Archív kategorií: Reflexe

Biskup Vojtaššák a jeho temná fašistická minulosť: Nebezpečné tendencie jeho rehabilitácie v našej spoločnosti…

Napísané , autor:

Je neskutočné, ako sa v poslednej dobe množia príspevky v oficiálnych médiách, ktoré nekriticky glorifikujú biskupa Vojtaššáka, robia z neho nevinnú obeť komunistického režimu, ako trpel za vieru a podobne… Je na pováženie, že takéto príspevky sa začínajú objavovať aj v RTVS, kde sa o ňom hovorí ako o svätcovi, no už vám nič nepovedia o jeho hanebnom pôsobení počas Slovenského klérofašistického štátu, ktorého sa stal oddaným funkcionárom, kde sa predviedol svojim antisemitizmom, spojenectvom k nacistickému Nemecku a jeho vízii tzv. Novej Európy, udavačstvom atď… a tohto mužu chce katolícka cirkev vyhlásiť za svätého… ???

Vojtaššákové pôsobenie počas fašistického režimu

Vojtaššák stál na čele Spišskej diecézy. V rokoch 1940 až 1945 sa výrazne angažoval v domácej politike a stal sa naozaj vysokým funkcionárom vtedajšej klérofašistickej Slovenskej republiky, keďže zastával funkciu podpredsedu Štátnej rady, čo bola jedna z najvyšších ústavných inštitúcií vtedajšieho režimu. V Štátnej rade sa preberali všetky rozhodujúce zákony, ktoré boli prijímané.

Vojtaššák privítal vojnové akcie slovenskej armády po boku nacistického Nemecka. Tu je jeho výrok, ako oceňoval nasadenie našich vojakov v boji proti ZSSR, keď ďakoval ministrovi národnej obrany Čatlošovi: „že slovenské vojsko bojuje statočne, že dáva vojakom mravnú i fyzickú silu, aby mohli našu malú krajinu presláviť, aby sme sa mohli udržať a ako víťazi sa stať členmi Novej Európy“.

Vojtaššák používal svoj vplyv aj proti svojim ideovým odporcom a odobroval ich prenasledovanie a elimináciu. V liste ministrovi vnútra A. Machovi písal: „odstrániť komunistické buňky, ktoré sú utajené po mestečkách, zvlášte, kde je viacej židov. Ťažko bude i dlho bude trvať zahnať tú duševnú nákazu.“

Vojtaššák a protižidovské zákony

Vojtaššák nikdy neprotestoval proti prenasledovaniu Židov na našom území, nestaval sa proti protižidovským zákonom a deportáciám. Tieto všetky opatrenia schvaľoval. Jediné jeho výhrady smerovali cynicky iba k námietkam, aby sa so Židmi, ktorí konvertovali na katolícku vieru zachádzalo ináč, ako s ostatnými Židmi a mali lepšie podmienky a neboli na nich uplatňované protižidovské zákony v plnej miere. Takže osud niektorého Žida ho zaujímal do určitej miery iba vtedy, keď konvertoval. Osud ostatných Židov mu akosi na srdci neležal.

No podľa jeho slov to ani s tou starostlivosťou o konvertovaných Židov nemyslel asi až tak vážne, o čom svedčí ďalší jeho výrok, ktorý povedal v dobe, keď sa spustili deportácie Židov z nášho územia: „…aj keby sa X-Y dal prekrstiť, neunikne platnosti židovských zákonov, hoci cirkev ho bude pokladať za svojho veriaceho. Bude ďalej považovaný za žida nie nábožensky, ale národnostne“.

Vojtaššák však na jednom zo zasadnutí Štátnej rady vyjadril nevôľu nad hromadným krstením Židov, ktoré mali v tej dobe prebiehať na gréckokatolíckych farách. Konvertovaním si chcelo veľa Židov zachrániť svoje životy, to sa akosi spišskému biskupovi nepozdávalo.

Vojtaššáka náramne potešilo aj rázne uplatňovanie protižidovských zákonov v praxi, takto sa vyjadril: „Predseda Ústredného hospodárskeho úradu nám štatisticky, číselne ukázal, že vo vyradení židov sme pokročili. Zvýšili sme bilanciu.“

Pomáhal tiež vytvárať v spoločnosti predstavu, že tí Židia sa nemajú až tak zle. „židia sa snažili voči sebe budiť sústrasť. Ľudia ich ukrývali, preto, čo sa proti židom robilo vraj nie je ľudské. Židia si mysleli, že každý žid, keď opustí obec, Boh vie, čo sa ním robilo. Nevie sa, čo dobrého konajú v tých táboroch.“

Udavačstvo a chvála od samotných nacistov

Vojtaššák na zasadnutí Štátnej rady dokonca udal jedného muža židovského pôvodu, ktorý je ešte stále na slobode. Doslova vyhlásil:  „je to najväčší maďarský boľševik, komunista od dávnych čias. Ľudia sa rozhorčujú, že vraj všetkých židov pobrali, len vraj táto pliaga je tu… Poznám ho dobre. To bol, prosím, najväčší gauner maďarský. Bil sa s Čechmi. Všetkých pobrali a on je tam.“

Jeho kolega A. Vašek ho ubezpečil, že v tejto veci budú určite konať  a tak židovský obchodník a majiteľ sódovkárne v Spišskom Podhradí Alexander Lörincz putoval už o 11 dní po Vojtaššákovom udaní do tábora.

Vojtaššákové aktivity oceňovali aj nacisti. SS-untersturmführer Urbantke vyhlásil: „V Štátnej rade bola otázka vysídlenia židov za značnej pomoci biskupa Vojtaššáka a evanjelického cirkevného inšpektora Klimu vybavená kladne… Tiso si v poslednom čase veľmi obchádza Vojtaššáka, ktorý sa výnimočne ostro zasadzoval za vysídlenie a jeho postoj by sa mohol vzťahovať na skutočnosť, že Spišská Kapitula je v poslednom období vo finančnej tiesni a Tiso pravdepodobne prisľúbil potrebné peniaze.“

Jeho postoje ocenil aj nemecký vyslanec na Slovensku H. E. Ludin: „Otázka evakuácie židov zo Slovenska bola Štátnou radou schválená. Pri prvom rokovaní jeden člen Štátnej rady údajne oponoval, na čo biskup Vojtaššák predniesol veľmi pozitívny prejav. Na to bol návrh na evakuáciu, s určitými obmedzeniami, jednohlasne prijatý. Tieto obmedzenia sa mali týkať židov prekrstených do určitého dátumu.“

Arizátor

Tu je oficiálna žiadosť, ktorú adresoval Vojtaššák úradom, ktoré mali na starosti arizáciu: „Slovutný pán predseda! Spišské biskupstvo chce arizovať t. zv. kúpele BALDOVCE /p. Spišské Podhradie, pol. Okres Levoča/, ktoré sú majetkom Žida ing. Ladislava Frieda, t. č. v Palestíne bývajúceho, a na ktoré je uvalená dočasná správa. Arizačnú žiadosť s potrebnými dokladmi odovzdá Vám pán Cyril Salva, správca nášho internátu na Spišskej Kapituli, ktorý bol Vaším úradom vymenovaný za dočasného správcu tohto podniku. Úctive prosím o dobroprajnosť Vašej Slovutnosti a o umožnenie, aby tento podnik dostalo naše biskupstvo spišské. Prosím prijať uistenie o mojej hlbokej úcte a oddanosti. Na stráž! Ján Vojtaššák.

Historici Ján Hlavinka a Ivan Kamenec jasne hovoria: „Úloha Jána Vojtaššáka ako spišského biskupa a právneho zástupcu Rímskokatolíckeho spišského biskupstva bola v celej arizácii kľúčová. Vojtaššák nielenže bol iniciátorom arizácie tohto podniku, keď podpísal arizačnú žiadosť, v ktorej vystupoval ako zástupca arizátora či orodoval u predsedu ÚHÚ Augustína Morávka za „dobroprajnosť“ a prevod kúpeľov na Rímskokatolícke spišské biskupstvo, ale do celého procesu aktívne a miestami až agresívne zasahoval, keď kritizoval odhad hodnoty kúpeľov zo strany znalcov prizvanými NÚZ či inicioval nový odhad hodnoty kúpeľov orodovaním u ministra G. Medrického.“

Vojtaššák sa tiež tvrdo postavil proti obnoveniu Československa a deklaroval lojalitu klérofašistickému režimu Slovenského štátu. Pri návšteve spolupredsedu Slovenskej národnej rady Vavra Šrobára, Vojtaššák odmietol spoluprácu a lojalitu ČSR a disciplinárne potrestal františkánov zo Slovenského výboru rehole františkánov v Spišskom Štvrtku, pre list, ktorý poslali do Moskvy.

Blahorečenie

V dnešnej dobe sa ďalej pokračuje s procesom blahorečenia Vojtaššáka, ktorý otvoril ešte pri návšteve Slovenska zosnulý pápež Ján Pavol II. Musíme si položiť otázku, ako je to možné, že v dnešnej dobe sú veľké snahy vyhlásiť Vojtaššáka za svätého.

Zamyslime sa. Vojtaššák ukázal svoju pravú tvár v zlomových časoch a za tieto jeho postoje ho stihol spravodlivý trest vo forme väznenia. Nebol to mučeník a už vôbec nie žiaden hrdina, ktorého z neho chce spraviť katolícka cirkev.

Autor: Miroslav Pomajdík

Historické citácie boli použité z publikácie : Spory o biskupa Vojtaššáka. Politické a spoločenské aktivity Jána Vojtaššáka v rokoch 1938 – 1945 autorov Jána Hlavinka a Ivana Kamenca

Dvojaká tvár Róberta Fica

Napísané , autor:

Sledujúc nedávne televízne debaty som si tak trocha viac uvedomil verejne známy fakt, že sa politici krútia ako hady podľa toho, ako im to momentálne vyhovuje. Kam vietor, tam plášť. Prispôsobujú svoje názory a postoje nielen náladám spoločnosti, ale najmä tomu, akých voličov chcú momentálne osloviť a ktorým sa chcú zapáčiť. Jasnou ukážkou toho sú aj nálady spojené s Covidom a snahou politikov vytĺkať z danej situácie politické body. Nebolo by na tom samozrejme nič zvláštne, ono sa to deje dlhodobo a zásadovosť v politike sa už akosi nenosí.

Nejdem teraz rozoberať Covid a ani očkovanie, je toho plný internet, plné noviny, plné média… Faktom je, že ľudia toho majú už po krk. Len v krátkosti spomeniem, že Covid okrem bežných a verejne zdokumentovaných priznakov spôsobil ešte jeden závažný spoločenský problém., rozoštval medzi sebou ľudí, ktorí z hľadiska hodnotových východísk stáli roky, keď nie aj úplne bok po boku, ale minimálne na rovnakej strane barikády. Dnes deliaca čiara neprechádza medzi stúpencami a odporcami kapitalizmu, medzi privržencami ľavice a pravice, medzi konzervatívcami a liberálmi…, ale medzi ľudmi čo rešpektujú existenciu Covidu a majú pred ním učitý rešpekt a medzi ľudmi, ktorí Covid spochybňujú, zľahčujú, prípadne sa z neho otvorene vysmievajú.

Rovnako deliaca čiara napriek spektrom prechádza medzi ľudmi, ktorí sú ochotní sa nechať zaočkovať a ľudmi, ktorí im za to nadávajú do baranov a strašia ich nebezpečnosťou vakcíny, o ktorej toho sami veľa nevedia. V posledných TV debatách ma toho zaujalo viac a bolo by to aj na viac článkov, ale čo najviac, bolo vyjadrenie R. Fica, ktorý okrem iného výrazne zdôrazňoval, že kampaň na podporu očkovania proti Covidu má byť vyvážená a objektívna a majú v nej dostať priestor všetci, teda aj tí čo majú proti očkovaniu výhrady, aby sa občan mohol slobodne rozhodnúť.

Znie to samozrejme pekne, kto už by len namietal proti objektivite? Kto už by len namietal proti vyváženosti. Kto už by len namietal proti tomu, aby ľudia dostali všetky informácie potrebné k ich vlastnému rozhodnutiu. Má to však jedno ale a možno aj dve… Natíska sa základná otázka, na ktorej planéte žil R. Fico v čase vstupu do EÚ? Vtedy mu jednostranná kampaň nevadila? Nejdem teraz rozoberať samotný vstup a ani to, či to bolo vtedy správne, či sme mali vstúpiť o 5 rokov neskôr, či nemali vstúpiť vôbec. Vyjadrujem sa hlavne k tej kampani. Názor, ktorý odmietal vtedy členstvo v EÚ bol takmer zadupaný do zeme a nositelia takýchto názorov boli div nie že označení za nepriateľov štátu.

Kde bol Róbert Fico, keď sa rozhodovalo o našom členstve v NATO. To prebehlo nielenže bez referenda, ale kampaň bola jednostranne tendenčná a do médii a tým pádom medzi ľudí sa ani nedostali názory o prípadnej možnej neutralite, akú má napríklad Rakúsko. Vtedy jednostranne tendenčná kampaň Ficovi nevadila.

Kde bol stratený Fico v čase, keď jeho vláda realizovala prijatie Eura. Znova nejdem riešiť samotné Euro, za tie roky si človek proste zvykol, aj keď faktom je, že Poliaci, Češi a Maďari majú stále svoju menu a na počudovanie, ekonomika sa im preto nezrútila. Pritom podstatou kampane za prijatie Eura bol fakt, že nás nová mena uchráni pred všetkým možným a že takmer niet inej cesty. Dnes sa jasne ukazuje, že tieto teórie boli iba marketingovým ťahom, ktorého cieľom bolo presvedčiť spoločnosť o svojej pravde. Aký priestor mali v médiach, alebo celkovo odporcovia Eura? Aký priestor mali ľudia, ktorí chceli zachovanie vlastnej meny? No žiaden.

Je zaujímavé, že sa predsedovi Smeru otvorili oči až na sklonku jeho politickej kariéry. Ja mám však dôvod vysloviť podozrenie, že tu vôbec nejde o to, že by Fico precitol a otvorili sa mu oči. Skôr ide o to, že Smer sa ideologicky aj komunikačne posúva ku podobnému konzervatívnemu prúdu, v akom je ukotvená krajne pravicová ĽSNS a že ide len a len o boj o toho istého voliča.

Ficovi doteraz objektivita v kampani nechýbala, keď si presadzoval to svoje, alebo bolo presadzované to, čo sa mu hodilo a prinášalo mu to politické body. Ozval sa až teraz a dalo by sa povedať pri tom najnevhodnejšom prípade a v tom najnevhodnejšom čase, ale tak to už u kapitalistických politikov chodí…

Ján Zmeko- VZDOR- strana práce

Spomienka na jedného z najväčších filozofov 20. storočia, marxistu Gramsciho: Na bytovke v Taliansku bol odhalený jeho megaportrét

Napísané , autor:

Dňa 22.1. 1891 sa narodil jeden z najvýznamnejších marxistických teoretikov a celosvetovo známy líder talianskych komunistov Antonio Gramsci, ktorý stál aj za založením Komunistickej strany Talianska. Ako rozhodný antifašista a líder komunistov sa aktívne staval proti talianskému fašistickému režimu na čele s Benitom Mussolinim, začo ho fašisti uväznili. Gramsci sa však nedal zlomiť a vo väzení tajne písal svoje najslávnejšie marxistické teoretické diela a výrazne sa zaslúžil o rozvoj marxizmu a filozofie ako takej.

Jeho najvýznamnejšie obohatenie filozofie bolo skoncipovanie jeho teórie o kultúrnej hegemónii, popisujúcu, ako je udržiavaná kapitalistická spoločnosť cez ovládanie kultúrnych inštitúcií. Gramsci zomrel vo väzení vo veku 46 rokov v roku 1937. Jeho dielo sa dočkalo oficiálneho vydania až po páde fašizmu a konci 2. svetovej vojny.

Antonio Gramsci nie je len najčítanejší a najprekladanejší taliansky filozof na svete, Antonio Gramsci je predovšetkým jedna vec: Boj za lepší svet, za verejné zdravotníctvo a verejné školstvo, za práva pracujúcich, za sociálny status, za odstránenie chudoby a rozdielov medzi severom a juhom a predovšetkým za posilnenie tých, ktorí skutočne vytvárajú bohatstvo v spoločnosti.

Pre svoje nápady bol uväznený fašistickým režimom. Gramsciho nápady posunuli nielen v Taliansku, ale všade na svete boje miliónov a miliónov pracovníkov, ktorí vďaka nim videli, že si zlepšujú svoje životné podmienky. Ktovie, čo by si dnes mysleli, keby videli, že tento ťažko postavený model je rozobratý a že každý zničený kúsok zvyšuje sebeckosť a vykorisťovanie.

Antonio Gramsci: „Hovoriť pravdu, je vždy revolučné“.

Česť jeho pamiatke.

VZDOR-strana práce

Trumpové sankcie spôsobili Kube škody vo výške 20 miliárd dolárov

Napísané , autor:

Bývalý prezident Donald Trump v priebehu svojho mandátu (2017 – 2021) uvalil na Kubu viac ako 240 jednostranných opatrení. Johana Tablada z kubánskeho ministerstva zahraničných vecí v stredu informovala, že americké sankcie prezidenta Donalda Trumpa voči jej krajine spôsobili škody vo výške 20 miliárd USD.

Trump, ktorý v stredu uzavrel svoje prezidentské obdobie, zaviedol od roku 2017 proti Kube viac ako 240 jednostranných opatrení. „Využíval výhody až do poslednej chvíle. Trump využil COVID-19 ako príležitosť zaútočiť na Kubu pomocou ďalších donucovacích opatrení, namiesto toho, aby umožnil úľavy,“ povedala Tablada. Dňa 11. januára bývalý minister zahraničia Mike Pompeo oznámil zaradenie Kuby do amerického zoznamu štátov sponzorujúcich terorizmus. Začiatkom tohto mesiaca tiež informoval o sankciách proti ministrovi vnútra Lazarovi Alvarezovi a jeho rodine.

Washington sa pokúsil zdiskreditovať medzinárodnú lekársku spoluprácu na Kube a podporil ukončenie dohôd s niekoľkými latinskoamerickými krajinami. USA prenasledovali lode a spoločnosti prepravujúcu ropu, aby zabránili Kube v roku 2019 v prístupe k palivu. „K dispozícii je citeľné poškodenie blahobytu kubánskeho ľudu z dôvodu opatrení, ktoré boli presne prijaté na ublíženie Kube,“ uviedla Tablada a uistila, že jej krajina dúfa v zlepšenie vzťahov s USA pod správou Bidena.

Ekonomická blokáda proti Kube, ktorá začala platiť od roku 1962, v roku 2015 sa zmiernila po obnovení diplomatických vzťahov vládou prezidenta Baracka Obamu (2009 – 2017). Biden bol v tom čase viceprezidentom. Po nástupe k moci Trump zakázal v USA plavby výletných lodí na Kubu, zaradili spoločnosti a kubánskych politikov na čiernu listinu a zabránili USA občanom okrem iného zasielať peňažné úhrady rodinným príslušníkom na ostrove.

Zdroj: https://www.telesurenglish.net/news/Trumps-Sanctions-Against-Cuba-Cost-It-US20-Official-Say-20210121-0009.html?fbclid=IwAR3cpKUSm_teWk8X-v-jpQKXPhFzMlCkvQBsUGRYVOovBaCyfPuReQlO3cA

Gejza Vámoš – Odlomená haluz

Napísané , autor:

Je taká haluz. Zelená, plná miazgy. Keď však vietor bujne rozkolíše korunu stromu, ona len vetcho clivie s nosom v tráve. Odlomená. Trefné slová. A kto v nich vidí len peknú metaforu, odporúčam ďalej ani nečítať. Za hodnotou tejto myšlienky stojí už len to, aká je úplná a celistvá napriek tomu, že je iba vytrhnutá z kontextu. Koľko sklamania, irónie a zúfania sa tu skrýva. A aké silné sú tieto slová, keď dokážu uniesť toľko pravdy!

Pokračovať v čítaní →

Pozrite si VIDEOdokumenty o komunistovi Antonínovi Kalinovi, ktorý v koncentračnom tábore Buchenwald zachránil tisíc židovských detí, z toho dvoch budúcich nositeľov Nobelovej ceny !

Napísané , autor:

Dnes sa na komunistov hádžu tony špiny, pritom väčšina radových komunistov po celom svete boli úžasní ľudia, ktorí toho spravili pre ľudstvo mnoho a mnoho dobrého a dnes by sme sa ich obetavosti mali klaňať a nie haniť ich kolektívnou vinou !

Antonín Kalina bol člen Komunistickej strany Československa, ktorý skončil v koncentračnom tábore Buchenwald a aj tam sa postavil nacistom a vďaka nemu a jeho ilegálnej činnosti prežilo 1 000 židovských detí !!!! 1 000 židovských detí prežilo vďaka komunistovi, medzi nimi aj dvaja budúci držitelia Nobelovej ceny !

Do konca života to bol skromný človek, ktorý svoju obetavosť nikde nespomínal, nepotreboval funkcie, slávu, obdiv… lebo vedel, že spravil vrámci svojho presvedčenia to najkrajšie a najprirodzenejšie, čo sa dalo, zachraňoval ľudské životy preto, lebo to bol človek s veľkým Č !

Toto sú tí úžasní komunisti v dejinách, vďaka ktorým budeme vždy hrdí na to, že si dnes hrdo povieme, že sme demokratickí komunisti a vo svojom živote a presvedčení budeme nadväzovať práve na takýchto jedinečných ľudí, akým bol Antonín Kalina !

https://www.televizeseznam.cz/video/krvava-leta/pozapomenuty-hrdina-antonin-kalina-z-koncentraku-v-buchenwaldu-zachranil-tisic-zidovskych-deti-64091702?fbclid=IwAR22t_-cB1jXIcgs-5g81YjoWe3bTcVmsyUq-fA5YwC89DDeQFkRd6SNa7c

https://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/10677298855-deti-antonina-kaliny/?fbclid=IwAR0H-5_cGQS5p3V4Lyt4gWk-sqqvgZmCA4A01h2hDxh7-UXGGM87UnbiayU

Pred 102 rokmi vypuklo v Berlíne komunistické povstanie Spartakovcov, pri ktorom boli zavraždení jej lídri Róza Luxemburgová a Karl Liebknecht: Bohatá fotogaléria v článku

Napísané , autor:

Presne pred 102 rokmi začalo v Berlíne komunistické povstanie Spartakovcov. Po novembrovej revolúcii niekoľko socialistických skupín spojilo svoje sily v týždňovom štrajku a ozbrojenom boji, ktorý sa konal od 5. do 12. januára 1919. Povstanie viedla Komunistická strana Nemecka (KPD), na čele s významnými komunistickými lídrami ako Rosa Luxemburgová a Karl Liebknecht.

Bol zostavený dočasný revolučný výbor, ktorý mal 53 členov. Vedúci predstavitelia USPD a KPD vyzvali k všeobecnému štrajku v Berlíne 7. januára a následný štrajk prilákal asi 500 000 protestujúcich, ktorí sa dostali do centra Berlína. V rámci štrajku niektorí účastníci organizovali plán na vylúčenie miernejšej sociálno-demokratickej vlády a spustenie socialistickej revolúcie.

Povstalci obsadili kľúčové budovy, čo viedlo k rozporu s vládou. Počas nasledujúcich dvoch dní však štrajkové vedenie (známe ako „Revolučný výbor“) nedokázalo vyriešiť klasickú dichotómiu medzi militarizovanými revolucionármi zaviazanými k skutočne novej spoločnosti a reformistami, ktorí sa hlásili k rokovaniam s vládou. Medzitým útočníci v okupovanej štvrti získali zbrane. Zároveň sa niektorí vedúci predstavitelia

Komunistickej strany Nemecka snažili presvedčiť vojenské pluky v Berlíne, najmä Divíziu ľudového námorníctva, Volksmarinedivision, aby sa pripojili k svojej strane, avšak v tomto úsilí väčšinou zlyhali. 

Dňa 8. januára Komunistická strana Nemecka rezignovala z Revolučného výboru po tom, čo zástupcovia USPD pozvali prezidenta Eberta na rozhovory. Ebert nariadil svojmu ministrovi obrany Gustávovi Noskemu, aby Freikorpsi a armáda vojensky potlačili revolúciu. Títo bývalí vojaci mali ešte zbrane a vojenské vybavenie z prvej svetovej vojny, čo im dalo ohromnú výhodu. Rýchlo obnovili zablokované ulice a budovy a mnohí povstalci sa vzdali. 156 povstalcov a 17 vojakov z Freikorpsov zomrelo počas bojov.

Luxemburgová a Liebknecht boli podlo zavraždení fašistickými Freikorpsmi, na príkaz sociálnehodemokrata a prezidenta Nemecka Fridricha Eberta, premiéra Filipa Scheidemanna a ministra obrany Gustava Noskeho. Príslušníci fašistických odielov Freikorps priamo na uliciach popravili stovky zadržaných revolucionárov.

Luxemburgovú a Liebknechta po niekoľko hodinovom vypočúvaní a mučení chladnokrvne zavraždili 15. januára 1919. Luxemburgovej pred tým rozbili pažbou pušky a následne ju zastrelili a jej telo bolo vyhodené do kanálu Landwehr. „Stará cundra teraz pláva,“ povedal jeden z vojakov, ktorí sa účastnil jej popravy.

Liebknechtovu mŕtvolu po zastrelení odviezli do márnice. Oficiálna verzia ich úmrtí bola, že Liebknechta zastrelili pri snahe o útek a „červená Róza“  bola napadnutá davom. Telo Luxembrugovej bolo objavené až o štyri mesiace po jej smrti v kanály a spolu s Liebknechtom boli pochovaní na cintoríne Friedrichsfelde v Berlíne. Vojak menom Otto Runge, ktorý slúžil vo Freikorpse bol odsúdený v máji 1919 na dva roky väzenia za zabitie Luxemburgovej. Neskôr sa dočkal kompenzácií od nacistov.

Sociálno-demokratická strana Nemecka spolupracovala na potlačení socialistickej revolúcie v Nemecku s najfanatickejšími fašistickými a krajne pravicovými politikmi a ozbrojenými skupinami. Od tejto chvíle sa sociálnodemokratická politika stala synonymom zrady revolúcie.

V tento deň si pamätáme slová, ktoré napísala Rosa Luxemburg menej ako týždeň pred povstaním: „Otázkou dnes nie je demokracia ani diktatúra. Otázka, ktorú história zaradila do programu je: buržoázna demokracia, alebo socialistická demokracia. Diktatúru proletariátu, to nie sú bomby, nepokoje a anarchiu, ako agenti kapitalistických ziskov úmyselne a falošne tvrdia. Skôr to znamená použiť všetky nástroje politickej moci na dosiahnutie socializmu, vyvlastnenie kapitalistickej triedy prostredníctvom a v súlade s vôľou revolučnej väčšiny proletariátu. „

Povstanie Spartakovcov v Berlíne inšpirovali podobné revolučné vystúpenie pracujúcich v Nemecku, ktoré nastali a boli potlačené v Brémach, Porúri, Porýní, Sasku, Hamburgu, Durínsku a Bavorsku a v marci sa v Berlíne uskutočnilo ďalšie kolo ešte krvavejších pouličných bitiek, čo viedlo k dezilúziu obyčajných pracujúcich z Weimarskej vlády.

Spracoval MP- Vzdor-strana práce

Zoznámte sa s krátkymi profilmi 12-tich svetoznámych komunistiek a revolucionáriek, ktoré pomáhali meniť svet k lepšiemu

Napísané , autor:

„Myšlienka slobody je inšpirujúca. Ale čo to znamená? Ak ste slobodní v politickom zmysle, ale nemáte jedlo, čo to je? Sloboda hladovať ? „ Angela Davis

Angela Davis sa zapojila do boja za rovnoprávnosť Afroameričanov v USA a vstúpila do Komunistickej strany USA. Neskôr sa stala profesorkou na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Ako priamy kritik amerického imperializmu a belošskej nadradenosti, stala sa terčom prenasledovania a na základe vykonštruovaného obvinenia z vraždy a únosu, bola v roku 1970 uväznená. Zdvihla sa na jej podporu masívna mobilizácia po celom svete, kde ľudia požadovali jej slobodu. Angela bola prepustená v roku 1972. Pokračovala vo svojej politickej práci a vydala priekopnícku teoretickú prácu o vzťahu medzi rasou, triedou a pohlavím.

La Pasionaria – Dolores Ibárruri

„Fašisti nesmú prejsť. ¡No Pasaran! „

Španielska komunistka Dolores Ibárruri, známa ako La Pasionaria, dostala svoju prezývku vďaka svojim vášnivým prejavom, plných energie a nadšenia, s ktorými sa vrhala do mobilizovania ľudovej podpory pre Španielsku republiku a proti Frankovým fašistom. Stala sa pre Španielov a aj pre cudzincov symbolom protifašistického odboja. Počas španielskej občianskej vojny La Pasionaria inšpirovala antifašistov, komunistov a robotníkov a bola divokým súperom fašistov. Po porážke republiky opustila Španielsko a do vlasti sa opäť vrátila až po skoro 40-tich rokoch v  roku 1977, k veľkej radosti mnohých španielskych ľudí.

Tamara Bunke- Tania

„Povedz El komandante a ja budem napĺňať poslanie bez ohľadu na to, ako dlho bude trvať.“

Tania sa narodila ako Tamara Bunke v Argentíne, do rodiny exilových nemeckých komunistických rodičov. V roku 1950 sa jej rodina vrátila do NDR, kde pracovala pre Slobodnú nemeckú mládež a Svetovú federáciu demokratickej mládeže. Po stretnutí s Che Guevarom v roku 1960, sa Tania presťahovala na Kubu, kde sa podieľala na kampani gramotnosti, ako aj na ďalšom revolučnom úsilí. Bola vybraná k účasti na Che Guevarovom pokuse začať ozbrojený boj v Bolívii, kde operovala ako tajná spojka komunistických povstalcov niekoľko rokov. Jej lojalita k boju bola neochvejná aj napriek tomu, že sa pretrhali všetky väzby so svojimi priateľmi a rodinou, aby bezpečne dokončila svoje poslanie. Tania bola jedna z posledných prežívajúcich členov partizánskej skupiny Che Guevaru, no napokon aj ona bola zabitá bolívijskou armádou v auguste 1967.

Annie Buller

“ Vo Zväze krajčírok bolo nadšenie a bojovný duch. Dievčatá v mladom veku, ženy v strednom veku, všetky nadšene a spoločne pracovali na vytvorení zväzu. Bolo to naozaj ich, po všetkých tých debatách … Prvýkrát vo svojom pracovnom živote boli brané ako ľudské bytosti, ktoré majú zmysel života a ktoré boli súčasťou veľkého hnutia.“

Annie Buller bola vedúcou členkou Komunistickej strany Kanady a militantná organizátorka, ktorá cestovala v 20-tých a 30-tých rokoch po krajine a organizovala do odborov baníkov, krajčírky a robotníkov z ostatných sektorov. Bola dvakrát uväznená po dobu niekoľkých rokov, čo bolo súčasťou vládnych represií proti kanadským komunistom. Bullerovú nikdy neodradili od jej hlbokého presvedčenia, že v Kanade musí zavládnuť socializmus. Počas svojho života tiež pracovala ako organizátorka nezamestnaných, či v kampani proti fašizmu a neskôr vietnamskej vojne a napísala viacero publikácií. V policajných spisoch ju opisovali ako veľmi charizmatickú a silnú rečníčku, ktorá bola veľmi obľúbená medzi robotníkmi a veľmi nebezpečná agitátorka.

Constance Markievicz

„Ja stojím za ideálom robotníckej republiky.“

Prezývali ju aj povstalecká kontesa, táto bojovníčka za írsku nezávislosť bola atypická vzhľadom k tomu, že sa narodila do anglo-írskej rodiny aristokratov. Odmietla aristokratický život, čo ju hlboko zasiahlo a na vlastnej koži spoznala chudobný život v Dublinskych slumoch, Markieviczová navrhla uniformu írskej ľudovej armády, kedy túto uniformu nosila spolu s jej legendárnymi klobúkmi. Bola veľkou stúpenkyňou socialistického odborového revolucionára Jamesa Connolyho, ktorý bol jeden z vodcov povstania za nezávislosť Írska. Zapojila sa do írskeho povstania z  roku 1916, po ktorom bola Britmi odsúdená na trest smrti spolu s ostatnými vodcami povstania, no neskôr bol jej rozsudok zrušený kvôli tomu, že išlo o ženu.

Rosa Luxemburgová

„Váš „poriadok“ je postavený na piesku. Zajtra revolúcia povstane znovu, skrížia sa zbrane, a ku vášmu zdeseniu, budú sálajúce trumpety hlásať: Bol som, som a budem !“
Narodila sa niekoľko dní pred vyhlásením Parížskej komúny a zomrela len rok po Októbrovej revolúcii,. Celý svoj život venovala boju za svetovú socialistickú revolúciu. Bola poprednou socialistickou intelektuálkou a teoretičkou a bola aktívnou členkou poľskej a potom nemeckej sociálnej demokracie, s ktorou sa nakoniec rozišla kvôli tomu, že sociálna demokracia podporila 1. svetovú vojnu. Patrila k zakladateľom organizácie Spartakus, z ktorej sa neskôr stala Komunistická strana Nemecka. Róza sa stala aj jedným z vodcov generálneho štrajku a povstania z roku 1919. Bola dvakrát uväznená a nakoniec zavraždená pravicovými polovojenskými skupinami. Luxemburgová tak zaplatil za presadzovanie svojich myšlienok tú najväčšiu cenu.

Nguyen Thi Binh

„Povinnosťou všetkých Vietnamcov je, aby si navzájom pomáhali v boji proti cudzím agresorom za nezávislosť krajiny a za mier.“

Nguyen Thi Binh, ktorá sa stala známou po celom svete, ako Madam Binh, sa zapojila do vietnamskej revolúcie v roku 1940, počas bojov proti Francúzom. Vstúpila do Komunistickej strany Vietnamu a stala sa diplomatkou. Binh reprezentovala Dočasnú revolučnú vládu Južného Vietnamu, počas ťažkých rokov rokovaní so Spojenými štátmi a bola jedným zo signatárov Parížskej dohody, ktorá nakoniec skončila americkú vojnu proti Vietnamu. Po vojne sa Binh stala ministerkou zahraničia, ministerkou školstva a nakoniec viceprezidentkou krajiny.

Ruth First

„Považujem sa za Afričanku a nič mi nie je cennejšie.“

Ruth Firstová bola dieťaťom komunistických rodičov a bola súčasťou malej menšiny bielych Juhoafričanov, ktorí bojovali proti režimu apartheidu. Stala sa členkou komunistickej strany a za svoju politickú činnosť bola opakovane väznená a mučená. Po svojom prepustení odišla do exilu vo Veľkej Británii a niekoľkých afrických krajín, kde sa aj naďalej podieľala na boji proti apartheidu v Juhoafrickej republike. V roku 1982 bola zavraždená aparteidnou tajnou službou Juhoafrickej republiky.

Kubánske revolucionárky:
Vilma Espin, Celia Sanchez, Melba Hernandez, Haydee Santamaria

„Ja som sa samozrejme nenarodila ako partizánka, či revolucionárka. Ale ja som vedela, že kubánski roľníci ma nasledovali, keď cítili, že máme šancu proti Batistovi. Musela som im ukázať, že sme mali šancu. „- Celia Sanchez

Každá zo štyroch žien, najviac spojené s triumfom kubánskej revolúcie, mala fascinujúci a inšpirujúci príbeh. Haydee Santamaria a Melba Hernandez sa pridali k revolučnému boju a 26. Júla sa zúčastnili známeho útoku na kasárne Moncada v Santiagu. Táto akcia dala aj celkový názov mladému revolučnému hnutiu. Haydee sa po revolúcii venovala rozvoju a podpore svetovo preslávenej kubánskej kultúry, založila organizáciu Casa de las Americas, ktorá pomáhala rozvíjať kultúru po Latinskej Amerike a Karibiku.

Vilma Espin bola chemickou inžinierkou a baletkou, ktorá sa narodila do bohatej rodiny. Ako mladá žena pôsobila ako posol revolučného hnutia medzi členmi pôsobiacimi v Mexiku a na Kube a po revolúcii bola zodpovedná za založenie Federácie kubánskych žien, ktorá bojovala za práva žien v kubánskej spoločnosti.

Celia Sanchez patrila k vedúcim osobnostiam partizánskeho hnutia na Kube a celý svoj život zasvätila budovaniu kubánskeho socializmu a zachovaniu historických záznamov o revolúcii. Krásny Park Lenin v Havane bol postavený pod jej vedením pre potešenie kubánskeho ľudu a pri vstupe do parku stojí jej socha, ktorá pripomína túto veľkú revolucionárku.

Spracoval Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce

Zabudnutá významná fotografka, revolucionárka a herečka: Tinna Modotti a jej vzrušujúci príbeh: Bohatá fotogaléria vo vnútri článku

Napísané , autor:

Pred pár dňami sme si pripomenuli úmrtie slávnej fotografky, herečky, modelky, aktivistky a odhodlanej komunistky, Tiny Modotti, ktorá odišla z tohto sveta 5.januára 1942. Pre mnohých ľudí na Slovensku je táto žena úplne neznáma, preto najbližšie riadky budú venované práve jej životu. Tina sa narodila 16. augusta 1896 v Taliansku, no v roku 1913 odišla za svojim otcom do USA. V Amerike sa objavila vo viacerých filmoch, hrách, operách a pracovala tam aj ako modelka a začala sa stretávať s vtedajšou umeleckou a intelektuálnou avantgardou.

V USA sa spoznala so slávnym fotografom Edwardom Westonom, čo malo pre ňu osudový význam, nakoľko sa začala intenzívne venovať fotografovaniu. Weston a Tina spolu prežili aj milenecký vzťah. Obidvaja sa neskôr presťahovali do Mexiko city, kde si otvorili fotografický ateliér. Práve v Mexiku sa Tina zoznámila so slávnymi maliarmi a komunistami- Fridou Kahlo a Diegom Riverom, s ktorými udržiavala priateľský vzťah ( ten sa skončil potom, čo Modotti schvaľovala vylúčenie Diega Riveru z Komunistickej strany Mexika ) a tu začína aj jej cesta angažovania sa v komunistickom hnutí.

V roku 1925 vstúpila do komunistickej organizácie Medzinárodná červená pomoc, ktorú zriadila Kominterna. Organizácia bola založená v roku 1922, aby fungovala ako „medzinárodný politický Červený kríž“ a poskytovala materiálnu a morálnu pomoc politickým väzňom z radov robotníckej triedy, antifašistov a komunistov po celom svete. V roku 1927 vstúpila do Komunistickej strany Mexika. Jej fotografie sa začali objavovať vo viacerých mexických, či nemeckých komunistických periodikách. Jej kariéra fotografky sa dá rozdeliť do dvoch etáp: romantickej a revolučnej. Venovala sa aj foteniu aktov.

V roku 1928 začala vzťah s exilovým kubánskym aktivistom Juliom Antonom Mellom, ktorý patril k zakladateľom Komunistickej strany Kuby. V roku 1929 však bol Julio Antonio Mella zavraždený priamo Tine v náručí, keď odchádzali z kancelárie Medzinárodnej červenej pomoci. Bola okamžite zatknutá, ale neskôr prepustená a zbavená obvinenia. Dokonca bola obvinená z atentátu na prezidenta Mexika Pascuala Ortiza Rubia. V dôsledku antikomunistickej kampane mexickej vlády bola vyhnaná z Mexika v roku 1930.

Najprv strávila niekoľko mesiacov v Berlíne v Nemecku. Talianska fašistická vláda žiadala jej vydanie do Talianska, kde ju chceli súdiť za jej komunistickú činnosť. Aktívne pomáhala talianskému antifašistickému hnutiu a zvažovala sa vrátiť aj do Talianska, kde chcele vstúpiť do odboja proti Mussoliniho fašistickému režimu. V Nemecku sa začali drať k moci nacisti a tak odišla do Moskvy, kde žila a pracovala niekoľko rokov pre Kominternu, aj ako tajná agentka pôsobiaca po Európe.

Po vypuknutí španielskej občianskej vojny v roku 1936 odišla do Španielska pod krycím menom Maria, kde zostala a pracovala pre republikánsky antifašistický tábor až do roku 1939, kedy Francoví fašisti ovládli celú krajinu. Odišla tajne do Mexika, kde zomrela na srdcové zlyhanie v taxíku, keď sa vracala z večere u rodiny Pabla Nerudu, ďalšieho slávneho spisovateľa a komunistu, ktorého zavraždil Pinochetov režim.

Jej život bol plný dobrodružstva, prežila ho naplno, aj keď zomrela v mladom veku, bola oddaná komunistickej myšlienke a zažila viacero mileneckých vzťahov s významnými umelcami a komunistami. Niektoré jej fotky sa stali celosvetovo známe a patria dodnes do zlatej pokladnice svetového umeleckého dedičstva. Viedla slobodný, umelecký, bohémsky, avantgardný život, ktorý dokázala skĺbiť s obetavou prácou pre komunistické, robotnícke, ženské a antifašistické hnutie. Určite ostane inšpiratívnou a výraznou osobnosťou nie len nášho hnutia, ale dejín 20.storočia.

Spracoval MP- Vzdor-strana práce

Čím začať?

Napísané , autor:

V našich vyhláseniach, textoch, dokumentoch či príhovoroch hovoríme o triednom zápase, o tom, že kapitalistický štát a režim je prostriedok na utláčanie a vykorisťovanie drvivej väčšiny spoločnosti. Napriek tomu, že pracujeme, celý svet upadá do čoraz väčšej chudoby a sociálnych problémov – samozrejme až na hŕstku vyvolených. Tá je ochotná vyvolať aj svetovú vojnu, len aby posilnila svoj biznis.

Od viacerých kolegov počujem ako prvú otázku „Čo sľubujete?“, v domnení, že my sme úplne takí istí ako všetky ostatné politické strany. Nasľubujeme niečo, čo vieme, že nikdy nesplníme, zhrabneme vaše hlasy, dostaneme sa do parlamentu, zavrieme za sebou dvere a už sa staráme len o svoje kontá. Presne na toto sú ľudia zvyknutí a akosi to očakávajú od každého, kto sa zaoberá politikou. Zaujímavé je, že politické strany sa vždy pred voľbami tvária, akoby tu boli prvý krát a sľubujú to, čo už mohli 10 krát splniť. Za pozornosť rovnako stojí, že strany ktoré prichádzajú ako nové a prevratné, sa hneď po získaní dôvery začnú správať ako tie staré strany.

My však nesľubujeme nič! Nejde nám o nikoho hlasy a už vôbec za sebou nechceme zatvárať dvere parlamentu. O čo nám teda ide? Ide nám o to zorganizovať značnú časť vykorisťovanej spoločnosti v boji proti kapitalizmu. V boji za to, aby sme pracovali pre blahobyt nás všetkých a nie pre blahobyt vykorisťovateľov a rast vlastnej biedy.

A teraz prichádzame do závodov, stretávame sa so zamestnancami o ktorých hovoríme, že ich chceme zorganizovať a uvedomujeme si, že sme úplne na začiatku našej cesty, uvedomujeme si, že musíme robiť základné kroky, aby sme získali medzi pracujúcou triedou vplyv. Sympatie, tie sa až tak ťažko nezískavajú, no to ešte nič nemá s vplyvom.

Na jednej strane sa stretávame s nespokojnosťou, no na strane druhej s rešpektovaním kapitalistického trhu a systému ako takého. Prechod k demokratickému socializmu ako by bol nemožný, nedosiahnuteľný. Stretávame sa teda aj s pocitmi rezignácie. Ľudia často krát zabúdajú, že zmeny vo svete neprišli sami od seba, ale boli vybojované zdola a trieda kapitalistov musela vynaložiť veľké prostriedky, aby ho ich potláčala, aby sa neobjavili i v ďalších častiach planéty. „To by sa museli ľudia vzbúriť“ – počúvam. Ale kto sú tí ľudia? Sú tu snáď ešte nejakí iní okrem nás?

Ľudia sú nespokojní, no dosiaľ im nie je známa organizácia či strana, ktorá predstavuje ich záujmy a v ktorej sa postaví jeden za všetkých a všetci za jedného. Neexistuje tu pre nich absolútne nič okrem prokapitalistických a teda im nepriateľských organizácii a strán, či už si to uvedomujú, alebo nie.

Zorganizovaní pracujúci – jeden z našich hlavných cieľov, tu kedysi bol. Už za prvej československej republiky sa dialo to, čo by sa dnes žiaľ nestalo. V dvadsiatych rokoch napríklad v Žilinskej textilke vedenie nariadilo horšie pracovné podmienky. Reakciou zamestnancov bol štrajk nie v jednej, ale v troch fabrikách majiteľa. Áno, aj toto dokázali slovenskí pracujúci – presne tí, ktorí o sebe dnes hovoria, že dokážu len nadávať a popritom znesú aj neznesiteľné.

Komunistické hnutie naberalo na sile, po vojne sa tešilo veľkej dôvere, pretože sa ukázalo, že v najťažších chvíľach vojny a fašizmu sú komunisti najspoľahlivejšími a najpresvedčenejšími bojovníkmi proti nemu. Vo vojne padlo 25 000 členov KSČ. Hnutie stále viac silnelo a kapitalistické štáty museli neraz povolávať armády, aby potláčali robotnícke vzbury či štrajky (Taliansko, Francúzsko, Británia), v USA zúril McCarthyzmus a masové zatýkanie nie za protiamerickú, ale už za „neamerickú činnosť“. CIA a armáda zvrhli nejednu pokrokovú vládu v krajinách 3. sveta, vysielali stovky špiónov, diverzantov či agentov-chodcov.

Tam kde má dnes kapitál obrovské zisky, tam kde drancuje lacné prírodné a „ľudské zdroje“ (ako oni nazývajú človeka), tam kde im robíme len sluhov a rastie naša chudoba, tam, kde mladí nemajú kde bývať, kde stúpa kriminalita a štátny dlh. Nie lepšie mzdy, väčšie sociálne odvody, či boj za lepšie podmienky v práci – ale celá výroba v rukách ľudí, ani cent vykorisťovateľom!

História nám teda ukazuje, že to nie je nedosiahnuteľné, avšak vtedy boli na to vytvorené podmienky, ktoré dnes nemáme.  Toto všetko sme kedysi mali, celý kapitalistický svet sa obával zjednotenej pracujúcej triedy. Dnes tu máme rezignovaných, dezorganizovaných ľudí bez nádeje. Komunistické hnutie sa podarilo rozvrátiť zvnútra. Strany sa z nepriateľov kapitalizmu pomaly ale isto menili na jeho priateľov a kapitulantov. Strácalo sa revolučné nadšenie, strany sa stávali prostriedkom ku kariérnemu rastu. Mnohí dnešní kapitalistickí politici boli členmi bývalých komunistických strán východného bloku. Rovnako však aj komunistické strany západu sa stávali regulérnymi členmi kapitalistických vlád. Strany namiesto revolúcie chcú len upravovať kapitalizmus, stávajú sa z nich akési „ľavejšie“ sociálne demokracie.

A ak sa takto zachoval a takto uvažuje „generálny štáb“, ktorý sa má zastávať pracujúceho človeka, ako má potom uvažovať pracujúci človek? Čoho sa má taký človek vôbec chytiť, keď tu nič hmatateľné nie je? Ostali len tu len páni a otroci. Za pánmi stojí celá mašinéria, otroci sú ponechaní napospas pánom. Zdá sa im teda, že toto je jediná možnosť. Maximálne to celé vyúsťuje do občasných štrajkov, kde je situácia naozaj neúnosná, v politickej oblasti do voľby sociálnej demokracie, alebo „vyhoretých“ „komunistických“, ale žiaľ i fašistických strán, ktoré aj tak nič nezmenia, nakoľko ide o klasické parlamentné strany bez spojenia s ľuďmi rešpektujúce kapitalizmus.

Začíname teda od začiatku. Musíme a chceme odznova získať ľudí pre myšlienky demokratického socializmu. Zároveň však musíme byť poučení z minulosti a zabrániť tomu, aby sa opakovala kapitulácia a rozvrat nášho hnutia. Prečo musíme? Pretože nemáme na výber. Nik nemá na výber. Nepočítajme s tým, že aj súčasný kapitalizmus, v ktorom sa ešte dá ako-tak prežiť, hoc pod bičom a s dlhmi na krku tu bude večne. Ak sa nejaký stav neustále zhoršuje, už základná logika nám hovorí, že stále nebude rovnakí. Čakajú nás vojny, nepokoje, nástup fašizmu, globálna chudoba a absolútne barbarstvo. A zárodky tohto stavu sa čoraz viac prejavujú….

Stanislav PIROŠÍK- VZDOR- strana práce