Archív kategorií: Historie

Che Guevara: Symbol, ktorý bude vždy inšpirovať množstvo ľudí v boji za lepší svet

Napísané , autor:

Che Guevara sa výraznou mierou spolupodieľal na úspechu Kubánskej revolúcie po boku Fidela Castra, keďže sa však neuspokojil s „teplým miestečkom“ vo vláde, ktoré mu garantovala porevolučná Kuba, jeho ďalšie kroky viedli do zahraničia (najskôr do Afriky a neskôr do osudnej Bolívie), s jediným cieľom – pomôcť vykorisťovaným masám, zvrhnúť neľudský kapitalistický režim a pomocou revolúcie nastoliť spravodlivé zriadenie.

DETSTVO A MLADOSŤ

Ernesto Guevara sa narodil v argentínskom Rosariu 14. júna 1928 ako najstarší z piatich súrodencov. V žilách mu vrela nepokojná baskická a írska krv. Odmalička rád čítal, preto často siahal do rozsiahlej rodinnej knižnice, kde sa skveli Sartre, Faulkner, Verne, Kafka, Marx, Camus, Nietzsche, Freud a mnohí iní. Napriek ťažkej astme bol aj skvelým športovcom, aktívne sa venoval rugby. Vo veku 20 rokov začína študovať medicínu v Buenos Aires. Ako študent podniká niekoľko motocyklových „tripov“ po celej Latinskej Amerike, vďaka ktorým spoznáva reálne životné podmienky hispánskej chudoby. Po skončení štúdií trávi istý čas v Guatemale, kde sa angažuje v prospech legitímne zvolenej socialistickej vlády Jacoba Árbenza.

Po štátnom prevrate, zinscenovanom americkou CIA, po ktorom sa k moci dostáva diktátor Castillo Armas, sa mladý Guevara stáva personou non grata a za dobrodružných podmienok, aj vďaka intervencii argentínskeho veľvyslanectva, odlieta do Mexika. Práve guatemalské skúsenosti ho utvrdzujú v jeho názorovej línii, podľa ktorej americká vláda koná v prospech obludnej korporátno-zbrojárskej mašinérie a v mene udržiavania a rozširovania svojej hegemónie neváha dosadzovať diktátorov do čela záujmových krajín. Niekedy v tomto období sa rodí aj Guevarova slávna prezývka Che, pre časté používanie nárečového slovíčka „che“, typického pre Argentínčanov (vo voľnom preklade niečo ako „priateľu“ či „brácho“).

OSUDOVÉ STRETNUTIE

V Mexico City sa Che zamestnáva na alergickom oddelení nemocnice, popri tom stíha prednášať medicínu na miestnej univerzite a pracovať ako fotograf pre spravodajskú agentúru. Práve v Mexiku dochádza k osudnému stretnutiu s Fidelom Castrom, ktorý už v tom čase v exile snuje plány na zvrhnutie kubánskeho pravicového diktátora Batistu. Ten vládne tvrdou rukou, korupcia a biznis s narkotikami prekvitajú, popritom americké korporácie nerušene skupujú ekonomické bohatstvo krajiny.

Plodná debata trvajúca až do svitania napokon rezultuje v Guevarov vstup do Castrovho Hnutia 26. júla. Che Guevara sa má vzhľadom na svoje vzdelanie zapojiť vo funkcii medika, bez akýchkoľvek výnimiek však absolvuje celý vojenský výcvik pod vedením veterána Španielskej občianskej vojny, generála Baya. Mladý intelektuál všetkých šokuje svojou nadpriemernou fyzickou pripravenosťou, zúčastňuje sa 15-hodinových pochodov husto zalesnenou krajinou a napokon získava generálov čestný titul „najlepší gerila“.

VÍŤAZNÁ REVOLÚCIA

Druhý decembrový deň roku 1956 sa cieľavedomá, na všetko odhodlaná jednotka, zložená z 82 disciplinovaných revolucionárov, vyloďuje na Kube. Plán na prekvapujúci úder pod rúškom noci zlyháva, preťažená loď je príliš pomalá a kvôli meškaniu dosahuje kubánskych brehov až cez deň. Dochádza ku konfrontácii s Batistovou armádou, príslušníci Hnutia zaznamenávajú značné straty. Zbytky preživších sa delia na niekoľko skupín a najbližšie dva dni sa túlajú krajinou. Po opätovnom sformovaní je skupina značne okresaná: prežíva asi 12 šťastlivcov, vrátane bratov Castrovcov a Che Guevaru.

K Hnutiu sa po konsolidácii hromadne pridávajú disidenti z radov roľníckej chudoby, až sa napokon počet bojovníkov rozrastá na niekoľko stoviek. Dvojročná vojna, ktorá mala vojsť do histórie ako Kubánska revolúcia, sa začína. Predstavitelia odboja vďaka premyslenej a takticky bravúrne zvládnutej kombinácii gerilového boja, spolupráce s lokálnym obyvateľstvom, agitátorskej činnosti a propagandy pomaly nakláňajú misky váh v boji proti tridsaťtisícovej presile na svoju stranu. V januári 1959 porazený Batista definitívne opúšťa Kubu, azyl napokon nachádza až v Portugalsku, kde v tej dobe vládne iný pravicový diktátor, Salazar. Bojovníci Hnutia následne dobývajú Havanu a spolu s ostatnými disidentskými organizáciami formujú Jednotnú stranu socialistickej revolúcie. Tá sa neskôr premenováva na Komunistickú stranu Kuby, ktorá v krajine vládne dodnes.

PO REVOLÚCII

V tej dobe už novopečený hrdina kubánskeho ľudu Che výrazne zamestnáva aj americké tajné zložky: CIA ho vo svojej správe označuje za „pomerne sčítaného“ a „na Hispánca značne inteligentného“, zdôrazňujúc širokú škálu jeho intelektuálnych záujmov. Revolucionár púta pozornosť i v mediálnych kruhoch, časopis Time ho označuje za „Castrov mozog“. Po úspešnom zavŕšení revolúcie sa hyperaktívny Che venuje hneď niekoľkým funkciám – z titulu ministra priemyslu sa spolupodieľa na hospodárskych reformách, angažuje sa v šírení gramotnosti, pracuje ako vrchný inštruktor armádneho výcviku či dokonca prezident národnej banky. V neposlednom rade šéfuje zložke, zodpovednej za riešenie problematiky vojnových zločincov, pričom v tejto úlohe je obzvlášť nekompromisný. Zároveň stíha cestovať po svete ako advokát kubánskej cesty, stretáva sa pritom s mnohými štátnikmi najmä tretieho sveta.

Akčného Guevaru život politika a diplomata akosi neuspokojuje, ďalšie kroky ho preto vedú do Konga s cieľom „exportovať“ revolúciu. Po nevydarenom pokuse sa s podobným zámerom presúva do Bolívie, ktorá sa mu stáva osudnou – 8. októbra 1967 ho za výraznej asistencie americkej CIA zajímajú bolívijské ozbrojené zložky a hneď na druhý deň ho neľútostne popravujú. Jeho posledné slová, adresované radovému bolívijskému vojačikovi, poverenému vykonať popravu, vraj boli: „Veď strieľaj, ideš iba zabiť človeka…“

Tomáš Bóka- Socialisti.sk

Pochopiť podstatu kapitalizmu, ako funguje, kto v ňom vládne a podľa toho nastaviť boj pracujúcich: Štrajky, protesty, solidarita, organizovanosť a jednota sú našimi zbraňami!

Napísané , autor:

Už od malička nám vštepujú, že kapitalizmus je zatiaľ to najlepšie zradenie, aké sme si mohli želať. Kapitalizmus prešiel od svojho vzniku množstvom etáp. Začínal ako progresívna alternatíva voči feudalizmu.

Čo sa však jeho príchodom zmenilo ?

Neobmedzená moc aristokracie prešla v mnohých prípadoch do rúk novovznikajúcej buržoázie. Feudalizmus padol, no otroctvo nie. Dostalo len novú podobu, čiže novú legitimitu. Kapitalizmus sa vo svojom začiatku  najviac podobal poučkám z Hayekových kníh. Štáty negarantovali svojim pracujúcim žiadne sociálne výhody. Neexistovala ani minimálna sociálna sieť. V baniach pracovali v katastrofálnych podmienkach aj 8 ročné deti. Pracujúci žili iba z toho, čo dostali od zamestnávateľa a to bolo mizerne málo aj na prežitie pre jedného človeka, nieto pre celú rodinu.

Musíme si uvedomiť, že väčšina žien bola v domácnosti, čiže bez akéhokoľvek stáleho príjmu. Štát plnil funkciu nočného strážnika, presne ako si to predstavujú neoliberálni fanatici. Zdravotné poistenie, dôchodok, vtedy nepoznané slasti. Nastúpiť na cestu neoliberálneho kapitalizmu znamená vrátiť sa do nedávnej odstrašujúcej minulosti. Až zjednotené robotnícke hnutie zreformovalo kapitalizmus do dnešnej podoby. Stálo to však priveľa krvi. Demonštrácie, štrajky, revolúcie a kolektívne vyjednávanie boli jedinou zbraňou pracujúcich. Žiadne liberálne voľby im nepriniesli požadovanú zmenu. Jediná cesta bola triedna konfrontácia, iba tohto sa báli buržoázne elity a jedine toto na nich platí aj dnes.

Raz za štyri roky prichádzame k urnám a tešíme sa na zmenu…

Tento systém je taký dokonalý, že vo vyspelom svete k voľbám nechodí zhruba polovica národa. Rezignovali a to práve mocní tohto sveta chcú, demoralizovaných pracujúcich, čo rezignovali na boj za svoje práva. Strany a politici sa stále menia, no podstata zostáva- vláda buržoázie, čiže bohatých vlastníkov kapitálu. Tu sa všetko začína a končí. Volič si môže vybrať medzi množstvom strán, ktoré však majú jedno spoločné. Deklarovali, že neohrozia panujúci systém.

Čiže v liberálno-demokratických voľbách si vyberáme rovnaký produkt, zabalený v inom obale. Je to isté, ako keď si v obchode chceme kúpiť horalku. Vyberáme si z množstva horaliek, ktoré však vyrábajú rôzne spoločnosti, sú zabalené v rôznych obaloch, majú v sebe rozličný podiel čokolády a mliečnej náplne, ale stále sa jedná o horalku. Sloboda končí vtedy, keď zaútočíte na panujúci systém. Systém kapitálu a kapitál takúto slobodu netoleruje. Prichystajte sa na to najhoršie, nie však od nadnárodnej buržoázie, ale od vlastného štátu, ktorý použijú na vaše umlčanie. Štát a jeho represívne zložky sa stávajú miestnou súkromnou strážnou službou korporácií.

Množstvo analytikov sa celé roky vysmieva Marxovi, že jeho teória zlyhala. Marx tvrdil, že kapitalizmus sa začne rútiť, keď sa dostane do svojej monopolnej globalizovanej podoby. Marx sa mýlil v tom, že sa nazdával, že táto forma kapitalizmu prichádza už za jeho života. To ešte netušil, že to, čo kapitalizmus práve prežíval, bola transformácia na národný, štátny kapitalizmus s minimálnym množstvom globalizovaného kapitálu. Krízy v dnešnej dobe, ktoré sa periodicky opakujú stále v kratších intervaloch, sú prvou lastovičkou Marxovej teórie zlyhávania globalizovaného monopolného kapitalizmu.

Musíme si objasniť, čo znamená formovanie národného, či štátneho kapitalizmu

Bolo to obdobie, kedy sa v štátoch upevňoval národný kapitál a národná buržoázia. Po upevnení národnej buržoázie začala fáza globalizácie kapitalizmu. Globálny monopolizovaný kapitalizmus. V tejto etape práve žijeme. Kapitál, čiže aktíva, cenné papiere, peniaze, akcie….obletia celý svet behom pár sekúnd. Peniaze robia peniaze. Špekuláciami na burzách vzniká fiktívny kapitál. Laicky by sme mohli povedať, stačí vám, aby ste mali určité aktíva, informácie a dokážete behom sekundy zarobiť miliardy. Nikdy ste nič nevyrobili, nič nepredali, no zarábate a v astronomických sumách! Nikto vás nikdy nezdaní a pred dodatočným zdanením sa môžete chrániť ukladaním peňazí do daňových rajov. Tam sa nikto na nič nepýta.

Padajú aj posledné prekážky na jeho šírenie. Nadnárodné korporácie diktujú podmienky. Národné štáty sa stávajú  vazalmi a vlády fungujú len ako predĺžená ruka nadnárodných korporácií. Všetkých účinných nástrojov regulácie kapitálu sa už dávno vzdali a vlády, či organizácie snažiace sa o zmenu tohto stavu sú terčom prevratov, či zákulisných ťahov, ktoré ekonomickými, či militaristickými pákami zlomia odpor. V dobe národného kapitalizmu mohli zlomiť odpor domácej buržoázie vlastniacej všetok kapitál domáce národné vlády.

Globalizácia však priniesla do štátov nadnárodný kapitál, ktorý sa dá zlomiť jedine nadnárodne

Nadnárodný kapitál nedokáže poraziť jediný socialistický štát. Je to ako v tej rozprávke o zlom drakovi, dokým neodseknete všetky hlavy, drak vás stále môže zožrať. Domáca buržoázia si bola toho veľmi dobre vedomá a tak začala vytvárať po celom svete množstvo svojich odbočiek, či pobočiek, tak sa drak z jednej hlavy rozšíril o mnohé ďalšie.

Internacionalizmus je nástrojom pracujúcich, iba táto cesta dokáže poraziť monopolný globalizovaný kapitalizmus. Bez koordinácie triednych bojov v každom štáte nedokážeme nič. Vybojujeme len jednu víťaznú bitku v jednom štáte, tá však pod ťarchou globalizovaného útoku nadnárodného kapitálu nezmôže nič. Dokážeme vybojovať bitky, no nie vojnu. Nadnárodná buržoázia to pochopila, kedy to pochopíme aj my?

Musíme začať rozmýšľať globalizovane, musíme sa vžiť do ich role, ako rozmýšľajú, čo robia , ako kooperujú svoj boj a všade tam musíme udrieť aj my. Demokracia sa pre nich končí pred bránou fabriky. Volia snáď zamestnanci  nadnárodných korporácií svojich šéfov, svoje predstavenstvo? NIE ! Tam demokracia neplatí, ako potom môžeme hovoriť o demokratickom režime v našej spoločnosti, keď väčšinu života prežívame v diktatúre oligarchie ?

Zamyslite sa, čo všetko ovplyvňujete svojim demokratickým právom a porovnajte to stým, čo ovplyvňuje váš každodenný život? Zistíte, že vaša demokracia je len nádhernou fraškou, pochopíte, že žijete v spoločnosti, v ktorej nerozhodujete skoro o ničom.

Miroslav Pomajdík- podpredseda Socialisti.sk 

Ako vznikla v USA najbohatšia kapitalistická elita: História jednej veľkej rabovačky

Napísané , autor:

Množstvo Američanov sa domnieva, že veľké majetky boli v Amerike nahromadené ešte pred 1.sv. vojnou. Panuje názor, že okrem Texasu, dnes už boháči s obrovskými majetkami neexistujú, a ak aj sú, sú to len starnúci dediči, ktorí o chvíľu zomrú a svoje milióny zanechajú daňovým vyberačom, alebo dobročinným inštitúciám. Tieto názory však nie sú presné. Pokračovať v čítaní →

Magda Vášáryová, preslávená kinematografiou za socializmu tvrdí, že po roku 89 boli naplnené sny všetkých predchádzajúcich generácií…

Napísané , autor:
Pripomeňme si niekoľko viet Magdy Vášáryovej, niekdajšej členky SDKÚ a neúspešnej kandidátky na prezidenta, ktoré predniesla v jednom rozhovore. Tu sú jej skvostné výroky, nad ktorými bežný človek nevie, či sa ma smiať, alebo plakať: „Ještě je třeba, abychom začali být pyšní na to, čeho jsme dosáhli. Protože my jsme toho po roce 1989 dosáhli moc. Splnili jsme sny všech předešlých generací. A nejen nějaká naše elita – týká se to každého z nás, od lidí, kteří se starají o čistotu ulic, až po vzdělance…,“ povedala pre lidovky.cz. Celý rozhovor si môžete prečítať TU: http://www.lidovky.cz/magda-vasaryova-bojim-se-slabochu-dl0-/lide.aspx?c=A151015_194957_lide_ELE . Samozrejme, v tomto rozhovore tých perličiek nájdete omnoho viac.
 
Sami posúďte, ako boli naplnené sny všetkých predchádzajúcich generácií a ako sa z kapitalistického „úspechu“ a „blahobytu“ tešia všetci z nás… Je to až neuveriteľné, čítať toľko demagógie v tých niekoľkých vetách, ktoré vyslovila Vášáryová. Neviem, či táto pani bola niekdy medzi obyčajnými pracujúcimi na Slovensku, ktorí sa každý mesiac strachujú, či z tých mizerných výplat budú mať na uživenie svojich rodín.
Je zjavné, že keď sa niekto celý život pohybuje iba medzi smotánkou a oligarchiou, tak má o živote nás bežných pracujúcich v kapitalizme zidealizovanú predstavu, veď keď sa tak úžasne má slovenská smotánka a boháči, tak určite sa majú asi aj tí pracujúci podobne. Nemyslím si však, že to je jej nevedomosť, je to jej zbožné želanie, ako si ona predstavuje, ako by to malo v tom kapitalizme akože vyzerať, no my vieme, že to takto v kapitalizme vyzerať nikdy nebude. Ona však nemôže predsa priznať, aká je bezútešná realita bežných ľudí v kapitalizme, lebo tým by poprela celý ten podvod o blahobyte všetkých z nás v dnešnej dobe, ktorú tak od 89 všade ona a jej podobní nekriticky šíria.
 
Čo dodať na záver. Magda Vášáryová sa za socializmu objavovala v množstve natočených filmov, bez kvalitnej socialistickej kinematografie, by dnes nikto nevedel, kto je táto pani. Za socializmu si pekne hrala, žila si dobrý život, preslávila sa a stala sa slávnou a teda po 89 roku mohla z tejto popularity ťažiť, čo jasne využila, no zrazu sa z nej stala zúrivá antikomunistka, ktorá nenávidí všetko socialistické…
Nie je sa čomu čudovať, veď takých príkladov, lojálnych ľudí na teplých miestečkách a po prevrate horlivých antikomunistov, tu máme desaťtisíce. Pokrytectvo, ako sa len tak nevidí. Ako však máte veriť antikomunistickým a protisocialistickým slovám z úst ľudí, ktorí za socializmu toho pre seba vyťažili čo sa dalo… takým asi len poťukať na čelo, keď vám ovšem skôr nepríde nevoľno z toľkého ľudského pokrytectva a pre pokoj žalúdku, ich z ďaleka obídete. Nezaslúžia si nič iné, ako našu ignoráciu…
Miroslav Pomajdík- podpredseda Socialisti.sk 

Občianska vojna v Španielsku a jej odkaz pre dnešok: Fašizmus, ako záchranné koleso kapitalizmu

Napísané , autor:

Španielska občianska vojna ako prvá ukázala, aký je vzťah medzi fašizmom, kapitalizmom a socializmom. Pred 80-timi rokmi sa po vzbure v armáde začala občianska vojna v Španielsku. Bolo to ešte v predvečer druhej svetovej vojny. Táto vojna ukázala celému svetu, že fašizmus je otvoreným kapitalistickým násilím a že slúži na krvavé potlačenie socialistickej revolúcie a postupný návrat do starých kapitalistických koľají. Podobný scenár, vo forme občianskej vojny, vojenských pučov, či organizovaním kománd smrti, zažíval svet na ochranu kapitalistických režimov dlhé desiatky rokov po celom svete. Poďme si teda zhrnúť čo sa v podstate stalo.

V Španielsku bola v roku 1931 vyhlásená republika, zvíťazila pokroková koalícia, ktorá začala zavádzať znárodňovanie a kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov – inými slovami – aby národ pracoval pre seba. Odpoveďou na tieto kroky bola fašistická vzbura v armáde, samozrejme za pomoci najreakčnejších majetných kruhov, ako aj značnej časti katolíckej cirkvi.

Šlo o zachovanie „poriadku“ a „tradičných hodnôt“ – teda našimi slovami o zachovanie starého otrokárskeho poriadku, kde jedni žijú v prepychu z útrap druhých a tvária sa pritom ako „gentlemani“. Šlo o zachovanie tradičných hodnôt neľudského kapitalizmu aj pod zámienkou „Krista a kríža“. Dopomohla tomu aj klasická nacionalistická nenávisť ku komunistom a ľavičiarom, „Viva Espaňa“, kričia nacionalisti a fašisti zo zákopov, ale mysleli tým nie ľudové Španielsko, ale Španielsko prehnité, kapitalistické. Španielsko zámožných otrokárov a podrobených otrokov.

Fašistické vojsko bolo podporované Talianskom a Nemeckom. Republike pomohol Sovietsky zväz a Mexiko. Pracujúci z celého sveta zorganizovali Interbrigády na pomoc republike. Na pomoc demokratickému Španielsku odišlo aj okolo 2-tisíc Čechov a Slovákov. Revolúcia napokon boj prehrala a zvíťazila fašistická reakcia, tá úplne otvorene potláčala všetko socialistické, ale aj všetko liberálne. Tento režim sa udržal v Európe až do 70. rokov a nikomu z kapitalistických vládcov neprekážal tak, ako im prekážal socialistický tábor.

Takto to fungovalo v 20. storočí, kedy Západ organizoval a vyzbrojoval fašistické komandá a hoci sa od týchto vlád formálne dištancoval a „nič s ňou nemal“ – jedno bolo isté: Fašisti vždy zachránili kapitalistické právo vlastniť hospodárstvo a nerastné suroviny celých štátov len pre seba, na úkor obyvateľstva žijúceho na území. A keď už bolo všetko zabezpečené a v suchu, tak fašistický režim jednoducho odišiel.

Stanislav Pirošík- člen vedenia Socialistov.sk

Spomienka na Parížsku komúnu z roku 1871: Vojaci ju utopili v krvi, keď popravili vyše 30 000 Parížanov

Napísané , autor:

Komúna je meno, ktoré si dal parížsky magistrát v marci 1871, kedy sa ustanovila po povstaní parížskeho ľudu autonómna vláda, proti dočasnej vláde Adolpha Thierseho. Porážku francúzskej armády Prusmi a kapituláciu prežívalo obyvateľstvo ako poníženie, vojna zvýšila nezamestnanosť a biedu, životné podmienky robotníkov sa stali čím viacej obtiažnejšie. V roku 1870 je vyhlásená 3. republika a v roku 1871 je vymenovaný Adolphe Thiers „hlavou výkonnej vlády „ Národným zhromaždením sídliacim v meste Versailles. V napätom ovzduší prijíma vláda množstvo neobratných opatrení, ktoré rozvášnia parížsky ľud. Medzi Parížom a Versailles dôjde k roztržke. Dňa 18.marca sa k parížskemu ľudu  pridajú národné gardy, povstanie sa šíri po všetkých parížských predmestiach. Ústredný výbor obsadí parížsku radnicu a žiada pre proletariát absolútne právo vziať si svoj osud do vlastných rúk a organizuje voľby pre menovanie Komúny zvolenej ľudmi. Medzi zvolenými je aj Proudhon a členovia 1.Internacionály.

Parížska Komúna potom vyhlásila svoju nezávislosť a vyzve ostatné komúny vo Francúzsku, aby toto učinili tiež, v snahe pretvoriť republiku na akési združenie slobodných a sebe rovných komún. Mimo sociálne opatrenia snažiace sa liečiť prekérnu situáciu chudobných, poverí napríklad Komúna samotných robotníkov správou svojich dielní a zverí vedenie podnikov robotníckym družstvám. Historik Henri Arvon vidí v Komúne prvý konkrétny prejav federalizmu. Ďalšie plány Komúny boli napríklad- stála armáda mala byť nahradená „povolaním ozbrojeného ľudu“ , vyhlásila sa odluka cirkvi od štátu, vypracoval sa plán laického, povinného a bezplatného školstva…..No toľko slobody a demokracie už nezvládala “demokratická vláda“ a Komúnu čoskoro vláda rozmetá.

Dňa 21. mája vstúpia vládne vojská do Paríža. To je začiatok „krvavého týždňa“. Parížsky ľud sa pokúsi vzdorovať stavbou barikád. Vojaci sa dopustia skutočného masakru, popravovali mužov, ženy aj deti. K posledným bojom došlo 27. a 28. mája okolo cintorína Pére-Lachaise. Poslední obhajcovia Komúny boli popravení pri múre cintorínu. V máji 1871 tak zahynulo 30 000 Parížanov, často popravených bez súdu. K tomu je potreba pridať asi 40 000 zatknutých. Tisíce osôb boli odsúdené k deportáciám do Novej Kaledónie, ako napríklad známa anarchistka Louise Michelová.

Parížska komúna je svojho druhu jediný pokus o vybudovanie spravodlivejšieho zriadenia, na ktorom sa  podieľala celá antikapitalistická ľavica.

Miroslav Pomajdík- podpredseda Socialistov.sk

“Veselá situácia” v prvej Československej republike (1918—1938)

Napísané , autor:

Vytrvalo nás presviedčajú, že prvá Československá republika bola úplným rajom pre pracujúcich, len lenivá lúza, čo nechcela robiť, sa mala zle…. Svoje tvrdenie zdôvodňujú tým, že ČSR bola v prvej desiatke najrozvinutejších krajín sveta. Úplné ignorujú skutočnosť, že ČSR, hoci trvala len 20 rokov, bola za ten čas postihnutá troma hospodárskymi krízami, pričom posledná kríza nebola ani ukončená, ale len prerušená 2. svetovou vojnou. Už len táto skutočnosť, by mala vyvolať aspoň maličké pochybnosti o údajnom blahobyte.

„Kapitalistickú ekonomiku ČSR zasiahli tri hospodárske krízy. Prvá bola už krátko po prvej svetovej vojne a to v rokoch 1922—1923, druhá, mimoriadne ťažká kríza bola v období 1929—1933, tretia sa začala roku 1937 a bola prerušená druhou svetovou vojnou.

Osobitne ťažký priebeh mala kríza v rokoch 1929—1933. Pokles objemu výroby dosiahol najnižší bod v marci 1932, keď mesačný objem výroby klesol na 56,1 % úrovne roku 1929. Najväčší ročný pokles nastal roku 1933, v ktorom ročný objem výroby dosiahol iba 60,2 % úrovne predkrízového roku 1929 — výroba teda poklesla prakticky o 40%. Niektoré odvetvia priemyslu však boli postihnuté ešte katastrofálnejšie. Napríklad výroba ťažkého priemyslu poklesla o vyše 70 %, výroba sklárskeho priemyslu o 45 % a pod. Mimoriadne ťažko bolo postihnuté Slovensko a slovenský priemysel. Roku 1934 nepracovala na Slovensku ani jedna huta, ani jedna vysoká pec.

V celom Československu bolo počas krízy zatvorených 1800 tovární, 50 000 obuvníckych živností, 20 000 krajčírskych dielní atď. Zo 160 cukrovarov bolo zlikvidovaných 40, z 21 vysokých pecí bolo zastavených štrnásť. Ceny poľnohospodárskych výrobkov poklesli o 40 % až 60 %, takže čistý peňažný výnos z jedného hektára poľnohospodárskej pôdy sa prudko znížil. Iba v rokoch 1932—1933 exekučne zabavili 1 750 000 majetkov pre nezaplatené dlhy.

V rokoch krízy sa kapitalistickej československej ekonomike osobitne ťažko vypomstila jej veľmi silná závislosť od zahraničných trhov. Celý československý export sa prakticky zrútil. Ak úroveň československého vývozu roku 1929 pokladáme za 100, roku 1933 poklesla na 29. Likvidácia značnej časti výrobných zariadení, rozpad zahraničného obchodu a ďalšie dôsledky krízy sa odzrkadlili v prudkom raste nezamestnanosti, roku 1929 bolo nezamestnaných 41 000 osôb a vo februári 1933 bolo už 920 000 úradne registrovaných nezamestnaných. Značná časť nezamestnaných však nebola úradne registrovaná, takže sa odhaduje, že celková nezamestnanosť dosiahla vyše 1 200 000 osôb, z toho bolo zhruba 50 000 príslušníkov inteligencie.

Pochopiteľne, poklesli aj mzdy a platy tých pracujúcich, ktorí sa v zamestnaní udržali. Odhaduje sa, že tento pokles spolu so stratami drobných živnostníkov tvoril od roku 1929 do roku 1934 stratu okolo 50 mld. korún. Roku 1934 poklesli priemerné mzdy oproti roku 1929 o 18,5 %.
Súčasne sa však zvýšilo úsilie kapitalistov o kapitalistickú racionalizáciu a intenzifikáciu práce. Vynucovali si zrýchlenie pracovného tempa a prácu nad čas. Objem investícií do výrobných zariadení pritom prudko poklesol, zatiaľ čo objem výroby na jedného robotníka sa zvyšoval.

Kríza sa vyznačovala vleklosťou, kapitalistická ekonomika dlho nebola schopná prekonať krízu. Po roku 1934 nastalo síce určité mierne oživenie, ale ešte roku 1938 dosiahol objem výroby len 95 % úrovne z roku 1929. Takisto len pomaly sa prekonávali ťažké sociálne dôsledky krízy. Ešte roku 1935 mali dve tretiny poistených robotníkov denné mzdy menšie než 18 korún a denná mzda polovice zamestnaných žien nepresahovala 10 korún. Pri poklese miezd sa ceny niektorých potravín vôbec neznížili. V uvedených krízových rokoch klesla spotreba tuku o 24 %, mäsa o 13 %, cukru o 11 % atď.

Tieto a mnohé ďalšie sociálne dôsledky kríz sú v podmienkach kapitalizmu cenou, ktorú treba platiť za čiastkové a dočasné riešenie protirečení reprodukcie spoločenského kapitálu, ustavične vznikajúcich v dôsledku pôsobenia kapitalistických výrobných vzťahov a nimi vyvolávaného základného protirečenia kapitalizmu. Túto cenu však musí platiť predovšetkým robotnícka trieda a ostatné pracujúce vrstvy kapitalistickej spoločnosti, na ktoré kapitalisti presúvajú ťažké následky kríz.

Tu uvádzam zopár „zábavných momentov“ z kapitalistickej demokracie ČSR:
1. Platil zákon o ochrane republiky, na základe ktorého boli politicky odporcovia kapitalizmu perzekuovaní.
2. Bola cenzúra tlače a kníh. Noviny vychádzali s bielym miestom, kde sa mal nachádzať zakázaný text, samozrejme týkalo sa to hlavne ľavicovej tlače.
3. Boli demonštrácie, masové štrajky, hladové pochody. Kapitalisti ich rozháňali streľbou, polícia koňmi dupala po ľuďoch.
4. Pri ceste do zahraničia sa muselo žiadať o vydanie pasu. Nie každý ho dostal.
5. Masová emigrácia do cudziny. Z republiky niekde utiekli celé dediny.
6. V prvej ČSR chodili po dielňach dozorcovia alebo majstri, ktorí poháňali palicou zamestnanca čo robil pomaly. Keď sa zamestnanci sťažovali na polícii, že ich bijú, tak sa to neriešilo, ale keď rozzúrení robotníci dobili majstra, tak ich polícia hľadala po celej republike.
7. So stopkami sa meral čas pracovného úkonu, aby sa mohli vyhodiť pracujúci, ktorí nestíhali, prevažne to boli starší pracujuci. To spôsobilo úplné narušenie vzťahu medzi staršou a mladšou generáciou.
8. Pracovná doba bola aj 12 hodín a viac, robilo sa aj v nedeľu, pracovali aj deti, samozrejme za zlomok mzdy dospelého.
9. Učni napr. v baťovej „škole práce“ cez deň robili. Večer a cez víkendy chodili do školy. U súkromníka učeň bol v postavení domáceho sluhu.
10. Skúšobná doba bola bez výplaty. Zamestnanec robil celé mesiace zadarmo. Nemyslite si, že sa to týkalo len robotníkov. Napr. praktikanti na súdoch po skončení školy mali bezplatnú skúšobnú dobu v trvaní 24 až 30 mesiacov.
11. Na pobyt vo väčšom meste ste museli mať potvrdenie, že máte zamestnanie. V opačnom prípade ste boli obvinení z tuláctva a v sprievode žandárov vrátený do svojho rodiska. Dúfam, že si uvedomujete ako to zneužívali zamestnávatelia.

Aký bol ekonomický a sociálny stav prvej ČSR pred 2. svetovou vojnou je uvedené vyššie. K tomu treba ešte prirátať zničenie ČSR v dôsledku bojov počas vojny, zničenie hospodárskych objektov utekajúcou nemeckou armádou a rozbombardovanie veľkých továrni spojencami v závere vojny. Ďalej si treba uvedomiť, že tí čo prešli bojmi a útrapami vojny, nemali po víťazstve chuť stať sa znovu paholkami a slúžkami u bohatého gazdu alebo robiť otroka vo fabrike, ktorú po vojne sami znova obnovili z trosiek, na kapitalistu, ktorý prikvitol zo zahraničnej emigrácii a hlásil sa k „svojmu majetku“. Alebo byť sluhami u podnikateľa, ktorý nazhŕňal svoj majetok spoluprácou s fašistami, arizáciou, predajom potravín hladujúcim a podobnou „podnikateľskou“ činnosťou a preto ľudia žiadali antikapitalistickú budúcnosť…

Kloss- VZDOR-strana práce

Biskup Vojtaššák a jeho temná fašistická minulosť: Nebezpečné tendencie jeho rehabilitácie v našej spoločnosti…

Napísané , autor:

Je neskutočné, ako sa v poslednej dobe množia príspevky v oficiálnych médiách, ktoré nekriticky glorifikujú biskupa Vojtaššáka, robia z neho nevinnú obeť komunistického režimu, ako trpel za vieru a podobne… Je na pováženie, že takéto príspevky sa začínajú objavovať aj v RTVS, kde sa o ňom hovorí ako o svätcovi, no už vám nič nepovedia o jeho hanebnom pôsobení počas Slovenského klérofašistického štátu, ktorého sa stal oddaným funkcionárom, kde sa predviedol svojim antisemitizmom, spojenectvom k nacistickému Nemecku a jeho vízii tzv. Novej Európy, udavačstvom atď… a tohto mužu chce katolícka cirkev vyhlásiť za svätého… ???

Vojtaššákové pôsobenie počas fašistického režimu

Vojtaššák stál na čele Spišskej diecézy. V rokoch 1940 až 1945 sa výrazne angažoval v domácej politike a stal sa naozaj vysokým funkcionárom vtedajšej klérofašistickej Slovenskej republiky, keďže zastával funkciu podpredsedu Štátnej rady, čo bola jedna z najvyšších ústavných inštitúcií vtedajšieho režimu. V Štátnej rade sa preberali všetky rozhodujúce zákony, ktoré boli prijímané.

Vojtaššák privítal vojnové akcie slovenskej armády po boku nacistického Nemecka. Tu je jeho výrok, ako oceňoval nasadenie našich vojakov v boji proti ZSSR, keď ďakoval ministrovi národnej obrany Čatlošovi: „že slovenské vojsko bojuje statočne, že dáva vojakom mravnú i fyzickú silu, aby mohli našu malú krajinu presláviť, aby sme sa mohli udržať a ako víťazi sa stať členmi Novej Európy“.

Vojtaššák používal svoj vplyv aj proti svojim ideovým odporcom a odobroval ich prenasledovanie a elimináciu. V liste ministrovi vnútra A. Machovi písal: „odstrániť komunistické buňky, ktoré sú utajené po mestečkách, zvlášte, kde je viacej židov. Ťažko bude i dlho bude trvať zahnať tú duševnú nákazu.“

Vojtaššák a protižidovské zákony

Vojtaššák nikdy neprotestoval proti prenasledovaniu Židov na našom území, nestaval sa proti protižidovským zákonom a deportáciám. Tieto všetky opatrenia schvaľoval. Jediné jeho výhrady smerovali cynicky iba k námietkam, aby sa so Židmi, ktorí konvertovali na katolícku vieru zachádzalo ináč, ako s ostatnými Židmi a mali lepšie podmienky a neboli na nich uplatňované protižidovské zákony v plnej miere. Takže osud niektorého Žida ho zaujímal do určitej miery iba vtedy, keď konvertoval. Osud ostatných Židov mu akosi na srdci neležal.

No podľa jeho slov to ani s tou starostlivosťou o konvertovaných Židov nemyslel asi až tak vážne, o čom svedčí ďalší jeho výrok, ktorý povedal v dobe, keď sa spustili deportácie Židov z nášho územia: „…aj keby sa X-Y dal prekrstiť, neunikne platnosti židovských zákonov, hoci cirkev ho bude pokladať za svojho veriaceho. Bude ďalej považovaný za žida nie nábožensky, ale národnostne“.

Vojtaššák však na jednom zo zasadnutí Štátnej rady vyjadril nevôľu nad hromadným krstením Židov, ktoré mali v tej dobe prebiehať na gréckokatolíckych farách. Konvertovaním si chcelo veľa Židov zachrániť svoje životy, to sa akosi spišskému biskupovi nepozdávalo.

Vojtaššáka náramne potešilo aj rázne uplatňovanie protižidovských zákonov v praxi, takto sa vyjadril: „Predseda Ústredného hospodárskeho úradu nám štatisticky, číselne ukázal, že vo vyradení židov sme pokročili. Zvýšili sme bilanciu.“

Pomáhal tiež vytvárať v spoločnosti predstavu, že tí Židia sa nemajú až tak zle. „židia sa snažili voči sebe budiť sústrasť. Ľudia ich ukrývali, preto, čo sa proti židom robilo vraj nie je ľudské. Židia si mysleli, že každý žid, keď opustí obec, Boh vie, čo sa ním robilo. Nevie sa, čo dobrého konajú v tých táboroch.“

Udavačstvo a chvála od samotných nacistov

Vojtaššák na zasadnutí Štátnej rady dokonca udal jedného muža židovského pôvodu, ktorý je ešte stále na slobode. Doslova vyhlásil:  „je to najväčší maďarský boľševik, komunista od dávnych čias. Ľudia sa rozhorčujú, že vraj všetkých židov pobrali, len vraj táto pliaga je tu… Poznám ho dobre. To bol, prosím, najväčší gauner maďarský. Bil sa s Čechmi. Všetkých pobrali a on je tam.“

Jeho kolega A. Vašek ho ubezpečil, že v tejto veci budú určite konať  a tak židovský obchodník a majiteľ sódovkárne v Spišskom Podhradí Alexander Lörincz putoval už o 11 dní po Vojtaššákovom udaní do tábora.

Vojtaššákové aktivity oceňovali aj nacisti. SS-untersturmführer Urbantke vyhlásil: „V Štátnej rade bola otázka vysídlenia židov za značnej pomoci biskupa Vojtaššáka a evanjelického cirkevného inšpektora Klimu vybavená kladne… Tiso si v poslednom čase veľmi obchádza Vojtaššáka, ktorý sa výnimočne ostro zasadzoval za vysídlenie a jeho postoj by sa mohol vzťahovať na skutočnosť, že Spišská Kapitula je v poslednom období vo finančnej tiesni a Tiso pravdepodobne prisľúbil potrebné peniaze.“

Jeho postoje ocenil aj nemecký vyslanec na Slovensku H. E. Ludin: „Otázka evakuácie židov zo Slovenska bola Štátnou radou schválená. Pri prvom rokovaní jeden člen Štátnej rady údajne oponoval, na čo biskup Vojtaššák predniesol veľmi pozitívny prejav. Na to bol návrh na evakuáciu, s určitými obmedzeniami, jednohlasne prijatý. Tieto obmedzenia sa mali týkať židov prekrstených do určitého dátumu.“

Arizátor

Tu je oficiálna žiadosť, ktorú adresoval Vojtaššák úradom, ktoré mali na starosti arizáciu: „Slovutný pán predseda! Spišské biskupstvo chce arizovať t. zv. kúpele BALDOVCE /p. Spišské Podhradie, pol. Okres Levoča/, ktoré sú majetkom Žida ing. Ladislava Frieda, t. č. v Palestíne bývajúceho, a na ktoré je uvalená dočasná správa. Arizačnú žiadosť s potrebnými dokladmi odovzdá Vám pán Cyril Salva, správca nášho internátu na Spišskej Kapituli, ktorý bol Vaším úradom vymenovaný za dočasného správcu tohto podniku. Úctive prosím o dobroprajnosť Vašej Slovutnosti a o umožnenie, aby tento podnik dostalo naše biskupstvo spišské. Prosím prijať uistenie o mojej hlbokej úcte a oddanosti. Na stráž! Ján Vojtaššák.

Historici Ján Hlavinka a Ivan Kamenec jasne hovoria: „Úloha Jána Vojtaššáka ako spišského biskupa a právneho zástupcu Rímskokatolíckeho spišského biskupstva bola v celej arizácii kľúčová. Vojtaššák nielenže bol iniciátorom arizácie tohto podniku, keď podpísal arizačnú žiadosť, v ktorej vystupoval ako zástupca arizátora či orodoval u predsedu ÚHÚ Augustína Morávka za „dobroprajnosť“ a prevod kúpeľov na Rímskokatolícke spišské biskupstvo, ale do celého procesu aktívne a miestami až agresívne zasahoval, keď kritizoval odhad hodnoty kúpeľov zo strany znalcov prizvanými NÚZ či inicioval nový odhad hodnoty kúpeľov orodovaním u ministra G. Medrického.“

Vojtaššák sa tiež tvrdo postavil proti obnoveniu Československa a deklaroval lojalitu klérofašistickému režimu Slovenského štátu. Pri návšteve spolupredsedu Slovenskej národnej rady Vavra Šrobára, Vojtaššák odmietol spoluprácu a lojalitu ČSR a disciplinárne potrestal františkánov zo Slovenského výboru rehole františkánov v Spišskom Štvrtku, pre list, ktorý poslali do Moskvy.

Blahorečenie

V dnešnej dobe sa ďalej pokračuje s procesom blahorečenia Vojtaššáka, ktorý otvoril ešte pri návšteve Slovenska zosnulý pápež Ján Pavol II. Musíme si položiť otázku, ako je to možné, že v dnešnej dobe sú veľké snahy vyhlásiť Vojtaššáka za svätého.

Zamyslime sa. Vojtaššák ukázal svoju pravú tvár v zlomových časoch a za tieto jeho postoje ho stihol spravodlivý trest vo forme väznenia. Nebol to mučeník a už vôbec nie žiaden hrdina, ktorého z neho chce spraviť katolícka cirkev.

Autor: Miroslav Pomajdík

Historické citácie boli použité z publikácie : Spory o biskupa Vojtaššáka. Politické a spoločenské aktivity Jána Vojtaššáka v rokoch 1938 – 1945 autorov Jána Hlavinka a Ivana Kamenca

Spomienka na jedného z najväčších filozofov 20. storočia, marxistu Gramsciho: Na bytovke v Taliansku bol odhalený jeho megaportrét

Napísané , autor:

Dňa 22.1. 1891 sa narodil jeden z najvýznamnejších marxistických teoretikov a celosvetovo známy líder talianskych komunistov Antonio Gramsci, ktorý stál aj za založením Komunistickej strany Talianska. Ako rozhodný antifašista a líder komunistov sa aktívne staval proti talianskému fašistickému režimu na čele s Benitom Mussolinim, začo ho fašisti uväznili. Gramsci sa však nedal zlomiť a vo väzení tajne písal svoje najslávnejšie marxistické teoretické diela a výrazne sa zaslúžil o rozvoj marxizmu a filozofie ako takej.

Jeho najvýznamnejšie obohatenie filozofie bolo skoncipovanie jeho teórie o kultúrnej hegemónii, popisujúcu, ako je udržiavaná kapitalistická spoločnosť cez ovládanie kultúrnych inštitúcií. Gramsci zomrel vo väzení vo veku 46 rokov v roku 1937. Jeho dielo sa dočkalo oficiálneho vydania až po páde fašizmu a konci 2. svetovej vojny.

Antonio Gramsci nie je len najčítanejší a najprekladanejší taliansky filozof na svete, Antonio Gramsci je predovšetkým jedna vec: Boj za lepší svet, za verejné zdravotníctvo a verejné školstvo, za práva pracujúcich, za sociálny status, za odstránenie chudoby a rozdielov medzi severom a juhom a predovšetkým za posilnenie tých, ktorí skutočne vytvárajú bohatstvo v spoločnosti.

Pre svoje nápady bol uväznený fašistickým režimom. Gramsciho nápady posunuli nielen v Taliansku, ale všade na svete boje miliónov a miliónov pracovníkov, ktorí vďaka nim videli, že si zlepšujú svoje životné podmienky. Ktovie, čo by si dnes mysleli, keby videli, že tento ťažko postavený model je rozobratý a že každý zničený kúsok zvyšuje sebeckosť a vykorisťovanie.

Antonio Gramsci: „Hovoriť pravdu, je vždy revolučné“.

Česť jeho pamiatke.

VZDOR-strana práce

Pozrite si VIDEOdokumenty o komunistovi Antonínovi Kalinovi, ktorý v koncentračnom tábore Buchenwald zachránil tisíc židovských detí, z toho dvoch budúcich nositeľov Nobelovej ceny !

Napísané , autor:

Dnes sa na komunistov hádžu tony špiny, pritom väčšina radových komunistov po celom svete boli úžasní ľudia, ktorí toho spravili pre ľudstvo mnoho a mnoho dobrého a dnes by sme sa ich obetavosti mali klaňať a nie haniť ich kolektívnou vinou !

Antonín Kalina bol člen Komunistickej strany Československa, ktorý skončil v koncentračnom tábore Buchenwald a aj tam sa postavil nacistom a vďaka nemu a jeho ilegálnej činnosti prežilo 1 000 židovských detí !!!! 1 000 židovských detí prežilo vďaka komunistovi, medzi nimi aj dvaja budúci držitelia Nobelovej ceny !

Do konca života to bol skromný človek, ktorý svoju obetavosť nikde nespomínal, nepotreboval funkcie, slávu, obdiv… lebo vedel, že spravil vrámci svojho presvedčenia to najkrajšie a najprirodzenejšie, čo sa dalo, zachraňoval ľudské životy preto, lebo to bol človek s veľkým Č !

Toto sú tí úžasní komunisti v dejinách, vďaka ktorým budeme vždy hrdí na to, že si dnes hrdo povieme, že sme demokratickí komunisti a vo svojom živote a presvedčení budeme nadväzovať práve na takýchto jedinečných ľudí, akým bol Antonín Kalina !

https://www.televizeseznam.cz/video/krvava-leta/pozapomenuty-hrdina-antonin-kalina-z-koncentraku-v-buchenwaldu-zachranil-tisic-zidovskych-deti-64091702?fbclid=IwAR22t_-cB1jXIcgs-5g81YjoWe3bTcVmsyUq-fA5YwC89DDeQFkRd6SNa7c

https://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/10677298855-deti-antonina-kaliny/?fbclid=IwAR0H-5_cGQS5p3V4Lyt4gWk-sqqvgZmCA4A01h2hDxh7-UXGGM87UnbiayU