutá troma hospodárskymi krízami, pričom posledná kríza nebola ani ukončená, ale len prerušená 2. svetovou vojnou. Už len táto skutočnosť, by mala vyvolať aspoň maličké pochybnosti o údajnom blahobyte.

„Kapitalistickú ekonomiku ČSR zasiahli tri hospodárske krízy. Prvá bola už krátko po prvej svetovej vojne a to v rokoch 1922—1923, druhá, mimoriadne ťažká kríza bola v období 1929—1933, tretia sa začala roku 1937 a bola prerušená druhou svetovou vojnou.

Osobitne ťažký priebeh mala kríza v rokoch 1929—1933. Pokles objemu výroby dosiahol najnižší bod v marci 1932, keď mesačný objem výroby klesol na 56,1 % úrovne roku 1929. Najväčší ročný pokles nastal roku 1933, v ktorom ročný objem výroby dosiahol iba 60,2 % úrovne predkrízového roku 1929 — výroba teda poklesla prakticky o 40%. Niektoré odvetvia priemyslu však boli postihnuté ešte katastrofálnejšie. Napríklad výroba ťažkého priemyslu poklesla o vyše 70 %, výroba sklárskeho priemyslu o 45 % a pod. Mimoriadne ťažko bolo postihnuté Slovensko a slovenský priemysel. Roku 1934 nepracovala na Slovensku ani jedna huta, ani jedna vysoká pec.

V celom Československu bolo počas krízy zatvorených 1800 tovární, 50 000 obuvníckych živností, 20 000 krajčírskych dielní atď. Zo 160 cukrovarov bolo zlikvidovaných 40, z 21 vysokých pecí bolo zastavených štrnásť. Ceny poľnohospodárskych výrobkov poklesli o 40 % až 60 %, takže čistý peňažný výnos z jedného hektára poľnohospodárskej pôdy sa prudko znížil. Iba v rokoch 1932—1933 exekučne zabavili 1 750 000 majetkov pre nezaplatené dlhy.

V rokoch krízy sa kapitalistickej československej ekonomike osobitne ťažko vypomstila jej veľmi silná závislosť od zahraničných trhov. Celý československý export sa prakticky zrútil. Ak úroveň československého vývozu roku 1929 pokladáme za 100, roku 1933 poklesla na 29. Likvidácia značnej časti výrobných zariadení, rozpad zahraničného obchodu a ďalšie dôsledky krízy sa odzrkadlili v prudkom raste nezamestnanosti, roku 1929 bolo nezamestnaných 41 000 osôb a vo februári 1933 bolo už 920 000 úradne registrovaných nezamestnaných. Značná časť nezamestnaných však nebola úradne registrovaná, takže sa odhaduje, že celková nezamestnanosť dosiahla vyše 1 200 000 osôb, z toho bolo zhruba 50 000 príslušníkov inteligencie.

Pochopiteľne, poklesli aj mzdy a platy tých pracujúcich, ktorí sa v zamestnaní udržali. Odhaduje sa, že tento pokles spolu so stratami drobných živnostníkov tvoril od roku 1929 do roku 1934 stratu okolo 50 mld. korún. Roku 1934 poklesli priemerné mzdy oproti roku 1929 o 18,5 %.
Súčasne sa však zvýšilo úsilie kapitalistov o kapitalistickú racionalizáciu a intenzifikáciu práce. Vynucovali si zrýchlenie pracovného tempa a prácu nad čas. Objem investícií do výrobných zariadení pritom prudko poklesol, zatiaľ čo objem výroby na jedného robotníka sa zvyšoval.

Kríza sa vyznačovala vleklosťou, kapitalistická ekonomika dlho nebola schopná prekonať krízu. Po roku 1934 nastalo síce určité mierne oživenie, ale ešte roku 1938 dosiahol objem výroby len 95 % úrovne z roku 1929. Takisto len pomaly sa prekonávali ťažké sociálne dôsledky krízy. Ešte roku 1935 mali dve tretiny poistených robotníkov denné mzdy menšie než 18 korún a denná mzda polovice zamestnaných žien nepresahovala 10 korún. Pri poklese miezd sa ceny niektorých potravín vôbec neznížili. V uvedených krízových rokoch klesla spotreba tuku o 24 %, mäsa o 13 %, cukru o 11 % atď.

Tieto a mnohé ďalšie sociálne dôsledky kríz sú v podmienkach kapitalizmu cenou, ktorú treba platiť za čiastkové a dočasné riešenie protirečení reprodukcie spoločenského kapitálu, ustavične vznikajúcich v dôsledku pôsobenia kapitalistických výrobných vzťahov a nimi vyvolávaného základného protirečenia kapitalizmu. Túto cenu však musí platiť predovšetkým robotnícka trieda a ostatné pracujúce vrstvy kapitalistickej spoločnosti, na ktoré kapitalisti presúvajú ťažké následky kríz.

Tu uvádzam zopár „zábavných momentov“ z kapitalistickej demokracie ČSR:
1. Platil zákon o ochrane republiky, na základe ktorého boli politicky odporcovia kapitalizmu perzekuovaní.
2. Bola cenzúra tlače a kníh. Noviny vychádzali s bielym miestom, kde sa mal nachádzať zakázaný text, samozrejme týkalo sa to hlavne ľavicovej tlače.
3. Boli demonštrácie, masové štrajky, hladové pochody. Kapitalisti ich rozháňali streľbou, polícia koňmi dupala po ľuďoch.
4. Pri ceste do zahraničia sa muselo žiadať o vydanie pasu. Nie každý ho dostal.
5. Masová emigrácia do cudziny. Z republiky niekde utiekli celé dediny.
6. V prvej ČSR chodili po dielňach dozorcovia alebo majstri, ktorí poháňali palicou zamestnanca čo robil pomaly. Keď sa zamestnanci sťažovali na polícii, že ich bijú, tak sa to neriešilo, ale keď rozzúrení robotníci dobili majstra, tak ich polícia hľadala po celej republike.
7. So stopkami sa meral čas pracovného úkonu, aby sa mohli vyhodiť pracujúci, ktorí nestíhali, prevažne to boli starší pracujuci. To spôsobilo úplné narušenie vzťahu medzi staršou a mladšou generáciou.
8. Pracovná doba bola aj 12 hodín a viac, robilo sa aj v nedeľu, pracovali aj deti, samozrejme za zlomok mzdy dospelého.
9. Učni napr. v baťovej „škole práce“ cez deň robili. Večer a cez víkendy chodili do školy. U súkromníka učeň bol v postavení domáceho sluhu.
10. Skúšobná doba bola bez výplaty. Zamestnanec robil celé mesiace zadarmo. Nemyslite si, že sa to týkalo len robotníkov. Napr. praktikanti na súdoch po skončení školy mali bezplatnú skúšobnú dobu v trvaní 24 až 30 mesiacov.
11. Na pobyt vo väčšom meste ste museli mať potvrdenie, že máte zamestnanie. V opačnom prípade ste boli obvinení z tuláctva a v sprievode žandárov vrátený do svojho rodiska. Dúfam, že si uvedomujete ako to zneužívali zamestnávatelia.

Aký bol ekonomický a sociálny stav prvej ČSR pred 2. svetovou vojnou je uvedené vyššie. K tomu treba ešte prirátať zničenie ČSR v dôsledku bojov počas vojny, zničenie hospodárskych objektov utekajúcou nemeckou armádou a rozbombardovanie veľkých továrni spojencami v závere vojny. Ďalej si treba uvedomiť, že tí čo prešli bojmi a útrapami vojny, nemali po víťazstve chuť stať sa znovu paholkami a slúžkami u bohatého gazdu alebo robiť otroka vo fabrike, ktorú po vojne sami znova obnovili z trosiek, na kapitalistu, ktorý prikvitol zo zahraničnej emigrácii a hlásil sa k „svojmu majetku“. Alebo byť sluhami u podnikateľa, ktorý nazhŕňal svoj majetok spoluprácou s fašistami, arizáciou, predajom potravín hladujúcim a podobnou „podnikateľskou“ činnosťou a preto ľudia žiadali antikapitalistickú budúcnosť…

Kloss- VZDOR-strana práce

Čím začať v aktívnych snahách o prekonanie kapitalizmu

Napísané , autor:

Začiatky sú samozrejme ťažké a vyžadujú si tých najodvážnejších ľudí. K zástupom sa pridáva naozaj ľahko. Ale k neveľkej a pomerne neznámej skupine nie. Zápasiť a získavať vplyv musíme po všetkých stránkach: ekonomickej, politickej i ideologickej, pričom všetky oblasti sa do značnej miery prekrývajú. Bojovať však musíme aj v čase, keď nás nie je mnoho, pretože ľudí si môžeme získať len osobným príkladom, vlastnou prezentáciou a vyvracaním kapitalistických klamstiev, ktorých cieľom je udržať pracujúcich v defenzíve, dokonca ich rozoštvať proti sebe. Veľmi dôležité je ešte raz poznamenať, že MY NECHCEME POMÁHAŤ PRACUJÚCEJ TRIEDE. MY SME PRACUJÚCA TRIEDA, CHCEME SA ZORGANIZOVAŤ A PRINIESŤ NOVÚ VÍZIU BEZ KAPITALIZMU.

Ekonomická oblasť

V boji za lepšie pracovné podmienky či už ide o plat, alebo zachádzanie so zamestnancami musíme ísť sami osobným príkladom a je jedno či ide o kolegov, alebo zamestnancov inej firmy. Vnášajme solidaritu medzi strach a neraz i nejednotnosť medzi nami. Snažme sa spoločne postaviť za naše požiadavky voči zachádzaniu zamestnávateľa, aj keď je to dnes veľmi ťažké a vyžaduje si to množstvo odvahy. Jeden zamestnanec môže byť ľahko vyhodený, no celý kolektív už má podstatne väčšiu silu a vyhrážky zamestnávateľa nemajú žiadnu silu.

Informujme o zachádzaní na pracovisku v našich médiách, snažme sa pomôcť aj zamestnancom iných firiem či už právne, zhromaždením, blokádou alebo medializáciou problému. Teší nás, že na našu organizáciu sa začínajú ľudia obracať so žiadosťami o pomoc.

Podporme štrajky a protesty zamestnancov, vyjadrime im aktívnu podporu, ponúknime pomoc. Ukážme, že nás nezaujíma len naša profesia, že odmietame nevraživosť napr. medzi lekármi a učiteľmi, lebo tým pridali a tým nie, pretože problém je úplne inde. Chceme, aby sa mal dobre každý, kto tvorí hodnoty. Štrajky sú u nás vzácne, aj keď dôvody pre ne sú tu neustále a aj preto si každý taký štrajk zaslúži čo najväčšiu podporu.
Nenechajme v tom štrajkujúcich samých. Budujme vzťahy medzi pracujúcou triedou ako takou a podporujme sa.

Ukážme, že nie sme ako režimu a šéfom poplatné odbory, že táto prehnitá ekonomika nie je pre nás bariérou. S našimi požiadavkami sme neraz označení za „populistov“, pretože sú vraj nesplniteľné. Naši oponenti teda sami priznávajú, že v ich vlastnom režime sa dobre mať nebudeme, lebo je to v ňom „nesplniteľné“. Prečo sú však naše požiadavky splniteľné? Po prvé preto, lebo história to už raz dokázala a po druhé preto, lebo my hovoríme za akých podmienok je to dosiahnuteľné. Za podmienok zorganizovania značnej časti spoločnosti! Za podmienok vzájomnej solidarity nás všetkých. My tieto podmienky nepresadzujeme štýlom klasických strán „zvoľte nás a my to vybavíme“.

Politická oblasť

Len samotný boj za lepšie podmienky v práci nestačí a napokon tento systém, založený na lupe a vykorisťovaní ich ani nemôže zabezpečiť. Ani dosiahnutím čiastočných ústupkov by sme nezmenili vykorisťovanie, absolútny úpadok spoločnosti a smerovanie do čoraz väčšej chudoby a obrovských dlhov. Navyše ekonomické požiadavky sú v kapitalizme neustálym bojom – dnes niečo vybojujeme, zajtra to môžeme stratiť. Dnes vybojujeme vyššie platy, zajtra stúpnu ceny. V prípade vyšších platov štátnych zamestnancov stúpne dlh štátu, pretože kapitalistický štát nemá v rukách absolútne nič.

Množstvo firiem sa bude snažiť opustiť takú krajinu, kde by sa malo prihliadať aj na človeka ako ľudskú bytosť a nie len ako na nástroj znásobenia ziskov. Dobré zabezpečenie je pre režim a jeho trh prekážkou, otravou, ktorá mu bráni v akumulácii ziskov. Tu prichádza oblasť politická – boj za nové spoločenské zriadenie.

Boj proti vykorisťovateľským poriadkom, boj proti tomu, aby ľudia po celom svete otročili pre niekoľkých magnátov. Boj za demokratický socializmus – boj za hospodárstvo budované v prospech spoločnosti. Nie boj o väčší kúsok omrviniek, ale boj proti tomu aby niekto obracal peniaze z našej práce.

Toto je hlavný cieľ, ktorý treba mať stále na pamäti, aj popri drobnejších, čiastkových požiadavkách. Má to byť vlastne programom a cieľom našej organizácie, ktorý musí byť neustále propagovaný a vysvetľovaný. Práve na politický program je možné získať množstvo podporovateľov, s ktorými by sme sa v nejakom ekonomickom boji možno nikdy nestretli. Aj pri čiastkových požiadavkách treba neustále pripomínať nespravodlivý vykorisťovateľský poriadok ako taký. Treba pripomínať, že my nie len že požadujeme viac za svoju prácu, ale že absolútne nerešpektujeme fakt, že pracujeme pre kapitalistu – do cudzích rúk.

Dôležité je tiež vystúpiť z anonymity a svoje myšlienky presadzovať otvorene, nie len anonymne kdesi na internete. Dnes vzniká množstvo „iniciatív“ a „hnutí“, ktoré sú výhradne internetovou záležitosťou bez tvárí, vznikajú protesty, ktoré však nemajú konkrétne myšlienky, ale sú len prejavom nespokojnosti. Aj keby boli ich myšlienky pravdivé, zmenu v spoločnosti dosiahnuť nemôžu, lebo v rozhodujúcich chvíľach musí prísť organizátor, musí tu byť niekto, kto otvorene pred nepriateľom tieto požiadavky presadzuje. Myšlienky samé od seba neprejdú v činy.

Preto, ak to čo hovoríme, myslíme vážne, musíme mať niekoľkých ľudí, ktorí idú von so svojimi tvárami a presadzujú myšlienky našej organizácie. Na druhú stranu nie je správne ukázať hneď všetkých členov, ktorí by mohli pre svoje členstvo alebo politickú činnosť napríklad prísť o zamestnanie. Aj títo členovia však musia robiť maximum, čo je v ich silách pre dosiahnutie cieľov organizácie. Snahy za každú cenu sa maskovať a skrývať identitu nepovažujem za akt „anti-autoritárstva“ a „vieru v kolektív“, ale za prejav strachu a pohodlnosti.

Vykorisťovanej spoločnosti treba jasne preukázať, že sme skutočnou organizáciou so skutočnými ľuďmi, že nie sme ďalšími podvodníkmi z nekonečnej rady „skutočne naozaj spravodlivých občianskych strán, ktoré spravia poriadok“.

Ideologická oblasť

Ideologická oblasť v podstate zdôvodňuje politické požiadavky. Súčasná kapitalistická propaganda robí všetko preto, aby zdôvodnila oprávnenosť súčasných poriadkov, vydáva ich za spravodlivé, najlepšie možné a nemenné. Má celú mašinériu študovaných „odborníkov“ a „inteligenciu“, ktorá napriek tomu, že na zemi s ich režimom čoraz väčšia časť obyvateľstva hladuje a upadá pod hranicu chudoby, tento systém obhajujú.

V súčasnom hodnotení systémov predovšetkým kapitalizmu a socializmu nemôžeme hľadať žiadnu nestrannosť či vedeckosť, ale otvorený triedny boj, otvorené hájenie záujmov tej triedy, ktorej daný režim vyhovuje. Panujúca trieda (na rozdiel od značnej časti triedy podrobenej) si veľmi dobre uvedomuje, že boj neskončil. Uvedomuje si, že nás čakajú sociálne otrasy a tvrdý útok na životnú úroveň obyvateľstva. Uvedomuje si aj to, že pokračovanie kapitalizmu je možné len vďaka vojne, len vďaka likvidácii a ničeniu krajín aby samotná vojna a neskôr výstavba „naštartovala ekonomiku“.

Dnešná propaganda je podstatne nebezpečnejšia ako propaganda v 20. storočí. Tá bola jasne čitateľná ako propaganda, na rozdiel od dnešnej, ktorá sa schováva za „vedeckosť“, „politológiu“, „ekonómiu“ atď. Neraz je i veľmi účinná.

Na túto propagandu musíme neustále útočiť, dôrazne ju musíme vyvracať, reagovať aj na tuctové tisíckrát opakované názory proti nám – stačí raz a dôsledne. Poukazovať na triedny boj v náhľade na veci, poukazovať, že žiadna dogma nie je dogmou. Vysvetľovať musíme jazykom zrozumiteľným pre každého, na konkrétnych príkladoch, na jednoduchých konštrukciách, nie záplavou ekonomických a filozofických výrazov. Opäť na to musíme využívať všetky dostupné prostriedky – od návštevy antikomunistickej prednášky v škole, cez zhromaždenia, nahrávanie videosúborov, sociálne siete, médiá, rozhovor s kolegami,..

Tento režim potrebuje hlupákov denne baviacich sa na facebooku, pozerajúcich do smartfónov, ktorí nemajú základné znalosti politiky. Potrebuje ľudí, ktorí si po náročnom pracovnom dni posedia pri pive a pozrú niektorý z nechutných programov dnešnej TV ponuky. Potrebujú „vzdelaných“ ľudí, ktorí len dookola opakujú to, čo počuli v TV, v škole, alebo čítali v nejakom časopise.

Stanislav PIROŠÍK- VZDOR-strana práce

Biskup Vojtaššák a jeho temná fašistická minulosť: Nebezpečné tendencie jeho rehabilitácie v našej spoločnosti…

Napísané , autor:

Je neskutočné, ako sa v poslednej dobe množia príspevky v oficiálnych médiách, ktoré nekriticky glorifikujú biskupa Vojtaššáka, robia z neho nevinnú obeť komunistického režimu, ako trpel za vieru a podobne… Je na pováženie, že takéto príspevky sa začínajú objavovať aj v RTVS, kde sa o ňom hovorí ako o svätcovi, no už vám nič nepovedia o jeho hanebnom pôsobení počas Slovenského klérofašistického štátu, ktorého sa stal oddaným funkcionárom, kde sa predviedol svojim antisemitizmom, spojenectvom k nacistickému Nemecku a jeho vízii tzv. Novej Európy, udavačstvom atď… a tohto mužu chce katolícka cirkev vyhlásiť za svätého… ???

Vojtaššákové pôsobenie počas fašistického režimu

Vojtaššák stál na čele Spišskej diecézy. V rokoch 1940 až 1945 sa výrazne angažoval v domácej politike a stal sa naozaj vysokým funkcionárom vtedajšej klérofašistickej Slovenskej republiky, keďže zastával funkciu podpredsedu Štátnej rady, čo bola jedna z najvyšších ústavných inštitúcií vtedajšieho režimu. V Štátnej rade sa preberali všetky rozhodujúce zákony, ktoré boli prijímané.

Vojtaššák privítal vojnové akcie slovenskej armády po boku nacistického Nemecka. Tu je jeho výrok, ako oceňoval nasadenie našich vojakov v boji proti ZSSR, keď ďakoval ministrovi národnej obrany Čatlošovi: „že slovenské vojsko bojuje statočne, že dáva vojakom mravnú i fyzickú silu, aby mohli našu malú krajinu presláviť, aby sme sa mohli udržať a ako víťazi sa stať členmi Novej Európy“.

Vojtaššák používal svoj vplyv aj proti svojim ideovým odporcom a odobroval ich prenasledovanie a elimináciu. V liste ministrovi vnútra A. Machovi písal: „odstrániť komunistické buňky, ktoré sú utajené po mestečkách, zvlášte, kde je viacej židov. Ťažko bude i dlho bude trvať zahnať tú duševnú nákazu.“

Vojtaššák a protižidovské zákony

Vojtaššák nikdy neprotestoval proti prenasledovaniu Židov na našom území, nestaval sa proti protižidovským zákonom a deportáciám. Tieto všetky opatrenia schvaľoval. Jediné jeho výhrady smerovali cynicky iba k námietkam, aby sa so Židmi, ktorí konvertovali na katolícku vieru zachádzalo ináč, ako s ostatnými Židmi a mali lepšie podmienky a neboli na nich uplatňované protižidovské zákony v plnej miere. Takže osud niektorého Žida ho zaujímal do určitej miery iba vtedy, keď konvertoval. Osud ostatných Židov mu akosi na srdci neležal.

No podľa jeho slov to ani s tou starostlivosťou o konvertovaných Židov nemyslel asi až tak vážne, o čom svedčí ďalší jeho výrok, ktorý povedal v dobe, keď sa spustili deportácie Židov z nášho územia: „…aj keby sa X-Y dal prekrstiť, neunikne platnosti židovských zákonov, hoci cirkev ho bude pokladať za svojho veriaceho. Bude ďalej považovaný za žida nie nábožensky, ale národnostne“.

Vojtaššák však na jednom zo zasadnutí Štátnej rady vyjadril nevôľu nad hromadným krstením Židov, ktoré mali v tej dobe prebiehať na gréckokatolíckych farách. Konvertovaním si chcelo veľa Židov zachrániť svoje životy, to sa akosi spišskému biskupovi nepozdávalo.

Vojtaššáka náramne potešilo aj rázne uplatňovanie protižidovských zákonov v praxi, takto sa vyjadril: „Predseda Ústredného hospodárskeho úradu nám štatisticky, číselne ukázal, že vo vyradení židov sme pokročili. Zvýšili sme bilanciu.“

Pomáhal tiež vytvárať v spoločnosti predstavu, že tí Židia sa nemajú až tak zle. „židia sa snažili voči sebe budiť sústrasť. Ľudia ich ukrývali, preto, čo sa proti židom robilo vraj nie je ľudské. Židia si mysleli, že každý žid, keď opustí obec, Boh vie, čo sa ním robilo. Nevie sa, čo dobrého konajú v tých táboroch.“

Udavačstvo a chvála od samotných nacistov

Vojtaššák na zasadnutí Štátnej rady dokonca udal jedného muža židovského pôvodu, ktorý je ešte stále na slobode. Doslova vyhlásil:  „je to najväčší maďarský boľševik, komunista od dávnych čias. Ľudia sa rozhorčujú, že vraj všetkých židov pobrali, len vraj táto pliaga je tu… Poznám ho dobre. To bol, prosím, najväčší gauner maďarský. Bil sa s Čechmi. Všetkých pobrali a on je tam.“

Jeho kolega A. Vašek ho ubezpečil, že v tejto veci budú určite konať  a tak židovský obchodník a majiteľ sódovkárne v Spišskom Podhradí Alexander Lörincz putoval už o 11 dní po Vojtaššákovom udaní do tábora.

Vojtaššákové aktivity oceňovali aj nacisti. SS-untersturmführer Urbantke vyhlásil: „V Štátnej rade bola otázka vysídlenia židov za značnej pomoci biskupa Vojtaššáka a evanjelického cirkevného inšpektora Klimu vybavená kladne… Tiso si v poslednom čase veľmi obchádza Vojtaššáka, ktorý sa výnimočne ostro zasadzoval za vysídlenie a jeho postoj by sa mohol vzťahovať na skutočnosť, že Spišská Kapitula je v poslednom období vo finančnej tiesni a Tiso pravdepodobne prisľúbil potrebné peniaze.“

Jeho postoje ocenil aj nemecký vyslanec na Slovensku H. E. Ludin: „Otázka evakuácie židov zo Slovenska bola Štátnou radou schválená. Pri prvom rokovaní jeden člen Štátnej rady údajne oponoval, na čo biskup Vojtaššák predniesol veľmi pozitívny prejav. Na to bol návrh na evakuáciu, s určitými obmedzeniami, jednohlasne prijatý. Tieto obmedzenia sa mali týkať židov prekrstených do určitého dátumu.“

Arizátor

Tu je oficiálna žiadosť, ktorú adresoval Vojtaššák úradom, ktoré mali na starosti arizáciu: „Slovutný pán predseda! Spišské biskupstvo chce arizovať t. zv. kúpele BALDOVCE /p. Spišské Podhradie, pol. Okres Levoča/, ktoré sú majetkom Žida ing. Ladislava Frieda, t. č. v Palestíne bývajúceho, a na ktoré je uvalená dočasná správa. Arizačnú žiadosť s potrebnými dokladmi odovzdá Vám pán Cyril Salva, správca nášho internátu na Spišskej Kapituli, ktorý bol Vaším úradom vymenovaný za dočasného správcu tohto podniku. Úctive prosím o dobroprajnosť Vašej Slovutnosti a o umožnenie, aby tento podnik dostalo naše biskupstvo spišské. Prosím prijať uistenie o mojej hlbokej úcte a oddanosti. Na stráž! Ján Vojtaššák.

Historici Ján Hlavinka a Ivan Kamenec jasne hovoria: „Úloha Jána Vojtaššáka ako spišského biskupa a právneho zástupcu Rímskokatolíckeho spišského biskupstva bola v celej arizácii kľúčová. Vojtaššák nielenže bol iniciátorom arizácie tohto podniku, keď podpísal arizačnú žiadosť, v ktorej vystupoval ako zástupca arizátora či orodoval u predsedu ÚHÚ Augustína Morávka za „dobroprajnosť“ a prevod kúpeľov na Rímskokatolícke spišské biskupstvo, ale do celého procesu aktívne a miestami až agresívne zasahoval, keď kritizoval odhad hodnoty kúpeľov zo strany znalcov prizvanými NÚZ či inicioval nový odhad hodnoty kúpeľov orodovaním u ministra G. Medrického.“

Vojtaššák sa tiež tvrdo postavil proti obnoveniu Československa a deklaroval lojalitu klérofašistickému režimu Slovenského štátu. Pri návšteve spolupredsedu Slovenskej národnej rady Vavra Šrobára, Vojtaššák odmietol spoluprácu a lojalitu ČSR a disciplinárne potrestal františkánov zo Slovenského výboru rehole františkánov v Spišskom Štvrtku, pre list, ktorý poslali do Moskvy.

Blahorečenie

V dnešnej dobe sa ďalej pokračuje s procesom blahorečenia Vojtaššáka, ktorý otvoril ešte pri návšteve Slovenska zosnulý pápež Ján Pavol II. Musíme si položiť otázku, ako je to možné, že v dnešnej dobe sú veľké snahy vyhlásiť Vojtaššáka za svätého.

Zamyslime sa. Vojtaššák ukázal svoju pravú tvár v zlomových časoch a za tieto jeho postoje ho stihol spravodlivý trest vo forme väznenia. Nebol to mučeník a už vôbec nie žiaden hrdina, ktorého z neho chce spraviť katolícka cirkev.

Autor: Miroslav Pomajdík

Historické citácie boli použité z publikácie : Spory o biskupa Vojtaššáka. Politické a spoločenské aktivity Jána Vojtaššáka v rokoch 1938 – 1945 autorov Jána Hlavinka a Ivana Kamenca

Dvojaká tvár Róberta Fica

Napísané , autor:

Sledujúc nedávne televízne debaty som si tak trocha viac uvedomil verejne známy fakt, že sa politici krútia ako hady podľa toho, ako im to momentálne vyhovuje. Kam vietor, tam plášť. Prispôsobujú svoje názory a postoje nielen náladám spoločnosti, ale najmä tomu, akých voličov chcú momentálne osloviť a ktorým sa chcú zapáčiť. Jasnou ukážkou toho sú aj nálady spojené s Covidom a snahou politikov vytĺkať z danej situácie politické body. Nebolo by na tom samozrejme nič zvláštne, ono sa to deje dlhodobo a zásadovosť v politike sa už akosi nenosí.

Nejdem teraz rozoberať Covid a ani očkovanie, je toho plný internet, plné noviny, plné média… Faktom je, že ľudia toho majú už po krk. Len v krátkosti spomeniem, že Covid okrem bežných a verejne zdokumentovaných priznakov spôsobil ešte jeden závažný spoločenský problém., rozoštval medzi sebou ľudí, ktorí z hľadiska hodnotových východísk stáli roky, keď nie aj úplne bok po boku, ale minimálne na rovnakej strane barikády. Dnes deliaca čiara neprechádza medzi stúpencami a odporcami kapitalizmu, medzi privržencami ľavice a pravice, medzi konzervatívcami a liberálmi…, ale medzi ľudmi čo rešpektujú existenciu Covidu a majú pred ním učitý rešpekt a medzi ľudmi, ktorí Covid spochybňujú, zľahčujú, prípadne sa z neho otvorene vysmievajú.

Rovnako deliaca čiara napriek spektrom prechádza medzi ľudmi, ktorí sú ochotní sa nechať zaočkovať a ľudmi, ktorí im za to nadávajú do baranov a strašia ich nebezpečnosťou vakcíny, o ktorej toho sami veľa nevedia. V posledných TV debatách ma toho zaujalo viac a bolo by to aj na viac článkov, ale čo najviac, bolo vyjadrenie R. Fica, ktorý okrem iného výrazne zdôrazňoval, že kampaň na podporu očkovania proti Covidu má byť vyvážená a objektívna a majú v nej dostať priestor všetci, teda aj tí čo majú proti očkovaniu výhrady, aby sa občan mohol slobodne rozhodnúť.

Znie to samozrejme pekne, kto už by len namietal proti objektivite? Kto už by len namietal proti vyváženosti. Kto už by len namietal proti tomu, aby ľudia dostali všetky informácie potrebné k ich vlastnému rozhodnutiu. Má to však jedno ale a možno aj dve… Natíska sa základná otázka, na ktorej planéte žil R. Fico v čase vstupu do EÚ? Vtedy mu jednostranná kampaň nevadila? Nejdem teraz rozoberať samotný vstup a ani to, či to bolo vtedy správne, či sme mali vstúpiť o 5 rokov neskôr, či nemali vstúpiť vôbec. Vyjadrujem sa hlavne k tej kampani. Názor, ktorý odmietal vtedy členstvo v EÚ bol takmer zadupaný do zeme a nositelia takýchto názorov boli div nie že označení za nepriateľov štátu.

Kde bol Róbert Fico, keď sa rozhodovalo o našom členstve v NATO. To prebehlo nielenže bez referenda, ale kampaň bola jednostranne tendenčná a do médii a tým pádom medzi ľudí sa ani nedostali názory o prípadnej možnej neutralite, akú má napríklad Rakúsko. Vtedy jednostranne tendenčná kampaň Ficovi nevadila.

Kde bol stratený Fico v čase, keď jeho vláda realizovala prijatie Eura. Znova nejdem riešiť samotné Euro, za tie roky si človek proste zvykol, aj keď faktom je, že Poliaci, Češi a Maďari majú stále svoju menu a na počudovanie, ekonomika sa im preto nezrútila. Pritom podstatou kampane za prijatie Eura bol fakt, že nás nová mena uchráni pred všetkým možným a že takmer niet inej cesty. Dnes sa jasne ukazuje, že tieto teórie boli iba marketingovým ťahom, ktorého cieľom bolo presvedčiť spoločnosť o svojej pravde. Aký priestor mali v médiach, alebo celkovo odporcovia Eura? Aký priestor mali ľudia, ktorí chceli zachovanie vlastnej meny? No žiaden.

Je zaujímavé, že sa predsedovi Smeru otvorili oči až na sklonku jeho politickej kariéry. Ja mám však dôvod vysloviť podozrenie, že tu vôbec nejde o to, že by Fico precitol a otvorili sa mu oči. Skôr ide o to, že Smer sa ideologicky aj komunikačne posúva ku podobnému konzervatívnemu prúdu, v akom je ukotvená krajne pravicová ĽSNS a že ide len a len o boj o toho istého voliča.

Ficovi doteraz objektivita v kampani nechýbala, keď si presadzoval to svoje, alebo bolo presadzované to, čo sa mu hodilo a prinášalo mu to politické body. Ozval sa až teraz a dalo by sa povedať pri tom najnevhodnejšom prípade a v tom najnevhodnejšom čase, ale tak to už u kapitalistických politikov chodí…

Ján Zmeko- VZDOR- strana práce

Čím začať?

Napísané , autor:

V našich vyhláseniach, textoch, dokumentoch či príhovoroch hovoríme o triednom zápase, o tom, že kapitalistický štát a režim je prostriedok na utláčanie a vykorisťovanie drvivej väčšiny spoločnosti. Napriek tomu, že pracujeme, celý svet upadá do čoraz väčšej chudoby a sociálnych problémov – samozrejme až na hŕstku vyvolených. Tá je ochotná vyvolať aj svetovú vojnu, len aby posilnila svoj biznis.

Od viacerých kolegov počujem ako prvú otázku „Čo sľubujete?“, v domnení, že my sme úplne takí istí ako všetky ostatné politické strany. Nasľubujeme niečo, čo vieme, že nikdy nesplníme, zhrabneme vaše hlasy, dostaneme sa do parlamentu, zavrieme za sebou dvere a už sa staráme len o svoje kontá. Presne na toto sú ľudia zvyknutí a akosi to očakávajú od každého, kto sa zaoberá politikou. Zaujímavé je, že politické strany sa vždy pred voľbami tvária, akoby tu boli prvý krát a sľubujú to, čo už mohli 10 krát splniť. Za pozornosť rovnako stojí, že strany ktoré prichádzajú ako nové a prevratné, sa hneď po získaní dôvery začnú správať ako tie staré strany.

My však nesľubujeme nič! Nejde nám o nikoho hlasy a už vôbec za sebou nechceme zatvárať dvere parlamentu. O čo nám teda ide? Ide nám o to zorganizovať značnú časť vykorisťovanej spoločnosti v boji proti kapitalizmu. V boji za to, aby sme pracovali pre blahobyt nás všetkých a nie pre blahobyt vykorisťovateľov a rast vlastnej biedy.

A teraz prichádzame do závodov, stretávame sa so zamestnancami o ktorých hovoríme, že ich chceme zorganizovať a uvedomujeme si, že sme úplne na začiatku našej cesty, uvedomujeme si, že musíme robiť základné kroky, aby sme získali medzi pracujúcou triedou vplyv. Sympatie, tie sa až tak ťažko nezískavajú, no to ešte nič nemá s vplyvom.

Na jednej strane sa stretávame s nespokojnosťou, no na strane druhej s rešpektovaním kapitalistického trhu a systému ako takého. Prechod k demokratickému socializmu ako by bol nemožný, nedosiahnuteľný. Stretávame sa teda aj s pocitmi rezignácie. Ľudia často krát zabúdajú, že zmeny vo svete neprišli sami od seba, ale boli vybojované zdola a trieda kapitalistov musela vynaložiť veľké prostriedky, aby ho ich potláčala, aby sa neobjavili i v ďalších častiach planéty. „To by sa museli ľudia vzbúriť“ – počúvam. Ale kto sú tí ľudia? Sú tu snáď ešte nejakí iní okrem nás?

Ľudia sú nespokojní, no dosiaľ im nie je známa organizácia či strana, ktorá predstavuje ich záujmy a v ktorej sa postaví jeden za všetkých a všetci za jedného. Neexistuje tu pre nich absolútne nič okrem prokapitalistických a teda im nepriateľských organizácii a strán, či už si to uvedomujú, alebo nie.

Zorganizovaní pracujúci – jeden z našich hlavných cieľov, tu kedysi bol. Už za prvej československej republiky sa dialo to, čo by sa dnes žiaľ nestalo. V dvadsiatych rokoch napríklad v Žilinskej textilke vedenie nariadilo horšie pracovné podmienky. Reakciou zamestnancov bol štrajk nie v jednej, ale v troch fabrikách majiteľa. Áno, aj toto dokázali slovenskí pracujúci – presne tí, ktorí o sebe dnes hovoria, že dokážu len nadávať a popritom znesú aj neznesiteľné.

Komunistické hnutie naberalo na sile, po vojne sa tešilo veľkej dôvere, pretože sa ukázalo, že v najťažších chvíľach vojny a fašizmu sú komunisti najspoľahlivejšími a najpresvedčenejšími bojovníkmi proti nemu. Vo vojne padlo 25 000 členov KSČ. Hnutie stále viac silnelo a kapitalistické štáty museli neraz povolávať armády, aby potláčali robotnícke vzbury či štrajky (Taliansko, Francúzsko, Británia), v USA zúril McCarthyzmus a masové zatýkanie nie za protiamerickú, ale už za „neamerickú činnosť“. CIA a armáda zvrhli nejednu pokrokovú vládu v krajinách 3. sveta, vysielali stovky špiónov, diverzantov či agentov-chodcov.

Tam kde má dnes kapitál obrovské zisky, tam kde drancuje lacné prírodné a „ľudské zdroje“ (ako oni nazývajú človeka), tam kde im robíme len sluhov a rastie naša chudoba, tam, kde mladí nemajú kde bývať, kde stúpa kriminalita a štátny dlh. Nie lepšie mzdy, väčšie sociálne odvody, či boj za lepšie podmienky v práci – ale celá výroba v rukách ľudí, ani cent vykorisťovateľom!

História nám teda ukazuje, že to nie je nedosiahnuteľné, avšak vtedy boli na to vytvorené podmienky, ktoré dnes nemáme.  Toto všetko sme kedysi mali, celý kapitalistický svet sa obával zjednotenej pracujúcej triedy. Dnes tu máme rezignovaných, dezorganizovaných ľudí bez nádeje. Komunistické hnutie sa podarilo rozvrátiť zvnútra. Strany sa z nepriateľov kapitalizmu pomaly ale isto menili na jeho priateľov a kapitulantov. Strácalo sa revolučné nadšenie, strany sa stávali prostriedkom ku kariérnemu rastu. Mnohí dnešní kapitalistickí politici boli členmi bývalých komunistických strán východného bloku. Rovnako však aj komunistické strany západu sa stávali regulérnymi členmi kapitalistických vlád. Strany namiesto revolúcie chcú len upravovať kapitalizmus, stávajú sa z nich akési „ľavejšie“ sociálne demokracie.

A ak sa takto zachoval a takto uvažuje „generálny štáb“, ktorý sa má zastávať pracujúceho človeka, ako má potom uvažovať pracujúci človek? Čoho sa má taký človek vôbec chytiť, keď tu nič hmatateľné nie je? Ostali len tu len páni a otroci. Za pánmi stojí celá mašinéria, otroci sú ponechaní napospas pánom. Zdá sa im teda, že toto je jediná možnosť. Maximálne to celé vyúsťuje do občasných štrajkov, kde je situácia naozaj neúnosná, v politickej oblasti do voľby sociálnej demokracie, alebo „vyhoretých“ „komunistických“, ale žiaľ i fašistických strán, ktoré aj tak nič nezmenia, nakoľko ide o klasické parlamentné strany bez spojenia s ľuďmi rešpektujúce kapitalizmus.

Začíname teda od začiatku. Musíme a chceme odznova získať ľudí pre myšlienky demokratického socializmu. Zároveň však musíme byť poučení z minulosti a zabrániť tomu, aby sa opakovala kapitulácia a rozvrat nášho hnutia. Prečo musíme? Pretože nemáme na výber. Nik nemá na výber. Nepočítajme s tým, že aj súčasný kapitalizmus, v ktorom sa ešte dá ako-tak prežiť, hoc pod bičom a s dlhmi na krku tu bude večne. Ak sa nejaký stav neustále zhoršuje, už základná logika nám hovorí, že stále nebude rovnakí. Čakajú nás vojny, nepokoje, nástup fašizmu, globálna chudoba a absolútne barbarstvo. A zárodky tohto stavu sa čoraz viac prejavujú….

Stanislav PIROŠÍK- VZDOR- strana práce